Ako som sa ocitla v epicentre hystérie dôchodcov...

Išla som so svokrom k očnému lekárovi. 

Bola zima a išiel asi 1km/h, slušne som si pomyslela, že možno tiež tak raz budem chodiť a nechala som všetky komentáre tak. Nasadli sme do autobusu a chcela som si kúpiť lístok. Svokor mi cez zuby hovorí: „Nič nekupuj, neeee neee“ ... Vravím si, tak toto teda nie, lístok musí byť. On na mňa žmurká, že „Ver mi.“

Si myslím no ok, ale dodala som, že pokutu platí on. 

Hrdo dvihol bradu a úškrn na tvári mal ako najväčší kápo. 

Trápilo ma však, ako budeme utekať pred kontrolou, keď sme šli k autobusu takou rýchlosťou, že aj slimák by nás obehol.

Prišli sme na očné a čo nevidím? Samé babky čakajú a už z diaľky vidím agresívne trepanie rukami, viete ruky v štýle „Tááá čo týýýý nechááápeš? Som ci hutorela!“

Slušne sa pýtam, kto je posledný a hlásim svoj čas. Agresívna ruka mi odpovedá: „Hohohohou, mladá pani, my tu čakáme od rána!"
No, vravím si v duchu, možno sa doma nud,í alebo čo, ale od rána čaká iba blázon. Už som sa naučila - ak nechceš dlho čakať, objednaj sa ako prvý pacient. 

Je ich tam asi 10, v medzičase vychádzajú ľudia po kvapkách a sedia s tými kvapkami, kým zafungujú a potom na chvíľu vchádza ďalší pacient a potom znovu pacient s kvapkami.

Konečne som po treťom pacientovi pochopila ten holubník. Agresívna ruka sa prechádza po chodbe a hlasno rozpráva o dianí niekomu do mobilu a jej tri kamošky okolo 50tky, ktoré sa tvária tak, že určite sa ich nechceš opýtať, koľko je hodín. 

Mám stres, lebo som tam už asi 3 hodiny a strašne mi chýba malý, ešte som ho nikdy tak dlho nenechala. Hovorím to svokrovi, že ak budeme čakať ešte hodinu, tak idem k malému domov. 

ÓÓÓ niéééé to bola chyba! 

Agresívna ruka to počula a sama sa pozýva na rozhovor s nami. „Tak moja milá, my tiež máme rodiny a ten tvoj, to zaraz ti z hniezda vyletí, vy ste také zhýčkané dnes matky, že gejov vychováte..." aa-ááá aaaaáá vonkoncom ešte ti toľko zlého povie, že "Uvidíš budeš ľutovať!"
Tak sa mi dvíhol tlak, že ma svokor hneď pacifikoval späť na lavičku. 

Tie jej kamošky s chmuravým ksichtom pritakávajú. Myslím si, hmm zaujímavé, prečo majú taký názor, žeby nepodarky výchovy? 

"Ale kdežeeee, to isto partiááá...“ radšej nevyrývam s takou otázkou ja, zhýčkaná matka vtedy 8 mesačného syna. Len človek si tak vraví, že načo vôbec sa ozývala... Rozumie, že sa človek chce obehnúť a hneď počuješ povestnú vetu „ja sa tiež ponáhľam do práce“ alebo „ja tiež mám rodinu“ či „ja tu tiež čakám od 1975ho.“

Hystéria nabrala také tempo, že traja pacienti po mne rovno odišli domov a tí, čo pokojne sedeli, začali pochodovať po chodbe. 

Bola už 16sta a predo mnou 11 nazúrených pacientov. 

Najviac tie 4 ženy v strednom veku, ktoré robili najväčšiu šou. Mohlo byť ešte horšie? 

Áno, prišiel nejaký zaslúžilý pán vojak, či ako sa to volá, a mal prednosť, teda rovno vošiel. V celej čakárni sa ozývalo „Aj jáááá som sa napracovala, aj jááá som zaslúžilá obyvateľka!“ 

Ticho si myslím „no to určite.“ Ostatní pacienti, neviem prečo, ale začali tie ženy počúvať ako majiteľky nemocnice a štýlom, smiem prosiť ak neruším, pripomínali, že teraz sú oni na rade a nie ich agresívne kvarteto.

V tom sa môj svokor rozhodol spievať na celú čakáreň svoju vymyslenú pieseň...

„Láska ti všetko prepáči, trpezlivosť ruže prináša...“ - spieval to v takom orchestrovom móde, že to muselo počuť celé poschodie. 

Ja som si len povedala, no niééé toto nebude dobré. 

Agresívne kvarteto sa tak naštvalo, že do plaču veliteľky kvarteta chýbalo máličko a svokor bol v tej chvíli všetko, čo len nechcete napr. /cenzúra/ ***** *****ý alebo ****** *****ý :P 

Trošku som sa aj zahanbila, lebo často bol zbytočne uštipačný a ja som nechcela, aby si náš kvarteto vôbec všímalo. 

Svokor spieva, ďalej ich provokuje, ja sa hanbím a ostatní prestrašene pozerajú, či sú na správnom oddelení.  

Agresívna ruka vošla do vnútra a rýchlo bola vybavená. A čo náhle zisťujem?...

Pacientkou bola iba ona a tie tri jej robili garde a zbytočný rozruch v čakárni tvrdiac, že ony tiež majú na 12stu. Zrazu všetko malo zmysel, prečo sú 4 pacienti na jednu hodinu a náhle sa dalo pokojne čakať.

Odchádzam domov totálne mimo, lebo veľa vecí som stále nespracovala...

Po troch hodinách mi svokor hovorí, že lístok som si nekupovala, lebo podľa nejakého zákona som jeho sprievodcom, lebo má postihnutie, ale viete chcel sa zahrať na kápa, že ideme na čierno, že mi s ním nič nehrozí :D 

Spievať začal len, preto, aby agresívnu ruku vynervoval v čakárni, aby jej muž doma mal už menší problém... aaaa na koniec bonus keď bol svokor fajčiť vonku...

Prichádza ku mne milá pani a so zaľúbenými očami sa ma pýta, či neviem kto bol ten sympatický pán, čo spieval v čakárni.

Keď som povedala, že môj svokor, utiekla.

Boli sme naozaj na správnom oddelení?

No ja neviem, polovica si určite potrebovala odskočiť aj na iné poschodie :D

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka/posts/1...