Ne-denník - O bezmocnosti a chlapčekovi, ktorého už niet

Spomienky do môjho ne-denníka. O smrti malého chlapca. Prešli skoro dva roky... Ale tie modré očká už neuvidím.

S Monikou sme sa spoznali ako dve osamelé matky, ktoré celé svoje úsilie dávali do výchovy. Bola som sama. V zúfalom momente som sa rozhodla napísať príspevok na miestnej skupine, že hľadám mamu, ktorá by chcela s nami tráviť čas na ihriskách. Predstavila som sa a čakala. Po mesiaci som  našla správu, kde sa predstavuje mama rovnako starého chlapca ako môj, rovesníčka a keď napísala ako trávia svoj voľný čas, tak svitla nádej na lepšie časy.

Naše prvé stretnutie bolo, akoby sme sa všetci dávno poznali. Deti šli oproti sebe s úsmevom a v rukách držali identické vedierka, ktoré si hneď so smiechom porovnávali. Od toho momentu sme spolu zdieľali svoje radosti, starosti aj smútky. Máme za sebou podobné detstvo, podobné vzťahy veľmi nás to zblížilo. Niekedy sme žartovali, že sa k sebe nasťahujeme a lepšie vychováme spolu tých synov, než s ich otcami. Deti nastúpili do škôlky a všetko vyzeralo perfektne. Až na to, že môj syn bol neustále chorý a jej zriedka. Jedného večera mi Monika celá vydesená napísala, že lietajú po nemocniciach, pretože jej syna hrozne bolí bruško. Dostali už niekoľko liekov na žalúdok, ale situácia sa nemenila. Dieťa slablo na očiach matky a ona vedela, že musí hľadať ďalej. Zvláštna zmena, to moje dieťa bolo vkuse u lekárov a náhle to bol jej Viky. Smiali sme sa predtým, že je neporaziteľný, že keď on ochorie, tak to bude koniec sveta.

Začal sa koniec sveta...

Mala to byť obyčajná návšteva lekára, po ktorej mu Monika sľúbila sladkú buchtu. Tie slová mi paradoxne zostali v hlave. Po buchtu už nešli. Dozvedeli sa o neuroblastóme IV stupňa metastázami a chabými šancami na ..... na všetko.

Liečba trvala 1,5 roka. Nebol čas na myslenie o tom, že som stratila najlepšiu kamarátku. Nebol čas na smútenie za kamarátom. Jediné čo sme mohli bolo zbierať peniaze a prosiť o nich všade. Rozpredali sme cenné veci, prosili sme „hviezdy“ o zdieľanie zbierky, zorganizovali predajnú skupinu, ktorej celý zisk šiel na zbierku. Zmenili sme sa všetci. Niekedy som sa hanbila spýtať koľko je hodín a teraz som šla a klopala na dvere veľkých firiem. Totálna revolúcia v toľkých životoch. Zasiahlo ma to tak veľmi, pretože za tie roky som sa s ňou cítila akoby to bolo moje dvojča. Jej syna som si tiež obľúbila od prvého momentu.

Boli sme blízko cieľa. Chýbalo už len pár percent do cieľa. Náš bojovník dostával poslednú MEGA dávku chemoterapie a potom už malo byť dobre. Monika sa s manželom nachvíľu odmlčali, pretože počas tejto dávky chceli byť iba s Viktorkom a tráviť s ním každú sekundu. Takmer všetci sme teda pokorne čakali .

Držala som svoju malinkú dcéru na rukách, keď som kdesi vo vnútri zacítila, že okamžite musím ísť do nemocnice. Skúšala som im ešte napísať správu, aby som si overila, že neblúznim, ale bolo to silnejšie odo mňa a odpoveď neprichádzala. Odložila som dcérku do postieľky, poinformovala som doma, že utekám do nemocnice. Všetko bolo tak komplikované aj taxík, ktorý neprichádzal na dohodnuté miesto. V tom momente bolo vonku krásne. Všetci okolo mali skvelú náladu a ja som 1x v živote zažívala ten pocit, keď život ide ďalej a v tebe niečo umiera. Zrejme to bola nádej. Utekala som cez tú obrovskú nemocnicu nevediac, kde sú. Bežala som tak, že snáď to nebolo ani moje normálne tempo. V pozadí som začula ženský rev. Obrovský rev. Nebolo nič rozumieť ale bolo mi jasné, že som došla neskoro. Bola to žena, ktorá sa to dozvedela prvá, pretože jej syn tiež ležal na tom oddelení s tou istou chorobou. Revala, zavýjala, kričala lebo ten osud ju tiež straší po nociach. Dodnes to nemôžem pochopiť ako som to mohla cítiť. Po veľkých komplikáciách a dlhom behu som ich našla.

Našla som ľudské nešťastie. Všetko bolo spomalené ako vo filme. Zastihla som len plač matky, najlepšej matky akú som kedy spoznala. Matka ktorá už nechcela žiť. Zroneného otca, ktorý si vyčíta, že netrávil so synom viac času a už to nikdy nevráti. Ten plač nikdy nevymažem z hlavy on tam zostane vo forme pokory voči životu a času, ktorý mi bol daný. Bolelo to veľmi, ale každý kto nakoniec prišiel bol pre nich veľkou oporou.

Nevyronila som pri nich ani slzu nešlo to, nemohla som uveriť, že je koniec. Mojou úlohou bolo držať ju, aby si neublížila aj keď jej to bolo jedno. Ona chcela ísť za svojim dieťaťom do neba a kričala, že nechce žiť. Bola som tam, kým neprišla jej najbližšia rodina. Musela som sa vrátiť za dcérkou, aby nebola hladná. Vyšla som z nemocnice a zdalo sa mi, že som v tranze. V tom sa ma známy, ktorý po mňa došiel opýtal „ty....ale nehovor, že je tak zle?“ a má vydesenú tvár. Vždy tvrdo stojím na zemi, ale v tom momente som prekvapila samú seba. Nepoznám ten hlas, ktorým som to vtedy hovorila, iba som opakovala „je koniec ... je koniec... je koniec“. Nikdy predtým som tak neplakala. Nikdy predtým to tak moc nebolelo a nechcem vedieť ako môže bolieť viac.

Svet pred niekoľkými mesiacmi opustil anjel, ktorý naučil žiť veľa ľudí. Zanechal po sebe zronených rodičov a veľa peňazí, ktoré pomohli 4 ďalším deťom. Rodičia tých detí sa z tých peňazí nedokázali úplne tešiť, pretože znamenali obetu nevinného života.

Mala som ešte veľa nápadov ako získať peniaze ale... malo byť inak. Potom som musela povedať synovi, že už nemá najlepšieho kamaráta tu ale v nebi a to slovami, ktoré nebudú až tak bolieť. Neľutujem s nimi ani jednu chvíľu, všetky dary od nich majú svoje cenné miesto v našom byte.  Ľutujem iba, že nám nebolo dané vychovávať ich spolu dlhšie.  A nikdy nepochopím, prečo tak dobrej mame muselo zomrieť tak fajn dieťa. Žiadnej mame. Ale tejto výnimočne. Snažila sa tak veľmi, bol jej všetko teraz viem, že hoci žil krátko narodil sa tej najlepšej mame akú mohol mať. Teraz viem prečo mala byť na neho tak upnutá a teším sa, že nikoho kto jej radil inak nepočúvala.

Som vďačná za každú chvíľu s mojou malou rodinou.

Nech tu tieto spomienky proste zostanú.