4. kapitola

    "To snáď nie! “ pomyslela si Laura, keď jedným okom pozrela na mobil, aby videla, kto volá. Nedeľné ráno, jej otrasne treští v hlave a k tomu tá nechutná zvučka z vyzváňajúceho mobilu. Mirek! 

- Musím tú melódiu zmeniť. Najlepšie úplne vymazať aj s jeho číslom!-

   Zrušila hovor a zaliezla hlbšie do perín. Na toho chlapa už nechcela ani pomyslieť, nie to ešte sa s ním baviť.
   Matne si spomínala, prečo ju dnes tak bolí hlava. To z tej pálenky, čo včera pili! Bože, nikdy viac! Takto zle jej bolo naposledy, keď oslavovali so spolužiakmi štátnice. Vtedy sa zaprisahala, že už bude piť iba kvalitné víno, z ktorého na druhý deň nebolí hlava. Žiadny tvrdý alkohol. Pri nejasných spomienkach na včerajšok sa zahanbila. Musela uznať, že sa asi skvelo bavila, ale zas tak opiť sa ozaj nemusela... A tiež ho nemusela hneď bozkávať! Úplne cudzieho človeka... Čo to včera do nej vošlo?               Hmm, ale ten môj sused - kovboj- má čosi do seba. A ako krásne vonia. -

   Na moment, keď mu dávala pusu, aj keď len na líce, si spomínala na počudovanie celkom jasne. Tá dráždivá vôňa ju ešte teraz šteklila v nose. Kombinácia mužnosti, slnka, koní a lesa... Nesmie v tom niečo vidieť! Chýba jej chlap, tak je to. Včera sa bavili, smiali sa rovnakým veciam, ale to je všetko. Len nedávno prežila nepríjemný rozchod, najbližšiu dobu si bude pekne užívať slobodu a nebude si životm komplikovať žiadnym chlapom. Zakončila svoje úvahy pevným rozhodnutím.

   Keď sa dala trochu dokopy, urobila zo seba človeka, strávila zvyšok nedele upratovaním, varením a prípravou vecí na svoj prvý pracovný deň. Dorka jej robila spoločnosť. Pod chvíľou sa prišla k nej pritúliť, alebo jej doniesla loptičku. Laura tušila, že bez svojho psa by rozchod a celé sťahovanie tak dobre nezvládala. Skutočne to bolo jej živé antidepresívum.

   Cez deň jej ešte niekoľkokrát volal Mirek, až nakoniec mobil úplne vypla. O to väčšie bolo jej prekvapenie, keď večer zistila, že má v odkazovej schránke odkaz. Dokonca niekoľko odkazov. Dva boli od Mirka. Chcel vedieť, kpresne je a že sa s ňou chce stretnúť. Žiadne ospravedlnenie, nič.

- Už len to by mi chýbalo- pomyslela si.
Ďalší odkaz, ktorý si vypočula, bol o mnoho zaujímavejší.
„ Ahoj doktorka. Chcel som sa opýtať, ako sa dnes máš... Máš vypnutý mobil... Len dúfam, že z toho včerajšku ťa veľmi nebolí hlava. Ak áno, tak si z toho nič nerob. Prvýkrát to zloží skoro každého. Na budúce to už bude lepšie. Uvidíš.“ Z Matejovho hlasu počula, že sa usmieval. „ Hlavne pi veľa tekutín a do večera bude dobre... Budem rád, keď si urobíš čas a dojdeš hore pozrieť,“ končil jeho odkaz.
- Tak to som musela včera vyzerať, keď volal, aby sa opýtal, ako sa mám.-
     Taká hanba! Dúfala, že ani on si z toho veľa nepamätá a že keď sa stretnú, nebude to taký veľký trapas.

                              ...............

   Víkend ubehol ako voda a s ním aj Laurine posledné voľné chvíle. Bola rada, že sa v nedeľu vôbec udržala na nohách, nemala silu nikam chodiť, nie to ešte ísť na návštevu na ranč.

   V pondelok ráno vypustila Dorku na záhradu, nechala ju trochu vybehať a potom ju zavrela dnu v chalupe. Vedela, že Dorka aj tak celé dopoludnie, kým nebude doma, prespí. A už sa aj ponáhľala do práce. Je to síce len pár kilometrov, ale rozhodla sa ísť trochu skôr, aby sa jej nestalo, že hneď prvý deň zmešká.

   Našla voľné miesto na parkovisku pred nemocnicou a rýchlym krokom išla na riaditeľstvo. Prihlásila sa na sekretariáte. Odtiaľ ju poslali na personálne. Tam dostala svoje osobné identifikačné údaje, kartičku a kľúče. Zastavila sa ešte v sklade, kde jej dali biele oblečenie. Odtiaľ sa už ponáhľala na oddelenie.

    „Dobré ránko, pani kolegyňa,“ vítal ju s úsmevom primár, keď dorazila na oddelenie. Hneď spustil: „Skvelé že ste tu. Novú posilu už potrebujeme ako soľ. Dvaja doktori sú na dovolenke, ja odchádzam tiež. Dnes je na pláne príjem nových objednaných pacientov, niektorých zase prepúšťame. Treba to všetko napísať do správ. Môžete začať na vyšetrovni číslo 1... Keby ste si nevedeli s niečím rady, obráťte sa tuto na našu vrchnú Vierku, tá tu má najväčší prehľad,“ žmurkol pri tom na staršiu sestru prechádzajúcu práve okolo.

    “Ja tu pár dní nebudem, letím do Londýna na kongres. Majte sa tu zatiaľ kráásne,“ oznámil jej v rýchlosti na chodbe a odišiel z oddelenia, veselo si popiskujúc.
     Laura tušila, že pri nástupe do nového zamestnania, bude musieť začínať odznova, ale takéto hodenie do studenej vody naozaj nečakala.

- Kde si mám zložiť veci? Dostanem nejakú pracovňu? Kde sú tie vyšetrovne? A kde je jedáleň? Ako to tu sakra funguje?! -

   Jej bezradnosť bola asi príliš zjavná, pretože si ju všimol Richard, jeden zo sekundárnych lekárov. Neváhal a s úsmevom sa ujal novej kolegyne. Previedol ju po celej nemocnici. Predstavil ju ostatným kolegom, ukázal priestory, terapeutické dielne, vysvetlil režim na jednotlivých oddeleniach. Bola mu za to nesmierne vďačná.

  V medicíne, tak isto ako v iných odvetviach, platí, že nováčikovi treba dať čo najviac práce. V tomto prípade to bolo vypisovanie príjmových a prepúšťacích správ. Cez deň stihla urobiť niekoľko príjmov. Jedného schizofrenického pacienta, ktorého doviezli, tesne pred koncom ordinačných hodín, policajti a záchranári, musela prijať bez jeho súhlasu. Ohrozoval totiž svoje okolie a bolo nutné nasadiť mu liečbu. 

 -To zas bude treba riešiť cez súd- pomyslela si Laura a pripravovala sa na ďalšie zdĺhavé vypisovanie správ a vypočúvanie policajtov.
        Okrem schizofrenikov, alkoholikov, niekoľkých bulimičiek a anorektičiek, boli v nemocnici hospitalizovaní pacienti so širokým spektrom ochorení. Boli tam pacienti, ktorí trpeli depresiami, alebo mániou ale i inými duševnými poruchami. Jedno celé oddelenie sa venovalo deťom. Tam by po pár dňoch, hneď ako dokončia rekonštrukciu oddelenia, mala začať pôsobiť aj ona. Chcela si urobiť atestáciu z detskej psychiatrie a čakalo ju ešte veľa práce na ceste za týmto cieľom.

   S miernym prekvapením zistila, že sa tu lieči s bipolárnou poruchou aj jedna známa moderátorka. Okrem nej tu mali hospitalizovaných aj pár „prezidentov“, Napoleona, astronauta, Elwisa... Lauru už ako psychiatra len tak niečo neprekvapilo.

     Na psychiatrii ju vždy fascinovalo, aký malý rozdiel je medzi tým, čo sa považuje za normálne a čo už je chorobné. Mala rada príbehy ľudí, tie si dobre pamätala. Dokonca mala lepšiu pamäť na príbehy a tváre s nimi spojené, než na mená konkrétnych ľudí.

      V nemocnici využívali na liečbu rôzne druhy podporných terapií. Od pracovnej terapie, arteterapiu, po muzikoterapiu, pacienti tu mali dokonca telocvičňu. Konali sa tu aj divadelné predstavenia, ktoré si inscenovali sami pacienti. Všetky tieto činnosti dávali pacientom možnosť doliečiť sa, nájsť znovu samých seba a postupne sa začleniť do spoločnosti. Jediné, čo jej tu chýbalo, bola terapia prostredníctvom zvierat. Veľa o nej čítala, dokonca bola i na nejakých seminároch. Pokiaľ sa pri liečbe využívajú zvieratá, dĺžka hospitalizácie pacientov sa výrazne skráti. Vedela, že zvieratá majú vynikajúci vplyv hlavne na deti a na mladých, ktorí sa aj tu liečili z rôznych závislostí. Na západe je taká canisterapia alebo hipoterapia bežná súčasť psychiatrickej liečby.

      O pár dní sa na to pýtala riaditeľa. Ten ju so záujmom vypočul ale potom skonštatoval, že na niečo podobné tu nie sú peniaze ani priestory. Ako inak... V Laurinej hlave sa však vtedy zrodila myšlienka, ktorá v nasledujúcich mesiacoch rástla. A ona vtedy ešte netušila, že sa raz stane skutočnosťou.

     Nová práca ju nadchla. Vrhla sa do nej s elánom jej vlastným. Pracovný tím, ktorí tvorili nielen lekári ale aj psychológovia a ďalší zdravotníci, bol zohratý, a to na Lauru urobilo hneď od začiatku dobrý dojem. Postupne si našla svoje miesto. Zapojila sa aj do výskumu, ktorý práve prebiehal v nemocnici na štúdium účinku nového lieku. Začala riešiť čoraz závažnejšie prípady a získala si rešpekt a uznanie kolegov. Spolu s kolegom Richardom publikovali niekoľko článkov pre psychiatrický časopis.

    Keď chodievala z práce domov, od únavy už ani poriadne nevidela. A na návštevu ranča nemala silu a ani čas.  
                                ...............

   Lauru nová práca totálne pohltila. Ani nevedela, ako rýchlo ubiehali týždne. Prvé boli síce náročnejšie, kým si zvykla na tunajší zabehnutý systém ale postupne sa do toho dostala. Nové prostredie, nemocnica i kolegovia sa jej veľmi páčili. 

   Hlavne zo začiatku svoje pracovisko často porovnávala s tým predchádzajúcim. V tejto nemocnici vládla medzi kolegami solidarita, spolupráca. Človeku sa hneď lepšie pracuje, keď vie, že má vo svojich kolegoch oporu. Ich vzťahy boli veľmi priateľské. Občas spolu s kolegami išli po práci na pivo, alebo zahrať kolky. To bol priepastný rozdiel oproti nemocnici v Brne. Tam, vo fakultnej nemocnici, vládla  obrovská rivalita. Každý sa o svoje dobre platené miestečko bál a hral iba sám za seba. Tam sa úspech nemeral počtom odliečených a spokojných pacientov ale množstvom publikovaných odborných článkov, prípadne výškou získaného grantu na vlastný výskum. Výhra teda bola jednoznačne na strane malej podhorskej nemocnice.

   Ďalšia vec, ktorá ju tešila, bola, že sa jej akosi darilo vytesňovať z mysle Mirka. Možno práve pre to sa tak zahĺbila do práce, aby nemala možnosť myslieť naňho. 

                           ............

   Jedného daždivého dňa, keď sa vracala po náročnom dni z práce, dostalo jej auto defekt.

     „Kurnik šopa!... Tak toto sa môže stať jedine mne!!“ zúrila.
    Odstavila auto pri krajnici na ceste, lemovanej z oboch strán vysokými topoľmi. Úzka cesta, vedúca z mesta priamo do dediny, bola v túto hodinu prázdna. Nešli okolo žiadne autá.

   Vedela, že by mala postaviť dozadu za auto výstražný trojuholník, no vôbec sa jej nechcelo vystúpiť z pohodlného auta do toho lejaku vonku. Pozrela na tmavosivú oblohu a videla, že zo západu sa oblaky začínajú trhať. Dúfala, že búrka už nepotrvá dlho.
     - Najväčší lejak prečkám v aute a až potom skúsim vymeniť náhradné koleso- rozhodla sa.

   Pri Mirkovi, ktorý nevedel opraviť v domácnosti nič, okrem vybitej batérie v diaľkovom ovládači, sa musela naučiť poradiť si s problémami sama. Teraz sa jej tie skúsenosti aspoň zídu. 

   Už sa trochu upokojila a tak naladila rádio. Oprela hlavu dozadu o sedadlo, počúvala hudbu a mlčky sledovala kvapky, bubnujúce po prednom skle a kapote. Po pár minútach ju prebralo zo zamyslenia okoloidúce auto. Zastavilo vedľa nej a krátko zatrúbilo.

   "Nechceš zviezť?“ ozval sa šofér, keď obaja stiahli okienko.
„Matej! Teba snáď zoslali zhora alebo čo! Ideš v pravý čas. Ďakujem !“ povedala. Hneď na to rýchlo prestupovala do jeho terénneho auta.
„Ani nevieš, ako si ma zachránil,“ povedala, keď sa usadila vedľa neho.
„ To nič nie je. Idem práve z mesta. A zdalo sa mi, že vidím tvoje auto, tak som zastavil... Už ráno som si všimol, že tu bolo na okraji rozbité sklo,“ hovoril.
   Pokojne šoféroval k Laurinmu domu a po očku si svoju susedu obzeral. Usmievala sa, keď hovoril.
  „Zaveziem ťa domov, a keď prestane pršať, tak sa vrátim a koleso opravím,“ dodal.
Pokračovali ďalej smerom k Laurinej chalupe. Chvíľu len tak mlčky sedeli. V rádiu hlásili predpoveď na nasledujúce dni. Po týchto dažďoch majú vraj prísť obrovské horúčavy... Lakťom ruky, položenej na riadiacej páke, sa jej jemne dotkol. Neuhla. V duchu sa potešil.
   Búrka trvala ešte asi polhodinu, oni si zatiaľ vychutnali horúci čaj u Laury.
   Ako Matej povedal, tak aj urobil. Keď sa vonku vyčasilo, pobral sa k odstavenému autu. Laura išla s ním. Pri oprave kolesa sa mu snažila asistovať najlepšie, ako vedela. Zo začiatku bol z toho nervózny a zmätený. Nečakal, že by vedela, ako postupovať.
-Prečo sa vôbec mieša do takýchto čisto chlapských záležitostí? A odkiaľ vie, čo je čo?-

  No celkom sa mu hodilo, že mu podávala náradie, ktoré práve potreboval.
Ale nečakal, že bude stáť a dokonca kľačať pri ňom tak blízko.
Keď menil koleso, zacítil jemnú vôňu jej parfumu. Na sekundu zavrel oči. Laura si ničoho nevšimla.
   Keď už bolo autíčko opäť pojazdné, Laura nevedela, ako sa má Matejovi odvďačiť. Netušila, že najväčšiu odmenu dostal v tom, že s ňou mohol stráviť čas.
   Takmer by zabudla! Veď mu musí odovzdať číslo na dcéru doktora Zachara, ktoré zistila včera v nemocnici. Vybrala z auta kabelku s lístkom s menom a číslom.
   „Laura, ďakujem, týmto si mi urobila väčšiu radosť, než si dokážeš predstaviť! Na doktorovi mi veľmi záleží. Potrebujem zistiť, čo s ním je,“ povedal dojato Matej, keď mu odovzdala papierik s údajmi.
   Rozlúčili sa a každý z nich sa potom vrátil svojim autom domov.
   Matej nevedel, ako je možné, že sa pri tejto žene cíti tak dobre. Nechápal to. Veď ju vôbec nepozná! O svojej minulosti mu zatiaľ veľa neprezradila. A tak rád by ju spoznal bližšie. Bohužiaľ s ňou nie je tak často, ako by si predstavoval. Každý deň čakal, že príde pozrieť na ranč, no stále nechodila. Bol z toho sklamaný.
     Jeho krásna suseda ostávala preňho záhadou. A nedostupnou. Napriek tomu , že bývala iba kúsok od neho. O to viac sa v ňom stupňovala zvedavosť zistiť o nej čo najviac.

                              ..................

   Keď Laura v jeden teplý júnový podvečer sedela na drevenej stoličke pred chalúpkou a písala článok pre internetový časopis, išiel okolo Matej.
„Ahoj doktorka. Už som si začal myslieť, že sa ti niečo stalo. Vôbec ťa doma nevidieť,“ povedal so širokým úsmevom, keď ju videl sedieť v tieni s notebookom na stehnách .
„Ahoj Matej!“ zvolala. Zamávala mu, aby šiel ďalej. Prešiel cez nízku bránku a podišiel bližšie k nej. „To vieš, bývam v práci skoro do večera. A slúžim často nočné. Som rada, že aspoň dnes toho bolo menej a môžem konečne dokončiť tieto resty,“ ukázala na hromadu papierov a kníh ležiacich na nízkom stolíku vedľa stoličky. Matej urobil ešte krok bližšie k nej, pohrával sa s kľúčmi od auta, ktoré držal v ruke. S úsmevom si Lauru prehliadal.
“Už dávnejšie som ťa chcela navštíviť. Tento víkend sa mi to snáď už podarí.“ usmiala sa.
   “Nemala by si to s tou prácou tak preháňať,“ povedal dobrosrdečne.

    Dnes išiel okolo autom a uvidel ju sedieť na dvore pred chalupou. Neváhal a zastavil sa na kus reči. Teraz mu však pohľad na krásnu  susedu, odetú len v šortkách a kratkom tričku úplne zatemnil mozog. Horúčkovito premýšľal, čo jej má povedať, ako jej najlepšie zdôvodní svoju návštevu. Predsa sem len tak nevlezie a nebude ju očumovať ako dáky puberťák... Jasné. Už to má! Prišiel sa poďakovať za ten kontakt na dcéru doktora Zachara... A veď je to pravda. Bol ich predvčerom navštíviť. Jeho dcéra je zdravotná sestra, žije aj s rodinou v Rakúsku, blízko Viedne. Po otcovej mozgovej príhode mu odpustila hádku, kvôli ktorej sa mnoho rokov nerozprávali. Vzala ho so sebou do sanatória, kde pracuje. Má tam 24-hodinovú opateru. Matejovi prišlo ľúto, keď videl svojho staručkého priateľa ležať v posteli s ochrnutou polovicou tela. Ale podstupoval rehabilitáciu a vyzeralo to, že sa jeho stav zlepšuje. Svojou návštevou doktora nesmierne potešil a sľúbil, že ho príde znovu pozrieť. Všetko toto Laure porozprával.
   Matej sa Laury ešte pýtal , ako sa jej v novej práci darí, bol zvedavý, ako sa má. Spomenul tiež, že sa mu blížia preteky a musí trénovať.
Snažil sa zachovať zdanie, že ju plne vníma. Občas preto pokýval hlavou, sem tam sa pousmial. Keď čosi rozprávala, jeho tmavé oči zablúdili ku krivkám jej tela. Nemohol od nej odtrhnúť zrak. Videl už kopu krásnych žien. A bežne sa mu nestávalo, aby naňho takto zapôsobila nejaká žena. Čo je na nej iné, že ho tak neuveriteľne priťahuje? Dumal nad tou záhadou a preto sa mu ťažko sústredilo na to, o čom rozprávala... Prečo ho ešte ani raz neprišla pozrieť hore na ranč? Už tu predsa býva niekoľko týždňov. Hovorila, že má rada kone. Že kedysi jazdila. Mohla prísť aj večer, po práci, vidno už teraz býva dlho, bol by sa jej venoval. Na ňu by si predsa urobil čas kedykoľvek. Veď posledne, keď sa rozprávali, bolo im spolu tak príjemne... A čo vtedy, keď ho pred bránou skoro pobozkala? Vedel, že to bolo kvôli alkoholu. Bola taká rozkošná. A mal čo robiť, aby sa vtedy ovládol. U akejkoľvek inej ženy by takú situáciu využil. Ale z nejakého jemu nepochopiteľného dôvodu chcel Lauru bozkávať pri zmysloch, opojenú jedine ním. Aj dnes je usmiata, pozitívna. Už len keď ju vidí, tak má pocit, že do jeho života vstúpilo slnko. Toľkokrát ju chcel niekam pozvať. No nikdy nebola doma, stále pracovala. Chodil na koni na miesta, kde sa zvykla prechádzať so psom, no ani raz ju tam nestretol. Uvedomil si, že sa správa naozaj ako zamilovaný puberťák... S tým musí prestať! Veď čo ak si náhodou vysvetľuje jej signály zle? Čo ak je milá ku každému, nielen k nemu? A čo ak nemá záujem? Na to nechcel ani pomyslieť. Neznášal neistotu. Nevedel, či má vôbec u tejto ženy šancu. Koniec koncov, je to doktorka a on iba obyčajný koniar... Dva úplne rozdielne svety... A pritom ju tak veľmi chce!
  Mal by zistiť, na čom je. Áno, presne tak. Konečne si to vyjasní a bude pokojnejší. Aspoň v to dúfal.
   - Musím si v tom urobiť jasno! A to ešte dnes!-
   Keď ho odprevadila k bráničke, už sa viac nechcel ovládať. Musel ju pobozkať. Otočil sa k nej. Laura zostala prekvapene stáť. Naklonil sa k nej a pohladil ju bruškami prstov po tvári. V jej jasných zelenkavých očiach uvidel výzvu. A tie on mal vždy rád. Jemne pootvorila pery a on sa k nej sklonil. Nečakaný bozk Lauru prekvapil. No nebránila sa. Práve naopak. Spočiatku váhavo ho objala okolo krku. Potom sa však k nemu pritisla a celá sa oddala podmaňujúcej blízkosti tohto kovboja. Jej pery chutili skvostne. Matej zosilnil objatie. Pritlačil si ju k svojmu vzrušenému telu. Tak strašne ju chce! A ona chce jeho! To zistenie ho ešte viac vydráždilo. Vychutnával zmyselnú chuť jej pier. Vôňu a hebkosť pokožky... Jednou rukou jej vošiel do vlasov. Laura slastne vzdychla. Ich jazyky zvádzali hriešny súboj. Bozk intenzívnel. Odrazu však zacítili čosi studené, čo sa medzi nich tislo... To už Dorka svojim ňufákom strkala do Laury...
   Matej ju púšťal len veľmi neochotne. Obaja ešte zrýchlene dýchali.
  „Potvorka. Žiarliš, čo?“ zasmial sa Dorkinmu správaniu.
  „ Dúfam, že už prídeš na ranč. Začínam si totiž myslieť, že asi nemáš záujem,“ dodal dvojzmyselne. Venoval jej ešte jeden dlhý pohľad, akoby si chcel zapamätať každý detail jej tela.
Lúčil sa s ňou nerád, no povinnosti ho volali. S tým, ako sa neplánovaná návšteva vyvinula, bol nadmieru spokojný. Laura ostala stáť pred bránkou, neschopná akéhokoľvek pohybu.
Matej zatiaľ nastúpil do auta, zakýval jej a odišiel.

    Bože, čo to len s ňou porobil? Mirek ju ani raz takto nepobozkal. Ešte teraz sa jej podlamujú kolená. V hlave má prázdno a nie je schopná vypustiť z úst ani súvislú vetu.      A ako mu to len pristalo! Zelená košeľa, výnimočne pekne oholený, tá jeho úžasná vôňa! Ešte stále cítila jeho chuť na jazyku. Zamyslene stála na cestičke, sledovala zmenšujúce sa auto. Prstami sa dotkla pier, akoby sa chcela presvedčiť, či sa jej ten bozk nesníval.  
   “Neboj sa, tento víkend už pôjdeme pozrieť na ranč,“ povedala Dorke a poškrabkala ju za ušami.

                            .................

   „Predstavte si, on spal snáď s každou ženou v okolí,“ šepkali si tetušky, keď čakali na vybavenie na obecnom úrade.
„No a všimli ste si, ako sa nosí po dedine ? Ako páv!“
„Si asi myslí, že keď chová kone, tak mu to tu všetko patrí, alebo čo?“
„A niekedy sa ani nepozdraví! Horenos jeden! A pritom ten jeho dedo bol taký milý pán,“ dodala tretia pani.
„ A má teraz novú susedu. Do hájovne sa prisťahovala taká mladá, vraj doktorka... Dám ruku do ohňa za to, že pôjde aj po nej,“ povedala pani a sprisahanecky pri tom zdvíhala obočie i ukazovák.
Tety si skracujú dobu čakania klebetením. Veď čo iné budú robiť, kým sa dámam z kancelárie na obecnom úrade uráči začať pracovať. A tak, ako si v kostole vymieňajú sväté obrázky, si tu vymieňajú názory a vynášajú neomylné súdy. No a Matej, ktorý v dedine začal pred pár rokmi chovať kone, je vždy vďačnou tému. Zrazu sa tetky zarazili. Hlasy zmĺkli a všetky oči sa obrátili k otvárajúcim sa dverám. Do miestnosti práve vchádzala spomínaná doktorka.
„ My o vlkovi..“ šepla jedna z nich.
„Dobré ránko,“ pozdravila Laura všetkých s úsmevom . Jej zjavenie im vyrazilo dych.
„Dobrý deň,“ ozvala sa zborová reakcia na jej pozdrav.
Na úrade už mali mať dávno otvorené, no presný čas tu bolo očividne len ničneznamenajúce číslo. Čo sa dá robiť, Laura si bude musieť počkať. Našla miesto na sedenie, vybrala z kabelky svoje dokumenty. Nenápadne si začala obzerať prítomných. Tri staršie panie, mamička s dieťaťom v kočíku a dôchodca s okuliarmi. Práve tento starší pán si k nej po chvíli prisadol a prihovoril sa jej.
„ Hovoril som si, reku, nová tvár, či to náhodou nie ste vy tá nová pani doktorka?“ opýtal sa jej bez ostychu. Keď Laura prikývla, pokračoval: „ To viete, nič sa tu neutají. Už teraz ste číslo jedna v miestnych klebetách,“ povedal sa a šibol pohľadom do rohu miestnosti, kde sedela skupinka postarších dám. Sedeli potichu a predstierali, že ich ten rozhovor nezaujíma. Jedna si dokonca vytiahla z tašky ihlice a začala štrikovať.
Laura sa usmiala: “Prisťahovala som sa len nedávno, veľa ľudí tu ešte nepoznám.“
„ No tak to musíte prísť na zábavu! Budú tam všetci, tak sa aspoň pozoznamujete. Za pár týždňov sa tu budú konať každoročné dožinkové slávnosti. Na ihrisku sú rôzne súťaže, zabije sa prasiatko, urobí sa hostina, varí sa guláš a večer je tancovačka pod holým nebom. Nesmiete si to nechať ujsť,“ povedal prívetivo pán a žmurkol na ňu.
„ No keď ma tak pekne pozývate, tak sa teda prídem pozrieť,“ odpovedala mu s úsmevom.
Keď Laura prišla na rad, pochopila, prečo sa vonku tak dlho čaká. Pani úradníčka si najprv domaľovala nechty. Druhá, mladšia slečna, ladila rádio a pri vyplňovaní údajov potom veselo štebotala a kládla zvedavé otázky, absolútne nesúvisiace s tým, prečo Laura prišla. Miestami sa cítila ako na výsluchu. Podpísala pár papierov, zaplatila poplatok a bolo vybavené. Keď odchádzala, zamávala skupinke, postávajúcej stále pred obecným úradom a odišla domov. Domov. Jej domov. Od dnešného dňa tu už teda oficiálne býva...
„ No ale celkom je milá tá doktorka, no nie? Neni nafúkaná, aj sa pekne pozdraví. A ani nikoho nepredbehla,“ zhodnotila jedna tetuška.
“No veru aj vyzerá celkom k svetu. Hádam by aj nebolo na škodu, keby sa ten odkundes od koní začal o ňu zaujímať. Aspoň by ho trochu poľudštila.“
  „ No šak uvidíte, či ho vôbec taká slušná panička bude chcieť,“ zamiešal sa do rozhovoru šedivý pán, s potmehúdskym úsmevom, keď prechádzal okolo skupinky.

   Tetky najskôr horúcim pohľadom prepálili chrbát starému pánovi a potom sledovali Laurine auto, kým sa im nestratilo za zákrutou z dohľadu.

                               🍀