Myslela som si, že som sa s tým vysporiadala. Avšak rany na duši od pedofila sa otvorili po 20 rokoch.

Dávam to na koníka preto, lebo viem, že aj tu číhajú na nahé fotky detí tie osoby. Text je možno chaotický, nechce sa mi ho ani čítať po sebe, lebo je veľmi bolestivý. Je tak bolestivý, že v tom prípade zatienilo moje puntičkárstvo a nechcem ani kontrolovať gramatiku a všetky vynechané čiarky. Snáď osoba, ktorá je v pokušení po prečítaní tohto príbehu si poriadne rozmyslí či chce zničiť dieťaťu detstvo.

Moje posledné letné prázdniny pred začiatkom školského roka – prvého školského roka. Veľká vec. Už si nepamätám prečo ale rodičia ma odviezli k starkým na dedinu. Asi to mali byť podľa ich predstáv najlepšie prázdniny v živote. Veď kto by nechcel stráviť dni u starkých, kde vám dovolia jesť sladkosti a byť dlho hore. Veď UŽ mám 6 rokov. Asi bolo všetko fajn a možno mi chýbali kamarátky to si žiaľ nepamätám z tých prázdnin.

Bola tma, dedinské ticho a ja som spala v spáli so starkými. Oni na manželskej a ja na starej veľkej posteli pod stenou. Problém bol v tom, že tá posteľ mala polámané pružiny, čo vytvorilo veľkú dieru v posteli. Dodnes neviem prečo ma tam dali veď každému by tam praskol chrbát. Pamätám si, že som dostala super nápad. Pôjdem si ľahnúť medzi starkých. Prežijem to, že starká chrápe ale aspoň ma nebude tak strašne lámať v chrbte. Bol to omyl a dlho som si myslela, že je to moja vina, že keby som nedostala ten debilný nápad a bola tvrdšia tak by sa nič také nestalo a môj život by bol fajn. Ľahla som si medzi nich a snažila sa zaspať pri tom chrápaní. Nepamätám si to presne ale niečo ma rušilo. Šuchotanie a asi sa mi zdalo, že sa ma niečo dotýka. Ako každé dieťa som sa bála nejakých strašidiel a tak som to šla skontrolovať. Presunula som ruku za chrbát a opýtala som sa čo to je. Nie je to poézia preto napíšem rovno bol to stoporený penis. Náhle som počula „neboj sa dotkni sa“. Nechcela som, lebo sa mi zdalo, že to nie je správne rýchlo som sa robila, že sa mi chce strašne spať. Veľmi mi bilo srdce. Nebola som vychovaná v konzervatívnej rodine ale skôr patologickej, čiže slová ako penis a čo sa s ním robí som vedela. Ráno som sa zobudila a chodila som sa schovávať kde sa dalo. Volala som potajomky rodičom do práce, aby ma prišli zobrať, ale počula som iba, že musím vydržať, lebo oni pracujú a nemá sa kto o mňa postarať. Cítila som sa bezmocná ale stále som rozmýšľala odkiaľ môžem ukradnúť peniaze na autobus, aby som mohla ísť bývať do lesa, ale mimo tej dediny. Moje plány sa nepodarili, lebo starká mala peniaze veľmi dobre ukryté pred tým alkoholikom.

Priviezli moju sestru. Veľmi som sa tešila, že keď bude pri mne tak sa nič nestane. Mýlila som sa. Na dvor prišli moje kamarátky a sestra za nimi vybehla ani sa za mnou neobzrela. To bol malý tajfún energie tá malá potvorka. Chcela som sa pochváliť, lebo moje kamošky boli bohaté a mali všetko najlepšie – od hračiek po oblečenie. Vybehla som do svojej tašky a vzala si šaty, ktoré mi moja matka tak veľmi nechcela kúpiť. Podľa nej neboli také pekné ako tie, ktoré mali tie hnusné pracky na ramenách a boli trošku krátke ale znesiteľné. Znovu moment, ktorý som si vyčítala veľmi dlho. Keby som nebola vzala tie šaty, tak ho nevyprovokujem, mala som si kúpiť tie hnusné s prackami, ktoré chcela matka a nič by sa nestalo. Utekala som na dvor, ale prišiel ON a opýtal sa ma či chcem sladkosti. Celý týždeň som žiadne nedostala, tak som sa potešila, že som hneď šla. Žiaľ nevedela som za akú cenu. Musela som si dať dole moje biele gaťky s modrými kvietkami . dodnes ich mám pred očami. Spravil tie hnusné veci a ja som mohla dostať tie priemerne dobré cukríky. V tom vbehla starká s vidličkou v ruke (piekla šišky). Začala šeptom kričať a hroziť tou vidličkou. Zapieral, ale potom ukázala na gaťky a povedala, že vie čo urobil. (Chcem veriť tomu, že som bola prvá a jediná). Zavolala ma na bok, celá sa triasla a povedala, že to čo sa stalo nemôžem nikomu povedať. Samozrejme ON mi povedal to isté. Dal mi tie cukríky, vraj boli od neho a iba pre mňa. Nebolo to tak, tie sladkosti a to plnú tašku nechali rodičia, že nám majú dávať. Vybehla som s tými cukríkmi a pocitom špinavosti ku kamarátkam a v tom momente som stratila detstvo. Sedela som v tých krásnych šatkách, ktoré som nenávidela, vedela som, že som urobila niečo zlé a som iná ako ony. Už som sa netešila a vedela som, že musím to robiť, keď príde a nemôžem nič povedať. Večer sme spali so sestrou v inej izbe, ale on aj tak prišiel a skúšal mi niečo urobiť. Začala som sa triasť a povedala som, že nechcem. Na moje šťastie odišiel. Už som nespala. Bála som sa, že príde. A viac, že príde k sestre.

Na ďalší deň prišli rodičia. Samozrejme ako to v klasickej patologickej rodine býva, stretnutie sa začalo alkoholom. Potom všetci šli niečo robiť a znovu ma schmatol. Už sa vôbec nekontroloval, v každej chvíli mohol niekto prísť a z oboch strán boli dvere. Plakala som, nechcela som a bála som sa, že keď sa to odhalí dostanem strašnú bitku. Prečo? Dostávala som výprask permanentne za maličkosti ( až do 16r). Nevedela som sa brániť urobil to ešte raz.

Neviem ako ale ďalšie 3 roky som ta vôbec nemusela chodiť. Stále som si vymyslela nejakú výhovorku. Už sa začala škola a ja som mohla hovoriť, že sa chcem učiť. Moja matka neznášala svokru a nikdy keď nemusela tam nešla. Zakaždým som jej hovorila, že ju tiež neznášam a vymýšľala si rôzne zlé veci na ňu, len aby som tam nemusela ísť. Darilo sa, boli sme obe proti nej a za odmenu, že ma nechala doma som jej dávala spať koľko chcela a kým „nehorelo“ nevedela o mne. Je mi ľúto, že som nebola múdrejšia a nepomyslela vtedy o sestre, ktorá tam naďalej chodievala s otcom. V kútiku duše som verila, že starká to nedovolí, lebo dnes s týmto rozumom si vravím, že to nebolo správne – bolo to hrozne, nuž ale mala som iba 6. Môžete si vydýchnuť nič sa jej nestalo a našťastie ani tom nevedela do 15 rokov.

Jediné čoho som sa bála, že ho niekedy stretnem. Bolo ráno, kde sa vracal z nočnej a prišiel nás láskavo navštíviť ale keď som počula ten hlas a cítila cigarety utiekla som do školy už o 7mej ráno. Sestra zostala s matkou.

Moje špinavé detstvo šlo ďalej. Stále som bola niekde v kúte, nechcela som sa vystatovať, aby niekto niečo nezistil o mojej minulosti.

V škole sme mali nejakú hodinu o rodine, menštruácii, rozmnožovaní a všetkých tých špinavostiach, ktoré som už vedela čo znamenajú. Všetci sa chichúňali a to vo mne vzbudilo ešte hrošie pocity. Myslela som si, že keď sa smejú tak to znamená automaticky, že som horšia. Mala som nočné mory. Budila som sa celá spotená, lebo sa mi snívali modré mačky (myslela som si, že tak vyzerá nutria). Strašne na mňa pozerali a sedeli naštvané na skrini. Matka akurát dožehlila a potichu šla dať veci do skrine. Celá roztrasená som jej povedala, že jej musím niečo povedať. Na moje počudovanie nebola naštvaná, že nespím. Normálne by som hneď dostala krik. Chcela len, aby som to rýchlo povedala. Vravím, že nemôžem rýchlo a musí si sadnúť. Povedala som jej, že budem mať bábätko a všetci sa zo mňa budú smiať. Samozrejme sa zasmiala, lebo nevedela o čo mi ide. Začala som plakať ešte viac a povedala som jej, že v škole hovorili, že keď muž a žena uhm uhm tak budú mať dieťa a ja ešte nechcem. Padlo pár otázok a vyklopila som to zo seba. Videla som už len moment ako sa jednej žene zrútil svet. Asi ma objala, alebo si to tak nechcem pamätať. Strašne prestrašne plakala ale potichu, lebo sestra spala. Hádzalo ňou dopredu od žiaľu. Nedokázala ovládať emócie ani racionálne pomyslieť, že treba podržať mňa. Z jednej strany som cítila úľavu, lebo ma nezbila a to znamenalo, že som neurobila zle ja ale on. Utiekla k otcovi do izby, zobudila ho a on naštvaný, že čo sa deje. Trepala ním a tichým vreskotom ak sa to tak dá nazvať, vrieskala to čo sa dozvedela. Prišla po mňa, že mám prísť k otcovi. Nepovedal nič iba som cítila ako mu horúce slzy stekajú na moje líce. Naozaj horúce! To som ešte nikdy nevidela. Nikdy so mnou o tom neprehovoril.

Matka ostala na všetko sama o čom som netušila. Chránila ma, chodila so mnou po lekároch a psychológoch ale nezvládla to. Pri každej najmenšej hádke s otcom kričala „ty pedofilov syn“. Škoda, že bola aj je tak neurotickou osobou, že nedokázala kontrolovať svoje nervy a pri každej hádke ma musela tiež zraňovať a otvárať moje rany. Bohu vďaka, že moja sestra nikdy nechápala o čo ide. Chcela som aby išiel do väzenia ale samozrejme oni nechceli, lebo bude hanba. Viete to je taká tradícia na dedinách východného Slovenska. Moja matka postupom času moje tajomstvo rozpovedala rodine, potom aj kamarátke a potom jej to tak sadlo na psychiku, že po alkohole tvrdila, že sa to stalo jej nie mne. No ale akurát v tomto ju neobviňujem, ak by som mala tak chuj...ého partnera ako ona, tak tiež by mi to zničilo aj posledné zvyšky zdravého rozumu. Jediné čo jej nemôžem fakt vyčítať. Vzdelaná extra nie je, múdra tiež nie skôr prešibaná a to sa v tej situácii nepridalo. Ale aj napriek tomu riešila moju psychiku hneď ako najlepšie vedela. No len si predstavte, alebo radšej nie. Ostala s tým problémom sama a osoba, ktorej sa to tiež týkalo, lebo pedofilom bol jeho otec sa na to proste vysrala. On sa tváril aj tvári, že sa to nestalo. V skratke to bol moment, keď sa zničila naša rodina a môj život má toľko jaziev, že sa mi ani nechce tváriť alebo nebodaj skúšať veriť, že svet je dobrý. Nie je.

Vysporiadala som sa s tým viac – menej sama. Na moje počudovanie to nemalo žiaden vplyv na môj sexuálny život ani v puberte ani teraz. Predstavte si, že keď sa rozpadla moja rodina (to už však je na ďalší román) musela som si vybrať či budem bývať či budem bývať v detskom domove alebo u toho kto zničil moje detstvo a život. Vybrala som si druhú možnosť, lebo som sa v tom čase nachádzala v kresťanskom prostredí, kde viete tie dristy „keď odpustí š bude ti ľahšie“.. Prdlajs. Hlúpa som mu aj povedala, že mu odpúšťam, aby mne padol kameň zo srdca a aby mohol spokojne voňať fialky (ešte žije- jeho trest). Nejaký čas sa mi darilo nemyslieť na to a zdalo sa mi, že sa s tým dá žiť. Aj som to iným dievčatám vravela, že dá sa s tým vyrovnať – nedá.

Ako osoba som nebola nejaká extra múdra, vzdelaná veď som nemala podmienky na normálny rozvoj. Všetci iba vraveli, že som inteligentná ale oni nevideli rozdiel medzi citlivá a inteligentná. Podľa mňa som bola intelektuálne veľmi priemerne mysliaca osoba v tom veku, nič extra. Bolo mi dané vytrhnúť sa z tej spoločnosti a ísť inou cestou. Doštudovala som, našla som si prácu a začala som sa pohybovať medzi ľuďmi, ktorí boli pre mňa ako chodiace encyklopédie, mysleli úplne inak a veľmi ma to tešilo. Naučila som sa viac čítať seba a chápať iným veciam ale to zrejme bol aj môj trest.

Zmenila som sa natoľko, že keď sa moja rodina skúšala nanovo poskladať niektorí členovia vôbec nevedeli čo mi majú povedať. Po pár konfrontáciách kde sa ma snažili márne zmanipulovať zistili, že na mňa tie triky už nefungujú a tak sa našťastie veľký family comeback nekonal. Ako „hlúpej“ sa mi žilo rozhodne ľahšie.

Ubehlo 20 rokov a moje rany bolia viac, než vtedy pri tom veľkom vyznaní matke. Strašne ma bolí, že nikto s tým nič neurobil, bolí ma, že matka ostala na všetko sama a to ako to zvládla bolo na jej sily veľa na ale na moje potreby nič. Je to jediná vec za ktorú mi je jej trochu ľúto. Bolí ma samotná myšlienka že toto sa deje deťom. A bolí ma fakt, že som ho nedobila vlastnými rukami aj keď som mala toľko príležitostí – viem nič by mi to nedalo okrem chvíľkovej úľavy.

Nemôžem sa zmieriť s tým, že moji kresťanskí kamaráti mi tak vymyli mozog, že vraj odpustenie pomôže. Nepomohlo. Keď pedofil bol v nemocnici nikto za ním nešiel, nikto nemal takú potrebu. Ja som šla, lebo som mala vymytý mozog – žiaden štokholmský syndróm. Potom mi samozrejme celá rodina vyčítala, že ich iba využívam a také tam veci. Pritom som bola jediná osoba, ktorá mala právo na neho totálne kašľa, ba ešte viac.

Ale dosť bolo nervov. Teraz som ja mama.................

Už v tehotenstve som sa nemohla zmieriť so strachom pred novou rolou matky a to iba preto, že nejaká psychologička mi neustále pripomínala, že predtým ako otehotniem mala by som podstúpiť terapiu, viete kvôli mojej matke a tak. Samozrejme nikdy som nebola, lebo som na to nemala peniaze. V každom prípade ma čaká ma ťažká úloha. Vychovať dieťa tak, aby nikdy nepocítilo, že sa o neho príliš bojím. Vychovať ho tak, aby mi vždy povedal všetko čo ho bude trápiť. Vychovať tak, aby vedel, že nikto nemá právo ho bozkať ak on to nechce ( žiaľ babky budú musieť prebolieť) a hlavne urobiť to všetko správne. Intuícia vo výchove nestačí ale stále verím, že kým príde ten čas tak sa mi podarí vymyslieť stratégiu tej výchovy.

Dúfam, že ak to prečítala osoba, ktorá je z „tej opačnej strany“ vie ako môže zničiť človeku život jednou jedinou chybou. A spôsobiť, že jej život na tejto zemi bude trestom.

A ak to čítajú mamy, ktorým sa stalo niečo podobné, tak prajem aby vedeli nájsť ten zlatý bod vo výchove aby deti nedržali kvôli tomu silnému strachu príliš na krátko.