14. kapitola

 Odchod na misiu do Južného Sudánu bol pre Lauru veľmi hektický. Za pár dní si musela vybaviť všetky veci, pripraviť sa na to, že 9 mesiacov neuvidí svoju krajinu.  Pred odchodom absolvovala ešte v zrýchlenej forme všetky potrebné očkovania a dostala tabletky proti malárii, ktoré musí preventívne užívať počas celého pobytu v Afrike

 V krajine, kde sa len pred pár rokmi skončila dlhoročná občianska vojna, nič nefungovalo. Cesty boli rozbité, elektrina fungovala len niekoľko hodín cez deň, ľudia boli nedôverčiví. Jediné, na čom štát naozaj zarábal, bola ropa. No i peniaze z nej sa strácali kdesi v bezodnom hrtane štátnej moci. Obyvateľstvo trpelo podvýživou, chorobami, nezamestnanosťou. A o nejakom vzdelaní tu mohli len snívať.

    Už pri príchode do tejto krajiny ju kolegovia varovali, že sa bude musieť obrniť obrovskou trpezlivosťou. 

    V centre hlavného mesta bola postavená, lepšie povedané opravená, stará nemocnica. Budova mala tehlové steny, plechovú strechu a aj v tých najchladnejších dňoch tam teplota neklesala pod 30 stupňov.

    Laura nemohla uveriť vlastným očiam. Ten malý chlapček, ktorého pred chvíľou zaočkovala proti tuberkulóze, má podľa slov jeho matky sedem rokov. Vedľa Laury stála černošská zdravotná sestrička, ktorá Laure prekladala slová matky. Útly chlapec, sediaci na kolenách svojej matky, vyzeral sotva na štyri. Po injekcii sa už utíšil a Laura ho niekoľkými krátkymi svahijskými slovami, čo sa naučila, pochválila.

    Rozhliadla sa po miestnosti. Na stene viseli biele kruhové hodiny. Pol štvrtej popoludní. Nikoho netrápilo, že už je po pracovnej dobe. Tu sa pracuje dovtedy, kým sa neošetria všetci pacienti, alebo aspoň dovtedy , kým nezapadne slnko. A každý druhý deň majú pohotovosť.

    Vonku, za oknami nemocnice, bolo ešte stále takmer 40 stupňov. Tu vo vnútri, v priestrannej vyšetrovni pre niekoľkých pacientov naraz, provizórne zariadenej, je o pár stupňov menej. Včera sem George, Američan, ktorý tu pracuje ako koordinátor, priniesol ventilátor. Stál v rohu miestnosti a otáčaním svojej vrtule aspoň trochu rozprúdil stojaci vzduch v miestnosti. Nemohli ho mať pustený stále, pretože nemocnica bola napojená na vlastný generátor elektriny a s tou sa šetrilo, ako sa len dalo. 

    Laurine dve kolegyne očkovali ďalšie deti v tej istej miestnosti. Kým sa mamička so synom vymenila s nasledujúcim pacientom, vykukla Laura cez okno na dvor nemocnice. Odhadla, že v tieni pod stromom čakalo ešte asi tak 20 ľudí. Zostali len takí, ktorí majú naozaj vážny problém, alebo tí, čo prišli z ďaleka. Mnoho z nich to dnes už vzdalo a radšej prídu zajtra. Aj tak nemajú, čo robiť, keďže je tu veľká nezamestnanosť. Dlhé čakanie na lekára im vôbec nevadí.   

    Vrátila sa myšlienkami do reality a otočila sa tvárou k ďalšiemu pacientovi, ktorý si sadol na lehátko. Sestra od neho už získala nejaké informácie, ktoré potom lámanou angličtinou tlmočila Laure. 

    Na jednej strane jej bolo týchto ľudí ľúto, na druhej strane však videla aj ich pasivitu. Nesnažili sa na svojej situácii nič zmeniť. Netúžili po lepšom živote, nemali záujem o vzdelanie. Žili zo dňa na deň, tak ako aj po stáročia ich predkovia. Časom si zvykli na prítomnosť bielych vo svojej krajine a tiež, že aj keď nebudú nič robiť, tak sa o nich niekto postará. Tak ako aj teraz oni- Lekári bez hraníc. 

    Laura vedela, že to nie je dobre. Takto to nemalo byť. Ale stále nemohla prísť na to, ako by mala pomoc Afričanom vyzerať. Na teraz však pre ňu nebolo podstatné politické a ekonomické zákulisie ale hlavne liečba jej pacientov. Ľudí z mäsa a kostí, ktorí stoja pred ňou a potrebujú jej pomoc. Nič iné ju v tej chvíli nezaujíma. Akoby prepla na automatického pilota, oddelí svoje súkromie a robí to, čo vie, najlepšie ako vie.  

    Povolaním bola síce psychiater, ale pre Lekárov bez hraníc pracovala ako všeobecný lekár. Očkovania, vyšetrovania, určenie základnej diagnózy, terapia, prevencia infekčných chorôb, to boli jej každodenné úlohy. Spolupracovala s kolegyňou Marion na jej projekte o podvýžive. Keď sa Marion vráti naspäť domov, do Francúzska, bude o svojom projekte prednášať na univerzite. A naverbuje tak do Afriky mnoho ďalších, mladých, elánu plných medikov, lekárov na prácu pre Lekárov bez hraníc. Robila to tak vždy, keď sa vrátila domov. Jej prednášky mávali úspech. A na takejto misii je už piatykrát. Marion tak bola z tuprítomných lekárov najskúsenejšia a tak im v prípade potreby bez problémov radila. 

    Keď okolo šiestej večer končili (nie preto, že by vybavili všetkých, ale jednoducho preto, že im došli ďalšie očkovacie látky), Laura s Marion sa dohodli, že ešte zájdu do centrály. 

    Hlavná budova sídlila kúsok od nemocnice a slúžila zároveň ako kancelária, sklad liekov i garáž pre terénne auto, ktorým jazdili do púšte ku komplikovaným prípadom. Výhodou bolo, že v centrále mali aj jeden počítač s pripojením k internetu a tiež telefón so satelitným pripojením. Keď mali trochu čas, všetci účastníci misie to hojne využívali a zostávali v spojení so svojim svetom. 

    Laura si dnes chcela v rýchlosti prečitať maily, odpísať domov a potom sa s Marion vystriedať. Marion zatiaľ išla do skladu, pozrieť sa, ako to vyzerá s liekmi na nasledujúci deň. Dobre vedela, že Laure to bude na počítači chvíľu trvať a tak mala čas... Ale chápala ju. Potrebuje sa ozvať svojej rodine a priateľom. Laura sa jej priznala i k tomu, ako to dopadlo medzi ňou a tým Matejom... Na Laurinom mieste by mu nepísala. Ten chlap si vôbec nezaslúži, aby sa pre neho takto trápila. Veď jej ešte ani raz neodpísal! Snažila sa to Laure vysvetliť, no videla na nej, že vedomie, že kdesi doma, v jej krajine je muž, ktorého miluje,  jej dodáva silu. Keby toho chlapa poznala, asi by ním poriadne zatriasla, nech sa preberie, keď si takúto skvelú ženu neváži. Ale nie je to jej problém... 

    Počítala krabičky vakcín a zistila, že im to pri tomto tempe vydrží už asi len na týždeň. George sľúbil, že tento týždeň má jedno lietadlo doviesť celú polročnú dodávku liekov pre Lekárov bez hraníc. Bude to asi na tesno, ale dúfa, že to stihnú.

    Kým Marion zmizla v sklade, Laura nedočkavo zapínala počítač. Každá stránka internetu sa načítala ešte pomalšie, než sa zapol celý počítač. Ale nevadí. To čakanie jej za to stojí. Pred včerom písala Janke, a aj jemu. Cítila známe šteklenie v bruchu, dúfala, že aspoň dnes si od neho prečíta pár riadkov... Veď to by jej mohol napísať no nie? Bola zvedavá, ako sa má. Ako sa mu darí. A či aspoň niekedy myslí na ňu. Pretože ona na neho neprestajne. Až tu, pár kilometrov od rovníka,   si uvedomila, že toho nevyspytateľného muža miluje... A bojí sa, že si to uvedomila príliš neskoro...

    Stránka sa jej nakoniec načítala. Štyri nové maily. V rýchlosti preletela zrakom po odosielateľoch. Šteklenie v bruchu postupne ustalo.. Ani dnes od neho nič neprišlo... Podoprela si dlaňou bradu a prečítala si mail od Janky... Píše tak neurčito... O Matejovi ani pol slova... Prečo? .. Čo sa to doma len deje? To na ňu dokázal tak ľahko zabudnúť? ... Nerozumela tomu a začínalo jej byť úzko. Už je tu takmer štvrtý mesiac a od neho ani len riadok!. Ostatné maily si prećítala, ale nemala chuť nič odpisovať. Odhlásila sa z mailu a prenechala počítač kolegyni, ktorá sa medzičasom vrátila zo skladu. Marion sa nemusela nič pýtať. Videla, ako sa Laura tvári. Bolo jej to jasné.

    „Are you OK?“ opýtala sa pre istotu.

    Laura na ňu pozrela, ale nebola schopná slova. Len mierne kývla hlavou, že je to dobré, že to prejde. A vyšla z miestnosti von. Posadila sa na schody pred centrálou. Zahľadela sa cez ulicu. Cesta bola hlinená, červeno sfarbená a prechádzali po nej ľudia, zvieratá, káričky, rachotiace autá bez nejakého určitého poriadku. Laury sa však tento zhon a krik nedotýkal. Cítila svoj vnútorný chaos a nepokoj a to bolo ešte horšie. 

    Keď Marion skončila svoj rozhovor s manželom cez Skype, vyzdvihla Lauru spred centrály a pobrali sa pešo k ubytovni. Tá stála na okraji mesta. Cez mesto sa ponáhľali, ešte pol hodinky a potom už nastupujú vojaci, ktorí strážia ulice až do rána. Nie že by boli nebezpeční, no je celkom nepríjemné prechádzať sa po ulici, keď vás na každom kroku sledujú americkí, samopalmi ozbrojení vojaci. Každý sa preto snaží byť už v tej dobe doma. Nemali to ďaleko a tak boli už za pár minút chôdze na ubytovni.    

    Laura sa spolu s ostatnými kolegami navečerala a potom odišla do svojej izby. Dnes nemala náladu sa po večeri s nikým sa baviť. 

    Ostatní lekári a pôrodná asistentka, ktorí spolu bývali, vedeli o čo ide. Za ten čas, čo spolu pracujú a žijú pod jednou strechou sa už stihli dobre spoznať. Poznali svoje súkromie, vedeli koho čo trápi. Laura dnes chce byť sama. V noci budú cez tenké steny z jej izby počuť tlmené vzlyky, ale zajtra to už bude opäť ich usmiata, milá, dobrá Laura.

.........

    Tak a je to tu. Za chvíľu už pristávajú. Z okienka práve vidieť pristávaciu plochu Viedenského letiska. Pilot oznámil, že sa majú pripútať. Letuška po anglicky vysvetľuje inštrukcie. 

    Marion, Laurina francúzska kolegyňa, s ktorou sa počas posledných mesiacov spriatelila, sedí vedľa nej. Práve jej na jednej fotke v mobile ukazuje svoju rodinu. Teší sa na nich. Manžel aj so synom ju majú prísť čakať na letisko, kde za chvíľu pristanú. Pár dní strávia vo Viedni a potom odletia spolu do Francúzska. Na fotke vidí sympatického Francúza a asi sedemročného chlapčeka. Má Marionine oči. Laura sa povzbudzujúco na svoju kolegyňu usmeje a v kútiku duše jej trochu i závidí. Má milujúceho muža, ktorý jej nebránil v splnení sna. A určite sa aj so synom tešia, že sa im Marion vracia domov... Kto bude čakať Lauru? Ten, koho by túžila vidieť najviac, to nebude. 

    Posledných deväť mesiacov bolo pre ňu prelomových. Počas nich toho veľa zažila a vnútorne dozrela. Bola jednou z tých, ktorí svojou troškou pomohli k zlepšeniu situácie v Južnom Sudáne a to ju obohatilo viac, než akákoľvek suma.   

    To, čo videla v Afrike zmenilo jej pohľad na svet. Napriek všetkým ťažkostiam a problémom, neľutovala, že tam šla. Práve naopak. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí jej života. Keď videla, v akých podmienkach tam ľudia žijú, čo všetko ich trápi, prišla k poznaniu, že jej problémy sú nič oproti tomu, s čím tu ľudia bojujú každý deň. Kvôli nedostatku lekárskej starostlivosti sa tam umiera na choroby, ktoré u nás neznamenajú viac než nádcha. 

    Počas svojho pobytu v misijnej nemocnici si viedla denník. Krajina, v ktorej strávila deväť mesiacov, bola po dlhých občianskych vojnách zničená a zaostalá. Zaznamenávala doňho svoje každodenné zážitky a pocity. Pomáhalo jej to vyrovnať sa s nepriaznivou situáciou a zachovať si zdravý rozum. Počas letu, kým Marion spala, si Laura ešte zapisovala posledné pocity, keď opúšťali rozpálenú Afriku.  

    Hrubý zošítok v koženej väzbe, popísaný od prvej až takmer po poslednú stránku, plný dojmov, obrázkov, vložených fotografií, listov, ju pálil v ruke. Jej misia v Afrike nateraz skončila, no ona vie, že týmto to pre ňu nekončí. Jej denník je cenný materiál a ona ho použije tak, aby sa o tom, čo sa deje v Afrike, dozvedelo čo najviac ľudí... S odhodlaním vložila denník do kabelky.

    Keď si spomenula na podvyživené deti, na zástupy chorých, ktorí za ošetrením putovali pešo, cez nehostinnú, vysušenú krajinu i niekoľko dní, jej prišli problémy nášho sveta úplne bezvýznamné. Máme kde bývať? Máme čo jesť? Máme čistú vodu? Nemusíme sa báť, či sa naše dieťa vôbec dožije batoľacieho veku. Nestojíme pred dilemou, čo robiť, keď je matka HIV pozitívna, materským mliekom môže preniesť vírus na svoje dieťa, ale keď ho nebude kojiť, tak dieťa umrie, lebo nemá čo jesť. Nechať dieťa zomrieť od hladu alebo na zákernú chorobu?  

    Dennodenný boj s dotieravým hmyzom, prenášajúcim choroby, nedostatok liekov, jedlo na prídel, chirurgické operácie i psychologická pomoc, očkovania, rovnako ako aj rozvoz pitnej vody a hygienických prostriedkov, to boli ich bežné povinnosti. Tím lekárov, ktorý sa tam zišiel, bol špeciálne vyškolený. Každý musel absolvovať školenia o tropickej medicíne. Jazykom, ktorým sa dorozumievali, bola angličtina. Laure stačilo, aby sa naučila pár domácich svahijských slov a tým si získala srdcia svojich pacientov. Bola im k dispozícii 24 hodín, 7 dní v týždni. Spočiatku sa domorodé kmene chodievali na „bielych lekárov“ len pozerať. Veď niekoľko storočí zvládli svoj život aj bez nich. Postupne však prišli na to, že bieli doktori im chcú pomôcť a začali ich vyhľadávať. Ako Lekárov bez hraníc si ich vážili, lebo vedeli, že sú tam pre nich. A zadarmo. 

    Oprela sa hlavou o sedadlo. Pristáli. Po niekoľkých vetách vysmiatej letušky, začali cestujúci pomaly opúšťať svoje sedadlá a trúsili sa k východu. Za pár hodín bude doma. Ale to, čo zažila a čo našla sama v sebe v Afrike, jej už nikto nevezme. 

    Mala by byť spokojná, že si splnila svoj sen. Že zachránila mnohé životy, podarilo sa jej aspoň vo svojom okolí šíriť viac dobra. Napriek všetkému sa dnes cíti unavená, vyhorená... Človek, ktorého nosila v srdci a ktorého predstava jej dodávala posledných deväť mesiacov silu , nepríde. Svojím odchodom ho sklamala a on na ňu zanevrel. Vie o tom. Písala jej to Janka. Teda nie doslovne, ale medzi riadkami vycítila, že to tak je. 

    Po celý čas, ako bola na misii, písala domov maily. Písala rodičom, bratovi, Slavke, Vladke, Janke, Matejovi... A jedine od Mateja neprichádzali odpovede. Nevedela, či maily nečítal, alebo zámerne neodpisoval. Janka jej pravidelne písala- deťúrence sú zdravé, Miškovi rastú zúbky, Evka aj Dušan budú tohto roku maturovať, Milan sa stal oficiálne Matejovým spoločníkom, Matej sa stále venuje koňom, darí sa im, rozbehli nové projekty. Lauru vraj nespomína... A to ju trápilo zo všetkého najviac. 

    „ No poď už, nesnívaj,“ hovorí veselo Marion, anglicky s milým prízvukom, na ktorý si už Laura zvykla. Vidno na nej, že sa nevie dočkať, kedy sa stretne so svojou rodinkou. Vyberie z poličky nad sedadlom svoju príručnú batožinu, potom i Laurinu. „ Toto je, myslím, tvoje.“

    Laura jej poďakuje a preberie si svoju tašku. Poberú sa k východu, kráčajúc za sebou. Spolu s nimi sa dnes vracajú aj ďalší dvaja českí lekári a jedna talianska pôrodná asistentka. Všetkým skončila misia naraz a boli vystriedaní novými, čerstvými posilami. 

    Spoločne kráčali v družnom rozhovore k letiskovej hale. Po vybavení formalít na colnici, po vyzdvihnutí svojej batožiny, si ešte v skupinke vymenili domáce telefónne čísla a sľúbili si, že za nejaký čas si dajú hromadné stretko.  A spolu zaspomínajú na časy, ktoré strávili na misii. Napriek ťažkým podmienkam, v ktorých tam pracovali, sa z nich stala vynikajúca partia.

    Po rozlúčke, kde nechýbali ani slzy v očiach a hromadné objatia, sa vybral každý z nich k východu, k ľuďom, ktorí na nich čakali...

    Laura už z diaľky zazrela Dušana s Jankou a tak sa ponáhľala k nim. Pri tom sa ešte posledný krát obzrela za Marion. So svojím manželom si padli do náručia a i na diaľku bolo cítiť výbuch lásky a nadšenia z toho, že sú po tak dlhej dobe opäť spolu. Odvrátila zrak. Závisť nie je dobrá vlastnosť. To Laura vie. Ale i tak sa jej pri obraze milujúcej sa rodinky nemôže zbaviť. 

.........

    „ Vidíš ju niekde?“ pýta sa Janka Dušana. Sľúbila Laure, že pre ňu príde, no nechcelo sa jej ísť samej. A Dušan sa ponúkol, že jej bude robiť navigátora. 

    Chcel byť jedným z prvých, kto Lauru privíta. Jej spoločnosť mu chýbala a nedokázal pochopiť, prečo sa s ňou Matej rozišiel. Sám bol do Laury platonicky zamilovaný a nevedel odpustiť Matejovi, ako sa k nej správal. A ako sa správa teraz. Chrápe s tou účtovníčkou a tvári sa, že je všetko v najlepšom poriadku. Že nijaká Laura neexistuje a ani neexistovala. V jeho očiach tak Matej neuveriteľne klesol.

    Janka nemala o pohnútkach svojho syna ani potuchy. Myslela si, že Dušan urobí hocičo, len aby nemusel ísť do školy. No bola rada, že ho tu so sebou má. Dušan bude oslavovať za mesiac osemnásť. Vysoký, štíhly mladík prevyšoval všetkých na okolo. 

    „ Hej, tam napravo!... Laura, Laura, tu sme!“ kričí Dušan a máva na Lauru. Našťastie ich hneď zbadá a tak sa cez dav ľudí prediera k nim. 

    Laura vidí, ako sa na ňu Janka i Dušan usmievajú. Keď sa dostane až k nim, Janka sa jej vrúcne hodí okolo krku.

    „ Ahoj moja, vďaka Bohu, si živá a zdravá! A ako ti to opálenie pristane!“ rozplýva sa Janka.

    „ Ahojte, aj ja vás rada vidím! Tak som sa na vás tešila,“ hovorí Laura.

    Dušan Lauru tiež nesmelo objíme a vezme jej batožinu. Poberú sa na parkovisko k autu. 

    „ No tak zlatíčko, všetko nám musíš porozprávať, ako ste sa tam mali, aké to bolo a tak. Viem, niečo si písala, ale to neni, ako keď to rozprávaš na živo,“ hovorí Janka. 

    V aute sa im Laura snažila pravdivo a presvedčivo odpovedať na ich otázky. V skutočnosti ale bola neuveriteľne unavená a zmáhala ju melanchólia. Keď na chvíľu utíšila ich hlad po informáciách o Afrike, vyzvala ju Janka, nech si aspoň trochu pospí, že vyzerá unavená.  

    Laura sa nedala dlho núkať. Mali pred sebou dlhšiu cestu. Našla si pohodlnejšiu polohu a snažila sa aspoň na chvíľu zdriemnuť. Prvé, čo videla, keď zavrela oči, bol vstup pred nemocnicou, na ktorom stáli, posedávali a často i nocovali zbedačení, chorí ľudia, čakajúci na ošetrenie. Obraz, ktorý vídavala každý deň posledných deväť mesiacov. Obraz, ktorý tak rýchlo z hlavy nedostane. 

    Janka stíšila rádio a spolu s Dušanom sa šepky na niečom dohovárali. Laura ich už nevnímala. Myšlienkami bola úplne inde.

    Afrika jej dala viac, než by v živote čakala. Uvedomila si tam mnohé skutočnosti. A došlo jej aj to, aká bola k Matejovi ľahostajná. Je to človek, ktorého miluje. Presne tak! Miluje. Ale nikdy mu to nepovedala... Zapierala to sama pred sebou i pred svetom. Práve vedomie, že ho naozaj miluje, ju udržalo nad vodou po celý ten čas, čo bola preč. Dodávalo jej silu čeliť dennodeným starostiam. Problém však je v tom, že on sa o ňu už nezaujíma... Kvôli splneniu svojho sna stratila človeka, ktorému na nej najviac záležalo... Uvedomila si to, keď videla zomierať jeden mladý africký pár. Zomreli vedľa seba na jednoduchých nosidlách, ktorými prinášali ranených. Bolo to práve v deň, keď vypukli v centre mesta nepokoje. Niekto tam odpálil výbušninu a mnoho ľudí pri tom umrelo. Jedna nemocnica nemala možnosť všetkých zachrániť, i keď robili, čo sa dalo. Laura spolu s kolegami bola vtedy na príjme a všetko, čo sa dialo, videla. Krik, bolesť, plač, krv, žalostné náreky, to všetko vtedy do seba vstrebala ako špongia. Pohľad na mladú umierajúcu africkú ženu, celú špinavú od krvi, ležiacu vedľa chladnúceho tela svojho milého, jej nikto z pamäti nevymaže. Po tejto udalosti čoraz viac premýšľala nad Matejom. A nad nimi. 

    Načo sú jej v živote splnené sny, kariéra, ctižiadostivosť, keď nemá vedľa seba človeka, s ktorým môže svoju radosť z úspechu zdieľať? 

    Celú dlhú cestu, až k nej domov, prespala. Nebol to pokojný spánok. Snívalo sa jej o všetkom , čo prežila, zlialo sa to do jednej veľkej machule a nič nemalo svoj pôvodný význam. Nakoniec sa jej v sne objavil jazdec, ktorého videla prvý deň, ako sa prisťahovala do tejto dedinky. 

    Keď dorazili k Laurinej chalúpke, bol už večer. Laura sa s nimi dohodla, že sa zastaví na ďalší deň, keď sa dá do poriadku. Príde na návštevu, porozpráva im o misii a vezme si od nich Dorku, o ktorú sa jej za ten čas starali. Janka s Dušanom sa potom rozlúčili a odišli domov. 

    Janke sa Laura nepozdávala, odkedy ju uvidela na letisku. Je síce opálená, skrásnela, ale v očiach jej už nevidela to nadšenie, ktoré tam bývalo predtým. Videla, že ju niečo trápi. A tušila, že to niečo je vlastne NIEKTO. Matej... 

    Janka bola v kontakte s ním i s Laurou. Videla, že Matej bral rozchod vážne, Lauru odkedy odišla, ani nespomenul. Tvrdohlavo sa vyhýbal už len vysloveniu jej mena. Zato Laura sa jej často v mailoch pýtala na Mateja. Čo jej asi mala napísať? Že je na ňu naštvaný, že ju nenávidí, lebo ho zradila? Že odišla a jeho bez problémov opustila? Že teraz častejšie vídať na Ranči   účtovníčku Moniku? To by Laure, ktorá sama iste zažívala ťažké časy niekde v Afrike, na duchu nepridalo. Dávno sa zaprisahala, že dohadzovačku už nikomu robiť nebude. Snažila sa to preto zahrať neutrálne. 

    Teraz, keď sa Laura vrátila, je už len na nich, čo bude. Či nájdu alebo nenájdu k sebe cestu.
……………