10. kapitola

Ešte pár kilometrov a už tam takmer bude. Nekonečne dlhá cesta z Brna za Laurou už musí skončiť.

„ To jsi se musela odstěhovat až na druhý konec světa?,“ hovoril si Mirek sám pre seba, kým šoféroval svoje luxusné auto.

Laura mu už dlho nebrala telefóny, neodpovedala na emaily, akoby sa po nej zľahla zem. Jemu až  teraz došlo, že vlastne mu s ňou bolo dobre. A potreboval ju vidieť. Vysvetliť jej to. A hlavne odviesť naspäť domov. K nemu. Jeho posledná sestrička sa naňho vykašľala a jemu bolo odrazu smutno.

„Ani normální silnice tady nemají,“ nadával sám pre seba.

Už je to takmer polroka, čo bez slova odišla. Nepovedala, kam ide. A jemu sa až teraz podarilo zistiť, kde zmizla. Musel vynaložiť obrovské úsilie, aby presvedčil Laurinu kamarátku, aby mu to prezradila.

Poslednýkrát ju videl, keď jej deň po tom incidente na lekárskej izbe vysvetľoval, že pre neho noc so sestričkou nič neznamenala. Že miluje jedine ju. Ona si pritom balila veci v pracovni a úplne ho ignorovala. Následne buchla dvermi a odišla. Z nemocnice. I z jeho života. 

Hoci sa mu ostatné ženy doslova núkali do postele, on miloval Lauru. Aspoň si to myslel. Bola s ním od jej posledného ročníka medicíny. On už vtedy pracoval ako sekundárny lekár na kardiochirurgii. Bola jeho oporou i bútľavou vŕbou. Starala sa o neho, podporovala ho. S inými ženami si len krátil čas. Dával si veľký pozor, ale v ten večer to neodhadol. Laura sa ho doma aj pýtala, či ide na nočnú a tak divne sa usmievala. Malo mu to dojsť. Už vtedy vedela, že ho chce prekvapiť. On si to nevšimol... Priniesla ako prekvapenie so sebou víno, pod kabátom mala sexi prádlo. A on hlupák v tú noc zabudol zamknúť! Laura ich našla v tej najnevhodnejšej chvíli...

Mirek prudko zabrzdil. Pred ním práve vchádzal na cestu pastier so stádom oviec a smerovali do dediny.

„Jak na divokém západě. Jak tady muže žít?“...  Pohni, ty líná ovce, kdo má na tebe čekat?,“ dodal a zúrivo zatrúbil. Baran so zatočenými rohami sa otočil a zabečal na jeho naleštené auto. Potom sa pobral svojim tempom za stádom.

Mirek spomalil a vošiel za stádom do dediny. Obzeral sa po okolí, nebol si celkom istý, či ide správne. Nikde nevidel ani náznak, že by sa tu niekde mala nachádzať hájovna. Žiadna tabuľa, šipka, nič. Asi sa bude musieť niekoho opýtať.

„Dobrý!“ zakričal z auta na muža nakladajúceho nákup do svojho auta na parkovisku pred obchodom. Nebol to nik iný, než Matej. Balil tovar a chystal sa vrátiť na ranč.

“Haló! Hej vy tam! Prominte, hájovna je tímhle směrem?“ opýtal sa Mirek, keď upútal Matejovu pozornosť.

 „Dobrý deň. Áno. Keď prejdete na druhý koniec dediny, tak to hneď uvidíte. „ odpovedal a zamračene si prehliadol elegantného muža. „A môžem sa spýtať, čo vás sem privádza?“ dodal Matej. Z cudzieho chlapa v drahom aute nemal dobrý pocit.

„Co by mně asi do takové díry přivádělo? Jedu si pro ženu. Ty vaše Slovenky jsou občas pořádně paličaté... No nic, díky za instrukce. “ To bude překvápko, zasmial sa sám pre seba. Prudko vyštartoval z parkoviska.

Keď Mirek vyšiel z dediny, naozaj za chvíľu uvidel drevenú chalupu. Keby vedel, že je to tak blízko, určite by sa nepýtal na cestu toho zvedavého dedinského chmuľa. Okolie tu je celkom pekné, musel uznať. Tak na víkend by to bolo ideálne. Dlhšie by tu nevydržal. Keď zaparkoval pred domom, znechutene si prehliadol zablatené auto a pneumatiky, na ktorých bol nalepený ovčí trus. 

 “Fuj, to je nechutný“, pokrútil hlavou a pobral sa smerom k domčeku.

Mal šťastie, že je doma. Už z diaľky ju uvidel. Mala na sebe legíny a mikinu. Bola otočená chrbtom k bráne a umývala vonkajšiu okenicu na okne vo verande. Pes bol zrejme niekde preč, lebo ho nikde nevidel. Potešil sa. Nemal najmenšiu chuť stretnúť sa s tým psiskom. Laura bola zaujatá prácou a vôbec si ho nevšimla.

 „Překvapení, miláčku!,“ zaklopal na drevený okraj verandy a vkročil dnu.

Laura sa preľakla, lebo si nikoho nevšimla prichádzať. Až doteraz pracovala a pri tom počúvala hudbu z hlučného rádia. Ako zhypnotizovaná sa otočila za hlasom, ktorý si stále živo pamätala.

„Mirek? Čo ty tu robíš? Ako si ma našiel?“ pýtala sa prekvapene. 

„Dalo mi to sice hodně práce, ale našel jsem si tě. Podceňuješ mě, když si myslíš, že bych tě nechal jen tak odejít... To sa dělá, zmizet takhle bez rozloučení?“ začal milo a s úsmevom. „ A co alespoň polibek na přivítaní, hm?,“ naklonil sa k nej, dúfajúc, že ju pobozká. 

„Mirek prestaň. Stále si to nepochopil ?,“ vystrela ruky na obranu. “Medzi nami je dávno koniec. Nechcem mať s tebou už nič spoločné.“ povedala rázne. 

"Ale já bez tebe nemohu žít. Omluvil sem se ti za ten incident, už sa to víc nestane. Přísahám.“ 

„Mňa to nezaujíma. Verila som ti, a ty si za mojim chrbtom chrápal so sestričkami! Nehovor, že to bolo vtedy bolo prvýkrát. Taká hlúpa nie som,“ rozzúrila sa Laura.

-Ako ma len mohol nájsť? –

Pri pohľade na svojho bývalého snúbenca sa jej stiahol žalúdok. Bol vysoký, upravený, sebavedomý. Svojím spôsobom krásny. Dokonalý. Ale nie pre ňu. Už k nemu nič cítila. S bolesťou vo svojom srdci a jeho zradou sa postupne vyrovnala. V jej živote bol teraz niekto iný. O mnoho lepší... A uvedomila si, že Mirek jej čímsi pripomína krvilačného supa... Presne tak. Jeho oči sú chladné a v tvári sa mu zračí obrovská ctižiadostivosť. Je to možné, že si to za celé roky, čo s ním prežila, vôbec nevšimla?

 „Na tom incidentu nezáleží. Přísahám, ty si jediná láska mého života. Bez tebe mně nic nebaví... Je mi smutno... Moc mi chybíš!“ odmlčal sa a chytil ju za ruku. “Pamatuješ, jak sme byli posledně na ohňostrojích na přehrade? A co naše místečko v Lužaneckém parku? Jak sme spod toho obrovského kaštanu pozorovali západ slunce? Když jsem tam byl naposled, sám, téměř jsem se rozplakal, tak jsi mi chyběla!“ snažil sa Mirek vyvolať pekné spomienky a zahrať na jej city.  “ Vrať se se mnou domu. Zas to bude tak krásne, dokonce hezčí, o to se postarám,“ nedal sa odbyť. 

Laura vedela, že Mirek je skvelý herec a je si vedomý svojho šarmu. Aj toto predstavenie mu celkom išlo. Keby vtedy nebola  vypätím všetkých síl odišla, asi by mu podobné presviedčanie naivne zhltla. Dnes už má našťastie nadhľad. Jednoducho nevera vo vzťahu je pre ňu klincom do rakvi.

„Mirek prestaň! Nemá to význam. Ja som tu šťastná," povedala a sama seba prekvapila, ako pevne jej hlas znel. Uvedomila, že to, čo povedala, je skutočne pravda. 

„Ale jak tady mužeš být šťastná?!, “ pustil jej ruku a rozčúlil sa. „ Vždyť tady lišky dávají dobrou noc! Nic tady není. Jenom ovce, krávy a koně. Žádný slušný podnik, kultura, nic... Nechybí ti tady divadlo? Kavárny? Nevěřím. Uvidíš, za chvíli tě to omrzí a budeš sa chtít vrátit.“ 

„Pochybujem. Mám tu svoj domov, prácu, ktorá ma baví. Žijú tu milí ľudia... Nevrátim sa s tebou. Na to zabudni. Zbytočne si sem márnil cestu,“ otočila sa mu chrbtom v úmysle odísť od neho preč. 

„Nic není zbytečné, když jsem tě mohl vidět,“ povedal. Schmatol ju za rameno a prudko strhol k sebe. Laura na okamih stratila rovnováhu a pristála na jeho hrudi. Objal ju a prisal sa jej na pery. Bránila, päsťami ho udierala do hrude, no bol silnejší. Zúrivo ju bozkával, dokazoval svoju prevahu. Po ceste pred domom prefrčalo Matejovo auto. Snažila sa Mirka odtlačiť, ale nemala proti nemu šancu. Ten jej stále zúrivejšie pliesnil a hrýzol pery. Keď skončil, víťazoslávne sa usmial. Myslel si, že vyhral. 

V tom momente mu na líci pristala Laurina dlaň.

“Hajzel! Ako sa opovažuješ? Okamžite vypadni! Nechcem ťa už v živote vidieť!,“ kričala v amoku naňho a ruka ju stále pálila. Zhlboka dýchala.

Mirek si začudovane šúchal líce, akoby si tým mal vyliečiť ranenú pýchu.  „Vidím, žes tady pěkně zdivočela. Nemusíš se bát, už se tě ani nedotknu. Ale buď si jistá, že když přijdeš na to, že to tady není nic pro tebe, já na tebe čekat nebudu!,“ povedal s neskrývaným pohŕdaním v očiach. 

Zvrtol sa smerom k autu. Nasadol a vyštartoval tak prudko, že skalky spod kolies odskakovali. 

Laura si vyčerpane sadla na verande na schodík. Vložila hlavu do dlaní. „Bože, prečo mi toto robíš?“ 

Rozplakala sa. Mirka už mala predsa vo svojom vnútri vyriešeného. Posledné mesiace si naňho ani len nespomenula. Akoby jej z hlavy vyfučal. Už jej nechýbal. Vlastne k nemu necítila žiadne emócie. Ani nenávisť. Nič. Bol jej úplne ľahostajný. Keby mu vtedy aj odpustila, bolo by v nej stále zakorenené podozrenie a pôvodnú dôveru by si už nikdy nezískal. Pri najbližšej príležitosti by ho zase upodozrievala. Rozhodla sa vtedy správne. Tým si bola úplne istá. Ale vôbec sa tu nemal objaviť! Len čo jej zbytočne otvoril staré rany...

- Ako dočerta zistil, kam som odišla?-

Mohol ich Matej z auta vidieť, ako sa bozkávajú? Priala si, aby to nebola pravda. Šľak aby to trafil! A muselo sa to stať teraz, keď sa to medzi nimi začalo tak sľubne rozvíjať? Prečo sa vzťahy musia komplikovať? Prečo veci nemôžu ostať krásne, jasné a jednoduché?
Zhlboka sa nadýchla, utrela si oči .

- No nič, nebudem z toho robiť drámu. Mirek ma už isto otravovať nebude. Takúto urážku mi do konca života neodpustí.-

A Matej? Netušila. Z cesty je priamo vidieť na verandu. Videl ich? Ak áno, ako na to zareaguje? Stále si ním nebola istá. Občas bol dosť prchký, vedel sa poriadne rozčúliť. Všimla si ale, že keď je s ňou, ovláda sa. Na ňu bol vždy dobrý. Aj Milan jej raz povedal, že odkedy ju Matej spoznal, je o mnoho kľudnejší a rozvážnejší. Mala ho rada, no bála sa priznať sama sebe, že by k nemu mohla cíti čosi viac... Hoci sa s Mirkovou zradou vyrovnala, stále si pamätala bolesť, ktorú jej jeho nevera spôsobila. Nechcela to už nikdy zažiť. Potrebovala si byť Matejovou láskou istá. Preto bola taká zdržanlivá a nepodriaďovala sa mu.

 Videla, že Matejovi na nej záleží. Boli často spolu, noci trávili vášnivým milovaním, ale o ich vzťahu sa nikdy jasne nebavili. Boli im spolu dobre a stále sa spoznávali. Ešte jej ani nepovedal, že ju miluje... Ale chcela vôbec počuť tie slová? Mirek jej ich opakoval stále a ako to skončilo? Nezabránilo mu to v nevere... Predsa len, sú to iba slová. Dôležité sú činy. To si Laura uvedomovala. A v tých Matejových cítila úprimnosť a oddanosť.  Utrela si uslzené oči.   

Rozhodla sa, že ten dnešok mu vysvetlí.

..............

Najbližšie dva dni však Laura Mateja vôbec nestretla. Nechodil okolo jej domu, nekontaktoval ju. Telefón jej ani raz nezdvihol. Akurát poslal stručnú sms : S DETMI NA TERAPIU DNES  NECHOD. MAME TU ZDRAVOT.PROBLEM.RIESIME TO. M.  

Nenapísal, o čo ide. Mala pocit, že si to iba vymyslel, aby sa s ňou nemusel stretnúť. Vyzeralo to totiž, že sa jej i blízkosti jej domu oblúkom vyhýba. Bolo jej to jasné. Vtedy s Mirkom ich musel vidieť. A naštval sa. Pochopiteľne. Prečo jej ale aspoň nezdvihne telefón?! To sa na ňu až tak hnevá? Bola zvedavá, dokedy mu to vydrží. Ona predsa neurobila nič zlé. Ale Matej si to všetko určite vysvetľuje po svojom. Chce mu vysvetliť, čo sa stalo, ale on sa hrá na urazeného. 

- Lenže ja  mám tiež svoju hrdosť! A doprosovať sa mu nebudem-. 

No nepáčilo sa jej toto hlúpe nedorozumenie. V priebehu dopoludnia stále viac a viac zvažovala, že za ním už pôjde osobne. Aj keď to vyzerá, že on si ju nepraje vidieť. 

V nemocnici mala ťažký deň. Mala  veľa pacientov, terapií, musela písať prepúšťacie správy a nič nestíhala. Najhoršie na tom bolo, že hlavu jej neustále zamestnával tvrdohlavý rančer zo susedstva.

Po obede jej volala Janka. Občas s ňou a malým Miškom chodila na prechádzku, alebo len tak posedeli u nich doma. Dobre jej padlo, že sa mohla porozprávať s takou fajn babou. Janka veľmi rýchlo pochopila, že medzi ňou a Matejom niečo je, často ich bolo vidieť spolu. No oficiálne sa ani jeden z nich nevyjadril. Napriek svojej zvedavosti však nikdy nevyzvedala od Laury ďalšie detaily. O to viac si Laura svoju novú priateľku vážila.  

Janka jej práve volá, lebo sa chce opýtať, či ten zajtrajšok platí. Minule sa dohodli, že zájdu do mesta vybrať Milanovi darček. Popri tom však mimochodom spomenie Mateja. Laure na chvíľu zovrie hrdlo. Janka sa posťažuje, že včera sa Matej s Milanom strašne opili. Manžel prišiel domov až nad ránom, totálne na mol. Neodvážila sa ani predstaviť, ako musel vyzerať Matej... Milan jej v stave opilosti všetko Matejovo trápenie vyrozprával. Ona uznala, že tentokrát už musí nenápadne zasiahnuť. Preto vlastne aj dnes Laure volá. Nielen aby dohodli nákupy, ale hlavne aby aspoň Laura dostala rozum.... Keď dotelefonovali, Laura už nepochybovala o tom, čo musí urobiť.

...................

Po práci išla hneď na ranč. Nepáčilo sa jej, ako sa Matej správa. Miesto toho, aby sa jej priamo opýtal (alebo jej aspoň zdvihol telefón!), sa opíja a trepe hlúposti.

Keď zastavila auto, vybrala sa cez dvor smerom k stajni. Bolo pol piatej, vonku sa začalo stmievať. Novembrová hmla prenikala hlboko do kostí. Pritiahla si kabát bližšie k telu. V podlhovastej budove s radmi rovnakých okien sa svietilo.  Kývla hlavou na pozdrav mladíkovi, ktorý práve vyvážal zo stajne na fúriku hnoj. 

Akoby vedel, prečo prišla, odvetil: “ Je v stajni.“ 

Prikývla. Vošla dnu a pohľadom preletela rady boxov. Niektoré kone sa kŕmili, iné podriemkavali. Na predposlednom boxe napravo uvidela otvorené dvere. Vybrala sa tam.

Matej stál vo vnútri vedľa mohutného žrebca  a čistil ho. Pristúpila bližšie k mriežkam na boxe.

„Ahoj... To máš tak veľa práce, že mi ani nemôžeš zdvihnúť telefón?“ opýtala sa. 

Úkosom na ňu pozrel, no pokračoval v kefovaní. Žrebec asi pocítil napätie vo vzduchu a nervózne odfrkol.

 „Však vidíš, nie?“ stroho odvetil.

Čo sa to s ním deje? Prečo je taký odmeraný? Naprázdno prehltla.

„Ako sa má Meggie? A čo to bol, prosím ťa, za zdravotný problém, že som nemohla prísť aj s pacientmi na terapiu?“ opýtala sa neutrálne.

 „Už je v pohode. Mala koliku. Asi niečo zožrala, keď bola vo výbehu. Ale zvládli sme to. Tento týždeň už s deťmi kľudne príď.“

Laura nemala slov. Takže naozaj išlo o zdravie jej koňa! A takúto vážnu vec jej hovorí len tak?! Prehliadol Meggie aspoň veterinár? Nemala však odvahu mu čokoľvek teraz vytknúť. Hlavne, že je v poriadku. Potrebuje sa s ním porozprávať a nie vyvolať ďalšiu hádku.      

Oprela sa chrbtom o rám dverí na boxe. Chvíľu ho mlčky pozorovala pri práci. Ako svedomito a s akým citom sa stará o svojho koňa. Vyčistil srsť, hrivu a ešte skontroloval kopytá.

Matej si všimol, že sa naňho díva. Zastavil sa v polovici pohybu a drzo jej pozrel do očí. Chcel niečo povedať, no pri pohľade na ňu nevedel, ako začať. Napriek všetkému, čo sa stalo, túžba po nej v ňom neutíchla. A to ho privádzalo do šialenstva.

Keď sa im znovu stretli oči, chvíľu na seba mlčky hľadeli. Ozvali sa takmer súčasne:      „Vieš ..“
„Chcem sa opýtať..“. Nervózne sa zasmiali .
“Ty si sa ozval prvý, tak hovor,“ povedala.

Mateja ťažilo to, čo mal na srdci viac. Vyšiel z boxu, zavrel dvere a odložil kefu so žbilkom nabok. Keď mal voľné ruky, spustil: „ No len chcem vedieť, ako sa má tvoj snúbenec? Alebo je to manžel?“ založil si ruky vbok a mierne sa rozkročil.

„Kto? Môj snúbenec?? „ v prvom momente nechápala. Matej sa svojou postavou týčil nad ňou.

 „Pozri, nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Viem o ňom. V dedine som sa s ním stretol. Rozprávali sme sa. A potom som vás náhodou videl. Bozkávali ste sa!... Má na aute brnenskú značku, rovnako ako ty. Vzadu nálepka doktor. Presne ako ty... Hovorila si mi čosi o rozchode, no vieš, mal som pocit, že o tom nechceš rozprávať a tak som sa nepýtal. Čakal som, kým s tým vyjdeš sama,“ hovoril pomaly a rozvážne. Očividne si dopredu premyslel, čo jej chce povedať.

Laura nestihla reagovať a on pokračoval: “ Myslel som si, že si dobre rozumieme, ale vidím, že ty si to brala ako neškodný úlet, kým sa ti vráti snúbenec. Viem, ja nie som žiadny doktor. Som len obyčajný koniar. Nemám také drahé auto a občas zo mňa cítiť kone...“

„Matej, prosím, už dosť . Vieš, že to nie je pravda,“ povedala, aby ho prerušila. 

 Zdvihol obočie.

„Neviem, čo ti narozprával, ale osobne by som mu neverila ani slovo.“
  - Musím mu to konečne povedať. Dostať to zo seba.-

 Nadýchla sa: “ Máš pravdu... O svojom rozchode som ti nepovedala všetko, lebo... lebo to vtedy ešte hrozne bolelo...Pristihla som totiž bývalého snúbenca s inou. So zdravotnou sestrou na lekárskej izbe... A nebola jediná! Všetci o tom vedeli, no jedine mne to po celý čas unikalo. Bolo mi hrozne. ... Bola to rana pod pás... Zostala som po tejto skúsenosti nedôverčivá a nemala som chuť sa o tom s kýmkoľvek baviť. Dala som výpoveď, spravila som hrubú čiaru a odišla som sem... Predvčerom sa tu ale objavil. Netuším ako ma mohol nájsť.... Presviedčal ma, aby som sa vrátila naspäť... “

Matej ju pozorne počúval. Na tvári sa mu nepohol ani sval.

 “ A presvedčil ťa?“ spýtal sa po chvíli a prerušil tak napäté ticho.

Pokrútila hlavou. „Ja som sa rozhodla už dávno. Ostanem tu. Som tu doma... Pobozkal ma proti mojej vôli. Ty si už asi nevidel tú dohru... Dostal odo mňa facku.

 „Čože? Ty si ho udrela?!“ ozval sa neveriacky Matej a zdvihol jeden kútik v náznak pobavenia.

„ Hej. Ani som netušila, aký bitkár vo mne drieme. Strašne sa mi potom uľavilo.... Mala som ho udrieť už vtedy a nie to tal dlho držať v sebe,“ zasmiala sa.

 “ A myslím, že po tejto skúsenosti sa tu už viac neukáže,“ dodala. 

  - Tak, je to vonku. A ani ma to tak nebolelo. -

Matej stisol čeľuste. Zase sa nechal uniesť hnevom! Niekoľko nekonečne dlhých dní sa zmietal medzi túžbou byť s ňou a trpkým sklamaním. Bol nevrlý, zúril na všetkých na ranči. Vyštekával rozkazy, na nikoho nemal náladu. A včera, keď už nevedel, ako tú ženu dostať z hlavy, otvoril fľašu... Pochyboval, či mal u nej vôbec niekedy šancu. Myslel si, že tá potvora ho využívala na spestrenie voľných chvíľ. V noci s ním stenala od rozkoše, cez deň sa hrala na jeho najlepšiu priateľku, až skoro uveril, že medzi nimi môže byť viac, než len sex. Ako ho mohla tak dobehnúť? – myslel si po celé tie dni. Už dávno ho nič tak nevyviedlo z miery. 

Teraz tu však pred ním stojí. Krásna, hrdá, vzpriamená a svojim jasnými zelenými očami naňho odvážne hľadí. Prišla za ním osobne, aby mu to vysvetlila. Pritom vôbec nemusela. Keby jej na ňom nezáležalo, tak tu dnes nie je... Tak predsa nič nie je stratené ! 

V tom momente sa v ňom ozvala silná túžba.  Hnev ho opustil už vo chvíli, keď ju počul prichádzať po chodbe medzi konskými boxmi. Mal by cítiť úľavu, že sa to nedorozumenie vysvetlilo a že si svoju minulosť vyriešila. V hlave mu však zneli iné slová- som tu doma, ostanem tu... a pocítil nevysvetliteľnú radosť.

„Ja som hneď tušil, že ty si poriadna tigrica. A nechcel by som sa nechať od teba zbiť“ smial sa a pritiahol si ju k sebe. Objal ju a povedal: „Bože, ani nevieš, ako si mi chýbala,“  a pohladil ju po tvári.

 „ Takže je všetko v poriadku? Už sa nehneváš? Nemáš dôvod,“ povedala nesmelo.

 Pokrútil hlavou a usmial sa. Dosť bolo slov. Chce ju. Hneď. Chytil jej tvár do dlaní a pobozkal nádherné plné pery. Laura mu bozk vášnivo opätovala. 

 Odrazu sa od nej odtiahol. Stále jej hľadel do očí. Prudko dýchali. Už viac nemohol čakať. Dlho spolu neboli a túžba po vzájomnej blízkosti sa prejavila v plnej sile. Zdvihol ju do náručia. V zlomku sekundy sa ocitla v zajatí jeho pevných paží. Od prekvapenia vykríkla. Objala ho okolo krku. Otočil sa smerom k domu a schody na poschodie do spálne bral po dvoch.