12. kapitola

V to nedeľné ráno ležala Laura vedľa Mateja vo svojej posteli. Vonku sa práve brieždilo. Jednou rukou ju objímal okolo pásu. Zamotaným pod hrubou perinou, im bolo teplúčko, i keď teplomer už niekoľko dní nevystúpil nad mínus päť. 

Lauru zo spánku prebudili starosti a pochybnosti. Už niekoľko dní dobre nespala. Ťaží ju niečo, čo mu musí povedať. A to čo najskôr. Tušila, že sa mu to nebude páčiť. Dali jej len týždeň na rozmyslenie a ona už neustálym zvažovaním premárnila tri dni. 

Pred pár dňami sa jej ozvali z Lekárov bez hraníc. Pred dvomi rokmi, keď ešte bývala v Brne, sa k nim s nádejou prihlásila. Dúfala, že sa bude môcť zúčastniť nejakej misie. Túžila vykonávať lekárske poslanie tam, kde je to najviac potrebné. Veď pre to išla študovať medicínu, no nie? 

Pred tými dvoma rokmi absolvovala dlhé pohovory, školenia i prípravu, no nakoniec jej povedali, že momentálne nemajú vhodnú pozíciu. Zaradia ju na čakaciu listinu a keď sa niečo uvoľní, dajú jej vedieť. Vtedy sa s tým ľahko zmierila, lebo Mirek ju presviedčal, že taká misia je pre ženu ako ona náročná. Miesto toho, aby ju jeho nedôvera urazila, sa vtedy tešila,  že sa o ňu toľko bojí. Lenže on sa nebál o ňu, ale o seba! Veď kto by mu varil, pral, kto by na neho čakal každý večer, keby bola odišla? Ale to jej došlo až o mnoho neskôr. 

Matej sa vedľa nej práve potočil a v sladkom polospánku si preložil nohu cez jej. Dotyk jeho veľkých nôh s kučeravými chlpmi ju na nahých lýtkach pošteklil. Rukou ju stále vlastnícky objímal okolo pásu a nezdalo sa, že by sa prebudil. 

Pootočila hlavu a s láskou v očiach naňho pozrela. Asi sa mu niečo pekné sníva, lebo aj v spánku vyzerá, akoby sa usmieval. Alebo že by mu ten náznak úsmevu z tváre nezmizol od ich posledného milovania? Nebola si istá. Leží tak spokojne, nevinne, známa vráska medzi obočím sa vytratila. Jeho telo tak krásne hreje... Nič z týchto príjemných pocitov, ktoré vyvoláva prítomnosť muža v jej posteli, však nedokáže zahnať chmáry v jej mysli. Musí mu to povedať!  Dlho váhala, ale už sa rozhodla. Vie, čo urobí. Taká ponuka- možnosť splniť si sen- sa neodmieta. Už neurobí tú chybu, že sa kvôli chlapovi vzdá svojich cieľov. 

    - Lenže čo bude s nami, s našim vzťahom? Ako prijme Matej fakt, že chcem na deväť mesiacov odcestovať niekam do Afriky?- trápila sa v duchu pochybnosťami.. 

Skákať od radosti isto nebude.   Ale musí mu to povedať a všetko vysvetliť. 

 ........

Keď v ten deň Laura sedela s Matejom pri večeri, nabrala odvahu. 

„Matej?“

„ Áno, kráska?“ povedal, zdvihol zrak od chutnej večere. 

„ Sám si mi hovoril, že Ranč je tvojím splneným snom, však?“ začala.

Matej prehltol sústo a povedal:“ Mhmm, ale prečo to teraz spomínaš?“

„ A tiež zvykneš hovoriť, že keď človek po niečom naozaj túži, tak sa mu to splní...“

 „ To je pravda. Aspoň u mňa to platí. Vždy keď som niečo chcel, nakoniec som to dosiahol...“  

„ Tak mne sa pred pár dňami splnil jeden z mojich snov.“ 

„ To je predsa výborné!“ povedal a pohladil ju po ruke, položenej na stole.„ A čo také sa ti splnilo?“ 

„ Tebe to možno také úžasné nepríde, ale mne sa splnil sen, o ktorom som snívala už od strednej školy... Vieš, vždy som  chcela urobiť niečo, na čo budem môcť byť hrdá. Pomáhať ľuďom tam, kde je to najviac potrebné. Preto som aj išla študovať medicínu. Chcela som byť užitočná,“ hovorila Laura. „ Ozvali sa mi z Lekárov bez hraníc a ponúkli mi možnosť zúčastniť sa s nimi misie v Južnom Sudáne...“ 

Matej prehltol. Stisol čeľuste. Položil príbor vedľa taniera. Oči sa mu zúžili a Laura videla, že to, čo mu chce povedať, bude veľmi, veľmi náročné.

„ Počkaj. To akože by si išla pre nich pracovať do Afriky? Kedy? Prečo? Chýba ti tu niečo?“ nemohol sa spamätať z jej posledných slov. 

„ Veď som ti to práve vysvetľovala. Je tam misijná nemocnica. Bola by som súčasťou medzinárodného týmu. Okrem liečenia by sme vzdelávali domácich, robili zdravotnícku osvetu..."

„ To nemyslíš vážne, však ?“ prerušil ju. 

 „ Odlet je budúci týždeň... Viem, že je to narýchlo, ale u nich to tak proste chodí. Keď zavolajú, jednoducho sa človek zbalí a ide... Skús ma, prosím, pochopiť. Ide o môj dlhoročný sen. Nemôžem sa ho vzdať...“ hovorila Laura. Jej nadšenie sa však neprenieslo na Mateja.

 „ Takže ty chceš naozaj odísť?! A čo bude s Meggie, s Dorkou?.. A čo bude s nami? Nemôžeš predsa všetko len tak nechať a odísť!“ vybuchol.

 „ Mám to premyslené... Ustajnenie za Meggie ti zaplatím dopredu, aby si s tým nemal nejaké problémy. Ak by boli nejaké výdavky navyše, tak ti ich po návrate splatím...“

 „ O to tu predsa vôbec nejde...“ prerušil ju, odsunul stoličku a prudko vstal od stola. Začal sa prechádzať po kuchyni. Obišiel stôl a prešiel ku kuchynskej linke. Tam zastavil a rukami sa oprel o okraj, akoby si chcel udržať rovnováhu. Laura s obavou sledovala jeho chrbát. Nevedela odhadnúť, čo sa mu preháňa mysľou.

Otočil sa k nej: „ Ja ťa nechápem! Myslel som si, že si tu šťastná. Máš prácu, Meggie, Dorku, mňa... Myslel som, že ťa to napĺňa.“

 „ Napĺňa. Ale toto je niečo úplne iné... To by si nepochopil,“ povedala a zarazila sa, ako to vyznelo.

 „ No jasné. Obyčajný koniar ako ja nepochopí dokonalú pani doktorku, že?“ opýtal sa tvrdo. Rozčúlene si prehrabol vlasy.

 - Prečo mi to tá žena robí? Prečo vždy, keď mám pocit, že je to tak krásne, že lepšie to nemôže byť, tak to musí nejako pokaziť?-  

A nemohla si ani vybrať lepší čas! Včera bol kúpiť snubný prsteň. Snubný!! Pokrútil hlavou... On, čo sa v živote nechcel oženiť...

- Musel som sa zblázniť alebo čo - 

Bol presvedčený, že ona je preňho tá správna žena.  Čakal na vhodný okamih, kedy ju požiada o ruku... Teraz môže na to všetko akurát tak zabudnúť. Lebo ona chce radšej odísť! Bez štipky ľútosti opustí všetko, čo vybudovala. A bez mihnutia oka opustí i jeho. 

 - Takú ženu som si chcel vziať?!-

O žiadnej z jeho myšlienok však Laura netušila.

„Matej, prosím ťa, upokoj sa, o nič nejde, je to len 9 mesiacov, potom sa vrátim...“ povedala a podišla bližšie k nemu. Túžila sa ho dotknúť. No on pred jej natiahnutou rukou cúvol. 

 „ LEN 9 mesiacov?! Laura, za 9 mesiacov sa narodí nový človek!... 9 mesiacov svojho života obetuješ pre ľudí, ktorých ani nepoznáš?“ povedal zvýšeným hlasom. „ Nemienim doma sedieť a trápiť sa nad tým, že sa táraš niekde v Afrike... Ty si neuvedomuješ, čo všetko sa ti tam môže stať?!“

 „ Ide o prácu, nejdem sa tam flákať ani dovolenkovať! A vravím, že je to len pár mesiacov. Čo ma nepočúvaš?... Internet tam v centrále majú. Môžeme byť kontakte,“ povedala a už aj ona začínala byť podráždená. 

To je také ťažké pochopiť to? Veď si iba plní sen. Matejovi nikto nezakazoval plniť si sen, keď chcel chovať kone.

„ Asi som sa nevyjadril jasne...Nikam nepôjdeš a basta!“ povedal tvrdo a teatrálne rozhodil rukami. 

Laura zalapala po dychu. Trhla sebou a vykríkla:“ Kto si myslíš, že si, že mi budeš rozkazovať, čo môžem a čo nie? Nie si môj muž!“

Matej sa nezmohol na slovo. Prižmúrenými očami na ňu mlčky hľadel. Z toho kamenného pohľadu však nebolo možné nič vyčítať. 

Po chvíli napätého ticha sa nadýchol a odmerane povedal: “ Máš pravdu. Nie som. A ty nie si moja žena.“  

Vystrel sa v ramenách a odvrátil sa od nej. Druhou stranou ju obišiel a vyšiel z kuchyne do verandy. Tam sa začal obliekať.

„ Kam ideš? Neblázni, Matej, na stole máš ešte večeru. V kľude sa najeme, porozprávame sa a vyriešime to.“    

„ Nie je čo riešiť. Povedala si to presne. Nie som tvoj muž... Nemáme sa už viac o čom baviť,“ zvrtol sa a dal sa na odchod. Pri odchode buchol dverami.   

„ Matej! No tak počkaj!“ vybehla za ním na dvor. So slzami v očiach naňho kričala. Zbytočne. Ani sa len neotočil. Nastúpil do auta a bez ďalších rečí odišiel. 

„ Do čerta s tebou!“ povedala a hodila za vzďaľujúcim sa autom kus ľadu, ktorý našla na chodníku.

Dnes to malo dopadnúť inak... Chcela, aby ju pochopil, podporil. Naozaj je to tak veľa? To, že chce odísť na misiu, nemá nič spoločné s ich vzťahom. Lenže on sa urazil!  Ale čo vlastne čakala? Povedal jej, že nechce, aby odišla, ale je hrdý, nebude ju presviedčať. Natoľko ho už poznala. To ona sa neudržala a nechala sa strhnúť hnevom...

- Bože, bolo mi toto treba? Stojí mi to vôbec za to? –

Na mnohé otázky nenachádzala uspokojivé odpovede. Zavrela vchodové dvere a zamkla. Oprela sa čelom o drevenú výplň a zhlboka dýchala. Dnes bolo tých emócií na ňu príliš. Priveľa krutých slov a ešte viac ich zostalo nevypovedaných... 

Dorka k nej pomaly pristúpila. Laura sa zohla, chcela svojho najlepšieho štvornohého priateľa  objať, no fenka jej len oňuchala dlaň a vrátila sa späť do pelecha v obývačke. 

„Ešte aj ty sa odo mňa odvraciaš...“ vzdychla si Laura a prišlo jej to všetko neskutočne ľúto.    

Neskôr ten večer v kúpeľni, zmietaná pochybnosťami, obklopená voňavým vodným oparom, to nevydržala a rozplakala sa.