Môj príbeh - čakanie na malého Slovanistu

...tak ako ho (možno) poznáte z Dieťaťa alebo Mama a ja 4/2010.

Mesiac po svadbe, v septembri 2007, som vybrala posledné balenie antikoncepcie, a pre ďalší recept som už nešla. S doktorom sme sa rozprávali, že už sme si s manželom všetko naplánovali. Bábo by sa mohlo narodiť na jar, aby sme s ním v lete mohli ísť na dovolenku. Doktor sa vtedy smial, že - no veď si plánujte, ajtak to bude všetko inak. Nesnažili sme sa nejak plánovane, nechávali sme to na náhodu. Od októbra som postupne ocikala asi 3 tehotenské testy, ale všetky boli negatívne. Pri prvom som bola trocha sklamaná, ale postupne som si "zvykla".

Koncom júna mi zase meškala menštruácia. Manžel bol na hokejbalovom turnaji, a ja som mala prísť poobede za ním. Bolo to deň pred mojimi narodeninami. Ráno som si povedala, že test (mimochodom posledný, ktorý som mala doma) ocikám až zajtra. Ale nevydržala som to. Pred odchodom z domu som sa rozhodla, že skúsim. Na teste sa hneď po namočení do pohárika objavila jedna čiarka, tak som si vzdychla, že no nevadí, a išla som sa obliecť. Test som nechala na WC. Potom ma napadlo, že by som ho mohla aj vyhodiť - veď koho by potešil pohár s močom na WC. Na moje veľké prekvapenie som na teste objavila ešte jednu čiarku. Stačilo len počkať potrebné 3 minúty, a bola tam. Nemohla som uveriť...

Pred manželom som to utajila až do príchodu domov. Doma som ho zobrala za ruku, a s úsmevom na tvári mu ukázala test. Na nejaké slová som sa nezmohla. Manžel sa ma len opýtal, že čo to znamená...

Moje tehotenstvo bolo "bezpríznakové". Žiadne ranné nevoľnosti, únava, chute, všetko bolo tak ako predtým. Zatelefonovala som doktorovi, že asi čakáme, tak mi povedal nech sa prídem ukázať.

Tak som prišla. Rovno ma zobral na ultrazvuk, a tam som to uvidela. Malá fazuľka, a krásne jej bilo srdiečko. Zrazu som nevedela nič. Ako by mi niekto úplne vypol mozog. V hlave mi ostala len tá obrazovka a na nej čiernobiely obrázok. Sestrička mi potom ešte brala krv a pýtala sa ma na nejaké základné otázky, na ktoré som jej nevedela odpovedať... Dala mi do ruky kartičku, že za mesiac si mám prísť pre tehotenskú knižku.

Prešiel mesiac, dostala som knižku a k tomu jednu fotku z ultrazvuku, na ktorej už nebola len fazuľka, ale bábo malo ruky a nohy. Na internete som si našla stránku s mojimi "kolegynkami" - tiež čakali bábo v marci 2009. Písali sme si o pocitoch, aj o tom, čo nás čaká v najbližšej poradni.

Prišiel 16 týždeň mojej tehotnosti a ja som vedela, že ma čaká skríning na vrodené vývojové chyby. Bola streda, doktor mi spravil ultrazvuk a sestrička mi potom zobrala krv. V piatok budú výsledky, mám si zavolať. Keby bolo niečo zlé, určite sa mi ozvú. Bolo jedenásť hodín, piatok a ja som sa tešila. Nikto mi nevolal, tak som zdvihla telefón a vytočila číslo - chcela som sa len uistiť, že všetko je tak, ako má byť. Sestričku som poprosila o moje výsledky, ale povedala mi, že ich práve dostala, nech zavolám o 10 minút, keď ich bude mať vytriedené. Pred dvanástou som teda znovu vytáčala číslo. Sestrička mi odovzdala doktora, a jeho slová si pamätám, ako by to bolo včera: "Kuriatko, neni to dobré, prídite v pondelok..." Potom mi dal termín. Hneď som volala manželovi, ale nikto nedvíhal. Bola som v práci, on niekde obedoval... Zatvorila som sa na záchode s plačom. Skúšala som ešte párkrát volať, až kým manžel nezdvihol. Už vedel o všetkom. Doktor je totiž jeho kamarát. Dohodla som sa s ním, že príde skôr z práce a počká ma doma. Zvyšok smeny som striedavo preplakala.

Čakal nás najdlhší víkend. Manžel vedel niečo viac než ja, zistil že som mala zvýšenú hodnotu AFP. V sobotu sme skúšali nájsť na internete čo by to mohlo znamenať, a trošku nás ukľudnilo to, že amniocentéza väčšinou vývojové chyby nepotvrdí.

Konečne prišiel pondelok a my sme sedeli u doktora v ordinácii. Pred nami bol papier, na ktorom bolo čierne na bielom - Skríning pozitívny, pravdepodobnosť vrodených vývojových chýb 1:7. Doktor hovoril, že takéto výsledky nevidel už dávno. Zvýšená hodnota AFP poukazuje na riziko rázštepových ochorení. Ale nedá sa zistiť, či je to "jednoduchý" rázštep podnebia, alebo zo životom nezlučiteľný rázštep nervovej trubice. Zobral ma na ultrazvuk, a krpca si znovu poobzeral. Všetko vyzeralo v poriadku, ale to, že tam naozaj nieje žiadny nález, nám vedel potvrdiť až o 3 týždne. Bábätko bolo ešte malé. Ak si chceme byť naozaj istí, je tu riešenie - amniocentéza, a ak si priplatíme FISH test, predbežné výsledky sú do 24 hodín. Hneď sme súhlasili, a doktor nám dohodol termín na ďalší deň v ISCARE.

V utorok sme teda absolvovali pohovor u genetika, a okolo 10.00 ma zobrali na amniocentézu. Keď som ležala na sále, držala ma za ruku sestrička - anjel. Hladkala ma a ukľudňovala, ale ja som len plakala. Hrozne som sa bála o malé. Doktor sa ma pýtal, či ma to bolí. Nebolelo. Cítila som len jemný tlak, bolo to dokonca príjemnejšie ako odber krvi. Do 12.00 som si ešte poležala na izbe, a potom pre mňa prišiel manžel a zobral ma do reštaurácie na obed. Než som si stihla objednať, zazvonil mi telefón. Volal genetik, ktorý mi povedal tu najkrajšiu vetu, akú mohol - hladina AFP v plodovej vode je v poriadku. Večer volala aj druhá genetička, že aj chromozómy sú v poriadku. Aký kameň nám padol zo srdca, sa ani opísať nedá.

Svet bol zase krásny. Každý deň som hladkala a natierala bruško, postupne kupovala nejaké vecičky a chystala sa na príchod nového človeka.

V 20 tt sme absolvovali druhý veľký ultrazvuk, postupne dalšie poradne. Tretí a posledný ultrazvuk nám vyšiel až po sviatkoch - 9.januára 2009. Bola som už v 32 týždni. Celkom sa nám vydaril, lebo malému bolo konečne vidieť aj do tváre. Doktorovi sa ale nezdali prietoky a stav placenty. Povedal, že teraz bude mať pár dní dovolenku, ale o týždeň že sa vráti a máme prísť znovu na kontrolu.

Na ďalší deň ale volal manželovi, že mu to nedá, a že nás pošle na Antolskú, kde nám špecialista znovu skontroluje prietoky. A pre istotu nech sa pripravím na to, že si ma tam nechajú.

Ďalší deň ráno sme sa hlásili na Antolskej. Doktor skontroloval prietoky, pozrel na placentu, vypísal prijímaciu správu a poslal ma do šatne prezliecť sa a potom hore na oddelenie, kde ma prijali na Rizikovú graviditu. Pred vchodom na oddelenie som sa rozlúčila s manželom a sestričkám som diktovala moje údaje už so slzami v očiach. Prvý deň bol najťažší. Postupne som si ale zvykla na nemocnicu, a po pár dňoch som sa zmierila aj s tým, že domov ma už nepustia, a že malý možno pôjde von o niečo skôr a cisárskym. Pozitívne bolo, že som chodila na monitor každý deň, takže som každý deň 20 minút počúvala srdiečko nášho bábätka. A zrazu, po dvoch týždňoch v nemocnici, mi na rannej vizite primár hovorí, že malý je v poriadku a priberá, monitory sú stále v poriadku, tak môžete ísť domov. Jediná podmienka bola 2 krát do týždňa kontroly na oddelení.

To som naozaj nečakala. Tešila som sa ako malá. Zbalila som si veci, a keďže manžel bol práve v ten deň mimo Bratislavy, domov ma odviezol otec.

Doma som si poobzerala všetky veci, ktoré sme mali pre bábo nachystané. Postupne som ich oprala a ožehlila, a doobjednala to, čo nám ešte chýbalo.

Vždy v pondelok a v piatok som chodila na kontrolu - na monitor. Všetko bolo v najlepšom poriadku, ale keďže placentu som mala zostarnutú už v januári, pôrodník nás postavil pred poslednú skúšku - záťažový oxytocínový test. Ten ukáže, ako sa bude správať placenta pri kontrakciách, a môže spustiť pôrod. V sobotu ráno, 21.februára, sme teda prišli do pôrodnice, dali ma na monitor a po 20 minútach mi pichli infúziu oxytocínu. Prišli kontrakcie, ale nič ďalšie sa nestalo. Pýtala som sa sestričky, ktorá ma chodila kontrolovať, či to je už ono, ale hovorila, že ozajstné kontrakcie sú silnejšie. Skontroloval ma aj pôrodník, a po hodine ma odpojili a pustili domov. Doktor povedal, že sa uvidíme v pondelok v poradni. V pondelok ma pozrel, povedal že ide na pár dní na lyžovačku aj s mojím gynekológom, ale nech v piatok prídem na monitor a dám si ho skontrolovať nejakému lekárovi. Ale že na pôrod to nevyzerá, a my sa uvidíme v poradni budúci pondelok.

Piatkový monitor dopadol ako všetky predchádzajúce. Ukážkový.

V noci z piatka na sobotu ma prebudilo tvrdnutie bruška. Trocha som sa bála, do vypočítaného termínu chýbalo ešte 6 dní. Tvrdnutie ale po dvoch hodinách prestalo a ja som ráno išla cvičiť poslednú hodinu kurzu jogy. Tam mi tiež párkrát stvrdlo bruško.

Poobede mi bruško začalo tvrdnúť znova. Najprv som tomu nedávala nejaký význam, ale keď to neprestávalo, začala som si to zapisovať. O šiestej večer sme sa rozhodli zavolať doktorovi, čo máme robiť. Povedal že už sa z lyžovačky vrátili, a nech voláme pôrodníka. Ten nás poslal do pôrodnice, nech sa tam na mňa pozrú, a prípadne ho zavolajú. O siedmej som už bola na monitore a doktorka na príjme poslala manžela zaplatiť poplatok za účasť na pôrode a zavolali sme pôrodníka. O ôsmej som bola na sále, o pol deviatej mi pichli epidurál, o trištvrte na deväť mi začal účinkovať a o deviatej pôrodník hovorí, že ideme na to.

28.februára 2009 presne o 21:06 sa nám narodil malý Slovanista. Bol krásny, a keď mi ho priniesli, hneď prestal plakať a zaspal. Všetko bolo v poriadku. Bola som v 39+2 tt.

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí sa o mňa v najkrajšom období života starali. Manželovi, doktorovi Žáčkovi, a môjmu pôrodníkovi - doktorovi Oravcovi, všetkým sestričkám a doktorom na rizikovom a na šestonedelí na Antolskej. Sú úžasní.

Tento príbeh chcem venovať všetkým budúcim maminám, ktorým výjdu neštandardné výsledky testov. Som príkladom toho, že všetko sa môže vysvetliť a aj keď to nazačiatku nevyzerá úplne ružovo, môže sa to skončiť úplne normálne. Príroda to totiž zariadi.