Vždy som tu rada čítala články o tom, ako ste sa ktorá dozvedela o tom, že čakáte bábo a aké to celé bolo. Tak som sa rozhodla, že to skúsim aj ja 🙂

S (teraz už) manželom sme spolu bez mála 10 rokov. Prešli sme si všeličím, až prišlo spoločné bývanie a chvíľku na to aj požiadanie o ruku. A tak sa riešila rok svadba. Marek chcel deti už dávno, ale obaja sme takí racio a chceli sme to mať ako sa hovorí "pekne po poriadku". Byt, svadba, deti 🙂 

Ja som však racio ešte viac ako môj muž a vždy som tvrdila, že od momentu, keď žena zistí, že je tehotná, už má celý život len a len strach. Znie to strašne, ale... Najskôr sa bojíme, aby to bolo tam, kde to má byť, aby sme v zdraví zvládli prvý trimester, potom tretí trimester, potom pôrod, potom sa to narodí a to sa ten strach ešte len začína 🙂

Takže som naše debaty o dieťati odďalovala ako sa len dalo. Ale po svadbe som sa hold už nemala na čo vyhovoriť. Byt sme mali, manželia sme boli, v práci "doba neurčitá" a mladšia už nebudem. Hold, niet na čo čakať. Racionálne som bola pripravená, emocionálne by som asi nebola nikdy 🙂 Tak som kývla na to, že si "prestaneme dávať pozor". Že však to chvíľu môže potrvať a tak ďalej.

Môj muž mi zanovito tvrdil, že chlapi v ich rodine nemajú "slepé náboje", ale tak... chlapské reči 🙂 A ono, hupli sme na to raz, druhý krát, potom bolo toho doma veľa a nejaké starosti, takže zrazu bolo Mikuláša (deň, keď som mala dostať ďalší menzes) a menzes neprišiel. Už predtým som mala divné pocity, ale tak... Na prvý krát to predsa nemohlo vyjsť 🙂

A deň po Mikulášovi som nevydržala a spravila si večer test a bola tam slabulililinkatá čiarka. Marek tvrdil, že sa mi to zdá, tak som mu ukázala milión fotiek duchov tutok z MK. Ale ešte sme tomu neverili.

Na druhý deň, v sobotu, som vstala úplne skoro a rýchlo ocikala ďalší test. A zasa len taký duch. Tak sme sa poobede rozhodli, že treba kúpiť poriadny test a poslala som teda mužíka, nech ide hľadať Clearblue (to som vyhodnotila, že dodá spoľahlivý výsledok :D). Obehal tých pár lekární, čo sme tu mali a nezohnal. Potom sme museli ísť preč, ale cestou domov sme ho v lekárni zohnali (posledný kus!). 

Očúrala som ho a... bolo tam plusko. Pozerali sme v tej kúpelni na seba ako puci, objímali sme sa a tešili. A od tej chvíle sa moje pocity menia ako aprílové počasie. Samozrejme, že sa teším, ale je to obrovská zodpovednosť. Teraz mám nejaké tri týždne do pôrodu, tak riešim strach z pôrodu a z toho, ako to zvládneme a aká budem mama. Moje dve najlepšie priateľky porodili minulý týždeň, takže už som na rade ja. A držím si palce, nech to všetko ide ako po masle 🙂

Možno, keď budem mať po tom, pridám aj príbeh o tom, aké to bolo a aké mám pocity ako novopečená mamička 🙂