Sedenie u terapeutky: „Pozor objavil sa pán Božský, utekaj čo najďalej“

Keďže boli aj komentáre o tom, aby som napísala o Božskom, tak to teda skúsim…

Bude to rozhodne príjemnejšie písanie, než o partnerovi, ktorý veď viete z predchádzajúceho článku…

Bol to prvý mesiac v mojej novej práci po materskej. Vyzeralo to nejako takto: „Nooo, tu bude také školenie o 5 minút začína, buďte tam“. Ešte som nevedela čo sa s čím je a už nás hodili na ďalšie školenia. Na jednom z nich zaznela príjemná angličtina, ale stále som sa cítila ako vyhodená z lietadla uprostred letu. Vlastne presne takto bolo: „toto je vaše lietadlo môžete lietať s celou skupinou a preukaz pilota dostanete, až keď sa naučíte lietať“. Nevedela som čoho sa mám chytiť v tom celom chaose. Síce nám dali lietadlo, ale rozmontované do poslednej súčiastky a zajtra malo letieť na testy.

Moje pocity boli, že som úplne vymletá po materskej a nechápem nič. Našťastie som v tom nebola sama a moja teória materskej demencie bola tým pádom mylná.

Celý ten chaos nového projektu zapríčinil to, že som nechápala kto je za čo zodpovedný. A vďaka tomu som nám naozaj nechtiac vybavila školenie u pána „pilota Božského“. Normálne nám mal každý deň doručiť niekoľko balíčkov a naša firma očakávala, že z toho bude „lietadlo“. Samozrejme s divným návodom, ktorý bol neaktuálny alebo nepochopiteľný alebo nebol vôbec. Trvalo to už mesiac a ja som mala dosť. Vravím teda Božskému, že keď už nám tie balíčky dáva, tak nech nám aj povie ako ich doteraz montoval. Bola som hrdá, že som nám zorganizovala školenie netušiac, že on v skutočnosti by to vôbec nemal robiť. Ale celá spokojná som si nechávala vysvetľovať  pokojným nežným hlasom veľkú vedu. Nepochopila? Nevadí od znova! Stále nič? Tak ešte raz. A stále ten pokoj v hlase. Fascinujúce! Toto som potrebovala po 3 rokoch mimo práce. Vysvetľovať do nemoty, bez nariekania, že tratí čas.

Jedného dňa vravím: „Božský, prečo nejdeš k nám do firmy, keď sa tak dobre vyznáš v „lietadlách“? A tak veľmi rýchlo sa začal proces so životopisom a pohovorom. Vybavím celému tímu super „pilota“ a poletíme po prémie, že budú len pozerať. Z mojej strany toľko….

Nooo ale evidentne Božšký mal iný plán…

Začal sa ozývať súkromne, pretože sa mu zapáčil presne tento štýl písania. Zaškerila som sa na mobil, keď napísal a už mi bolo jasné, že nejde o „školenie letu“. Stratégia bola jasná povedz Božskému, že máš dieťa a rozpadajúci sa vzťah, ktorý ideš zachrániť a hneď utečie. Neutiekol! Ba! On na to nereagoval veľmi. Prisahám neviem ako, ale asi obaja z tej samoty sme si začali písať v každej možnej chvíli.

Chytila ma panika.

Vravela som si vo vnútri -sprostá, blbá a neviem čo ešte. Doma si daj do poriadku a nie tak písať s Božským! No už len teba stretol nejaký princ!

Utiekla som za kamarátkou a celá roztrasená jej vravím, že som sa zbláznila a nemôžem na seba pozerať do zrkadla. Ona to celý čas nechápala, pretože podľa nej som nič zlé neurobila, veď iba píšeme. A v tom ma prekvapila ešte viac. „Tak ty ideš zachraňovať stroskotaný vzťah, kde ťa chlap týra a manipuluje a ešte máš výčitky za nič? Nejdeš sa vydávať uži si to! Cítim, že to bude niečo dobré“ – pripomenula mi pár situácii čo sa stali doma a tak veľmi sa tešila. Ja som samozrejme nechápavo pozerala ako to, že mnou aspoň nepotriasla, nepovedala, že mam ho zablokovať. Čakala som aspoň od niekoho také slova a nie samé pochvaly a držanie prstov.

Božský odišiel na dovolenku….

Mal na mňa rozhodne menej času. A mne došlo, že som úplne sama. Vo vnútri som bola na seba nazlostená, predsa nejaký cudzí chlap (čo z toho že božský) nemôže zapríčiniť, že náhle sa budem cítiť opustená. Lenže došlo mi, že ja som takto sama bola vlastne doteraz. Chlap pred PC, ktorý musí prejsť do druhého levelu a má 40+ mi to dávno prestal dávať a z predchádzajúcich článkov viete, že viac bral ako dával.

Nedá sa v tomto článku opísať puto, aké sa vytvorilo medzi mnou a Božským. Nedokážem opísať odkiaľ som mala intuíciu, že on stojí za každý risk. Fackovala som sa v duchu za to a neznášala. Nechcela som o tom terapeutke ani len spomenúť. Vravím si, že to je určite také krásne len preto, že píšeme a začiatky sú stále pekné a potom sa všetko skončí. No ale kým býva hrozne ďaleko, tak sa nič zlé nedeje.

Môj stroskotaný vzťah som chcela zachraňovať ďalej. Písala som mu listy, lebo ma nechcel počúvať. Nič. Skrátila som listy do bodov, aby sa veľa nenamáhal. Nič! Zaplatila výlet, že mimo domu bude príležitosť na rozhovor. Nič! Chcela som s ním hovoriť na silu, ale musel dohrať level. To bolo na mňa po toľkých rokoch veľa. A dvíhanie ruky na mňa to len celé uzatvorilo.

Božský bol blízko….

Všetci moji známi už o ňom vedeli aj to, že je neďaleko. Nenašla sa ani jedna osoba, ktorá by bola proti a všetci ma priam hnali slovami „utekaj musíš ho spoznať nemáš čo stratiť, všetko už je aj tak stratené“. Stále som sa cítila vinná za všetko a fackovala sa v duchu, že som taká nevďačnica čo s iným píše. Ale zbalila som tašky sebe aj malému a povedala som si, nech sa deje čo má.

Predtým som ale zašla na pravidelné sedenie k terapeutke, aby som si všetko v hlave uložila ešte raz. Dobehla som tam celá roztrasená so slovami „preskočilo mi a nemôžem na seba už mesiac pozerať“ – usmiala sa. Vraví no dobre, ale prečo, keď si nič zlé neurobila? Zamilovala si sa? Zubami nechtami som sa bránila, že to určite nie, veď sme sa ešte nevideli. Nemohla som si vysvetliť ako môže niekto mať tak veľké city k osobe, ktorú v živote nevidel!? Ale v skutočnosti som si dávno v duchu hovorila tie veľké slová. Terapeutka sa znovu milo usmiala a povedala, že to sa deje vo vzťahu, ktorého základom je komunikácia. Pýtala sa či si myslím, že ak nepôjdem, tak ten vzťah skončí. Bola som si istá, že nie, ale tak veľmi som ho už chcela vidieť. Pýtala sa či sa bojím sklamania. Vravím, že nebojím, lebo tu vzhľad už aj tak nič nezmení. Musel by byť otrasne škaredý ako ohava, aby sa niečo zmenilo, ale ja som vedela ako vyzerá.

Terapeutka sa celý čas usmievala a to 1x odkedy som k nej začala chodiť….

Na rozlúčku pred cestou k Božskému mi priala, aby sme ďalej pokračovali v tak skvelej komunikácii akú máme a aby som sa prestala obviňovať. Pripomenula mi, že mám vzťah s násilníckym, nepredvídateľným manipulantom a tyranom.

A tak som odcestovala s malým na výlet k moru za Božským. Zbalená v detskom kočiari. S pripraveným plánom na rande počas obedného spánku a myšlienkou, že už nemám čo stratiť.

O tom ako božsko bolo a ako mi namiesto Božského na dvere v noci zaklopali hasiči, asi napíšem v ďalšom článku ak bude záujem.

PS: Celé sa to stalo pred niekoľkými dlhými mesiacmi a stále trvá.