16. kapitola

Tretí septembrový víkend bol každoročne vyhradený na posledné preteky v sezóne. 

Laura sa ich nevedela dočkať. Boli to prvé preteky, na ktoré ju Matej zobral so sebou. Odkedy ho spoznala, súťažil najmenej v štyroch westernových rodeo show, no ju tam nikdy nepozval. Nechápala prečo. Keď sa ho spýtala, tvrdil jej, že by mal trému, keby vedel, že sa z hľadiska naňho díva. Nechcelo sa jej tomu veriť.

V poslednej dobe trávili spolu takmer každú voľnú chvíľu. Matej ju bral so sebou všade, kde sa dalo. Vysvetľoval jej, učil ju porozumieť nielen koňom, ale aj organizovaniu ranča a jeho hospodárstvu. A neustále sa divil. V živote by ho nenapadlo, že nejaká doktorka prejaví záujem o kvalitu sena, kŕmne dávky, konskú výstroj... Laura sa však pri koňoch našla. Fascinovali ju nielen samotné kone a všetko, čo sa ich týkalo, ale aj jej „učiteľ“ .

A prekvapoval ju aj on. Ten večer, keď sa napriek hroziacej búrke svojhlavo vydala na prechádzku, už nikdy viac nespomenul. Vtedy si to vyjasnili a už sa k tomu nevracali. Laura však vedela, že takú hlúposť už nikdy viac nespraví. Ba dokonca i pri jazdení bola o mnoho opatrnejšia.

Dnes na pretekoch ale súťaží Martin, nie Matej.
Laura našla vhodné miesta v hľadisku, aby dobre videli do arény. Matej išiel ešte vybaviť zápisné a ďalšie organizačné záležitosti a hneď príde.
Martin bol už v sedle na Jackovi a s Milanom sa pripravoval vzadu na vedľajšej jazdiarni na svoje vystúpenie.

Mladý jazdec bol trochu nesvoj. Boli to jeho prvé veľké preteky. Mal na sebe novú košeľu, klobúk, na opasku širokú ozdobnú sponu, ktorú mu daroval Matej. Vedel, že celé leto usilovne trénovali. I tak však mal trému. Potichu sa prihováral Jackovi a veril, že to bez problémov zvládnu.

„Martin pôjde na rad ako štvrtý,“ povedal Matej, keď sa predral pomedzi ľudí a prisadol si na tribúne k Laure.

„Som taká nervózna.Nikdy som na podobných pretekoch nebola. V čom bude vlastne súťažiť?“ spýtala sa Laura, plná očakávania.

„ Dopoludnia súťažia jednotlivci. Martin je prihlásený do barrel race a pole banding. Sú to rýchlostné disciplíny. Musí čo najrýchlejšie zdolať trojuholník z barelov a potom tyčový slalom. Popoludní bude súťažiť v lasovaní. Volá sa to breakaway roping,“ vysvetľoval Matej. „Vidíš tie teliatka vzadu v ohrade?“ ukázal prstom ponad arénu. Pozrela tým smerom.

“Tak jedno z nich bude musieť Martin chytiť do lasa. Doma mu to išlo dokonca lepšie než mne, tak dúfam, že aj tu ukáže, čo v ňom je,“ hovoril Matej.

Laura by si nikdy nepomyslela, že na takéto podujatia chodí tak veľa ľudí. Hľadisko bolo plné na prasknutie. Niekde v rade za sebou počula i češtinu, maďarčinu a asi aj poľštinu.

Ešteže prišli hneď ráno. Mali aspoň kde zaparkovať a mali aj celkom dobrý výhľad. Okolo nich sa to hemžilo deťmi, dospelákmi, nervóznymi rodičmi, i vysmiatou mládežou s plastovými pohármi od piva. Jemný vetrík vo vzduchu priniesol vôňu koní a opekaného prasiatka, ktoré sa pripravovalo na ražni vonku v neďalekej reštaurácii.

Organizátor mal najskôr krátky príhovor, ktorým privítal obecenstvo na svojom ranči. Predstavil súťažiacich z rôznych krajín, zaprial všetkým príjemnú zábavu a jazdcom veľa šťastia.

Laura si všimla, že Matej sediaci vedľa nej, je nejaký bledý. Najskôr si myslela, že je nervózny z pretekov. Od rána ho však nevidela nič zjesť. Počas príhovoru asi 2x odbehol na toaletu.
Keď sa vrátil, spýtala sa ho: „Si v poriadku? Čo sa deje? Si nejaký bledý.“

„To nič nie je, len mi bolo nejak divne, asi od žalúdka, ale už to prešlo.“ povedal.

Laura si ale nebola istá. Videla, ako si občas priloží ruku na pravú stranu brucha, akoby chcel potlačiť bolesť. Pri jej ďalších otázkach- čo jedol, ako často bol na wc, či zvracal- sa na ňu osopil, že nech sa o to láskavo nestará a pozerá sa na preteky.

Keď sa po pár minútach ukľudnil, zmierlivo ju objal a tváril sa, akoby sa pred chvíľou nič nestalo.

Ukázal jej na štarte nastúpeného Martina. Za chvíľu začne barrel race. Na jazdiarni boli do rovnostranného trojuholníka rozostavené barrely a jazdci ich mali čo najrýchlejšie obehnúť. Prví súťažiaci boli naozaj rýchli. Po chvíli prišiel na rad aj Martin s Jackom. Po odpískaní rozhodcu prudko vyštartovali a rýchlo obehli barrely. Martin bol šikovný jazdec a Jack obratný. Krásne kopírovali barrely, bolo vidieť že obaja- jazdec i kôň- sú zohratí a majú radosť z pohybu. Nemali konkurenciu. V tejto disciplíne vyhrali prvé miesto.
V ďalšej disciplíne, ktorá nasledovala, skončili s rozdielom 2 sekúnd ako druhí. Pre mladého jazdca, ako je Martin, to bol obrovský úspech.
Hneď po vyhlásení výsledkov mu Laura s Matejom bežali gratulovať.

„Vedel, som, že na to máš. Si proste najlepší!“ pochválil svojho zverenca Matej a potľapkal chlapca po pleciach.

„Gratulujem Maťko, bola radosť sa na teba pozerať. „ povedala Martinovi Laura. Objala ho a dala mu pusu na líce. „Si s Jackom ako zrastený, vôbec nevidno, že by si ho nejak ovládal,“ a netušila, že to bolo najväčšie uznanie jazdeckých kvalít, aké mohol Martin dostať.

.........

O druhej popoludní mala začať ďalšia časť pretekov- lasovanie. Martin s Milanom sa po obede opäť pobrali pripravovať sa.
„Zlatko, choď sama. Ja tu ešte chvíľu posedím.“ povedal Matej a ostal sedieť pri svojom stále plnom tanieri, v záhradnej reštaurácii ranča, kde boli obedovať.

„Matej ,čo sa deje?“ povedala Laura. Od rána sa jej nepozdával. Dotkla sa dlaňou jeho čela. Bolo horúce.

„Veď ty celý horíš!“ vyľakala sa. „ Zvracal si? Kde presne ťa bolí to brucho?“ uvažovala nahlas.

 „Tu,“ ukázal do pravého podrebria. Už sa viac nevládal pretvarovať, že o nič nejde. Bolesť sa stupňovala a bolo to na ňom vidieť.

„Poď, ideme na pohotovosť,“ prikázala Laura. Mala podozrenie, čo to môže byť. S tým si tu neporadí. Potreboval súrne do nemocnice.
 Výnimočne neprotestoval.

 Laura rýchlo štartovala Matejovo auto .Vyrazili. Našťastie ranč, na ktorom sa konali preteky , bol vzdialený len desať kilometrov od okresného mesta. Matej celou cestou nič nepovedal, len skrčený sedel na sedadle spolujazdca a držal si brucho. Strašne to bolelo.

Laura nedbala na predpisy. Bála sa o Mateja. Nevyzeral dobre. Bola síce psychiater, ale vedela, že brušné symptómy nie je dobré podceňovať. Mohlo sa kľudne jednať o zapál slepého čreva, alebo ešte skôr o zapálený žlčník. Vedela, že Matej si dáva pozor na jedlo, vyhýba sa mastnému, len netušila, že je to také vážne. A zrejme to netušil ani on.

Jedna červená, druhá červená. Nevadí. Preleteli mestom cez križovatky a za chvíľu už boli v nemocnici.

Na chirurgickej pohotovosti službukonajúci lekár Mateja okamžite prehliadol, urobil vstupné vyšetrenia, dokonca i ultrazvuk a odbery.
Laurine podozrenie sa potvrdilo. Akútna cholecystitída. Zápal žlčníka ako vyšitý. Musia ho ihneď operovať.

.........

Sedí na chodbe v nemocnici, na stene tikajú  hodiny, v ruke zviera plastový pohárik z automatu a modlí sa.

Nie že by bola nejak extra veriaca. V Boha verila hlavne vtedy, keď si už nemohla sama pomôcť. A modlenie bolo teraz jediné, čo mohla robiť. Keď viezli Mateja na sál, už ju nevnímal. Prišli doslova za minútu dvanásť. Mala o neho hrozný strach.

 - Prečo som len nebola dôkladnejšia? Ako to , že mi tie symptómy unikli? A prečo je Matej taký nemožný hrdina, čo sa tvári, že ho nikdy nič nebolí?!-
Zmietali ňou pocity viny, strachu, bezmocnosti a úzkosti.

- Nie sú tam už nejak dlho? Čo ak sa na sále niečo stalo?- 

Počas svojej študentskej praxe na chirurgii pri takejto operácii párkrát asistovala. Nebola to náročná operácia. No mohli sa cestou do nemocnice pridružiť komplikácie... ani nevie, či nie je na niečo alergický... Čo ak je alergický na jód? Ten sa predsa používa ako dezinfekcia pred operáciami. Čo ak z toho dostane anafylaktický šok? Ježiši! V hlave sa jej rojili myšlienky na všetky možné komplikácie, ktoré počas operácie môžu nastať... To je daň za to, že vyštudovala medicínu. Keby to všetko nevedela, tak tu iba ticho sedí a pokorne čaká na výsledok operácie. No miesto toho tu teraz šalie, vyčíta si ešte aj to, že sa na neho ráno škaredo pozrela...

Začala uvažovať nad tým, ako by žila ďalej, keby sa náhodou Matejovi niečo stalo.. Bože, čo sú toto za myšlienky?!.. Nemohla by bez neho žiť! Je to jej kovboj... Jej chlap... Jej láska. Jemu sa predsa nemôže nič stať!
Už dosť! Nesmiem takto myslieť.
Dobre to dopadne.
Určite.
Matej je silný.
Bude to dobre.
Presviedčala v tmavej chodbe samu seba.

.........

Keď po hodine vyšiel zo sálu na chodbu starší chirurg, usmial sa na Lauru. I bez slov vytušila, ako to dopadlo.

„ Váš manžel mal obrovské šťastie,“ začal lekár.

 Chcela ho prerušiť, že to nie je jej manžel, no rozmyslela si to.     

Pokračoval: „ Priviezli ste ho na poslednú chvíľu. Netrvalo by dlho a ten zapálený žlčník by praskol. Mal tam dokonca už vytvorené aj kamene a jeden z nich sa tlačil do žlčovodu. Preventívne sme počas operácie nasadili širokospektrálne antibiotiká. Ak sa bude zotavovať tak, ako má, do štyroch dní ho prepustíme,“ povedal lekár a usmial sa na Lauru. Tá mu dojato a vďačne stisla ruku.

„Ďakujem, pán doktor. Hrozne som sa bála. Môžem ho ísť pozrieť?,“ spýtala sa nedočkavo.

„Práve sa preberá z anestézy. Bude asi trochu utlmený, ale pozrieť ho môžete.“ Povedal a rozlúčil sa s ňou.

Laura si na pooperačnom oddelení obliekla návleky a plášť, ktorý jej podala sestra. Váhavo vošla do dverí, za ktorými ležal „jej manžel“. Matej ležal v posteli pri okne. Na izbe bol iba on. Letmo skontrolovala monitor nad posteľou, hodnoty sa zdali by v norme. Mal otvorené oči a videl ju prichádzať.   

„Neboj sa, už som hore. Tak dobre ako na operačnom stole som si už dávno nepospal,“ povedal so smiechom, keď ju zbadal.

„ Tak ty ešte aj žartuješ, hej? Vieš aký som mala o teba strach?“ povedala mu, láskyplne mu odhrnula vlasy z čela a dala mu pusu.

  “ Sľúb, že mi takéto stresy už nikdy neurobíš!“
-Môj chlap je živý a zdravý! Čo viac si môžem priať?-

Zopakovala mu to, čo jej povedal chirurg. Matej by bol schopný hoci aj hneď odísť z nemocnice. Presvedčila ho, že tých pár dní tu predsa len bude musieť zostať. Matej tento nútený pobyt v posteli nakoniec akceptoval.

Laura ho tam musela nechať a odišla naspäť na ranč, kde sa konali závody. Bol už skoro večer a ani Milan ani Martin nevedeli, kam sa s Matejom vytratili. Mobil mala v kabelke v aute, takže sa s nimi spojila až počas cesty k ranču.
Keď ju Milan zbadal prichádzať, išiel jej oproti.

„Tak ako sa má?“ pýtal sa ihneď.

„Je po operácii. Vtipkuje akoby sa nič nestalo. Za pár dní by ho mohli prepustiť,“ zreferovala v rýchlosti Laura.

„A ja som aj videl, že je nejaký čudný od rána. Ale nič nepovedal.“ 

„Veď ho poznáš. Hrdina do poslednej chvíle,“ poznamenala Laura. „No ako ste tu dobojovali vy, hm?“ obrátila sa na Martina.

Preteky už na dnes skončili. Ďalšie disciplíny budú až zajtra ráno. Obecenstvo i jazdci sa pomaličky rozchádzali domov, do neďalekého penziónu alebo do najbližšej krčmičky, kde oslavovali víťazstvá.

„ Aj v lasovaní som prvý, “povedal Martin a spoza chrbta vytiahol zlatý víťazný pohár.

„Áá, to je úžasné, gratulujem!“ povedala a od radosti ho vyobjímala.

 „Škoda, že ste ho s Matejom nevideli. Bol fakt dobrý. Na sedemnásťročného fagana čertovsky dobrý!“ povedal s obdivom Milan.

„Rodičia budú riadne prekvapení, keď im to doma ukážem,“ usmial sa Martin a zlatý pohár celý večer z ruky nepustil.

Milan sa poznal s organizátorom súťaže a mali tam dohodnuté aj ubytovanie. Ranč bol riešený ako obrovský westernový zábavný park. Okrem jazdiarní, stajní, opracovišťa, tu bol i malý penzión a krčma v štýle westernového salónu.

Organizátor, pán Rudo, bol Milanov spolužiak zo strednej školy. V reštaurácii si k ním prisadol a dobre sa bavili. Dostali ubytovanie v nádhernom apartmáne.

Večer Milan zavolal Matejovi do nemocnice. Uistil ho, že všetko je v poriadku, o koňa i o nich je dobre postarané, zajtra má Martin ešte poslednú disciplínu, takže pôjdu už spať a zaželal mu skoré uzdravenie.

.........

Laura ráno išla na jazdiareň spolu s Milanom a Martinom. Počkala na hlavnú disciplínu dňa, urobila pár fotiek z pretekov a potom odišla za Matejom do nemocnice.

Neskutočne ho tým potešila. Matej bol hrdý na Martina, že sa umiestnil aj v dnešnej disciplíne. A bol hrdý aj na Lauru. Vedel, že sa na ňu môže spoľahnúť. Zachránila mu život. Keby niet jej, do nemocnice by sa nedostal včas... 

Dal jej inštrukcie, aby vybavila potrebné veci s Rudom a poprosil ju, aby aj s Milanom a Martinom odviezli ešte dnes koňa domov. Teplotu už nemal, a ak to bude všetko dobre, napozajtra ho prepustia. Laura mu sľúbila, že si pre neho príde.

 Matej už vedel, že má pri sebe tú najlepšiu ženu. Len ju ešte o tom musí presvedčiť.