5. kapitola

  Celý nasledujúci týždeň mal Matej roboty na statku viac než dosť. Do postele padal úplne vyčerpaný. Ale ani spánok mu neprinášal úľavu. Takmer neustále sa mu snívalo o jeho susede.

Na ranči sa im narodili dve nové žriebätká. Jedného koňa bolo treba pripraviť na predaj, mal si preňho prísť jazdec až z Nemecka. Matej ho už niekoľko dní učil, aby sa nebál nastupovať do vozíka. Koník bol šikovný a už pochopil, že vozík nepredstavuje nebezpečenstvo. Ďalšiu kobylku chceli cez víkend pripustiť k žrebcovi. Bola trochu nervózna, chudinka, asi tušila, čo ju čaká.

Okrem toho bol na kontrole aj veterinár. A ďalší deň aj kováč. Matej si dal na starostlivosti o svoje zvieratá záležať. Koniec koncov, je to jeho živobytie. Čím lepšie sa majú jeho kone, tým lepšie sa má on. Po večeroch trénoval na najbližšie preteky. Jediné šťastie, že sa pomaly blížili prázdniny a chalani už mali v škole voľnejšie, takže mu po poludniach a cez víkendy vypomáhali. 

Chlapci mali prácu na ranči radi, lebo potom im Matej dovolil vyjsť si na prechádzky v sedle. Vzadu v stajni, za boxami, mali urobenú menšiu klubovňu, kde sa po jazdení stretávali. Dokonca tu začali vznikať mladé, krehké lásky. Okrem chalanov ranč totiž pravidelne navštevovalo aj pár dievčat z okresného mesta. Ich rodičia tu mali ustajnené svoje kone. Platili si dokonca trénera, ktorý dochádzal a  pripravoval ich deti na parkúrové jazdenie. Matej sa parkúru ani drezúre nevenoval, ale prenajatiu jazdeckej haly na ich tréningy sa nebránil. Ostatne, celkom mu to vynášalo.

Dvaja chlapci z dediny sa zahľadeli do sestier Kučerových, ktoré chodili na ranč pravidelne so svojimi kobylkami trénovať. Matejovi to bolo od začiatku jasné a bol za to vlastne rád. V puberťákoch, zdegenerovaných sociálnymi sieťami, internetom a počítačovými hrami, prebudili kone túžbu po kontakte s prírodou. Svojou prirodzenou autoritou ich nenápadne viedli k slušnému správaniu a úcte k životu. Vedel, že tí, ktorí chodia k nemu a venujú sa koňom, nemajú ani pomyslenie na drogy, cigarety a podobné záležitosti. Kiežby aj jeho divokú povahu v tom pubertálnom veku niekto takto zamestnal. Určite by sa bol jeho život vyvíjal inak.

Jedného z chlapcov, Martina, začal pripravovať na westernové súťaže on sám. Všimol si, že chlapec má pre kone neobyčajný cit, na jazdenie je prirodzený talent, len potrebuje niekoho, kto by sa mu pravidelne venoval. Martin prejavil o tréningy nadšený záujem a tak sa ho Matej ujal. Bol rád, že si tak možno vychová svojho nástupcu na pretekoch, niekoho, kto bude ďalej reprezentovať jeho ranč. Predsa, už má svoje roky a súťažiť nebude večne.
Pri takomto tempe nemal poriadne ani čas zájsť na návštevu k Laure. Ten bozk minule mu stále nešiel z mysle. Bol vášnivý a zároveň ešte veľa sľubujúci. Iné ženy by sa išli dotrhať, aby sa s nimi stretol. Nevedel si vysvetliť, prečo sa mu Laura vyhýba. A to, že sa uňho občas na noc „zastavila“ Katka, neriešil. Katka bola proste... Katka.

„Pritiahni si trochu oťaže, tak. Máš ich príliš voľné,“ navigoval mladého Martina. „Musíš si zjednať rešpekt. Ten kôň ťa práve skúša.... Neťahaj ich tak, stačí jemne ale dôrazne. Akonáhle poslúchne, povoľ.“ hovoril Matej a ukázal mu, gestikulujúc, ako si to predstavuje. Aj dnes trénovali, tak ako každý druhý letný večer.

Nechcel sa Laure doprosovať. Pozval ju na Ranč už niekoľkokrát a stále neprišla.... Lenže čo ak naozaj nemá záujem?... Ale to nie je možné! Živo si pamätal ten bozk. Takto sa nebozkáva žena, ktorá nemá záujem. Vôbec netušil, čo si o tom myslieť... S Katkou ho to už prestávalo baviť. Odrazu ich sexu niečo chýbalo a on nevedel prísť na to, čím to je. A asi si to začala uvedomovať aj ona. Síce ešte občas prišla, no jej nočné návštevy na ranči pomaly začali znižovať frekvenciu. Minule mu dokonca povedala, že v jej živote sa objavil niekto nový. Mala na mysli šoféra kamiónu, ktorý sa pravidelne zastavoval u nich v reštaurácii. On cestuje po celej Európe. Asi s ním odíde. Chcela by vidieť svet, cestovať... Možno čakala na presviedčanie, no toho sa od Mateja nedočkala. V podstate bol rád, že má Katka nový objav. Aj že sa takto bezbolestne rozhodla. Je to milé dievča, ale obaja od začiatku vedeli, že ich „vzťah“ nemá budúcnosť. 

Vlastná ľahostajnosť ku Katke  ho vôbec neprekvapila. Čo ho miatlo, bolo, že sa mu v hlave neustále vynárali myšlienky na Lauru. Sám sebe si to zdôvodnil jednoducho- nič o nej poriadne nevie a je na ňu iba zvedavý. Ten bozk to všetko prebudil. Nič viac. 

„Skvelé, a teraz nacválaj k tým barelom, otoč sa a po diagonále príď sem,“ povedal Martinovi. Trénovali na vonkajšej jazdiarni. Piesok bol ešte trochu vlhký od minulotýždňových dažďov, trochu oschol a to bolo na tréning ideálne. 

Chlapec jazdil výborne. K Matejovi chodil už asi dva roky. No aktívne začali trénovať len nedávno. Na koni vyzeral ležérne, akoby ani nič nerobil. Napriek tomu ho kôň počúval a robil presne to, čo chcel jazdec. Tak to má byť. Ale treba docvičiť ešte niektoré disciplíny. Matej mal obavu z lasovania. Išlo o chytanie malého teliatka do lasa. To bolo na westernovej súťaži zo všetkého asi najnáročnejšie. Sám sa to učil niekoľko rokov. Ale kto iný by to mohol Martina naučiť lepšie než minuloročný majster? Kvôli tejto disciplíne mal Matej na ranči aj pár malých teliatok a kráv. Technicky to Martin už zvláda, zajtra môžu začať s tréningom so zvieraťom. Matej chlapcovi veril. Nešetril pochvalou ale i kritikou. Podľa situácie. Navonok musel byť však prísny, aby z neho vydoloval najlepšie výkony. 

Keď skončili, Martin povedal:„ Díky Matej. Dnes to bolo super. Prídem aj zajtra po škole. Pomôžem ti  a ak ostane večer čas, môžeme potrénovať“ . Zoskočil z koňa a zaviedol ho do stajne, kde ho odsedlal a vykefoval. 

Pri odchode z Ranča, idúc domov na bicykli, zakričal Matejovi na pozdrav. No ten ho už nepočul. Venoval sa totiž očarujúcej dáme so psom po svojom boku.

                                                      .......

 Keď Laura prichádzala na Ranč, nemohla uveriť vlastným očiam. Túto rovinku, hore na kopci nebolo z jej chalúpky vidieť. Vítal ju starší no pekne opravený tehlový domček s kvetináčmi muškátov na drevených oknách. Okolo domu bol starostlivo pokosený trávnik. Pred vstupom do domu, po ľavej strane, bola malá terasa so sedením. Nad terasou, vedľa domu, sa týčil mohutný strom, ktorého koruna vytvárala príjemný tieň. Všetko dookola bolo také upravené. Bolo vidno, že si s tým miestni dajú veľkú prácu. Trošku sa aj zahanbila, v akom dome býva ona. Musí to tam dať čo najskôr do poriadku. 

Od domu viedol chodník, vykladaný plochými okruhliakmi, ku stajniam. Začula známe erdžanie koní. Vybrala sa teda za zvukom. Priestranné stajne, odkiaľ prichádzal zvuk koní, stáli vzadu za domom spolu s výbehom a rozsiahlymi pasienkami. 

 - Aha, veď to je predsa tá lúka, ktorú vidím z balkóna! – 

So záujmom prešla popri stajniach. Podlhovastá budova bola zrejme nová, natretá jemne žltou farbou. Okienka, ktoré boli umiestnené v rade pozdĺž celej budovy, mali tmavo hnedý náter a dotvárali tak pekný kontrast. Nakukla cez otvorenú, vysokú dvojkrídlovú bránu dnu. Boxy stáli po oboch stranách, delila ich široká chodbička, ktorá končila na druhej strane ďalšími dverami. V stajni bolo celkom svetlo, každý box mal totiž svoje malé okienko. V boxoch bolo len pár koní, ktoré spokojne podriemkavali. Keď ju začuli prichádzať, jeden z nich zaerdžal. 

Pohladila koníka , vykúkajúceho z prvého boxu, po hlave a prihovorila sa mu. Keď sa ďalej rozhliadla, všimla si, že každý box mal vpredu menovku s menom, fotkou koňa a nejakou drobnou poznámkou . Boxy na druhej strane boli otvorené, voľné, kone sú asi vo výbehoch. Prešla chodbou celú stajňu, dverami na druhej strane vyšla von. Za stajňou zbadala kruhovú jazdiareň. V jej strede bol muž, otočený chrbtom k nej a niečo vysvetľoval jazdcovi na koni. Vydala sa smerom k nim. Keď prišla bližšie, už si bola istá, kto je ten muž v strede jazdiarne. 

Mladý jazdec urobil s koňom posledný obrat, potom niečo povedal Matejovi. Zoskočil z koňa a pomaly ho odvádzal druhou stranou von z jazdiarne. Dorka Mateja ihneď zaregistrovala a plná nadšenia sa rozbehla k nemu. 

Určite je v tom niečo stresujúce, keď oproti vám beží doberman... Matej ostal stáť na mieste a čakal kým sa tá štvornohá víchrica zastaví. Stál v strede jazdiarne, za ním nebolo nič, o čo by sa mohol oprieť. Dorka pri ňom zabrzdila len tak tak. Našťastie naňho nevyskočila, nebol si totiž istý, či by nápor takej energie ustál. Sklonil sa k nej,  nadšením mu olizovala dlaň a on jej vybral drobné granulky z vrecka, ktoré tam vždy mal kvôli svojim psom a koňom. 

„Keby ma tak natešene vítala tvoja panička, nesťažoval by som sa,“ povedal psovi a škrabkal ju za ušami. 

“Už som si myslel, že si úplne na mňa zabudla,“ povedal Laure, keď sa k nej obrátil. 

  Zvítal sa s ňou objatím. Laura mu vysvetlila, prečo sa sem nedostala skôr. Matej ju následne posprevádzal po celom ranči, tak ako sľúbil. S hrdosťou jej ukazoval stajne, výbehy a tiež jazdiarne. Na ranči boli dve. Jedna vonkajšia, tú mal Matej radšej, a potom vnútorná. Tá druhá mala drevenú strechu a bola uzavretá. Minulý rok dal na jednu stenu vybudovať zrkadlovú plochu, takže jazdci mohli kontrolovať správnosť svojho sedu v odraze v zrkadle. Túto jazdiarenskú halu využívali hlavne súkromní jazdci, ktorí mali u neho ustajnené svoje kone a on sa im o ne za poplatok staral. Postupne sa mu tým vracali investície vynaložené do jazdiarne. Jazdci tak mali o kone postarané, a zajazdiť si mohli kedykoľvek si zmysleli. Dokonca i v zime a aj večer, lebo krytá jazdiareň bola osvetlená. 

„Je tu krásne,“ nadchýnala sa Laura. Ešte nikdy nebola na podobnom mieste. „Ale zaujímalo by ma, ako to zvládaš? Vidím tu len teba a pár mladých chlapcov. Dá sa to všetko stihnúť? ... Tvoj šéf musí byť riadne prísny, keď ťa nechá starať sa o toľko zvierat samého.“ 

 Matej si uvedomil, že Laure nedošlo, že on je „šéf“ - majiteľ ranča. Akoby si to aj mohla domyslieť? Veď jej to nepovedal, na sebe mal aj teraz pracovné nohavice a kockovanú košeľu, a stále sa vyjadroval v zmysle, že tu iba chová kone. Myslela si, že on je len niekoho zamestnanec... Pousmial sa nad týmto malým nedorozumením. Rozhodol sa, že ju v tom ešte chvíľu nechá. Možno sa to časom dozvie od niekoho z dediny. A on si dovtedy ujasní niektoré veci .

„Pracujeme tu ešte s Milanom. Aha, práve prichádza.“ 

Laura si spomenula na Milana v Jeepe, s ktorým sa už zoznámila. Prizrela sa prichádzajúcemu mužovi bližšie - áno, je to on! 

 „ Boli aj s chalanmi zobrať ďalšie balíky sena,“ vysvetlil Matej. 

Milan im z traktora zakýval na pozdrav. 

„ A s domácnosťou vypomáha jedna pani z dediny. Pani Sliacka, možno ju poznáš.“
 Pokrútila hlavou. Ešte sa s ňou nestretla.

„Milá dôchodkyňa. Myslím, že kedysi mala niečo s mojím dedkom. Má pre nás z ranča slabosť. A pečie výborné buchty,“ zasmial sa. 

„No a máme tu aj taký menší jazdecký klub. Chalani a dievčatá sem chodia na brigádu, takže šikovných rúk je tu viac než dosť.“ 

Boli práve v stajni a blížili sa k boxu, v ktorom oddychovala mladá kobylka aj s malým žriebätkom. V boxe bola s nimi ešte aj Eva, Milanova dcéra, ktorá sa snažila prikŕmiť drobca mliekom z fľaše, v ktorom bol rozpustený liek. Keď pred chvíľou Laura prechádzala stajňou, nevšimla si, že by tam predtým bola. Asi bola v nejakej miestnosti, alebo sedlovni.

"Ten je nádherný!“ vzdychla Laura a podišla bližšie. Žriebä bolo len o kúsok väčšie než Matejove psy. Malo hnedú, akoby páperovú srsť, bielu hviezdičku na čele, zvedavé očká a nepomerne dlhé chudé nohy. Natiahla ruku a malého drobca pohladkala. 

„Evi, ide ti to výborne. Dovoľ, aby som ti predstavil pani doktorku Lauru. Evka je Milanova dcéra a občas nám tu pri koníkoch pomáha,“ povedal Matej. Eva prišla bližšie a podala si s Laurou ruku. 

„Teší ma,“ povedali skoro súčasne. 

„Je to šikovný žrebček. Ešte jeden hlt a posledná dávka bude v ňom“ povedala Eva Matejovi. “Pani doktorka, počula som, že ste sa prisťahovali, len som sa s vami ešte nestretla. Ako sa vám v našej malej dedinke páči?“ spýtala sa Eva, keď s drobcom skončila. 

Bolo to milé, drobné dievča, s veselými orieškovými očami. 

„ Je tu nádherne. Predtým som bývala v Brne, čo je pekné mesto. Ale ten pokoj, pohoda a krásna príroda, ktorá tu je, to sa nedá s ničím porovnať.“ 

 „Evka chce po skončení gymplu na veterinu tiež do Brna, že Evi?“ zamiešal sa do rozhovoru Matej. 

„Hej, hej. Vyštudujem veterinu a vrátim sa sem liečiť kone,“ zasmiala sa Eva. 

Matej a Laura sa s Evkou rozlúčili skôr, než stihla prezradiť čosi viac o tom, komu tie kone bude liečiť. Spoločne sa boli pozrieť ešte na kone, pasúce sa vo výbehoch, na lúke.

„Aha, tam je môj domček,“ ukázala Laura smerom k chalúpke pod kopcom. Matej sa zasmial, veľmi dobre vedel, kde Laurin domček stojí. Nie raz sa pri práci díval tým smerom. 

„Inak už dávnejšie som sa chcela spýtať, či by som si nemohla občas prísť zajazdiť?„ Matej zvedavo zdvihol obočie a ona pokračovala: " Vieš, kedysi som jazdila, ale je to hrozne dávno. Chcela by som si to zopakovať a zdokonaliť sa. Samozrejme si jazdeckého trénera zaplatím. Ide mi len o to, či tu máte aj takúto možnosť? Myslíš, že by s tým majiteľ súhlasil?“ 

Matej sa zamyslene poškrabal na brade: „Fúha... No jazdci , ktorí tu majú svoje kone, si na nich jazdia, sú dohodnutí s vlastným trénerom. A chalani za odmenu, že vypomáhajú, môžu chodiť na vychádzky do prírody v sedle. Sme orientovaní skôr na chov koní. Komerčné jazdenie ani výuku jazdenia tu nerobíme...,“ začal Matej. Náhle si uvedomil, že by to potenciálne znamenalo, že by mohol Lauru vídať častejšie. Hneď dodal: “ Ale myslím, že by sme mohli urobiť výnimku, " povedal a žmurkol na ňu "ak chceš, tak môžeme začať hneď teraz.“

 „Jasné, to by bolo super! Akurát tu nemám vhodné oblečenie na jazdenie...“, povedala a pozrela na svoje krátke rifľové nohavice a tričko. 

„Nevadí. Chapsy ti dnes požičiam. Poď do sedlovne.“ 

Kým jej Matej hľadal vhodné chapsy, Laura sa obzerala po miestnosti. Voňalo to tu po koňoch a koži. Nečudo, veď na stojanoch pri stene boli odložené rôzne sedlá. Všimla si nejaké anglické ale prevažovali westernové sedlá. Na stene viseli aj uzdičky a ohlávky s menami koní, ktorým patrili. Jedna stena a dvere boli polepené plagátmi koní, viselo tu i pár zarámovaných fotografií. Na niektorých spoznala Mateja. Sedel na koni a preberal ocenenie z nejakej súťaže. Na poličke v rohu boli uložené trofeje, mašle a stuhy, ktoré na pretekoch povyhrával. A nebolo ich málo. S uznaním zapískala. Matej sa k nej práve otočil a podával jej chapsy- kožené návleky so strapcami, ktoré nosili kovboji, aby si nezamazali svoje nohavice. 

„Myslím, že tieto ti budú akurát.“

Laura si ich natiahla na svoje rifle. Pozapínala si ich po bokoch. Našla na poličke aj klobúk Stetson a spýtala sa, či si ho môže požičať. Bol to jeden z jeho obľúbených. Prikývol. Nasadila si ho a upevnila koženou šnúrkou pod bradou. To oblečenie sa jej náramne páčilo a veselo sa predviedla. Matej z nej nespúšťal oči. Zelené tričko, jeho kovbojský klobúk na záplave dlhých vlasov a chapsy, ktoré jej obopínali štíhle stehná. Vyzerala úžasne! Zrazu sa zamyslel, či si na seba náhodou neuplietol bič... Ako zvládne byť profesionál pri takejto kôpke živelnej energie? 

V stajni ju nechal osedlať koňa, chcel vidieť, ako je na tom s kontaktom s koňmi. Na jeho prekvapenie sa pri koňoch pohybovala nenútene, akoby tam odjakživa patrila. Príjemne ho to prekvapilo. Presne vedela, ako koňa osedlať, ktorú pracku na sedle kam zapnúť. Trošku ťažšie jej išiel stiahnuť podbrušník, ale s tým jej pomohol. Pôvodnú predstavu o nej, ako o mestskej paničke, bude musieť asi od základov prebudovať. 

„ Prečo sa na mňa tak pozeráš? Hovorila som, že som kedysi jazdila. A vyrastala som na dedine,“ povedala Laura, keď videla, ako ju zamyslene pozoruje. 

Vyviedli osedlanú kobylku Fioris na jazdiareň. Kobylka patrila medzi najlepšie Matejove kone. Najskôr premýšľal, že by zobral vybehať Astona, ale tmavý, temperamentný žrebec sa na výuku jazdenia vôbec nehodil. Potreboval pevnú ale citlivú ruku. A nebol si Laurinými jazdeckými schopnosťami istý. Preto ho radšej nechal v boxe a vybral Fioris. Kobylka bola pokojná a na jazdcov ,začiatočníkov, zvyknutá.

Zatiaľ Dorka musela zostať uviazaná na vodítku o okraj ohrady, aby sa niekde nezatúlala. Po chvíli ju prišli oňuchať Matejove psy. Boli skoro dvakrát tak veľké než ona. Najskôr ju považovali za votrelca, trochu do nej i vrčali, ale keď videli, že iba sedí pri ohrade, nechali ju tak a odišli niekam ku stajniam.    

Matej ostal stáť v centre jazdiarne a držal v rukách dlhú lonž, ktorú mal pripevnenú na ohlávku koňa. V druhej ruke držal bič, ktorý však nemusel použiť, lebo Fioris vedela, čo má robiť. Kráčala poslušne v kruhu okolo neho.

Laura si v sedle začala vybavovať jednotlivé pomôcky a sedy. Pritlačiť holeň, prešliapnuť päty, primerane skrátiť oťaže,... Po pár okruhoch sa uvoľnila a išlo jej to samo. Cítila, že nemá takú kondičku, ako kedysi a zaumienila si, že začne pravidelne cvičiť.

- Laura má celkom dobrý sed, na to, že už niekoľko rokov nejazdila. Klus jej už veľmi nejde ale v cvale sa udrží pekne v sedle.-

 „ Nie je to také zlé, ako som sa obával. Bude to chcieť trochu tréningu na jazdiarni a potom ťa možno zoberiem aj na vychádzku niekam do prírody,“ zhodnotil Matej.

Lauru jeho pochvala potešila. Ďalšie dva okruhy skúsila aj cválať, no bolo nad slnko jasnejšie, že nie je dostatočne uvoľnená. Napriek tomu sa jej v sedle neuveriteľne páčilo a vychutnávala si to. S prvou jazdeckou lekciou boli obaja spokojní.

V Laure bolo po jazde odrazu toľko endorfínov, že by od radosti najradšej vyobjímala celý svet. Ani si neuvedomila, že svojím prirodzeným nadšením niekoľkokrát vyčarovala Matejovi tak zriedkavý úsmev na tvári. 

Keď odsedlalli a očistili Fioris, Laura sa pobrala domov. Bol už večer a pomaly sa stmievalo. Matej ju chcel odprevadiť domov. Bol rád, že sa dohodli aj na ďalších jazdeckých hodinách. V duchu si blahoželal za ten nápad, že jej bude sám robiť trénera. Znamenalo to, že ju bude stretávať pravidelne a častejšie. Chcel ju spoznať bližšie, no stále bola preňho nedostupná. Keď kráčali k jej chalupe, zmienila sa aj o rozchode. Povedala mu, aby mali vo veciach jasno, že sa najbližšiu dobu nechce viazať... No však ani on sa nechce viazať. A vopred sa tešil sa nadchádzajúce tréningy. 

Keď zastavili pri bráne pred domom, opäť ju pobozkal.

Laura vôbec netušila, kam to s týmto kovbojom smeruje. Chvíľu je na ňu milý, potom zas prísny, vyčíta jej rôzne veci a vzápätí ju bozkáva. Nevedela, čo od nej chce. Sex? Keby mu šlo len o to, už dávno by sa pokúsil o niečo viac. Ale fakty hovoria jasne. Pomohol jej s opravou kolesa... Ponúkol sa, že jej bude robiť trénera... Ponúkol jej priateľstvo, pomocnú ruku, keď to potrebovala. Je im spolu príjemne... Ale niekedy sú ako oheň a voda. Kým ona je pokojná, veselá, on je výbušný, tvrdohlavý... Ale čo, kašlať na to!
Po mnohých rokoch je skutočne slobodná, bude si užívať prítomnosť a nič neriešiť. Žiadna láska, žiadne záväzky.

Vychutnáva si vášnivé bozky od svojho suseda tu a teraz.