13. kapitola

Laura sa na misiu najskôr tešila, no postupne nadšenie vystriedali reálne obavy. Zvládne to? Má na to? Je to obrovská zodpovednosť a ona si toho bola vedomá. Myslela na Mateja, na to, že sa s ňou ani neprišiel rozlúčiť. Nevedela, čo ich hádka znamenala. Bola to len hádka, ktorá sa dá prekonať, odpustiť, alebo to bol definitívny rozchod? Na to nechcela ani pomyslieť. 

 V nemocnici sa pár dní pred svojim odchodom rozprávala s riaditeľom. Bola pripravená dať kvôli misii výpoveď, no pán riaditeľ ju prekvapil. Keď mu porozprávala na čo sa chystá, svietili mu oči. Potom sa jej priznal, že to bol vždy aj jeho sen. No keď sa oženil, prišli deti, z postu primára sa stal hneď riaditeľom a tak na misie musel zabudnúť. Neľutoval, ale chápal Lauru a podporil ju. Dal jej na tých pár mesiacov neplatené voľno, potom si prípadne vybaví PN. Musela mu však sľúbiť, že po návrate bude opäť pracovať pre ich nemocnicu. S jej prácou a výsledkami bol spokojný, nechcel prísť o takú skvelú lekárku. Budúci mesiac aj tak  prijde do nemocnice nová absolventka, ten mesiac nejako zvládnu a potom budú zase v plnom počte. A dom, v ktorom býva, môže ostať v jej prenájme, pokiaľ aj počas svojej neprítomnosti bude platiť  nájom. Laura s tým rada súhlasila a s riaditeľovou reakciou bola príjemne prekvapená. 

Hovorila si, že nie je všetko také čierne, ako sa zdá. A keď sa nedarí v jednej oblasti (pomyslela si na Mateja) , darí sa v inej.

.........................

Laura nakoniec predsa odišla. Pár dní po ich poslednom rozhovore. Nebol sa s ňou rozlúčiť. Nemal na to dôvod. Stále bol na ňu naštvaný. A nielen na ňu, ale aj na seba. Zase sa mu to stalo! Zase si pustil niekoho príliš k telu a ten človek ho opustil.  Začínal si myslieť, že je to jeho karma. A nevedel pochopiť, prečo sa musel práve on zamilovať do takej feministky a kariéristky? Do ženy, ktorá uprednostní Afriku pred ním! Snažil sa na ňu nemyslieť. Zúrivo sa vrhol sa do práce a to, že kedysi existovala nejaká Laura, vytrvalo ignoroval. 

Dlhá zima sa na radosť celého osadenstva ranča postupne končila. Počas tuhej a krutej zimy sa nedalo veľmi chodiť do terénu, kone i jazdci strácali kondíciu. Keďže vonku boli lúky i pasienky niekoľko mesiacov zaviate snehom, muselo sa jazdiť v krytej jazdiarni. 

Občas, keď s traktorom s pluhom Milan odhrnul najbližšie cestičky okolo ranča, chodil Matej na obhliadku ranča na koni. Bol si pozrieť, či sa niekde neporušila ohrada, bol skontrolovať kone vo výbehoch. Niektoré z jeho vlastných koní boli aj cez zimu vonku. Boli naučené na zimu, mali hrubšiu srsť a celkovo im celoročný pobyt vonku prospieval. Bolo to ich prirodzené prostredie. Niektorí majitelia, čo mali u neho ustajnené svoje kone, ich cez zimu von púšťali len málo a keď aj išli do výbehu, prikrývali ich dekami.  Matej to neriešil. Proti gustu žiaden dišputát... On svoje kone choval prirodzeným spôsobom a snažil sa, aby kone boli zdravé a psychicky vyrovnané. 

Nie všetkým jazdcom však vyhovovalo jazdenie na jazdiarni. Jazdcov totiž od poslednej sezóny pribudlo. Popularita ranča za posledných pár mesiacov vzrástla. A niekedy sa stalo, že jazdiareň bývala plná až na prasknutie. No nemali s tým čo robiť. Ak bolo krajšie počasie, a trochu menej snehu, jazdci si predsa len vyšli na prechádzku do terénu.

Jazdecký klub, ktorý fungoval pri ranči, mal svojho trénera. Ten si svojich zverencov vždy zorganizoval a určil im stabilný rozvrh, kto keby môže trénovať na jazdiarni. 

 Matej sa aktívnemu jazdeniu venoval cez zimu menej. Mal kopu práce s prevádzkou ranča. Musel zaistiť fungovanie všetkých ostatných častí tak, aby ranč i napriek zime fungoval ako dokonalý celok. S Milanom robili plány na nadchádzajúcu sezónu, chceli cez leto usporiadať aspoň jeden pretek na svojom ranči a keď zostanú nejaké peniaze tak na jeseň by možno usporiadali aj Hubertovu jazdu.  

Práce okolo statku bolo cez zimu menej, no koní pribudlo. Prijal preto ďalšieho ošetrovateľa koní. Plánoval rozvinúť služby ranča a okrem ustajnenia robiť pravidelne i výcvik koní. Nielen svojich, ale aj iných. Bola to pre neho ďalšia výzva a tie on mal rád. 

Keď sa jar o pár mesiacov pozvoľna prihlásila o slovo, všetci akoby pookriali na duchu. Kým cez zimu na ranči vládol akýsi zimný spánok, jazdci i kone sa pohybovali akoby nasilu, s nástupom teplejších dní zase všetko ožívalo. Tráva sa zazelenala, blato vo výbehoch postupne uschlo a kone tam s nadšeným erdžaním šantili. 

Jediný, kto sa z konca zimy až tak netešil, bol Matej. Jeho dlhodobá nálada však nemala nič spoločné s ročným obdobím alebo dianím na Ranči.

Na Ranč začala chodiť jedna mladá účtovníčka - Monika, ktorá robila jeho zamestnancom výplaty. Mladučká, sympatická brunetka si vedela brilantne poradiť so všetkými ekonomickými záležitosťami. Mala rada kone, jazdila skvelo a tak občas chodila na vychádzky do terénu. Matej ju nikdy nesprevádzal. Dokonca ani Milanovi nepovedal, čo je zač. Všetci vytušili, že im nielen robí výplaty ale občas na Ranči prespí aj do ďalšieho dňa.

...............