2. kapitola

   Matej popohnal svojho quartera Astona do cvalu a vyrazili od horárne po štrkovej ceste do kopca.
- To mi tu ešte chýbalo! Mať za susedu bláznivú ženskú s agresívnym dobermanom... A kam do šľaka zmizol starý doktor Zachar? - premýšľal v duchu.
   Nespomínal, že by chcel niekam odísť. Veď ešte minulý týždeň sedeli spolu v jeho záhradke a popíjali doktorovo „slabô“. Slabô bol vychýrený doktorov tekutý liek na všetko. Vyrábal ho z rôznych druhov ovocia a bylín vo svojej pálenici a občas nechal degustovať kamarátom i náhodným návštevníkom.

   „Okoštujte, veď to je len takô slabô “, hovorieval miestnym stredoslovenským nárečím.    No tá jeho medicína mávala často aj vyše 50%. To oceňovali aj dedinskí futbalisti, ktorí ju používali dokonca na masáž boľavých svalov po tréningoch.

   Doktor bol nezvyčajne aktívny človek. Nikto nevedel, koľko má presne rokov. Ale  predpokladalo sa, že už má byť dávno na dôchodku. Sivovlasý, štíhly, vždy dobre naladený pán, bol kamarát s každým. Ešte stále pracoval na čiastočný úväzok v mestskej nemocnici. Už síce neoperoval, no jeho diagnostická presnosť dodnes často udivovala jeho o mnoho mladších kolegov. Tí, ktorí ho poznali, si k nemu chodili pre rady. Vedeli, že je to Pán Doktor. Napriek svojim nesporným medicínskym úspechom zostal skromným. Rovnako prívetivo sa rozprával s riaditeľom i s upratovačkou. Popri práci hrával v ochotníckom divadle, lúštil krížovky, organizoval pre známych z dediny rôzne výlety, udržiaval turistické chodníky a studničky v okolí. Zo všetkých síl pomáhal ľuďom, ako len mohol. Matejovi však pomohol najviac... 

   Keď Matej pred mnohými rokmi zdedil po svojom dedovi rozpadajúci sa statok s krívajúcim koňom a párom vypŕchnutých sliepok, doktor bol ten, ktorého rady mu, doslova , zachránili život.

   V dedine brali Mateja od začiatku ako prisťahovalca. Mal len málo kamarátov. Väčšinou mali pred ním rešpekt a trochu sa ho i báli. Povrávalo sa, že mal problémy s drogami. Jeho dedo ho napriek všetkému miloval. Bol asi jediný, kto veril, že z neposedného vnuka, čo k nemu chodieval ako dieťa na prázdniny, niečo dobré vyrastie. Hovorieval, že Matej jej celý on. Ba sa i na seba ponášali. Chlapec v detstve i ako pubertiak na svojom dedovi veľmi lipol. Jedine jeho bol ochotný počúvať. Nerobilo mu problém ráno vstávať, zaopatriť zvieratá, nakosiť trávu, narúbať drevo. Pre svojho deda by urobil čokoľvek. Sem tam sa síce stalo, že niečo vyparatil, ale tak to už chodí. Raz takmer spálili senník, keď tam s kamarátmi fajčili. Dedo ho síce pokarhal, ale potom sa popod fúzy usmieval. Veď v jeho veku on povystrájal ďaleko horšie veci... No podpálený senník Matejovi na reputácii medzi dedinčanmi nepridal.

   - Drzý mestský fagan, čo chodí k dedovi na prázdniny za trest, lebo si s ním už jeho matka nevie dať rady- to sa o ňom vtedy hovorilo.  

   Možno na tom bol kúsok pravdy, no prešlo už mnoho rokov, zomrelo niekoľko ľudí a Matej už nikdy nebol taký, ako kedysi. Rokmi zakorenené názory dedinčanov sa však dodnes nezmenili.

   “ Mladosť, horúca krv a zlí kamaráti, to bola tvoja katastrofa," povedal mu raz doktor Zachar. A opäť mal pravdu. 

   Po smrti Matejovho dedka, sa doktor s Matejom zblížili. Práve on Matejovi ukázal novú cestu. A Matej vďaka nemu našiel sám seba. Jeden druhému nahrádzali to, o čo prišli. A jedine Matej vedel, prečo to doktor všetko robí. Prečo sa tak nezištne stará o ľudí okolo seba... Potreboval zabudnúť na pocit viny. A liečil si tak svoje srdce, ktoré sa mu ani po 15 rokoch od smrti manželky nikdy celkom nezhojilo. V tom si boli podobní. Každý z nich stratil niekoho blízkeho a vinil za to seba. 

   Doktor s Matejom si občas spolu v starom altánku v záhrade posedeli, diskutovali nad pohárikom slabého. Vďaka nemu sa Matej pred rokmi rozhodol zdedený statok nepredať, presťahovať sa sem a začať v tomto horskom prostredí chovať plemenné kone.

   - A zrazu je preč? To nie je možné! Určite by neodišiel bez slova .- Zaumienil si, že čo najskôr zistí, čo je s jeho starým priateľom.

   V túto chvíľu však nevedel, čo ho štve viac. Neistota, že nevie, kde je s doktor, alebo to, že sa do jeho horárne nasťahovala tá rusovláska s veľkým psom? Jedno však musel uznať. Nová suseda je fakt kus. Krásna, štíhla postava a medené vlasy jej dodávajú mladučký vzhľad. Jemná, biela pokožka si žiada pohladenie. Pred očami sa mu zjavil obraz energickej ženy so zvlnenými vlasmi, vybiehajúcej spoza domu. Koľko môže mať rokov? Viac ako 30 určite nemá. I keď sa naňho mračila, všimol si malú jamku na jej líci. Zatúžil vidieť, ako sa usmieva. Stavil by sa, že sa tá jamka s úsmevom prehlbuje... A aké má krásne plné pery! Koľko pôžitku sľuboval už len pohľad na ne... 

   Zarazil sa, keď pocítil, ako mu pri týchto predstavách začínajú byť rajtky nepohodlné. Okamžite zameral svoju pozornosť na jazdu. Bláznivý cval do kopca bol pre Astona vyčerpávajúci. Posledných sto metrov pred statkom, ktorý on nazýval Rančom, viedol spoteného koňa už iba krokom. 

   Vonku sa už stmievalo. Zohol sa na koni a otvoril si závoru na drevenej bráne. Na ranči ho radostným štekotom vítali jeho dva obrovské kaukazské ovčiaky. Vždy sa zdržiavali len okolo statku, nikdy neušli. Dokonca raz odplašili aj medveďa, čo sa tu potuloval. Vedel, že sa na ne môže spoľahnúť. Veselo sa s ním zvítali, keď zoskočil z koňa. 

   V stajni Astona do sucha vyutieral, napojil, ošetril mu poškriabanú nohu. Neuveriteľne sa mu uľavilo, že ho našiel. Hnev ho už opustil a teraz by najradšej svojho vzácneho koňa vyobjímal.

   „ Ty tulák! Už mi to viac neurob, jasné ?! ,“ povedal žrebcovi a potľapkal ho po mohutnom, svalnatom krku. 

   Žrebec, akoby rozumel, odfrkol, pokýval hlavou a pokračoval v prežúvaní sena. A bol očividne rád, že je naspäť doma, v prostredí svojho boxu, ktorý dobre pozná. A v starostlivých rukách svojho pána. 

   Astonov dnešný neočakávaný "výlet" Matejovi na nálade nepridal. Bol veľmi rád, že ho našiel, hoci, keď uvidel prelomenú ohradu, ani sa v to neodvážil dúfať. Aston, ako príslušník plemena quarter horse, bol nesmierne rýchly, temperamentný žrebec a keby si zmyslel, že chce ujsť preč, nemá šancu nájsť ho. Matejovým šťastím bolo, že sa zatúlaný kôň rozhodol popásť na bylinkách kúsok za horárňou. Tam ho našiel, nasadil mu ohlávku, použil provizórne oťaže z vodítka, vyšvihol sa na jeho chrbát. A keď to vyzeralo, že sa v pohode a bez ujmy vrátia domov, vyrušilo ich to veľké psisko. 

   - Čo mu to vlastne tá ženská hovorila? Že sa tam presťahovala? Ale prečo? Čo tu bude asi tak robiť? Vôbec sa sem nehodí. Takéto mestské paničky sa predsa zo dňa na deň nesťahujú na samotu k lesu... - Nešlo mu to do hlavy.  

  - Taká mestská fiflena si myslí, že bývať v chalupe na okraji lesa je ťažká romantika. No som zvedavý, ako sa bude tváriť, keď bude musieť v zime rúbať drevo, aby v tej chalupe nezmrzla. Tá tu určite dlho nevydrží. Toto nie je prostredie pre takú peknú tváričku.- 

   Potom, čo nechal spokojného Astona v jeho boxe, v rýchlosti skontroloval ostatné zvieratá. Všetky kone boli už na noc vo svojich boxoch, seno i vodu mali. Milan, jeho pomocník, asi dokončil svoju prácu a odišiel domov tesne pred tým, než sa vrátil.
   Vo vnútri sa osprchoval, urobil rýchlu večeru a konečne sadol v kuchyni k novinám.

   Zamyslel sa. V podstate mu nič nechýba. Prišiel na to, čo ho v živote baví a venuje sa tomu. Tvrdo pracuje a vlastnými rukami premenil zrúcaninu, ktorú mu zanechal dedo, na ranč, ktorému sa začína dariť. Vyhráva v rodeu, na westernových jazdeckých súťažiach. Na nezáujem žien sa sťažovať nemôže. Na rovinu hovorí, že sa nechce viazať. Ženy tú poznámku ignorujú alebo si myslia, že po pár nociach, ktoré strávi v ich náručí, zmení názor. Nezmenil. A nikdy nezmení. Má na to svoje dôvody.

   O pol desiatej zavítala na statok Katka.
Katkini rodičia majú krčmu dolu v dedine. Občas im tam vypomáha a tak je už od malička zvyknutá na všeobecnú pozornosť. A tej sa jej dostáva požehnane. Jej neprehliadnuteľné vlasy majú farbu zrelej pšenice, z okrúhleho výstrihu vykúkajú plné prsia a na tvári jej vždy žiari úsmev. Je od neho o osem rokov mladšia. Rozprávať sa veľmi nemajú o čom. Ju kone nezaujímajú, jeho zas netrápia klebety a pletky v dedine. Za to sex je fantastický. A to im obom nateraz stačí.

   „Čau zlato. Neuveríš, čo sa stalo dneska v krčme! Tak predstav si, že Fero, no vieš, ten... “ začala Katka a živo pri tom gestikulovala. Pustila sa rozprávať akúsi príhodu.

   Matej podvedome vypol zvuk a s pohľadom hladnej šelmy sledoval ladne sa pohupujúce boky, ktoré sa k nemu blížili. Obaja vedeli, čo bude nasledovať. Mlčky s ňou zamieril do spálne.

                        ………….

   Sobotné ráno. Pol šiestej. Najvyšší čas vstať. Slnko sa nenápadne prediera cez záclonu a nedovolí mu už zavrieť oči.

    Matej si ešte chvíľu poležal v posteli a vychutnával doznievajúci pocit z prebdenej noci.
    Katka už bola preč, za čo bol vlastne rád. Takto im to viac vyhovuje. Nikoho z nich to nezaväzuje a nie sú z toho v dedine zbytočné reči. Katka sem občas večer príde, no bez vedomia rodičov. Musí byť doma ešte skôr než budú ráno vstávať oni. „Vzťah“ s Matejom by jej neschválili a ona to dobre vie.

  Vstal z postele, cestou odhrnul závesy na okne a zamieril do kúpeľne. Ospalo sa oprel dlaňami o umývadlo a zahľadel sa do veľkého zrkadla. Hľadeli odtiaľ naňho tmavé oči s malým vejárikom vrások. Na krátko ostrihané vlasy boli rovnako tmavé, ako oči. Dlaňou si prešiel po zarastenej brade. Prezrel si strnisko z každej strany a usúdil, že to ešte pár dní vydrží. Tohto roku oslávil Kristove roky. Svoj vzhľad nikdy neriešil. Veď na čo aj. Ženám sa páči taký, aký je a jeho kone sa nesťažujú. Búrlivá minulosť a práca na slnku však zanechali v jeho tvári viditeľné stopy.

   Na prebudenie si každé ráno dával vlažnú sprchu. Keď tam tak stál, nechal svoje telo bičovať prúdom tekutých ihličiek, mal chvíľu čas popremýšľať a vyčistiť si hlavu. Uvedomil si, že i keď je v zásade so svojím životom spokojný, občas túži mať čosi viac... Akoby jeho životu čosi podstatné chýbalo a on nevie, čo to je... Možno by si mal naozaj nájsť ženu, tak ako ho Milan často podpichuje... Vie, že to nerobí zo zlomyseľnosti, ale jednoducho preto, že má o ňho starosť... Poznajú sa už od detstva a jedine Milan má právo hovoriť mu takéto veci... V skutočnosti sa aj tak skôr či neskôr bude musieť usadiť. Asi by to tak malo byť, ale zároveň sa toho bál. Roky citovej samoty a striedanie žien ho začali pomaly unavovať. No nevedel, ako z toho von. Každá zo žien, ktoré stretol, ho buď bezhranične obdivovala, alebo túžila len po jeho majetku. Nemohol si pomôcť, ale práve tieto typy žien sa naňho lepili, bez toho, aby sa musel vôbec nejak snažiť.

   On bol však náročný. Na seba i na ostatných. A od svojej potenciálnej ženy v budúcnosti očakával, že mu bude rovnocennou partnerkou. Nie ako tie, s ktorými sa stretával. Milan, jeho najlepší priateľ a človek, ktorý mu pomohol rozbehnúť ranč, o jeho ženách hovorieval – „krásne ale prázdne“.
    Matej chcel ženu nielen peknú, ale aj múdru, príjemnú, samostatnú a zároveň starostlivú. Takú, s ktorou mu bude dobre. Takú, na ktorú sa bude môcť spoľahnúť. Bohužiaľ, jedinú takú už stretol. A bolo to pekelne dávno...

   Vyhrala vtedy akúsi súťaž na fotomodelku. On bol šťastný, že práve taká krásna a múdra baba, gymnazistka Terezka, sa zaujíma o neho. Outsidera, ktorý síce chodil tiež na gympel, ale ledva prechádzal z ročníka do ročníka. Nie že by bol hlúpy, ale škola ho nikdy zvláśť nebavila. O mnoho radšej trávil čas mimo nej a snažil sa predávať a kupovať všetko, čo sa dalo. Terezka vtedy dostala od agentúry zmluvu na rok, po lete mala vycestovať na fotenie do Tokia. Bývali vtedy v Bratislave. Obaja mladí, on čerstvých osemnásť, ona o dva roky mladšia. Ešte deti. Celé leto strávili spolu. Chceli všetko vidieť, vyskúšať, zažiť na vlastnej koži. Na jednej žúrke to však s experimentovaním prehnali. Matej a aj niektorí kamoši mali šťastie. Skončili len na JISke v nemocnici. Ju však z večierka odviezli v čiernom plastovom vreci. Na pitevnej správe bola jasná diagnóza –  smteľná intoxikácia heroínom.

   Zahnal túto bolestnú spomienku. Dlho si to vyčítal... Prečo len bol taký hlúpy?! On ju k tomu priviedol! Sám sa na to nikdy nedal, ale jej sa to akosi zapáčilo, nedal na ňu pozor... Tieň smrti blízkeho človeka sa s ním tiahol po celý jeho nasledujúci život. Časom síce trochu vybledol, no stále tam bol. On nezabudol, len trochu otupel. Bol to aj jeden z dôvodov, prečo sa bál na niekoho hlbšie viazať. Mal len málo skutočných priateľov a vpustiť si nejakú ženu do svojho srdca vyslovene odmietal. Bol rád, že sa z toho vtedy ako tak dostal a nikdy viac už nechcel zažiť stratu milovanej osoby.

   Dnes mu to pripadá ako zlý, vzdialený sen, nie ako skutočná udalosť. Akoby odvtedy ubehlo niekoľko životov, nie iba pätnásť rokov. Odvtedy už mal mnoho iných žien, no do žiadnej sa nezamiloval. City si zakázal a doteraz sa mu to darilo. Po toľkej dobe si už ale nevedel vybaviť Terezkinu tvár. Ostali mu iba spomienky na to, ako sa s ňou cítil. Ako dobre mu s ňou vtedy bolo... Premýšľal, či ešte niekedy stretne ženu, s ktorou si bude tak dobre rozumieť...    Našťastie ho dnes čaká vonku toľko práce, že na myšlienky ohľadne žien mu nezostane veľa času.

   Keď sa osprchoval, obliekol, s mokrými vlasmi zbehol dolu do kuchyne. Tam ho čakalo milé prekvapenie. Na stole našiel pečivo a teplú kávu, ktorú mu nachystala Katka. Zrejme odišla iba nedávno.
- Je milá, nerobí scény, je mi s ňou dobre a ešte aj raňajky nachystá. Naozaj sa dievča snaží... No môj názor na vzťah týmito činmi nezmení.-
     Najedol sa a vybral sa na dvor za svojimi každodennými povinnosťami.

                                ...

   Zanedlho videl prichádzať hore kopcom Milana na jeho starom Jeepe . Bol to jeho najobľúbenejší dopravný prostriedok. Chodil s ním iba z domu na ranč. Bol zázrak, že auto ešte jazdilo, ale Milan mal k nemu silné puto. A tak radšej investoval do opráv, než aby svoju hrdzavú lásku odovzdal šrotovisku - tam, kam patrí.

   Milan bol robustný štyridsiatnik. Jediný stály zamestnanec ranča, Matejov spoločník a blízky priateľ v jednej osobe. Kedysi pracoval ako zootechnik, no po zavretí miestneho JRD prišiel o prácu. Keďže mal dve deti- dvojičky, tretie práve čakali, to, že dostal prácu u Mateja na ranči-v dedine, kde žije so svojou rodinkou- bola preňho úžasná výhoda. Na druhú stranu, za jeho skúsenosti s chovom koní, lojalitu a povestnú dobrú náladu, si ho Matej nesmierne vážil.
    „ Nazdar, tak ako? Fany v noci ešte nerodila?“ pýtal sa s typickým úsmevom, keď vystupoval z auta.

   „ Dobré ránko. Nie, myslím, že nás necháva naschvál čakať. Aj veterinár včera hovoril, že to môže ešte pár dní trvať,“ odpovedal Matej a pomohol Milanovi vyberať z auta vrecia s obilím, ktoré doviezol.

   Spoločne odišli do stajne skontrolovať mladú kobylku, ktorej potomstvo v najbližších dňoch očakávali.

   Ako prvé dnes museli opraviť ohradu, ktorú včera podvečer Aston doslova prevalcoval. Toho dnes nechal Matej na statku, v menšej ohrade blízko kruhovej jazdiarne. Musí ho držať čo najďalej od kobýl, aspoň kým prejde toto obdobie.

   Potom vyviedli svojich štvornohých zverencov na pastviny za domom a hneď sa pustili do čistenia. Museli z boxov povyvážať slamu, vyčistiť a navoziť novú podstielku.

   „Ty ozaj, nevieš čo je s doktorom Zacharom? Včera som išiel okolo horárne a bola tam nejaká ženská... Vraj nová majiteľka. Nevieš o tom niečo?,” opýtal sa pri práci Matej Milana.

   Milan, ktorý stál v chodbičke medzi boxami, sa oprel o lopatu, ktorú práve držal v ruke, mierne skrčil obočie a zamyslene prehovoril:

   “ A vieš, že som čosi počul? Len neviem, čo je na tom pravdy...“ začal pomaly. „Doktorovi vraj prišlo cez týždeň v nemocnici zle...Vraj.. mal mozgovú príhodu...“
„Čože??“
    „ Noo, potom sa tam objavila jeho dcéra a niekam ho previezli. Myslel som, že ty budeš vedieť viac...“

   Matej bol v šoku :„To som vôbec nevedel,“ čudoval sa „ a ani mi nikdy nespomínal, že má deti. Teda vlastne o svojom súkromí ba ani o zdraví nič nehovoril,“ uvedomil si.

   „ Veru, zlatý doktor Zachar … bol trochu čudák, ale bol to poklad,“ uzavrel debatu Milan.

   „Prečo o ňom hovoríme, akoby už nebol medzi nami, čo?“ opýtal sa podráždene Matej. „Zistím, čo s ním je a pôjdem ho pozrieť.“ Milan prikývol, vedel že s Matejom sa neradno hádať.

   Bol však zvedavý na niečo iné:  „No a čo tá žena, čo sa tam prisťahovala?... Počul som, že je tiež doktorka a vraj riadna kočka,“ vyzvedal od Mateja.

   „Fakt? Mne včera prišla ako jedna z tých mestských pipín, čo majú miesto decka psa. Len neviem, prečo si kúpila plemeno, ktoré očividne nezvláda... Že je doktorka by ma vôbec nenapadlo“ , povedal nedbalo Matej a ďalej sypal granule z vreca do vedra.

   ”No šak mi už ale povedz- ako vyzerá?,“ nedal sa Milan. Hoci svoju manželku Janku miloval, za peknou ženou sa vždy rád obzrel.

   Matej sa vystrel, zamyslel a povedal: „No je vcelku pekná... Štíhla, vyššia, červené vlasy, prsia tak akurát..,“ V duchu si predstavoval Lauru, ako vybieha spoza chalupy. „A okrem toho, čo sa ma vypytuješ? Keď chceš, choď sa na ňu pozrieť. Len si daj pozor na tú jej chlpatú, zúrivú beštiu.“ povedal podráždene, keď sa prebral zo zamyslenia.

   Milanovi už začalo svitať, o akú ženu ide.
    „Ty počuj, teba musela riadne naštvať, keď takto peníš,“ podpichol ho a usmial sa popod fúzy.

   „No aby nie, však som kvôli jej dobermanovi skoro spadol z koňa. Úplne mi Astona doplašila, mal som problém to usedieť,“ vyriekol urazene Matej.

   Milan sa zasmial pri predstave, ako Matej- jeden z najlepších slovenských westernových jazdcov - zápasí s koňom, do ktorého šteká odrastené šteňa.

   „A myslíš, že je vydatá? Alebo že má niekoho?“, nenechal sa odradiť od zaujímavej témy Milan.

   „ Nemyslím si. Keby mala chlapa, tak je tam predsa s ňou.“

   „No ale ak je niekde odcestovaný... možno ešte len za ňou pricestuje...“ bavil sa Milan vymýšľaním rôznych scenárov.

   „Vieš čo, kašli na to a makaj, dobre!“ povedal mrzuto Matej. Samého ho prekvapilo, ako zareagoval pri myšlienke, že by Laura mohla niekoho mať. Koniec koncov- mladá, krásna- bolo vysoko pravdepodobné, že s niekým chodí. Alebo je nebodaj už vydatá?! Nevedel prečo, ale tá myšlienka ho podráždila.

   Napriek horúčave im šla práca od ruky. Kobylky a dve žriebätká zatiaľ spokojne spásali trávu na pasienkoch za stajňami. Milan sa popri práci stále zabával na Matejových reakciách , keď akoby náhodou spomenuli Lauru. Vedel, že Matej nemá dlhodobú známosť a nechápal prečo. Veď Matej je vraj pekný. Sám to posúdiť nemohol, preňho bol Matej, ako každý iný chlap. Ale bol to názor žien, dokonca aj jeho Janka hovorila, že Matej je taký tmavý, tajomný, že v tom je jeho čaro. A že keby chcel, môže mať hocijakú ženu, na ktorú prstom ukáže. Poznali sa s Matejom už dlho. V jeho očiach to nebol iba jeho zamestnávateľ, ale hlavne horkokrvný muž, ktorý veril len sám sebe. Nemal to v živote ľahké. A čo sa týka niektorých detailov z minulosti, o tom Matej nikdy nehovoril a Milan to rešpektoval. Matej tvrdo pracoval a vďaka tomu je dnes jedným z najúspešnejších chovateľov westernových koní v krajine. Jeho špičkové kone sú rodení favoriti. Chodievajú k nemu na nákup koní i jazdci a farmári zo zahraničia.

   Milan by mu už ale najradšej videl po boku nejakú milú, dobrú žienku. Tak nejak tušil, že tie jeho romániky ho nemôžu uspokojovať. Stále však nevedel prísť na to, prečo Matej každý rozvíjajúci sa vzťah ukončí. Ako keby mu žiadna nebola dosť dobrá! S takýmto prístupom si teda ženu nikdy nenájde.

   S manželkou sa ho už niekoľkokrát pokúsili dať dokopy s nejakým slušným dievčaťom, alebo ženou, no vždy to skončilo fiaskom. Matej mal spoločnosť na nejaký čas, dievča sa medzitým po uši zamilovalo a i po rozchode by ho nosilo na rukách. Nechápal to ani Milan, ani ostatní chlapi z dediny, ktorí Mateja v láske veľmi nemali. Matej im pritom dôvod na nenávisť nedával. Jednoducho sa iba staral o svoje veci, ostatní ho nezaujímali.  Okrem Milana a pár chalanov, ktorí tu počas prázdnin brigádovali pri koňoch, boli voči nemu ľudia v dedine dosť rezervovaní. Nepustili ho medzi seba a on sa im o to neprosil.  

  Milan nevedel, či si to Matej neuvedomuje, alebo mu to je proste jedno. Stavil by na druhú možnosť.

                                ...

    Proti Matejovej vôli sa jeho zrak pri práci neustále stáčal smerom k drevenému domcu pod kopcom. Vedel, že tam niekde je jeho nová suseda. Vraj pani doktorka! Taká mladá? Stále nevedel pochopiť, prečo sa prisťahovala zrovna sem. Veď okrem krásnej prírody tu skoro nič nie je.

   Popoludní , keď prácu okolo stajní skončili, išli sa na koňoch pozrieť s Milanom na lúku za lesom, ktorú nedávno prikúpil k pozemku ranča. Ukazoval Milanovi, ako si predstavuje, kde bude pasienok, kadiaľ pôjde ohrada. Pasienok, ktorý používajú dnes, zmenia za výbehy. Je to blízko pri stajniach, takže to bude výhodnejšie urobiť takto. A aj tráva na nových, väčších pasienkoch bude mať šancu dorásť a obnoviť sa. Veď také početné stádo potrebuje dostatok priestoru. Navyše budú musieť na nejaký čas oddeľovať žrebca od ostatných kobýl a mladých žriebät a na to treba ďalší ohradený priestor. Milan uznal, že je to dobrý nápad a navrhol, že zabezpečí od starostu drevené brvná z píly.

   Keď sa vracali na statok, prechádzali okolo horárne. Auto stálo pred bránkou, na dvore však nikto nebol, dokonca ani pes. V pravidelnom kluse prešli okolo horárne a Matej v tú chvíľu nemal chuť na reči. Milanove celodenné pripomienky a neustále poznámky ohľadne novej susedy mu zo začiatku liezli na nervy no postupne sa mu otvárali oči. Klusajúcemu, ako prvému pomaly  dochádzalo, ako hrozne sa k tej žene- Laure, tak sa tuším volá- včera správal. Nemal na to žiadny dôvod. Bol len naštvaný na svojho dodávateľa, ktorý nedoviezol krmivo tak, ako sa dohodli. Potom tá pokazená ohrada a zatúlaný kôň... A jej pes bol večer iba poslednou kvapkou, ktorá ho v ten deň vytočila. Ona za nič nemohla. Určite si o ňom teraz myslí, že je buran. Nevychovanec. A možno i čosi horšie.

   Rozhodol sa, že sa u nej večer zastaví a aspoň sa normálne predstaví. Veď sú predsa najbližší susedia.
                                   🍀