18. kapitola

    V októbri mali Laura s Matejom svadbu. Nemali na čo čakať, dohodli sa, že svadba nebude veľká. Pozvali teda len rodinu a pár priateľov. 

    Po sobáši sa z mestskej radnice presunuli na Ranč. Tam mali pripravenú hostinu, na ktorú im prišli zagratulovať aj ďalší priatelia a ich známi, takže z pôvodne plánovanej malej svadby bola zábava takmer pre celú dedinu. Nikomu to však neprekážalo. Jedla a pitia bolo nadostač, dobrej nálady bolo na rozdávanie a tak sa svadobčania skvelo zabávali až do ďalšieho rána...

    Laura sa kompletne presťahovala na Ranč. Jej chalúpka je opäť voľná a nemocnica ju môže prenajať ďalšiemu záujemcovi. Na Ranči sa vždy cítila dobre. Postupne prevzala od pani Sliackej kuchyňu. No pani Sliacka, keďže žila v dedine len sama, neprestala chodievať na ranč. Laura jej bola vďačná, lebo keď nestíhala, táto milá dôchodkyňa sa s radosťou postarala o všetky hladné krky. Už dávno sa stala akousi neodmysliteľnou súčasťou ranča. Každý ju považoval za svoju babičku. A ona, hoci nikdy nemala vlastné deti, každého jedného človiečika, bez rozdielu veku, s láskou vypočula, nakŕmila a keď mohla, aj poradila. A keď mala pani okrúhle narodeniny, usporiadali jej na ranči veľkolepú oslavu. 

    Laura si zo svojej práce urobila koníček. Doslova. V nemocnici prevzala ambulanciu pre závislých a pracovala tam už len na polovičný úväzok. Neľutovala. Medicínu mala rada, no jej srdce túžilo po inom. Po koňoch, slobode, prírode a pokoji v duši. 

    Po mnohých telefonátoch, vybavovaniach a rokovaniach sa jej podarilo získať z fondov peniaze. Založila občianske združenie, ktoré poskytuje hipoterapiu zdravotne postihnutým ľuďom nielen z nemocnice, ale aj zo širokého okolia. Dochádzali za ňou rodičia so svojimi postihnutými deťmi, chodili k nej na predĺžené víkendy deti z detských domovov. Pre každého sa na Ranči niečo našlo a ľudia odtiaľ odchádzali lepší, čistejší. 

    Časom začala spolupracovať aj s jednou skúsenou hipologičkou, vytrénovali ďalšieho terapeutického koníka a celkom sa im darilo. Liečba prostredníctvom koní v súlade s okolitou prírodou robila pre ich pacientov zázraky.

    Niekoľkokrát do roka mala Laura na Ranči aj návštevu detí z miestnej školy, ktoré sa pod vedením pani učiteľky Janky prišli povoziť na koníkoch a dozvedieť niečo nové o týchto ušľachtilých  zvieratách. 

    Hoci sa nevenovala detskej psychiatrii, tak ako pôvodne mienila, hipoterapia a práca s deťmi na ranči ju bohate napĺňala. 

    Ranč už viac nebol orientovaný len na chov koní, ako kedysi.  Vo veľkej jazdeckej hale sa začali pravidelne konať jazdecké súťaže. Ranč sa preto čas od času zapĺňal koňmi a ich ľuďmi na nepoznanie.   

    Milanov syn Dušan raz prišiel nadšený zo školy, lebo mali úžasnú prednášku o agroturistike. Navrhol Matejovi, že by mohli vybudovať v okolí jazdecké chodníčky... Matejovi sa nápad pozdával. Veď okolie sa aj tak už dávno používa na jazdenie a prechádzky do prírody. Bolo by fajn dať tomu oficiálnu hlavičku a prilákať tak do tohto krásneho, no neprávom zabudnutého miesta, viac turistov. Podarilo sa im vybudovať v okolitých lúkach, lesoch a pasienkoch udržiavané jazdecké chodníčky, ktoré spájali 4 veľké farmy v rozľahlom okolí. Uzavreli výhodnú dohodu, podľa ktorej každá z nich bude slúžiť ako jazdecká stanica. Poskytnú jazdcom na koni tie najnutnejšie potreby, vodu a krmivo pre kone a môžu na ich pozemkoch aj prespať. S rozvojom jazdeckej turistiky v tomto prekrásnom, neprávom zabudnutom, prostredí tak sprístupnili jazdenie na koni širokej verejnosti. 

    Matej mal po celý rok plné ruky práce. Ale keď sa už vydal touto cestou, nemohol cúvnuť. Z obyčajného farmára a chovateľa sa v priebehu niekoľkých rokov stal ostrieľaný podnikateľ, ktorý plní sny. Svoje, Laurine i ďalších ľudí, ktorí na jeho Ranči našli to, čo práve potrebovali. 

    Vedel, že takto to má byť. I po náročnom dni ho doma čaká milovaná žena a to mu dáva silu urobiť i nemožné.