Ne – denník: O urazenej ctihodnosti a urazenom dome

Hneváš sa? Uisťovanie

 Bol raz jeden urazený dom... Žartujem, korene toho určite siahajú oveľa hlbšie, než ten jeden dom. Vraj sa v každej rodine musí narodiť tá jedna dcéra, ktorá ponesie všetky generačné traumy, pozbiera sa z toho a pretne celý ten cirkus. Neviem kto je autorom ale celkom to na mňa sedí. Ba! Je to o mne. Mojim najväčším životným cieľom bolo vyplieniť pliagu z detstva vo forme naučeného správania aby sa nedostala k mojim deťom. Prvým krokom bolo uvedomenie si, druhým terapia a tretím krokom neustála práca nad sebou aby deti videli, že ich mama je šťastná a nemuseli znášať to čo ja. Obyčajná evolúcia človeka to čo robí skoro každý rodič, nič extra.

Už som veľakrát písala o mojich skúsenostiach z detstva, preto to nechcem znovu vyťahovať. Keď na to myslím, už necítim bolesť, necítim krivdu a dokonca smelo môžem povedať, že sa necítim nijak urazene ani že mám traumu. Telo si traumu pamätá a hlava si s ňou poradila. Zostane to so mnou dokonca života ako jazva na lakti. Nemám potrebu, aby mi svet niečo vrátil. Som hrdá na to kam som to dotiahla. Tvrdo som na tom pracovala a  nikdy sa nevzdávala. Niektorým také veci, ktoré som pochopila po rokoch boli dané do vienka ale nezávidím! Všetkým to zo srdca prajem. Proste som na seba hrdá, pretože môj štart bol niekde úplne inde. 

Niečo z toho domu mi ale stále ostalo hoci v malej forme. Uisťovanie sa či daná osoba je v pohode, či som náhodou niečo zle nepovedala a podobne. Niekedy to bolo neustále a iritovalo to hlavne mojich partnerov. Rozmýšľala som odkiaľ to mám. Vďaka terapii mi to však netrvalo dlho. 

Pamätám si dosť bežný stav z detstva. Čakala som akú mama bude mať náladu. Chodila som pod dverami, vyzerala z okna analyzovala jej tempo chôdze. Keď som videla, že jej kroky sú rýchle a dosť udiera pätami a k tomu prudko máva lakťami okolo tela... Bolo lepšie urobiť niečo čo ju poteší, aby som si to nemusela vyžrať. Mala som niekoľko stratégií. Zametanie, umývanie riadu, žehlenie pretože robenie si domácich úloh prinášalo najmenší efekt. Zvyčajne to pomáhalo. Hlavne neprekážať, kúpiť pivo a cigarety. Horšie bolo, keď celá moja snaha bola preč, lebo mi to predavačka nechcela predať (no šok :D). To bola šou a krok s trieskajúcimi pätami bol znovu tu. Potom tu boli dni, keď som niečo urobila. Dala by som vám nejaký príklad, ale ako môžete vidieť nepamätám si tie malichernosti. Prečo? Dieťa si zvyčajne pamätá iba efekt. Bitku, krik, zákaz a podobne. Keď som však urobila niečo, čo nebolo podľa jej predstáv nasledovali TICHÉ DNI. Urazenie ctihodnosti. Niekto by povedal, že vždy lepšie, než bitka či ďalšia rozbitá hračka. Škoda, že takéto trestanie trvalo aj týždeň. Dokázala nereagovať toľké dni na naše prosíkanie. Snáď si užívala aspoň ten poriadok, ktorý som robila sama lebo inak nemal žiaden zmysel. Prosila som, aby nám prepáčila hoci som často nevedela čo. Pamätám si vetu „mamka ja viem, že ty nás ľúbiš len sa tak tváriš“. Keby mi teraz jedno z mojich detí povedalo túto vetu zlomilo by mi to srdce. To bolo úbohé prosíkanie dožadovanie sa o tú lásku. Uisťovanie sa, že ma ešte ľúbi. Po týždni zbytočného ticha a smutného urazeného domu zvyčajne nastávala zmena. Bolo mi ľúto s vekom, že zmenu priniesol skôr ich sex, než naša snaha. Bolelo to náhle predstieranie, že sa nič nestalo. Vyvolalo to vo mne pocit „Môžem sa už tešiť? Nie, radšej počkám uistím sa, že to nepríde znovu“. Nemyslím, že nebola smutná a iba nás trestala, ale prečo ak trpíš tak to nechceš ukončiť? Samozrejme ak nám niekto ublíži je normálne cítiť sa zranene, ale je fajn povedať prečo. Ja tiež potrebujem občas čas a premyslieť si prečo ma to zabolelo. Zvyčajne to je aj tak o nás a naších nevyliečených ranách či komplexoch. Ale druhá osoba si zaslúži vedieť čo danú reakciu vyvolalo. Milujem argumenty a už viem prečo!  Pretože mi tak veľmi chýbali. Pretože jediné čo som vedela s istotou je, že bude ticho, že nie som dobrá dcéra a že si to budem musieť odmakať alebo čakať kým otec prevezme vedenie a posnaží sa inak.

Nebolo jednoduché vyjsť z takého „urazeného domu“ a mať nejaké vzťahy. Mala som taký vzor a podobné reakcie boli vo mne zakorenené už od mala. Nevyčítam si to, iba som rada, že som si to rýchlo všimla. Samozrejme nebol to až taký extrém ale urážanie a vzťahovačnosť to na mňa sedelo. Ale všimla som si, že keď používam túto stratégiu, tak ma kdesi v hĺbke dusí, že ja potrebujem vedieť prečo sa toto stalo. Postupne som sa snažila riešiť veci inak. Niečo prišlo terapiou, niečo v mojom živote zanechali muži. Vlastne od mužov (hlavne v práci) som sa naučila riešiť problémy tak, aby vymedzili pocity a ostali fakty. Malo to na mňa terapeutický vplyv. 

Povedal si, že[....] cítim sa s tým zvláštne. Prosím vysvetli mi to.To vážne? Tak som to vôbec nemyslel. Mal som na mysli ..... [....]Prichádza osvietenie aha, potom zamyslenie a akceptácia A mohla som sa hneď uraziť ale výsledok by bol jedine to, že on to nepochopí a bude krútiť hlavou. A ako top bonus, že ja sa s tým budem trýzniť „prečo to povedal, ako si to dovolil atď...“Nuda... Potrebujem argumenty pre moju spokojnú hlavu ona si už v detstve dosť vytrpela!

Žije sa mi rozhodne lepšie v tej druhej polovici života. Preferujem však život, kde je všetko jasné. Nemôžem za pocity iných ľudí v plnej miere a ani oni za moje. Ľudia si vysvetľujú veci na základe svojich skúseností a určite aj nejakej časti z vás, príde moja matka ako .... „čokoľvek pejoratívne“.  Neživím v sebe nenávisť, pretože by mi bolo ľúto každej premrhanej minúty na urazenie sa či nenávidenie. Ona na tom svete tiež žije prvýkrát a nikto nevie ako ho najlepšie prežiť. Neviem čo mala v svojom dome ona, ale ak nie je psychicky chorá, tak asi to odniekiaľ vzala, že?! A možno to bolo omnoho horšie, preto necíti voči mne žiadne výčitky, lebo podľa nej som to nemala tak hrozné. 

Väčšina môjho okolia sa neuráža a týždňami nemlčí. Je mi cťou komunikovať a dostávať otázky, pretože vidím, že tá osoba má záujem ísť ďalej namiesto odmlčania sa. Sama sa často pýtam „ako si to myslela?“. A potom sa usmejem a pomyslím si, keby som sa teraz urazila a nevedela zámer druhej osoby bola by som ..... hlúpa a vzťahovačná. Ale rešpektujem aj odmlčanie sa ak je to vôľa druhej osoby a považuje to za vhodné riešenie.

ALE

„To, že sa urážaš, neznamená, že máš pravdu“ – ako povedal komik Ricky Gervais. Urážanie sa nie je adekvátna reakcia na realitu. Nikto ťa neuráža. To ty sa urážaš na svet. Ľudia, ktorí sa riadia týmto heslom majú pravdu, pretože každý z nás má právo mať svoj názor a vyjadriť ho. Aj keby bol tak primitívny, že nám pomyselne zabil mozog. Môžeš sa uraziť na to, že niekto volil inú stranu, ale čo to o tebe hovorí? Iba to, že neakceptuješ názor druhej osoby? Alebo, že tvoj názor je lepší? Nie je to povýšenecké? Opýtaj sa radšej prečo ich volil. Otázky... To je ďalšia vec, ktorú som sa naučila od ľudí, ktorí sa neurážajú. 

Urážanie sa a kamarátky....

Bolo ich pár ale našťastie sa to skončilo. Nemôžem predsa nazývať priateľstvom niečo, čo pre mňa znamená šliapanie po mínovom poli. Ak by sa niektorá z nich ozvala teraz a chcela mi pár vecí vysvetliť bolo by zaujímavé vedieť ich názor ale neznamená to, že budeme super priateľky. Zvyčajne mína vybuchla, keď som na trápenie povedala čo by so urobila JA. Rozumiete ja! To nie je rozkaz. To je perspektíva a názor druhej osoby. Cením si vždy pohľad druhej osoby. Toľkokrát bol pre mňa taký pohľad otvorením novej perspektívy a mohla som sa na daný problém pozrieť inak. Ale neznamená, že ho musím aplikovať. 

Zvykla som si, že mám kamarátky na pokec o rodine, na stretnutie kde preberieme psychológiou, také ktoré sa zvyčajne iba sťažujú a ja im prajem aby už nemuseli. Sú kamarátky, ktoré by ma nepozvali na diskotéku, lebo na to majú iné. Vo väčšine prípadov som tá ktorej hovoria veľa vecí. Neuráža ma to cením si tú rolu, ale tiež, keď sa neurazia na môj pohľad. Mám kamarátku, ktorá sa podľa mňa totálne nehodí k svojmu manželovi ale snaží sa o (podľa MŇA) nemožne. Pozná môj názor, ale neurazila sa, lebo vie, že jej prajem beztak to najlepšie  do života, aj keby zvolila akúkoľvek pre mňa nepochopiteľnú cestu. Ona veľmi dobre vie, že nemusí môj názor aplikovať do života. Vie, že vždy jej budem priať dobre čokoľvek to znamená. 

Mať priateľstvo je rozhodne ťažšie, než mať romantický vzťah. V priateľstve vlastne je potrebné rešpektovať vady toho druhého, aby vôbec pokračovalo. Nemať mylnú predstavu, že naša najlepšia kamarátka má nás dopĺňať a byť ako ja či ty. Proste využívam iné výhody, ktoré mi daná osoba ponúka. Nech sama budem príkladom... Predsa nemôžeš prísť ku mne plakať a očakávať, že sa nebudem pýtať? Nemôžeš čakať, že sa pôjdem vykričať na tvojho muža po vašej hádke, keď vieš že potrebujem poznať aj jeho stranu. Musíš si vybrať niekoho kto akurát má túto vlastnosť, pretože vieš že ja potrebujem veľa faktov a tiež ma nepresvedčíš robiť niečo s čím nesúhlasím.

Priateľstvo podľa mňa spočíva  na tom, že rešpektujeme svoje plusy a mínusy a neočakávame, že sa ten druhý zmení. Môžeš mu jedine priať všetko dobré – ver, že to sa ti vráti. Jediné podľa mňa, kedy môžeš očakávať zmenu je stav ako depresia či iné úzkostné stavy, pretože potreba zmeny (lieky či terapia) je v prvom rade pre dobro tej osoby a nie, že tebe má byť lepšie.

Či osoby, ktoré sa stále urážajú mali rovnakú mamu ako ja? 

Mám pocit, že niektorí ľudia si nepotrebne komplikujú život.

Očakávania sú koreňmi utrpenia – povedal nejaký múdry človek.

Praj ľuďom dobre a dobro sa ti vráti.

Neočakávaj

Akceptuj a ži tak aby bolo dobre tebe!

A hlavne viac pokory