Dnes je posledný deň v roku. Jej manžel i napriek treskúcej zime trénuje nového koňa na jazdiarni. Musela sa zasmiať. Keď si Matej niečo vezme do hlavy, ide si tvrdohlavo za tým. Sviatok- nesviatok. Túto jeho vášeň, s akou robí všetko, čo ho baví, na ňom vždy milovala.

    Oprela sa o drevenú ohradu kruhovej jazdiarne a sledovala svojho muža pri tréningu. Zababúšila sa hlbšie do hrubého kabátu a pritiahla bavlnenú čiapku na uši. 

    Matej práve lonžoval mladú kobylku, ktorá cválala v kruhu okolo neho. V nozdier jej vyletovali obláčiky zrazenej   pary a poslúchala Matejove príkazy.

    Matej pocítil, že ho Laura pozoruje. Obzrel sa a zo stredu jazdiarne jej poslal vzduchom bozk. Usmievala sa a rukou  mu naznačila, aby sa poponáhľal. 

    „Hneď som vo vnútri, za chvíľu tu končím,“ povedal jej.

    Laura s úsmevom prikývla a vracala sa do domu. Snehové vločky sa začali spúšťať z oblohy a nezbedne tancovali okolo nej. Pomaly zahaľovali zem svojou čistou krásou.

    V ich dome bolo živo. Dnes večer mali hostí. Bol totiž u nich silvestrovský večierok pre pár najbližších priateľov. S Jankou a Evkou už nachystali jedlo, občerstvenie, Milan s Dušanom zapálili oheň v kozube. Monika s novým priateľom a ďalší známi by mali prísť každú chvíľu. Matej už zatvára kone do boxov a čo chvíľa sa pridá k nim.
    Veľmi sa na nadchádzajúci večer v spoločnosti priateľov tešila.

    Keby jej pred dvomi rokmi niekto povedal, že raz vymení pohodlie veľkomesta za kone na horskej polosamote, a že práve tam nájde lásku, šťastie a úprimných priateľov - neverila by.

    Pozrela hore na bielu oblohu, podvedome pohladila svoje pomaly rastúce bruško. Usmiala sa a v duchu poďakovala Bohu za osudnú noc, keď svojho bývalého snúbenca pristihla s inou...

❤️

    V októbri mali Laura s Matejom svadbu. Nemali na čo čakať, dohodli sa, že svadba nebude veľká. Pozvali teda len rodinu a pár priateľov. 

    Po sobáši sa z mestskej radnice presunuli na Ranč. Tam mali pripravenú hostinu, na ktorú im prišli zagratulovať aj ďalší priatelia a ich známi, takže z pôvodne plánovanej malej svadby bola zábava takmer pre celú dedinu. Nikomu to však neprekážalo. Jedla a pitia bolo nadostač, dobrej nálady bolo na rozdávanie a tak sa svadobčania skvelo zabávali až do ďalšieho rána...

    Laura sa kompletne presťahovala na Ranč. Jej chalúpka je opäť voľná a nemocnica ju môže prenajať ďalšiemu záujemcovi. Na Ranči sa vždy cítila dobre. Postupne prevzala od pani Sliackej kuchyňu. No pani Sliacka, keďže žila v dedine len sama, neprestala chodievať na ranč. Laura jej bola vďačná, lebo keď nestíhala, táto milá dôchodkyňa sa s radosťou postarala o všetky hladné krky. Už dávno sa stala akousi neodmysliteľnou súčasťou ranča. Každý ju považoval za svoju babičku. A ona, hoci nikdy nemala vlastné deti, každého jedného človiečika, bez rozdielu veku, s láskou vypočula, nakŕmila a keď mohla, aj poradila. A keď mala pani okrúhle narodeniny, usporiadali jej na ranči veľkolepú oslavu. 

    Laura si zo svojej práce urobila koníček. Doslova. V nemocnici prevzala ambulanciu pre závislých a pracovala tam už len na polovičný úväzok. Neľutovala. Medicínu mala rada, no jej srdce túžilo po inom. Po koňoch, slobode, prírode a pokoji v duši. 

    Po mnohých telefonátoch, vybavovaniach a rokovaniach sa jej podarilo získať z fondov peniaze. Založila občianske združenie, ktoré poskytuje hipoterapiu zdravotne postihnutým ľuďom nielen z nemocnice, ale aj zo širokého okolia. Dochádzali za ňou rodičia so svojimi postihnutými deťmi, chodili k nej na predĺžené víkendy deti z detských domovov. Pre každého sa na Ranči niečo našlo a ľudia odtiaľ odchádzali lepší, čistejší. 

    Časom začala spolupracovať aj s jednou skúsenou hipologičkou, vytrénovali ďalšieho terapeutického koníka a celkom sa im darilo. Liečba prostredníctvom koní v súlade s okolitou prírodou robila pre ich pacientov zázraky.

    Niekoľkokrát do roka mala Laura na Ranči aj návštevu detí z miestnej školy, ktoré sa pod vedením pani učiteľky Janky prišli povoziť na koníkoch a dozvedieť niečo nové o týchto ušľachtilých  zvieratách. 

    Hoci sa nevenovala detskej psychiatrii, tak ako pôvodne mienila, hipoterapia a práca s deťmi na ranči ju bohate napĺňala. 

    Ranč už viac nebol orientovaný len na chov koní, ako kedysi.  Vo veľkej jazdeckej hale sa začali pravidelne konať jazdecké súťaže. Ranč sa preto čas od času zapĺňal koňmi a ich ľuďmi na nepoznanie.   

    Milanov syn Dušan raz prišiel nadšený zo školy, lebo mali úžasnú prednášku o agroturistike. Navrhol Matejovi, že by mohli vybudovať v okolí jazdecké chodníčky... Matejovi sa nápad pozdával. Veď okolie sa aj tak už dávno používa na jazdenie a prechádzky do prírody. Bolo by fajn dať tomu oficiálnu hlavičku a prilákať tak do tohto krásneho, no neprávom zabudnutého miesta, viac turistov. Podarilo sa im vybudovať v okolitých lúkach, lesoch a pasienkoch udržiavané jazdecké chodníčky, ktoré spájali 4 veľké farmy v rozľahlom okolí. Uzavreli výhodnú dohodu, podľa ktorej každá z nich bude slúžiť ako jazdecká stanica. Poskytnú jazdcom na koni tie najnutnejšie potreby, vodu a krmivo pre kone a môžu na ich pozemkoch aj prespať. S rozvojom jazdeckej turistiky v tomto prekrásnom, neprávom zabudnutom, prostredí tak sprístupnili jazdenie na koni širokej verejnosti. 

    Matej mal po celý rok plné ruky práce. Ale keď sa už vydal touto cestou, nemohol cúvnuť. Z obyčajného farmára a chovateľa sa v priebehu niekoľkých rokov stal ostrieľaný podnikateľ, ktorý plní sny. Svoje, Laurine i ďalších ľudí, ktorí na jeho Ranči našli to, čo práve potrebovali. 

    Vedel, že takto to má byť. I po náročnom dni ho doma čaká milovaná žena a to mu dáva silu urobiť i nemožné.   

Z westernových pretekov si, okrem zážitkov, každý doniesol aj nejaký suvenír. Milan kúpil dcére Evke knihu o westernovom jazdení, Martin priniesol domov tri ocenenia, Laura kopu fotiek a Matej niekoľko stehov…

Operovali ho síce laparoskopicky, no i tak mu najbližší mesiac lekári zakázali fyzicky pracovať aj jazdiť na koni. A keďže to bola súčasť jeho každodennej práce, neostávalo mu nič iné, len nútene odpočívať. A dodržiavať prísnu diétu. Na to dohliadala Laura.

Pravidelne za ním chodievala. Matej si rolu maróda vyslovene užíval. Hoci už nemal žiadne bolesti, sem tam sa pred Laurou posťažoval, aby si nemyslela, že je tak rýchlo fit. Dokonca jej medzi rečou opatrne navrhol, že by sa mohla k nemu nasťahovať. Samozrejme, aby nemusela stále dochádzať. Nebol si istý, či ho s tým nepošle dočerta... Chcel ju mať stále pri sebe, ale zároveň ju nechcel do ničoho nútiť. Ich vzťah bol stále krehký a chcel, aby bola hlavne Laura šťastná. Po troške presviedčania a taktizovania nakoniec súhlasila. Bolo toho na ňu predsa len dosť- chodiť do nemocnice, starať sa o svoju domácnosť, venovať sa 2x týždenne klientom na hipoterapii a k tomu ešte dávať pozor na Mateja.

Kým nemohol jazdiť, aby si nepotrhal stehy alebo neurobil herniu, mal dosť času dať do poriadku papiere a účty. Prijal na skúšku ďalšieho ošetrovateľa. Ak sa osvedčí, radi mu ponúknu miesto natrvalo. Ranč už viac nebol jeho a Milanovou súkromnou záležitosťou. Počet zamestnancov vzrástol a to bolo dobre. Len s Milanom by sa totiž sami nezvládli postarať o všetko. Ranču sa darilo, ustajnili sa u nich ďalšie kone a práce im neustále pribúdalo. Takýmto tempom budú musieť za chvíľu k stajni pristavovať ďalšie boxy.

Matejovu spokojnosť si všimli i ostatní ľudia na statku. Vedeli, že to súvisí s Laurinou prítomnosťou. Boli radi, že sa vrátila a že je konečne doma. Tam, kam patrí.

Milanov syn, Dušan, Laure veľmi ochotne pomáhal pri hipoterapii. Koncom septembra začal študovať na Vysokej poľnohospodárskej škole v Nitre. Ako čerstvý prvák si užíval vysokoškolský študentský život, no vždy sa tešil na víkendy. Čakali ho doma kone, Ranč a videl aj Lauru. Tá sa mu odjakživa páčila. V kútiku duše závidel Matejovi a ľutoval, že nemá aspoň toľko rokov, ako on.

.........

Milan mal pri dome, vo svojej veľkej záhrade, vlastnú vinicu. Výroba a degustácia vína boli, po koňoch, jeho najmilšou záľubou. Jedného jesenného večera pozval pár priateľov do svojej vínnej pivničky na ochutnávku vína z poslednej úrody.

Matej s Laurou sa k veselej spoločnosti pridali až okolo ôsmej.

„Sadkajte si, tu je voľné miesto,“ ukázal Milan so svietiacimi očkami na dve stoličky pri dlhom stole.
V rohu sedel šedivý pán Kraus. Hral na harmonike a veselo sa kýval do rytmu ľudovej piesne. Akustika v kamennej pivnici bola úžasná. Zvuk ľubozvučnej piesne sa odrážal od oblúkovej klenby a stien a vlnil sa po celej miestnosti. Keď pán Kraus zbadal Lauru, jednou ruku zdvihol klobúk a usmial sa na ňu. Zakývala mu.

Keď si s domácim hostiteľom pripili na privítanie s tohtoročným vínkom, Laura nechala chlapov a vybrala sa pohľadať Janku. Bola v dome a v kuchyni pripravovala občerstvenie pre hostí.

 „ Ahoj Jani. Idem ti pomôcť. Tam v pivnici je taka zábava, že si vlastného slova nepočuť,“ zasmiala sa.

„Ahoj moja, no len poď. Ideš práve včas. Potrebujem ešte uložiť vajíčka na tieto chlebíky,“ ukázala Laure, ako si to predstavuje. Spoločne pripravovali jedlo a rozprávali sa.

„Milan už dole hovorí o jeho poslednej poľovačke?“ opýtala sa Janka.

„Neviem, zdržala som sa tam len chvíľu.“ 

„Keď začne, je to signál, že už má dosť,“ povedala veselo Janka. Jej manžel obyčajne nepil, no na podobných domácich posedeniach, ktoré občas usporiadali, to vedel pekne roztočiť.

„Keď si vypije, je ešte ukecanejší než obvykle. A tára také hlúposti, že sa na tom nedá nesmiať. Inak strašne si užíva roľu hostiteľa. Veď uvidíš,“ objasňovala Janka. Obe potom zobrali tácky s chlebíkmi a pobrali sa naspäť k veselej spoločnosti.

Pri stole sa sedelo, niektorí aj spievali. Prišla aj Jankina sestra s manželom, bolo tu pár sesterníc, bratrancov, ujov a niekoľko ďalších ľudí, ktorých Laura ešte osobne nepoznala. Ani netušila, ako sa môže takmer 20 ľudí natlačiť do takej malej kamennej pivničky. 

Keď prichádzali dnu, Milan stál v krúžku svojich poslucháčov a živo gestikulujúc vykladal vtipnú príhodu z poľovačky. Keď končil svoje rozprávanie, jeho okolie vybuchlo smiechom.

Laura s Jankou sa na seba pozreli a vybuchli smiechom tiež.

 Dobrá nálada panovala takmer do rána. Nepreberali sa tu žiadne politické kauzy, žiadne klebety o celebritách. Bavili sa jednoducho tým, čo prišlo. Smiali sa na svojich zážitkoch, prebrali to, či budú rásť huby, aká bola úroda, čo zas vyparatili koho deti... Pili, smiali sa, spievali i tancovali. Syn Milanovho bratranca sa osmelil a spýtal sa Mateja, či nemá voľné miesto na ranči. Matej mu povedal, že keď príde v pondelok, určite niečo pre neho nájdu. 

Laure už bolo v pivničke trochu teplo a tak si vyšla na chvíľku na čerstvý vzduch. Cítila sa medzi týmito ľuďmi príjemne. Na nič sa nehrali, prijali ju medzi seba, akoby bola odjakživa jednou z nich. Niečo také nikdy nezažila. Stres a zhon veľkomesta tu boli na míle vzdialené. 

Sadla si na lavičku na dvore a pozorovala mesiac, vykúkajúci spod oblakov. Kdesi v diaľke zavýjal pes.

Po chvíli vyšiel po schodíkoch z pivničky Matej. Rozhliadol sa v šere po dvore a keď ju uvidel sedieť na lavičke pod oknom, vybral sa k nej. Potreboval sa s ňou porozprávať. Už dlhší čas jej chce niečo povedať, no nikdy nebola vhodná situácia. Teraz boli na dvore sami a tak sa rozhodol, že to skúsi.

Posledný týždeň stále kamsi telefonovala a niečo vybavovala. Keď bol náhodou v miestnosti, hneď vyšla s telefónom von. Mal pocit, že mu niečo tají . Začal sa obávať, či jej náhodou neponúkli niekde lepšie miesto. Čo ak sa bude chcieť za novou prácou odsťahovať?! To nemohol pripustiť. Nech už to bolo s tými telefonátmi akokoľvek, chcel ju mať pri sebe. Už ju nenechá nikam zmiznúť, tak ako vtedy do Afriky. V poslednej dobe si až príliš zvykol na jej prítomnosť vo svojom živote i vo svojom dome. Už sa pevne rozhodol. Nebude už nič odkladať na neskôr a čakať na vhodnú chvíľu!

„ Dnes je krásna noc,“ povedal a sadol si k nej.

Pritisla sa k nemu a jeho hrubému svetru. Už jej trošičku začínalo byť chladno. Jeho široké paže ju objali a pritúlili si ju k telu.

„Vieš, že som asi nikdy nebola šťastnejšia?“ ozvala sa Laura.

„Ja tak isto.“ povedal úprimne a pobozkal ju na čelo. Chvíľu spolu mlčky hľadeli na mesiac.

„Miláčik, premýšľal som o nás dvoch...“ začal Matej a hladil pohľadom jej,mesiacom osvetlenú, tvár.  “ Nikdy sme sa o našom vzťahu otvorene nerozprávali, brali sme všetko tak, ako prišlo,“ začal.
„ Už vtedy, keď som ťa videl vybiehať spoza domu za Dorkou, keď mi splašila Astona... Pamätáš? Už vtedy som sa do teba zamiloval. Dlho mi trvalo, kým som si to priznal. A čím ďalej sa utvrdzujem v tom, že ty si žena môjho života... Laura- milujem ťa a chcem, aby si bola so mnou,“ vyriekol Matej slová, o ktorých silne premýšľal už v nemocnici.

„ Ach, ty môj blázonko, však aj ja ťa milujem!”povedala dojato Laura. Matej pokračoval.

„No viem, že keď minule prišla reč na svadby, tak si sa vyjadrila, že svadba je len papier a že ty k životu potrebuješ dôveru a úctu. Že to ti podpis na papieri nemôže zaručiť..“

„No áno, spomínam si, že som čosi také v tom mojom záchvate feminizmu povedala,“ zasmiala sa.

„Rozmýšľal som nad tým. Myslím, že tvoje požiadavky spĺňame. Môžeme sa na seba spoľahnúť. Rozumieme si. Občas sa teda pohádame, ale hádky sú korením života, no nie? Dopĺňame sa. Milujeme... Tak mi napadlo, či si náhodou nezmenila názor... Nechcela by si mať aj ty taký papier, ako má napríklad Janka s Milanom?“ povedal a napäto očakával odpoveď.

Laura sa najprv zarazila. Nebola si istá, či správne pochopila význam jeho slov.

Keď mu hneď neodpovedala, pokračoval: „Ja viem, že na rečnenie moc nie som, ale chcem sa ťa opýtať- Vydáš sa za mňa?“ Povedal už jasnejšie.

Laure do očí vošli slzy. Slzy šťastia. Milovala tohto  nevyspytateľného muža. Aj ona cítila, že je pre ňu ten pravý.

 „Áno, “ povedala s úsmevom. Objala ho okolo krku.

Ona súhlasila!! Nemyslel si, že také jednoduché slovo – áno- mu niekedy v živote urobí takú obrovskú radosť. Na dôkaz radosti z jej odpovede, ju vášnivo pobozkal.

Vrátili sa, ruka v ruke, do pivničky k ostatným a až do rána sa výborne bavili. Za ľúbezného zvuku harmoniky sa Laura nechala presvedčiť na tanec s Matejom.

 Janka si hneď všimla, že sa čosi zmenilo. Akoby vzduch okolo nich iskril a celé ich okolie presiaklo pozitívnymi vibráciami. Hoci nepoznala príčinu, videla, že Matej nikdy nevyzeral šťastnejší.

Tretí septembrový víkend bol každoročne vyhradený na posledné preteky v sezóne. 

Laura sa ich nevedela dočkať. Boli to prvé preteky, na ktoré ju Matej zobral so sebou. Odkedy ho spoznala, súťažil najmenej v štyroch westernových rodeo show, no ju tam nikdy nepozval. Nechápala prečo. Keď sa ho spýtala, tvrdil jej, že by mal trému, keby vedel, že sa z hľadiska naňho díva. Nechcelo sa jej tomu veriť.

V poslednej dobe trávili spolu takmer každú voľnú chvíľu. Matej ju bral so sebou všade, kde sa dalo. Vysvetľoval jej, učil ju porozumieť nielen koňom, ale aj organizovaniu ranča a jeho hospodárstvu. A neustále sa divil. V živote by ho nenapadlo, že nejaká doktorka prejaví záujem o kvalitu sena, kŕmne dávky, konskú výstroj... Laura sa však pri koňoch našla. Fascinovali ju nielen samotné kone a všetko, čo sa ich týkalo, ale aj jej „učiteľ“ .

A prekvapoval ju aj on. Ten večer, keď sa napriek hroziacej búrke svojhlavo vydala na prechádzku, už nikdy viac nespomenul. Vtedy si to vyjasnili a už sa k tomu nevracali. Laura však vedela, že takú hlúposť už nikdy viac nespraví. Ba dokonca i pri jazdení bola o mnoho opatrnejšia.

Dnes na pretekoch ale súťaží Martin, nie Matej.
Laura našla vhodné miesta v hľadisku, aby dobre videli do arény. Matej išiel ešte vybaviť zápisné a ďalšie organizačné záležitosti a hneď príde.
Martin bol už v sedle na Jackovi a s Milanom sa pripravoval vzadu na vedľajšej jazdiarni na svoje vystúpenie.

Mladý jazdec bol trochu nesvoj. Boli to jeho prvé veľké preteky. Mal na sebe novú košeľu, klobúk, na opasku širokú ozdobnú sponu, ktorú mu daroval Matej. Vedel, že celé leto usilovne trénovali. I tak však mal trému. Potichu sa prihováral Jackovi a veril, že to bez problémov zvládnu.

„Martin pôjde na rad ako štvrtý,“ povedal Matej, keď sa predral pomedzi ľudí a prisadol si na tribúne k Laure.

„Som taká nervózna.Nikdy som na podobných pretekoch nebola. V čom bude vlastne súťažiť?“ spýtala sa Laura, plná očakávania.

„ Dopoludnia súťažia jednotlivci. Martin je prihlásený do barrel race a pole banding. Sú to rýchlostné disciplíny. Musí čo najrýchlejšie zdolať trojuholník z barelov a potom tyčový slalom. Popoludní bude súťažiť v lasovaní. Volá sa to breakaway roping,“ vysvetľoval Matej. „Vidíš tie teliatka vzadu v ohrade?“ ukázal prstom ponad arénu. Pozrela tým smerom.

“Tak jedno z nich bude musieť Martin chytiť do lasa. Doma mu to išlo dokonca lepšie než mne, tak dúfam, že aj tu ukáže, čo v ňom je,“ hovoril Matej.

Laura by si nikdy nepomyslela, že na takéto podujatia chodí tak veľa ľudí. Hľadisko bolo plné na prasknutie. Niekde v rade za sebou počula i češtinu, maďarčinu a asi aj poľštinu.

Ešteže prišli hneď ráno. Mali aspoň kde zaparkovať a mali aj celkom dobrý výhľad. Okolo nich sa to hemžilo deťmi, dospelákmi, nervóznymi rodičmi, i vysmiatou mládežou s plastovými pohármi od piva. Jemný vetrík vo vzduchu priniesol vôňu koní a opekaného prasiatka, ktoré sa pripravovalo na ražni vonku v neďalekej reštaurácii.

Organizátor mal najskôr krátky príhovor, ktorým privítal obecenstvo na svojom ranči. Predstavil súťažiacich z rôznych krajín, zaprial všetkým príjemnú zábavu a jazdcom veľa šťastia.

Laura si všimla, že Matej sediaci vedľa nej, je nejaký bledý. Najskôr si myslela, že je nervózny z pretekov. Od rána ho však nevidela nič zjesť. Počas príhovoru asi 2x odbehol na toaletu.
Keď sa vrátil, spýtala sa ho: „Si v poriadku? Čo sa deje? Si nejaký bledý.“

„To nič nie je, len mi bolo nejak divne, asi od žalúdka, ale už to prešlo.“ povedal.

Laura si ale nebola istá. Videla, ako si občas priloží ruku na pravú stranu brucha, akoby chcel potlačiť bolesť. Pri jej ďalších otázkach- čo jedol, ako často bol na wc, či zvracal- sa na ňu osopil, že nech sa o to láskavo nestará a pozerá sa na preteky.

Keď sa po pár minútach ukľudnil, zmierlivo ju objal a tváril sa, akoby sa pred chvíľou nič nestalo.

Ukázal jej na štarte nastúpeného Martina. Za chvíľu začne barrel race. Na jazdiarni boli do rovnostranného trojuholníka rozostavené barrely a jazdci ich mali čo najrýchlejšie obehnúť. Prví súťažiaci boli naozaj rýchli. Po chvíli prišiel na rad aj Martin s Jackom. Po odpískaní rozhodcu prudko vyštartovali a rýchlo obehli barrely. Martin bol šikovný jazdec a Jack obratný. Krásne kopírovali barrely, bolo vidieť že obaja- jazdec i kôň- sú zohratí a majú radosť z pohybu. Nemali konkurenciu. V tejto disciplíne vyhrali prvé miesto.
V ďalšej disciplíne, ktorá nasledovala, skončili s rozdielom 2 sekúnd ako druhí. Pre mladého jazdca, ako je Martin, to bol obrovský úspech.
Hneď po vyhlásení výsledkov mu Laura s Matejom bežali gratulovať.

„Vedel, som, že na to máš. Si proste najlepší!“ pochválil svojho zverenca Matej a potľapkal chlapca po pleciach.

„Gratulujem Maťko, bola radosť sa na teba pozerať. „ povedala Martinovi Laura. Objala ho a dala mu pusu na líce. „Si s Jackom ako zrastený, vôbec nevidno, že by si ho nejak ovládal,“ a netušila, že to bolo najväčšie uznanie jazdeckých kvalít, aké mohol Martin dostať.

.........

O druhej popoludní mala začať ďalšia časť pretekov- lasovanie. Martin s Milanom sa po obede opäť pobrali pripravovať sa.
„Zlatko, choď sama. Ja tu ešte chvíľu posedím.“ povedal Matej a ostal sedieť pri svojom stále plnom tanieri, v záhradnej reštaurácii ranča, kde boli obedovať.

„Matej ,čo sa deje?“ povedala Laura. Od rána sa jej nepozdával. Dotkla sa dlaňou jeho čela. Bolo horúce.

„Veď ty celý horíš!“ vyľakala sa. „ Zvracal si? Kde presne ťa bolí to brucho?“ uvažovala nahlas.

 „Tu,“ ukázal do pravého podrebria. Už sa viac nevládal pretvarovať, že o nič nejde. Bolesť sa stupňovala a bolo to na ňom vidieť.

„Poď, ideme na pohotovosť,“ prikázala Laura. Mala podozrenie, čo to môže byť. S tým si tu neporadí. Potreboval súrne do nemocnice.
 Výnimočne neprotestoval.

 Laura rýchlo štartovala Matejovo auto .Vyrazili. Našťastie ranč, na ktorom sa konali preteky , bol vzdialený len desať kilometrov od okresného mesta. Matej celou cestou nič nepovedal, len skrčený sedel na sedadle spolujazdca a držal si brucho. Strašne to bolelo.

Laura nedbala na predpisy. Bála sa o Mateja. Nevyzeral dobre. Bola síce psychiater, ale vedela, že brušné symptómy nie je dobré podceňovať. Mohlo sa kľudne jednať o zapál slepého čreva, alebo ešte skôr o zapálený žlčník. Vedela, že Matej si dáva pozor na jedlo, vyhýba sa mastnému, len netušila, že je to také vážne. A zrejme to netušil ani on.

Jedna červená, druhá červená. Nevadí. Preleteli mestom cez križovatky a za chvíľu už boli v nemocnici.

Na chirurgickej pohotovosti službukonajúci lekár Mateja okamžite prehliadol, urobil vstupné vyšetrenia, dokonca i ultrazvuk a odbery.
Laurine podozrenie sa potvrdilo. Akútna cholecystitída. Zápal žlčníka ako vyšitý. Musia ho ihneď operovať.

.........

Sedí na chodbe v nemocnici, na stene tikajú  hodiny, v ruke zviera plastový pohárik z automatu a modlí sa.

Nie že by bola nejak extra veriaca. V Boha verila hlavne vtedy, keď si už nemohla sama pomôcť. A modlenie bolo teraz jediné, čo mohla robiť. Keď viezli Mateja na sál, už ju nevnímal. Prišli doslova za minútu dvanásť. Mala o neho hrozný strach.

 - Prečo som len nebola dôkladnejšia? Ako to , že mi tie symptómy unikli? A prečo je Matej taký nemožný hrdina, čo sa tvári, že ho nikdy nič nebolí?!-
Zmietali ňou pocity viny, strachu, bezmocnosti a úzkosti.

- Nie sú tam už nejak dlho? Čo ak sa na sále niečo stalo?- 

Počas svojej študentskej praxe na chirurgii pri takejto operácii párkrát asistovala. Nebola to náročná operácia. No mohli sa cestou do nemocnice pridružiť komplikácie... ani nevie, či nie je na niečo alergický... Čo ak je alergický na jód? Ten sa predsa používa ako dezinfekcia pred operáciami. Čo ak z toho dostane anafylaktický šok? Ježiši! V hlave sa jej rojili myšlienky na všetky možné komplikácie, ktoré počas operácie môžu nastať... To je daň za to, že vyštudovala medicínu. Keby to všetko nevedela, tak tu iba ticho sedí a pokorne čaká na výsledok operácie. No miesto toho tu teraz šalie, vyčíta si ešte aj to, že sa na neho ráno škaredo pozrela...

Začala uvažovať nad tým, ako by žila ďalej, keby sa náhodou Matejovi niečo stalo.. Bože, čo sú toto za myšlienky?!.. Nemohla by bez neho žiť! Je to jej kovboj... Jej chlap... Jej láska. Jemu sa predsa nemôže nič stať!
Už dosť! Nesmiem takto myslieť.
Dobre to dopadne.
Určite.
Matej je silný.
Bude to dobre.
Presviedčala v tmavej chodbe samu seba.

.........

Keď po hodine vyšiel zo sálu na chodbu starší chirurg, usmial sa na Lauru. I bez slov vytušila, ako to dopadlo.

„ Váš manžel mal obrovské šťastie,“ začal lekár.

 Chcela ho prerušiť, že to nie je jej manžel, no rozmyslela si to.     

Pokračoval: „ Priviezli ste ho na poslednú chvíľu. Netrvalo by dlho a ten zapálený žlčník by praskol. Mal tam dokonca už vytvorené aj kamene a jeden z nich sa tlačil do žlčovodu. Preventívne sme počas operácie nasadili širokospektrálne antibiotiká. Ak sa bude zotavovať tak, ako má, do štyroch dní ho prepustíme,“ povedal lekár a usmial sa na Lauru. Tá mu dojato a vďačne stisla ruku.

„Ďakujem, pán doktor. Hrozne som sa bála. Môžem ho ísť pozrieť?,“ spýtala sa nedočkavo.

„Práve sa preberá z anestézy. Bude asi trochu utlmený, ale pozrieť ho môžete.“ Povedal a rozlúčil sa s ňou.

Laura si na pooperačnom oddelení obliekla návleky a plášť, ktorý jej podala sestra. Váhavo vošla do dverí, za ktorými ležal „jej manžel“. Matej ležal v posteli pri okne. Na izbe bol iba on. Letmo skontrolovala monitor nad posteľou, hodnoty sa zdali by v norme. Mal otvorené oči a videl ju prichádzať.   

„Neboj sa, už som hore. Tak dobre ako na operačnom stole som si už dávno nepospal,“ povedal so smiechom, keď ju zbadal.

„ Tak ty ešte aj žartuješ, hej? Vieš aký som mala o teba strach?“ povedala mu, láskyplne mu odhrnula vlasy z čela a dala mu pusu.

  “ Sľúb, že mi takéto stresy už nikdy neurobíš!“
-Môj chlap je živý a zdravý! Čo viac si môžem priať?-

Zopakovala mu to, čo jej povedal chirurg. Matej by bol schopný hoci aj hneď odísť z nemocnice. Presvedčila ho, že tých pár dní tu predsa len bude musieť zostať. Matej tento nútený pobyt v posteli nakoniec akceptoval.

Laura ho tam musela nechať a odišla naspäť na ranč, kde sa konali závody. Bol už skoro večer a ani Milan ani Martin nevedeli, kam sa s Matejom vytratili. Mobil mala v kabelke v aute, takže sa s nimi spojila až počas cesty k ranču.
Keď ju Milan zbadal prichádzať, išiel jej oproti.

„Tak ako sa má?“ pýtal sa ihneď.

„Je po operácii. Vtipkuje akoby sa nič nestalo. Za pár dní by ho mohli prepustiť,“ zreferovala v rýchlosti Laura.

„A ja som aj videl, že je nejaký čudný od rána. Ale nič nepovedal.“ 

„Veď ho poznáš. Hrdina do poslednej chvíle,“ poznamenala Laura. „No ako ste tu dobojovali vy, hm?“ obrátila sa na Martina.

Preteky už na dnes skončili. Ďalšie disciplíny budú až zajtra ráno. Obecenstvo i jazdci sa pomaličky rozchádzali domov, do neďalekého penziónu alebo do najbližšej krčmičky, kde oslavovali víťazstvá.

„ Aj v lasovaní som prvý, “povedal Martin a spoza chrbta vytiahol zlatý víťazný pohár.

„Áá, to je úžasné, gratulujem!“ povedala a od radosti ho vyobjímala.

 „Škoda, že ste ho s Matejom nevideli. Bol fakt dobrý. Na sedemnásťročného fagana čertovsky dobrý!“ povedal s obdivom Milan.

„Rodičia budú riadne prekvapení, keď im to doma ukážem,“ usmial sa Martin a zlatý pohár celý večer z ruky nepustil.

Milan sa poznal s organizátorom súťaže a mali tam dohodnuté aj ubytovanie. Ranč bol riešený ako obrovský westernový zábavný park. Okrem jazdiarní, stajní, opracovišťa, tu bol i malý penzión a krčma v štýle westernového salónu.

Organizátor, pán Rudo, bol Milanov spolužiak zo strednej školy. V reštaurácii si k ním prisadol a dobre sa bavili. Dostali ubytovanie v nádhernom apartmáne.

Večer Milan zavolal Matejovi do nemocnice. Uistil ho, že všetko je v poriadku, o koňa i o nich je dobre postarané, zajtra má Martin ešte poslednú disciplínu, takže pôjdu už spať a zaželal mu skoré uzdravenie.

.........

Laura ráno išla na jazdiareň spolu s Milanom a Martinom. Počkala na hlavnú disciplínu dňa, urobila pár fotiek z pretekov a potom odišla za Matejom do nemocnice.

Neskutočne ho tým potešila. Matej bol hrdý na Martina, že sa umiestnil aj v dnešnej disciplíne. A bol hrdý aj na Lauru. Vedel, že sa na ňu môže spoľahnúť. Zachránila mu život. Keby niet jej, do nemocnice by sa nedostal včas... 

Dal jej inštrukcie, aby vybavila potrebné veci s Rudom a poprosil ju, aby aj s Milanom a Martinom odviezli ešte dnes koňa domov. Teplotu už nemal, a ak to bude všetko dobre, napozajtra ho prepustia. Laura mu sľúbila, že si pre neho príde.

 Matej už vedel, že má pri sebe tú najlepšiu ženu. Len ju ešte o tom musí presvedčiť.

Ďalší deň, rovnaký, ako ten predchádzajúci. 

Odkedy Laura odišla, Matej prestal rozlišovať dni, víkendy, sviatky. Ponoril sa do práce a snažil sa, aby mali jeho ruky stále, čo robiť. Dúfal, že keď si zamestná ruky, nebude už mať silu myslieť na ňu. Niekedy sa mu to darilo. No stačil obyčajný detail a už sa mu vybavovali spomienky...

Ako aj teraz. Bral do ruky svoj westernový klobúk a v tom si spomenul, ako si ho skúšala Laura. Celý deň mu ani na um neprišla. Už začal veriť tomu, že zíde z očí, zíde z mysle.  Ale teraz ju vidí ako naživo. Stojí pred ním, usmieva sa a skúša si kovbojský klobúk. Dlhé, zvlnené vlasy jej siahajú na plecia, a on sa premáha, aby sa jej nedotkol... 

Vzápätí sa spamätá.

- Je to len vidina! Blud! - 

Rozčúlene odhodí klobúk do kúta. Zvalí pri tom z police trofej. Kovová soška koňa na podstavci s rachotom dopadne na podlahu v sedlovni. Matej sa zapotáca a sadne si na stoličku pri stole. Chytí si hlavu do dlaní. Za chvíľu sa pootvoria dvere a nakukne dnu tréner Robo.

 „ Stalo sa niečo, šéfe? Idem okolo a počul som nejaký rámus,“ pýta sa zvedavo. 

 „ Nič sa nestalo. Vráť sa k svojim povinnostiam, dobre?“ vyštekne naňho Matej.

 „ Šak v pohode. Len som sa pýtal,“ povie zmierlivo Robo. Zavrie pomaly dvere a nechá šéfa na pospas vlastnému hnevu. 

Každý na ranči vedel, že Matej sa rozišiel s Laurou, no nikto nečakal, že jeho podráždená nálada bude trvať tak dlho. Keď mal tie svoje stavy, každý normálny človek sa mu vyhol. Jediný, koho Matejove zamračené pohľady nezastrašili, bol Milan. Ten si z neho i v takýchto chvíľach uťahoval. No i on si bol vedomý toho, že Laurino meno sa pred Matejom radšej nevyslovuje. 

Matej vstal, zdvihol trofej, ktorá predtým spadla z police. Položil ju na miesto.  Prehrabol si vlasy rukami, nasadil klobúk a vyšiel zo sedlovne. Potrebuje sa prevetrať. Potrebuje cválať do zničenia svojho i konského tela. To jediné mu pomáha. 

Aston vo výbehu už tušil, že pán sa chystá zas na podvečernú vychádzku. Mal energie za dvoch, pohadzoval hlavou a tešil sa. Temperamentný žrebec, rovnako ako jeho pán, miloval rýchlu jazdu. Matej si ho vzal najprv na ohlávku a chystal sa ho nasedlať. V tom sa mu zazdalo, že vrzla hlavná brána. Z miesta pri stajniach, kde stál, však  na bránu nedovidel. Za normálnych okolností sa po tom zvuku vždy ozve brechot jeho psov. Neublížia, ale štekotom každého ohlásia. No teraz nič... Možno len niekto z jazdcov odišiel. Pustil to z hlavy. Zvláštny pocit ho ale neopúšťal. 

Keď nachystal Astona, vyšvihol sa do sedla a vydal sa poza stajne dozadu na lesnú cestu. Odtiaľ chce dnes prejsť cez lesík na severnú lúku. Tam si bude môcť cválať koľko sa mu bude ráčiť. Je to ďaleko a zároveň dostatočne blízko, aby mal  čas na návrat, kým sa začne stmievať.  

Keď obchádzal stajne, všimol si, že pri bráne stojí Milan a s kýmsi sa rozpráva. Zastavil Astona v tieni košatého duba a pozoroval z diaľky dvojicu. Jeho mohutné psy stáli pri nich a veselo vrteli chvostami. Veď to je predsa Milan a ... LAURA?! Zaostril zrak. Srdce mu začalo prudšie byť. 

- Že by sa už vrátila?-

Vedel, že mu písala maily, no jeden po druhom mazal bez otvorenia. Nechcel vedieť, čo s ňou je, ani kedy sa vráti. Chcel na ňu definitívne zabudnúť. A ona je tu! Na jeho Ranči! Mal na nich skvelý výhľad. Oni ho však z diaľky nemohli spozorovať. Stál s Astonom za dubom a za nimi bol tmavý les. Žrebec zatiaľ stál, no už bol netrpezlivý, lebo sa potreboval prebehnúť. 

 „ Vydrž kamarát, za chvíľu pôjdeme,“ povedal mu Matej a potľapkal ho po krku. Prižmúril oči, aby lepšie videl. Milan sa s Laurou objal, čosi jej vysvetľoval, ale na diaľku nebolo nič nepočuť. Objal ju okolo pliec a vydali sa spolu smerom k pasienkom.

 „ Kašlať na teba, ty bosorka!“ povedal Matej sám pre seba. Prestal ich sledovať, otočil Astona a rozcválal sa s ním k lesu. 

 ............. 

 Laura bola podvečer pozrieť na Ranči. Na jednej strane dúfala, že sa stretne s Matejom, na druhej sa toho trochu obávala. Túžila ho opäť vidieť, rozprávať sa s ním. On tam však nebol. A tak sa aspoň porozprávala s Milanom, pozrela sa na Meggie, ktorej očividne nič nechýbalo. Jej krásna kobylka si užívala pastvinu a výbeh. Keď ju však zbadala pri ohrade, zastrihala ušami a veselo pobehla k nej. Laura mala obrovskú radosť, že i po takej dlhej dobe si ju stále pamätala.

 Milan jej pri prechádzke k pasienku porozprával všetky novinky.  Ako Matej zaviedol nové veci, pribudli noví jazdci, začali sa tu trénovať remonty. A nebol by to Milan, keby jej v rámci vtipkovania nespomenul aj Matejovo divné správanie. Dodal tiež, že podľa neho Matej k nej stále niečo cíti... Jeho prvé slová Lauru trochu povzbudili. Keď sa však spýtala, či Matej teraz niekoho má, Milan sa tak zvláštne začal vykrúcať. 

"No veď poznáš Mateja, aký je, ženy sa mu samé núkajú... V podstate sa s tebou rozišiel, snaží sa len zabudnúť, ale očividne mu to nejde... " 

 Laura bola sklamaná a šokovaná. Nevedela, čo si o tom myslieť. Ona to brala iba ako dočasné odlúčenie. On sa však s ňou rozišiel, našiel si medzitým inú... Do očí jej vošli slzy. Rýchlo sa odvrátila, aby si Milan nič nevšimol. 

Chcela ho vidieť, porozprávať sa s ním, aby na jeho tvári videla, či  je naozaj koniec, alebo to nie je pravda... Lenže nebol doma a to ju rozladilo. Navyše tu teraz bola tá druhá... Nejaká účtovníčka Monika. Nechcela o nej nič vedieť. Radšej sa s Milanom rozlúčila a odišla domov.

.........

 Práve si lebedila vo vani. Voda už pomaly chladla, ale ona si ešte chcela  tento luxus užiť. Až pobyt v Sudáne jej otvoril oči a ona si začala vážiť veci, ktoré má a ktoré predtým, ako prepych nevnímala.   

Natiahla sa z vane pre mobil. Vzala si ho do kúpeľne a doteraz na ňom počúvala hudbu. Aj toto bolo malé potešenie, ktoré si však v Afrike nemohla dovoliť. Zaváhala len na zlomok sekundy. Jej emaily z Afriky očividne nečítal, ale SMS by aspoň očami preletieť mohol... Hneď mu ťukala text:

  „ AHOJ MATEJ, AKO SA MAS? RADA BY SOM SA  S TEBOU STRETLA. BUDES MAT CHVILU CAS? LAURA.“

 Nič viac, nič menej. Prečítala si ešte raz text. Odoslala ho. Nevedela, ako na to zareaguje. Ktovie, či jej vôbec odpíše. Ale aspoň to skúsila.

Voda už úplne vychladla a začala jej byť zima. Vyšla z vane a rýchlo sa osušila. Medzi pohmkávaním pesničky, ktorú počúvala z mobilu, zaznelo tlmené klopanie na vchodové dvere vo verande. Natiahla si bavlnený župan a zvedavo sa išla k vchodu pozrieť. Dorka už stála pred zavretými dverami, ňuchala popod prah a veselo krútila chvostíkom. Vonku na druhej strane niekto stál.

„ Kto to môže byť? Že by to bol Matej?... Veď som tú správu poslala len pred pár minútami...,“ hovorila si potichu a nešlo jej to do hlavy. Ozvalo sa druhé, ráznejšie zaklopanie. 

„ Laura?“ započula Matejov hlas.

- Tak predsa je to on!-  Laura pocítila v bruchu šteklenie ako kedysi. Bez váhania otočila kľúčom a otvorila dvere. 

Dorka sa pretlačila popri Lauriných nohách a od nadšenia vyskočila na Mateja. Naposledy ho videla pred týždňom, keď bol na návšteve u Milana a Janky. Matej to malé tornádo poškrabkal za ušami, ale s istotou ju odsunul od seba. 

Laura naňho hľadela. Nesmelo sa usmiala. Ostal presne taký, akého si pamätala. Vysoký, tmavý, zarastený a trochu zamračený. Presne taký, akého ho milovala. Možno má len o kúsok dlhšie vlasy...

 Mlčky na seba hľadeli. Keď si Laura uvedomila, že naňho zíza, má na sebe len hrubý neforemný župan a uterák na vlasoch, prebrala sa z tranzu. 

Matej bol na tom podobne. Keď uvidel Lauru vo dverách, vyschlo mu v ústach. Z bieleho županu jej vykúkali štíhle bosé nohy. Biela farba županu kontrastovala s opálenou pokožkou jej lýtok. Cez pás mala župan pevne previazaný. Na hrudi sa jej zdvíhali v rytme dychu prsia. Keď pohľadom spočinul na jej tvári, videl známe, do úsmevu mierne zvlnené pery a lesknúce sa oči. V momente sa v ňom prebudili všetky nervové zakončenia. I napriek rozchodu a takmer deviatim mesiacov, ho neprestala priťahovať.

 Prvá sa prebrala Laura. „ Ahoj, rada ťa vidím! ... To je teda rýchlosť... Práve som ti poslala správu a ty si už tu,“ usmiala sa. Objala ho okolo krku a pozvala dnu.

Matej pri jej objatí stál nehybne na mieste a potom povedal: „ Mobil som si zabudol doma. Vraciam sa od Milana, hovoril mi, že si bola včera na Ranči. No a keď som dnes videl, že svietiš, tak som si povedal, že idem navštíviť svoju susedu.“ Hovoril Matej bezvýrazným hlasom. 

Keď mu Laura uvoľnila vstup, prešiel popri nej cez dvere do vnútra. Jeho posledné slová i odmerané správanie Lauru trochu schladili. Ale nevadí. Hlavne, že prišiel. 

Matej bojoval sám so sebou. A konať navzdory svoju strachu je jeho životným krédom. Chcel sa s ňou stretnúť, no zároveň mal i strach so stretnutia so svojou bývalou... Bývalou čo? Ex? Milenkou? Frajerkou? Ženou, o ktorej si myslel, že spolu zostarnú? Nevedel, čo Laura preňho teraz znamená. Sám pre seba pokrútil hlavou. Je asi masochista, keď sa rozhodol dobrovoľne navštíviť ženu, čo mu zlomila srdce... Ale vrátila sa, bývajú kúsok od seba, nemôže sa jej večne vyhýbať... Nič od dneška neočakáva. Chce ju iba vidieť, presvedčiť sa, že sa v poriadku vrátila.

„Urob si pohodlie, ja sa za chvíľu vrátim. Idem sa len obliecť,“ povedala Laura, keď vošli do obývačky. Otočila sa a vybehla hore po schodoch do podkrovia.  

Matej sa zatiaľ prechádzal po miestnosti. Ako dôverne tieto miesta poznal. Každý kus nábytku, každý predmet. Rukou prešiel po rímse kozuba. Spomenul si na večery, ktoré trávili s Laurou v objatí práve pred horiacim ohňom v kozube. Čo by dal za to, aby sa tie časy vrátili... Veľa vecí by bol urobil inak. Určite by neváhal požiadať ju o ruku. Teraz je už ale všetko inak. Pokazili to obaja. Zmenil sa, ona za to obdobie určite tiež.

Laura sa vrátila za chvíľočku oblečená. Vlasy mala ešte vlhké, nechala ich vyschnúť, voľne splývajúc na pleciach.

 „ Urobím ti kávu alebo čaj?“ opýtala sa ho. 

Matej, ktorý doteraz hľadel do vyhasnutého kozuba, zahĺbený vo svojich spomienkach, sa otočil k nej a povedal: “ Dám si kávu, ďakujem.“

Kým Laura pripravovala kávu, sadol si na pohovku v obývačke. Ujasnil si to. Nemá zmysel hrať sa na urazeného. Pred 9 mesiacmi si vybrala jasne. Jej sny a kariéra vyhrali nad ich vzťahom.... Rozhodol sa pristupovať k nej, ako k starej kamarátke.

 „ Len počkaj, za chvíľu ti ukážem fotky,“ povedala mu veselo Laura z kuchyne. Práve zalievala druhú šálku. Do tej jeho pridala mlieko a lyžičku cukru. Presne si pamätala, akú kávu má najradšej. Odniesla obe šálky do obývačky. Matej jej pomohol položiť šálky na stolík. 

 „ No som zvedavý. Musíš mi o tom porozprávať,“  povedal jej. 

Laura si doniesla z kuchyne notebook. Mala v ňom obrovské množstvo fotografií. Posadila sa vedľa Mateja na gauč a začala so svojou prezentáciou.

 „ Toto je budova nemocnice. Tu sme pracovali. Z vonka to vyzerá dosť biedne, ale vo vnútri to bolo vcelku obstojné, mali sme čo sme potrebovali.“

 „  A toto je George - koordinátor nášho projektu. Mal na starosti nás, ako personál a staral sa aj o materiálne zabezpečenie, riešil za nás všetko s miestnymi úradmi,“ pokračovala.

„ Tu si ešte biela,“ prerušil ju , ukázal na fotku a zasmial sa. 

 „ Hej, to je fotka asi z druhého dňa. Ale potom ma už začalo slnko opaľovať.“

„ Nezľakni sa, toto je fotené ráno. Takýto zástup nás čakal pred nemocnicou každé ráno...“

 „ Fúha!“

„ Asi som mala fotky najprv vytriediť...niektoré zábery sú totiž pre silnejšie žalúdky... Toto je fotka mesta po bombovom útoku...“

„ Fúú, to je strašné... Ale v pohode, pokračuj zaujíma ma to.“

Laura mu ďalej ukazovala fotky. Niektoré krajšie, iné menej. Fotky nemocnice, ich ubytovne,kolegov, africkej prírody i domorodých obyvateľov. Matejovi sa Laura najviac páčila na fotkách, kde sa hrala s deťmi. Hovorila, že počas misie tam mali aj akúsi školu, kde sa snažili deti formou hry naučiť hygiene. Videl, že na fotkách je Laura vysmiata, obkolesená kŕdľom detí a vidno, že má radosť zo svojej práce. Začal sa na jej „africké dobrodružstvo“ pozerať trochu inými očami.

„ Mám pre teba darček...“ povedala náhle a zdvihla sa ku skrini. Cestou sa k nemu otočila hovorila:“ Neviem, či sa ti bude páčiť. Je to skôr také symbolické...“ 

A už vyberala zo skrine balíček zabalený do krémového tvrdého papiera.

 „ Otvor to,“ povedala mu, keď mu podávala balíček.

 „ Ale Lauri, to nemuselo byť... Ja neviem, čo povedať, prekvapila si ma.“ Nečakal, že mu Laura niečo donesie. 

Zvedavo rozbaľoval balík. Keď ho otvoril, prekvapene pozrel na Lauru, potom ešte raz na tú vec. Na kolenách mu ležala vyrezávaná africká maska. Drevená, bohato zdobená. Po jej obvode boli zastoknuté pestrofarebné pierka.

„ Dostala som ju ako dar od istého pacienta, že sme mu zachránili syna. Údajne je to obradná maska náčelníka kmeňa a prináša majiteľovi šťastie a úspech vo všetkých bitkách, do ktorých sa pustí... Keď mi to hovoril, okamžite som si spomenula na teba... Ty si z môjho pohľadu práve taký bojovník. Odvážny, odhodlaný, ideš si za svojim...Chcela som, aby ti prinášala šťastie aj naďalej.“

„ No teda... Som úplne zaskočený. Nevedel som, že ma tak vnímaš... A ďakujem. Ani si to nezaslúžim...“ koktal Matej. Bol zaskočený i dojatý. Nielen že ho potešilo, že Laura naňho myslela, ale aj tým, čo práve povedala.

„ Ale zaslúžiš,“ usmiala sa naňho. Sadla si opäť vedľa neho na gauč, akoby sa nič nedialo. V notebooku našla ďalšiu zložku s fotkami.

 „ Pozri, ešte tieto som ti neukazovala.“

Matej bez slova sledoval ďalšie fotky a obrázky, ktoré mu Laura ukazovala. Pozoroval monitor a z profilu i ju. O Afrike rozpráva s takým oduševnením a elánom. Po deviatich mesiacoch bolo vidno, že je na seba hrdá, že urobila to, čo je správne. 

Prial by si, keby raz aj pre neho robila veci s takým nadšením. 

Ešte chvíľu sledoval fotky, počúval Laurin melodický hlas. A uvedomoval si, ako strašne mu za ten čas chýbala.

 „ Lauri... až teraz som pochopil, prečo to bolo pre teba také dôležité... Môžeš mi prosím odpustiť?“

 „ Čo také ti mám odpustiť?“

 „ Že som ťa tam nechcel pustiť... Že som ti bránil v odchode... Bál som sa o teba, vieš... To je asi normálne, keď má niekto niekoho rád...“

 „ Mal si ma vtedy rád?“ opýtala sa.

  Prikývol.

  „ A vedel by si ma mať ešte rád aj dnes? Po tom všetkom?“ opýtala sa váhavo.

Na chvíľu zaváhal. Premýšľal nad tým, čo mu práve povedala. Jej zelenkavé, jasné oči ho pozorovali. Snažil sa v nich nájsť aspoň náznak toho, že si z neho robí srandu, že žartuje. Mohol by jej rovnako žartom odpovedať. No videl v jej očiach len úprimnosť a napäté očakávanie jeho odpovede. O čo ľahšie by sa mu reagovalo, keby vedel, že sa pohybujú len v rovine nezáväzného vtipkovania či flirtovania. Tu však ide o niečo viac. 

Nakoniec rovnako vážne odvetil: „ To záleží aj na tebe. Či by si mi dala možnosť, aby som ťa mal rád...“ 

Prikývla a usmiala sa naňho. „ V Sudáne som si uvedomila veľa vecí. Jednou z nich bolo aj to, že som sa k tebe nesprávala vždy tak, ako by si si zaslúžil. Bol si na mňa taký dobrý a ja som to považovala za samozrejmosť. Nevážila som si to.... A svoje ciele som považovala za dôležitejšie, než...“

 „ Lauri, dosť,“ skočil jej do reči „ som strašne rád, že si sa vrátila. A že si v poriadku... Obaja sme urobili chyby.... Čo keby sme na to zabudli a začali od začiatku?“

„ Súhlasím“ povedala Laura. 

No hneď spozornela, lebo si spomenula na tú druhú... „ A čo tá tvoja priateľka? Tej nevadí, že si teraz u mňa?“ opýtala sa podozrievavo.

„ Aká priateľka? Neviem koho myslíš,“ povedal prekvapene.

 „ Vraj nová ekonómka...“ povedala Laura bezvýrazne.

 „ Myslíš Moniku?“

 „ Tak ja neviem, ako sa volá. Máš viac ženských, čo ti robia výplaty?“

Matej sa z chuti zasmial. „ Kto ti čo narozprával, prosím ťa?“

„  A nie je to jedno? Proste o nej viem, tak sa ťa na ňu rovno pýtam, že ako si to ďalej predstavuješ.“

- Monika nám predsa už nejaký čas robí výplaty. Nikto z ranča sa ma na ňu nepýtal a zatiaľ sa mi do uší nedostali žiadne klebety- pomyslel si.

„ Pred polrokom sa sem presťahovala z mesta. Zamestnal som ju. Je veľmi milá a šikovná. Veď uvidíš.“

 „ Neviem prečo by som sa s ňou mala zoznamovať,“ oznámila rozhorčene.

„ No zlatko, skôr či neskôr ťa to čaká,“ zasmial sa „ je to moja sesternica.“

„ Sesternica? Takže vy dvaja... spolu... nič nemáte?“ neveriaci sa opýtala.

 „ Ako ťa to, preboha, napadlo? Monika sa rozišla s priateľom, u ktorého vtedy bývala. Kým si zohnala nový byt a dala sa trochu dokopy, prenocovala občas na ranči,“ povedal.

Laure neuveriteľne odľahlo. 

 - Takže to bolo nedorozumenie… nebola žiadna druhá, žiadna milenka... Vďaka Bohu! -

Natiahla k nemu ruku a pohladila ho po líci. Tak dlho túžila dotýkať sa ho. Jemne ho pobozkala. Nežný bozk bol plný citu. Vyjadroval úľavu, odpustenie, spokojnosť. Toto naozaj nečakal. Mierne sa od neho odtiahla, ale nepustil ju. Len jeden bozk? Po takej dlhej dobe? To teda nie. Tentokrát sa k nej sklonil on. Spočiatku jemne, váhavo, akoby skúmali, čo si ich telá ešte pamätajú. Vynikajúco sa dopĺňali. Ľahol si na pohovku a Lauru stiahol na seba. 

 Ich, z počiatku nesmelé, bozky sa premenili v ohnivú smršť, ktorá rozpálila ich telá tak, ako pred deviatimi mesiacmi. 

 .........

 Pre Lauru bol návrat z africkej jednoduchosti do európskej nemocnice doslova šokovou terapiou. Za tých  niekoľko mesiacov si odvykla od vymožeností civilizácie a aj teraz mala často sklon improvizovať. Ťažko sa jej zvykalo na to, že opäť musí riešiť poisťovne, formuláre, štatistiku, farmaceutické firmy... Peniaze od poisťovne tu boli dôležitejšie, než ľudský život.  

 V nemocnici si pripadala ako cudzinec. Na mnoho vecí mala po návrate odlišný názor, než jej kolegovia. Možno práve preto boli Matej, Ranč a Meggie pre ňu súkromnou oázou pokoja. 

Po návrate do práce ju sám primár požiadal, aby v hipoterapii s pacientami pokračovala. Pred tým, než odišla, videl výsledky jej práce a chcel, aby to tak bolo aj naďalej. Dokonca urobil i menšie ústupky, hipoterapiu zaradil do liečebného programu. Laura bola rada a vedela, že by v tom pokračovala i bez jeho naliehania. 

 Po práci si zvykla na svojej kobylke zajazdiť. Milovala dlhé vychádzky do prírody. Bol to pre ňu relax i športovanie zároveň. Často si spomenula na slová Masaryka, ktoré kdesi čítala. Hovorieval, že jazdenie na koni je najrýchlejší telocvik. Úplne s ním súhlasila. Hoci jazda na koni vyzerá pomerne jednoducho, človek „iba“ sedí na koni, v skutočnosti zapája a precvičuje také svaly, ktoré bežne nepoužíva... Začiatok septembra tohto roku bol pre takéto Laurino rekreačné jazdenie ideálny. 

Keď sa dnes, unavená, vracala z nemocnice, cítila, že jediné, čo jej pomôže, je rytmicky sa húpajúci Meggin chrbát a vánok vo vlasoch. 

Matej doma nebol, zariaďoval niečo v meste.

 Keď si Meggie nasedlala, stretla na dvore Dušana. Prvý ročník na Vysokej škole v Nitre mu začne až koncom septembra a tak každú voľnú chvíľu trávil s otcom a Matejom na Ranči. Oznámila mu, že ide na prechádzku.

 „ Neviem, či je to dobrý nápad,“ povedal jej. Bol šťastný, že sa Laura vrátila z Afriky a veľmi rád bol v jej spoločnosti. Dokonca jej robil i šikovného asistenta, keď mala na hipoterapii klientov.

 „ Prečo?“ 

 „ Od východu sem ide taký tmavý mrak... A je dusno... Ako pred búrkou,“ povedal. Bál sa o jej bezpečnosť. Ale viac ho desil fakt, ako by reagoval Matej, keby sa jej, nedajbože, na koni niečo stalo. 

 „ Ale prosím ťa. Ten obláčik? Z toho pršať nebude,“ zasmiala sa. „ Len si vybehneme na lúku a za polhodinku sme späť.“

 „ Keby som nemusel ísť za chvíľu pre mamu do mesta, išiel by som s tebou,“ povedal. Nemal z toho dobrý pocit. 

 „ Už sa len toľko o mňa neboj,“ hovorila stále s úsmevom. Skontrolovala podbrušník pod sedlom a pridržala si strmeň a vysadla na koňa.

 „ Nejdem ďaleko. A ty už bež pre tú Janku, nech na teba nemusí čakať,“ súrila Dušana, sediac už v sedle. 

Otočila koňa, krokom vyšla poza stajne na lesnú cestičku.

Dušan sa ešte chvíľu na ňu pozeral, no potom sa spamätal, išiel naštartovať auto. 

- Jazdí dobre, tak snáď, vie čo robí- myslel si v duchu.
Teraz hlavne rýchlo do mesta, mama bola s malým Miškom u doktora a na nákupe, tak nech dlho nečakajú.

.........

Laura sedela spokojne v sedle a vychutnávala si jesenné šumenie stromov v okolí lesnej cestičky. Trasu poznala, chodievali tadiaľto takmer všetci jazdci, keď sa chceli z Ranča dostať za les na okolité rozľahlé lúky. 

Doteraz chodievala na prechádzky vždy s niekým. Tak by to aj malo byť. Predsa len to bolo bezpečnejšie. Matej ale nebol doma, Milan mal prácu , Dušan musel odísť, iní jazdci dnes na Ranči neboli. A ona si krátku prechádzku dokáže vychutnať aj sama. Koniec koncov- trochu samoty jej aspoň pomôže usporiadať si myšlienky.

V poslednej dobe bola neuveriteľne šťastná. Vrátila sa nielen naspäť na Slovensko, ale hlavne k svojmu kovbojovi. Mala prácu, koňa, milovaného muža po boku, čo viac si mohla priať? 

Počas kľudného kroku koňa sa usmievala. Koruny stromov nad jej hlavou vytvárali akúsi clonu, začali sa trochu viac vlniť. Nevidela na oblohu.

Mala pocit, že sa s Matejom nanovo spoznávajú. Nie je to medzi nimi také, ako predtým, ale o mnoho lepšie! Naučila ho, aby hovoril o svojich pocitoch. Aby sa viac otvoril. Zo svojej minulosti mal na duši hlboké rany, ale tým, že ich vyslovil nahlas, strašiaci z minulosti začali miznúť. Ba i lepšie spával. Už sa viac nebudil, celý spotený, zo sna, že sa mu snívala nočná mora. Ak ho niečo naštvalo, chcela od neho, aby jej to hneď povedal, aby to nedržal v sebe a naraz nevybuchol. Na počudovanie mu to robilo dobre, pretože vedel, že Laure mohol zveriť všetky svoje tajomstvá. Vedela, ako počúvať. A to bolo presne to, čo potreboval.
Laura si všimla, že jej kobylka začala byť z ničoho nič nervózna. Išla síce ďalej, ale bola napätá ako struna. Stuhnutý chrbát, nastražené uši a švihanie chvostom neveštilo nič dobré.   Laura sa pozrela nad seba. Konáre stromov sa nebezpečne kmásali a zohýnali. V diaľke bolo počuť praskanie vetvičiek. Na ruku jej dopadli prvé kvapky. V lesíku zostalo šero a Laura nevedela, či sa má vrátiť, alebo pokračovať. Doteraz išli na voľnej oťaži, no potrebovala mať teraz koníka pod kontrolou, preto jej oťaže pritiahla.  

- Mala som ja radšej poslúchnuť toho Dušana! Tak to vidíš, máš čo si chcela...- nadávala si za hlúpu tvrdohlavosť. 

V duchu sa modlila, aby to bol len naozaj jemný dáždik a žiadna búrka. Kvapky, ktoré čoraz častejšie prepadali cez koruny stromov, jej začali zmáčať bundu. 

V doteraz tichom lesíku to začalo nebezpečne prašťať. Šumenie stromov vystriedalo praskanie konárov, započula i zlovestné krákanie vrany. Meggie kráčala ako po ihlách. Hlava hore, nastražené uši, vysoko nesený chvost. Jej nervozita sa prenášala aj na Lauru. 

 - Sme už dosť ďaleko, aj keby sme sa vrátili, tak zmokneme. Ale zase sme celkom blízko k poľovníckemu posedu... Keby sme si trochu pohli, môžme s Meggie prečkať ten najväčší dážď tam...-

Rozhodovanie jej uľahčila sama Meggie. Z neďalekého kríka prudko vyletel vták. Trepot jeho krídel a splašený únik dal do pohybu aj kobylu. V momente sa jej rozšírili nozdry, oči a z kroku sa vyplašene rozcválala ako o život!

Laura stihla zareagovať len tak tak. Nemá šancu ju teraz zastaviť! Hlavne, nech sa udrží v sedle. Keby v takej rýchlosti spadla, je po nej. Prikrčila sa, aby hlavou nenarazila do nejakého konára, pritisla stehná silnejšie k sedlu. Ruky priložila ku konskému krku a snažila sa splašený trysk čo najlepšie vysedieť.

Cválali cez les a Laura už v diaľke videla lúku, ktorá sa za lesom otvárala. Meggie bola neovládateľná. Bezhlavo sa rútila ďalej. Preskočila peň, ktorý mala v ceste.

- Kriste, toto už musí skončiť!-

Lauru pomaly opúšťali sily. Kŕčovito sa držala koňa už len zo zotrvačnosti.

Keď docválali na lúku, šedú oblohu preťal burácajúci blesk. Na okamih sa všetko okolo nich rozjasnilo. Vtedy už Laure nebolo všetko jedno. Asi to bol zázrak, ale Meggie po tej obrovskej žiare zostala ako obarená. Prudko zabrzdila a Laura len tak tak že neprepadla dopredu cez konskú hlavu a odrazila sa späť do sedla. 

Blesk musel udrieť veľmi blízko. Hustý, švihajúci dážď jej však zakrýval výhľad. V momente, keď Meggie zastavila, vysunula nohy zo strmeňov a zoskočila z koňa. Stáli uprostred lúky. Schytila oťaže, nech tu nestoja ako bleskozvody a zo zeme behom odvádzala kobylku smerom k posedu, ktorý bol učupený na okraji lesa. Meggie sa trochu spamätala a klusom nasledovala Lauru. 

Keď došli k posedu, Laura si na chvíľu vydýchla. Už neboli široko ďaleko najvyšším bodom a poľovnícky posed, hoci nebol vysoký, ale schovaný v tieni na okraji lesa im predsa len poskytoval aké - také útočisko.

 Drevený posed stál na štyroch hrubých vysokých koloch. Do búdky, ktorá bola na vrchu a jej podlaha teraz robila Laure s koňom prístrešok, sa vchádzalo rebríkom cez štvorcový otvor krytý poklopom. 

Držala Meggie na krátko, stála pri nej a šepkala jej upokojujúce slová. Hladila ju pritom po krku. Pod svojim prstami cítila, ako kobylka stále zrýchlene dýcha. Laure až postupne dochádzalo, čo sa tu stalo. A ešte- čo sa vlastne mohlo stať! Svojou nezodpovednosťou vystavila nebezpečenstvu seba i svojho koňa! Bolo jej samej zo seba zle. Takto sa predsa nikdy nesprávala! 

Prudké návaly dažďa postupne slabli. Obloha bola ale stále zamračená. Nedalo sa odhadnúť, či búrka už končila, alebo sa iba chystalo druhé dejstvo.

Odkiaľsi Laura započula auto. Držala v rukách oťaže, a tak len trochu vykukla z prístrešku. Zo spodnej strany kopcovitej lúky sa od poľnej cesty rútilo auto. Keď prišlo až na dohľad, Laura tušila, že je zle. 

Na mieste vodiča sedel Matej. Keď zastavoval auto, kúsok od posedu, na očiach mu videla neskrývaný hnev. Vybehol z auta a zúrivo tresol dverami.

Búrka, ktorú s Meggie pred chvíľou prežili, bola nič oproti tomu, čo ich ešte len čaká...

Matej k nej pristúpil. Pozrel na ňu, na Meggie, opäť na ňu. V očiach mal nečitateľný výraz. Lícne svaly mal zaťaté a vyzeral ako sopka pred výbuchom.
To už Laura nevydržala. Rozplakala sa a vrhla sa mu do náručia.

 „ Je mi to tak strašne ľúto... Som hrozná krava...Matej, prepáč mi to...“ vzlykala. Až teraz sa u nej prejavili známky šoku. Celá sa roztriasla, mokré oblečenie na nej viselo. Oťaže jej vypadli z rúk a slzy stekali po tvári, ešte vlhkej od dažďa.

Matej ju jednou rukou objal. Keď jej padali oťaže, zachytil ich. Za chvíľu bol už rovnako mokrý ako ona.

 Nadýchol sa a povedal: „ To je dobré. Nikomu sa nič nestalo... No tak... Laura, bude to v poriadku,“ a utešoval ju.

 Keď sa pred polhodinou vrátil domov, jeden ošetrovateľ koní mu povedal, že Laura odišla na vychádzku. Práve začínalo pršať. Dostal na ňu taký neskutočný hnev, že sa bál, aby jej neublížil, keď sa mu dostane do rúk. Ženská bláznivá! Koľkokrát jej hovoril, že na vychádzku aspoň vo dvoch? Ešte aj tí šestnásťroční fagani, čo uňho cez leto brigádovali, to chápali! A prečo musela ísť von zrovna vtedy, keď sa schyľovalo k búrke?! Čo nemá všetkých päť pohromade? 

Vedel, kam asi pôjde, preto sa hneď vybral z opačnej strany autom po poľnej ceste a potom na lúku, tak to bolo najrýchlejšie. A aký mal strach, keď šoféroval! Videl ten ohromný blesk, ktorý udrel. Vtedy si pomyslel, že ak sa jej Meggie pri tomto nesplašila, tak je to bez problémov... Počas cesty jeho spravodlivý hnev vystriedali obavy. Bál sa toho, že niekde po ceste narazí na splašenú Meggie s prázdnym sedlom... Tak strašne sa toho bál! Najradšej by tú ženskú prilepil doma na zadok, nech sa mu odtiaľ ani nehne! Koľko stresov už pre ňu zažil! Za každým sa našlo niečo, čo urobila, čím ho prekvapila. 

Keď ju teraz tak držal vo svojom náručí, vzlykajúcu, premoknutú do poslednej nitky, hnev bolo to posledné, na čo myslel. Nechcel, aby plakala. Chcel, aby bola šťastná. Ale chcel aj, aby si z dnešného dňa vzala ponaučenie a na budúce tak neriskovala. Silnejšie ju objal a pobozkal do mokrých vlasov.

Postupne sa utíšila. A aj dážď po niekoľkých minútach úplne prestal. 

 Zavolal Milanovi, aby sem prišiel pre koňa. Milan dorazil za 15 minút. Videl, v akom stave je Laura, pozrel na Mateja a očami sa dorozumeli, čo je treba spraviť. Sedel na kobylke Fioris, s ktorou prišiel a Meggie si vzal za oťaže. Oba kone potom odviedol cestou cez les na Ranč. 

„ Poď, aj my ideme domov,“ povedal Matej Laure. Nastúpili do auta.

Nemusel jej nič vyčítať. Vedela, že urobila chybu. Teraz už sa trochu upokojila. Jednou rukou šoféroval smerom k ranču. Druhou jej stisol ruku, položenú na jej stehne. Stisk mu opätovala. Usmial sa na ňu.

V tú chvíľu si uvedomil, že s touto ženou ho čaká všeličo, len nie nudný život.

 Odchod na misiu do Južného Sudánu bol pre Lauru veľmi hektický. Za pár dní si musela vybaviť všetky veci, pripraviť sa na to, že 9 mesiacov neuvidí svoju krajinu.  Pred odchodom absolvovala ešte v zrýchlenej forme všetky potrebné očkovania a dostala tabletky proti malárii, ktoré musí preventívne užívať počas celého pobytu v Afrike

 V krajine, kde sa len pred pár rokmi skončila dlhoročná občianska vojna, nič nefungovalo. Cesty boli rozbité, elektrina fungovala len niekoľko hodín cez deň, ľudia boli nedôverčiví. Jediné, na čom štát naozaj zarábal, bola ropa. No i peniaze z nej sa strácali kdesi v bezodnom hrtane štátnej moci. Obyvateľstvo trpelo podvýživou, chorobami, nezamestnanosťou. A o nejakom vzdelaní tu mohli len snívať.

    Už pri príchode do tejto krajiny ju kolegovia varovali, že sa bude musieť obrniť obrovskou trpezlivosťou. 

    V centre hlavného mesta bola postavená, lepšie povedané opravená, stará nemocnica. Budova mala tehlové steny, plechovú strechu a aj v tých najchladnejších dňoch tam teplota neklesala pod 30 stupňov.

    Laura nemohla uveriť vlastným očiam. Ten malý chlapček, ktorého pred chvíľou zaočkovala proti tuberkulóze, má podľa slov jeho matky sedem rokov. Vedľa Laury stála černošská zdravotná sestrička, ktorá Laure prekladala slová matky. Útly chlapec, sediaci na kolenách svojej matky, vyzeral sotva na štyri. Po injekcii sa už utíšil a Laura ho niekoľkými krátkymi svahijskými slovami, čo sa naučila, pochválila.

    Rozhliadla sa po miestnosti. Na stene viseli biele kruhové hodiny. Pol štvrtej popoludní. Nikoho netrápilo, že už je po pracovnej dobe. Tu sa pracuje dovtedy, kým sa neošetria všetci pacienti, alebo aspoň dovtedy , kým nezapadne slnko. A každý druhý deň majú pohotovosť.

    Vonku, za oknami nemocnice, bolo ešte stále takmer 40 stupňov. Tu vo vnútri, v priestrannej vyšetrovni pre niekoľkých pacientov naraz, provizórne zariadenej, je o pár stupňov menej. Včera sem George, Američan, ktorý tu pracuje ako koordinátor, priniesol ventilátor. Stál v rohu miestnosti a otáčaním svojej vrtule aspoň trochu rozprúdil stojaci vzduch v miestnosti. Nemohli ho mať pustený stále, pretože nemocnica bola napojená na vlastný generátor elektriny a s tou sa šetrilo, ako sa len dalo. 

    Laurine dve kolegyne očkovali ďalšie deti v tej istej miestnosti. Kým sa mamička so synom vymenila s nasledujúcim pacientom, vykukla Laura cez okno na dvor nemocnice. Odhadla, že v tieni pod stromom čakalo ešte asi tak 20 ľudí. Zostali len takí, ktorí majú naozaj vážny problém, alebo tí, čo prišli z ďaleka. Mnoho z nich to dnes už vzdalo a radšej prídu zajtra. Aj tak nemajú, čo robiť, keďže je tu veľká nezamestnanosť. Dlhé čakanie na lekára im vôbec nevadí.   

    Vrátila sa myšlienkami do reality a otočila sa tvárou k ďalšiemu pacientovi, ktorý si sadol na lehátko. Sestra od neho už získala nejaké informácie, ktoré potom lámanou angličtinou tlmočila Laure. 

    Na jednej strane jej bolo týchto ľudí ľúto, na druhej strane však videla aj ich pasivitu. Nesnažili sa na svojej situácii nič zmeniť. Netúžili po lepšom živote, nemali záujem o vzdelanie. Žili zo dňa na deň, tak ako aj po stáročia ich predkovia. Časom si zvykli na prítomnosť bielych vo svojej krajine a tiež, že aj keď nebudú nič robiť, tak sa o nich niekto postará. Tak ako aj teraz oni- Lekári bez hraníc. 

    Laura vedela, že to nie je dobre. Takto to nemalo byť. Ale stále nemohla prísť na to, ako by mala pomoc Afričanom vyzerať. Na teraz však pre ňu nebolo podstatné politické a ekonomické zákulisie ale hlavne liečba jej pacientov. Ľudí z mäsa a kostí, ktorí stoja pred ňou a potrebujú jej pomoc. Nič iné ju v tej chvíli nezaujíma. Akoby prepla na automatického pilota, oddelí svoje súkromie a robí to, čo vie, najlepšie ako vie.  

    Povolaním bola síce psychiater, ale pre Lekárov bez hraníc pracovala ako všeobecný lekár. Očkovania, vyšetrovania, určenie základnej diagnózy, terapia, prevencia infekčných chorôb, to boli jej každodenné úlohy. Spolupracovala s kolegyňou Marion na jej projekte o podvýžive. Keď sa Marion vráti naspäť domov, do Francúzska, bude o svojom projekte prednášať na univerzite. A naverbuje tak do Afriky mnoho ďalších, mladých, elánu plných medikov, lekárov na prácu pre Lekárov bez hraníc. Robila to tak vždy, keď sa vrátila domov. Jej prednášky mávali úspech. A na takejto misii je už piatykrát. Marion tak bola z tuprítomných lekárov najskúsenejšia a tak im v prípade potreby bez problémov radila. 

    Keď okolo šiestej večer končili (nie preto, že by vybavili všetkých, ale jednoducho preto, že im došli ďalšie očkovacie látky), Laura s Marion sa dohodli, že ešte zájdu do centrály. 

    Hlavná budova sídlila kúsok od nemocnice a slúžila zároveň ako kancelária, sklad liekov i garáž pre terénne auto, ktorým jazdili do púšte ku komplikovaným prípadom. Výhodou bolo, že v centrále mali aj jeden počítač s pripojením k internetu a tiež telefón so satelitným pripojením. Keď mali trochu čas, všetci účastníci misie to hojne využívali a zostávali v spojení so svojim svetom. 

    Laura si dnes chcela v rýchlosti prečitať maily, odpísať domov a potom sa s Marion vystriedať. Marion zatiaľ išla do skladu, pozrieť sa, ako to vyzerá s liekmi na nasledujúci deň. Dobre vedela, že Laure to bude na počítači chvíľu trvať a tak mala čas... Ale chápala ju. Potrebuje sa ozvať svojej rodine a priateľom. Laura sa jej priznala i k tomu, ako to dopadlo medzi ňou a tým Matejom... Na Laurinom mieste by mu nepísala. Ten chlap si vôbec nezaslúži, aby sa pre neho takto trápila. Veď jej ešte ani raz neodpísal! Snažila sa to Laure vysvetliť, no videla na nej, že vedomie, že kdesi doma, v jej krajine je muž, ktorého miluje,  jej dodáva silu. Keby toho chlapa poznala, asi by ním poriadne zatriasla, nech sa preberie, keď si takúto skvelú ženu neváži. Ale nie je to jej problém... 

    Počítala krabičky vakcín a zistila, že im to pri tomto tempe vydrží už asi len na týždeň. George sľúbil, že tento týždeň má jedno lietadlo doviesť celú polročnú dodávku liekov pre Lekárov bez hraníc. Bude to asi na tesno, ale dúfa, že to stihnú.

    Kým Marion zmizla v sklade, Laura nedočkavo zapínala počítač. Každá stránka internetu sa načítala ešte pomalšie, než sa zapol celý počítač. Ale nevadí. To čakanie jej za to stojí. Pred včerom písala Janke, a aj jemu. Cítila známe šteklenie v bruchu, dúfala, že aspoň dnes si od neho prečíta pár riadkov... Veď to by jej mohol napísať no nie? Bola zvedavá, ako sa má. Ako sa mu darí. A či aspoň niekedy myslí na ňu. Pretože ona na neho neprestajne. Až tu, pár kilometrov od rovníka,   si uvedomila, že toho nevyspytateľného muža miluje... A bojí sa, že si to uvedomila príliš neskoro...

    Stránka sa jej nakoniec načítala. Štyri nové maily. V rýchlosti preletela zrakom po odosielateľoch. Šteklenie v bruchu postupne ustalo.. Ani dnes od neho nič neprišlo... Podoprela si dlaňou bradu a prečítala si mail od Janky... Píše tak neurčito... O Matejovi ani pol slova... Prečo? .. Čo sa to doma len deje? To na ňu dokázal tak ľahko zabudnúť? ... Nerozumela tomu a začínalo jej byť úzko. Už je tu takmer štvrtý mesiac a od neho ani len riadok!. Ostatné maily si prećítala, ale nemala chuť nič odpisovať. Odhlásila sa z mailu a prenechala počítač kolegyni, ktorá sa medzičasom vrátila zo skladu. Marion sa nemusela nič pýtať. Videla, ako sa Laura tvári. Bolo jej to jasné.

    „Are you OK?“ opýtala sa pre istotu.

    Laura na ňu pozrela, ale nebola schopná slova. Len mierne kývla hlavou, že je to dobré, že to prejde. A vyšla z miestnosti von. Posadila sa na schody pred centrálou. Zahľadela sa cez ulicu. Cesta bola hlinená, červeno sfarbená a prechádzali po nej ľudia, zvieratá, káričky, rachotiace autá bez nejakého určitého poriadku. Laury sa však tento zhon a krik nedotýkal. Cítila svoj vnútorný chaos a nepokoj a to bolo ešte horšie. 

    Keď Marion skončila svoj rozhovor s manželom cez Skype, vyzdvihla Lauru spred centrály a pobrali sa pešo k ubytovni. Tá stála na okraji mesta. Cez mesto sa ponáhľali, ešte pol hodinky a potom už nastupujú vojaci, ktorí strážia ulice až do rána. Nie že by boli nebezpeční, no je celkom nepríjemné prechádzať sa po ulici, keď vás na každom kroku sledujú americkí, samopalmi ozbrojení vojaci. Každý sa preto snaží byť už v tej dobe doma. Nemali to ďaleko a tak boli už za pár minút chôdze na ubytovni.    

    Laura sa spolu s ostatnými kolegami navečerala a potom odišla do svojej izby. Dnes nemala náladu sa po večeri s nikým sa baviť. 

    Ostatní lekári a pôrodná asistentka, ktorí spolu bývali, vedeli o čo ide. Za ten čas, čo spolu pracujú a žijú pod jednou strechou sa už stihli dobre spoznať. Poznali svoje súkromie, vedeli koho čo trápi. Laura dnes chce byť sama. V noci budú cez tenké steny z jej izby počuť tlmené vzlyky, ale zajtra to už bude opäť ich usmiata, milá, dobrá Laura.

.........

    Tak a je to tu. Za chvíľu už pristávajú. Z okienka práve vidieť pristávaciu plochu Viedenského letiska. Pilot oznámil, že sa majú pripútať. Letuška po anglicky vysvetľuje inštrukcie. 

    Marion, Laurina francúzska kolegyňa, s ktorou sa počas posledných mesiacov spriatelila, sedí vedľa nej. Práve jej na jednej fotke v mobile ukazuje svoju rodinu. Teší sa na nich. Manžel aj so synom ju majú prísť čakať na letisko, kde za chvíľu pristanú. Pár dní strávia vo Viedni a potom odletia spolu do Francúzska. Na fotke vidí sympatického Francúza a asi sedemročného chlapčeka. Má Marionine oči. Laura sa povzbudzujúco na svoju kolegyňu usmeje a v kútiku duše jej trochu i závidí. Má milujúceho muža, ktorý jej nebránil v splnení sna. A určite sa aj so synom tešia, že sa im Marion vracia domov... Kto bude čakať Lauru? Ten, koho by túžila vidieť najviac, to nebude. 

    Posledných deväť mesiacov bolo pre ňu prelomových. Počas nich toho veľa zažila a vnútorne dozrela. Bola jednou z tých, ktorí svojou troškou pomohli k zlepšeniu situácie v Južnom Sudáne a to ju obohatilo viac, než akákoľvek suma.   

    To, čo videla v Afrike zmenilo jej pohľad na svet. Napriek všetkým ťažkostiam a problémom, neľutovala, že tam šla. Práve naopak. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí jej života. Keď videla, v akých podmienkach tam ľudia žijú, čo všetko ich trápi, prišla k poznaniu, že jej problémy sú nič oproti tomu, s čím tu ľudia bojujú každý deň. Kvôli nedostatku lekárskej starostlivosti sa tam umiera na choroby, ktoré u nás neznamenajú viac než nádcha. 

    Počas svojho pobytu v misijnej nemocnici si viedla denník. Krajina, v ktorej strávila deväť mesiacov, bola po dlhých občianskych vojnách zničená a zaostalá. Zaznamenávala doňho svoje každodenné zážitky a pocity. Pomáhalo jej to vyrovnať sa s nepriaznivou situáciou a zachovať si zdravý rozum. Počas letu, kým Marion spala, si Laura ešte zapisovala posledné pocity, keď opúšťali rozpálenú Afriku.  

    Hrubý zošítok v koženej väzbe, popísaný od prvej až takmer po poslednú stránku, plný dojmov, obrázkov, vložených fotografií, listov, ju pálil v ruke. Jej misia v Afrike nateraz skončila, no ona vie, že týmto to pre ňu nekončí. Jej denník je cenný materiál a ona ho použije tak, aby sa o tom, čo sa deje v Afrike, dozvedelo čo najviac ľudí... S odhodlaním vložila denník do kabelky.

    Keď si spomenula na podvyživené deti, na zástupy chorých, ktorí za ošetrením putovali pešo, cez nehostinnú, vysušenú krajinu i niekoľko dní, jej prišli problémy nášho sveta úplne bezvýznamné. Máme kde bývať? Máme čo jesť? Máme čistú vodu? Nemusíme sa báť, či sa naše dieťa vôbec dožije batoľacieho veku. Nestojíme pred dilemou, čo robiť, keď je matka HIV pozitívna, materským mliekom môže preniesť vírus na svoje dieťa, ale keď ho nebude kojiť, tak dieťa umrie, lebo nemá čo jesť. Nechať dieťa zomrieť od hladu alebo na zákernú chorobu?  

    Dennodenný boj s dotieravým hmyzom, prenášajúcim choroby, nedostatok liekov, jedlo na prídel, chirurgické operácie i psychologická pomoc, očkovania, rovnako ako aj rozvoz pitnej vody a hygienických prostriedkov, to boli ich bežné povinnosti. Tím lekárov, ktorý sa tam zišiel, bol špeciálne vyškolený. Každý musel absolvovať školenia o tropickej medicíne. Jazykom, ktorým sa dorozumievali, bola angličtina. Laure stačilo, aby sa naučila pár domácich svahijských slov a tým si získala srdcia svojich pacientov. Bola im k dispozícii 24 hodín, 7 dní v týždni. Spočiatku sa domorodé kmene chodievali na „bielych lekárov“ len pozerať. Veď niekoľko storočí zvládli svoj život aj bez nich. Postupne však prišli na to, že bieli doktori im chcú pomôcť a začali ich vyhľadávať. Ako Lekárov bez hraníc si ich vážili, lebo vedeli, že sú tam pre nich. A zadarmo. 

    Oprela sa hlavou o sedadlo. Pristáli. Po niekoľkých vetách vysmiatej letušky, začali cestujúci pomaly opúšťať svoje sedadlá a trúsili sa k východu. Za pár hodín bude doma. Ale to, čo zažila a čo našla sama v sebe v Afrike, jej už nikto nevezme. 

    Mala by byť spokojná, že si splnila svoj sen. Že zachránila mnohé životy, podarilo sa jej aspoň vo svojom okolí šíriť viac dobra. Napriek všetkému sa dnes cíti unavená, vyhorená... Človek, ktorého nosila v srdci a ktorého predstava jej dodávala posledných deväť mesiacov silu , nepríde. Svojím odchodom ho sklamala a on na ňu zanevrel. Vie o tom. Písala jej to Janka. Teda nie doslovne, ale medzi riadkami vycítila, že to tak je. 

    Po celý čas, ako bola na misii, písala domov maily. Písala rodičom, bratovi, Slavke, Vladke, Janke, Matejovi... A jedine od Mateja neprichádzali odpovede. Nevedela, či maily nečítal, alebo zámerne neodpisoval. Janka jej pravidelne písala- deťúrence sú zdravé, Miškovi rastú zúbky, Evka aj Dušan budú tohto roku maturovať, Milan sa stal oficiálne Matejovým spoločníkom, Matej sa stále venuje koňom, darí sa im, rozbehli nové projekty. Lauru vraj nespomína... A to ju trápilo zo všetkého najviac. 

    „ No poď už, nesnívaj,“ hovorí veselo Marion, anglicky s milým prízvukom, na ktorý si už Laura zvykla. Vidno na nej, že sa nevie dočkať, kedy sa stretne so svojou rodinkou. Vyberie z poličky nad sedadlom svoju príručnú batožinu, potom i Laurinu. „ Toto je, myslím, tvoje.“

    Laura jej poďakuje a preberie si svoju tašku. Poberú sa k východu, kráčajúc za sebou. Spolu s nimi sa dnes vracajú aj ďalší dvaja českí lekári a jedna talianska pôrodná asistentka. Všetkým skončila misia naraz a boli vystriedaní novými, čerstvými posilami. 

    Spoločne kráčali v družnom rozhovore k letiskovej hale. Po vybavení formalít na colnici, po vyzdvihnutí svojej batožiny, si ešte v skupinke vymenili domáce telefónne čísla a sľúbili si, že za nejaký čas si dajú hromadné stretko.  A spolu zaspomínajú na časy, ktoré strávili na misii. Napriek ťažkým podmienkam, v ktorých tam pracovali, sa z nich stala vynikajúca partia.

    Po rozlúčke, kde nechýbali ani slzy v očiach a hromadné objatia, sa vybral každý z nich k východu, k ľuďom, ktorí na nich čakali...

    Laura už z diaľky zazrela Dušana s Jankou a tak sa ponáhľala k nim. Pri tom sa ešte posledný krát obzrela za Marion. So svojím manželom si padli do náručia a i na diaľku bolo cítiť výbuch lásky a nadšenia z toho, že sú po tak dlhej dobe opäť spolu. Odvrátila zrak. Závisť nie je dobrá vlastnosť. To Laura vie. Ale i tak sa jej pri obraze milujúcej sa rodinky nemôže zbaviť. 

.........

    „ Vidíš ju niekde?“ pýta sa Janka Dušana. Sľúbila Laure, že pre ňu príde, no nechcelo sa jej ísť samej. A Dušan sa ponúkol, že jej bude robiť navigátora. 

    Chcel byť jedným z prvých, kto Lauru privíta. Jej spoločnosť mu chýbala a nedokázal pochopiť, prečo sa s ňou Matej rozišiel. Sám bol do Laury platonicky zamilovaný a nevedel odpustiť Matejovi, ako sa k nej správal. A ako sa správa teraz. Chrápe s tou účtovníčkou a tvári sa, že je všetko v najlepšom poriadku. Že nijaká Laura neexistuje a ani neexistovala. V jeho očiach tak Matej neuveriteľne klesol.

    Janka nemala o pohnútkach svojho syna ani potuchy. Myslela si, že Dušan urobí hocičo, len aby nemusel ísť do školy. No bola rada, že ho tu so sebou má. Dušan bude oslavovať za mesiac osemnásť. Vysoký, štíhly mladík prevyšoval všetkých na okolo. 

    „ Hej, tam napravo!... Laura, Laura, tu sme!“ kričí Dušan a máva na Lauru. Našťastie ich hneď zbadá a tak sa cez dav ľudí prediera k nim. 

    Laura vidí, ako sa na ňu Janka i Dušan usmievajú. Keď sa dostane až k nim, Janka sa jej vrúcne hodí okolo krku.

    „ Ahoj moja, vďaka Bohu, si živá a zdravá! A ako ti to opálenie pristane!“ rozplýva sa Janka.

    „ Ahojte, aj ja vás rada vidím! Tak som sa na vás tešila,“ hovorí Laura.

    Dušan Lauru tiež nesmelo objíme a vezme jej batožinu. Poberú sa na parkovisko k autu. 

    „ No tak zlatíčko, všetko nám musíš porozprávať, ako ste sa tam mali, aké to bolo a tak. Viem, niečo si písala, ale to neni, ako keď to rozprávaš na živo,“ hovorí Janka. 

    V aute sa im Laura snažila pravdivo a presvedčivo odpovedať na ich otázky. V skutočnosti ale bola neuveriteľne unavená a zmáhala ju melanchólia. Keď na chvíľu utíšila ich hlad po informáciách o Afrike, vyzvala ju Janka, nech si aspoň trochu pospí, že vyzerá unavená.  

    Laura sa nedala dlho núkať. Mali pred sebou dlhšiu cestu. Našla si pohodlnejšiu polohu a snažila sa aspoň na chvíľu zdriemnuť. Prvé, čo videla, keď zavrela oči, bol vstup pred nemocnicou, na ktorom stáli, posedávali a často i nocovali zbedačení, chorí ľudia, čakajúci na ošetrenie. Obraz, ktorý vídavala každý deň posledných deväť mesiacov. Obraz, ktorý tak rýchlo z hlavy nedostane. 

    Janka stíšila rádio a spolu s Dušanom sa šepky na niečom dohovárali. Laura ich už nevnímala. Myšlienkami bola úplne inde.

    Afrika jej dala viac, než by v živote čakala. Uvedomila si tam mnohé skutočnosti. A došlo jej aj to, aká bola k Matejovi ľahostajná. Je to človek, ktorého miluje. Presne tak! Miluje. Ale nikdy mu to nepovedala... Zapierala to sama pred sebou i pred svetom. Práve vedomie, že ho naozaj miluje, ju udržalo nad vodou po celý ten čas, čo bola preč. Dodávalo jej silu čeliť dennodeným starostiam. Problém však je v tom, že on sa o ňu už nezaujíma... Kvôli splneniu svojho sna stratila človeka, ktorému na nej najviac záležalo... Uvedomila si to, keď videla zomierať jeden mladý africký pár. Zomreli vedľa seba na jednoduchých nosidlách, ktorými prinášali ranených. Bolo to práve v deň, keď vypukli v centre mesta nepokoje. Niekto tam odpálil výbušninu a mnoho ľudí pri tom umrelo. Jedna nemocnica nemala možnosť všetkých zachrániť, i keď robili, čo sa dalo. Laura spolu s kolegami bola vtedy na príjme a všetko, čo sa dialo, videla. Krik, bolesť, plač, krv, žalostné náreky, to všetko vtedy do seba vstrebala ako špongia. Pohľad na mladú umierajúcu africkú ženu, celú špinavú od krvi, ležiacu vedľa chladnúceho tela svojho milého, jej nikto z pamäti nevymaže. Po tejto udalosti čoraz viac premýšľala nad Matejom. A nad nimi. 

    Načo sú jej v živote splnené sny, kariéra, ctižiadostivosť, keď nemá vedľa seba človeka, s ktorým môže svoju radosť z úspechu zdieľať? 

    Celú dlhú cestu, až k nej domov, prespala. Nebol to pokojný spánok. Snívalo sa jej o všetkom , čo prežila, zlialo sa to do jednej veľkej machule a nič nemalo svoj pôvodný význam. Nakoniec sa jej v sne objavil jazdec, ktorého videla prvý deň, ako sa prisťahovala do tejto dedinky. 

    Keď dorazili k Laurinej chalúpke, bol už večer. Laura sa s nimi dohodla, že sa zastaví na ďalší deň, keď sa dá do poriadku. Príde na návštevu, porozpráva im o misii a vezme si od nich Dorku, o ktorú sa jej za ten čas starali. Janka s Dušanom sa potom rozlúčili a odišli domov. 

    Janke sa Laura nepozdávala, odkedy ju uvidela na letisku. Je síce opálená, skrásnela, ale v očiach jej už nevidela to nadšenie, ktoré tam bývalo predtým. Videla, že ju niečo trápi. A tušila, že to niečo je vlastne NIEKTO. Matej... 

    Janka bola v kontakte s ním i s Laurou. Videla, že Matej bral rozchod vážne, Lauru odkedy odišla, ani nespomenul. Tvrdohlavo sa vyhýbal už len vysloveniu jej mena. Zato Laura sa jej často v mailoch pýtala na Mateja. Čo jej asi mala napísať? Že je na ňu naštvaný, že ju nenávidí, lebo ho zradila? Že odišla a jeho bez problémov opustila? Že teraz častejšie vídať na Ranči   účtovníčku Moniku? To by Laure, ktorá sama iste zažívala ťažké časy niekde v Afrike, na duchu nepridalo. Dávno sa zaprisahala, že dohadzovačku už nikomu robiť nebude. Snažila sa to preto zahrať neutrálne. 

    Teraz, keď sa Laura vrátila, je už len na nich, čo bude. Či nájdu alebo nenájdu k sebe cestu.
……………

Laura sa na misiu najskôr tešila, no postupne nadšenie vystriedali reálne obavy. Zvládne to? Má na to? Je to obrovská zodpovednosť a ona si toho bola vedomá. Myslela na Mateja, na to, že sa s ňou ani neprišiel rozlúčiť. Nevedela, čo ich hádka znamenala. Bola to len hádka, ktorá sa dá prekonať, odpustiť, alebo to bol definitívny rozchod? Na to nechcela ani pomyslieť. 

 V nemocnici sa pár dní pred svojim odchodom rozprávala s riaditeľom. Bola pripravená dať kvôli misii výpoveď, no pán riaditeľ ju prekvapil. Keď mu porozprávala na čo sa chystá, svietili mu oči. Potom sa jej priznal, že to bol vždy aj jeho sen. No keď sa oženil, prišli deti, z postu primára sa stal hneď riaditeľom a tak na misie musel zabudnúť. Neľutoval, ale chápal Lauru a podporil ju. Dal jej na tých pár mesiacov neplatené voľno, potom si prípadne vybaví PN. Musela mu však sľúbiť, že po návrate bude opäť pracovať pre ich nemocnicu. S jej prácou a výsledkami bol spokojný, nechcel prísť o takú skvelú lekárku. Budúci mesiac aj tak  prijde do nemocnice nová absolventka, ten mesiac nejako zvládnu a potom budú zase v plnom počte. A dom, v ktorom býva, môže ostať v jej prenájme, pokiaľ aj počas svojej neprítomnosti bude platiť  nájom. Laura s tým rada súhlasila a s riaditeľovou reakciou bola príjemne prekvapená. 

Hovorila si, že nie je všetko také čierne, ako sa zdá. A keď sa nedarí v jednej oblasti (pomyslela si na Mateja) , darí sa v inej.

.........................

Laura nakoniec predsa odišla. Pár dní po ich poslednom rozhovore. Nebol sa s ňou rozlúčiť. Nemal na to dôvod. Stále bol na ňu naštvaný. A nielen na ňu, ale aj na seba. Zase sa mu to stalo! Zase si pustil niekoho príliš k telu a ten človek ho opustil.  Začínal si myslieť, že je to jeho karma. A nevedel pochopiť, prečo sa musel práve on zamilovať do takej feministky a kariéristky? Do ženy, ktorá uprednostní Afriku pred ním! Snažil sa na ňu nemyslieť. Zúrivo sa vrhol sa do práce a to, že kedysi existovala nejaká Laura, vytrvalo ignoroval. 

Dlhá zima sa na radosť celého osadenstva ranča postupne končila. Počas tuhej a krutej zimy sa nedalo veľmi chodiť do terénu, kone i jazdci strácali kondíciu. Keďže vonku boli lúky i pasienky niekoľko mesiacov zaviate snehom, muselo sa jazdiť v krytej jazdiarni. 

Občas, keď s traktorom s pluhom Milan odhrnul najbližšie cestičky okolo ranča, chodil Matej na obhliadku ranča na koni. Bol si pozrieť, či sa niekde neporušila ohrada, bol skontrolovať kone vo výbehoch. Niektoré z jeho vlastných koní boli aj cez zimu vonku. Boli naučené na zimu, mali hrubšiu srsť a celkovo im celoročný pobyt vonku prospieval. Bolo to ich prirodzené prostredie. Niektorí majitelia, čo mali u neho ustajnené svoje kone, ich cez zimu von púšťali len málo a keď aj išli do výbehu, prikrývali ich dekami.  Matej to neriešil. Proti gustu žiaden dišputát... On svoje kone choval prirodzeným spôsobom a snažil sa, aby kone boli zdravé a psychicky vyrovnané. 

Nie všetkým jazdcom však vyhovovalo jazdenie na jazdiarni. Jazdcov totiž od poslednej sezóny pribudlo. Popularita ranča za posledných pár mesiacov vzrástla. A niekedy sa stalo, že jazdiareň bývala plná až na prasknutie. No nemali s tým čo robiť. Ak bolo krajšie počasie, a trochu menej snehu, jazdci si predsa len vyšli na prechádzku do terénu.

Jazdecký klub, ktorý fungoval pri ranči, mal svojho trénera. Ten si svojich zverencov vždy zorganizoval a určil im stabilný rozvrh, kto keby môže trénovať na jazdiarni. 

 Matej sa aktívnemu jazdeniu venoval cez zimu menej. Mal kopu práce s prevádzkou ranča. Musel zaistiť fungovanie všetkých ostatných častí tak, aby ranč i napriek zime fungoval ako dokonalý celok. S Milanom robili plány na nadchádzajúcu sezónu, chceli cez leto usporiadať aspoň jeden pretek na svojom ranči a keď zostanú nejaké peniaze tak na jeseň by možno usporiadali aj Hubertovu jazdu.  

Práce okolo statku bolo cez zimu menej, no koní pribudlo. Prijal preto ďalšieho ošetrovateľa koní. Plánoval rozvinúť služby ranča a okrem ustajnenia robiť pravidelne i výcvik koní. Nielen svojich, ale aj iných. Bola to pre neho ďalšia výzva a tie on mal rád. 

Keď sa jar o pár mesiacov pozvoľna prihlásila o slovo, všetci akoby pookriali na duchu. Kým cez zimu na ranči vládol akýsi zimný spánok, jazdci i kone sa pohybovali akoby nasilu, s nástupom teplejších dní zase všetko ožívalo. Tráva sa zazelenala, blato vo výbehoch postupne uschlo a kone tam s nadšeným erdžaním šantili. 

Jediný, kto sa z konca zimy až tak netešil, bol Matej. Jeho dlhodobá nálada však nemala nič spoločné s ročným obdobím alebo dianím na Ranči.

Na Ranč začala chodiť jedna mladá účtovníčka - Monika, ktorá robila jeho zamestnancom výplaty. Mladučká, sympatická brunetka si vedela brilantne poradiť so všetkými ekonomickými záležitosťami. Mala rada kone, jazdila skvelo a tak občas chodila na vychádzky do terénu. Matej ju nikdy nesprevádzal. Dokonca ani Milanovi nepovedal, čo je zač. Všetci vytušili, že im nielen robí výplaty ale občas na Ranči prespí aj do ďalšieho dňa.

...............

V to nedeľné ráno ležala Laura vedľa Mateja vo svojej posteli. Vonku sa práve brieždilo. Jednou rukou ju objímal okolo pásu. Zamotaným pod hrubou perinou, im bolo teplúčko, i keď teplomer už niekoľko dní nevystúpil nad mínus päť. 

Lauru zo spánku prebudili starosti a pochybnosti. Už niekoľko dní dobre nespala. Ťaží ju niečo, čo mu musí povedať. A to čo najskôr. Tušila, že sa mu to nebude páčiť. Dali jej len týždeň na rozmyslenie a ona už neustálym zvažovaním premárnila tri dni. 

Pred pár dňami sa jej ozvali z Lekárov bez hraníc. Pred dvomi rokmi, keď ešte bývala v Brne, sa k nim s nádejou prihlásila. Dúfala, že sa bude môcť zúčastniť nejakej misie. Túžila vykonávať lekárske poslanie tam, kde je to najviac potrebné. Veď pre to išla študovať medicínu, no nie? 

Pred tými dvoma rokmi absolvovala dlhé pohovory, školenia i prípravu, no nakoniec jej povedali, že momentálne nemajú vhodnú pozíciu. Zaradia ju na čakaciu listinu a keď sa niečo uvoľní, dajú jej vedieť. Vtedy sa s tým ľahko zmierila, lebo Mirek ju presviedčal, že taká misia je pre ženu ako ona náročná. Miesto toho, aby ju jeho nedôvera urazila, sa vtedy tešila,  že sa o ňu toľko bojí. Lenže on sa nebál o ňu, ale o seba! Veď kto by mu varil, pral, kto by na neho čakal každý večer, keby bola odišla? Ale to jej došlo až o mnoho neskôr. 

Matej sa vedľa nej práve potočil a v sladkom polospánku si preložil nohu cez jej. Dotyk jeho veľkých nôh s kučeravými chlpmi ju na nahých lýtkach pošteklil. Rukou ju stále vlastnícky objímal okolo pásu a nezdalo sa, že by sa prebudil. 

Pootočila hlavu a s láskou v očiach naňho pozrela. Asi sa mu niečo pekné sníva, lebo aj v spánku vyzerá, akoby sa usmieval. Alebo že by mu ten náznak úsmevu z tváre nezmizol od ich posledného milovania? Nebola si istá. Leží tak spokojne, nevinne, známa vráska medzi obočím sa vytratila. Jeho telo tak krásne hreje... Nič z týchto príjemných pocitov, ktoré vyvoláva prítomnosť muža v jej posteli, však nedokáže zahnať chmáry v jej mysli. Musí mu to povedať!  Dlho váhala, ale už sa rozhodla. Vie, čo urobí. Taká ponuka- možnosť splniť si sen- sa neodmieta. Už neurobí tú chybu, že sa kvôli chlapovi vzdá svojich cieľov. 

    - Lenže čo bude s nami, s našim vzťahom? Ako prijme Matej fakt, že chcem na deväť mesiacov odcestovať niekam do Afriky?- trápila sa v duchu pochybnosťami.. 

Skákať od radosti isto nebude.   Ale musí mu to povedať a všetko vysvetliť. 

 ........

Keď v ten deň Laura sedela s Matejom pri večeri, nabrala odvahu. 

„Matej?“

„ Áno, kráska?“ povedal, zdvihol zrak od chutnej večere. 

„ Sám si mi hovoril, že Ranč je tvojím splneným snom, však?“ začala.

Matej prehltol sústo a povedal:“ Mhmm, ale prečo to teraz spomínaš?“

„ A tiež zvykneš hovoriť, že keď človek po niečom naozaj túži, tak sa mu to splní...“

 „ To je pravda. Aspoň u mňa to platí. Vždy keď som niečo chcel, nakoniec som to dosiahol...“  

„ Tak mne sa pred pár dňami splnil jeden z mojich snov.“ 

„ To je predsa výborné!“ povedal a pohladil ju po ruke, položenej na stole.„ A čo také sa ti splnilo?“ 

„ Tebe to možno také úžasné nepríde, ale mne sa splnil sen, o ktorom som snívala už od strednej školy... Vieš, vždy som  chcela urobiť niečo, na čo budem môcť byť hrdá. Pomáhať ľuďom tam, kde je to najviac potrebné. Preto som aj išla študovať medicínu. Chcela som byť užitočná,“ hovorila Laura. „ Ozvali sa mi z Lekárov bez hraníc a ponúkli mi možnosť zúčastniť sa s nimi misie v Južnom Sudáne...“ 

Matej prehltol. Stisol čeľuste. Položil príbor vedľa taniera. Oči sa mu zúžili a Laura videla, že to, čo mu chce povedať, bude veľmi, veľmi náročné.

„ Počkaj. To akože by si išla pre nich pracovať do Afriky? Kedy? Prečo? Chýba ti tu niečo?“ nemohol sa spamätať z jej posledných slov. 

„ Veď som ti to práve vysvetľovala. Je tam misijná nemocnica. Bola by som súčasťou medzinárodného týmu. Okrem liečenia by sme vzdelávali domácich, robili zdravotnícku osvetu..."

„ To nemyslíš vážne, však ?“ prerušil ju. 

 „ Odlet je budúci týždeň... Viem, že je to narýchlo, ale u nich to tak proste chodí. Keď zavolajú, jednoducho sa človek zbalí a ide... Skús ma, prosím, pochopiť. Ide o môj dlhoročný sen. Nemôžem sa ho vzdať...“ hovorila Laura. Jej nadšenie sa však neprenieslo na Mateja.

 „ Takže ty chceš naozaj odísť?! A čo bude s Meggie, s Dorkou?.. A čo bude s nami? Nemôžeš predsa všetko len tak nechať a odísť!“ vybuchol.

 „ Mám to premyslené... Ustajnenie za Meggie ti zaplatím dopredu, aby si s tým nemal nejaké problémy. Ak by boli nejaké výdavky navyše, tak ti ich po návrate splatím...“

 „ O to tu predsa vôbec nejde...“ prerušil ju, odsunul stoličku a prudko vstal od stola. Začal sa prechádzať po kuchyni. Obišiel stôl a prešiel ku kuchynskej linke. Tam zastavil a rukami sa oprel o okraj, akoby si chcel udržať rovnováhu. Laura s obavou sledovala jeho chrbát. Nevedela odhadnúť, čo sa mu preháňa mysľou.

Otočil sa k nej: „ Ja ťa nechápem! Myslel som si, že si tu šťastná. Máš prácu, Meggie, Dorku, mňa... Myslel som, že ťa to napĺňa.“

 „ Napĺňa. Ale toto je niečo úplne iné... To by si nepochopil,“ povedala a zarazila sa, ako to vyznelo.

 „ No jasné. Obyčajný koniar ako ja nepochopí dokonalú pani doktorku, že?“ opýtal sa tvrdo. Rozčúlene si prehrabol vlasy.

 - Prečo mi to tá žena robí? Prečo vždy, keď mám pocit, že je to tak krásne, že lepšie to nemôže byť, tak to musí nejako pokaziť?-  

A nemohla si ani vybrať lepší čas! Včera bol kúpiť snubný prsteň. Snubný!! Pokrútil hlavou... On, čo sa v živote nechcel oženiť...

- Musel som sa zblázniť alebo čo - 

Bol presvedčený, že ona je preňho tá správna žena.  Čakal na vhodný okamih, kedy ju požiada o ruku... Teraz môže na to všetko akurát tak zabudnúť. Lebo ona chce radšej odísť! Bez štipky ľútosti opustí všetko, čo vybudovala. A bez mihnutia oka opustí i jeho. 

 - Takú ženu som si chcel vziať?!-

O žiadnej z jeho myšlienok však Laura netušila.

„Matej, prosím ťa, upokoj sa, o nič nejde, je to len 9 mesiacov, potom sa vrátim...“ povedala a podišla bližšie k nemu. Túžila sa ho dotknúť. No on pred jej natiahnutou rukou cúvol. 

 „ LEN 9 mesiacov?! Laura, za 9 mesiacov sa narodí nový človek!... 9 mesiacov svojho života obetuješ pre ľudí, ktorých ani nepoznáš?“ povedal zvýšeným hlasom. „ Nemienim doma sedieť a trápiť sa nad tým, že sa táraš niekde v Afrike... Ty si neuvedomuješ, čo všetko sa ti tam môže stať?!“

 „ Ide o prácu, nejdem sa tam flákať ani dovolenkovať! A vravím, že je to len pár mesiacov. Čo ma nepočúvaš?... Internet tam v centrále majú. Môžeme byť kontakte,“ povedala a už aj ona začínala byť podráždená. 

To je také ťažké pochopiť to? Veď si iba plní sen. Matejovi nikto nezakazoval plniť si sen, keď chcel chovať kone.

„ Asi som sa nevyjadril jasne...Nikam nepôjdeš a basta!“ povedal tvrdo a teatrálne rozhodil rukami. 

Laura zalapala po dychu. Trhla sebou a vykríkla:“ Kto si myslíš, že si, že mi budeš rozkazovať, čo môžem a čo nie? Nie si môj muž!“

Matej sa nezmohol na slovo. Prižmúrenými očami na ňu mlčky hľadel. Z toho kamenného pohľadu však nebolo možné nič vyčítať. 

Po chvíli napätého ticha sa nadýchol a odmerane povedal: “ Máš pravdu. Nie som. A ty nie si moja žena.“  

Vystrel sa v ramenách a odvrátil sa od nej. Druhou stranou ju obišiel a vyšiel z kuchyne do verandy. Tam sa začal obliekať.

„ Kam ideš? Neblázni, Matej, na stole máš ešte večeru. V kľude sa najeme, porozprávame sa a vyriešime to.“    

„ Nie je čo riešiť. Povedala si to presne. Nie som tvoj muž... Nemáme sa už viac o čom baviť,“ zvrtol sa a dal sa na odchod. Pri odchode buchol dverami.   

„ Matej! No tak počkaj!“ vybehla za ním na dvor. So slzami v očiach naňho kričala. Zbytočne. Ani sa len neotočil. Nastúpil do auta a bez ďalších rečí odišiel. 

„ Do čerta s tebou!“ povedala a hodila za vzďaľujúcim sa autom kus ľadu, ktorý našla na chodníku.

Dnes to malo dopadnúť inak... Chcela, aby ju pochopil, podporil. Naozaj je to tak veľa? To, že chce odísť na misiu, nemá nič spoločné s ich vzťahom. Lenže on sa urazil!  Ale čo vlastne čakala? Povedal jej, že nechce, aby odišla, ale je hrdý, nebude ju presviedčať. Natoľko ho už poznala. To ona sa neudržala a nechala sa strhnúť hnevom...

- Bože, bolo mi toto treba? Stojí mi to vôbec za to? –

Na mnohé otázky nenachádzala uspokojivé odpovede. Zavrela vchodové dvere a zamkla. Oprela sa čelom o drevenú výplň a zhlboka dýchala. Dnes bolo tých emócií na ňu príliš. Priveľa krutých slov a ešte viac ich zostalo nevypovedaných... 

Dorka k nej pomaly pristúpila. Laura sa zohla, chcela svojho najlepšieho štvornohého priateľa  objať, no fenka jej len oňuchala dlaň a vrátila sa späť do pelecha v obývačke. 

„Ešte aj ty sa odo mňa odvraciaš...“ vzdychla si Laura a prišlo jej to všetko neskutočne ľúto.    

Neskôr ten večer v kúpeľni, zmietaná pochybnosťami, obklopená voňavým vodným oparom, to nevydržala a rozplakala sa. 

Laurini rodičia už dlhší čas plánovali návštevu svojej dcéry. Pravidelne si s ňou volali a tak aspoň približne vedeli, ako sa jej darí. Chceli však vidieť, kde konkrétne býva a ako sa má.

Laurinmu otcovi sa nečakane podarilo uvoľniť z práce a tak prišli o týždeň skôr, než plánovali. Malo to byť prekvapenie. Zavolali jej, až keď boli tesne pred dedinou. Laura ich , so zmesou nadšenia ale i obáv v hlase, navigovala k svojej chalúpke. 

Jej matka bola odjakživa veľký pedant a perfekcionistka. Na svoje deti aplikovala prísnu a konzervatívnu výchovu. Našťastie v povahe Laury i jej brata bolo viac otcových génov. Preto si s optimizmom a dobrou náladou žili svoje životy bez toho, aby ich matkina snaha o dokonalosť nejako zvlášť traumatizovala. 

Dnes však bola Laura rada, že stihla cestou z práce nakúpiť. Nechcela totiž hneď na úvod od mamy počúvať, aká je nemožná gazdinka, keď doma nemá mlieko a podobne. Ak naokolo nebolo všetko podľa matkiných predstáv, mávala nepríjemné, ironické poznámky. Laura sa už dávno sa zmierila s tým, že jej mama je proste už raz taká. Nikto nemôže byť taký dokonalý, ako by to chcela ona. Aj tak ju mala rada. A obdivovala ockovu trpezlivosť, že to s ňou toľké roky zvláda.

„Ahoj srdiečko! “povedala s úsmevom mama, keď vystúpila z auta a hneď Lauru aj vystískala. 

„Vitajte, poďte ďalej.“ 

S ockom sa tiež zvítali mohutným objatím a vybrali sa do domu.

Laura im najskôr poukazovala celú chalúpku. Otcovi sa tam zjavne páčilo. Bol to presne jeho štýl. Mama, na počudovanie, Laurino bývanie nekomentovala. Videla totiž na dcére, že je tu šťastná. Na inom nezáležalo. Laura sa nestačila čudovať, ako sa jej matka od babičkinho pohrebu zmenila. Už nebola taká panovačná, nekritizovala dcéru, akoby bola ešte malé dieťa, ale normálne sa s ňou bavila. Chcela poznať jej názor. Takúto si ju nepamätala. Ktovie, čo spôsobilo túto zmenu. Premýšľala nad tým, či to nemôže súvisieť s pohrebom babičky- maminej svokry. Nepamätala sa, aký mali medzi sebou vzťah. Vlastne si ani nepamätala, že by sa spolu niekedy  rozprávali... 

-Hm, možno na tom niečo bude...-

 Každopádne terajšie matkino správanie jej bolo o veľa sympatickejšie.

 „A ako sa ti darí v práci? Nie je z teba ešte primárka?,“ spýtal sa dobrosrdečne otec, keď sedeli v kuchyni pri stole.

„Ale oci, prosím ťa. Veď som len nedávno nastúpila. Navyše ja takéto ambície nemám. Začal a som sa realizovať v jednom projekte...“ Laura im s nadšením porozprávala o hippoterapii, o ranči a o tom, aké majú liečebné úspechy. Bolo vidno, že rodičia sú na ňu hrdí. 

Keď odnášala Laura šálky zo stola, cez kuchynské okno zbadala, ako Matej uväzuje koňa o bráničku. Rodičia si sadli do obývačky, Dorka im robila spoločnosť. Obliekla si kabát a vytratila sa na verandu Matejovi oproti.

„Ahoj kovboj,“ zdravila ho s úsmevom. 

 „Ahoj kráska. Idem nevhod? Máš návštevu?„ ukázal hlavou na auto Lauriných rodičov.

 „No, prišli rodičia. O týždeň skôr, než hovorili, že prídu.“ povedala.    

 „Fuuha, tvoji rodičia?“ zarazil sa.

 „Hej. Poď dnu, zoznámite sa.“ povedala Laura.

 „Ehm Lauri, vieš čo, radšej nie,“ váhal Matej.

 „Prečo, stalo sa niečo?,“ zľakla sa Laura. Mali prísť síce až o týždeň, ale hovorili spolu o tom. Matej sa vyjadril, že by ich rád spoznal. Alebo zmenil názor?

 „Nie, nie, len vieš... som od koní a nechcem sa s nimi zoznámiť práve takto,“ povedal a ukázal na svoje oblečenie.

 Vydýchla si. „Mne to nevadí, navyše ti to sekne,“ zasmiala sa Laura a dala mu na dôkaz svojich slov pusu.

„Ale ako chceš. Myslím, že sa zdržia. Tak ak chceš, príď teda neskôr.“

„Dobre, prídem,“ povedal a vrátil jej bozk na rozlúčku. 

Keď odchádzala, tľapol ju jemne po zadku. Uličnícky sa naňho usmiala a vrátila sa do dnu.

.........

 Má 34 rokov a ešte živote sa nezoznamoval so žiadnymi rodičmi .

- Sakra, čo si mám obliecť? Mám so sebou niečo priniesť? No tak, mysli!-  

Matej stál bezradne v uteráku vo svojej spálni a voda mu z vlasov kvapkala na podlahu. Nevedel, čo skôr. Bol nervózny. Áno, chcel spoznať Lauriných rodičov. Chcel na nich urobiť dojem, ale nič o nich nevedel. O čom sa budú baviť? Je to celé hrozne narýchlo. Mali prísť predsa až o týždeň! Myslel si, že dovtedy sa nejako na nich pripraví. Dokonca objednal pre Laurinu mamu kyticu. To je teraz ale zbytočné, keďže sú dnes už tu.

- Dosť! Kľud. Sme dospelí ľudia. Laura ma snáď bude mať rada, i keby som si s jej rodičmi hneď nesadol.-

S touto myšlienkou sa trochu upokojil a vybral košeľu a nohavice zo skrine. V kuchyni našiel ešte jedno kvalitné víno a v sekretári balenie cigár, ktoré sám dostal darom od niekoho, na koho si už nespomínal. 

  - Kytici živých kvetov sa to nevyrovná, ale aspoň niečo. Dúfam, že to nebude také hrozné, ako sa cítim.-

 ........

 Laurini rodičia ho neskutočne prekvapili.
Starší manželský pár mu bol od začiatku sympatický. Podľa toho, čo Laura o matke hovorila, si ju predstavoval ako malého generála. Alebo ľadovú kráľovnú. No ona však bola celkom milá a priateľská. S Lauriným otcom, tvrdým ale zásadovým chlapom, sa vybrali v družnom rozhovore fajčiť cigary na verandu.

Keď pratali riad v kuchyni, Laurina matka povedala svojej dcére: “Vieš zlatko, neviem podľa čoho si vyberáš partnerov. Ale tento Matej je celkom milý.“ 

 Nemohla uveriť vlastným ušiam. Jej elegantná, prísna matka, ktorá jej nemohla odpustiť rozchod s "úžasným" docentom Mirkom, práve pochválila Mateja!

 „Pozri, viem, že my dve sme si nikdy neboli ktovieako blízke. Aj povahovo sme úplne opačné. Ale si moja dcéra. A chcem, aby si bola šťastná... Mirek sa nikdy na teba takto nepozeral... A to, čo si nám hovorila- ako ti Matej pomáhal, keď si to potrebovala. To nie je len tak. Takého chlapa si drž.“   

Podobné reči Laura ešte od svojej matky nikdy nepočula. O mužoch sa nikdy spolu nerozprávali. Toľká otvorenosť z matkinej strany ju prekvapila.

„Mami, ďakujem za tvoje slová. Mám ho rada, ale vieš, nechcem sa do ničoho tlačiť. Je mi s ním dobre a viac nepotrebujem,“ povedala Laura s presvedčením v hlase.

„Ach zlato, si tvrdohlavá ako tvoj otec. No rob, ako myslíš. Ale máš už dosť rokov, tak aby si to raz neľutovala.. “ ukončila matka debatu. A Laura ešte dlho premýšľala nad jej slovami.

 V ten príjemný večer, ktorý strávili v družnej debate, Matej s Laurou dostali od jej rodičov pozvanie na Vianoce. Bol ešte len november, ale Laurina mama sa chcela poistiť, aby si nič neplánovali.

 .........

 „Zoznámenie dopadlo úspešnejšie, než som čakala,“ povedala Laura Matejovi, keď odprevadili auto rodičov. Objal ju okolo ramien.

„Ako to? Ty si neverila môjmu šarmu?“ prekvapil sa Matej.

„Ale verila, len som netušila, že moju matku tak nadchne opálený kovboj s tetovaním.“ zasmiala sa.

 „Musím sa priznať, že som mal zo začiatku obavy, ale skôr z tvojho otca... Vyzeral taký neprístupný. Ale zistil som, že je fakt v pohode. Porozprával som mu o ranči, o koňoch a sľúbil, že keď bude mať voľno, tak príde na návštevu.“

Laura vedela, že príde. Jej ocko vždy plnil svoje sľuby. V tom si boli s Matejom podobní. Obaja boli tiež odvážni, sebaistí, hrdí. Nečudo, že si padli do oka.

 .........

 O pár týždňov sa konala Vladkina svadba. Samozrejme na nej nechýbala Laura s Matejom. Ich cesta však nebola úplne pokojná, lebo práve napadla prvá bohatá nádielka snehu. Cesty boli zaviate čerstvým snehom a dostať sa z vrchov na východ bol občas nadľudský výkon. Náročná cesta však preverila, že Laurin kľud a optimizmus hravo zvládnu Matejovu prchkosť a výbušnosť. Podarilo sa im v poriadku docestovať do cieľa. 

Svadba sa konala v malom kostolíku a ubytovaní boli v neďalekom hoteli. Vladka bola v treťom mesiaci. Vždy štíhla blondína bola teraz príjemne zaokrúhlená. Zrejme aj preto, že Vladke v tehotenstve začalo i viac chutiť jesť. Veľmi jej to pristalo a šaty dali vyniknúť jej novým, ženskejším krivkám.

Bola to vlastne prvá svadba, na ktorej sa Matej zúčastnil. A bola to zároveň prvá oficiálna akcia, na ktorej mal po boku túto ženu. Mierne pootočil hlavou a prehliadol si Lauru, stojacu vedľa neho. Stála s hrdo vztýčenou bradou a usmievala sa na mladý pár, ktorý si práve pred kňazom vymieňal obrúčky. Bola nádherná. V splývavých šatách lososovej farby a s vyčesanými vlasmi vyzerala ako grécka bohyňa. Podľa neho bola krajšia než nevesta. Premýšľal, ako by asi Laura vyzerala v bielych šatách... Dlhé, biele šaty by kontrastovali s jej pokožkou, ktorá je opálená z toho, že celé leto trávila s ním vonku, pri koňoch... Na medených vlasoch by mala jemný závoj... Zarazil sa. Jeho vlastné myšlienky ho poriadne prekvapili. Netušil, prečo sa mu v hlave zrazu rojili takéto obrazy. Veď on o svadbe ani len neuvažoval. A ona sa tiež vyjadruje v zmysle, že nepotrebuje nič riešiť... 

    - To že som spoznal jej rodičov ešte nič neznamená... Tie myšlienky spôsobuje určite tento prezdobený kostol, slávnostne poobliekaní ľudia a blesk foťákov!-

 Presne tak. Nič iné za tým nie je. Vrátil sa myšlienkami do reality, práve vo chvíli, keď sa ozval zborový spev a mladomanželia sa otočili smerom k východu kostola. Jemne stisol Laure ruku a pobrali sa so zástupom gratulantov pred kostol, kde mladomanželov hostia obkľúčili z každej strany. Po nespočetných blahoželaniach a hromadných fotkách sa všetci pobrali do hotela, kde sa konala svadobná hostina. 

Zábavu si poriadne užili. Po dlhej dobe si opäť s Laurou zatancoval. Zaspomínali na ich prvý tanec na dožinkovej oslave, keď sa Laura zaprisahala, že s ním už nikdy tancovať nebude a dobre sa na tom zasmiali.

.........

Tohtoročné Vianoce naozaj strávili u Lauriných rodičov. Zišla sa tam celá rodina. Matej spoznal aj Laurinho brata a jeho manželku. Zo začiatku sa cítil medzi toľkými ľuďmi nesvoj. Niečo také, ako slávnostné rodinné večere boli pre neho cudzie. Videl však, že títo ľudia proti nemu nemajú žiadne predsudky, sú k nemu milí a postupne sa uvoľnil. Uvedomil si, že presne takáto rodinná súdržnosť je to, čo celý život hľadal.

Od Vladkinej svadby v novembri ubehlo už pár týždňov. No odvtedy sa cítil tak zvláštne. Často býval zamyslený, veľa toho nenahovoril, sám si nevedel vysvetliť čim to je. Premýšľal o Laure, o nich a možno aj trochu o budúcnosti. Laure o tom nič nepovedal. Veď načo aj. Musí si to v hlave najskôr prebrať sám. Medzi nimi všetko v najlepšom poriadku.  Dávno sa mu nestalo, aby nejaká žena u neho vyvolala takýto dlhodobý záujem. Väčšinou sa po určitej dobe začal so svojimi frajerkami nudiť. Prestalo ho to baviť a „vzťah“ postupne vyšumel. Prišla ďalšia a všetko sa opakovalo.  

S Laurou je to ale iné... Tá žena ho neustále prekvapuje. Jednu chvíľu je milá, jemná a prítulná ako mačiatko a za chvíľu sa mení v zúrivú tigricu, ktorá obhajuje svoje práva a ide si vytrvalo za svojim cieľom... Zvykol si na jej prítomnosť na svojom ranči, na jej úsmev, vôňu a jej teplo v posteli. Na druhej stane sa bál, pretože vedel, že keď pripustí, že sú v tom nejaké väčšie city, stane sa to, čo vždy, keď si pustí niekoho príliš k telu... Ten človek z nejakého dôvodu z jeho života zmizne a on bude potom nešťastný. Tak to bolo s Terezkou, tak to bolo s dedom i s doktorom Zacharom. A nakoniec i s mamou. Všetkých, ktorých mal v živote naozaj rád, ho postupne opustili. A tomu sa chcel za každú cenu vyhnúť.

 Sviatočná atmosféra u Lauriných rodičov bola kúzelná. Vôňa medovníkov, domácich koláčov, medu a ihličia ich všetkých uvoľnila a spojila. Najväčšiu radosť z Vianoc u babičky na Slovensku mali Kamča s Diou. Tešilo ich totiž, že sa opäť stretli s Matejom. Celý večer rodičom a starkým rozprávali, čo všetko má Matej na ranči, aké je to tam super a podobne. Dia sa už začala učiť v jazdeckom klube v Brne jazdiť na koni. 

 Laurin starší brat si počas večere Mateja ponad bohato prestretý stôl pozorne prezeral. Čo všetko sa už o ňom doma napočúval! Kým ho osobne nepoznal, preventívne ho neznášal. Jeho dve dcéry si z neho urobili akéhosi westernového guru. A ešte aj rodičia o ňom hovorili tak  pekne... No spomenul si, že podobné to bolo aj Mirkom- Lauriným bývalým. Toho všetci v rodine zbožňovali. Až na neho. Nemohol ho vystáť. A nevedel vysvetliť prečo. Nechcel sa vtedy Laure do vzťahu pliesť. Jeho jediného potom potešilo, keď sa s tým darebákom rozišla... Prial by si, aby jeho malá sestrička bola konečne šťastná. Aby si aj ona založila domov, rodinu. Ale k tomu potrebuje toho správneho chlapa. Bude ním tento tmavý farmár? Uvažoval. Vyzerá ako správny chlap. Zo začiatku bol akýsi nesvoj, ale teraz sa už uvoľnil. Dokonca sa s otcom bavia o čomsi ohľadne strojov? Započúval sa do ich rozhovoru... Autá, vlaky, lietadlá, stroje a motory vo všeobecnosti, to boli témy, ktoré jeho otec uznával. A toho, kto o nich nevie konverzovať, nepovažuje za poriadneho chlapa. No Matej má prehľad. V debate s otcom udrží krok... Živí sa svojou prácu, ktorú má očividne rád. Na nič sa tu nehrá. Nepotrebuje nikoho ohúriť... 

 -No som, zvedavý, ako to s nimi dopadne.-

Ešteže on podobné problémy nikdy riešiť nemusel. Keď sa zoznámil so svojou ženou na lyžovačke v Tatrách, hneď vedel, že to je ONA. Pozrel sa na svoju milovanú polovičku a pohladil ju pod stolom po stehne. 

Ešte pár kilometrov a už tam takmer bude. Nekonečne dlhá cesta z Brna za Laurou už musí skončiť.

„ To jsi se musela odstěhovat až na druhý konec světa?,“ hovoril si Mirek sám pre seba, kým šoféroval svoje luxusné auto.

Laura mu už dlho nebrala telefóny, neodpovedala na emaily, akoby sa po nej zľahla zem. Jemu až  teraz došlo, že vlastne mu s ňou bolo dobre. A potreboval ju vidieť. Vysvetliť jej to. A hlavne odviesť naspäť domov. K nemu. Jeho posledná sestrička sa naňho vykašľala a jemu bolo odrazu smutno.

„Ani normální silnice tady nemají,“ nadával sám pre seba.

Už je to takmer polroka, čo bez slova odišla. Nepovedala, kam ide. A jemu sa až teraz podarilo zistiť, kde zmizla. Musel vynaložiť obrovské úsilie, aby presvedčil Laurinu kamarátku, aby mu to prezradila.

Poslednýkrát ju videl, keď jej deň po tom incidente na lekárskej izbe vysvetľoval, že pre neho noc so sestričkou nič neznamenala. Že miluje jedine ju. Ona si pritom balila veci v pracovni a úplne ho ignorovala. Následne buchla dvermi a odišla. Z nemocnice. I z jeho života. 

Hoci sa mu ostatné ženy doslova núkali do postele, on miloval Lauru. Aspoň si to myslel. Bola s ním od jej posledného ročníka medicíny. On už vtedy pracoval ako sekundárny lekár na kardiochirurgii. Bola jeho oporou i bútľavou vŕbou. Starala sa o neho, podporovala ho. S inými ženami si len krátil čas. Dával si veľký pozor, ale v ten večer to neodhadol. Laura sa ho doma aj pýtala, či ide na nočnú a tak divne sa usmievala. Malo mu to dojsť. Už vtedy vedela, že ho chce prekvapiť. On si to nevšimol... Priniesla ako prekvapenie so sebou víno, pod kabátom mala sexi prádlo. A on hlupák v tú noc zabudol zamknúť! Laura ich našla v tej najnevhodnejšej chvíli...

Mirek prudko zabrzdil. Pred ním práve vchádzal na cestu pastier so stádom oviec a smerovali do dediny.

„Jak na divokém západě. Jak tady muže žít?“...  Pohni, ty líná ovce, kdo má na tebe čekat?,“ dodal a zúrivo zatrúbil. Baran so zatočenými rohami sa otočil a zabečal na jeho naleštené auto. Potom sa pobral svojim tempom za stádom.

Mirek spomalil a vošiel za stádom do dediny. Obzeral sa po okolí, nebol si celkom istý, či ide správne. Nikde nevidel ani náznak, že by sa tu niekde mala nachádzať hájovna. Žiadna tabuľa, šipka, nič. Asi sa bude musieť niekoho opýtať.

„Dobrý!“ zakričal z auta na muža nakladajúceho nákup do svojho auta na parkovisku pred obchodom. Nebol to nik iný, než Matej. Balil tovar a chystal sa vrátiť na ranč.

“Haló! Hej vy tam! Prominte, hájovna je tímhle směrem?“ opýtal sa Mirek, keď upútal Matejovu pozornosť.

 „Dobrý deň. Áno. Keď prejdete na druhý koniec dediny, tak to hneď uvidíte. „ odpovedal a zamračene si prehliadol elegantného muža. „A môžem sa spýtať, čo vás sem privádza?“ dodal Matej. Z cudzieho chlapa v drahom aute nemal dobrý pocit.

„Co by mně asi do takové díry přivádělo? Jedu si pro ženu. Ty vaše Slovenky jsou občas pořádně paličaté... No nic, díky za instrukce. “ To bude překvápko, zasmial sa sám pre seba. Prudko vyštartoval z parkoviska.

Keď Mirek vyšiel z dediny, naozaj za chvíľu uvidel drevenú chalupu. Keby vedel, že je to tak blízko, určite by sa nepýtal na cestu toho zvedavého dedinského chmuľa. Okolie tu je celkom pekné, musel uznať. Tak na víkend by to bolo ideálne. Dlhšie by tu nevydržal. Keď zaparkoval pred domom, znechutene si prehliadol zablatené auto a pneumatiky, na ktorých bol nalepený ovčí trus. 

 “Fuj, to je nechutný“, pokrútil hlavou a pobral sa smerom k domčeku.

Mal šťastie, že je doma. Už z diaľky ju uvidel. Mala na sebe legíny a mikinu. Bola otočená chrbtom k bráne a umývala vonkajšiu okenicu na okne vo verande. Pes bol zrejme niekde preč, lebo ho nikde nevidel. Potešil sa. Nemal najmenšiu chuť stretnúť sa s tým psiskom. Laura bola zaujatá prácou a vôbec si ho nevšimla.

 „Překvapení, miláčku!,“ zaklopal na drevený okraj verandy a vkročil dnu.

Laura sa preľakla, lebo si nikoho nevšimla prichádzať. Až doteraz pracovala a pri tom počúvala hudbu z hlučného rádia. Ako zhypnotizovaná sa otočila za hlasom, ktorý si stále živo pamätala.

„Mirek? Čo ty tu robíš? Ako si ma našiel?“ pýtala sa prekvapene. 

„Dalo mi to sice hodně práce, ale našel jsem si tě. Podceňuješ mě, když si myslíš, že bych tě nechal jen tak odejít... To sa dělá, zmizet takhle bez rozloučení?“ začal milo a s úsmevom. „ A co alespoň polibek na přivítaní, hm?,“ naklonil sa k nej, dúfajúc, že ju pobozká. 

„Mirek prestaň. Stále si to nepochopil ?,“ vystrela ruky na obranu. “Medzi nami je dávno koniec. Nechcem mať s tebou už nič spoločné.“ povedala rázne. 

"Ale já bez tebe nemohu žít. Omluvil sem se ti za ten incident, už sa to víc nestane. Přísahám.“ 

„Mňa to nezaujíma. Verila som ti, a ty si za mojim chrbtom chrápal so sestričkami! Nehovor, že to bolo vtedy bolo prvýkrát. Taká hlúpa nie som,“ rozzúrila sa Laura.

-Ako ma len mohol nájsť? –

Pri pohľade na svojho bývalého snúbenca sa jej stiahol žalúdok. Bol vysoký, upravený, sebavedomý. Svojím spôsobom krásny. Dokonalý. Ale nie pre ňu. Už k nemu nič cítila. S bolesťou vo svojom srdci a jeho zradou sa postupne vyrovnala. V jej živote bol teraz niekto iný. O mnoho lepší... A uvedomila si, že Mirek jej čímsi pripomína krvilačného supa... Presne tak. Jeho oči sú chladné a v tvári sa mu zračí obrovská ctižiadostivosť. Je to možné, že si to za celé roky, čo s ním prežila, vôbec nevšimla?

 „Na tom incidentu nezáleží. Přísahám, ty si jediná láska mého života. Bez tebe mně nic nebaví... Je mi smutno... Moc mi chybíš!“ odmlčal sa a chytil ju za ruku. “Pamatuješ, jak sme byli posledně na ohňostrojích na přehrade? A co naše místečko v Lužaneckém parku? Jak sme spod toho obrovského kaštanu pozorovali západ slunce? Když jsem tam byl naposled, sám, téměř jsem se rozplakal, tak jsi mi chyběla!“ snažil sa Mirek vyvolať pekné spomienky a zahrať na jej city.  “ Vrať se se mnou domu. Zas to bude tak krásne, dokonce hezčí, o to se postarám,“ nedal sa odbyť. 

Laura vedela, že Mirek je skvelý herec a je si vedomý svojho šarmu. Aj toto predstavenie mu celkom išlo. Keby vtedy nebola  vypätím všetkých síl odišla, asi by mu podobné presviedčanie naivne zhltla. Dnes už má našťastie nadhľad. Jednoducho nevera vo vzťahu je pre ňu klincom do rakvi.

„Mirek prestaň! Nemá to význam. Ja som tu šťastná," povedala a sama seba prekvapila, ako pevne jej hlas znel. Uvedomila, že to, čo povedala, je skutočne pravda. 

„Ale jak tady mužeš být šťastná?!, “ pustil jej ruku a rozčúlil sa. „ Vždyť tady lišky dávají dobrou noc! Nic tady není. Jenom ovce, krávy a koně. Žádný slušný podnik, kultura, nic... Nechybí ti tady divadlo? Kavárny? Nevěřím. Uvidíš, za chvíli tě to omrzí a budeš sa chtít vrátit.“ 

„Pochybujem. Mám tu svoj domov, prácu, ktorá ma baví. Žijú tu milí ľudia... Nevrátim sa s tebou. Na to zabudni. Zbytočne si sem márnil cestu,“ otočila sa mu chrbtom v úmysle odísť od neho preč. 

„Nic není zbytečné, když jsem tě mohl vidět,“ povedal. Schmatol ju za rameno a prudko strhol k sebe. Laura na okamih stratila rovnováhu a pristála na jeho hrudi. Objal ju a prisal sa jej na pery. Bránila, päsťami ho udierala do hrude, no bol silnejší. Zúrivo ju bozkával, dokazoval svoju prevahu. Po ceste pred domom prefrčalo Matejovo auto. Snažila sa Mirka odtlačiť, ale nemala proti nemu šancu. Ten jej stále zúrivejšie pliesnil a hrýzol pery. Keď skončil, víťazoslávne sa usmial. Myslel si, že vyhral. 

V tom momente mu na líci pristala Laurina dlaň.

“Hajzel! Ako sa opovažuješ? Okamžite vypadni! Nechcem ťa už v živote vidieť!,“ kričala v amoku naňho a ruka ju stále pálila. Zhlboka dýchala.

Mirek si začudovane šúchal líce, akoby si tým mal vyliečiť ranenú pýchu.  „Vidím, žes tady pěkně zdivočela. Nemusíš se bát, už se tě ani nedotknu. Ale buď si jistá, že když přijdeš na to, že to tady není nic pro tebe, já na tebe čekat nebudu!,“ povedal s neskrývaným pohŕdaním v očiach. 

Zvrtol sa smerom k autu. Nasadol a vyštartoval tak prudko, že skalky spod kolies odskakovali. 

Laura si vyčerpane sadla na verande na schodík. Vložila hlavu do dlaní. „Bože, prečo mi toto robíš?“ 

Rozplakala sa. Mirka už mala predsa vo svojom vnútri vyriešeného. Posledné mesiace si naňho ani len nespomenula. Akoby jej z hlavy vyfučal. Už jej nechýbal. Vlastne k nemu necítila žiadne emócie. Ani nenávisť. Nič. Bol jej úplne ľahostajný. Keby mu vtedy aj odpustila, bolo by v nej stále zakorenené podozrenie a pôvodnú dôveru by si už nikdy nezískal. Pri najbližšej príležitosti by ho zase upodozrievala. Rozhodla sa vtedy správne. Tým si bola úplne istá. Ale vôbec sa tu nemal objaviť! Len čo jej zbytočne otvoril staré rany...

- Ako dočerta zistil, kam som odišla?-

Mohol ich Matej z auta vidieť, ako sa bozkávajú? Priala si, aby to nebola pravda. Šľak aby to trafil! A muselo sa to stať teraz, keď sa to medzi nimi začalo tak sľubne rozvíjať? Prečo sa vzťahy musia komplikovať? Prečo veci nemôžu ostať krásne, jasné a jednoduché?
Zhlboka sa nadýchla, utrela si oči .

- No nič, nebudem z toho robiť drámu. Mirek ma už isto otravovať nebude. Takúto urážku mi do konca života neodpustí.-

A Matej? Netušila. Z cesty je priamo vidieť na verandu. Videl ich? Ak áno, ako na to zareaguje? Stále si ním nebola istá. Občas bol dosť prchký, vedel sa poriadne rozčúliť. Všimla si ale, že keď je s ňou, ovláda sa. Na ňu bol vždy dobrý. Aj Milan jej raz povedal, že odkedy ju Matej spoznal, je o mnoho kľudnejší a rozvážnejší. Mala ho rada, no bála sa priznať sama sebe, že by k nemu mohla cíti čosi viac... Hoci sa s Mirkovou zradou vyrovnala, stále si pamätala bolesť, ktorú jej jeho nevera spôsobila. Nechcela to už nikdy zažiť. Potrebovala si byť Matejovou láskou istá. Preto bola taká zdržanlivá a nepodriaďovala sa mu.

 Videla, že Matejovi na nej záleží. Boli často spolu, noci trávili vášnivým milovaním, ale o ich vzťahu sa nikdy jasne nebavili. Boli im spolu dobre a stále sa spoznávali. Ešte jej ani nepovedal, že ju miluje... Ale chcela vôbec počuť tie slová? Mirek jej ich opakoval stále a ako to skončilo? Nezabránilo mu to v nevere... Predsa len, sú to iba slová. Dôležité sú činy. To si Laura uvedomovala. A v tých Matejových cítila úprimnosť a oddanosť.  Utrela si uslzené oči.   

Rozhodla sa, že ten dnešok mu vysvetlí.

..............

Najbližšie dva dni však Laura Mateja vôbec nestretla. Nechodil okolo jej domu, nekontaktoval ju. Telefón jej ani raz nezdvihol. Akurát poslal stručnú sms : S DETMI NA TERAPIU DNES  NECHOD. MAME TU ZDRAVOT.PROBLEM.RIESIME TO. M.  

Nenapísal, o čo ide. Mala pocit, že si to iba vymyslel, aby sa s ňou nemusel stretnúť. Vyzeralo to totiž, že sa jej i blízkosti jej domu oblúkom vyhýba. Bolo jej to jasné. Vtedy s Mirkom ich musel vidieť. A naštval sa. Pochopiteľne. Prečo jej ale aspoň nezdvihne telefón?! To sa na ňu až tak hnevá? Bola zvedavá, dokedy mu to vydrží. Ona predsa neurobila nič zlé. Ale Matej si to všetko určite vysvetľuje po svojom. Chce mu vysvetliť, čo sa stalo, ale on sa hrá na urazeného. 

- Lenže ja  mám tiež svoju hrdosť! A doprosovať sa mu nebudem-. 

No nepáčilo sa jej toto hlúpe nedorozumenie. V priebehu dopoludnia stále viac a viac zvažovala, že za ním už pôjde osobne. Aj keď to vyzerá, že on si ju nepraje vidieť. 

V nemocnici mala ťažký deň. Mala  veľa pacientov, terapií, musela písať prepúšťacie správy a nič nestíhala. Najhoršie na tom bolo, že hlavu jej neustále zamestnával tvrdohlavý rančer zo susedstva.

Po obede jej volala Janka. Občas s ňou a malým Miškom chodila na prechádzku, alebo len tak posedeli u nich doma. Dobre jej padlo, že sa mohla porozprávať s takou fajn babou. Janka veľmi rýchlo pochopila, že medzi ňou a Matejom niečo je, často ich bolo vidieť spolu. No oficiálne sa ani jeden z nich nevyjadril. Napriek svojej zvedavosti však nikdy nevyzvedala od Laury ďalšie detaily. O to viac si Laura svoju novú priateľku vážila.  

Janka jej práve volá, lebo sa chce opýtať, či ten zajtrajšok platí. Minule sa dohodli, že zájdu do mesta vybrať Milanovi darček. Popri tom však mimochodom spomenie Mateja. Laure na chvíľu zovrie hrdlo. Janka sa posťažuje, že včera sa Matej s Milanom strašne opili. Manžel prišiel domov až nad ránom, totálne na mol. Neodvážila sa ani predstaviť, ako musel vyzerať Matej... Milan jej v stave opilosti všetko Matejovo trápenie vyrozprával. Ona uznala, že tentokrát už musí nenápadne zasiahnuť. Preto vlastne aj dnes Laure volá. Nielen aby dohodli nákupy, ale hlavne aby aspoň Laura dostala rozum.... Keď dotelefonovali, Laura už nepochybovala o tom, čo musí urobiť.

...................

Po práci išla hneď na ranč. Nepáčilo sa jej, ako sa Matej správa. Miesto toho, aby sa jej priamo opýtal (alebo jej aspoň zdvihol telefón!), sa opíja a trepe hlúposti.

Keď zastavila auto, vybrala sa cez dvor smerom k stajni. Bolo pol piatej, vonku sa začalo stmievať. Novembrová hmla prenikala hlboko do kostí. Pritiahla si kabát bližšie k telu. V podlhovastej budove s radmi rovnakých okien sa svietilo.  Kývla hlavou na pozdrav mladíkovi, ktorý práve vyvážal zo stajne na fúriku hnoj. 

Akoby vedel, prečo prišla, odvetil: “ Je v stajni.“ 

Prikývla. Vošla dnu a pohľadom preletela rady boxov. Niektoré kone sa kŕmili, iné podriemkavali. Na predposlednom boxe napravo uvidela otvorené dvere. Vybrala sa tam.

Matej stál vo vnútri vedľa mohutného žrebca  a čistil ho. Pristúpila bližšie k mriežkam na boxe.

„Ahoj... To máš tak veľa práce, že mi ani nemôžeš zdvihnúť telefón?“ opýtala sa. 

Úkosom na ňu pozrel, no pokračoval v kefovaní. Žrebec asi pocítil napätie vo vzduchu a nervózne odfrkol.

 „Však vidíš, nie?“ stroho odvetil.

Čo sa to s ním deje? Prečo je taký odmeraný? Naprázdno prehltla.

„Ako sa má Meggie? A čo to bol, prosím ťa, za zdravotný problém, že som nemohla prísť aj s pacientmi na terapiu?“ opýtala sa neutrálne.

 „Už je v pohode. Mala koliku. Asi niečo zožrala, keď bola vo výbehu. Ale zvládli sme to. Tento týždeň už s deťmi kľudne príď.“

Laura nemala slov. Takže naozaj išlo o zdravie jej koňa! A takúto vážnu vec jej hovorí len tak?! Prehliadol Meggie aspoň veterinár? Nemala však odvahu mu čokoľvek teraz vytknúť. Hlavne, že je v poriadku. Potrebuje sa s ním porozprávať a nie vyvolať ďalšiu hádku.      

Oprela sa chrbtom o rám dverí na boxe. Chvíľu ho mlčky pozorovala pri práci. Ako svedomito a s akým citom sa stará o svojho koňa. Vyčistil srsť, hrivu a ešte skontroloval kopytá.

Matej si všimol, že sa naňho díva. Zastavil sa v polovici pohybu a drzo jej pozrel do očí. Chcel niečo povedať, no pri pohľade na ňu nevedel, ako začať. Napriek všetkému, čo sa stalo, túžba po nej v ňom neutíchla. A to ho privádzalo do šialenstva.

Keď sa im znovu stretli oči, chvíľu na seba mlčky hľadeli. Ozvali sa takmer súčasne:      „Vieš ..“
„Chcem sa opýtať..“. Nervózne sa zasmiali .
“Ty si sa ozval prvý, tak hovor,“ povedala.

Mateja ťažilo to, čo mal na srdci viac. Vyšiel z boxu, zavrel dvere a odložil kefu so žbilkom nabok. Keď mal voľné ruky, spustil: „ No len chcem vedieť, ako sa má tvoj snúbenec? Alebo je to manžel?“ založil si ruky vbok a mierne sa rozkročil.

„Kto? Môj snúbenec?? „ v prvom momente nechápala. Matej sa svojou postavou týčil nad ňou.

 „Pozri, nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Viem o ňom. V dedine som sa s ním stretol. Rozprávali sme sa. A potom som vás náhodou videl. Bozkávali ste sa!... Má na aute brnenskú značku, rovnako ako ty. Vzadu nálepka doktor. Presne ako ty... Hovorila si mi čosi o rozchode, no vieš, mal som pocit, že o tom nechceš rozprávať a tak som sa nepýtal. Čakal som, kým s tým vyjdeš sama,“ hovoril pomaly a rozvážne. Očividne si dopredu premyslel, čo jej chce povedať.

Laura nestihla reagovať a on pokračoval: “ Myslel som si, že si dobre rozumieme, ale vidím, že ty si to brala ako neškodný úlet, kým sa ti vráti snúbenec. Viem, ja nie som žiadny doktor. Som len obyčajný koniar. Nemám také drahé auto a občas zo mňa cítiť kone...“

„Matej, prosím, už dosť . Vieš, že to nie je pravda,“ povedala, aby ho prerušila. 

 Zdvihol obočie.

„Neviem, čo ti narozprával, ale osobne by som mu neverila ani slovo.“
  - Musím mu to konečne povedať. Dostať to zo seba.-

 Nadýchla sa: “ Máš pravdu... O svojom rozchode som ti nepovedala všetko, lebo... lebo to vtedy ešte hrozne bolelo...Pristihla som totiž bývalého snúbenca s inou. So zdravotnou sestrou na lekárskej izbe... A nebola jediná! Všetci o tom vedeli, no jedine mne to po celý čas unikalo. Bolo mi hrozne. ... Bola to rana pod pás... Zostala som po tejto skúsenosti nedôverčivá a nemala som chuť sa o tom s kýmkoľvek baviť. Dala som výpoveď, spravila som hrubú čiaru a odišla som sem... Predvčerom sa tu ale objavil. Netuším ako ma mohol nájsť.... Presviedčal ma, aby som sa vrátila naspäť... “

Matej ju pozorne počúval. Na tvári sa mu nepohol ani sval.

 “ A presvedčil ťa?“ spýtal sa po chvíli a prerušil tak napäté ticho.

Pokrútila hlavou. „Ja som sa rozhodla už dávno. Ostanem tu. Som tu doma... Pobozkal ma proti mojej vôli. Ty si už asi nevidel tú dohru... Dostal odo mňa facku.

 „Čože? Ty si ho udrela?!“ ozval sa neveriacky Matej a zdvihol jeden kútik v náznak pobavenia.

„ Hej. Ani som netušila, aký bitkár vo mne drieme. Strašne sa mi potom uľavilo.... Mala som ho udrieť už vtedy a nie to tal dlho držať v sebe,“ zasmiala sa.

 “ A myslím, že po tejto skúsenosti sa tu už viac neukáže,“ dodala. 

  - Tak, je to vonku. A ani ma to tak nebolelo. -

Matej stisol čeľuste. Zase sa nechal uniesť hnevom! Niekoľko nekonečne dlhých dní sa zmietal medzi túžbou byť s ňou a trpkým sklamaním. Bol nevrlý, zúril na všetkých na ranči. Vyštekával rozkazy, na nikoho nemal náladu. A včera, keď už nevedel, ako tú ženu dostať z hlavy, otvoril fľašu... Pochyboval, či mal u nej vôbec niekedy šancu. Myslel si, že tá potvora ho využívala na spestrenie voľných chvíľ. V noci s ním stenala od rozkoše, cez deň sa hrala na jeho najlepšiu priateľku, až skoro uveril, že medzi nimi môže byť viac, než len sex. Ako ho mohla tak dobehnúť? – myslel si po celé tie dni. Už dávno ho nič tak nevyviedlo z miery. 

Teraz tu však pred ním stojí. Krásna, hrdá, vzpriamená a svojim jasnými zelenými očami naňho odvážne hľadí. Prišla za ním osobne, aby mu to vysvetlila. Pritom vôbec nemusela. Keby jej na ňom nezáležalo, tak tu dnes nie je... Tak predsa nič nie je stratené ! 

V tom momente sa v ňom ozvala silná túžba.  Hnev ho opustil už vo chvíli, keď ju počul prichádzať po chodbe medzi konskými boxmi. Mal by cítiť úľavu, že sa to nedorozumenie vysvetlilo a že si svoju minulosť vyriešila. V hlave mu však zneli iné slová- som tu doma, ostanem tu... a pocítil nevysvetliteľnú radosť.

„Ja som hneď tušil, že ty si poriadna tigrica. A nechcel by som sa nechať od teba zbiť“ smial sa a pritiahol si ju k sebe. Objal ju a povedal: „Bože, ani nevieš, ako si mi chýbala,“  a pohladil ju po tvári.

 „ Takže je všetko v poriadku? Už sa nehneváš? Nemáš dôvod,“ povedala nesmelo.

 Pokrútil hlavou a usmial sa. Dosť bolo slov. Chce ju. Hneď. Chytil jej tvár do dlaní a pobozkal nádherné plné pery. Laura mu bozk vášnivo opätovala. 

 Odrazu sa od nej odtiahol. Stále jej hľadel do očí. Prudko dýchali. Už viac nemohol čakať. Dlho spolu neboli a túžba po vzájomnej blízkosti sa prejavila v plnej sile. Zdvihol ju do náručia. V zlomku sekundy sa ocitla v zajatí jeho pevných paží. Od prekvapenia vykríkla. Objala ho okolo krku. Otočil sa smerom k domu a schody na poschodie do spálne bral po dvoch.

„Čo myslíš, ktorú farbu? Marhuľová alebo táto jabĺčkovo zelená?“, pýtala sa Vladka svojho snúbenca Tomáša.
- Zanedlho nás čaká svadba, neviem kde mi hlava stojí a on sa spokojne díva na futbal!-  pomyslela si Vladka a prevrátila oči, keď videla, že asi nedostane odpoveď. Ďalej listovala v katalógu. Keby tu tak bola Laura, alebo Slávka, s nimi by sa mohla poradiť. Chlap takéto veci nikdy nepochopí.

Tomáš , ležiaci v pyžame na gauči, lenivo zdvihol zrak od obrazovky a odvetil: „ Ale pusa, veď to ani farby nie sú. Vyber, ktorá sa tebe páči viac. Stejne máš na tieto veci lepší vkus než ja.“

Vladka si vzdychla a pokračovala v prehliadaní svadobných fotiek z internetového katalógu. Tomáš bol šikovný, milovala ho, no dal jej jasne na vedomie, že s týmto si bude musieť poradiť sama. Je predsa policajt a s takýmito „prkotinami“ ako je plánovanie svadby nebude strácať čas. Ale nevadilo jej to. Na svadbu sa dlho tešila a teraz si konečne môže vychutnať to nadšenie z príprav. Uvažovala nad štýlom výzdoby, páčil by sa jej vidiecky štýl alebo niečo v duchu vintage… 

Premýšľala, čo asi teraz robia jej najlepšie priateľky- Laura a Slávka. Síce žili ďaleko od seba, každá v inom kúte republiky, ale poznali sa od detstva a ich priateľstvo vydržalo, napriek kilometrom, ktoré ich delili, až do dnes. Chce ich mať obe na svadbe. A Laura by jej mohla ísť za svedka… No ale najprv jej musí oznámiť, že sa svadba vôbec koná. A tiež tú ďalšiu novinku... Usmiala sa sama pre seba. S Tomášom žili už štyri roky v spoločnej domácnosti, no k svadbe sa doteraz akosi nemal. Až pred dvomi týždňami, keď ho povýšili a ona zistila, že otehotnela, sa rozhýbal a požiadal ju o ruku. Dlaňou si pohladila bruško. Nebolo ešte vôbec vidieť, no oni už vedeli, že tam rastie nový človiečik. 

Slávka by jej mohla nejaké vhodné rady poskytnúť, veď mala svadbu asi pred... Kedy to vlastne bolo? Pred šiestimi rokmi predsa. Vladka sa zahľadela cez obývačku do okna a zaspomínala... 

Pred šiestimi rokmi práve končila vysokú školu. Priateľa vtedy nemala, takže jej bolo jedno, v ktorom meste sa zamestná. Mladá, plná elánu a nádejí si našla miesto v jednej lekárni vo Zvolene. V tej dobe im Slávka oznámila, že sa bude vydávať. Slávka, ktorá vždy tvrdila, že sa nikdy nevydá? Že bude robiť kariéru a manželstvo pre ňu nemá význam? Nemohli tomu vtedy s Laurou uveriť. Báli sa, že svadba naruší ich priateľstvo. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Slávka sa šťastne vydala a Vladka sa zhodou okolností zoznámila na jej svadbe s Tomášom. Tomi bol ženíchov svedok. Preskočila medzi nimi iskra, no chvíľu trvalo, kým si našli k sebe cestu. Dlho si len cez internet písali, volali. On žil na východe Slovenska, ona v strede. Po nejakom čase sa však dali dokopy, Vladka sa za ním presťahovala do Košíc a už niekoľko rokov tu spokojne žijú...               

Jej drahý Tomáš sa práve zodvihol z gauča, vypol televízor a prešiel bližšie k nej.

„No nič láska, idem pomaly do postele. Prídeš tam za mnou?,“ opýtal sa Vladky a žmurkol na ňu.  

„ Za chvíľu, ešte si niečo pozriem. Zohrej mi zatiaľ perinku,“ odpovedala mu s úsmevom. 

Prikývol, zohol sa a pobozkal svoju snúbenicu, hľadiacu na obrázky na internete.

 „Ale nenechaj ma dlho čakať,“ povedal a odkráčal do spálne.

 Vladka mala položený na stole vedľa notebooku poznámkový blok. Ešte si rýchlo doň zapísala detaily, čo ju práve napadli. Má toho na vybavovanie tak veľa. Svadobné šaty už má našťastie vybraté, ale svadobná sála, jedlo, hudobníci, oznámenia... Oznámenia! Skoro by zabudla, zajtra musí potvrdiť presný počet kusov. Ach, keby sa len mala s kým o tom všetkom poradiť, vyrozprávať sa. Jej matka už nežila, s Tomášom to riešiť nemôže, u nich v lekárni svoje osobné veci rozoberať nechce, ostávajú jej predsa ešte baby... Veru. Zajtra zavolá Slávke, dohodnú sa a zájdu navštíviť Lauru. Chcela ich už obe konečne vidieť, trochu si oddýchnuť a myslieť pre zmenu na niečo iné, než na svoje starosti. A taktiež im oznámi naraz obe novinky. Taký babský víkendík im určite dobre padne. 

Tešila sa na ne, lebo ich už nevidela viac ako pol roka. Občas si zavolali, no to nie je to isté, ako osobný kontakt. Vedela, že Laura sa presťahovala, hoci celkom nechápala, prečo sa vrátila na Slovensko, keď v Brne mala takú dobrú prácu a snúbenca. Tušila, že sa muselo s Mirkom odohrať čosi vážne, ale  Laura jej to po telefóne odmietla vysvetľovať. Musí sa jej na všetko popýtať osobne. A pri troche šťastia jej baby pomôžu vybrať z tohto obrovského množstva  dekorácií a ozdôb.

Zavrela poznámkový blok a spokojná so svojim plánom na nadchádzajúce dni sa pobrala do postele za Tomášom.

………

 Ešte v ten víkend dostala Laura neočakávanú, no veľmi milú návštevu.

„Tak sme to predsa našli,“ povedala vyššia blondína za volantom. Zaparkovala vedľa Laurinho auta pred chalúpkou.

Z auta vystúpili dve ženy v približne rovnakom veku ako Laura. Vladka, Slávka, jej kamarátky od detstva.

Keď Laura z kuchynského okna videla, kto vystupuje z auta, nemohla uveriť vlastným očiam. Oni to mysleli vážne, že prídu? Odhodila utierku, ktorú práve držala v ruke a bežala im otvoriť.

„ Ahojte dámy! Vitajte v mojom malom kráľovstve!,“ vítala ich s otvorenou náručou. S neskrývanou radosťou sa objali a pobozkali

„Koľko sme sa už nevideli? Polroka, rok?,“ pýtala sa Vladka.

„Vyzeráš úžasne,“ povedala Slávka.

 Laura ich uviedla dnu do chalupy. “Akú ste mali cestu? Nezablúdili ste?,“ pýtala sa ich, kým sa kamarátky usádzali v kuchyni.

Pripravila im neskorú večeru. Slávka medzitým otvorila víno, ktoré priniesli a veselo štebotali, ako za starých čias.

„No rozprávaj, preháňaj, ako sa ti tu žije? Tento domček je naozaj útulný. A ako sa ti darí v práci? „vyzvedala Vladka. Mala kopu otázok a nevedela, ktorú má položiť skôr.

Aj so Slávkou boli obe blondínky. Pekné, múdre, úspešné. Laura mala svoje priateľky veľmi rada. Pochádzali z tej istej dediny, no osud zavial každú do iného kúta krajiny. Udržovali kontakty, písali si, volali, stretávali sa počas dovolenky a cez Vianoce.

Slávka bola veterinárka, no keďže po škole nedostala miesto na klinike, zamestnala sa na okresnej veterinárnej správe. A odtiaľ sa jej podarilo dostať na Ministerstvo poľnohospodárstva, kde dnes pracuje a aj so svojou rodinou žije v Bratislave.

Vladke sa zas podarilo zamestnať sa ako vedúca jednej lekárne v Košiciach. Za pár mesiacov ju čaká svadba. Laura mala zo svojich kamarátok a ich noviniek radosť.

Pochopiteľne, obe boli zvedavé, ako sa má Laura.
Porozprávala im o svojej práci, o nemocnici v kaštieli, o projekte hipoterapie, ktorý tu začala rozbiehať. A nešetrila pri tom nadšením. Hovorila o svojich víziách, čo všetko by si ešte priala vybudovať. Spomenula aj niektorých pacientov, ktorým jej kone zmenili život. Slávka s Vladkou ju po celý čas zvedavo počúvali. O koňoch a o hipoterapii nemali ani páru, no Laura to všetko podávala s takým elánom, že sa v nich prebudila skrytá detská túžba zajazdiť si na koni.

 Ani netušili ako im ubiehal čas. Na Lauriných historkách z jazdenia a z nemocnice sa smiali zo srdca, ako kedysi.

„Pozri na ňu, aká je vysmiata, iste sa jej tu páči,“ povedala Vladka Slávke.

„No dobre moja, o tvojej práci sme sa už dozvedeli viac než dosť, ale o chlapoch si nám ešte nepovedala,“ žmurkla na ňu Slávka.

„Veru... Ozaj a ako to je medzi tebou a Mirkom, ste ešte v kontakte?“ spýtala sa nesmelo Vladka.

„Čo tam po Mirkovi. Ale tu, sú tu nejakí voľní fešáci?,“ pýtala sa bez obalu Slávka. Priama ako vždy.

Laura sa zasmiala. Bola rada, že napriek vzdialenosti a vlastným životom sú jej kamarátky rovnaké ako kedysi.

„Ale sú. A celkom schopní,“ povedala tajomne Laura.

„No hovor, hovor, nenapínaj nás“ prerušila ju Vladka. Videla na Laure spokojnosť, možno i šťastie v jej očiach, no nebola si tým úplne istá. Tak veľmi Laure priala, aby si niekoho našla. Tušila, že rozchod s Mirkom musel byť pre ňu bolestivý. Veď ho tak milovala! A aká bola vtedy nadšená, keď sa zasnúbili... Muselo ju to strašne raniť. Síce sa tvárila pred všetkými silne, ale Vladka ju dobre poznala a vedela svoje.

„No aké ste zvedavé! „ povedala Laura.
    „Je vysoký, tmavý, trochu svojský, ale má dobré srdce. Je mi s ním príjemne a viac neriešim,“ povedala Laura. Vzťah s Matejom nechcela pred kamarátkami detailnejšie rozpitvávať. Sama si nebola ničím istá. Páčilo sa jej to s Matejom tak, ako to bolo teraz. Vychutnávala si vždy daný okamih a budúcnosť veľmi neriešila.

 Vladka so Slávkou sa na seba pozreli s vševedúcim pohľadom.

Zvyšok večera strávili preberaním najnovších zmien a udalostí vo svojich životoch. Laure bolo s nimi veľmi dobre. Keď dopili víno, otvorili slabô, ktoré Laura priniesla z komory. Pochutnávali si na syrových korbáčikoch, ktoré baby kúpili na salaši, ktorý navštívili cestou sem. Počúvali hudbu a smiali sa.
    Slávkin syn už začal chodiť do školy. Vladka zas má starosti s organizáciou svadby. To by človek neveril, koľko je s tým práce! Nájdenie vhodnej kapely  či fotografa na svadbu. Každého, ktorého chcela, už mal na rok dopredu vybookované termíny. A tiež jedálny lístok. Budúca švagriná aj s rodinou sú vegetariáni, bratranec zase môže len bezlepkovú stravu, budú mať na svadbe aj kamaráta z Indie, vôbec nevedela, aké jedlo pripraviť pre neho... Spoločne sa nad týmito drobnosťami zasmiali.

Laura si odpila z vína a zamyslela sa. Uvedomila si, ako tie roky rýchlo utekajú... Časy, kedy spolu skúšali prvú cigaretu, keď tancovali na diskotéke, keď premýšľali, kto zo starších kamarátov by ich mohol odviezť na koncert punkovej kapely vo vedľajšom meste, ... Tie časy sú už dávno preč. Spolu prežili maturity, vysokú školu, prežívali spolu svoje radosti, lásky i trápenia. Bola rada, že ich má. Vedela, že nech sa v jej živote zmení hocičo, tieto jej- občas bláznivé- kamošky tu pre ňu vždy budú. A ona pre nich.

Niekedy po polnoci boli už unavené a rozhodli sa ísť spať. Laura im rozložila gauč pri kozube a dámy, posilnené alkoholom, ani nevedeli, ako zaspali

………

  Na ďalší deň s nimi Laura išla na prechádzku do dediny. Usúdili, že je tu naozaj krásna príroda. Pokojná dedinka, obklopená vrchmi, čistý, po nočnom daždi osviežujúci vzduch. Ale pre ženy zvyknuté na komfort mesta- to bola trochu nuda. Vybrali sa teda aj s Laurou do okresného mesta. Laura už dávno nebola na nákupoch a tak jej nákupy v obchodnom centre naozaj dobre padli. Po chutnom obede sa už rozlúčili a odišli každá svojim smerom.

.......

    „Škoda, že nám o tom svojom novom objave nepovedala viac,“ poznamenala v aute Slávka.
„Veru, mohla nám ho aspoň predstaviť. A myslím si, že to bude vážnejšie, než sa nám snažila nahovoriť“ povedala Vladka, ktorá šoférovala. Mala na tieto veci nos.
    „A všimla si si , že Mirka vôbec nespomenula?“ dodala ešte Vladka.

„Hej. Všimla... Ale neviem, či je to dobre.“ povedala váhavo Slávka. Zamyslene hľadela na horskú panorámu, ktorú míňali po pravej strane. 

„Prečo?“ 

„No boli spolu tak dlho. Nech už urobil čokoľvek, Laura by mu mala podľa mňa odpustiť.“ 

„Ale čo to hovoríš? Vieš ako sa kvôli nemu natrápila! Ja som rada, že sa takto rozhodla,“ povedala Vladka. 

„Celá ty. Romantická. Naivná. Mirek je dobrá partia, toho nemala tak rýchlo púšťať k vode. Keď ju aj napriek tomu svojmu úletu stále chcel.“ 

Vladka neverila svojim ušiam. Tak Slávka sa teraz zastáva toho podrazáka?! 

„Keby tvoj chlap chrápal s kolegyňami, tak by si s ním zostala?“ opýtala sa drzo Vladka.

„ To je iné. V noci by som mu ho odrezala a pokojne odišla,“ odpovedala chladnokrvne Slávka. 

 „Tak vidíš. Sama by si to neurobila inak než Laura.“

 „ No ja len, že mi Mirek už párkrát volal aj písal... Chcel vedieť, kde je Laura. Kam odišla.“

 „To fakt? Chrapúň jeden! Keby volal mne, tak mu hneď poviem, čo si o ňom myslím,“ rozčúlila sa Vladka.

Slávka si vzdychla a povedala: „ Ale keby si ho počula, ako pekne o nej hovorí... Trápi sa... On ju stále miluje, chápeš? Myslím, že by mu mala dať šancu, aspoň jej to vysvetliť.“ 

Vladka s tým vôbec nesúhlasila, no nechcela sa hádať. Mali za sebou pekný víkend, nechcela ho skaziť hádkou kvôli rozdielnemu názoru. Navyše kvôli chlapovi, ktorý za to vôbec nestál. Zmenila radšej tému, a myslela si svoje.

.............

Kamila si začala vybaľovať svoje veci z cestovnej tašky v obývačke tety Laury. Jej sestra Dia sedela pred televízorom a prepínala programy. Laura im rozložila gauč a uvoľnila pre ne jednu skriňu.

- Teta to tu má celkom pekne zariadené- pomyslela si Kamila, keď sa rozhliadla po miestnosti.  Vidiecky, ale štýlovo. A dokonca tu má aj wifi! Internet by v takejto dedinskej chalupe nečakala... Laura tým v jej očiach zabodovala...

Prišli len pred malou chvíľou. Ich fotrovci  im toto robia každý rok. Vždy na výročie chodia na predĺžený víkend do toho istého hotela v Tatrách, kde sa zoznámili. A ich- ju a jej sestru- pošlú na ten čas buď k starkým, alebo k tete Laure. Je to trápne. Akoby nemohli zostať aj samé doma. Veď ona už má pätnásť!

Kým Laura bývala v Brne, tak to bolo v pohode. Prišla na víkend k nim, alebo oni k nej. Nijak sa nemuseli obmedzovať, ani ďaleko cestovať. Laurinu spoločnosť mali rady, brali ju ako svoju staršiu sestru. Bola s ňou zábava. Vždy pre ne vymyslela niečo zaujímavé. Hoci sa im nie vždy chcelo, nakoniec boli rady, že sa s Laurou vybrali niekam na výlet. Keď boli malé, často ich brávala do cirkusu, do zoo, spoznali s ňou nielen Brno ale i okolité zákutia Moravy. Nedokázala si však predstaviť, čo budú v tejto, Bohom zabudnutej , dedine celý víkend robiť.

Včera sa jej vôbec nechcelo odchádzať z Brna. Zrovna teraz, keď ich popularita v škole tak vzrástla!  Ešteže má so sebou notebook. Aspoň môže chatovať s babami. Áno, možno pridá aj pár fotiek na Instagram...

„Aha, aha, poďte sa rýchlo pozrieť. Našla som to!“ zvolala Dia spred televízora a prerušila Kamilkino zamyslenie.

Laura pribehla z kuchyne, kde doteraz chystala večeru. Kamila iba prevrátila očami. Jej o rok mladšia sestra Dia sa chce pochváliť pred Laurou reklamou na čokoládu, ktorú nedávno natočili. Tú reklamu už videla asi miliónkrát. Púšťali ju v telke dookola. Akože fajn, dobre im zaplatili, v škole sa o nich hovorí. Dokonca aj ten pekný hokejista Radek z 9.B si ju konečne všimol a minule ju na chodbe pozdravil. 

  Ale lepšie by bolo, keby v tej reklame účinkovala sama. Nepozdávalo sa jej, že sa o úspech musí deliť s mladšou sestrou, ktorá ani v reklame netúžila hrať. Nahovorila ju na to ona sama, lebo na castingu hľadali dve dievčatá, ktoré sa podobajú. A tak ju musela strpieť. Hoci je medzi ňou a sestrou len jeden rok, ona to vidí ako obrovskú priepasť. Veď jej sestra sa ešte ani nebozkávala! Buď je zavretá v izbe so svojim knihami, alebo vyvádza na záhrade so psom. Nemá sa s ňou o čom baviť. Jediné, čo majú naozaj spoločné, sú tmavé, kučeravé, dlhé vlasy a modré oči. Inak sú úplne odlišné. 

„ No aké ste tam zlaté. Úplne ako dvojičky. Aj vás rovnako učesali“ hodnotila Laura, keď sledovala reklamu. 

„ Predstav si, že okrem honoráru, nám každej dali 10 kíl tej čokolády,“ povedala Dia a hľadela pri tom veľkými očami na Lauru.

„Fakt? No teda“ povedala Laura.

„Ja som jej svoju čokoládu rada prenechala. Nemienim si pokaziť líniu,“ prerušila ich trochu naduto Kamila, stojaca doteraz v pozadí. Pokračovala v skladaní trička a uložila si ho do skrine.

„No dobre, už dosť o čokoláde, bežte si umyť ruky, za chvíľu je večera,“ povedala Laura.

Bratove dcéry zbožňovala. Občas sa pristihla, že ich berie ako vlastné, ktoré zatiaľ nemala. A ako len za ten čas vyrástli! Naposledy ich videla asi pred pol rokom. Spomenula si na ne ešte ako na malé bábätká, a dnes už majú takmer pätnásť rokov... Ten čas neuveriteľne letí. Narodili sa síce v Čechách, ale doma s nimi obaja rodičia hovorili slovensky. Ako náhle prešli hranicami, automaticky samé prepli na slovenčinu. Keď sa však počas večere pozrela ponad stôl na dve rovnaké, tmavé kučeravé hlávky, uvedomila si, že ani nemôžu byť viac rozdielne. Kamilka je vyspelejšia, sebavedomejšia. Má rada módu, hudbu, dá si na sebe záležať. Dianka je zas dobrosrdečná, úprimná, čistá. Miluje zvieratá a knihy. Laura sa v nej trošku videla. Ako dieťa bola tiež taký introvert a knihomoľ.

Pri jedle premýšľala, čo by mohli cez víkend podniknúť. Musí vymyslieť niečo také, pri čom sa zabaví jedna aj druhá... Kamilka a Dia sa zatiaľ predháňali v tom, kto povie Laure väčšiu novinku. Bývala už dlho mimo Brno a tak ju zaujímalo, čo nové sa tam deje. 

Po tom, ako spoločne upratali riad z večere, sa dohodli, že si ešte pozrú film. A v sobotu ráno sa pripravia na poriadny výlet. Zatiaľ im nepovedala, kam to bude. Dia preto zaspávala s nadšeným očakávaním zajtrajšieho rána. A Kamilka, hoci sa navonok tvárila, že ju to absolútne nezaujíma, bola tiež zvedavá, čo pre ne Laura chystá. 

 ......

 Sobotné ráno bolo zamračené. Laure to však nepokazilo chuť do ďalšieho dňa. Rozhodla sa zobrať dnes netere na ranč, ukázať im svoju Meggie a povoziť ich na nej. A v nedeľu si zájdu do aquaparku. Bola zvedavá, ako sa budú tváriť. Bola si istá, že Diu kone nadchnú a Kamča- tá zas bude spokojná v tom aquaparku.  

Nechala dievčatá trošku dlhšie pospať. Keď sa zobudili, vonku bolo síce chladno, no hmla zmizla a ukázalo sa miestami aj zubaté slniečko.

Po raňajkách sa vybrali na ranč. Ich sprievod tvorila veselo štebotajúca Dia, kyslo sa tváriaca Kamča i na vodítku hrdo si vykračujúca Dorka. Keď vchádzali bránou do dvora, zbadal ich Matej. Vybral sa krížom cez dvor k nim. 

„Taká vzácna návšteva hneď z rána! Vitajte u nás, milé slečny,“ veselo zvolal. Lauru objal okolo pliec, vtisol jej nenápadne bozk a s dievčatami sa hneď aj zoznámil. Prehodili ešte pár viet, povedal im, že sa tu majú cítiť ako doma. Ospravedlnil sa, že musí zbehnúť vybaviť nejaké veci do mesta, a že ich tu necháva samé. Dievčatá boli zo zoznámenia sa s vysokým, tmavým kovbojom unesené.  

 Bol voľný deň a na ranči bolo rušno. S niektorými ľuďmi sa už Laura poznala, lebo tu mali ustajnené kone a často sa tu vídali. Dnes prišli pozrieť svoje deti na tréning aj rodičia. Tréner bol na jazdiarni, kde práve začínal detský jazdecký výcvik. Rodičia postávali v skupinkách pri okraji jazdiarne. O čomsi debatovali, občas pozreli na svoje dietky, ktoré na koni cvičili povely, čo vydával tréner. 

Oproti Laure kráčalo dievčatko, sotva desať ročné, v pravej ruke viedlo svojho koníka. Meškala na hodinu a tak trošku pridala do kroku. Nízky koník poslušne klopkal kopýtkami vedľa nej.  

„Ahoj Laura,“ pozdravila a ponáhľala sa na jazdiareň.

„Ahoj Tánička,“ odzdravila s úsmevom. 

Dia s Kamilkou si zvedavo obzerali okolité priestory. Laura im urobila prehliadku a zaviedla ich k výbehu za stajňami.

 „Woow, tak toto je pecka, to si musím vyfotiť,“ povedala Kamča, keď uvidela prebiehajúce stádo koní vo výbehu. Hneď aj začala svojim iphonom robiť fotky.

 „Laura a ty máš naozaj vlastného živého koňa?“, nemohla uveriť Dia.

 „Presne tak,“ zasmiala sa Laura a dodala,“ poďte bližšie k ohrade“.

 Zapískala a vybrala z vrecka jablko. Keď ju Meggie, na druhom konci výbehu zahliadla, zastrihala ušami, odpojila sa od skupinky koní a klusom dobehla k ohrade. Laura sa zohla, podliezla oplotenie a pohladila Meggie na hlave medzi ušami. Dala jej jabĺčko a potom jej zapínala ohlávku. Dievčatá užasnuto sledovali obrovské zviera, s ktorým sa mazná ich teta. Keď zapla ohlávku, vyviedla kobylku cez závoru von z výbehu. Smerovala k sedlovni. 

 „No nebojte sa, poďte za mnou a môžete si ju aj pohladkať,“ povedala svojim neteriam, keď kobylku uviazala.

Dia sa nenechala dlho núkať. Zopakovala Laurine pohyby, pohladila Meggie po krku a potom i po bielej hviezdičke na čele. 

„Tá je nádherná... Kamča poď ju pohladkať, vieš akú má jemnú srsť?“ zvolala Dia. 

 Kamile sa síce kone páčili, ale radšej ich iba pozorovala: „Ja ti verím, ale radšej ostanem tu.“

 Laura teda nenaliehala. Nechala Kamilku, aby ich z dvojmetrovej vzdialenosti pozorovala a počkala, kým sa dievča samo osmelí.

Vysvetlila im, ako sa majú pri koníkoch pohybovať, že musia byť opatrné, lebo koník, hoci je dobrosrdečné zviera, je aj veľký a keď sa zľakne, môže nechtiac ublížiť. Ukázala im, ako treba vyčistiť srsť, kopytá. A potom prišlo na rad sedlanie. Keď boli pripravené, Laura vzala Meggie i dievčatá na vonkajšiu kruhovú jazdiareň vzadu za stajňami. Nikto tam teraz nebol, takže mali celý priestor pre seba.

Tu sa už osmelila aj Kamilka a Meggie pohladila. Dokonca sa nechala aj povoziť. Potom ju v sedle vystriedala Dia. Tej sa na koni tak páčilo, že ani nechcela zliezť. 

Kým sa Dia vozila, Kamilka stála pri Laure a nenápadne sa jej spýtala: „ Ten Matej, to je celkom fešák, nie?“  

 „To teda je,“ povedala Laura so záhadným úsmevom.

 „A vy spolu chodíte?“ opýtala sa bez obalu.

  - Aká je zvedavá tá moja neter! Ktovie, čo všetko sa jej teraz preháňa hlavou... -

 Laura s úsmevom povedala: „Tak sme si trochu bližší. Vieš, trávime spolu dosť času. Učí ma jazdiť na koni.“

 „Aha. No a si doňho zamilovaná?“ pokračovala vo výsluchu Kamila.

 „Páči sa mi. Prečo sa pýtaš?“ povedala Laura. Veľmi sa jej nechcelo rozoberať svoj citový život so svojou pätnásťročnou neterou.

„Len tak ma to zaujíma... Lebo sa mi zdalo, že aj ty sa mu páčiš.“

 „A na to si, prosím ťa, ako prišla?“

 „Videla som. Keď ťa tak majetnícky držal... Nič si nám o ňom nepovedala. Tak som zvedavá.“

Laura sa pousmiala nad touto malou čarodejnicou.

- Má ledva pätnásť, ešte stále sa nerozhodla, na akú strednú školu pôjde, ale takéto záležitosti dospelých, to by chcela riešiť.-

Všimla si, že i napriek tomu, že im ráno povedala, kam idú, sa Kamča namaľovala a obliekla svoje najnovšie džíny a značkové tenisky. Ale chápala ju. I keď to bola tvrdohlavá puberťáčka, nebola zlá. Iba sa chcela páčiť. 

.......

 Asi po hodine sa vrátil Matej. Už vybavil, čo potreboval a tak sa rýchlo ponáhľal naspäť. Dúfal, že Laura ešte neodišla, chcel s ňou byť aspoň na chvíľu. Včera sa nevideli, lebo išla pre netere k vlaku. Tak jej večer pred spaním zavolal a navrhol, nech s nimi dôjde pozrieť na ranč. Spomenul si, ako sa zasmiala, že to bude asi telepatia, lebo presne na to v tú chvíľu myslela.  Túžil po nej, ale vedel, že ho čaká tento víkend pôst. Laura tu má netere a jemu sa nemôže venovať... Vzdychol si pri predstave ďalšej noci o samote a kráčal smerom k nim. 

Laura aj s tou vyššou - asi Kamilou - stáli pri okraji jazdiarne a rozprávali sa. Dia sa vozila na koni. Akoby Laura vycítila, že prichádza, otočila sa smerom k nemu. Na perách sa jej mihol úsmev a oči jej zažiarili. Pridal do krku.

Pripojil sa k nim. Chvíľu len tak debatovali, no Kamilke už začínala byť zima. Zavolal ich teda do klubovne, že im uvarí čaj a dajú niečo pod zub.

 Laura zatiaľ odsedlala Meggie, a keď ju už odviedli naspäť do výbehu, pobrala sa s dievčatami do klubovne. 

 Priestranná miestnosť stála hneď vedľa sedlovne. Bola vybavená menším kuchynským pultom, starším gaučom a stolom. Slúžila pre jazdcov i trénera ako odpočinková miestnosť. Mohli si tu po tréningu oddýchnuť, v kľude sa najesť, alebo vypiť kávu. Cez prázdniny tu občas niekto z brigádnikov prespal. Vzadu v rohu stála zvislá fixková tabuľa. Laura sem niekedy brala svojich pacientov, keď boli na hipoterapii. Hlavne vtedy, keď chcela s nimi niečo prebrať, v súkromí  sa porozprávať.

 Príjemne sa im sedelo a dobre sa bavili. Matej popíjal teplý čaj a nespúšťal oči z Laury. Mateja zas pozorne sledovala Kamča. Len Laura s Diou sa nedali nikým rušiť a zasvätene diskutovali o výhodách westernového jazdenia.  

 Čaro chvíle prerušilo zvonenie telefónu. Laurinho. Mrkla na displej. Volajú z práce. S pohľadom plným neblahého očakávania znovu pozrela na mobil, potom na Mateja. 

  „Z nemocnice,“ povedala.

  Chápavo sa na ňu usmial. 

  Zo zmesou nechute ale i povinnosti a zodpovednosti zdvihla telefón. Po pár vetách, pár Lauriných hm, hm, čože?, dobre, hm, hm, zložila. Tvárila sa skľúčene. 

“ Je mi to hrozne ľúto, ale musím do nemocnice. Niečo sa stalo a musím tam na chvíľu odbehnúť. Nemalo by to dlho trvať...“

 Dievčatá na Lauru pozreli. I bez slov vedela, že v očiach majú otázku- čo bude teraz s nimi?

Ticho prerušil Matej:“ Jasné. Veď ak potrebuješ, tak tam kľudne bež. Baby môžu zatiaľ ostať tu... Hm? Čo vy na to?“ otočil sa k dievčatám. „ Zvládnete to tu ešte trochu so mnou?“

 „V pohode.“ povedala Kamča.

 „Jasné! Laura choď, ja tu chcem ostať,“ súhlasila s nadšením Dia.

Laura si vzdychla. Mrzelo ju, že ich bude musieť nechať Matejovi na krku. Ale povinnosť ju volala. Aj keď mala voľno, boli situácie, keď do práce musela. Ešte raz sa s obavou pozrela na Mateja, no ten sa tváril, že je všetko v úplnom poriadku. Keď odchádzala z miestnosti, poslala mu vďačne vzduchom bozk. Veselo na ňu žmurkol. 

 ......

 V nemocnici sa to predĺžilo a Laura tam stvrdla niekoľko hodín. Po návrate z nemocnice bola príjemne prekvapená.  Dia mala na sebe chapsy a čistila v sedlovni postroje. Matej, s Kamčou v pätách, už kŕmili kone. Stále sa ho čosi vypytovala a on jej trpezlivo odpovedal. Odutá puberťáčka akoby nikdy neexistovala. 

 „Vidím, že si si poradil aj bezo mňa,“ povedala, keď ho videla v stajni. Poslala Kamču za Diou, aby si zbalili veci, že za chvíľu idú domov.

 Matej zavrel dvere na boxe a pristúpil k Laure. Konečne sú sami. Zo zadu ju objal a pritúlil sa k nej. 

 „Veru poradil. Boli zlaté. Chceli strašne pomáhať, tak som im to tu poukazoval a rozdelil úlohy... A Kamča sa ma celý čas vypytovala na teba,“ povedal. Ako mu len chýbala. Jednou rukou jej odsunul rozpustené vlasy a pobozkal ju na odhalený krk.

 „Čo v tej nemocnici? Vyriešila si to?“ opýtal sa po chvíli.

 „Hej, nebolo to také zlé. U jedného pacienta sa vyskytla akútna komplikácia. Ale dali sme to do poriadku. Akurát, že už keď som tam bola, musela som skontrolovať milión ďalších vecí, mladá kolegyňa, ktorá slúžila, potrebovala poradiť... “

„Ty si moja šikulka,“ povedal. Otočil sa k nej a sklonil sa k jej perám... 

 „Neviem, ako to do zajtra bez teba vydržím,“ povedal, keď obaja nabrali po vášnivom bozku dych.

 ......

Ďalší deň už návšteva aquaparku neprišla do úvahy. Baby sa chceli  ešte pred odchodom rozlúčiť na ranči s Matejom, Dušanom, pani Sliackou, trénerom a ďalšími ľuďmi, ktorých tam včera spoznali.  Keď ich Laura viezla poobede do mesta k vlaku, baby sa rozplývali nad  zážitkami z víkendu.

„Laura ja chcem k tebe prísť aj na letné prázdniny. Však môžem?“ pýtala sa Dia.

 „ Pravdaže. Budem rada.“

„Laura? Ja si myslím, že vy s Matejom by ste sa k sebe ideálne  hodili,“ nadhodila svoju obľúbenú tému Kamča.

Laura radšej neodpovedala.

 „ A ja sa asi začnem učiť jazdiť na koni!“ ozvala sa Dia.

 „No to sa váš otec poteší, keď mu to oznámiš. Veď ma zahluší!  A vás nebude chcieť už za mnou pustiť,“ povedala naoko zhrozene Laura. 

V duchu videla svojho brata, ako nesúhlasí a šomre na svoju sestru, že neter na to nahovorila. Ale ako pozná svojho bráška, jeho hnev je len krátky. Nakoniec vždy súhlasí a urobí všetko, čo vidí na očiach svojim princeznám.

Kým Dia vyzvedala od Laury, čo všetko bude na jazdenie potrebovať, Kamila vzadu v aute intenzívne premýšľala. Keď prvýkrát uvidela Mateja, pochopila, že to nie je len človek, čo Lauru učí jazdiť na koni. Veď ako sa na ňu díval... A ako ju držal! A keď sa s ním včera bavila, usúdila, že má Lauru naozaj rád. A Laura ho má asi tiež rada. Ale prečo si to nechce priznať? Ani sa o ňom baviť nechcela. Niekedy správanie dospelých nechápe... 

Zaprisahala sa, že keď sa zamiluje ona, tak svojej láske dá vedieť, že ho miluje. A keď dnes večer príde domov, dá si nejaký citát o láske na Facebook...

  "Podaj mi, prosím, čistú plienku!“ zvolala Janka.
Pred niekoľkými týždňami sa vrátila z pôrodnice a u nich doma bolo odvtedy všetko hore nohami. Ich život sa odrazu točil iba okolo malého Miška. Usmiaty, ružovolíci batôžtek ich cez deň zabával a v noci nenechal spať. Janka a Milan však mali skúsenosti a pomáhali si. Navyše, mali ešte dvojčatá, sedemnásťročných Evku a Dušana, na ktorých sa už dalo spoľahnúť. V prípade potreby sa pri malom Miškovi všetci striedali.

Keď Janka prebalila Miška, uložila ho naspäť do postieľky. Malý, spokojný, že je v suchu, aspoň na chvíľku zaspinkal. Janka s Milanom mali konečne nejaký čas len pre seba. 

„Ani nevieš, ako ti závidím, že chodíš do práce,“ vzdychla unavene. Bola vyčerpaná, hoci jej s malým všetci pomáhali. 

„Neboj, toto všetko utečie ako voda. Ani sa nenazdáme a Miško pôjde do škôlky. Veď si spomeň, ako sme sa starali o Evku a Dušana, to boli dvojnásobné starosti,“ zaspomínal Milan. 

„Ja viem, len miestami mám pocit, že som už dlho doma. Stále dookola len plienky a dojčenie. Chcela by som robiť aj niečo iné,“ vzdychla si Janka. 

Na materskej je len chvíľu, z drobčeka sa nesmierne tešila. No nedostatok spánku a domáci stereotyp ju unavoval. Už sa tešila, keď malý trochu podrastie, ako budú chodiť na výlety, do prírody, budú chodievať za tatinom na Ranč. A časom sa samozrejme vráti k svojej práci. Robila učiteľku v miestnej škole. Deti ju mali radi. Bola činorodá, občas trochu bláznivá, organizovala pre nich výlety, zapájali sa s ňou do celoslovenských súťaží. A jej táto aktivita teraz strašne chýbala. Minulý týždeň ju prišli pozrieť jej žiaci a doniesli malému Miškovi nejaké hračky. Potešilo ju to. 

„A ty máš čo nové? Skoro stále si pri koňoch a doma sa pri toľkých starostiach ani nestíhame porozprávať. Ako sa vám na Ranči darí?“ opýtala sa Janka so záujmom.  

Prezrela si svojho muža. V poslednej dobe mal naozaj veľa práce. Matej kúpil ďalšiu kobylu a roboty okolo statku im pribúdalo. Našťastie prednedávnom zamestnali aj ďalšieho pomocníka, takže na celé stádo koní už neboli sami. No i tak vyzeral unavene. Vo vlasoch sa mu objavili nové šedivé prírastky. Aj fúziky už pomaly strácali svoju pôvodnú farbu. Milovala tohto územčistého, vždy usmiateho chlapa. Nebol vyslovený krásavec. A bol od nej o kúsok nižší. No bol to typický strelec. Vždy videl veci z tej lepšej stránky, dobrá nálada z neho sálala doďaleka. Občas sa správal ako slon v porceláne, ale ani v krízových situáciách nestrácal zmysel pre humor. To sa jej na ňom vždy páčilo. Ani netušila, ako je možné, že práve na ňu sa v živote usmialo toľké šťastie. Má zdravú, krásnu rodinu a muža, do ktorého bola zamilovaná snáď od doby, keď ju ešte v škôlke ťahal za vrkoče. 

„ Ale celkom to ide. Práce je furt dosť. No iné mi robí starosť...“ povedal Milan a chystal sa zdôveriť svojej žene o Matejovom správaní. Jeho Janka bola podľa neho dobrý psychológ. Vedela ľudí odhadnúť, trochu videla do ich vzťahov a pomenúvala veci pravými menami. 

 „ Posledných pár týždňov sa mi zdal ako vymenený,“ začal. „Presne od dožiniek... Celý mesiac žartoval, mal dobrú náladu, skoro by som povedal, že vyzeral spokojný. Žiadne zmeny nálad, výbuchy hnevu, ako občas mával, ale úplne iný, pohodový chlapík,“ hovoril Milan. 

„Za tým bude asi žena,“ povedala Janka hneď, sediac oproti Milanovi za kuchynským stolom. Odpila si z hrnčeka čaju. 

„Ak je to pravda, tak táto má naňho výnimočný vplyv. A mám aj podozrenie... Podľa mňa je niečo medzi ním a Laurou. Nič mi samozrejme nepovedal, on o týchto veciach nikdy nehovorí. Ale to človek vidí. Dokonca ju začal učiť jazdiť na koni...“ 

„To je dosť možné. Aj na tej zábave to medzi nimi iskrilo. Síce odišla naštvaná, ale videl si, ako bežal za ňou... A keď som ju minule stretla v obchode, žiarila ako slniečko.“ 

„Lenže dnes ti bol ako vymenený. Zase starý známy Matej. Nadával, mračil sa, nič sa mu nepozdávalo. Asi aj tie kone vycítili jeho náladu a normálne sa mu vyhýbali. Nemyslím si, že by im ublížil, ale fakt pohľad naňho odstrašil aj mňa.“ 

„Za tým je stopercentne Laura!“ povedala Janka a usmiala sa.

 „Myslíš? Že by sa pohádali?,“ opýtal sa Milan. Milan s Jankou diskutovali ešte aj po večeri o Matejovi. 

„Možno by sme sa tentokrát nemali do Mateja starať. Je to dospelý chlap a keď chce byť navždy starý mládenec, je to jeho voľba. A ak sa mu Laura páči, naozaj by sme sa nemali medzi nich miešať. Musia si to vyriešiť sami,“ povedala rozvážne Janka. Mala už po krk neúspešných dohadzovačských pokusov. Matej so žiadnou ženou, s ktorou ho zoznámili, dlho nevydržal. Mali ho radi a Lauru tiež. Bolo by krásne, keby Matej v nej našiel to, čo hľadá a potrebuje. 

Ani len netušili, ako nebezpečne blízko pravdy sa ich úvahy pohybujú.

.......

 Matej šalel. Nechápal. Zúril. Bol zmätený. Nevyznal sa sám v sebe, nie to ešte v Laure.
 Od ich poslednej noci sa mu neozvala. Niekoľkokrát jej volal. Nemala zapnutý mobil. Bol u nej, ale vyzeralo to, akoby ani neprišla z práce domov. Dorka tam však nebola. Druhý deň skúsil zavolať do nemocnice. Na oddelení mu sestra povedala, že Laura si vzala 3 dni voľno. Aspoň nejaká informácia.

 - Ale prečo by si brala voľno? Nič mi nepovedala. Kam zmizla? Prečo si tá žena stále robí čo chce?- zmietal ním pocit zlosti i bezmocnosti.

Zrazu si uvedomil, že má o ňu strach... Čo ak sa jej niečo stalo? Ešte v živote sa o nikoho tak nebál. V hlave sa mu rojili všetky správy, ktoré kedy videl, o sériových vrahoch, znásilneniach, autonehodách... Preboha, čo všetko sa jej mohlo stať! Dnes to je už tretí deň. Podľa sestričky mala voľno len do dnes. Čiže už by sa mala vrátiť. Ak sa jej nič nestalo... 

Vracal sa z prechádzky na koni okolo jej domu. Jazda a studený večerný vzduch mu aspoň na chvíľu vyčistili hlavu. Dnes nebral na prechádzku Astona, ale svoju novú kobylku, ktorú nedávno kúpil. Bola dobre prijazdená, ale temperamentná. Matej sa rozhodol, že ju musí trochu skrotiť. Dnes večer ju poriadne prevetral. Teraz už bola kľudná, spokojne odfukovala, keď sa krokom vracali domov. 

Keď si všimol, že Laurino zelené auto stojí pred domom, zvrtol koňa a zamieril k nej.
- No konečne sa vrátila! Toto mi robiť nebude!-

Švihom zosadol a nechal koňa stáť pri strome. Dvor zdolal niekoľkými dlhými krokmi. Päsťou zabúchal na dvere. Nečakal na odpoveď a vošiel. 

„Laura? “ zvolal rozčúlene. S rámusom vtrhol do kuchyne.

Laura sedela v tmavom vyťahanom svetri za stolom. V dlaniach držala hrnček a smutnými očami naňho pozrela. Nazlostený, vlasy strapaté od vetra, stojac v kuchynských dverách , vyzeral ako stelesnený diabol. Nemala však z neho strach.

 „Laura, kde si, dočerta, bola? Prečo mi neberieš telefón?,“ začal prudko.

 „Nechceš si najskôr sadnúť?“ spýtala sa ho a smrkla.

„Nie , nechcem. Celý čas som nevedel, čo je s tebou. Neozvala si sa! Vieš ako som sa bál?“

Laura sa naňho smutne, ale pokojne usmiala. 

-Aký je pekný, aj keď je nahnevaný. A bál sa o mňa. To už asi niečo znamená. -

„Všetko ti vysvetlím, len sa ,prosím ťa, upokoj,“ povedala a naliala šálku čaju aj jemu.

„Ja sa mám upokojiť? Do šľaka, ženská, už sa nad sebou zamysli! Berieš ma ako samozrejmosť. Nestojím ti ani za to, aby si mi povedala, že na pár dní odchádzaš,“ povedal urazene, ale sadol si.

Laura si vzdychla a začala: „V pondelok mi volali do práce. Umrela babička. Tá, o ktorej som ti rozprávala. Že sme mali spolu výborný vzťah... „

„Ježiš, Lauri, to mi je naozaj ľúto. Ale prečo si mi to hneď nepovedala?,“ povedal Matej a v tom momente sa strašne zahanbil. 

„Nič som nestíhala. Volala mi vystresovaná mama, potrebovala zariadiť ešte kopu vecí. Brat si vzal v práci voľno a keď išiel aj s rodinou z Brna, zastavili sa cestou u mňa. Odišli sme hneď ako sa dalo... A doma? Len stres a panika. Rodičia to celkom dobre niesli, ale asi iba preto, lebo mali veľa starostí so zariaďovaním pohrebu a prípravou karu... Myslím, že až keď bolo po tom, tak to na nich doľahlo...“ 

Matej ju neprerušoval a pozorne počúval.

" Na ten kar prišla celá rodina. Bolo to ako menšia svadba. Vieš si predstaviť ten chaos? Nemala som čas ísť poriadne ani na záchod, nie to ešte ti zavolať... Navyše mobil som zabudla na nabíjačke v nemocnici, a tvoje číslo naspamäť neviem,“ končila Laura svoje rozprávanie.  

Matej si presadol na lavicu k nej a objal ju. Neskutočne sa hanbil.

„Prepáč. Cítim sa ako hlupák. Nemal som na teba kričať. Úprimnú sústrasť,“ objal ju okolo pliec.

„Ďakujem,“ povedala. Oprela sa hlavou o jeho plece.

- Som to ja ale idiot! Zamiloval som sa do tejto ženy a keď náhodou nie je na blízku, strácam zdravý rozum. - 

Náhle si uvedomil si, že bez Laury by už nedokázal fungovať tak, ako doteraz. Potreboval ju mať pri sebe. Potreboval jej pokoj, jej úsmev, jej energiu a radosť zo života. Potrebuje ju celú... Už jej nikdy nedovolí odísť!

Tú noc zaspávali spolu. Po prvýkrát oblečení. Laura bola unavená z udalostí posledných dní, z plaču i z cesty. On si zaumienil, že už nikdy tak nevybuchne, ako dnes. Privinul sa na posteli k nej a zozadu ju silne objal.

Jeho teplé telo ju hrialo a ona konečne cítila pocit bezpečia. Nehnevá sa naňho. Naopak. V podstate ju vo vnútri tak zvláštne potešilo, že sa o ňu bál. Za starkou jej bude asi dlho smutno, no život ide ďalej. Zaspali schúlení do jedného klbka.

 ............

„Kto bude prvý na severnej lúke!“ zakričala Laura na Mateja a vyštartovala na Meggie po zvlnenej lúke. Matej sa nechcel nechať zahanbiť a tak s Astonom vybehol za nimi. Rýchlo ich doháňali. Prebehli cez lúku, potom na širokej lesnej cestičke spomalili a vyšli na ďalšej lúke. 

Cez týždeň mali Laura s Matejom na seba menej času, no víkendy, začínajúce piatkom popoludní, boli ich. Dnešný piatkový podvečer bol ideálny na prechádzku v sedle. Matej už konečne dovolil Laure vychádzky do prírody. A ona až teraz pochopila, prečo sa hovorí, že pohľad na svet je najkrajší z konského chrbta. Nádherný výhľad ponad uši koňa, vietor vo vlasoch a okolitá príroda- to všetko jej dávalo pocit spojenia s podstatou prírody.

Cválali po lúke, ktorú lemoval z jednej strany listnatý les hýriaci farbami. Chceli si užiť posledné krásne počasie babieho leta, pretože od ďalšieho týždňa to, podľa predpovedí, vyzeralo na daždivú jeseň. Im to však vôbec neprekážalo. Meggie, Laurin kôň, ktorého kúpila na Matejovu radu, bola krásny slovenský teplokrvník. Napriek pokojnej povahe si Meggie čas od času rada zacválala. 

Keď dorazili na severnú lúku, zosadli z koní a nechali ich voľne pásť sa. Lúka bola obrovská, kam sa rozhliadli, videli zelenú záplavu trávy a posledných lúčnych kvetov. Okraj lúky bol lemovaný nízkymi kríkmi, na ktoré naväzoval listnatý porast, v túto ročnú dobu pestrofarebne zmenený. 

Kým sa koníky pásli, Laura s Matejom si zatiaľ sadli na malý výbežok a mlčky obdivovali až gýčovito krásny západ slnka, ktoré viselo nad kopcom na západe. Usmievalo sa a hladkalo svojimi jemnými lúčmi okolitú krajinu. Rozdávalo svoju poslednú energiu na všetky strany, akoby chcelo oznámiť - Nebojte sa, zajtra prídem zas. 

Pod lúkou sa vinul lenivý potôčik. Na okruhliakoch pri brehu sedeli vtáčiky a pozorovali svoj obraz na vodnej hladine. Matej Laure mlčky ukázal prstom na malú srnku, ktorá zvedavo vykukla z lesa. Ako ich však zazrela, otočila sa a odcupitala naspäť, do miest, ktoré dobre pozná. Laura sa usmiala. Nechcela túto okúzľujúcu atmosféru ničím rušiť. Matej ju objal a ona si položila hlavu na jeho plece. Koníky spokojne prežúvali trávu. Ľudia, ktorí v diaľke pracovali na svojich záhradkách, sa pomaly vytrácali a vracali sa domov. Z miesta, kde sedeli, vyzerali dedinčania ako drobné mravce, vracajúce sa so stebielkami a zásobami domov. 

Lauru po chvíľke zo zasnívania prebral práve taký malý mravec, ktorý ju poštípal na nohe. Svižne vyskočila. Všimla si, že kúsok od miesta, kde sedeli, je malé mravenisko. Matej už bol na nohách tiež a keď sa im stretli pohľady, zasmiali sa. Ani jeden z nich si predtým nevšimol, že sedia v blízkosti mraveniska. 

„Už by sme sa pomaly mali pobrať, keď chceme prísť domov ešte za vidna,“ navrhol Matej.  Laura súhlasila. 

Obaja si šli vziať svojho koňa. Nasadli a vydali sa pokojným krokom smerom k statku.

 ..........

Meggie bola pokojný koník bez zlozvykov. Mala rada ľudí a bola ochotná pracovať. Keď Laura prvýkrát uvidela túto kobylku na dvore u jedného chovateľa, kde sa boli aj s Matejom pozrieť, bola to láska na prvý pohľad. 

Jej široký, svalnatý chrbát bol ako stvorený na hipoterapiu. Lepšieho koňa snáď ani nemohla nájsť. A jej srsť mala takmer rovnakú farbu ako Laurine vlasy. Obe ich mali medené. Matejovi tento detail neušiel a odvtedy žartoval, že Laura si kúpila takého koňa, aby jej ladil k vlasom. Laura bola so svojou úžasnou kobylkou nesmierne spokojná. 

Netušila však, že s rozbehnutím hipoterapie- liečby pomocou koní- bude toľko starostí. Preštudovala o tom veľké množstvo kníh, kúpila skvelého koňa, no to nestačilo. Aby mohla robiť hipoterapiu kvalitne a oficiálne, bolo potrebné výcvikom pripraviť Meggie na úlohu hipoterapeutického koňa a taktiež zúčastniť sa kurzu a získať potrebné certifikáty. Bol to beh na dlhú trať, zabral Laure takmer všetok voľný čas, no bola si vedomá svojho cieľa a tak ju žiadne prekážky nemohli nezastaviť. 

S výcvikom Meggie jej pomáhal Matej. Mal s koňmi množstvo skúseností a Laura sa od neho mala stále čo učiť.

Matej mal z Laurinej aktivity na jeho Ranči radosť. Predtým, než do jeho života vstúpila Laura, o hipoterapii počul iba okrajovo. Teraz si však zo záujmom po večeroch čítal knihu, ktorú mu požičala. Westernové jazdenie bolo preňho stále prioritou, ale uvedomil si, že Ranč má dostatok priestoru aj možností a kľudne sa môžu venovať aj iným veciam, než iba chovu koní. 

Dnes večer nejazdili, pracovali s Meggie zo zeme na jazdiarni. Vonku už druhý deň pršalo a vonkajšia jazdiareň, plná blata, bola nepoužiteľná. V krytej jazdiarni však mali sucho, svetlo i súkromie. Nič viac nepotrebovali. 

Matej práve ukazoval Laure jednu z Parelliho hier. Bola to jedna z mnohých metód prirodzenej komunikácie s koňmi, ktorú rád používal. Na tenkom bičíku mal uviazanú šatku a prechádzal s ňou po konskom tele. Meggie bola zo začiatku nesvoja. Krikľavá, strapatá šatka, ktorá jej hladila plecia, boky, chrbát, jej zrejme pripomínala pazúry dravca. Po chvíli sa ale uvoľnila. Keď to skúšal včera prvýkrát, trochu vyvádzala. Dnes to už bolo o mnoho lepšie. 

„ Vidíš. Ukľudnila sa, začala mi dôverovať,“ hovoril Matej. „ Teraz to skús ty. Chyť to takto a postav sa sem zboku,“ navigoval ju. Laura urobila tak, ako jej ukázal. Meggie už stála pokojne a nič jej nevadilo. Dokonca sklonila hlavu a zdalo sa, že i podriemkava.

 „ Výborne, to bola prvá z Parelliho hier. Keď sme zvládli túto, môžeme pokračovať k ďalšej... Základom je získať si dôveru svojho koňa. Keď ti bude veriť, môžeš s ňou robiť čokoľvek, všade ťa bude nasledovať a lepšie ti bude spolupracovať,“ vysvetľoval ďalej. 

Všetky cviky, ktoré cvičili, mali Meggie v budúcnosti pripraviť na možné nepredvídateľné reakcie niektorých pacientov. 

Pred siedmou do jazdiarne nakukol Milan. Laura s Matejom stáli v strede jazdiarne a trénovali. 

„ Kone sú už v boxoch, odchádzam. Majte sa!“ zavolal na nich z obvodu jazdiarne. 

Matej naňho pozrel a zvolal:“ Okej, vďaka Milan. Pozdrav doma.“

Laura mu priateľsky zamávala na rozlúčku. 

Milan sa na nich ešte raz pozrel, usmial sa popod fúzy. Vložil si ruky do vreciek a odkráčal z jazdiarne k svojmu autu. 

Laura s Matejom sa vrátili k práci. Deň na Ranči sa už pomaly končil, zamestnanci i jazdci odišli domov. Zostali tu už iba Matej s Laurou. Pár minút po Milanovom odchode pristúpil Matej zo zadu k Laure. Objal ju, jednou rukou bez slova prevzal lonž i bičík z jej ruky. Meggie zastavila a postávala pár metrov od nich. Laura sa usmiala. Vedela, o čo mu ide. Stúpla si na špičky, objala ho okolo krku a pobozkala ho. 

„ Už som ti povedala, že som šťastná?“ opýtala sa po chvíli.

 „ Ešte nie. Ale ak tvoje šťastie aspoň trochu súvisí so mnou, tak potom som šťastný aj ja.“ 

Miesto slov ho znovu pobozkala. S pohľadom na jeho napnuté nohavice sa od neho po chvíli jemne odtiahla.

 „Na dnes sme asi skončili,“ poznamenal, keď si všimol, kam pred chvíľou smeroval jej zrak.

„ Tu áno. Ale môžeme pokračovať u mňa,“ žmurkla naňho. 

  .......

Zatiaľ to nebolo oficiálne, no Laura s primárovým zvolením dvakrát do týždňa vozila niektoré deti z pedopsychiatrického oddelenia na Ranč, aby sa zoznámili s koníkmi a aby mohli na Meggie začať s hipoterapiou. 

 Pre deti to bola od začiatku veľká atrakcia, mali možnosť uniknúť aspoň na pár hodín z nudného prostredia nemocnice. Najskôr sa naučili, ako sa majú pri koníkoch správať, pohybovať. Ako ich ošetrovať, čistiť. Naučili sa názvy postrojov, sediel. Až neskôr im dovolila na koňa vysadnúť. Laura pre nich mala vždy pripravené nejaké jednoduché hry a tiež cviky. Samozrejme každú hipoterapeutickú hodinu prispôsobila tomu, akých pacientov tam mala. Súčasne, ako si deti začali vytvárať ku koníkom vzťah, začali aj lepšie reagovať na liečbu v nemocnici. Využívali krytú jazdiareň. Vedela, že kontakt s koňom má na človeka liečivé účinky.  Nedokázala to vysvetliť, ale aj na ňu samu kone pôsobili pozitívne. Akoby našla nový zmysel života. Odkedy sa im začala venovať, bola šťastnejšia a vyrovnanejšia než kedykoľvek predtým. 

Hipoterapeutické centrá, podľa toho, čo vedela, fungovali na základe spolupráce hipológa a ďalších odborníkov. Lekári väčšinou indikovali pacientov. Samotnej terapie sa s nimi nezúčastňovali. Tu však bola na všetko sama. Musela sa naučiť pracovať aj s koňom, trénovať ho a zároveň dávať pozor na deti a to nebolo vždy jednoduché. Matej jej so začiatku výrazne pomáhal, ale sám mal práce viac než dosť. 

Primár si zo začiatku nebol týmto krokom istý. Predsa len, detskí pacienti a kone, bolo to riziko a obrovská zodpovednosť. No keď sa Laure podarilo získať potrebné certifikáty, povolenia a tiež peniaze od miestnych sponzorov, rád súhlasil. A navyše, keď uvidel pokroky v liečbe niektorých ťažko chorých pacientov, nemal dôvod Laure túto formu terapie zakazovať.

 Meggie sa postupne stala na detskom oddelení pojmom. Deti sa pretekali v tom, kto pôjde dnes za Meggie, robili si svoje úlohy zodpovednejšie, aby mali väčšiu šancu, že sa za odmenu dostanú na konský chrbát. Na arteterapii všetci kreslili kone, radi sa s Meggie aj fotili a fotkami a obrázkami si zdobili nástenky na oddelení. Terapia s koníkmi pomohla dokonca aj Jurajovej dcére Ivke z dediny. Po autonehode totiž ostala ochrnutá. Všetci si mysleli, že už nikdy nebude chodiť. Navyše sa u nej objavili depresie. Vďaka koníkom a Laurinmu prístupu sa jej vrátila chuť do života, začala poctivo cvičiť a je tu reálna šanca, že sa raz opäť sama prebehne.

Po tom, ako na Ranči pomohli Ivke, sa už na Mateja a jeho kone začali v dedine ľudia pozerať  o trochu vľúdnejšie.

Laura nevedela, či už aj ona náhodou nezačala blúzniť.
Keď sa jej prvýkrát zdalo, že v nemocnici vidí Mateja, iba sa zasmiala nad vlastnou živou predstavivosťou. Stále naňho myslí, jej fantázia si ho vytvorila. Snažila sa logicky zdôvodniť svoje vidiny. Ale snáď ešte rozozná realitu od fantázie... Čo by tu v nemocnici aj tak robil, no nie?

Dni (i noci) v poslednom mesiaci trávili často spolu. Laura sa začervenala pri spomienke na poslednú noc. Netušila, čo všetko sa v Matejovi skrýva. Prekvapoval ju, zabával, miloval. Bol plný kontrastov. Na jednej strane ostrý rančer, ktorý dokáže skrotiť kone i niektorých ľudí. Na druhej strane jej bol citlivým milencom i oddaným priateľom. Mohla sa s ním rozprávať o hocičom. Pomohol jej s opravou altánku. Poslal k nej stolára, aby jej opravil strechu nad verandou. S chalanmi jej doviezli na dvor k chalúpke drevo, aby mala čím v zime kúriť. Mohla sa naňho spoľahnúť. Jej pôvodné presvedčenie, že sa nebude viazať a bude si len užívať, každým dňom strácalo na sile. Aj keď sa o ňom hovorilo kadečo, k nej bol vždy férový. Mala pocit, že ho pozná lepšie, než ktokoľvek iný. Zdôveril sa jej aj o Terezke. O tom, že zomrela na predávkovanie. Aj že to bola jeho vina. Nesúhlasila s tým, ale dokázala ho pochopiť. Dosť ich to zblížilo. Netušila, že v tom tvrdom, na všetko odhodlanom, mužovi sa skrývajú toľké city... Ona však ešte stále nebola schopná povedať mu detaily svojho rozchodu. 

Ale dnes ho na oddelení videla znovu!

Nevšimol si ju, lebo práve vchádzal do spoločenskej miestnosti. Keď sa tam Laura za pár minút išla pozrieť, sedelo tam len pár pacientiek a pozeralo telenovelu.

 - Bože, to mi už snáď prepína z toho prepracovania alebo čo?-  Bola zmätená.
   Mala však toľko práce, že tú záhadu musela pustiť z hlavy.

   .............. 

Pred obedom, na dvere lekárskej izby, kde sedela s Richardom, diskutujúc o prípade jednej pacientky, zaklopala sestrička. 

„Myslím, že elektrokonvulzívna terapia je nevyhnutná. Na žiadne lieky nezaberá, musíme skúsiť všetko... A myslím, že práve toto by v jej prípade mohlo pomôcť,“ vyjadrila Laura svoj názor na komplikovanú Richardovu pacientku so schizofréniou. Sedela nad zdravotnou kartou a výsledkami. Vôbec sa jej to nepozdávalo. 

„Tiež som toho názoru. Efekt liečby zatiaľ žiadny, musíme to spraviť... Ešte dnes zavolám internistu a anesteziológa na konzílium.“ povedal Richard. 

Ozvalo sa druhé klopanie na dvere. „Pardón, že vyrušujem, ale pani doktorka tu má návštevu. Nejaký pán vás čaká na chodbe,“ povedala sestrička s hlavou vo dverách. 

„Hmm, tak nejaký pán? Si sa s ničím nepochválila,“ uškrnul sa Richard. 

Laura len zvedavo zdvihla obočie. Richard pokračoval: “No nič, bež si vybaviť, čo potrebuješ. Ja si skočím na obed a potom to doriešime.“ 

 Richard bol jej najmilší kolega. To, že bol homosexuál, bolo verejné tajomstvo. Na odbornosti a priateľskom vystupovaní mu to vôbec neubralo. Práve naopak. Citlivejšieho a empatickejšieho človeka Laura nepoznala. Mal dlhoročnú známosť ale svoj súkromný život do práce neťahal. O to viac si ho Laura vážila. Odvtedy, ako sa jej ujal, pri jej príchode do práce, sa stal jej strážnym anjelom. Do nemocnice nastúpil rok pred ňou. Veľmi dobre si porozumeli. Aj po profesionálnej stránke aj ľudsky. 

Laura prekvapene vyšla za sestrou von, pozrieť sa, čo za návštevu ju pred dverami oddelenia čaká. Predpokladala, že to bude niekto z príbuzných jej pacientov. Na chodbe však stál on. Jej Matej. 

„To je ale milé prekvapenie. Ahoj,“ povedala a zvítala sa s ním.

 „Ahoj Lauri. Mal som tu niečo vybaviť, tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť. Máš chvíľu čas? Nechceš sa ísť prejsť? Vzadu je krásna záhrada.“ 

„Ale áno, prečo nie. Chvíľu vydrž, idem len sestrám oznámiť, aby vedeli, kde ma nájdu. “ Vyšli spolu zadným vchodom na dvor za nemocnicu.  

Rozprestierala sa tu záhrada s ovocným sadom a skleníkom. Starali sa oň pacienti v rámci pracovnej terapie. Ovocie a plody, ktoré dopestovali, sa potom predali na miestnom trhovisku. Pacienti symbolickú čiastku dostali ako motiváciu, časť sumy bola určená na nákup potrebných pomôcok. Terapia prostredníctvom práce mnohým z nich vrátila zmysel života. Cítili sa užitoční a videli výsledky svojej práce. Toto všetko bolo súčasťou dômyselného liečebného procesu, ktorý tu v nemocnici prevádzkovali. Bolo práve obdobie zberu ovocia, dnes popoludní mali prísť pacienti z mužského oddelenia oberať jablká. Matej s Laurou sa prechádzali po chodníku medzi jabloňami a vychutnávali si slnečné lúče babieho leta. 

„Je to milé, že si ma prišiel pozrieť. Aspoň mi to tu trochu oživíš“ povedala Laura. Matej mlčky kráčal vedľa nej. 

„A vieš čo sa mi na tebe páči?“ pokračovala, keď videla, že mu dnes nejako nie je do reči. „Si jeden z mála ľudí, ktorý si nerobí žarty z mojej práce. Pre väčšinu ľudí je psychiatria zdrojom vtipných poznámok... Vieš, čo sa ma dnes ráno spýtal pán v trafike? Že vraj, aký je rozdiel medzi doktorom a pacientom na psychiatrii? No vieš to?... Doktor je predsa ten, čo má kľúče!“ povedala a pokračovala:  „Ja viem, je to otrepané, ale ľudia sa na tom stále bavia... A ty si mi za celý ten čas ani raz nepovedal nič v tomto zmysle.“

„To len toto sa ti na mne páči? Tak to by som sa mohol cítiť aj trochu dotknuto nie?,“ povedal konečne a usmial sa. 

„Ale jasné, že nie len toto. Ale vážim si, že si z psychiatrie nerobíš žarty.“ 

„Laura, ja prácu psychiatrov veľmi obdivujem. Myslím, že je to hrozne náročné. Hlavne psychicky. Beriete na seba problémy iných, pomáhate im a popri tom riešite svoje vlastné... To by som ja nezvládol,“ povedal úprimne. Kráčali bok po boku po cestičke medzi stromami.

„Vieš, ja tu dnes nie som prvýkrát,“ ozval sa po chvíli. 

„Všimla som si, že sa tu nejako vyznáš,“ povedala Laura a nedala na sebe poznať prekvapenie. „Okrem toho som mala pocit, že som ťa tu párkrát zazrela.“  

 -Vďaka Bohu, bol to on, nemala som žiadne halucinácie!-

„ Poznáš pani Lučanskú?“ opýtal sa odrazu.

„Počkaj, počkaj... Taká pani tu je myslím hospitalizovaná. Prečo sa na ňu pýtaš?“

„Má Alzheimera však? Pokročilé štádium,“ povedal. 

„Myslím, že áno. Ale ako to všetko vieš?“ Laura lovila v pamäti a celé jej to nedávalo zmysel.

Matej pokračoval: „ Niektoré dni má lepšie, iné horšie.“

Stále nechápala. 

„Občas rozpráva z cesty, kričí, nespoznáva nikoho zo svojho okolia. Je to tak?“ pokračoval.

Laura si už spomenula, o ktorú pacientku ide. Prikývla. 

Nadýchol sa a povedal: „Je to moja mama.“

Laura sa od prekvapenia zastavila.

Matej sa k nej otočil. „Ja viem, mohol som ti to povedať aj skôr, ale nechcel som ťa s tým zaťažovať. Mama je tu už asi rok… Po tom, ako som sa pred viac než desiatimi rokmi presťahoval na dedovo hospodárstvo, ostala bývať s priateľom v Bratislave. Na dedinu sa nechcela vrátiť, vyhovovalo jej mesto. Sem tam sme sa navštívili. I na dôchodku ešte pracovala. Bola sebestačná, dlhé roky bolo všetko v poriadku. No potom, čo Laco zomrel, to s ňou išlo dolu vodou... Asi pred rokom som ju bol po dlhšej dobe pozrieť a videl som, že sa zhoršila. Nespoznala ma! V byte mala hrozný neporiadok. Nestarala sa o seba... Jej suseda z vedľajšieho vchodu mi povedala, že ju raz domov doviezli policajti, lebo pri ceste z obchodu zabudla, kde býva. Bolo to strašné... Toto bola jediná možnosť. Je blízko, takže ju môžem navštevovať. Niekedy má dobré dni, aj podebatujeme. Dnes si ma asi s niekým splietla, oslovovala ma Peter...“ hovoril pomaly. 

Laura si na pacientku spomínala, ale iba matne. Vie, že ju párkrát v rozhovore spomenuli kolegovia. Ležala na inom oddelení, nepoznala jej prípad detailnejšie. 

Všimla si smútok v Matejových očiach. Chytila ho za ruku, akoby ho tým chcela utešiť.
,, To som nevedela. Môžem ťa ubezpečiť, že je tu o ňu perfektne postarané. Ale mrzí ma to. Nikdy si mi nehovoril o svojej rodine.“

Sadli si na najbližšiu lavičku.

„Mám už len mamu. Na otca si nepamätám, zomrel, kým som bol ešte dieťa. Nikomu som o mame nehovoril. Ani Milan s Jankou to nevedia. Nechcel som a ani teraz nechcem, aby ma niekto ľutoval. A zrovna nie ty! Proste to berme tak, ako to je, ok ?,“ povedal už istejšie.
„Dobre. V poriadku... Ale som rada, že si mi to povedal. To znamená, že mi dôveruješ...“ povedala potichu.
„Samozrejme, že ti dôverujem. Teraz to o mne vieš. Žiadne veľké tajomstvo z minulosti už neskrývam.“ Viditeľne sa mu uľavilo. Usmial sa na ňu. Slnečné lúče sa jej odrážali v medených vlasoch zopnutých sponkou na zátylku. Sponka sa jemne trblietala.
„Dokonca i v tom bielom plášti ti to pristane,“ povedal uvoľnene a pohladil ju po stehne. Naklonil sa jemne ju pobozkal na kútik pier.
„Matej, tu nie... čo ak nás niekto uvidí? Nemôžem sa predsa bozkávať so synom našej pacientky,“ povedala Laura a jemne ho odstrčila. Šibla pohľadom na okná nemocnice otočené do záhrady.
„No dobre, ale večer to budeš musieť synovi tej pacientky všetko vynahradiť. Aj s úrokmi,“ povedal dvojzmyselne a neochotne ju púšťal.
„To si píš. Večer spolu prekonzultujeme úplne všetko,“ zasmiala sa.
 Vybrali sa pomaly naspäť k nemocnici. Matej sa s ňou rozlúčil a nevedel sa dočkať večer na sľúbenú „konzultáciu“ .

 …………..

Babie leto sa pomaly končilo a slnko vystriedali ranné hmly. Chalani sa vrátili naspäť do školských lavíc a na prázdniny u Mateja budú dlho spomínať. Život na ranči šiel svojím pokojným tempom ďalej. Jarné žriebätká zas o niečo podrástli, zvedavo skúmali svoje okolie. Naháňali sa, veselo pohadzovali hrivou, potom sa zas spokojne váľali v tráve.

Matej na nejaký čas na Ranči prichýlil aj dva mladé kone, ktoré si ich majitelia dali k nemu na výcvik. Mladé remonty- to bol tvrdý oriešok pre neho i pre Milana. Obaja sa výcviku koní venovali už dlhšie, no zatiaľ vždy obsadali a trénovali len vlastné kone. Tieto kone sú prvé, ktoré obsadnú pre niekoho iného.

Z Ranča práve odišlo auto s prívesom, v ktorom si majiteľ hrdo odvážal svojho nového koňa z Matejovho chovu.

Matej sa ešte chvíľu, po ukončení obchodu, rozprával s veterinárom. Bol opäť na kontrole. Miestny veterinár chodieval na Ranč rád. Matej a jeho kone boli dobrí a verní zákazníci. Navyše bol Matej človek, ktorý sa vyznal vo svojom remesle. A pre postaršieho veterinára bola radosť rozprávať sa s niekým, kto toho vedel o koňoch takmer rovnako veľa ako on sám. Občas veterinárnu návštevu zakončili i veselou diskusiou nad pohárikom.   

Matej dnes od neho potreboval ešte nejaké vitamíny. A taktiež dohodnúť podrobnosti o ďalšom očkovaní. Po krátkom dohovore si podali ruky a veterinár odišiel.

Potom rozdelil zvyšok práce. Snažil sa dnes ukončiť svoje povinnosti skôr než obyčajne. Mal totiž na večer iné plány. Milan a chlapi už zvyšok zvládnu sami. 

 Rozhodol sa, že dnes Lauru prekvapí. Predtým, než príde z práce domov, jej uvarí večeru!
Mal kľúč ešte od doktora Zachara, takže nebol problém dostať sa do jej domčeka.
- Toto sa mi teda ešte nestalo. Aby som ja varil pre ženu! No ale raz to asi muselo prísť- zasmial sa sám pre seba. Pravda bola taká, že ho bavilo, keď sa mu podarilo vyčarovať Laure úsmev na tvári.

V Laurinej kuchyni mu robila spoločnosť Dorka. Stále sa okolo neho krútila a dúfala, že mu niečo spadne na zem a ona to rýchlo uchmatne. Zľutoval sa nad ňou a dal jej trochu mäska, ktoré práve pripravoval. 

Hoci nevaril často, celkom ho varenie bavilo. Rád totiž experimentoval s chuťami a s korením. Nikdy sa mu ale nepodarilo vytvoriť jedlo rovnakej chuti ako predtým. Ochutnal omáčku na špagety. Samozrejme, aj dnes bola iná. Chutila viac pikantne. Dúfal, že to Laure nebude vadiť.
Práve otváral víno, keď Laura vchádzala do domu.
„Haló? Je tu niekto?“ opýtala sa nahlas, držiac v ruke veľký dáždnik ako zbraň. Opatrne nakukla do kuchyne. Vtedy si ju všimla Dorka a bežala ju veľkými krokmi privítať. Vzápätí si Laura všimla aj vysmiateho Mateja, ako sa opiera o jej kuchynský pult.

„No to je mi teda prekvapenie... Ako krásne to tu vonia... Ale.. ale ako si sa sem dostal?,“ vychádzali jej z úst zmätené vety.

 Miesto odpovede k nej vykročil, objal ju rukou okolo pása a vtisol jej pusu.

„ Spomenul som si, že mám ešte kľúč od Zachara, tak som ho dnes použil. Chcel som ťa prekvapiť. Dúfam, že to nevadí... Kľuč je inak tam na stole.“
„No to sa ti podarilo. Nie, nie, nevadí mi to, kľudne si ho nechaj. Len som sa najprv zľakla, že som ráno nezamkla a niekto sa sem vlámal,“ odložila dáždnik, ktorý až doteraz držala v ruke.
Uvoľnila sa. Pritúlila sa k Matejovi a zavrela oči. Po dlhom dni v práci, bola šťastná, že je konečne doma.
„Daj mi minútku, skočím si do kúpeľne a hneď prídem,“ ozvala sa po chvíľke.
Matej zatiaľ naložil jedlo na taniere, nalial víno do pohárov. Uvedomil si, že sa ešte kvôli nijakej žene nemusel toľko snažiť... Ale zase ho ani nikdy tak nebavilo robiť niekomu radosť, ako v poslednej dobe Laure.
Pri večeri sa rozprávali o všeličom, o tom, aký mal kto deň. A tešili sa zo spoločnosti toho druhého. Po vynikajúcej večeri Laura umyla riad. Matej medzitým založil v kozube oheň. Septembrové večery v chalúpke už boli chladnejšie. S pohárom v ruke si sadli na kožušinu pred kozubom a pozorovali oheň. Laura sa oprela o jeho silnú hruď.
„Vieš, že ľudia, ktorí so zaujatím hľadia na oheň, majú oheň aj v sebe? Sú povahovo temperamentnejší, než tí, ktorí radšej hľadia na vodnú hladinu,“ povedala Laura. “Prečo sa tak usmievaš, hm? Hovorím vážne, je to vedecky dokázané. A býva to aj v psychotestoch.“
„Keď to hovoríš ty, tak to musí byť pravda. My dvaja máme ohňa na rozdávanie,“ zasmial sa.
„To teda áno,“ povedala a zvážnela a pokračovala.
„Chcem ti poďakovať za úžasnú večeru. Aj za to, že ma tak rozmaznávaš. Ani neviem, či si to všetko zaslúžim. Nikdy som si nemyslela, že by si niečoho takého bol schopný... Tým chcem povedať, že si to vážim, lebo niečo také pre mňa ešte nikto nespravil,“ hľadala Laura slová a dúfala, že sa vyjadrila aspoň trochu jasne.
„Myslela si si, že som tvrdý, bezcitný koniar, že?,“ povedal položartom Matej.
„ No keď som ťa prvýkrát videla- tak áno. Ale ako ťa spoznávam, neprestávaš ma udivovať,“ povedala úprimne. "A na takéto hýčkanie by som si dokázala rýchlo zvyknúť."
"Nič iné si neprajem. Len aby si túžila po mojom hýčkaní," odpovedal a pobozkal ju do vlasov.
Ohník v kozube plápolal a ich hriala prítomnosť toho druhého. Ešte sa im nechcelo do postele.
„Premýšľala som nad jednou vecou,“ začala po chvíli Laura.
„No tak poď, von s tým.“
„Hovoril si, že na ranči sú ustajnené aj súkromné kone. Máte ešte nejaký voľný box?“
„No áno, jeden či dva sú ešte voľné. Prečo sa pýtaš?“

„Chcem si kúpiť vlastného koňa a rada by som ho mala ustajneného u vás na ranči... Myslíš, že by s tým majiteľ súhlasil? “ povedala Laura. Dívala sa naňho veľkými, žiaricimi očami a zvedavo čakala na reakciu.
Matej sa usmial. „Myslím, že s tým nebude problém. No musím ti najprv niečo vysvetliť.“
„Ejha, týmito slovami sa uvádza vždy nejaké vážne odhalenie,“ poznamenala a pozorne počúvala, čo jej chce povedať.
„Ide o majiteľa ranča... Nikdy som ti presne nevysvetlil, ako to vlastne je. A zrejme si sa to ani v dedine ešte nedozvedela,“ hovoril pomaly a hľadel pri tom na pohár s vínom.
„Majiteľ som ja, “povedal a zahľadel sa na ňu.
„Čože?“ nechápala Laura.
„Zo začiatku to nebolo podstatné. Neskôr som si chcel iba vyskúšať, či ti ide o mňa, obyčajného koniara, bývalého feťáka alebo o majetok. Chcel som ti to vysvetliť už dávno, no nebola vhodná chvíľa...“
Laura sa od neho odtiahla a prerušila ho, „ A teraz vhodná chvíľa je? Kedy si mi to ako chcel povedať?! Celý ten čas si ma vlastne klamal! Vytvoril si si neexistujúceho šéfa a robil si si zo mňa dobrý deň!“ prskala.
V Laure sa miešali pocity. Ona k nemu bola úprimná! Povedala mu o svojom rozchode. Síce nedefinovala dôvod, ale ani sa jej na to nepýtal. Otvorene mu povedala, že sa nechce viazať. A on si ju takto skúšal? Čo si myslel? Že keby sa dozvedela, že mu to všetko patrí, tak mu skočí okolo krku a nepustí sa ho?! Preboha, veď dnes sa majetok meria inak než počtom koní v stajni... Koniec koncov, ona nebola odkázaná na nikoho iného. Vedela sa o seba postarať. Ako psychiater zarábala veľmi slušne a k tomu ešte občas dostala honorár za vydané články v časopise o zdraví, kde mala svoju poradňu. Ale to robila len preto, že ju to bavilo. A on si myslí, že by sa mohla nalepiť na jeho peniaze?! Cítila sa dotknutá.
„Miláčik, nechcel som sa ťa uraziť. Ale pochop aj ty mňa. Nepoznal som ťa. Na prvý pohľad si ma zaujala, ale myslel som si, že si len taká mestská slečinka. Chcel som ťa spoznať bližšie. A nechcel som, aby ťa ovplyvnila informácia, že vlastním celý ranč... Ono to možno ani nie je taká výhra. Zatiaľ sa darí, no za vodou budem, až keď splatím pôžičku.“
Laura si doliala víno. Bez slova vypila celý pohár.
„Neviem, čo ti na to povedať. Dotklo sa ma, že si mi neveril a tak dlho robil tajnosti,“ povedala, keď sa spamätala z prvotného šoku.
„Ja ti poradím- povedz, že to nevadí, že ma miluješ, takého aký som,“ povedal Matej s iskričkami v očiach.
„Tak to si teda trúfaš,“ schladila ho Laura.
Čo sa ešte o tomto kovbojovi nedozvie? Aké tajomstvo ešte pred ňou ukrýva? Na jednej strane sa jej páči, že si vždy stojí za svojim. Má svoje morálne hodnoty. Obdivovala na ňom jeho hrdosť. Nech sa dialo čokoľvek, nikdy neohol chrbát. Vyzeral tvrdý, no ako už stihla zistiť, pod obalom tvrdého rančera sa schovával dobrý a citlivý muž. Ale svojim posledným priznaním ju teda nemilo prekvapil.
„Iné ženy by boli nadšením bez seba. A ty sa tu tváriš, akoby ťa drali z kože. Lauri, veď ti hovorím, ako to bolo. Myslel som to dobre,“ netrpezlivo prerušil Matej ticho v miestnosti.
„No tak asi nie som ako iné ženy. Na klamstvo a pretvárku som hrozne citlivá.“
„Viem, stihol som si všimnúť. Žiadna žena nie je ako ty,“ povedal Matej a zmierlivo ju pohladil po tvári. Lauru to trochu obmäkčilo a uvoľnila sa.
„Že sa už na mňa nehneváš? „ opýtal sa.
„To sa ešte uvidí... Ale jedno by si mi mohol sľúbiť...“
„Vopred splnené.“
„Pomôžeš mi s výberom koňa? Chcem začať s hipoterapiou a potrebujem kúpiť podľa možnosti šikovného a pokojného koňa. Ty máš v tomto smere viac kontaktov než ja...“ opýtala sa Laura.
„To vieš, že ti s tým pomôžem,“ povedal, prekvapený, že od neho chce práve toto. Vyzerala, že ju už predchádzajúca téma vôbec netrápi.

Napadlo mu, či túto kúzelnú ženu vôbec niekedy pochopí.

  ……..

 Keď sa ráno prebudil sám v Laurinom podkroví, ostal mrzutý, že ju nenašiel v posteli vedľa seba. Na nočnom stolíku bol iba rukou písaný odkaz. Písala, že ho nechcela budiť, ale musela už do práce.... 

-Bože to už je toľko hodín?...To som spal tak tvrdo?-

Odkaz končil so slovami, že mu posiela pusu. Pousmial sa. V perinách ešte stále cítil vôňu ich milovania... Už sa nevedel dočkať, keď príde znovu z práce. Najradšej by s ňou trávil celé dni. V posteli. Vonku. Kdekoľvek. Nemohol sa jej nasýtiť.

Že by toto bola láska? Má ju rád, ale...To určite nie. Je to iba obyčajná vášeň, pud...
- Veď ja som už aj zabudol, čo to láska je.-
Jediné, čím si bol absolútne istý, bolo zistenie, že tak dobre, ako mu je s Laurou, mu už dávno nebolo.

Nakŕmil a vyvenčil Dorku, zamkol domček a odišiel k sebe na Ranč.

………

Bolo niečo po siedmej, Milan aj s kolegom už na Ranči začali so svojou každodennou rannou robotou. Milan bol zvedavý, kde sa ich šéf mohol hneď z rána tak zdržať. A prečo kráča hore kopcom, pešo, a s takým zvláštnym úsmevom? Mal isté podozrenie, no bude si ho musieť nenápadne overiť.

Začali sa letné prázdniny, nevyspytateľné počasie z konca júna, bolo vystriedané horúcim, nemilosrdným slnkom. Dni pomaly ubiehali v letnej, bezstarostnej pohode. U Laury v práci bolo všetko v poriadku, práca na oddelení ju napĺňala. Vždy sa však tešila domov, do svojej chalúpky, ukrytej na konci dedinky, v oázi zelene. 

S Matejom sa dohodli, že budú jazdiť dvakrát do týždňa. Väčšinou až večer. Kvôli čoraz horúcejšiemu počasiu, na prelome júla a augusta, aj Matej trénoval až v podvečerných hodinách. Večer, keď sa už slnko trochu stiahlo za kopec, bolo príjemnejšie ovzdušie a taktiež kone sa menej vyčerpali. 

Snažila sa dodržiavať termíny, na ktorých sa s Matejom vopred dohodli. Keď mala náhodou slúžiť pohotovosť a nemohla prísť jazdiť, Matej jej vždy vyšiel v ústrety a hodinu preložil. Laura jazdenie milovala. Neskutočne sa tam tešila. V poslednej dobe sa pristihla, že sa teší možno i trochu viac na svojho trénera, než na samotné jazdenie.
Ako tréner jej ale nič neodpustil. Bol prísny a nebál sa zvýšiť na ňu hlas. No za to ju naučil mnoho nových vecí.
- A to som si myslela, že jazdiť viem! No človek asi nikdy nie je tak dobrý, aby nemohol byť lepší...-

Na jazdiarni jej to už šlo a chcela ísť konečne na vychádzku do prírody. V okolí sú nádherné lúky a pasienky. Veľmi ju to tam ťahalo.

„ Ešte treba dotrénovať tvoj cval. Čo budeš robiť, ak sa ti náhodou na vychádzke kôň splaší a začne cválať bohviekam? Je lepšie, keď sa to naučíš poriadne tu, na jazdiarni, než na ostro v teréne,“ povedal jej prísne.

Naozaj jej to išlo, bola šikovná. Len sa trochu bál, že keď už bude môcť chodiť na prechádzky do prírody, nebudú spolu tráviť toľko času. Bolo to od neho sebecké, ale nemohol si pomôcť. 

Ani nevie, kedy sa to stalo, ale začalo mu na tejto rusalke záležať. Bola iná, než ženy, ktoré doteraz poznal. Nič od neho nechcela. Bola samostatná, inteligentná, zdravo sebavedomá. Rozosmievala ho. Keď bol s ňou, cítil sa, ako iný človek. Lepší. Múdrejší. Šťastnejší... Je možné, aby nejaká žena mala na muža takýto vplyv? Vedel, že Milan, keď je s Jankou, tak sa trochu mení. Už dávno si všimol, ako zmäkne už len pri pohľade na svoju ženu. Nezazlieval mu to. Milan je dobrý chlap a to, že má svoju ženu rád, je normálne. Vždy si však myslel, že on už svoju životnú lásku, v podobe mladej Terezky, navždy stratil a ďalšiu šancu nikdy nedostane.

„ Prešliapni päty a pozor na ruky!.. Lakte bližšie k telu,“ korigoval Laurino jazdecké umenie. 

Keď splnila, čo od nej chcel, na uznanie prikývol. 

„Ešte si raz nacválaj a potom už len vykrokuj koňa...na dnes končíme,“ povedal. Sledoval Lauru, ako cvála po obvode jazdiarne. Pohyb jej bokov mu pripomenul erotický sen, ktorý sa mu s ňou minulú noc sníval... Nemohol sa ubrániť úsmevu pri tej spomienke.

No ona si ho stále drží od tela! Odmieta akékoľvek záväzky. Nechce žiadny vzťah... Nechápal takéto správanie. Dosť sa to vymykalo jeho predstave o tom, že všetky ženy chcú chlapa, svadbu a deti. Prečo zrovna on musel naraziť na takúto krásnu feministku??

 Dávno pochopil, že Laura nie je žena z kategórie- iba milenka. Bude musieť zmeniť taktiku. Mal rád na prvý pohľad nesplniteľné úlohy. A Laura takou bola. No a čo, že je doktorka? Nikdy nemal problém získať akúkoľvek ženu, o ktorú mal záujem. A rozhodol sa, že aj táto bude jeho. 

Po dnešnej jazdeckej hodine ju pozval na dedinskú zábavu. Súhlasila. Dedinská zábava sa mala konať rovno o týždeň. Bola súčasťou dožinkových slávností.

...........

Dožinky, oslava leta a ukončenia prác na poli , dnes už neboli tou pravou oslavou práce, ako kedysi. Zachovali sa už iba ako milá tradícia. Navyše oslavu v dedine robili skôr, tak, aby mohli naraz osláviť aj výročie založenia dediny. Dnes to bola skôr príležitosť stretnúť sa, porozprávať sa so svojimi priateľmi, dobre sa najesť a zabaviť pri príjemnej hudbe.

Oslava sa tradične konala na ihrisku. Deti sa po celý deň zúčastňovali rôznych súťaží, mohli vyhrať zaujímavé ceny. Pani riaditeľka zo ZŠ nezaprela svoj zmysel pre humor a venovala do detskej tomboly poukážku na jednotku z odpovede z matematiky. Dospelí si zas mohli zastrieľať vzduchovkou alebo lukom na terče, zahrať si mariáš či zatancovať pri živej hudbe. Keďže takáto udalosť bola len raz do roka, nenechal si ju ujsť žiadny obyvateľ tejto podhorskej dedinky. 

Tohto roku organizátorom počasie prialo. Stany s občerstvením a stolmi so sedením boli rozložené na okraji ihriska. Vzduch voňal čerstvým gulášom, pečeným mäskom a sladkou medovinou. Náladu spríjemňovali od skorého popoludnia až do polnoci veselí muzikanti.

„Tak poďte, poďte, lebo už nebude voľné miesto pri žiadnom stole,“ súril Milan svoje deti a manželku Janku. 

Janka ho však jemne potľapkala po pleci a pokojne odvetila :“ Ale drahý, každý rok sa tak ponáhľaš a vždy sa pre nás nejaké miestečko nájde.“

Práve vchádzali do areálu ihriska. Bolo neskoré popoludnie a niektorí sa tu zabávali už od rána. Milan spomalil a nechal svoju manželku Janku, aby sa o neho oprela. Spolu tak prešli popri niekoľkých stoloch a stánkoch, cestou sa zdravili so známymi. 

Janka dnes kráčala pomalšie. Nie že by sa jej nechcelo... Bola totiž tehotná a s bruškom sa jej už kráčalo o niečo ťažšie. Toto tehotenstvo však zvládala bez problémov. To sa nedá porovnať s jej prvým tehotenstvom. Pred šestnástimi rokmi, keď porodila svoje prvé deti- dvojičky Evku a Dušana, bola ešte len prváčka na vysokej škole. Hoci jej všetci z rodiny, i mladomanžel, pomáhali- zvládať školu, materstvo, i príležitostnú brigádu- nebolo vždy jednoduché. Práve preto si terajšie, síce neplánované, tehotenstvo doslova vychutnávala.

Milan našiel miesta pri stole s jednou veselou rodinkou z dolnej časti dediny. Evka a Dušan (naši mladí puberťáci, ako ich zvykol Milan nazývať) sa od nich oddelili a išli za svojimi kamarátmi. 

„Nevidím tu nikde Mateja,“ ozvala sa Janka, keď sa usadila, “myslíš že príde?"

„ Veľmi tieto akcie nemusí, ale ráno hovoril, že sa ukáže.... Aha, tam je Laura... Aspoň vás konečne zoznámim,“ povedal Milan a zamával na Lauru, aby sa k nim pridala.

„Dobrý deň, pani doktorka. Tak ako sa máte? Tento vzduch vám prospieva, každým dňom vyzeráte veselšie, než keď som vás prvýkrát videl,“ povedal Milan, ako vždy priamo od srdca.

"Predstavím vás. Toto je moja manželka Janka. A malý Miško,“ povie hrdo a pohladí Jankino okrúhle bruško. “A toto je pani doktorka. Prisťahovala sa do Zacharovej hájovne.“
    Ženy si podali ruky.

„Som rada, že vás konečne spoznávam, Milan o vás už toľko hovoril.“

„Aj ja som rada, že sa spoznávame. Tak dúfam, že len v dobrom,“ zasmiala sa Laura. „A za ako dlho tu už bude malý Miško s nami?“ opýtala sa s pohľadom na Jankino bruško.
Kým sa zoznamovali a preberali záležitosti týkajúce sa tehotenstva, Milan odbehol k stánku s občerstvením pre pitie. Nenápadne pri tom skontroloval, kde sa nachádza jeho potomstvo. Deti sa dobre bavili v kruhu svojich známych, počúvali kapelu, všetko bolo v úplnom poriadku.

„Ďakujem, si zlatý,“ povedala Janka a prebrala si od Milana pohár džúsu, ktorý jej priniesol. Sklonil k svojej žene, sediacej pri stole a dal jej pusu. 

“My už sme si s Laurou potykali, však som len trošku staršia od nej,“ povedala Janka s úsmevom. 

Laura si potom potykala aj s Milanom. Jej prví priatelia v tejto dedinke, neskutočne milý pár. Zostala sedieť pri stole s nimi. Výborne sa bavili. Milan tradične zabával svoje okolie vtipným príhodami. Laura sa už dávno tak dobre nezasmiala, ako na tomto rodenom komikovi. Janka jej postupne celý večer niekoho predstavovala, až nebola schopná si zapamätať toľko mien. Starostka s manželom, majiteľ miestnej píly, pán krčmár (mimochodom Katkin otec), pani z obchodu (tú už Laura poznala), pán farár (ešte nikdy nebola tak blízko pri farárovi, aby videla, že aj on je len človek a že sa aj potí) , rozvedený právnik v strednom veku (ten začal o Lauru prejavovať zvýšený záujem ) a mnoho, mnoho ďalších...

Dala si záväzok, že dnes nebude piť. Pohárik vína od svojho „nápadníka“ – pána právnika - preto zo slušnosti prijala a len decentne z neho odpila. Už teraz sa jej motá hlava z toľkých ľudí i bez alkoholu. Jeden človek jej tu ale stále chýba. Matej... Dohodli sa, že sa stretnú na zábave. No on tu ešte stále nie je. Čo ho mohlo tak zdržať?

Janka sa jeho neprítomnosť snažila vynahradiť tým, že o ňom neustále rozprávala. Miestami to vyzeralo, že by ju s ním aj rada dala do kopy. Laura nepriznala, ako to je medzi ňou a Matejom. Nevedela to definovať ani ona sama. Ale prišlo jej celkom milé, ako ho neprestajne ospevuje a snaží sa jej vysvetliť, že je iný, než o ňom ľudia hovoria. Ona s Milanom ho poznajú najlepšie. 

Nakoniec sa ho predsa len dočkali. Prišiel až po deviatej, keď sa už zotmelo a zábava bola v plnom prúde. Na ihrisku bol z dosiek postavený prenosný tanečný parket, muzikanti hrali striedavo ľudové pesničky a svojské verzie aktuálnych hitov. Laura si myslela, že sa s Matejom aspoň zvíta, ale stihla mu iba zakývať na pozdrav. Ťahal ju práve na parket neodbytný pán právnik. 

Ako dávno už netancovala... A pritom je to také krásne! Len sa nechať unášať rytmom, na nič iné nemyslieť. Nad hlavou im žiaria hviezdy. Pomaly sa začína zvýrazňovať i mesiac, tma hustne. Parket osvetľujú lampióny rozvešané do kruhu okolo. Jednoducho čarovná atmosféra.... Pán právnik sa celkom snaží. Dodržuje kroky, ale aj tak je akýsi meravý. Drží ju jemne, akoby bola z porcelánu a neustále čosi rozpráva. Napriek tomu, že kričí, ho kvôli hlasnej hudbe skoro vôbec nepočuje. Teraz asi povedal niečo smiešne, lebo sa veselo uškŕňa!  

Mierne zvlnila kútiky do úsmevu, hoci vôbec nevedela, o čo išlo. Laura netušila, že ich z tej tmy pozoruje niekoľko párov očí. Jeden pár očí to však už dlhšie nevydržal a pristúpil k nej a jej tanečníkovi. 

„Smiem prosiť?,“ povedal Matej dôrazne a prebral si Lauru do svojho náručia. Pán právnik prikývol, vzdychol si a odchádzal so sklonenou hlavou. 

„Už som si myslela, že dnes ani neprídeš,“ povedala mu Laura s úsmevom. Matej na ňu zamyslene pozrel, no nič nepovedal.

Tancovali, akoby celý priestor patril len im. Viedol ju sebaisto a neohrozene. Dnes mala na nohách sandálky s malými opätkami, takže sa aj výškou k sebe dokonale hodili. V jeho náručí sa cítila bezpečne. 

„Nevedela som, že si taký dobrý tanečník,“ povedala a snažila sa ho vtiahnuť do rozhovoru. 

„Veľa vecí o mne ešte nevieš,“ boli jeho prvé slová ten večer. Držal ju pevne. Pritlačil si ju k svojmu mohutnému telu. 

Ako jej to len pristane. Nadýchol sa vône jemného parfumu. Gaštanové vlasy mala vyčesané do jednoduchého uzlu a na obnaženom krku jej visela retiazka s malým zlatým krížikom. V letných zelených šatoch na ramienka vyzerala ako víla. 

- Moja víla!-

 „Dnes vám došli slová, pán sused?,“ pýtala sa položartom, keď videla, aký je zamyslený.
    Neodpovedal, ale prehol ju v rytme hudby dozadu v páse. Keď sa narovnali, ich tváre boli vzdialené len pár centimetrov od seba.

 „Veľmi ti to pristane. Všetci naokolo pozerajú len na teba,“ zašepkal jej zachrípnutým hlasom. 

„Ďakujem. Aj ty dnes vyzeráš skvele. Vidím, že si sa dokonca oholil,“ povedala a dlaňou ho pohladila po líci. 

Mal na sebe tmavomodré džínsy a biela košeľa kontrastovala s jeho opálenou pokožkou.

„Keby si mal ešte jazdecké čižmy a cigaretu v ústach, si ako z reklamy na marlboro,“ povedala úprimne. 

Jemu to ale vtipné neprišlo.

Netušila, čo sa s ním deje. Na humor sa dnes nechytá, stále sa mračí, veľa toho nenahovorí. A teraz jej ešte začal pevnejšie zvierať dlaň a tlačiť si ju k sebe.

„Matej, čo robíš? Dá sa to aj jemnejšie!, “ povedala, keď to už nemohla vydržať. Matej tlak dlane povolil, no z pevného objatia ju nepúšťal. Stále sa mračil. A mlčal.

Hneď ako dohrala hudba, lebo mali hudobníci prestávku, odtrhla sa Laura od Mateja. Bez slova odkráčala z parketu. Pri stole sa rozlúčila s Milanom a Jankou s tým, že už je unavená. Obaja sa na seba udivene pozreli, ale zaželali jej dobrú noc. Vybrala sa potom pešo domov.

 - Čo s tým Matejom dneska bolo? Keby som ho nepoznala, myslela by som si, že sa niekde opil a že je preto taký agresívny a nepríjemný. I keď je občas náladový, takéto správanie sa k nemu nehodí-

 V duchu premýšľala, kráčajúc k svojej chalupe. Nechala ho tam samého, nech premýšľa. Nemala záujem byť terčom jeho vrtošivých nálad. Rozčúlene pridala do kroku.

„Laura! Laura, počkaj!,“ preťal nočné ticho Matejov imperatívny hlas. Vybehol z ihriska za ňou. 

Spomalila, ale nezastavila.

„Zbláznila si sa? Čo to zas do teba vošlo, ženská jedna pochabá?“ povedal, keď ju dobehol a zastavil.

„Človek s tebou chvíľu tancuje a vzápätí zmizneš. Čo to má dočerta znamenať? Čo, vari sa blíži polnoc a Popoluška musí domov?,“ spýtal sa zvýšeným ironickým hlasom.

- Prečo po mne zasa kričí?! Nemá na to žiadny dôvod-

„Ja že som pochabá? Mal si sa vidieť! Zamračený, ufrfľaný a takmer si mi pomliaždil ruku!... Už s tebou v živote nebudem tancovať!“ vykríkla Laura.

„Tak ja som bol zamračený? Za to ty si sa usmievala ako slniečko na každého! A ako ste si s pánom právnikom pekne štebotali, že?" nedaroval jej Matej.

„Ten ma aspoň nezvieral ako v oceľových kliešťoch!“ vyletelo z Laury. „A okrem toho, môžem sa usmievať na koho chcem. Dnes som sa skvelo bavila, až kým si neprišiel ty!“ .

- Ten chlap ma dokáže tak ľahko vytočiť.-

„Tak to si prehnala, nie? Chcel som byť na tej zábave s tebou, ale mal som ešte povinnosti na ranči. A ty si medzitým tancovala a zabávala sa s každým, kto bol naokolo!“ povedal.

Nechápal, ako je možné, že táto žena ho vie v okamihu potešiť ale i omráčiť nejakým svojim nevývratným presvedčením. Keby len nebola taká tvrdohlavá...

„Tak sa mi zdá, že tu niekto žiarli...“ povedala Laura a zdvihla obočie.

„Ja nežiarlim. V živote som nežiarlil,“ povedal spurne Matej. Náhle si uvedomil, že trafila klinec po hlavičke. Nahlas to ale priznať nemohol.  „Ja už neviem, čo mám s tebou robiť. Musím ti to asi povedať polopate, lebo ty si si očividne nič nevšimla,“ povedal, keď sa obaja trochu vydýchali a ukľudnili.

Chytil ju za ruku a viedol k nízkemu kamennému múriku, ktorý mali po ceste. Laura sa podvolila a spolu si sadli na kamene, obrastené machom. Okolo nich bolo šero, osamotená lampa trochu osvetľovala cestu k Laurinmu domu. Z ihriska v dedine ešte bolo počuť tlmené zvuky gitár. Prestávka sa už zrejme skončila a opäť sa tancovalo.

Matej sa k nej pootočil, nadýchol sa a vysypal zo seba: „ Naozaj si si nevšimla, že z teba úplne šaliem? Laura, nemôžem už ani poriadne spávať! Ešte aj do snov sa mi vkrádaš. Nerobím nič iné, len myslím na teba... A dnes by som snáď zabil každého, kto sa na teba čo i len pozrel... Nechápem to, ešte som nikdy v živote nerobil také hlúposti, ako kvôli tebe. Určite si mi nejako počarovala... Ty a tie tvoje červené vlasy,“ hovoril a pohrával sa s prameňom vlasov, ktorý sa jej uvoľnil a neposlušne točil okolo tváre. “ Lenže ty? „ pustil prameň a opäť zvýšil hlas. “Buď si taká slepá, že to nevidíš, alebo sa so mnou iba zahrávaš. Dráždiš ma a potom cúvneš... Pozri, ak si myslíš, že koniar, ako ja, ti nie dosť dobrý, tak mi to povedz radšej hneď. Lebo potom už môže byť neskoro. Mal som totiž pocit, že si dobre rozumieme...“ 

Laura nevedela, čo povedať.

Nadýchol sa a pokračoval: “ V priebehu minúty ma dokážeš rozosmiať, ale i naštvať tak, že by som ti najradšej vykrútil krk. Ja viem, že to nie je asi ideálne vyznanie. Ale už som ti to musel povedať.“ Laura naňho udivene hľadela. Odmlčal sa a po chvíli už pomalšie dodal: “ Nepoznám žiadnu ženu, ako si ty. A ak mi ešte raz povieš, že sa nechceš viazať, že neveríš mužom a blablabla, tak ti ten krk naozaj vykrútim!“

Vedela, že poslednú vetu povedal zo žartu. Ale to ostatné ju prekvapilo. Tušila, že mu nie je ľahostajná, predsa by sa takto nebozkával s hocikým. Alebo čo ak predsa? Stále váhala... Hovorilo sa o ňom kadečo. Sama videla, aké obdivné pohľady po ňom slečny ba dokonca i vydaté ženy na zábave vrhali. Ktovie s koľkými z nich už niečo mal... Ale nech! Nech sa pozerajú, veď sa majú na čo pozerať. Kovboj pred ňou bol ako vystrihnutý z filmu. A teraz je s ňou, všetky ostatné sú mu v túto chvíľu ukradnuté! 

Zadívala sa mu do očí, jemne prešla prstami po výraznej línii jeho brady.
    „Matej, mrzí ma, že som na teba kričala. Aj to čo som povedala. Nemyslela som to tak. Na tej zábave som sa dobre bavila, ale samozrejme, že si mi chýbal. Som rada, že si mi to všetko povedal... Vieš, ty mi tiež nie si ľahostajný. Ale prosím, pochop ma. Po rozchode som si už zvykla na to, že sa nemusím nikomu spovedať, robím si čo chcem. Vyhovuje mi to tak... Teba mám veľmi rada, to predsa vieš. Ale potrebujem čas... Chvíľami som s tebou ako v siedmom nebi a vzápätí už spolu bojujeme. Sme ako oheň a voda...“

„Lauri, my sme skôr ako oheň a dynamit,“ prerušil ju Matej. „Ale prisahám, že kontrolu strácam iba občas a aj to pri tebe.“  Chytil jej jemnú ruku do svojej mohutnej dlane a hovoril: „Beriem na vedomie, že sa ešte nechceš viazať. Ale chcem , aby celý svet vedel, že i keď sa nejako oficiálne neviažeme, patríme k sebe... Nemienim sa už viac pozerať na to, ako tancuješ s nejakým slizkým panákom.“ 

Laura s úžasom hľadela na muža, ktorý sedel vedľa nej. Jeho slová ju prekvapovali čím ďalej, tým viac. Srdce jej už hodnú chvíľu divoko tĺklo. 

Po chvíľke dodal: “ Možno to bude znieť trochu staromódne, ale čo by ste milá doktorka povedali na to, že by sme spolu začali chodiť?“ šibalsky na ňu žmurkol.

Laura sa usmiala. Mierne našpúlila pery. „Hmm. To ako verejne? Pred všetkými? Pred celou dedinou?“ pristúpila na jeho hru. “ No ja neviem. Som si istá, že ak svoju pozornosť venujem vám, ostatných svojich nápadníkov tým značne sklamem,“ povedala žartom s predstieranou ľútosťou vzdychla.

„Ja ti dám ďalších nápadníkov! Budeš mať len jedného a ten ti musí stačiť!“ povedal zas on. Svoje slová potvrdil náruživým bozkom.
Sedeli na kamennom múriku a v pevnom objatí sa bozkávali. Cítili sa ako pätnásťroční. S rozdielom, že oproti puberťákom, oni už majú dovolené všetko.

„Poďme ku mne“ šepla Laura, keď sa na chvíľu ich nenásytné pery oddelili. Ruka v ruke sa náhlili cestičkou k neďalekej chalúpke.

  Celý nasledujúci týždeň mal Matej roboty na statku viac než dosť. Do postele padal úplne vyčerpaný. Ale ani spánok mu neprinášal úľavu. Takmer neustále sa mu snívalo o jeho susede.

Na ranči sa im narodili dve nové žriebätká. Jedného koňa bolo treba pripraviť na predaj, mal si preňho prísť jazdec až z Nemecka. Matej ho už niekoľko dní učil, aby sa nebál nastupovať do vozíka. Koník bol šikovný a už pochopil, že vozík nepredstavuje nebezpečenstvo. Ďalšiu kobylku chceli cez víkend pripustiť k žrebcovi. Bola trochu nervózna, chudinka, asi tušila, čo ju čaká.

Okrem toho bol na kontrole aj veterinár. A ďalší deň aj kováč. Matej si dal na starostlivosti o svoje zvieratá záležať. Koniec koncov, je to jeho živobytie. Čím lepšie sa majú jeho kone, tým lepšie sa má on. Po večeroch trénoval na najbližšie preteky. Jediné šťastie, že sa pomaly blížili prázdniny a chalani už mali v škole voľnejšie, takže mu po poludniach a cez víkendy vypomáhali. 

Chlapci mali prácu na ranči radi, lebo potom im Matej dovolil vyjsť si na prechádzky v sedle. Vzadu v stajni, za boxami, mali urobenú menšiu klubovňu, kde sa po jazdení stretávali. Dokonca tu začali vznikať mladé, krehké lásky. Okrem chalanov ranč totiž pravidelne navštevovalo aj pár dievčat z okresného mesta. Ich rodičia tu mali ustajnené svoje kone. Platili si dokonca trénera, ktorý dochádzal a  pripravoval ich deti na parkúrové jazdenie. Matej sa parkúru ani drezúre nevenoval, ale prenajatiu jazdeckej haly na ich tréningy sa nebránil. Ostatne, celkom mu to vynášalo.

Dvaja chlapci z dediny sa zahľadeli do sestier Kučerových, ktoré chodili na ranč pravidelne so svojimi kobylkami trénovať. Matejovi to bolo od začiatku jasné a bol za to vlastne rád. V puberťákoch, zdegenerovaných sociálnymi sieťami, internetom a počítačovými hrami, prebudili kone túžbu po kontakte s prírodou. Svojou prirodzenou autoritou ich nenápadne viedli k slušnému správaniu a úcte k životu. Vedel, že tí, ktorí chodia k nemu a venujú sa koňom, nemajú ani pomyslenie na drogy, cigarety a podobné záležitosti. Kiežby aj jeho divokú povahu v tom pubertálnom veku niekto takto zamestnal. Určite by sa bol jeho život vyvíjal inak.

Jedného z chlapcov, Martina, začal pripravovať na westernové súťaže on sám. Všimol si, že chlapec má pre kone neobyčajný cit, na jazdenie je prirodzený talent, len potrebuje niekoho, kto by sa mu pravidelne venoval. Martin prejavil o tréningy nadšený záujem a tak sa ho Matej ujal. Bol rád, že si tak možno vychová svojho nástupcu na pretekoch, niekoho, kto bude ďalej reprezentovať jeho ranč. Predsa, už má svoje roky a súťažiť nebude večne.
Pri takomto tempe nemal poriadne ani čas zájsť na návštevu k Laure. Ten bozk minule mu stále nešiel z mysle. Bol vášnivý a zároveň ešte veľa sľubujúci. Iné ženy by sa išli dotrhať, aby sa s nimi stretol. Nevedel si vysvetliť, prečo sa mu Laura vyhýba. A to, že sa uňho občas na noc „zastavila“ Katka, neriešil. Katka bola proste... Katka.

„Pritiahni si trochu oťaže, tak. Máš ich príliš voľné,“ navigoval mladého Martina. „Musíš si zjednať rešpekt. Ten kôň ťa práve skúša.... Neťahaj ich tak, stačí jemne ale dôrazne. Akonáhle poslúchne, povoľ.“ hovoril Matej a ukázal mu, gestikulujúc, ako si to predstavuje. Aj dnes trénovali, tak ako každý druhý letný večer.

Nechcel sa Laure doprosovať. Pozval ju na Ranč už niekoľkokrát a stále neprišla.... Lenže čo ak naozaj nemá záujem?... Ale to nie je možné! Živo si pamätal ten bozk. Takto sa nebozkáva žena, ktorá nemá záujem. Vôbec netušil, čo si o tom myslieť... S Katkou ho to už prestávalo baviť. Odrazu ich sexu niečo chýbalo a on nevedel prísť na to, čím to je. A asi si to začala uvedomovať aj ona. Síce ešte občas prišla, no jej nočné návštevy na ranči pomaly začali znižovať frekvenciu. Minule mu dokonca povedala, že v jej živote sa objavil niekto nový. Mala na mysli šoféra kamiónu, ktorý sa pravidelne zastavoval u nich v reštaurácii. On cestuje po celej Európe. Asi s ním odíde. Chcela by vidieť svet, cestovať... Možno čakala na presviedčanie, no toho sa od Mateja nedočkala. V podstate bol rád, že má Katka nový objav. Aj že sa takto bezbolestne rozhodla. Je to milé dievča, ale obaja od začiatku vedeli, že ich „vzťah“ nemá budúcnosť. 

Vlastná ľahostajnosť ku Katke  ho vôbec neprekvapila. Čo ho miatlo, bolo, že sa mu v hlave neustále vynárali myšlienky na Lauru. Sám sebe si to zdôvodnil jednoducho- nič o nej poriadne nevie a je na ňu iba zvedavý. Ten bozk to všetko prebudil. Nič viac. 

„Skvelé, a teraz nacválaj k tým barelom, otoč sa a po diagonále príď sem,“ povedal Martinovi. Trénovali na vonkajšej jazdiarni. Piesok bol ešte trochu vlhký od minulotýždňových dažďov, trochu oschol a to bolo na tréning ideálne. 

Chlapec jazdil výborne. K Matejovi chodil už asi dva roky. No aktívne začali trénovať len nedávno. Na koni vyzeral ležérne, akoby ani nič nerobil. Napriek tomu ho kôň počúval a robil presne to, čo chcel jazdec. Tak to má byť. Ale treba docvičiť ešte niektoré disciplíny. Matej mal obavu z lasovania. Išlo o chytanie malého teliatka do lasa. To bolo na westernovej súťaži zo všetkého asi najnáročnejšie. Sám sa to učil niekoľko rokov. Ale kto iný by to mohol Martina naučiť lepšie než minuloročný majster? Kvôli tejto disciplíne mal Matej na ranči aj pár malých teliatok a kráv. Technicky to Martin už zvláda, zajtra môžu začať s tréningom so zvieraťom. Matej chlapcovi veril. Nešetril pochvalou ale i kritikou. Podľa situácie. Navonok musel byť však prísny, aby z neho vydoloval najlepšie výkony. 

Keď skončili, Martin povedal:„ Díky Matej. Dnes to bolo super. Prídem aj zajtra po škole. Pomôžem ti  a ak ostane večer čas, môžeme potrénovať“ . Zoskočil z koňa a zaviedol ho do stajne, kde ho odsedlal a vykefoval. 

Pri odchode z Ranča, idúc domov na bicykli, zakričal Matejovi na pozdrav. No ten ho už nepočul. Venoval sa totiž očarujúcej dáme so psom po svojom boku.

                                                      .......

 Keď Laura prichádzala na Ranč, nemohla uveriť vlastným očiam. Túto rovinku, hore na kopci nebolo z jej chalúpky vidieť. Vítal ju starší no pekne opravený tehlový domček s kvetináčmi muškátov na drevených oknách. Okolo domu bol starostlivo pokosený trávnik. Pred vstupom do domu, po ľavej strane, bola malá terasa so sedením. Nad terasou, vedľa domu, sa týčil mohutný strom, ktorého koruna vytvárala príjemný tieň. Všetko dookola bolo také upravené. Bolo vidno, že si s tým miestni dajú veľkú prácu. Trošku sa aj zahanbila, v akom dome býva ona. Musí to tam dať čo najskôr do poriadku. 

Od domu viedol chodník, vykladaný plochými okruhliakmi, ku stajniam. Začula známe erdžanie koní. Vybrala sa teda za zvukom. Priestranné stajne, odkiaľ prichádzal zvuk koní, stáli vzadu za domom spolu s výbehom a rozsiahlymi pasienkami. 

 - Aha, veď to je predsa tá lúka, ktorú vidím z balkóna! – 

So záujmom prešla popri stajniach. Podlhovastá budova bola zrejme nová, natretá jemne žltou farbou. Okienka, ktoré boli umiestnené v rade pozdĺž celej budovy, mali tmavo hnedý náter a dotvárali tak pekný kontrast. Nakukla cez otvorenú, vysokú dvojkrídlovú bránu dnu. Boxy stáli po oboch stranách, delila ich široká chodbička, ktorá končila na druhej strane ďalšími dverami. V stajni bolo celkom svetlo, každý box mal totiž svoje malé okienko. V boxoch bolo len pár koní, ktoré spokojne podriemkavali. Keď ju začuli prichádzať, jeden z nich zaerdžal. 

Pohladila koníka , vykúkajúceho z prvého boxu, po hlave a prihovorila sa mu. Keď sa ďalej rozhliadla, všimla si, že každý box mal vpredu menovku s menom, fotkou koňa a nejakou drobnou poznámkou . Boxy na druhej strane boli otvorené, voľné, kone sú asi vo výbehoch. Prešla chodbou celú stajňu, dverami na druhej strane vyšla von. Za stajňou zbadala kruhovú jazdiareň. V jej strede bol muž, otočený chrbtom k nej a niečo vysvetľoval jazdcovi na koni. Vydala sa smerom k nim. Keď prišla bližšie, už si bola istá, kto je ten muž v strede jazdiarne. 

Mladý jazdec urobil s koňom posledný obrat, potom niečo povedal Matejovi. Zoskočil z koňa a pomaly ho odvádzal druhou stranou von z jazdiarne. Dorka Mateja ihneď zaregistrovala a plná nadšenia sa rozbehla k nemu. 

Určite je v tom niečo stresujúce, keď oproti vám beží doberman... Matej ostal stáť na mieste a čakal kým sa tá štvornohá víchrica zastaví. Stál v strede jazdiarne, za ním nebolo nič, o čo by sa mohol oprieť. Dorka pri ňom zabrzdila len tak tak. Našťastie naňho nevyskočila, nebol si totiž istý, či by nápor takej energie ustál. Sklonil sa k nej,  nadšením mu olizovala dlaň a on jej vybral drobné granulky z vrecka, ktoré tam vždy mal kvôli svojim psom a koňom. 

„Keby ma tak natešene vítala tvoja panička, nesťažoval by som sa,“ povedal psovi a škrabkal ju za ušami. 

“Už som si myslel, že si úplne na mňa zabudla,“ povedal Laure, keď sa k nej obrátil. 

  Zvítal sa s ňou objatím. Laura mu vysvetlila, prečo sa sem nedostala skôr. Matej ju následne posprevádzal po celom ranči, tak ako sľúbil. S hrdosťou jej ukazoval stajne, výbehy a tiež jazdiarne. Na ranči boli dve. Jedna vonkajšia, tú mal Matej radšej, a potom vnútorná. Tá druhá mala drevenú strechu a bola uzavretá. Minulý rok dal na jednu stenu vybudovať zrkadlovú plochu, takže jazdci mohli kontrolovať správnosť svojho sedu v odraze v zrkadle. Túto jazdiarenskú halu využívali hlavne súkromní jazdci, ktorí mali u neho ustajnené svoje kone a on sa im o ne za poplatok staral. Postupne sa mu tým vracali investície vynaložené do jazdiarne. Jazdci tak mali o kone postarané, a zajazdiť si mohli kedykoľvek si zmysleli. Dokonca i v zime a aj večer, lebo krytá jazdiareň bola osvetlená. 

„Je tu krásne,“ nadchýnala sa Laura. Ešte nikdy nebola na podobnom mieste. „Ale zaujímalo by ma, ako to zvládaš? Vidím tu len teba a pár mladých chlapcov. Dá sa to všetko stihnúť? ... Tvoj šéf musí byť riadne prísny, keď ťa nechá starať sa o toľko zvierat samého.“ 

 Matej si uvedomil, že Laure nedošlo, že on je „šéf“ - majiteľ ranča. Akoby si to aj mohla domyslieť? Veď jej to nepovedal, na sebe mal aj teraz pracovné nohavice a kockovanú košeľu, a stále sa vyjadroval v zmysle, že tu iba chová kone. Myslela si, že on je len niekoho zamestnanec... Pousmial sa nad týmto malým nedorozumením. Rozhodol sa, že ju v tom ešte chvíľu nechá. Možno sa to časom dozvie od niekoho z dediny. A on si dovtedy ujasní niektoré veci .

„Pracujeme tu ešte s Milanom. Aha, práve prichádza.“ 

Laura si spomenula na Milana v Jeepe, s ktorým sa už zoznámila. Prizrela sa prichádzajúcemu mužovi bližšie - áno, je to on! 

 „ Boli aj s chalanmi zobrať ďalšie balíky sena,“ vysvetlil Matej. 

Milan im z traktora zakýval na pozdrav. 

„ A s domácnosťou vypomáha jedna pani z dediny. Pani Sliacka, možno ju poznáš.“
 Pokrútila hlavou. Ešte sa s ňou nestretla.

„Milá dôchodkyňa. Myslím, že kedysi mala niečo s mojím dedkom. Má pre nás z ranča slabosť. A pečie výborné buchty,“ zasmial sa. 

„No a máme tu aj taký menší jazdecký klub. Chalani a dievčatá sem chodia na brigádu, takže šikovných rúk je tu viac než dosť.“ 

Boli práve v stajni a blížili sa k boxu, v ktorom oddychovala mladá kobylka aj s malým žriebätkom. V boxe bola s nimi ešte aj Eva, Milanova dcéra, ktorá sa snažila prikŕmiť drobca mliekom z fľaše, v ktorom bol rozpustený liek. Keď pred chvíľou Laura prechádzala stajňou, nevšimla si, že by tam predtým bola. Asi bola v nejakej miestnosti, alebo sedlovni.

"Ten je nádherný!“ vzdychla Laura a podišla bližšie. Žriebä bolo len o kúsok väčšie než Matejove psy. Malo hnedú, akoby páperovú srsť, bielu hviezdičku na čele, zvedavé očká a nepomerne dlhé chudé nohy. Natiahla ruku a malého drobca pohladkala. 

„Evi, ide ti to výborne. Dovoľ, aby som ti predstavil pani doktorku Lauru. Evka je Milanova dcéra a občas nám tu pri koníkoch pomáha,“ povedal Matej. Eva prišla bližšie a podala si s Laurou ruku. 

„Teší ma,“ povedali skoro súčasne. 

„Je to šikovný žrebček. Ešte jeden hlt a posledná dávka bude v ňom“ povedala Eva Matejovi. “Pani doktorka, počula som, že ste sa prisťahovali, len som sa s vami ešte nestretla. Ako sa vám v našej malej dedinke páči?“ spýtala sa Eva, keď s drobcom skončila. 

Bolo to milé, drobné dievča, s veselými orieškovými očami. 

„ Je tu nádherne. Predtým som bývala v Brne, čo je pekné mesto. Ale ten pokoj, pohoda a krásna príroda, ktorá tu je, to sa nedá s ničím porovnať.“ 

 „Evka chce po skončení gymplu na veterinu tiež do Brna, že Evi?“ zamiešal sa do rozhovoru Matej. 

„Hej, hej. Vyštudujem veterinu a vrátim sa sem liečiť kone,“ zasmiala sa Eva. 

Matej a Laura sa s Evkou rozlúčili skôr, než stihla prezradiť čosi viac o tom, komu tie kone bude liečiť. Spoločne sa boli pozrieť ešte na kone, pasúce sa vo výbehoch, na lúke.

„Aha, tam je môj domček,“ ukázala Laura smerom k chalúpke pod kopcom. Matej sa zasmial, veľmi dobre vedel, kde Laurin domček stojí. Nie raz sa pri práci díval tým smerom. 

„Inak už dávnejšie som sa chcela spýtať, či by som si nemohla občas prísť zajazdiť?„ Matej zvedavo zdvihol obočie a ona pokračovala: " Vieš, kedysi som jazdila, ale je to hrozne dávno. Chcela by som si to zopakovať a zdokonaliť sa. Samozrejme si jazdeckého trénera zaplatím. Ide mi len o to, či tu máte aj takúto možnosť? Myslíš, že by s tým majiteľ súhlasil?“ 

Matej sa zamyslene poškrabal na brade: „Fúha... No jazdci , ktorí tu majú svoje kone, si na nich jazdia, sú dohodnutí s vlastným trénerom. A chalani za odmenu, že vypomáhajú, môžu chodiť na vychádzky do prírody v sedle. Sme orientovaní skôr na chov koní. Komerčné jazdenie ani výuku jazdenia tu nerobíme...,“ začal Matej. Náhle si uvedomil, že by to potenciálne znamenalo, že by mohol Lauru vídať častejšie. Hneď dodal: “ Ale myslím, že by sme mohli urobiť výnimku, " povedal a žmurkol na ňu "ak chceš, tak môžeme začať hneď teraz.“

 „Jasné, to by bolo super! Akurát tu nemám vhodné oblečenie na jazdenie...“, povedala a pozrela na svoje krátke rifľové nohavice a tričko. 

„Nevadí. Chapsy ti dnes požičiam. Poď do sedlovne.“ 

Kým jej Matej hľadal vhodné chapsy, Laura sa obzerala po miestnosti. Voňalo to tu po koňoch a koži. Nečudo, veď na stojanoch pri stene boli odložené rôzne sedlá. Všimla si nejaké anglické ale prevažovali westernové sedlá. Na stene viseli aj uzdičky a ohlávky s menami koní, ktorým patrili. Jedna stena a dvere boli polepené plagátmi koní, viselo tu i pár zarámovaných fotografií. Na niektorých spoznala Mateja. Sedel na koni a preberal ocenenie z nejakej súťaže. Na poličke v rohu boli uložené trofeje, mašle a stuhy, ktoré na pretekoch povyhrával. A nebolo ich málo. S uznaním zapískala. Matej sa k nej práve otočil a podával jej chapsy- kožené návleky so strapcami, ktoré nosili kovboji, aby si nezamazali svoje nohavice. 

„Myslím, že tieto ti budú akurát.“

Laura si ich natiahla na svoje rifle. Pozapínala si ich po bokoch. Našla na poličke aj klobúk Stetson a spýtala sa, či si ho môže požičať. Bol to jeden z jeho obľúbených. Prikývol. Nasadila si ho a upevnila koženou šnúrkou pod bradou. To oblečenie sa jej náramne páčilo a veselo sa predviedla. Matej z nej nespúšťal oči. Zelené tričko, jeho kovbojský klobúk na záplave dlhých vlasov a chapsy, ktoré jej obopínali štíhle stehná. Vyzerala úžasne! Zrazu sa zamyslel, či si na seba náhodou neuplietol bič... Ako zvládne byť profesionál pri takejto kôpke živelnej energie? 

V stajni ju nechal osedlať koňa, chcel vidieť, ako je na tom s kontaktom s koňmi. Na jeho prekvapenie sa pri koňoch pohybovala nenútene, akoby tam odjakživa patrila. Príjemne ho to prekvapilo. Presne vedela, ako koňa osedlať, ktorú pracku na sedle kam zapnúť. Trošku ťažšie jej išiel stiahnuť podbrušník, ale s tým jej pomohol. Pôvodnú predstavu o nej, ako o mestskej paničke, bude musieť asi od základov prebudovať. 

„ Prečo sa na mňa tak pozeráš? Hovorila som, že som kedysi jazdila. A vyrastala som na dedine,“ povedala Laura, keď videla, ako ju zamyslene pozoruje. 

Vyviedli osedlanú kobylku Fioris na jazdiareň. Kobylka patrila medzi najlepšie Matejove kone. Najskôr premýšľal, že by zobral vybehať Astona, ale tmavý, temperamentný žrebec sa na výuku jazdenia vôbec nehodil. Potreboval pevnú ale citlivú ruku. A nebol si Laurinými jazdeckými schopnosťami istý. Preto ho radšej nechal v boxe a vybral Fioris. Kobylka bola pokojná a na jazdcov ,začiatočníkov, zvyknutá.

Zatiaľ Dorka musela zostať uviazaná na vodítku o okraj ohrady, aby sa niekde nezatúlala. Po chvíli ju prišli oňuchať Matejove psy. Boli skoro dvakrát tak veľké než ona. Najskôr ju považovali za votrelca, trochu do nej i vrčali, ale keď videli, že iba sedí pri ohrade, nechali ju tak a odišli niekam ku stajniam.    

Matej ostal stáť v centre jazdiarne a držal v rukách dlhú lonž, ktorú mal pripevnenú na ohlávku koňa. V druhej ruke držal bič, ktorý však nemusel použiť, lebo Fioris vedela, čo má robiť. Kráčala poslušne v kruhu okolo neho.

Laura si v sedle začala vybavovať jednotlivé pomôcky a sedy. Pritlačiť holeň, prešliapnuť päty, primerane skrátiť oťaže,... Po pár okruhoch sa uvoľnila a išlo jej to samo. Cítila, že nemá takú kondičku, ako kedysi a zaumienila si, že začne pravidelne cvičiť.

- Laura má celkom dobrý sed, na to, že už niekoľko rokov nejazdila. Klus jej už veľmi nejde ale v cvale sa udrží pekne v sedle.-

 „ Nie je to také zlé, ako som sa obával. Bude to chcieť trochu tréningu na jazdiarni a potom ťa možno zoberiem aj na vychádzku niekam do prírody,“ zhodnotil Matej.

Lauru jeho pochvala potešila. Ďalšie dva okruhy skúsila aj cválať, no bolo nad slnko jasnejšie, že nie je dostatočne uvoľnená. Napriek tomu sa jej v sedle neuveriteľne páčilo a vychutnávala si to. S prvou jazdeckou lekciou boli obaja spokojní.

V Laure bolo po jazde odrazu toľko endorfínov, že by od radosti najradšej vyobjímala celý svet. Ani si neuvedomila, že svojím prirodzeným nadšením niekoľkokrát vyčarovala Matejovi tak zriedkavý úsmev na tvári. 

Keď odsedlalli a očistili Fioris, Laura sa pobrala domov. Bol už večer a pomaly sa stmievalo. Matej ju chcel odprevadiť domov. Bol rád, že sa dohodli aj na ďalších jazdeckých hodinách. V duchu si blahoželal za ten nápad, že jej bude sám robiť trénera. Znamenalo to, že ju bude stretávať pravidelne a častejšie. Chcel ju spoznať bližšie, no stále bola preňho nedostupná. Keď kráčali k jej chalupe, zmienila sa aj o rozchode. Povedala mu, aby mali vo veciach jasno, že sa najbližšiu dobu nechce viazať... No však ani on sa nechce viazať. A vopred sa tešil sa nadchádzajúce tréningy. 

Keď zastavili pri bráne pred domom, opäť ju pobozkal.

Laura vôbec netušila, kam to s týmto kovbojom smeruje. Chvíľu je na ňu milý, potom zas prísny, vyčíta jej rôzne veci a vzápätí ju bozkáva. Nevedela, čo od nej chce. Sex? Keby mu šlo len o to, už dávno by sa pokúsil o niečo viac. Ale fakty hovoria jasne. Pomohol jej s opravou kolesa... Ponúkol sa, že jej bude robiť trénera... Ponúkol jej priateľstvo, pomocnú ruku, keď to potrebovala. Je im spolu príjemne... Ale niekedy sú ako oheň a voda. Kým ona je pokojná, veselá, on je výbušný, tvrdohlavý... Ale čo, kašlať na to!
Po mnohých rokoch je skutočne slobodná, bude si užívať prítomnosť a nič neriešiť. Žiadna láska, žiadne záväzky.

Vychutnáva si vášnivé bozky od svojho suseda tu a teraz.

    "To snáď nie! “ pomyslela si Laura, keď jedným okom pozrela na mobil, aby videla, kto volá. Nedeľné ráno, jej otrasne treští v hlave a k tomu tá nechutná zvučka z vyzváňajúceho mobilu. Mirek! 

- Musím tú melódiu zmeniť. Najlepšie úplne vymazať aj s jeho číslom!-

   Zrušila hovor a zaliezla hlbšie do perín. Na toho chlapa už nechcela ani pomyslieť, nie to ešte sa s ním baviť.
   Matne si spomínala, prečo ju dnes tak bolí hlava. To z tej pálenky, čo včera pili! Bože, nikdy viac! Takto zle jej bolo naposledy, keď oslavovali so spolužiakmi štátnice. Vtedy sa zaprisahala, že už bude piť iba kvalitné víno, z ktorého na druhý deň nebolí hlava. Žiadny tvrdý alkohol. Pri nejasných spomienkach na včerajšok sa zahanbila. Musela uznať, že sa asi skvelo bavila, ale zas tak opiť sa ozaj nemusela... A tiež ho nemusela hneď bozkávať! Úplne cudzieho človeka... Čo to včera do nej vošlo?               Hmm, ale ten môj sused - kovboj- má čosi do seba. A ako krásne vonia. -

   Na moment, keď mu dávala pusu, aj keď len na líce, si spomínala na počudovanie celkom jasne. Tá dráždivá vôňa ju ešte teraz šteklila v nose. Kombinácia mužnosti, slnka, koní a lesa... Nesmie v tom niečo vidieť! Chýba jej chlap, tak je to. Včera sa bavili, smiali sa rovnakým veciam, ale to je všetko. Len nedávno prežila nepríjemný rozchod, najbližšiu dobu si bude pekne užívať slobodu a nebude si životm komplikovať žiadnym chlapom. Zakončila svoje úvahy pevným rozhodnutím.

   Keď sa dala trochu dokopy, urobila zo seba človeka, strávila zvyšok nedele upratovaním, varením a prípravou vecí na svoj prvý pracovný deň. Dorka jej robila spoločnosť. Pod chvíľou sa prišla k nej pritúliť, alebo jej doniesla loptičku. Laura tušila, že bez svojho psa by rozchod a celé sťahovanie tak dobre nezvládala. Skutočne to bolo jej živé antidepresívum.

   Cez deň jej ešte niekoľkokrát volal Mirek, až nakoniec mobil úplne vypla. O to väčšie bolo jej prekvapenie, keď večer zistila, že má v odkazovej schránke odkaz. Dokonca niekoľko odkazov. Dva boli od Mirka. Chcel vedieť, kpresne je a že sa s ňou chce stretnúť. Žiadne ospravedlnenie, nič.

- Už len to by mi chýbalo- pomyslela si.
Ďalší odkaz, ktorý si vypočula, bol o mnoho zaujímavejší.
„ Ahoj doktorka. Chcel som sa opýtať, ako sa dnes máš... Máš vypnutý mobil... Len dúfam, že z toho včerajšku ťa veľmi nebolí hlava. Ak áno, tak si z toho nič nerob. Prvýkrát to zloží skoro každého. Na budúce to už bude lepšie. Uvidíš.“ Z Matejovho hlasu počula, že sa usmieval. „ Hlavne pi veľa tekutín a do večera bude dobre... Budem rád, keď si urobíš čas a dojdeš hore pozrieť,“ končil jeho odkaz.
- Tak to som musela včera vyzerať, keď volal, aby sa opýtal, ako sa mám.-
     Taká hanba! Dúfala, že ani on si z toho veľa nepamätá a že keď sa stretnú, nebude to taký veľký trapas.

                              ...............

   Víkend ubehol ako voda a s ním aj Laurine posledné voľné chvíle. Bola rada, že sa v nedeľu vôbec udržala na nohách, nemala silu nikam chodiť, nie to ešte ísť na návštevu na ranč.

   V pondelok ráno vypustila Dorku na záhradu, nechala ju trochu vybehať a potom ju zavrela dnu v chalupe. Vedela, že Dorka aj tak celé dopoludnie, kým nebude doma, prespí. A už sa aj ponáhľala do práce. Je to síce len pár kilometrov, ale rozhodla sa ísť trochu skôr, aby sa jej nestalo, že hneď prvý deň zmešká.

   Našla voľné miesto na parkovisku pred nemocnicou a rýchlym krokom išla na riaditeľstvo. Prihlásila sa na sekretariáte. Odtiaľ ju poslali na personálne. Tam dostala svoje osobné identifikačné údaje, kartičku a kľúče. Zastavila sa ešte v sklade, kde jej dali biele oblečenie. Odtiaľ sa už ponáhľala na oddelenie.

    „Dobré ránko, pani kolegyňa,“ vítal ju s úsmevom primár, keď dorazila na oddelenie. Hneď spustil: „Skvelé že ste tu. Novú posilu už potrebujeme ako soľ. Dvaja doktori sú na dovolenke, ja odchádzam tiež. Dnes je na pláne príjem nových objednaných pacientov, niektorých zase prepúšťame. Treba to všetko napísať do správ. Môžete začať na vyšetrovni číslo 1... Keby ste si nevedeli s niečím rady, obráťte sa tuto na našu vrchnú Vierku, tá tu má najväčší prehľad,“ žmurkol pri tom na staršiu sestru prechádzajúcu práve okolo.

    “Ja tu pár dní nebudem, letím do Londýna na kongres. Majte sa tu zatiaľ kráásne,“ oznámil jej v rýchlosti na chodbe a odišiel z oddelenia, veselo si popiskujúc.
     Laura tušila, že pri nástupe do nového zamestnania, bude musieť začínať odznova, ale takéto hodenie do studenej vody naozaj nečakala.

- Kde si mám zložiť veci? Dostanem nejakú pracovňu? Kde sú tie vyšetrovne? A kde je jedáleň? Ako to tu sakra funguje?! -

   Jej bezradnosť bola asi príliš zjavná, pretože si ju všimol Richard, jeden zo sekundárnych lekárov. Neváhal a s úsmevom sa ujal novej kolegyne. Previedol ju po celej nemocnici. Predstavil ju ostatným kolegom, ukázal priestory, terapeutické dielne, vysvetlil režim na jednotlivých oddeleniach. Bola mu za to nesmierne vďačná.

  V medicíne, tak isto ako v iných odvetviach, platí, že nováčikovi treba dať čo najviac práce. V tomto prípade to bolo vypisovanie príjmových a prepúšťacích správ. Cez deň stihla urobiť niekoľko príjmov. Jedného schizofrenického pacienta, ktorého doviezli, tesne pred koncom ordinačných hodín, policajti a záchranári, musela prijať bez jeho súhlasu. Ohrozoval totiž svoje okolie a bolo nutné nasadiť mu liečbu. 

 -To zas bude treba riešiť cez súd- pomyslela si Laura a pripravovala sa na ďalšie zdĺhavé vypisovanie správ a vypočúvanie policajtov.
        Okrem schizofrenikov, alkoholikov, niekoľkých bulimičiek a anorektičiek, boli v nemocnici hospitalizovaní pacienti so širokým spektrom ochorení. Boli tam pacienti, ktorí trpeli depresiami, alebo mániou ale i inými duševnými poruchami. Jedno celé oddelenie sa venovalo deťom. Tam by po pár dňoch, hneď ako dokončia rekonštrukciu oddelenia, mala začať pôsobiť aj ona. Chcela si urobiť atestáciu z detskej psychiatrie a čakalo ju ešte veľa práce na ceste za týmto cieľom.

   S miernym prekvapením zistila, že sa tu lieči s bipolárnou poruchou aj jedna známa moderátorka. Okrem nej tu mali hospitalizovaných aj pár „prezidentov“, Napoleona, astronauta, Elwisa... Lauru už ako psychiatra len tak niečo neprekvapilo.

     Na psychiatrii ju vždy fascinovalo, aký malý rozdiel je medzi tým, čo sa považuje za normálne a čo už je chorobné. Mala rada príbehy ľudí, tie si dobre pamätala. Dokonca mala lepšiu pamäť na príbehy a tváre s nimi spojené, než na mená konkrétnych ľudí.

      V nemocnici využívali na liečbu rôzne druhy podporných terapií. Od pracovnej terapie, arteterapiu, po muzikoterapiu, pacienti tu mali dokonca telocvičňu. Konali sa tu aj divadelné predstavenia, ktoré si inscenovali sami pacienti. Všetky tieto činnosti dávali pacientom možnosť doliečiť sa, nájsť znovu samých seba a postupne sa začleniť do spoločnosti. Jediné, čo jej tu chýbalo, bola terapia prostredníctvom zvierat. Veľa o nej čítala, dokonca bola i na nejakých seminároch. Pokiaľ sa pri liečbe využívajú zvieratá, dĺžka hospitalizácie pacientov sa výrazne skráti. Vedela, že zvieratá majú vynikajúci vplyv hlavne na deti a na mladých, ktorí sa aj tu liečili z rôznych závislostí. Na západe je taká canisterapia alebo hipoterapia bežná súčasť psychiatrickej liečby.

      O pár dní sa na to pýtala riaditeľa. Ten ju so záujmom vypočul ale potom skonštatoval, že na niečo podobné tu nie sú peniaze ani priestory. Ako inak... V Laurinej hlave sa však vtedy zrodila myšlienka, ktorá v nasledujúcich mesiacoch rástla. A ona vtedy ešte netušila, že sa raz stane skutočnosťou.

     Nová práca ju nadchla. Vrhla sa do nej s elánom jej vlastným. Pracovný tím, ktorí tvorili nielen lekári ale aj psychológovia a ďalší zdravotníci, bol zohratý, a to na Lauru urobilo hneď od začiatku dobrý dojem. Postupne si našla svoje miesto. Zapojila sa aj do výskumu, ktorý práve prebiehal v nemocnici na štúdium účinku nového lieku. Začala riešiť čoraz závažnejšie prípady a získala si rešpekt a uznanie kolegov. Spolu s kolegom Richardom publikovali niekoľko článkov pre psychiatrický časopis.

    Keď chodievala z práce domov, od únavy už ani poriadne nevidela. A na návštevu ranča nemala silu a ani čas.  
                                ...............

   Lauru nová práca totálne pohltila. Ani nevedela, ako rýchlo ubiehali týždne. Prvé boli síce náročnejšie, kým si zvykla na tunajší zabehnutý systém ale postupne sa do toho dostala. Nové prostredie, nemocnica i kolegovia sa jej veľmi páčili. 

   Hlavne zo začiatku svoje pracovisko často porovnávala s tým predchádzajúcim. V tejto nemocnici vládla medzi kolegami solidarita, spolupráca. Človeku sa hneď lepšie pracuje, keď vie, že má vo svojich kolegoch oporu. Ich vzťahy boli veľmi priateľské. Občas spolu s kolegami išli po práci na pivo, alebo zahrať kolky. To bol priepastný rozdiel oproti nemocnici v Brne. Tam, vo fakultnej nemocnici, vládla  obrovská rivalita. Každý sa o svoje dobre platené miestečko bál a hral iba sám za seba. Tam sa úspech nemeral počtom odliečených a spokojných pacientov ale množstvom publikovaných odborných článkov, prípadne výškou získaného grantu na vlastný výskum. Výhra teda bola jednoznačne na strane malej podhorskej nemocnice.

   Ďalšia vec, ktorá ju tešila, bola, že sa jej akosi darilo vytesňovať z mysle Mirka. Možno práve pre to sa tak zahĺbila do práce, aby nemala možnosť myslieť naňho. 

                           ............

   Jedného daždivého dňa, keď sa vracala po náročnom dni z práce, dostalo jej auto defekt.

     „Kurnik šopa!... Tak toto sa môže stať jedine mne!!“ zúrila.
    Odstavila auto pri krajnici na ceste, lemovanej z oboch strán vysokými topoľmi. Úzka cesta, vedúca z mesta priamo do dediny, bola v túto hodinu prázdna. Nešli okolo žiadne autá.

   Vedela, že by mala postaviť dozadu za auto výstražný trojuholník, no vôbec sa jej nechcelo vystúpiť z pohodlného auta do toho lejaku vonku. Pozrela na tmavosivú oblohu a videla, že zo západu sa oblaky začínajú trhať. Dúfala, že búrka už nepotrvá dlho.
     - Najväčší lejak prečkám v aute a až potom skúsim vymeniť náhradné koleso- rozhodla sa.

   Pri Mirkovi, ktorý nevedel opraviť v domácnosti nič, okrem vybitej batérie v diaľkovom ovládači, sa musela naučiť poradiť si s problémami sama. Teraz sa jej tie skúsenosti aspoň zídu. 

   Už sa trochu upokojila a tak naladila rádio. Oprela hlavu dozadu o sedadlo, počúvala hudbu a mlčky sledovala kvapky, bubnujúce po prednom skle a kapote. Po pár minútach ju prebralo zo zamyslenia okoloidúce auto. Zastavilo vedľa nej a krátko zatrúbilo.

   "Nechceš zviezť?“ ozval sa šofér, keď obaja stiahli okienko.
„Matej! Teba snáď zoslali zhora alebo čo! Ideš v pravý čas. Ďakujem !“ povedala. Hneď na to rýchlo prestupovala do jeho terénneho auta.
„Ani nevieš, ako si ma zachránil,“ povedala, keď sa usadila vedľa neho.
„ To nič nie je. Idem práve z mesta. A zdalo sa mi, že vidím tvoje auto, tak som zastavil... Už ráno som si všimol, že tu bolo na okraji rozbité sklo,“ hovoril.
   Pokojne šoféroval k Laurinmu domu a po očku si svoju susedu obzeral. Usmievala sa, keď hovoril.
  „Zaveziem ťa domov, a keď prestane pršať, tak sa vrátim a koleso opravím,“ dodal.
Pokračovali ďalej smerom k Laurinej chalupe. Chvíľu len tak mlčky sedeli. V rádiu hlásili predpoveď na nasledujúce dni. Po týchto dažďoch majú vraj prísť obrovské horúčavy... Lakťom ruky, položenej na riadiacej páke, sa jej jemne dotkol. Neuhla. V duchu sa potešil.
   Búrka trvala ešte asi polhodinu, oni si zatiaľ vychutnali horúci čaj u Laury.
   Ako Matej povedal, tak aj urobil. Keď sa vonku vyčasilo, pobral sa k odstavenému autu. Laura išla s ním. Pri oprave kolesa sa mu snažila asistovať najlepšie, ako vedela. Zo začiatku bol z toho nervózny a zmätený. Nečakal, že by vedela, ako postupovať.
-Prečo sa vôbec mieša do takýchto čisto chlapských záležitostí? A odkiaľ vie, čo je čo?-

  No celkom sa mu hodilo, že mu podávala náradie, ktoré práve potreboval.
Ale nečakal, že bude stáť a dokonca kľačať pri ňom tak blízko.
Keď menil koleso, zacítil jemnú vôňu jej parfumu. Na sekundu zavrel oči. Laura si ničoho nevšimla.
   Keď už bolo autíčko opäť pojazdné, Laura nevedela, ako sa má Matejovi odvďačiť. Netušila, že najväčšiu odmenu dostal v tom, že s ňou mohol stráviť čas.
   Takmer by zabudla! Veď mu musí odovzdať číslo na dcéru doktora Zachara, ktoré zistila včera v nemocnici. Vybrala z auta kabelku s lístkom s menom a číslom.
   „Laura, ďakujem, týmto si mi urobila väčšiu radosť, než si dokážeš predstaviť! Na doktorovi mi veľmi záleží. Potrebujem zistiť, čo s ním je,“ povedal dojato Matej, keď mu odovzdala papierik s údajmi.
   Rozlúčili sa a každý z nich sa potom vrátil svojim autom domov.
   Matej nevedel, ako je možné, že sa pri tejto žene cíti tak dobre. Nechápal to. Veď ju vôbec nepozná! O svojej minulosti mu zatiaľ veľa neprezradila. A tak rád by ju spoznal bližšie. Bohužiaľ s ňou nie je tak často, ako by si predstavoval. Každý deň čakal, že príde pozrieť na ranč, no stále nechodila. Bol z toho sklamaný.
     Jeho krásna suseda ostávala preňho záhadou. A nedostupnou. Napriek tomu , že bývala iba kúsok od neho. O to viac sa v ňom stupňovala zvedavosť zistiť o nej čo najviac.

                              ..................

   Keď Laura v jeden teplý júnový podvečer sedela na drevenej stoličke pred chalúpkou a písala článok pre internetový časopis, išiel okolo Matej.
„Ahoj doktorka. Už som si začal myslieť, že sa ti niečo stalo. Vôbec ťa doma nevidieť,“ povedal so širokým úsmevom, keď ju videl sedieť v tieni s notebookom na stehnách .
„Ahoj Matej!“ zvolala. Zamávala mu, aby šiel ďalej. Prešiel cez nízku bránku a podišiel bližšie k nej. „To vieš, bývam v práci skoro do večera. A slúžim často nočné. Som rada, že aspoň dnes toho bolo menej a môžem konečne dokončiť tieto resty,“ ukázala na hromadu papierov a kníh ležiacich na nízkom stolíku vedľa stoličky. Matej urobil ešte krok bližšie k nej, pohrával sa s kľúčmi od auta, ktoré držal v ruke. S úsmevom si Lauru prehliadal.
“Už dávnejšie som ťa chcela navštíviť. Tento víkend sa mi to snáď už podarí.“ usmiala sa.
   “Nemala by si to s tou prácou tak preháňať,“ povedal dobrosrdečne.

    Dnes išiel okolo autom a uvidel ju sedieť na dvore pred chalupou. Neváhal a zastavil sa na kus reči. Teraz mu však pohľad na krásnu  susedu, odetú len v šortkách a kratkom tričku úplne zatemnil mozog. Horúčkovito premýšľal, čo jej má povedať, ako jej najlepšie zdôvodní svoju návštevu. Predsa sem len tak nevlezie a nebude ju očumovať ako dáky puberťák... Jasné. Už to má! Prišiel sa poďakovať za ten kontakt na dcéru doktora Zachara... A veď je to pravda. Bol ich predvčerom navštíviť. Jeho dcéra je zdravotná sestra, žije aj s rodinou v Rakúsku, blízko Viedne. Po otcovej mozgovej príhode mu odpustila hádku, kvôli ktorej sa mnoho rokov nerozprávali. Vzala ho so sebou do sanatória, kde pracuje. Má tam 24-hodinovú opateru. Matejovi prišlo ľúto, keď videl svojho staručkého priateľa ležať v posteli s ochrnutou polovicou tela. Ale podstupoval rehabilitáciu a vyzeralo to, že sa jeho stav zlepšuje. Svojou návštevou doktora nesmierne potešil a sľúbil, že ho príde znovu pozrieť. Všetko toto Laure porozprával.
   Matej sa Laury ešte pýtal , ako sa jej v novej práci darí, bol zvedavý, ako sa má. Spomenul tiež, že sa mu blížia preteky a musí trénovať.
Snažil sa zachovať zdanie, že ju plne vníma. Občas preto pokýval hlavou, sem tam sa pousmial. Keď čosi rozprávala, jeho tmavé oči zablúdili ku krivkám jej tela. Nemohol od nej odtrhnúť zrak. Videl už kopu krásnych žien. A bežne sa mu nestávalo, aby naňho takto zapôsobila nejaká žena. Čo je na nej iné, že ho tak neuveriteľne priťahuje? Dumal nad tou záhadou a preto sa mu ťažko sústredilo na to, o čom rozprávala... Prečo ho ešte ani raz neprišla pozrieť hore na ranč? Už tu predsa býva niekoľko týždňov. Hovorila, že má rada kone. Že kedysi jazdila. Mohla prísť aj večer, po práci, vidno už teraz býva dlho, bol by sa jej venoval. Na ňu by si predsa urobil čas kedykoľvek. Veď posledne, keď sa rozprávali, bolo im spolu tak príjemne... A čo vtedy, keď ho pred bránou skoro pobozkala? Vedel, že to bolo kvôli alkoholu. Bola taká rozkošná. A mal čo robiť, aby sa vtedy ovládol. U akejkoľvek inej ženy by takú situáciu využil. Ale z nejakého jemu nepochopiteľného dôvodu chcel Lauru bozkávať pri zmysloch, opojenú jedine ním. Aj dnes je usmiata, pozitívna. Už len keď ju vidí, tak má pocit, že do jeho života vstúpilo slnko. Toľkokrát ju chcel niekam pozvať. No nikdy nebola doma, stále pracovala. Chodil na koni na miesta, kde sa zvykla prechádzať so psom, no ani raz ju tam nestretol. Uvedomil si, že sa správa naozaj ako zamilovaný puberťák... S tým musí prestať! Veď čo ak si náhodou vysvetľuje jej signály zle? Čo ak je milá ku každému, nielen k nemu? A čo ak nemá záujem? Na to nechcel ani pomyslieť. Neznášal neistotu. Nevedel, či má vôbec u tejto ženy šancu. Koniec koncov, je to doktorka a on iba obyčajný koniar... Dva úplne rozdielne svety... A pritom ju tak veľmi chce!
  Mal by zistiť, na čom je. Áno, presne tak. Konečne si to vyjasní a bude pokojnejší. Aspoň v to dúfal.
   - Musím si v tom urobiť jasno! A to ešte dnes!-
   Keď ho odprevadila k bráničke, už sa viac nechcel ovládať. Musel ju pobozkať. Otočil sa k nej. Laura zostala prekvapene stáť. Naklonil sa k nej a pohladil ju bruškami prstov po tvári. V jej jasných zelenkavých očiach uvidel výzvu. A tie on mal vždy rád. Jemne pootvorila pery a on sa k nej sklonil. Nečakaný bozk Lauru prekvapil. No nebránila sa. Práve naopak. Spočiatku váhavo ho objala okolo krku. Potom sa však k nemu pritisla a celá sa oddala podmaňujúcej blízkosti tohto kovboja. Jej pery chutili skvostne. Matej zosilnil objatie. Pritlačil si ju k svojmu vzrušenému telu. Tak strašne ju chce! A ona chce jeho! To zistenie ho ešte viac vydráždilo. Vychutnával zmyselnú chuť jej pier. Vôňu a hebkosť pokožky... Jednou rukou jej vošiel do vlasov. Laura slastne vzdychla. Ich jazyky zvádzali hriešny súboj. Bozk intenzívnel. Odrazu však zacítili čosi studené, čo sa medzi nich tislo... To už Dorka svojim ňufákom strkala do Laury...
   Matej ju púšťal len veľmi neochotne. Obaja ešte zrýchlene dýchali.
  „Potvorka. Žiarliš, čo?“ zasmial sa Dorkinmu správaniu.
  „ Dúfam, že už prídeš na ranč. Začínam si totiž myslieť, že asi nemáš záujem,“ dodal dvojzmyselne. Venoval jej ešte jeden dlhý pohľad, akoby si chcel zapamätať každý detail jej tela.
Lúčil sa s ňou nerád, no povinnosti ho volali. S tým, ako sa neplánovaná návšteva vyvinula, bol nadmieru spokojný. Laura ostala stáť pred bránkou, neschopná akéhokoľvek pohybu.
Matej zatiaľ nastúpil do auta, zakýval jej a odišiel.

    Bože, čo to len s ňou porobil? Mirek ju ani raz takto nepobozkal. Ešte teraz sa jej podlamujú kolená. V hlave má prázdno a nie je schopná vypustiť z úst ani súvislú vetu.      A ako mu to len pristalo! Zelená košeľa, výnimočne pekne oholený, tá jeho úžasná vôňa! Ešte stále cítila jeho chuť na jazyku. Zamyslene stála na cestičke, sledovala zmenšujúce sa auto. Prstami sa dotkla pier, akoby sa chcela presvedčiť, či sa jej ten bozk nesníval.  
   “Neboj sa, tento víkend už pôjdeme pozrieť na ranč,“ povedala Dorke a poškrabkala ju za ušami.

                            .................

   „Predstavte si, on spal snáď s každou ženou v okolí,“ šepkali si tetušky, keď čakali na vybavenie na obecnom úrade.
„No a všimli ste si, ako sa nosí po dedine ? Ako páv!“
„Si asi myslí, že keď chová kone, tak mu to tu všetko patrí, alebo čo?“
„A niekedy sa ani nepozdraví! Horenos jeden! A pritom ten jeho dedo bol taký milý pán,“ dodala tretia pani.
„ A má teraz novú susedu. Do hájovne sa prisťahovala taká mladá, vraj doktorka... Dám ruku do ohňa za to, že pôjde aj po nej,“ povedala pani a sprisahanecky pri tom zdvíhala obočie i ukazovák.
Tety si skracujú dobu čakania klebetením. Veď čo iné budú robiť, kým sa dámam z kancelárie na obecnom úrade uráči začať pracovať. A tak, ako si v kostole vymieňajú sväté obrázky, si tu vymieňajú názory a vynášajú neomylné súdy. No a Matej, ktorý v dedine začal pred pár rokmi chovať kone, je vždy vďačnou tému. Zrazu sa tetky zarazili. Hlasy zmĺkli a všetky oči sa obrátili k otvárajúcim sa dverám. Do miestnosti práve vchádzala spomínaná doktorka.
„ My o vlkovi..“ šepla jedna z nich.
„Dobré ránko,“ pozdravila Laura všetkých s úsmevom . Jej zjavenie im vyrazilo dych.
„Dobrý deň,“ ozvala sa zborová reakcia na jej pozdrav.
Na úrade už mali mať dávno otvorené, no presný čas tu bolo očividne len ničneznamenajúce číslo. Čo sa dá robiť, Laura si bude musieť počkať. Našla miesto na sedenie, vybrala z kabelky svoje dokumenty. Nenápadne si začala obzerať prítomných. Tri staršie panie, mamička s dieťaťom v kočíku a dôchodca s okuliarmi. Práve tento starší pán si k nej po chvíli prisadol a prihovoril sa jej.
„ Hovoril som si, reku, nová tvár, či to náhodou nie ste vy tá nová pani doktorka?“ opýtal sa jej bez ostychu. Keď Laura prikývla, pokračoval: „ To viete, nič sa tu neutají. Už teraz ste číslo jedna v miestnych klebetách,“ povedal sa a šibol pohľadom do rohu miestnosti, kde sedela skupinka postarších dám. Sedeli potichu a predstierali, že ich ten rozhovor nezaujíma. Jedna si dokonca vytiahla z tašky ihlice a začala štrikovať.
Laura sa usmiala: “Prisťahovala som sa len nedávno, veľa ľudí tu ešte nepoznám.“
„ No tak to musíte prísť na zábavu! Budú tam všetci, tak sa aspoň pozoznamujete. Za pár týždňov sa tu budú konať každoročné dožinkové slávnosti. Na ihrisku sú rôzne súťaže, zabije sa prasiatko, urobí sa hostina, varí sa guláš a večer je tancovačka pod holým nebom. Nesmiete si to nechať ujsť,“ povedal prívetivo pán a žmurkol na ňu.
„ No keď ma tak pekne pozývate, tak sa teda prídem pozrieť,“ odpovedala mu s úsmevom.
Keď Laura prišla na rad, pochopila, prečo sa vonku tak dlho čaká. Pani úradníčka si najprv domaľovala nechty. Druhá, mladšia slečna, ladila rádio a pri vyplňovaní údajov potom veselo štebotala a kládla zvedavé otázky, absolútne nesúvisiace s tým, prečo Laura prišla. Miestami sa cítila ako na výsluchu. Podpísala pár papierov, zaplatila poplatok a bolo vybavené. Keď odchádzala, zamávala skupinke, postávajúcej stále pred obecným úradom a odišla domov. Domov. Jej domov. Od dnešného dňa tu už teda oficiálne býva...
„ No ale celkom je milá tá doktorka, no nie? Neni nafúkaná, aj sa pekne pozdraví. A ani nikoho nepredbehla,“ zhodnotila jedna tetuška.
“No veru aj vyzerá celkom k svetu. Hádam by aj nebolo na škodu, keby sa ten odkundes od koní začal o ňu zaujímať. Aspoň by ho trochu poľudštila.“
  „ No šak uvidíte, či ho vôbec taká slušná panička bude chcieť,“ zamiešal sa do rozhovoru šedivý pán, s potmehúdskym úsmevom, keď prechádzal okolo skupinky.

   Tetky najskôr horúcim pohľadom prepálili chrbát starému pánovi a potom sledovali Laurine auto, kým sa im nestratilo za zákrutou z dohľadu.

                               🍀

   V sobotu ráno sa Laura sama od seba zobudila z bezsenného spánku. V prvej chvíli, ako otvorila najskôr jedno, následne aj druhé oko, sa trochu preľakla. Vzápätí si uvedomila, kde sa nachádza. Poobzerala sa po drevenej podkrovnej izbe. Lenivo vstala z postele a jej prvé kroky viedli na balkón. Oči mala opuchnuté a červené od nočného plaču, ale nevadilo jej to.

 - No a čo. Nikto ma tu nevidí. Nemám žiadnych susedov. Keď budem chcieť, môžem plakať a chodiť s krvavými očami hoci aj celé dni!-

   Táto myšlienka jej zlepšila náladu. Bolo ešte len skoré májové ráno, ale slnko už hrialo a vďaka tomu jej v tenkej košieľke nebola na balkóne vôbec zima. Až teraz si uvedomila, aký tu je z jej chalúpky nádherný výhľad. Včera večer si prehliadla hlavne dom, na výhľad ani nepomyslela. Na horizonte pred ňou sa črtali zelené, trávnaté kopce s pasúcimi sa koňmi.
    - Ach, ako je tu krásne. - pomyslela si. Pohľad na kone v diaľke na kopcovitej, rozkvitnutej lúke ju neskutočne upokojoval.

  Milovala kone. Počas strednej školy chodievala pomáhať s koňmi ku kamarátke, ktorá mala svoje vlastné kobylky. Rada spomína na tieto krásne časy. Veľa sa tam o koňoch naučila a doživotne prepadla ich kúzlu. Na vysokej škole sa jej ešte občas podarilo ísť si zajazdiť na súkromnú jazdiareň. No vzhľadom na množstvo učenia, to boli len zriedkavé jazdy na konci skúškového, alebo začiatkom semestra. No a odvtedy, ako sa dala dokopy s Mirkom, jej už na kone nezostával čas vôbec.

   - Bože, aká som len bola hlúpa, že som sa kvôli nemu vzdala svojej najmilšej záľuby!-
Pokrútila hlavou, akoby tak chcela potlačiť myšlienky, ktoré sa začali nebezpečne točiť okolo jej bývalého.

   Dnes ráno sa sama v sebe nevyznala. Na jednej strane ho nenávidela za to, ako jej ublížil. Na druhej strane jej strašne chýbal. Predsa len, prežili spolu aj mnoho pekných chvíľ a za nimi sa jej teraz cnelo.

   Oprela sa lakťami o drevené zábradlie na balkóniku a so zaujatím sledovala kone. Pokojne sa pásli. Iba sem tam zdvihli hlavu a zastrihali ušami, akoby niečo počuli. Po chvíľke ich to prestalo zaujímať a pokračovali v pastve. Ako prechádzala pohľadom po pasienku, všimla si v diaľke nejakého muža. V ruke držal kladivo a pribíjal drevený trám na stĺp ohrady.
    - Hmm, ktovie, možno by sa dalo s majiteľom koní dohodnúť a mohla by som si občas zajazdiť...- pomyslela si s nádejou.

    Hneď ráno sa rozhodla zájsť do dediny na nákup. Mala chuť na čerstvé pečivo a potrebovala aj nejaké čistiace prostriedky. Vôbec s tým nerátala a teraz nemohla začať vybaľovať skôr, kým to tu aspoň trochu nevyčistí. Našťastie je dedina celkom blízko a tak budú mať s Dorkou peknú prechádzku. Tentokrát ju vzala radšej na vodítko.

   Dedinka bola poriadne dlhá. Tiahla sa celým údolím. Domy v dedine boli usporiadane okolo kľukatiacej sa hlavnej ulice. Keď cez dedinu včera prechádzala autom, tak jej to tak neprišlo. Dnes si všimla, že takmer pri každom dome je veľká záhrada, takže sa zdá, že medzi domami sú veľké medzery. Zvláštne. Akosi rýchlo sa jej tu začína páčiť. Obzerala si okolie, kráčajúc po ceste s pokojnou Dorkou po svojom boku. Deti, ktoré práve vybehli na ulicu pred dom, kikiríkajúci kohút, vôňa pokosenej trávy, v diaľke na poli usilovne pracujúci traktor. To všetko jej pripomína vlastné detstvo. A na jej ubolenú dušu táto súhra človeka s prírodou pôsobí ako balzam.

   Keď prechádzali popri obecnom úrade, z bočnej uličky vyšiel starý vojenský tmavozelený jeep. Šofér za volantom sa na Lauru usmial, spomalil až zastavil.
„ Dobré ránko! Nezablúdili ste, slečna?“ opýtal sa muž žoviálne a vyklonil sa pri tom z okna.
„Dobrý deň. Ale nie, idem do obchodu. Je to týmto smerom však?“ odpovedala s úsmevom a rukou si zaclonila oči pred slnkom.
„Hej, dobre idete. Rovno a za kostolom doľava... A že som vás tu ja ešte nevidel?“ povedal muž.
„To ste ani nemohol. Len včera som sa prisťahovala. Bývam v starej horárni. Nemocnica, kde budem pracovať, mi ten dom prenajala,“ povedala. „ To viete, pre takého psa,“ ukázala na Dorku „ je lepší menší domček s dvorom, než nemocničná ubytovňa.“
„To je jasné. My máme doma vlčiaka. Také veľké psy potrebujú dostatok priestoru. V byte by sa im určite nepáčilo“, zasmial sa.“ Inak ja som Milan,“ a hneď jej podával ruku.
„Laura, teší ma,“ odpovedala a stisla ruku. „Viete, že ste prvý človek, s ktorým som sa v tejto dedine zoznámila?“ dodala. Silou vôle zatlačila spomienku na včerajšie nepríjemné stretnutie.
„Nebojte, zas až tak veľa ľudí tu nebýva, za chvíľu nás spoznáte všetkých. Som rád, že sme sa zoznámili. Určite sa ešte uvidíme. Pekný deň. Ja už musím bežať do práce,“ pozdravil a vyštartoval smerom von z dediny.

   Celkom milý muž, uvedomila si Laura a pobrala sa s Dorkou k obchodu.
Keď sa blížili ku kostolu, hustota domov sa zväčšovala a medzery medzi domami sa skracovali. Keď deti, hrajúce sa na ulici, videli, kto prichádza, zvedavo si ju obzerali. Najviac ich zaujal jej pes. Dvaja chlapci sa osmelili a prišli psa pohladkať. Dorka bola od malička na deti zvyknutá a tak si ich pozornosť veselo vychutnávala. Jedného z chlapcov dokonca vyoblizovala od nosa až po uši. Druhý chlapec sa na tom dobre bavil. Chlapci sa hneď vypytovali , kto je, kde býva a podobne. So smiechom im odpovedala. Mala deti veľmi rada.
    V obchode potom nakúpila, čo potrebovala a vybrala sa naspäť do chalúpky.

                                                               ...

    Zvyšok soboty strávila vybaľovaním, upratovaním a zariaďovaním jej nového bydliska. Dorka si medzitým našla trávnaté miesto vzadu na dvore a celé popoludnie sa vyhrievala na slnku.

   Laura zo skúseností vedela, že manuálna práca jej urobí dobre . Sústredí sa iba na to, čo práve robí a zaťažujúce myšlienky na Mirka úplne vyfučia z hlavy. Po každej ich hádke takto upratovala.

   Najskôr vytriedila nepotrebné haraburdy, poutierala prach na policiach. Staré noviny a papiere, ktoré tu jej predchodca skladoval, uložila do krabíc, ktoré potom zanesie do zberu. Pri čistení spálne, objavila množstvo vecí, ktoré si včera večer vôbec nevšimla.

   Keďže manzardka bola veľká a priestranná, bola zariadená ako spálňa i pracovňa súčasne. Jedine jej posteľ bola v miestnosti nová, inak tu bol pôvodný nábytok . Pod šikmým strešným oknom sídlil masívny písací stôl, s množstvom drobných zásuviek, ktorý si Laura ihneď zamilovala. Vzadu v rohu našla súkromnú knižnicu svojho predchodcu. Vo vysokej polici, siahajúcej až k stropu, ležali knihy rôzneho zamerania. So záujmom prechádzala prstami po obaloch kníh zoradených na poličkách. Od prózy a historických románov sa dostala k najväčšej skupine, ktorá sa týkala medicíny. Boli tu staršie i novšie tituly. Najviac kníh bolo z oblasti chirurgie... Jej predchodca bol teda chirurg!.. So zaujatím listovala v knihe, ktorá bola vydaná ešte v minulom storočí. Medicína šla tak výrazne dopredu, že mnoho informácií, bolo už dávno prekonaných. Napriek tomu ju fascinovalo, aké úžasne presné sú anatomické nákresy a popisy.

   Okrem kníh venovaných medicíne, tu objavila aj knihy o liečivej sile rastlín, mnoho kníh o koňoch, a tiež knihu receptov na prípravu rôznych druhov alkoholu s príznačným názvom -Domáca pálenica. Doktor mal v knihe aj svoje poznámky a očividne ju často používal, lebo mala zahnuté strany a vo vnútri záložky.
     „ Chirurg, čo má doma pálenicu?“ povedala sama pre seba a zasmiala sa. Začala byť na predchádzajúceho obyvateľa domu zvedavá.

   Nevedela, čo má s rozsiahlou zbierkou kníh robiť. Rozhodla sa, že ešte počká, či sa doktor pre ne nevráti a iba na nich utrela prach. Jej knihy zostali zatiaľ pevne zabalené v krabiciach v predsieni.

   Zišla po drevených schodoch na prízemie, aby vyniesla von krabice s novinami a ostatným haraburdím, ktoré v podkroví pozbierala. Mala ich naukladané na rukách až do výšky očí, tak, že skoro nevidela kam stúpa. A už vôbec si nevšimla, že pred otvorenými vchodovými dverami niekto stojí.

   „Klopal som, ale asi ste ma nepočula,“ ozval sa hlboký mužský hlas. „Ukážte, pomôžem vám“, hlas sa k nej blížil, aby prevzal jej náklad.
 „ Preboha, ale ste ma naľakal. Nečakala som nikoho... Ale ďakujem,“ povedala a s úľavou odovzdala štós krabíc neznámemu hlasu, ktorý sa jej rozhodol pomôcť. Otočil sa k nej chrbtom a vyniesol krabice von na podstienku.  Až keď sa zbavil svojho nákladu a otočil sa k nej, všimla si jeho tvár. Pobavený úsmev na jeho perách ju prekvapil.

  „ Vidím, že nezaháľate a pracujete ostošesť“, povedal.
 Muž bol vysoký. Trochu vyšší než ona. Cez tričko sa mu črtali mocné paže. Laura si ho podrobne poobzerala od chrbta už vtedy, keď sa zohol a ukladal vonku škatule na zem. Tmavozelené športové nohavice s vreckami po bokoch mu obopínali svalnaté stehná a zadok.

- Určite posiluje, alebo aspoň fyzicky pracuje - pomyslela si. 

   Všimla si jeho ostrý, príťažlivý profil. Začervenala sa, keď sa ich oči stretli. Z jeho pobaveného pohľadu a zdvihnutého obočia usúdila, že tuší, ako si ho až doteraz prehliadala. Zrazu jej to docvaklo! Povedomý hlas, rovnaké strnisko na brade, no miesto zlosti má tento krát v očiach veselé ohníčky. To je ten grobian zo včera!

   „Vy? Čo tu chcete?“ spýtala sa ostro, keď ho spoznala. „ Prišiel ste ma zas učiť, ako mám vycvičiť svojho psa?“ dodala ironicky.

   „Ozaj a kde vlastne je?“ obzeral sa Matej okolo seba, „myslel som si, že sa od vás nehne, že vás stráži dňom i nocou.... Prišiel som sa s ňou skamarátiť,“ povedal pobavene.

   „ Je za domom a keď ju zavolám, hneď pribehne.“

   „ Aha. Takže až keď ju zavoláte? Keď ste mi tak dôverčivo dovolili pomôcť vám, kľudne by som mohol byť zlodej alebo vrah, nie? Ochránil by vás ten váš psíček?“ pýtal sa naoko káravo. Sebavedomo sa oprel o zárubňu dverí a s pobavením sledoval jej rozpaky.

   „Nemusíte sa báť, viem sa o seba postarať,“ povedala Laura namosúrene. Založila si ruky na prsiach do odmietavého gesta. Čo ten chlap od nej chce? Druhýkrát ho stretla a mala pocit, že arogantnejší človek na svete snáď neexistuje. Takýmto povýšeneckým tónom sa s ňou ešte nikto nerozprával. Nech sa stará láskavo o seba a nie o ňu!

   „ Ďakujem, že ste mi pomohli, ale stále netuším prečo ste tu? A pokiaľ viem, tak ani meno ste mi ešte neráčil oznámiť.“

   „ Práve preto som prišiel,“ povedal, akoby sa v tej chvíli na niečo rozpomenul . „ Chcem sa ospravedlniť za ten včerajšok. Nemal som dôvod na vás tak vyletieť.“

   „To ste teda nemal“, povedala prísne.

   „ Čo keby sme zakopali vojnovú sekeru? Chcem sa s vami zoznámiť slušne a kultivovane, i keď na to možno nevyzerám,“ povedal s oslňujúcim úsmevom a vykročil k nej s natiahnutou rukou.  „Matej“ . Laura ruku s nevôľou prijala. Poctivý, silný stisk ju ale ubezpečil, že muž nežartuje a nesmelo sa naňho usmiala. Musela uznať, že keď sa kovboj nemračí, má svoje čaro.

  „ To sme teda pekne začali to naše susedstvo,“ povedala. „ Dáte si kávu?“ vyhŕklo z nej bez premýšľania.

   „Veľmi rád,“ odpovedal okamžite.

   Laura ho ešte predtým, než išla uvariť kávu, zoznámila s Dorkou. Vedela, že k cudzím ľuďom býva ostražitá, ale rýchlo si zvyká. Najmä ak na ňu ľudia hovoria pokojným hlasom. Matej si sadol vzadu na dvore do starého altánku, tak, ako keď chodieval navštíviť doktora.

   O chvíľu bola naspäť aj s horúcou kávou a sušienkami. Prešla cez dvor k drevenému prístrešku, ktorý by už potreboval opraviť. Názov altánok bol preň príliš honosný. Keď prichádzala, videla, ako sa Matej rozpráva s Dorkou. Kŕmi ju granulami, ktoré vyberá z vrecka. Ona sedí oproti nemu a vďačne vrtí chvostíkom. Zrejme to so psami vie.

   „To je teda zlý, agresívny pes, že?“ povedala zo žartu pri pohľade na túto scénku. 

   Položila tácku s kávou na stôl a jemnejšie dodala: “Ale vážne. Musíte uznať, že je to slušný pes, a že je dobre vychovaná. Ten včerajšok bola iba nepríjemná náhoda. Keby sa s koňom zoznámila postupne, oňuchala si ho, tak by vôbec tak nereagovala.“

   „Vidno, že sa jej venujete, má dobrý výcvik,“ povedal a Laura odrazu nevedela, ako reagovať na pochvalu od tohto muža.

   „Ale možno by bolo dobre, keby sa zoznámila aj s ostatnými zvieratami tu v okolí. Napríklad s našimi psami, koňmi, kravami... Aby sa nám tá situácia zo včera neopakovala."

   „ S tým úplne súhlasím,“ povedala Laura a bola rada, že tak vyriešil jej dilemu, ako sa ho na to opýtať.

  „Keď budete mať čas, vybehnite hore na ranč. Neviem, či ste už tadiaľ išli... Touto cestou na kopec a za lesom, na rovine je statok,“ povedal a ukázal rukou smerom za seba.

 “ Veľmi rád vám to tam ukážem a samozrejme zoznámime Dorku s koňmi,“ dodal s úsmevom.

   „To by bolo skvelé, prídem rada,“ povedala Laura a úprimne sa na to tešila. Takže kone, čo ráno videla na lúke patria zrejme k tomu statku.

   Ich ďalšia konverzácia prebiehala v uvoľnenej atmosfére. K pohode dopomohlo aj doktorovo slabô, ktoré Laura našla v komore. Bola rada, že si môže s niekým pripiť „na privítanie“ a ochutnať tak ten doktorov poklad. Pálenka mala svoj názov zvolený asi ironicky. Bola poriadne tuhá. Voňala po bylinách, čo jej dodávalo nezameniteľnú chuť a arómu. 

   Laura sa dozvedela veľa zaujímavostí o bývalom majiteľovi, doktorovi Zacharovi. Sľúbila Matejovi, že sa v nemocnici popýta, čo sa s ním stalo a či jeho dcéra nenechala na seba nejaký kontakt. Čas plynul a Laura nechápala, ako sa môže s človekom, ktorého vôbec nepozná, a ktorý ju včera rozčúlil, odrazu tak príjemne cítiť. Dopili kávu, popíjali slabô a veselo sa bavili. Nikdy nemala problém konverzovať i s neznámymi ľuďmi. Ale prečo má zvláštny pocit, že sa s týmto mužom poznajú už veky?

   Matej pred chvíľou nenápadne sondoval detaily z Laurinho súkromia. Rozhodla sa úplne mu všetko nevyzradiť. A tak otočila tému smerom na ranč. Pochopila, že Matej sa stará o kone a že súťažne jazdí rodeo. Na ranči sa, okrem iného, venujú chovu quarter horse a appaloosa, čo sú špičkové westernové plemená koní. Matej sa o majiteľovi ranča nezmienil a tak sa rozhodla, že na prípadnú možnosť jazdenia sa opýta neskôr, pri vhodnejšej príležitosti.

   Sedela oproti nemu a náhle si uvedomila, aký je to pekný chlap. Vždy sa jej páčili tmaví muži s jemným strniskom. Dáva to mužovi divokejší vzhľad. A taktiež vzbudzuje dojem, že sú pre neho v živote dôležitejšie priority, než každý deň pekne oholená tvárička.
    - Ako je možné, že Mirek bol presný opak toho, čo sa mi na mužoch páči? Bol ako zo škatuľky, vždy vedel, ako sa má tváriť, čo urobiť, čo povedať. Vedel, ako zapôsobiť a dosiahnuť svoje. Ako som si len mohla myslieť, že by som sa za takého „dokonalého“ muža vydala a bola šťastná?-

   Teraz jej to prišlo absurdné. Vtedy však bola uzavretá vo vlastnom svete. Iní muži okrem úžasného Mirka pre ňu neexistovali. 

   Spomenula si na ten osudný večer, keď sa ho rozhodla prekvapiť v nočnej službe a našla ho so sestričkou na inšpekčnom pokoji... V tom momente sa jej spojili všetky jeho „neočakávané zdržania v práci“ a „neplánované semináre“. Stále to bolelo, ale už jej to neprišlo ako najväčšia životná tragédia. Zapudila myšlienky na neverného exsnúbenca a sústredila sa na človeka, ktorého mala pred sebou.
    Alkohol jej stúpal do hlavy.

   - O čom to hovorí? Aha, o ranči. Ako fascinujúco a s akou vášňou dokáže rozprávať. Určite robí svoju prácu rád. Ktovie, či je slobodný... Nemôžem sa ho to len tak spýtať, to by bolo priveľmi nápadné. Obrúčku na prste nemá... No ale to nič neznamená. Mnoho chlapov predsa nenosí obrúčky... Ale inú ženu zatiaľ nespomenul...-
A to Laure dávalo aspoň trochu nádej.

   Potykali si. Muž sediaci pred ňou jej začínal byť čím ďalej, tým viac sympatickejší. Keď chce, vie byť aj očarujúci, energia z neho len tak srší. 

- Čo na tom, že pracuje pri koňoch? Veď aspoň je na čerstvom vzduchu a práca ho baví. Iní mu môžu závidieť. -

   Nevedela, čo si o nej myslí on, no v túto chvíľu ju to ani nezaujímalo. Hovorili o koňoch, o disciplínach na pretekoch , o jej novej práci. Nepamätala si, kedy sa s niekým tak otvorene a uvoľnene porozprávala.

   Mirka nikdy nezaujímalo, čo má nové v práci ona. Najdôležitejšie bolo, koľko životov zachránil on, akú novú operačnú metódu použil, koľko medikov v ten deň vyhodil zo stáže, lebo boli podľa neho nepripravení. Ako len mohla byť taká slepá?!

    Ani si neuvedomili, ako rýchlo plynul čas, kým sedeli vonku v altánku. Možno to bolo tou náhlou zmenou, keď sa jej Matej ospravedlnil a ona si uvedomila, prečo bol včera nepríjemný. A možno za to všetko mohol iba praobyčajný alkohol. Vedela však, že takto dobre sa už dávno necítila.

   Keď sa úplne zotmelo, Matej sa poďakoval za príjemný večer a chystal sa odísť. Laura ho vyprevádzala k bráničke, stále žartoval. Vonku už bola tma, svietila iba žiarovka z altánku a svetlo nad vchodovými dverami.

   Už sa jej trošku motá hlava, ale čo na tom. Keby tak nemusel odísť a zostal by dlhšie...Dostala bláznivú chuť pobozkať ho. Alebo sa ho aspoň dotknúť... Odvahu jej dodávala hladinka alkoholu v krvi. No a čo, že ho pozná len druhý deň.Je slobodná, môže si robiť čo chce! Aj bozkávať môže, koho chce... Prestala premýšľať, podišla k nemu bližšie. 

- Hm, je vyšší, než som si myslela - preletelo jej v zlomku sekundy mysľou. 

   Pobozkala ho aspoň na líce, tam kde dosiahla, stojac už na špičkách. Trochu sa jej zatočila hlava. Jemne ju zachytil za ramená. Tento malý vzájomný kontakt ich zaskočil oboch.

   „Ďakujem za návštevu a privítanie,“ povedala ticho, keď sa vrátila na zem a trochu sa spamätala.

   „Dúfam, že prídeš navštíviť ranč, čo najskôr. Budem sa tešiť,“ usmial sa ňu, poškrabkal Dorku za ušami. Vložil si ruky do vreciek  a pešo sa vybral po cestičke na ranč.

   Matej popohnal svojho quartera Astona do cvalu a vyrazili od horárne po štrkovej ceste do kopca.
- To mi tu ešte chýbalo! Mať za susedu bláznivú ženskú s agresívnym dobermanom... A kam do šľaka zmizol starý doktor Zachar? - premýšľal v duchu.
   Nespomínal, že by chcel niekam odísť. Veď ešte minulý týždeň sedeli spolu v jeho záhradke a popíjali doktorovo „slabô“. Slabô bol vychýrený doktorov tekutý liek na všetko. Vyrábal ho z rôznych druhov ovocia a bylín vo svojej pálenici a občas nechal degustovať kamarátom i náhodným návštevníkom.

   „Okoštujte, veď to je len takô slabô “, hovorieval miestnym stredoslovenským nárečím.    No tá jeho medicína mávala často aj vyše 50%. To oceňovali aj dedinskí futbalisti, ktorí ju používali dokonca na masáž boľavých svalov po tréningoch.

   Doktor bol nezvyčajne aktívny človek. Nikto nevedel, koľko má presne rokov. Ale  predpokladalo sa, že už má byť dávno na dôchodku. Sivovlasý, štíhly, vždy dobre naladený pán, bol kamarát s každým. Ešte stále pracoval na čiastočný úväzok v mestskej nemocnici. Už síce neoperoval, no jeho diagnostická presnosť dodnes často udivovala jeho o mnoho mladších kolegov. Tí, ktorí ho poznali, si k nemu chodili pre rady. Vedeli, že je to Pán Doktor. Napriek svojim nesporným medicínskym úspechom zostal skromným. Rovnako prívetivo sa rozprával s riaditeľom i s upratovačkou. Popri práci hrával v ochotníckom divadle, lúštil krížovky, organizoval pre známych z dediny rôzne výlety, udržiaval turistické chodníky a studničky v okolí. Zo všetkých síl pomáhal ľuďom, ako len mohol. Matejovi však pomohol najviac... 

   Keď Matej pred mnohými rokmi zdedil po svojom dedovi rozpadajúci sa statok s krívajúcim koňom a párom vypŕchnutých sliepok, doktor bol ten, ktorého rady mu, doslova , zachránili život.

   V dedine brali Mateja od začiatku ako prisťahovalca. Mal len málo kamarátov. Väčšinou mali pred ním rešpekt a trochu sa ho i báli. Povrávalo sa, že mal problémy s drogami. Jeho dedo ho napriek všetkému miloval. Bol asi jediný, kto veril, že z neposedného vnuka, čo k nemu chodieval ako dieťa na prázdniny, niečo dobré vyrastie. Hovorieval, že Matej jej celý on. Ba sa i na seba ponášali. Chlapec v detstve i ako pubertiak na svojom dedovi veľmi lipol. Jedine jeho bol ochotný počúvať. Nerobilo mu problém ráno vstávať, zaopatriť zvieratá, nakosiť trávu, narúbať drevo. Pre svojho deda by urobil čokoľvek. Sem tam sa síce stalo, že niečo vyparatil, ale tak to už chodí. Raz takmer spálili senník, keď tam s kamarátmi fajčili. Dedo ho síce pokarhal, ale potom sa popod fúzy usmieval. Veď v jeho veku on povystrájal ďaleko horšie veci... No podpálený senník Matejovi na reputácii medzi dedinčanmi nepridal.

   - Drzý mestský fagan, čo chodí k dedovi na prázdniny za trest, lebo si s ním už jeho matka nevie dať rady- to sa o ňom vtedy hovorilo.  

   Možno na tom bol kúsok pravdy, no prešlo už mnoho rokov, zomrelo niekoľko ľudí a Matej už nikdy nebol taký, ako kedysi. Rokmi zakorenené názory dedinčanov sa však dodnes nezmenili.

   “ Mladosť, horúca krv a zlí kamaráti, to bola tvoja katastrofa," povedal mu raz doktor Zachar. A opäť mal pravdu. 

   Po smrti Matejovho dedka, sa doktor s Matejom zblížili. Práve on Matejovi ukázal novú cestu. A Matej vďaka nemu našiel sám seba. Jeden druhému nahrádzali to, o čo prišli. A jedine Matej vedel, prečo to doktor všetko robí. Prečo sa tak nezištne stará o ľudí okolo seba... Potreboval zabudnúť na pocit viny. A liečil si tak svoje srdce, ktoré sa mu ani po 15 rokoch od smrti manželky nikdy celkom nezhojilo. V tom si boli podobní. Každý z nich stratil niekoho blízkeho a vinil za to seba. 

   Doktor s Matejom si občas spolu v starom altánku v záhrade posedeli, diskutovali nad pohárikom slabého. Vďaka nemu sa Matej pred rokmi rozhodol zdedený statok nepredať, presťahovať sa sem a začať v tomto horskom prostredí chovať plemenné kone.

   - A zrazu je preč? To nie je možné! Určite by neodišiel bez slova .- Zaumienil si, že čo najskôr zistí, čo je s jeho starým priateľom.

   V túto chvíľu však nevedel, čo ho štve viac. Neistota, že nevie, kde je s doktor, alebo to, že sa do jeho horárne nasťahovala tá rusovláska s veľkým psom? Jedno však musel uznať. Nová suseda je fakt kus. Krásna, štíhla postava a medené vlasy jej dodávajú mladučký vzhľad. Jemná, biela pokožka si žiada pohladenie. Pred očami sa mu zjavil obraz energickej ženy so zvlnenými vlasmi, vybiehajúcej spoza domu. Koľko môže mať rokov? Viac ako 30 určite nemá. I keď sa naňho mračila, všimol si malú jamku na jej líci. Zatúžil vidieť, ako sa usmieva. Stavil by sa, že sa tá jamka s úsmevom prehlbuje... A aké má krásne plné pery! Koľko pôžitku sľuboval už len pohľad na ne... 

   Zarazil sa, keď pocítil, ako mu pri týchto predstavách začínajú byť rajtky nepohodlné. Okamžite zameral svoju pozornosť na jazdu. Bláznivý cval do kopca bol pre Astona vyčerpávajúci. Posledných sto metrov pred statkom, ktorý on nazýval Rančom, viedol spoteného koňa už iba krokom. 

   Vonku sa už stmievalo. Zohol sa na koni a otvoril si závoru na drevenej bráne. Na ranči ho radostným štekotom vítali jeho dva obrovské kaukazské ovčiaky. Vždy sa zdržiavali len okolo statku, nikdy neušli. Dokonca raz odplašili aj medveďa, čo sa tu potuloval. Vedel, že sa na ne môže spoľahnúť. Veselo sa s ním zvítali, keď zoskočil z koňa. 

   V stajni Astona do sucha vyutieral, napojil, ošetril mu poškriabanú nohu. Neuveriteľne sa mu uľavilo, že ho našiel. Hnev ho už opustil a teraz by najradšej svojho vzácneho koňa vyobjímal.

   „ Ty tulák! Už mi to viac neurob, jasné ?! ,“ povedal žrebcovi a potľapkal ho po mohutnom, svalnatom krku. 

   Žrebec, akoby rozumel, odfrkol, pokýval hlavou a pokračoval v prežúvaní sena. A bol očividne rád, že je naspäť doma, v prostredí svojho boxu, ktorý dobre pozná. A v starostlivých rukách svojho pána. 

   Astonov dnešný neočakávaný "výlet" Matejovi na nálade nepridal. Bol veľmi rád, že ho našiel, hoci, keď uvidel prelomenú ohradu, ani sa v to neodvážil dúfať. Aston, ako príslušník plemena quarter horse, bol nesmierne rýchly, temperamentný žrebec a keby si zmyslel, že chce ujsť preč, nemá šancu nájsť ho. Matejovým šťastím bolo, že sa zatúlaný kôň rozhodol popásť na bylinkách kúsok za horárňou. Tam ho našiel, nasadil mu ohlávku, použil provizórne oťaže z vodítka, vyšvihol sa na jeho chrbát. A keď to vyzeralo, že sa v pohode a bez ujmy vrátia domov, vyrušilo ich to veľké psisko. 

   - Čo mu to vlastne tá ženská hovorila? Že sa tam presťahovala? Ale prečo? Čo tu bude asi tak robiť? Vôbec sa sem nehodí. Takéto mestské paničky sa predsa zo dňa na deň nesťahujú na samotu k lesu... - Nešlo mu to do hlavy.  

  - Taká mestská fiflena si myslí, že bývať v chalupe na okraji lesa je ťažká romantika. No som zvedavý, ako sa bude tváriť, keď bude musieť v zime rúbať drevo, aby v tej chalupe nezmrzla. Tá tu určite dlho nevydrží. Toto nie je prostredie pre takú peknú tváričku.- 

   Potom, čo nechal spokojného Astona v jeho boxe, v rýchlosti skontroloval ostatné zvieratá. Všetky kone boli už na noc vo svojich boxoch, seno i vodu mali. Milan, jeho pomocník, asi dokončil svoju prácu a odišiel domov tesne pred tým, než sa vrátil.
   Vo vnútri sa osprchoval, urobil rýchlu večeru a konečne sadol v kuchyni k novinám.

   Zamyslel sa. V podstate mu nič nechýba. Prišiel na to, čo ho v živote baví a venuje sa tomu. Tvrdo pracuje a vlastnými rukami premenil zrúcaninu, ktorú mu zanechal dedo, na ranč, ktorému sa začína dariť. Vyhráva v rodeu, na westernových jazdeckých súťažiach. Na nezáujem žien sa sťažovať nemôže. Na rovinu hovorí, že sa nechce viazať. Ženy tú poznámku ignorujú alebo si myslia, že po pár nociach, ktoré strávi v ich náručí, zmení názor. Nezmenil. A nikdy nezmení. Má na to svoje dôvody.

   O pol desiatej zavítala na statok Katka.
Katkini rodičia majú krčmu dolu v dedine. Občas im tam vypomáha a tak je už od malička zvyknutá na všeobecnú pozornosť. A tej sa jej dostáva požehnane. Jej neprehliadnuteľné vlasy majú farbu zrelej pšenice, z okrúhleho výstrihu vykúkajú plné prsia a na tvári jej vždy žiari úsmev. Je od neho o osem rokov mladšia. Rozprávať sa veľmi nemajú o čom. Ju kone nezaujímajú, jeho zas netrápia klebety a pletky v dedine. Za to sex je fantastický. A to im obom nateraz stačí.

   „Čau zlato. Neuveríš, čo sa stalo dneska v krčme! Tak predstav si, že Fero, no vieš, ten... “ začala Katka a živo pri tom gestikulovala. Pustila sa rozprávať akúsi príhodu.

   Matej podvedome vypol zvuk a s pohľadom hladnej šelmy sledoval ladne sa pohupujúce boky, ktoré sa k nemu blížili. Obaja vedeli, čo bude nasledovať. Mlčky s ňou zamieril do spálne.

                        ………….

   Sobotné ráno. Pol šiestej. Najvyšší čas vstať. Slnko sa nenápadne prediera cez záclonu a nedovolí mu už zavrieť oči.

    Matej si ešte chvíľu poležal v posteli a vychutnával doznievajúci pocit z prebdenej noci.
    Katka už bola preč, za čo bol vlastne rád. Takto im to viac vyhovuje. Nikoho z nich to nezaväzuje a nie sú z toho v dedine zbytočné reči. Katka sem občas večer príde, no bez vedomia rodičov. Musí byť doma ešte skôr než budú ráno vstávať oni. „Vzťah“ s Matejom by jej neschválili a ona to dobre vie.

  Vstal z postele, cestou odhrnul závesy na okne a zamieril do kúpeľne. Ospalo sa oprel dlaňami o umývadlo a zahľadel sa do veľkého zrkadla. Hľadeli odtiaľ naňho tmavé oči s malým vejárikom vrások. Na krátko ostrihané vlasy boli rovnako tmavé, ako oči. Dlaňou si prešiel po zarastenej brade. Prezrel si strnisko z každej strany a usúdil, že to ešte pár dní vydrží. Tohto roku oslávil Kristove roky. Svoj vzhľad nikdy neriešil. Veď na čo aj. Ženám sa páči taký, aký je a jeho kone sa nesťažujú. Búrlivá minulosť a práca na slnku však zanechali v jeho tvári viditeľné stopy.

   Na prebudenie si každé ráno dával vlažnú sprchu. Keď tam tak stál, nechal svoje telo bičovať prúdom tekutých ihličiek, mal chvíľu čas popremýšľať a vyčistiť si hlavu. Uvedomil si, že i keď je v zásade so svojím životom spokojný, občas túži mať čosi viac... Akoby jeho životu čosi podstatné chýbalo a on nevie, čo to je... Možno by si mal naozaj nájsť ženu, tak ako ho Milan často podpichuje... Vie, že to nerobí zo zlomyseľnosti, ale jednoducho preto, že má o ňho starosť... Poznajú sa už od detstva a jedine Milan má právo hovoriť mu takéto veci... V skutočnosti sa aj tak skôr či neskôr bude musieť usadiť. Asi by to tak malo byť, ale zároveň sa toho bál. Roky citovej samoty a striedanie žien ho začali pomaly unavovať. No nevedel, ako z toho von. Každá zo žien, ktoré stretol, ho buď bezhranične obdivovala, alebo túžila len po jeho majetku. Nemohol si pomôcť, ale práve tieto typy žien sa naňho lepili, bez toho, aby sa musel vôbec nejak snažiť.

   On bol však náročný. Na seba i na ostatných. A od svojej potenciálnej ženy v budúcnosti očakával, že mu bude rovnocennou partnerkou. Nie ako tie, s ktorými sa stretával. Milan, jeho najlepší priateľ a človek, ktorý mu pomohol rozbehnúť ranč, o jeho ženách hovorieval – „krásne ale prázdne“.
    Matej chcel ženu nielen peknú, ale aj múdru, príjemnú, samostatnú a zároveň starostlivú. Takú, s ktorou mu bude dobre. Takú, na ktorú sa bude môcť spoľahnúť. Bohužiaľ, jedinú takú už stretol. A bolo to pekelne dávno...

   Vyhrala vtedy akúsi súťaž na fotomodelku. On bol šťastný, že práve taká krásna a múdra baba, gymnazistka Terezka, sa zaujíma o neho. Outsidera, ktorý síce chodil tiež na gympel, ale ledva prechádzal z ročníka do ročníka. Nie že by bol hlúpy, ale škola ho nikdy zvláśť nebavila. O mnoho radšej trávil čas mimo nej a snažil sa predávať a kupovať všetko, čo sa dalo. Terezka vtedy dostala od agentúry zmluvu na rok, po lete mala vycestovať na fotenie do Tokia. Bývali vtedy v Bratislave. Obaja mladí, on čerstvých osemnásť, ona o dva roky mladšia. Ešte deti. Celé leto strávili spolu. Chceli všetko vidieť, vyskúšať, zažiť na vlastnej koži. Na jednej žúrke to však s experimentovaním prehnali. Matej a aj niektorí kamoši mali šťastie. Skončili len na JISke v nemocnici. Ju však z večierka odviezli v čiernom plastovom vreci. Na pitevnej správe bola jasná diagnóza –  smteľná intoxikácia heroínom.

   Zahnal túto bolestnú spomienku. Dlho si to vyčítal... Prečo len bol taký hlúpy?! On ju k tomu priviedol! Sám sa na to nikdy nedal, ale jej sa to akosi zapáčilo, nedal na ňu pozor... Tieň smrti blízkeho človeka sa s ním tiahol po celý jeho nasledujúci život. Časom síce trochu vybledol, no stále tam bol. On nezabudol, len trochu otupel. Bol to aj jeden z dôvodov, prečo sa bál na niekoho hlbšie viazať. Mal len málo skutočných priateľov a vpustiť si nejakú ženu do svojho srdca vyslovene odmietal. Bol rád, že sa z toho vtedy ako tak dostal a nikdy viac už nechcel zažiť stratu milovanej osoby.

   Dnes mu to pripadá ako zlý, vzdialený sen, nie ako skutočná udalosť. Akoby odvtedy ubehlo niekoľko životov, nie iba pätnásť rokov. Odvtedy už mal mnoho iných žien, no do žiadnej sa nezamiloval. City si zakázal a doteraz sa mu to darilo. Po toľkej dobe si už ale nevedel vybaviť Terezkinu tvár. Ostali mu iba spomienky na to, ako sa s ňou cítil. Ako dobre mu s ňou vtedy bolo... Premýšľal, či ešte niekedy stretne ženu, s ktorou si bude tak dobre rozumieť...    Našťastie ho dnes čaká vonku toľko práce, že na myšlienky ohľadne žien mu nezostane veľa času.

   Keď sa osprchoval, obliekol, s mokrými vlasmi zbehol dolu do kuchyne. Tam ho čakalo milé prekvapenie. Na stole našiel pečivo a teplú kávu, ktorú mu nachystala Katka. Zrejme odišla iba nedávno.
- Je milá, nerobí scény, je mi s ňou dobre a ešte aj raňajky nachystá. Naozaj sa dievča snaží... No môj názor na vzťah týmito činmi nezmení.-
     Najedol sa a vybral sa na dvor za svojimi každodennými povinnosťami.

                                ...

   Zanedlho videl prichádzať hore kopcom Milana na jeho starom Jeepe . Bol to jeho najobľúbenejší dopravný prostriedok. Chodil s ním iba z domu na ranč. Bol zázrak, že auto ešte jazdilo, ale Milan mal k nemu silné puto. A tak radšej investoval do opráv, než aby svoju hrdzavú lásku odovzdal šrotovisku - tam, kam patrí.

   Milan bol robustný štyridsiatnik. Jediný stály zamestnanec ranča, Matejov spoločník a blízky priateľ v jednej osobe. Kedysi pracoval ako zootechnik, no po zavretí miestneho JRD prišiel o prácu. Keďže mal dve deti- dvojičky, tretie práve čakali, to, že dostal prácu u Mateja na ranči-v dedine, kde žije so svojou rodinkou- bola preňho úžasná výhoda. Na druhú stranu, za jeho skúsenosti s chovom koní, lojalitu a povestnú dobrú náladu, si ho Matej nesmierne vážil.
    „ Nazdar, tak ako? Fany v noci ešte nerodila?“ pýtal sa s typickým úsmevom, keď vystupoval z auta.

   „ Dobré ránko. Nie, myslím, že nás necháva naschvál čakať. Aj veterinár včera hovoril, že to môže ešte pár dní trvať,“ odpovedal Matej a pomohol Milanovi vyberať z auta vrecia s obilím, ktoré doviezol.

   Spoločne odišli do stajne skontrolovať mladú kobylku, ktorej potomstvo v najbližších dňoch očakávali.

   Ako prvé dnes museli opraviť ohradu, ktorú včera podvečer Aston doslova prevalcoval. Toho dnes nechal Matej na statku, v menšej ohrade blízko kruhovej jazdiarne. Musí ho držať čo najďalej od kobýl, aspoň kým prejde toto obdobie.

   Potom vyviedli svojich štvornohých zverencov na pastviny za domom a hneď sa pustili do čistenia. Museli z boxov povyvážať slamu, vyčistiť a navoziť novú podstielku.

   „Ty ozaj, nevieš čo je s doktorom Zacharom? Včera som išiel okolo horárne a bola tam nejaká ženská... Vraj nová majiteľka. Nevieš o tom niečo?,” opýtal sa pri práci Matej Milana.

   Milan, ktorý stál v chodbičke medzi boxami, sa oprel o lopatu, ktorú práve držal v ruke, mierne skrčil obočie a zamyslene prehovoril:

   “ A vieš, že som čosi počul? Len neviem, čo je na tom pravdy...“ začal pomaly. „Doktorovi vraj prišlo cez týždeň v nemocnici zle...Vraj.. mal mozgovú príhodu...“
„Čože??“
    „ Noo, potom sa tam objavila jeho dcéra a niekam ho previezli. Myslel som, že ty budeš vedieť viac...“

   Matej bol v šoku :„To som vôbec nevedel,“ čudoval sa „ a ani mi nikdy nespomínal, že má deti. Teda vlastne o svojom súkromí ba ani o zdraví nič nehovoril,“ uvedomil si.

   „ Veru, zlatý doktor Zachar … bol trochu čudák, ale bol to poklad,“ uzavrel debatu Milan.

   „Prečo o ňom hovoríme, akoby už nebol medzi nami, čo?“ opýtal sa podráždene Matej. „Zistím, čo s ním je a pôjdem ho pozrieť.“ Milan prikývol, vedel že s Matejom sa neradno hádať.

   Bol však zvedavý na niečo iné:  „No a čo tá žena, čo sa tam prisťahovala?... Počul som, že je tiež doktorka a vraj riadna kočka,“ vyzvedal od Mateja.

   „Fakt? Mne včera prišla ako jedna z tých mestských pipín, čo majú miesto decka psa. Len neviem, prečo si kúpila plemeno, ktoré očividne nezvláda... Že je doktorka by ma vôbec nenapadlo“ , povedal nedbalo Matej a ďalej sypal granule z vreca do vedra.

   ”No šak mi už ale povedz- ako vyzerá?,“ nedal sa Milan. Hoci svoju manželku Janku miloval, za peknou ženou sa vždy rád obzrel.

   Matej sa vystrel, zamyslel a povedal: „No je vcelku pekná... Štíhla, vyššia, červené vlasy, prsia tak akurát..,“ V duchu si predstavoval Lauru, ako vybieha spoza chalupy. „A okrem toho, čo sa ma vypytuješ? Keď chceš, choď sa na ňu pozrieť. Len si daj pozor na tú jej chlpatú, zúrivú beštiu.“ povedal podráždene, keď sa prebral zo zamyslenia.

   Milanovi už začalo svitať, o akú ženu ide.
    „Ty počuj, teba musela riadne naštvať, keď takto peníš,“ podpichol ho a usmial sa popod fúzy.

   „No aby nie, však som kvôli jej dobermanovi skoro spadol z koňa. Úplne mi Astona doplašila, mal som problém to usedieť,“ vyriekol urazene Matej.

   Milan sa zasmial pri predstave, ako Matej- jeden z najlepších slovenských westernových jazdcov - zápasí s koňom, do ktorého šteká odrastené šteňa.

   „A myslíš, že je vydatá? Alebo že má niekoho?“, nenechal sa odradiť od zaujímavej témy Milan.

   „ Nemyslím si. Keby mala chlapa, tak je tam predsa s ňou.“

   „No ale ak je niekde odcestovaný... možno ešte len za ňou pricestuje...“ bavil sa Milan vymýšľaním rôznych scenárov.

   „Vieš čo, kašli na to a makaj, dobre!“ povedal mrzuto Matej. Samého ho prekvapilo, ako zareagoval pri myšlienke, že by Laura mohla niekoho mať. Koniec koncov- mladá, krásna- bolo vysoko pravdepodobné, že s niekým chodí. Alebo je nebodaj už vydatá?! Nevedel prečo, ale tá myšlienka ho podráždila.

   Napriek horúčave im šla práca od ruky. Kobylky a dve žriebätká zatiaľ spokojne spásali trávu na pasienkoch za stajňami. Milan sa popri práci stále zabával na Matejových reakciách , keď akoby náhodou spomenuli Lauru. Vedel, že Matej nemá dlhodobú známosť a nechápal prečo. Veď Matej je vraj pekný. Sám to posúdiť nemohol, preňho bol Matej, ako každý iný chlap. Ale bol to názor žien, dokonca aj jeho Janka hovorila, že Matej je taký tmavý, tajomný, že v tom je jeho čaro. A že keby chcel, môže mať hocijakú ženu, na ktorú prstom ukáže. Poznali sa s Matejom už dlho. V jeho očiach to nebol iba jeho zamestnávateľ, ale hlavne horkokrvný muž, ktorý veril len sám sebe. Nemal to v živote ľahké. A čo sa týka niektorých detailov z minulosti, o tom Matej nikdy nehovoril a Milan to rešpektoval. Matej tvrdo pracoval a vďaka tomu je dnes jedným z najúspešnejších chovateľov westernových koní v krajine. Jeho špičkové kone sú rodení favoriti. Chodievajú k nemu na nákup koní i jazdci a farmári zo zahraničia.

   Milan by mu už ale najradšej videl po boku nejakú milú, dobrú žienku. Tak nejak tušil, že tie jeho romániky ho nemôžu uspokojovať. Stále však nevedel prísť na to, prečo Matej každý rozvíjajúci sa vzťah ukončí. Ako keby mu žiadna nebola dosť dobrá! S takýmto prístupom si teda ženu nikdy nenájde.

   S manželkou sa ho už niekoľkokrát pokúsili dať dokopy s nejakým slušným dievčaťom, alebo ženou, no vždy to skončilo fiaskom. Matej mal spoločnosť na nejaký čas, dievča sa medzitým po uši zamilovalo a i po rozchode by ho nosilo na rukách. Nechápal to ani Milan, ani ostatní chlapi z dediny, ktorí Mateja v láske veľmi nemali. Matej im pritom dôvod na nenávisť nedával. Jednoducho sa iba staral o svoje veci, ostatní ho nezaujímali.  Okrem Milana a pár chalanov, ktorí tu počas prázdnin brigádovali pri koňoch, boli voči nemu ľudia v dedine dosť rezervovaní. Nepustili ho medzi seba a on sa im o to neprosil.  

  Milan nevedel, či si to Matej neuvedomuje, alebo mu to je proste jedno. Stavil by na druhú možnosť.

                                ...

    Proti Matejovej vôli sa jeho zrak pri práci neustále stáčal smerom k drevenému domcu pod kopcom. Vedel, že tam niekde je jeho nová suseda. Vraj pani doktorka! Taká mladá? Stále nevedel pochopiť, prečo sa prisťahovala zrovna sem. Veď okrem krásnej prírody tu skoro nič nie je.

   Popoludní , keď prácu okolo stajní skončili, išli sa na koňoch pozrieť s Milanom na lúku za lesom, ktorú nedávno prikúpil k pozemku ranča. Ukazoval Milanovi, ako si predstavuje, kde bude pasienok, kadiaľ pôjde ohrada. Pasienok, ktorý používajú dnes, zmenia za výbehy. Je to blízko pri stajniach, takže to bude výhodnejšie urobiť takto. A aj tráva na nových, väčších pasienkoch bude mať šancu dorásť a obnoviť sa. Veď také početné stádo potrebuje dostatok priestoru. Navyše budú musieť na nejaký čas oddeľovať žrebca od ostatných kobýl a mladých žriebät a na to treba ďalší ohradený priestor. Milan uznal, že je to dobrý nápad a navrhol, že zabezpečí od starostu drevené brvná z píly.

   Keď sa vracali na statok, prechádzali okolo horárne. Auto stálo pred bránkou, na dvore však nikto nebol, dokonca ani pes. V pravidelnom kluse prešli okolo horárne a Matej v tú chvíľu nemal chuť na reči. Milanove celodenné pripomienky a neustále poznámky ohľadne novej susedy mu zo začiatku liezli na nervy no postupne sa mu otvárali oči. Klusajúcemu, ako prvému pomaly  dochádzalo, ako hrozne sa k tej žene- Laure, tak sa tuším volá- včera správal. Nemal na to žiadny dôvod. Bol len naštvaný na svojho dodávateľa, ktorý nedoviezol krmivo tak, ako sa dohodli. Potom tá pokazená ohrada a zatúlaný kôň... A jej pes bol večer iba poslednou kvapkou, ktorá ho v ten deň vytočila. Ona za nič nemohla. Určite si o ňom teraz myslí, že je buran. Nevychovanec. A možno i čosi horšie.

   Rozhodol sa, že sa u nej večer zastaví a aspoň sa normálne predstaví. Veď sú predsa najbližší susedia.
                                   🍀

 ~  Najkrajšie miesto na zemi je na konskom chrbte a na srdci ženy ~

                   Arabské príslovie

 1.

     Na začiatok mája bolo nezvyčajne teplo. Laura si odfúkla ofinu z tváre, zohla sa a z priehradky pod palubnou doskou vybrala slnečné okuliare. Nasadila si ich a vzápätí naštartovala motor. Obzrela sa ešte raz dozadu a skontrolovala zadnú sedačku auta. Ležal tam jej pes.

     „ Máme všetko? Tak môžeme vyraziť “, povedala svojmu štvornohému spolujazdcovi.
Mimovoľne otočila hlavou a pozrela sa na okná svojho bývalého bytu. O pár dní tam už bude bývať nový majiteľ. S nostalgiou si vzdychla a poslednýkrát preletela zrakom po bytovke, kde až doteraz bývala. Žltá, stále novotou žiariaca päťposchodová budova, neďaleko nemocnice, jej niekoľko rokov poskytovala príjemný domov. Stačilo pešo prejsť cez park a bola v práci.

     Na detskom ihrisku, pred bytovkou, tak ako obyčajne, hrali deti futbal. Netušili, že tá milá pani so psom odchádza a už sa sem nikdy nevráti.
     Po vycúvaní z parkoviska ešte zamávala susedke, pani Horňáčkovej, zo štvrtého poschodia, ktorá „nenápadne“ vykúkala spod záclony.

    Zaradila a pridala plyn.
     - Jedna etapa môjho života končí, druhá začína. Čo všetko ma teraz čaká?... Akí budú noví kolegovia? Zvyknem si? Pravdepodobne áno -v duchu premýšľala.

     To jediné vedela. Kedykoľvek sa sťahovala alebo cestovala, netrvalo dlho a našla si nových priateľov. Ľahko sa prispôsobila. Vďaka svojej veselej a úprimnej povahe bola väčšinou obľúbená. Ľudia sa v jej prítomnosti cítili dobre, boli sami sebou. Jej osobité vyžarovanie ju určilo pre to, čo dnes robí, už dávno pred tým, než sa pre toto povolanie sama rozhodla. Akurát, že zase bude musieť začínať odznova. A sama. Noví ľudia, nové prostredie, nové podmienky.

    - Bude to lepšie, alebo horšie, než to bolo doteraz? Rozhodla som sa správne? Nemala som to s ním predsa ešte raz skúsiť a zostať tu? Nie! Dosť bolo všetkým pochybnostiam. Sama seba presviedčala, že všetko bude tak, ako má byť. Ako sa to spieva v tej pesničke? Čo príde, musí prísť?... Trochu ošúchané, no vedela, že pre túto situáciu nejestvuje lepšie pomenovanie. Napriek odhodlaniu zachovať si pozitívne myslenie, sa jej počas dlhej cesty do nového domova chmúrne myšlienky chvíľami vracali. 

     V meste, ktoré sa jej zmenšuje v spätnom zrkadle, ju už nič nedrží. S Mirkom, bývalým snúbencom a človekom, ktorému až do minulej stredy bezvýhradne verila, sa rozišla. Vo fakultnej nemocnici dala pred pár dňami výpoveď a rozhodla sa prijať miesto detského psychiatra v malej liečebni, 500 km odtiaľto a navyše v inej krajine!

    V spätnom zrkadle kontrolovala spolujazdca. Fenka, ležiac s hlavou položenou na predných labkách, nejavila žiadne známky cestovnej horúčky. Ba zdalo sa, že jej to je všetko jedno. Chvalabohu. Laura bola rada, že ju na cestu nemusela zatvárať do žiadnej klietky alebo nejak inak pacifikovať. Bola spokojná, že Dorka, jej fenka, to zatiaľ tak dobre zvláda. Nahlas ju pochválila. Predsa len, je to skoro ročný doberman a na cesty v aute si ešte nestihla dostatočne zvyknúť.

    „Na výjezdu z města měří rychlost, dejte si tam pozor a šťastnou cestu,“ ozval sa z lokálneho rádia príjemný ženský hlas, oznamujúci situáciu na cestách. 

   Laura milovala šoférovanie. Keď si pred pár rokmi robila v autoškole vodičský kurz, netušila, že časom tejto vášni tak prepadne. Mala rada pocit slobody a nezávislosti, ktorý jej dávalo auto. Len nedávno vymenila svoje staré auto, za nové hráškovozelené žihadlo a mala z neho obrovskú radosť. Malé, ale jej. V aute sa s ňou, okrem psa, viezlo ešte pár posledných krabíc, ktoré sťahováci nestihli odviesť na jej novú adresu. 

   Vracia sa naspäť na rodné Slovensko. Nie k rodičom, ale za novou prácou, trochu západne od nich. Keby jej myseľ neťažil pravý dôvod tohto sťahovania, celkom by sa aj na cestu na Slovensko tešila. 

     Posledných desať rokov prežila na juhu Moravy- v „najväčšom českom malomeste“– v Brne. V meste, ktoré je tak útulné, že ho považujú za svoje Česi, Moraváci, Poliaci i Slováci. Mesto, kde je pivo lacnejšie než voda. Mesto plné divadiel, kultúry... Mesto, ktoré je na prvý pohľad pokojné, až sa zdá nudné. No Laura vie, že nuda je to posledné, čo sa tam môže človeku stať. Brno má totiž zvláštny dar. Dokáže vás vtiahnuť do nekonečného víru, v ktorom si každý nájde to svoje. V Brne sa každý cíti doma, bez ohľadu na to, odkiaľ prišiel.

    Toto mesto ju opantalo od prvého okamihu, keď tam, ako čerstvá maturantka, prišla študovať. Bude jej chýbať. Mesto i niektorí ľudia v ňom. Ale musí odísť. Iná cesta nie je. Počas šoférovania sa jej v mysli vynárali ďalšie a ďalšie spomienky na jej študentské mestečko. Nezabudne, že miesto električiek tu jazdia „šaliny“ , že ľudia sa na seba usmievajú i bez dôvodu. A tiež, že so svojimi známymi si „Brňáci“ dávajú zraz zásadne na Českej pod hodinami... A KOMETA v srdciach Brňákov víťazí bez ohľadu na výsledky zápasov... Veru, na Brno jej ostanú nádherné spomienky. Je to predsa mesto jej prvej veľkej lásky...

    Keď skončila štúdium medicíny, zamestnala sa, rovnako ako jej vtedajší priateľ, neskôr snúbenec Mirek, vo fakultnej nemocnici. Bolo to obdobie, kedy bola- aspoň si to vtedy myslela- neuveriteľne šťastná. Práca v prestížnej nemocnici, milovaný muž, kopa kamarátov, neustále sa niečo dialo, všetko sa darilo. Tieto krásne časy- plné smiechu, výletov, cestovania, dobrodružstva, dlhých nočných rozhovorov pri vínku – však ukončilo zlé načasovanie a uzavrelo tak jednu etapu jej života.

     Teraz je pred ňou asi päťhodinová cesta. Cíti v bruchu jemné šteklenie, spôsobené očakávaním a zvedavosťou. Je zvedavá na všetko nové, čo ju čaká. Pracovať by mala v malom podhorskom mestečku a bývať v neďalekej dedine. Táto ponuka prišla ako dar z nebies. Byť detským psychiatrom bol vždy jej tajný sen. Kvôli Mirkovi ho ale nikdy neuskutočnila. Myslela si, že ako správna partnerka, má stáť po jeho boku. V tomto prípade to znamenalo žiť celé roky v tieni jeho závratnej kariéry. Kým on postupne získaval uznanie a popularitu na vedeckej úrovni, stal sa z neho docent (mimochodom jeden z najmladších v krajine) a uznávaný kardiochirurg, ona stále pracovala na tom istom oddelení, kam po škole nastúpila. Nevadilo jej to. Bola spokojná. Šťastná. Veď mala predsa takého úžasného chlapa! Všetci jej ho závideli. A bola naňho patrične hrdá. Mala pocit, že trochu z tej jeho „ dokonalosti“ prechádza aj na ňu... Dokonca ju ten jej pán úžasný požiadal o ruku! Slepé šťastie trvalo iba dovtedy, kým si neuvedomila, ako to všetko v skutočnosti je. 

    V nemocnici, kde od pondelka nastupuje, majú všetko, čo si od svojej práce môže priať. Malebné, kľudné prostredie medzi horami, menšia nemocnica v historickom kaštieli, dookola nemocnice park. Dokonca jej k zmluve ponúkli aj ubytovanie! Mala by bývať v staršom udržiavanom domčeku, ktorý spravuje nemocnica, kúsok za mestom. 

    „ Na ten domček sa už celkom teším. Ty budeš mať dvor na výbeh a ja budem mať malú záhradku, “ hovorila Laura nahlas svojmu psovi. 

     Pri šoférovaní si všetko dôkladne zvážila. Snažila sa na danej situácii vidieť tie lepšie stránky. Teraz je konečne slobodná. Bez záväzkov. Môže si robiť, čo chce. Bude mať viac času pre seba. Opäť sa začne venovať svojim záľubám.

     „Možno by som sa mohla zapísať aj na nejaký kurz angličtiny...,“ premýšlala nahlas. Keďže ju už dlhšie aktívne nepoužívala, jej slovná zásoba sa nehorázne zmenšovala.

    - Presne tak. Vrhnem sa do práce, obklopím sa tým, čo ma baví a chlapov nebudem vôbec riešiť. Potrebujem čas, aby som odpustila.- Viedla sama so sebou vnútorný monológ.

     Jej kamarátky sú už vydaté, majú svoje rodiny. Vždy si myslela, že aj oni s Mirkom raz založia rodinu. Ich zásnuby k tomu mali pochopiteľne viesť. No ku konkrétnemu termínu sa nikdy neposunuli. Od zásnub prešiel rok, dva a stále sa nič nedialo. Na prvom mieste bola vždy jeho práca. Tej podriaďovali všetko. Občas dokonca na nemocnicu i trochu žiarlila. Najprv jej to prišlo smiešne, potom sa čudovala sama sebe. Neskôr však prišla na to, že jej predtucha nie je až tak iracionálna... Jej úžasný Mirek totiž zdieľal svoju posteľ okrem nej aj s niekoľkými sestričkami z oddelenia! A jediný, kto o tom nemal ani tušenia, bola ona sama... Toto kruté odhalenie ju bolelo ako ostrá čepeľ noža v chrbte. Pozbierala posledné čriepky hrdosti a odišla. Poriadne ďaleko.

     „Radšej budem sama a spokojná, než falošne šťastná s takým kurevníkom!,“ pomyslela si vzdorovito. 

     Utvrdzovala sa v tom, že urobila dobre, keď odišla. No malý hlások v podvedomí sa stále ozýval a nadával jej do zbabelcov. Silou vôle ho umlčala.
- Ja predsa neutekám! Len potrebujem zmeniť prostredie, aby som sa s tým všetkým vyrovnala.-
      Zmietali ňou protichodné pocity. Veď toho človeka tak milovala! Predstavovala si, ako raz budú spolu vychovávať deti... ako ich budú spoločne učiť bicyklovať. Bola taká zahľadená do predstavy ideálneho manžela, že si nestihla povšimnúť realitu. A teraz sa v nej miešajú zlosť, sklamanie a pocit premárnených rokov. Dúfala, že časom dokáže odpustiť jemu ale hlavne sebe.

                                                           ..............

     Keď boli asi v polovici cesty, minuli tabuľu, oznamujúcu, že sa blíži motorest. Spomalila teda a odbočila k parkovisku, kde zastavila.

     „Tak poď Dorka, prebehni sa. Dáš si aj trochu vody“, povedala, keď otvárala zadné dvere na aute. Naliala psovi vodu do mištičky a vybrala z tašky pre seba doma pripravenú obloženú bagetku. 

     Na parkovisku stálo iba zopár, väčšinou miestnych, áut. Za budovou motorestu sa rozprestieral listnatý les. Fenka bola z dlhého cestovania už trošku nesvoja. Ostražito sa prešla po tráve na okraji parkoviska, vykonala potrebu a poslušne sa vrátila k Laure, stojacej pri aute. 

     Nastúpili a pokračovali v ceste. Laura si už nevedela svoj život bez psa predstaviť. Jej rodičia mali doma psov odkedy si pamätala. Pred polrokom si aj ona kúpila vlastného. Mirek s tým síce nesúhlasil, no jeho protesty na túto tému ju výnimočne nezaujímali. Dorka bola jej pes a jeho nikdy nenútila, aby sa o ňu postaral. On bol stále v nemocnici, alebo „na kongrese“ (ktovie, kde v skutočnosti bol a s kým) a jej bývalo doma smutno.
So šteniatkom prišli do bytu i drobné starosti ale hlavne radosť a spoločnosť tejto vernej štvornohej bytosti. A na plemeno doberman nedala dopustiť. Odkedy si pamätala, tak aj jej rodičia chovali dobermanov. Z duše nenávidela, keď niekto tieto psy označoval za bojové plemená. Vinila za to filmový priemysel, ktorý v každom akčnom filme ukazoval dobermany ako agresívne, neposlušné beštie. Skutočnosť je však úplne iná. A to pochopí len človek, ktorý spolužitie s dobermanom zažil. Každý doberman je osobnosť. Majú svoj temperament. Sú múdre, inteligentné, ľahko sa učia. Na svojom pánovi a jeho rodine sú doslova závislé. Laura kdesi čítala, že ak človek predá svojho dospelého dobermana, tak ten pes potom od žiaľu za svojím majiteľom umrie. Nevedela, či je to pravda a ani to nemienila zisťovať.

     Dorka akosi podvedome vycítila, ktorí ľudia sú jej pani sympatickí a ktorí nie. Keď na prechádzkach stretli niekoho z tých menej sympatických, tvárila sa ostražito, kráčala tesne popri Laure, akoby ju chcela chrániť a aby si dotyčný dobre rozmyslel, či bude s jej pani začínať okrem pozdravu nejaký dialóg. Naopak, keď v parku natrafili na niekoho známeho, nejakých priateľov alebo deti, Dorka by od radosti snáď aj salto dozadu urobila, keby to dokázala.

     Veru, spolu boli už zohratí tím. Od začiatku chodievali na cvičák a Laura zo svojho nezbedného šteniatka postupne vychovávala najvernejšieho priateľa. Fenka nemala ešte ani rok, no vzrastom sa už približovala svojej budúcej veľkosti. Dorkino štíhle, čiernohnedé elegantné telo, lesklá, zdravá srsť a dobré vychovanie, boli Laurinou pýchou. Dokonca s Dorkou vyhrala už aj jednu juniorskú výstavu šteniatok.
     Cesta im ubiehala neuveriteľne rýchlo. Možno práve vďaka vedomiu, že to zlé ostáva za nimi.

                                                               ..........

      Postupne prešli hranicami, väčšími i menšími slovenskými mestami i dedinkami, až sa dostali takmer k cieľu cesty. Malé, nenápadné mestečko, kde mala Laura začať pracovať, ich vítalo rozkvitnutou jarnou prírodou. Okolie bolo naozaj prekrásne. Mesto bolo totiž obklopené z každej strany horami a lesmi. Čerstvá zeleň bola všade, kde sa len pozrela. Po tom, ako minuli nemocnicu s pestrofarebne rozkvitnutým parkom, pokračovali asi tri kilometre do neďalekej dediny. Tam niekde by mal byť jej nový domček.

    „ Na križovatke odbočte doľava“, ozval sa hlas z GPS.
     „Ok, pani Irma, dúfam, že vieš, kam ideme“, rozprávala sa Laura so svojim GPS, tak ako vždy, keď bola v aute sama.

     Za poslednou zákrutou na konci dediny sa cesta rozdvojovala. Odbočila z hlavnej na vedľajšiu, trochu rozbitú, asi po dvadsiatich metroch už len štrkovú cestu. Pred nimi sa vynorilo malebné údolie. Jeho stredom tiekol potôčik. Cestička, po ktorej išli, viedla popri potoku a mierne stúpala. Doviedla ich k malému, osamotenému domčeku. Stál nenápadne učupený na úpätí kopca. Cestička za domom pokračovala a strácala sa kdesi na vrchole hôrky.

     Domček vyzeral presne tak, ako na fotkách, ktoré si minulý týždeň prehliadala na internete. Vítala ju, na pohľad príjemná, stará drevenica, ktorej strecha bola nanovo pokrytá červenou škridlou. K vchodovým dverám viedla krytá drevená veranda, ťahajúca sa pozdĺž celého domu. Nad oknom na čelnej stene boli namaľované jelenie parohy. Kedysi dávno tu bola vraj horáreň.

     Zaparkovala pred domom, vystúpila z auta a pustila Dorku von. Čiernohnedý pes, doteraz apatický, sa odrazu prebral a začal zvedavo skúmať nové pachy okolia. Bol to len kúsok za dedinou a všade dookola vládol neobyčajný pokoj. Lauru až ohromil svieži, čistý vzduch, ktorý priniesol vetrík z neďalekého lesa. Nadýchla sa z plných pľúc.

     Drevená chalúpka, ohradená nízkym latkovým plotom, bola len o trochu väčšia než chata jej rodičov. Kľúče našla na okne pod kvetináčom , tak ako jej riaditeľ sľúbil.
Po dome na dedine vždy túžila. Myslela si, že keď Mirek uspokojí svoje ambície v nemocnici, kúpia si domček so záhradou, alebo vinicou (to bol Mirkov sen), v dedinke niekde pri Brne a budú bývať tam. No nestalo sa tak.

     Kamarátky sa jej spočiatku veľmi čudovali, keď im povedala, kam sa sťahuje. Darmo im vysvetľovala, že je to práca, po akej túži a že vidiecky vzduch jej iba prospeje. Nemohli tomu uveriť.
     „Čo tam budeš, prosím ťa, robiť? Veď to je pánu Bohu za chrbtom!,“ čudovali sa. Sľúbili, že ju prídu čo najskôr navštíviť, aby sa presvedčili, ako to tam zvláda.

     Laura otočila kľúčom v zámke. Hrubé dvere lenivo zavŕzgali. Zvedavo vošla dnu. Privítala ju zvláštna vôňa. Cítila kombináciu byliniek, húb a čohosi, čo nevedela identifikovať. Na okraji schodišťa si všimla zväzok bylín, asi materina dúška, ktoré sa tam viseli a sušili sa. Pre istotu však radšej otvorila oblok, otočený na verandu. Veď ktovie, kedy bol naposledy otvorený.

     Z predsiene vošla do kuchyne a postupne prechádzala jednotlivými miestnosťami na prízemí. Na to, že to bola stará horáreň, bol domček vybavený celkom slušne. Kuchyňa bola prepojená s útulnou obývačkou. Spolu vytvárali písmeno L. Zariadenie v dome bolo jednoduché, no praktické. Väčšinu tvoril masívny drevený nábytok. Pred sedačkou so stolíkom v obývačke bol postavený kamenný kozub. Kvietkované závesy na oknách by už potrebovali vyprať.

     V kúpeľni, ktorej dvere boli ukryté vzadu pri komore, našla bielu oválnu vaňu s mosadzným vodovodným potrubím. Táto miestnosť prešla viditeľnou obnovou. Na stene boli svetlo hnedé kachličky s motívom listov a nad umývadlom bolo zavesené veľké zrkadlo. Nebola to jej luxusná kúpeľňa z predchádzajúceho bytu, ale bolo to viac, než čakala.

    “Á, je tu aj bojler,“ preletelo jej hlavou, keď ho uvidela v zadnom rohu.
    Zapojila kábel do elektriny a nastavila teplotu. Dúfala, že je stále funkčný. Riaditeľ jej tvrdil, že všetko zariadenie na 100% funguje. Domček je údajne zariadený starosvetsky, ale pohodlne. A že ak bude chcieť, môže si ho zariadiť podľa seba. Predtým tu vraj tiež býval nejaký doktor... Tak jej to riaditeľ nemocnice opisoval, keď s ním naposledy telefonovala. Bolo vidieť, že domček, hoci je pekne opravený, doteraz nesie stopy bývalého obyvateľa.

     Na poschodie viedli drevené schody s vyrezávaným zábradlím. Celé podkrovie pod lomenou strechou vypĺňala jedna veľká podlhovastá miestnosť. Úzky, drevený balkónik, ukrytý vpredu pod strechou, bol orientovaný na východ.

    Po zbežnej prehliadke domu sa Laura vrátila k autu, aby postupne povynášala krabice z auta. Uložila ich do predsiene k ostatným, ktoré tam už na ňu čakali.
Ostatné vybaľovanie má čas.

     V kuchyni, ktorá bola tiež slušne vybavená, si uvarila kávu, a kým jej zovrela voda, nabrala psovi vodu do misky. Potom aj s hrnčekom voňajúcej kávy vyšla von a vybrala sa ešte na obhliadku záhrady.

     „Bývalý majiteľ je už odtiaľto asi dávno preč“, pomyslela si pri pohľade na hustú burinu, ktorá dusí posledné záhony. 

     Odpila si z kávy z červeného hrnčeka. Prechádzala sa po záhrade a v duchu si už predstavovala, kde vysadí papriky, hrášok , obnoví záhon byliniek.
- Tam vzadu zasadím medovku a šalviu. A paradajky, ktoré som doteraz pestovala na balkóne, budú môcť rásť vonku na slniečku v teplej zemi. Bude to tu chcieť drobné úpravy, ale pôjde to. -

     Nebolo to tu dokonalé, ale akosi cítila, že by si z tohto miesta mohla urobiť domov. Ani si neuvedomila, že sa usmieva. Svojím založením bola odjakživa prírodný človek. Doteraz žila v meste, lebo tam mala prácu a snúbenca. Bolo to pohodlné, zvykla si. No kedykoľvek sa jej podarilo, odchádzala z mesta preč. Aj s Mirkom dosť cestovali, nielen do zahraničia, ale aj doma po horách, obaja milovali turistiku. Laura zbožňovala prírodu a všetko živé. Preto vôbec neváhala, keď sa jej ponúkli s novou prácou aj možnosť presťahovať sa do domu. A jej srdce bilo teraz aspoň o trošku pokojnejšie.

     Z južnej strany pozemku bolo slnečné vyvýšené miesto. Tam by mohla byť časom skalka... V hlave jej vírilo milión nápadov. Už ich len zrealizovať. Vzadu na dvore kvitla čerešňa. Vôňa jej kvetov vítala Lauru, už vtedy, keď vystupovala z auta. Teraz ju konečne objavila. Nevedela sa dočkať leta, keď budú čerešne zrelé. Pri dome rástli aj hrušky a párik jabloní.

     „To bude skvelé, na jeseň tu budem mať vlastné čerstvé ovocie,“ pomyslela si blažene. Už teraz sa jej zbiehali slinky na šťavnaté plody.
Z optimistických úvah ju prebral zúrivý štekot. Dorka niekde odbehla a už hodnú chvíľu ju nevidela.
- Ale veď tu nemá kam ujsť... Sme tu na samote, nikde dookola ani noha... Alebo že by tu bol medveď?- zhrozila sa v duchu.
Taký divoký brechot ešte od Dorky nikdy nepočula.
- Preboha! Čo ak sa jej niečo stalo? Možno niečo našla...-
V panike položila hrnček na okno, zvrtla sa a utekala okolo domu za zvukom. Pes neprestajne štekal...
„Dorka! Dorka, k nohe!“ kričala pri behu na psa.
Dorka ju ale nepočula. Bola zamestnaná niečím zaujímavejším. Štekala a štekala.
Obraz, ktorý sa Laure naskytol, keď vybehla spoza domu, jej vyrazil dych.
    „ Chyťte si tú potvoru, lebo príde k úrazu!,“ zakričal muž, sediaci na neosedlanom, vzpierajúcom sa koni.

    Nebyť balansovania na chrbte koňa a dojmu, že každú chvíľu spadne, vyzeral by jazdec na čiernom, ako uhoľ tmavom, koni naozaj impozantne. Polovicu tváre mu zakrýval široký kovbojský klobúk. Za normálnych okolností by sa Laura pokochala pohľadom na jazdca na krásnom žrebcovi, no tento krát sa bála o Dorku, aby jej ten kôň neublížil. Bežala ju utíšiť.

     „Je to ešte šteňa. Nikdy predtým koňa nevidela, preto doňho breše“, obraňovala svojho psa.

     Takmer na šmyku ťahala Dorku za obojok smerom k domu. Zavrela za ňou bráničku. Zrejme to trochu pomohlo, lebo sa ukľudnila a už iba občas nesúhlasne zavrčala spoza plota na koňa.

     „Čo to má znamenať? Čo tu robíte ? A kde je doktor Zachar?“, spustil bez pozdravu paľbu otázok cudzinec.

     Z očí mu šľahali blesky. Jeho kôň sa už nestaval na zadné, ale prešľapoval na mieste a nervózne pohadzoval bujnou hrivou. Jazdec na koni sa kŕčovito stehnami držal. Jednou rukou sa pridŕžal aj hrivy.

    „Keď si neviete vychovať psa, tak ho láskavo nenechávajte bez dozoru, hlavne takéto plemeno !, “ dodal namosúrene.

    - Čo si ten chlap o sebe myslí?! - V Laure to vzkypelo. Jej fenka je predsa vychovaná a je dokonca naučená štekať na povel.

    Nadýchla sa, v snahe zachovať aspoň zdanie pokoja, odmerane odvetila: „Dorka je slušne vychovaná. A štekala preto, lebo sa s koňom ešte nikdy nestretla. Nikomu by neublížila... Ak hovoríte o bývalom majiteľovi, tak netuším, čo sa s ním stalo. Od dneška tu bývam ja,“ dodala nakoniec s trošku väčšou istotou v hlase.
    „Som Laura,“ povedala.

    Podišla bližšie k mužovi na koni a vystrela k nemu hore ruku. Neznámy ruku ignoroval. Podarilo sa mu už upokojiť koňa. Ľavou rukou zvieral koniec vodítka prehodený cez krk koňa, pravou si podvihol klobúk, aby si ženu z výšky lepšie prezrel. Nevedomky tak odhalil svoje niekoľkodňové strnisko a tmavé oči. Na chvíľu sa zamračil.

     Vystrel sa a odmerane odvetil: “ Aha, tak to sme potom susedia. Bývam hore na kopci.... Na budúce si toho psa priviažte, chodíme tadiaľto s koňmi často.“
Nečakal na odpoveď, venoval Laure ešte jeden zamračený pohľad, zvrtol koňa a rýchlo odcválal.
Laura ostala stáť na cestičke s otvorenými očami aj ústami.
    - To malo byť čo?! Na priateľské susedské privítanie to teda nevyzeralo... Ale nech ide do čerta! Psa určite priväzovať nebudem. A tiež si nenechám znepríjemniť deň takým nevychovaným idiotom! -pomyslela si.

     Otočila sa a odkráčala do domu s Dorkou v pätách. To sa jej to tu pekne začalo... Dnes už nemala náladu na nič. Vybalila preto len pyžamo a hygienické veci. Po dlhej ceste a privítacom konflikte bola už poriadne unavená. Horúci kúpeľ by jej mohol urobiť dobre.
Pred tým, než pôjde spať, sa rozhodla zavolať rodičom.

     „Jasné, mami, nemusíš sa báť. Všetko je v poriadku... Ten domček chce pár úprav, ale inak je veľmi pekný. Aj záhradka tu je... Hm. V pondelok nastupujem.. Hej. Dobre... Tak pozdrav ocka, keď sa vráti, pa.“

     Nastavila budík na mobile, odložila ho na poličku. Ľahla si do svojej novej postele a pritiahla paplón až po krk. Deväť hodín. Ani nepamätá, kedy šla naposledy takto zavčasu spať. Ležala bez pohnutia... Čo to počuje? Nič. Len neuveriteľné ticho. Počuť iba Dorkin pravidelný dych, ako spokojne odfukuje pod nohami postele.

     Po chvíli sa začala prevaľovať, v snahe nájsť si najlepšiu polohu. Ostala ležať na boku. Napriek únave spánok neprichádzal. Prižmúrenými očami sledovala tenučký pás mesačného svetla, ktorý sa predral cez ťažký záves dnu. Okolo nej len ticho a tma.
- Takže takto sa žije v dome na samote? -

    Žiadni hluční susedia, žiadna podnapitá mládež, vracajúca sa nad ránom domov. Žiadne polnočné rozjazdy, vŕzgajúce električky, trúbenie áut. Nič z toho jej tu nechýba. Len jej v tej veľkej posteli ostalo akosi neurčito smutne... Túži zdieľať toto ticho a pokoj s niekým... Zaspávať v objatí... Chcela by cítiť teplý dych milovaného človeka... Pocit bezpečia...

     Čo asi teraz robí Mirek? Možno má službu v nemocnici... alebo sedí doma a do noci pracuje... Číta knihy a robí si poznámky, pripravuje prezentáciu na prednášku. Mala ho pred očami ako naozaj...
„Aaale niee!“ vzdychla.

    Nemala dovoliť myšlienkam, aby sa uberali touto cestou! Začali ju neznesiteľne štípať oči. Ani nevie ako, a jej horúce slzy si sami našli cestu von. Pomaly, potichúčku , konečne vytryskli na povrch. Boli to prvé slzy, ktoré od ich rozchodu preliala. Zomlelo sa to tak rýchlo... V priebehu pár dní ukončila všetko, pre čo až doteraz žila. Nemala čas ani plakať.

    - Ale už sa pred nikým nemusím pretvarovať, aká som silná a že som sa s tým vyrovnala. Nevyrovnala...- Smrkla.... - Ale vyrovnám sa... Časom.-

     Jej odhodlanie bolo silnejšie než pocit sebaľútosti. Keď už od vyčerpania nevládala plakať, zaspávala na vankúši premočenom teplými slzami.

     Tesne pred ponorením sa do ríše snov, sa jej z podvedomia vynoril obraz neznámeho jazdca na vzpierajúcom sa koni.

                                   🍀

      To, že materská / rodičovská dovolenka, nie je dovolenka, tu snáď netreba nikomu vysvetľovať. Starostlivosť o náročné dieťa, zabezpečenie fungovania domácnosti, riešenie bežných i menej bežných starostí, nedostatok intelektuálnej činnosti a taktiež táto podivná covidová éra- toto všetko u mňa viedlo počas rodičovskej dovolenky k nahromadeniu emócií a myšlienok, ktoré som potrebovala nejako ventilovať.

      Niekto na materskej pečie koláče, niekto šije krásne oblečenie, niekto maľuje, ja píšem. Už od detstva som rada písala (denníky, slohové práce- pre seba aj pre spolužiakov ), vytvárala som- a stále rada vytváram - zoznamy, milujem vôňu papiera a Moleskinové diáre. Zbožňujem pocit, keď si svoje myšlienky prečítam utriedené na papieri. A tak je tomu aj teraz. Svoj ventil som znovuobjavila v písaní. 

     Keď som pred Vianocami hľadala v počítači fotky na výrobu fotokalendára pre našu rodinu, medzi zabudnutými súbormi som náhodou objavila svoj ,, šuflíkový román ”. Napísala som ho pomedzi štátnice - áno, najlepšie sa mi vždy písalo pod tlakom. 

      Začítala som sa, niektoré  pasáže sa mi po rokoch žiadalo prepracovať. A tak som sa do toho pomaly pustila. Po večeroch, po nociach. Ako na takú lahodnú čerešničku na torte, som sa vždy tešila na ten čas, keď dom konečne stíchne a ja môžem aspoň na chvíľu sadnúť k počítaču a písať. Väčšinou som však po náročnom dni (takmer každý jeden deň) bola tak unavená , že som sotva zvládla otvoriť súbor. Niekedy moje zápisky vyzerali aj takto: sncjfnckjshgaschdgajdhaldajdgajhdgakjdkajdgfmcndbdjhfbdkbfdsldfdhslhfslfsfns.......... ……........................................................ a moju hlavu, položenú na klávesnici, zobudilo až polnočné zaplakanie nášho  mláďatka. Inokedy, potajomky, zamknutá v kúpeľni, som stihla iba niečo malé doťuknúť v texte, najmä počas tých vzácnych chvíľ, keď sa manžel nechal oddane česať od našej princeznej (kto ho pozná, vie, že tých vláskov nemá nazvyš) .

     Každopádne, ja som si písanie príbehu, s ktorým sa chcem v nasledujúcom období s vami podeliť, skutočne užívala. Verím, milé dámy, že aspoň na chvíľu zabudnete na každodenné starosti, a ponoríte sa do života mladej lekárky Laury...

A nakoniec si uvedomíte, že naozaj, ale naozaj -  NIČ NIE JE STRATENÉ.

Niektoré postavy a miesta v tomto príbehu sú inšpirované skutočným životom.  

Každý týždeň zverejním jednu kapitolu.

Budem vďačná za Vaše postrehy a komentáre.

Prajem Vám všetko dobré, a nezabudnite - nič nie je stratené 😉

Vaša LadyLea 🍀