Vždy som tu rada čítala články o tom, ako ste sa ktorá dozvedela o tom, že čakáte bábo a aké to celé bolo. Tak som sa rozhodla, že to skúsim aj ja

S (teraz už) manželom sme spolu bez mála 10 rokov. Prešli sme si všeličím, až prišlo spoločné bývanie a chvíľku na to aj požiadanie o ruku. A tak sa riešila rok svadba. Marek chcel deti už dávno, ale obaja sme takí racio a chceli sme to mať ako sa hovorí "pekne po poriadku". Byt, svadba, deti  

Ja som však racio ešte viac ako môj muž a vždy som tvrdila, že od momentu, keď žena zistí, že je tehotná, už má celý život len a len strach. Znie to strašne, ale... Najskôr sa bojíme, aby to bolo tam, kde to má byť, aby sme v zdraví zvládli prvý trimester, potom tretí trimester, potom pôrod, potom sa to narodí a to sa ten strach ešte len začína

Takže som naše debaty o dieťati odďalovala ako sa len dalo. Ale po svadbe som sa hold už nemala na čo vyhovoriť. Byt sme mali, manželia sme boli, v práci "doba neurčitá" a mladšia už nebudem. Hold, niet na čo čakať. Racionálne som bola pripravená, emocionálne by som asi nebola nikdy Tak som kývla na to, že si "prestaneme dávať pozor". Že však to chvíľu môže potrvať a tak ďalej.

Môj muž mi zanovito tvrdil, že chlapi v ich rodine nemajú "slepé náboje", ale tak... chlapské reči A ono, hupli sme na to raz, druhý krát, potom bolo toho doma veľa a nejaké starosti, takže zrazu bolo Mikuláša (deň, keď som mala dostať ďalší menzes) a menzes neprišiel. Už predtým som mala divné pocity, ale tak... Na prvý krát to predsa nemohlo vyjsť

A deň po Mikulášovi som nevydržala a spravila si večer test a bola tam slabulililinkatá čiarka. Marek tvrdil, že sa mi to zdá, tak som mu ukázala milión fotiek duchov tutok z MK. Ale ešte sme tomu neverili.