Hneváš sa? Uisťovanie

 Bol raz jeden urazený dom... Žartujem, korene toho určite siahajú oveľa hlbšie, než ten jeden dom. Vraj sa v každej rodine musí narodiť tá jedna dcéra, ktorá ponesie všetky generačné traumy, pozbiera sa z toho a pretne celý ten cirkus. Neviem kto je autorom ale celkom to na mňa sedí. Ba! Je to o mne. Mojim najväčším životným cieľom bolo vyplieniť pliagu z detstva vo forme naučeného správania aby sa nedostala k mojim deťom. Prvým krokom bolo uvedomenie si, druhým terapia a tretím krokom neustála práca nad sebou aby deti videli, že ich mama je šťastná a nemuseli znášať to čo ja. Obyčajná evolúcia človeka to čo robí skoro každý rodič, nič extra.

Už som veľakrát písala o mojich skúsenostiach z detstva, preto to nechcem znovu vyťahovať. Keď na to myslím, už necítim bolesť, necítim krivdu a dokonca smelo môžem povedať, že sa necítim nijak urazene ani že mám traumu. Telo si traumu pamätá a hlava si s ňou poradila. Zostane to so mnou dokonca života ako jazva na lakti. Nemám potrebu, aby mi svet niečo vrátil. Som hrdá na to kam som to dotiahla. Tvrdo som na tom pracovala a  nikdy sa nevzdávala. Niektorým také veci, ktoré som pochopila po rokoch boli dané do vienka ale nezávidím! Všetkým to zo srdca prajem. Proste som na seba hrdá, pretože môj štart bol niekde úplne inde. 

Niečo z toho domu mi ale stále ostalo hoci v malej forme. Uisťovanie sa či daná osoba je v pohode, či som náhodou niečo zle nepovedala a podobne. Niekedy to bolo neustále a iritovalo to hlavne mojich partnerov. Rozmýšľala som odkiaľ to mám. Vďaka terapii mi to však netrvalo dlho. 

Pamätám si dosť bežný stav z detstva. Čakala som akú mama bude mať náladu. Chodila som pod dverami, vyzerala z okna analyzovala jej tempo chôdze. Keď som videla, že jej kroky sú rýchle a dosť udiera pätami a k tomu prudko máva lakťami okolo tela... Bolo lepšie urobiť niečo čo ju poteší, aby som si to nemusela vyžrať. Mala som niekoľko stratégií. Zametanie, umývanie riadu, žehlenie pretože robenie si domácich úloh prinášalo najmenší efekt. Zvyčajne to pomáhalo. Hlavne neprekážať, kúpiť pivo a cigarety. Horšie bolo, keď celá moja snaha bola preč, lebo mi to predavačka nechcela predať (no šok :D). To bola šou a krok s trieskajúcimi pätami bol znovu tu. Potom tu boli dni, keď som niečo urobila. Dala by som vám nejaký príklad, ale ako môžete vidieť nepamätám si tie malichernosti. Prečo? Dieťa si zvyčajne pamätá iba efekt. Bitku, krik, zákaz a podobne. Keď som však urobila niečo, čo nebolo podľa jej predstáv nasledovali TICHÉ DNI. Urazenie ctihodnosti. Niekto by povedal, že vždy lepšie, než bitka či ďalšia rozbitá hračka. Škoda, že takéto trestanie trvalo aj týždeň. Dokázala nereagovať toľké dni na naše prosíkanie. Snáď si užívala aspoň ten poriadok, ktorý som robila sama lebo inak nemal žiaden zmysel. Prosila som, aby nám prepáčila hoci som často nevedela čo. Pamätám si vetu „mamka ja viem, že ty nás ľúbiš len sa tak tváriš“. Keby mi teraz jedno z mojich detí povedalo túto vetu zlomilo by mi to srdce. To bolo úbohé prosíkanie dožadovanie sa o tú lásku. Uisťovanie sa, že ma ešte ľúbi. Po týždni zbytočného ticha a smutného urazeného domu zvyčajne nastávala zmena. Bolo mi ľúto s vekom, že zmenu priniesol skôr ich sex, než naša snaha. Bolelo to náhle predstieranie, že sa nič nestalo. Vyvolalo to vo mne pocit „Môžem sa už tešiť? Nie, radšej počkám uistím sa, že to nepríde znovu“. Nemyslím, že nebola smutná a iba nás trestala, ale prečo ak trpíš tak to nechceš ukončiť? Samozrejme ak nám niekto ublíži je normálne cítiť sa zranene, ale je fajn povedať prečo. Ja tiež potrebujem občas čas a premyslieť si prečo ma to zabolelo. Zvyčajne to je aj tak o nás a naších nevyliečených ranách či komplexoch. Ale druhá osoba si zaslúži vedieť čo danú reakciu vyvolalo. Milujem argumenty a už viem prečo!  Pretože mi tak veľmi chýbali. Pretože jediné čo som vedela s istotou je, že bude ticho, že nie som dobrá dcéra a že si to budem musieť odmakať alebo čakať kým otec prevezme vedenie a posnaží sa inak.

Nebolo jednoduché vyjsť z takého „urazeného domu“ a mať nejaké vzťahy. Mala som taký vzor a podobné reakcie boli vo mne zakorenené už od mala. Nevyčítam si to, iba som rada, že som si to rýchlo všimla. Samozrejme nebol to až taký extrém ale urážanie a vzťahovačnosť to na mňa sedelo. Ale všimla som si, že keď používam túto stratégiu, tak ma kdesi v hĺbke dusí, že ja potrebujem vedieť prečo sa toto stalo. Postupne som sa snažila riešiť veci inak. Niečo prišlo terapiou, niečo v mojom živote zanechali muži. Vlastne od mužov (hlavne v práci) som sa naučila riešiť problémy tak, aby vymedzili pocity a ostali fakty. Malo to na mňa terapeutický vplyv. 

Povedal si, že[....] cítim sa s tým zvláštne. Prosím vysvetli mi to.To vážne? Tak som to vôbec nemyslel. Mal som na mysli ..... [....]Prichádza osvietenie aha, potom zamyslenie a akceptácia A mohla som sa hneď uraziť ale výsledok by bol jedine to, že on to nepochopí a bude krútiť hlavou. A ako top bonus, že ja sa s tým budem trýzniť „prečo to povedal, ako si to dovolil atď...“Nuda... Potrebujem argumenty pre moju spokojnú hlavu ona si už v detstve dosť vytrpela!

Žije sa mi rozhodne lepšie v tej druhej polovici života. Preferujem však život, kde je všetko jasné. Nemôžem za pocity iných ľudí v plnej miere a ani oni za moje. Ľudia si vysvetľujú veci na základe svojich skúseností a určite aj nejakej časti z vás, príde moja matka ako .... „čokoľvek pejoratívne“.  Neživím v sebe nenávisť, pretože by mi bolo ľúto každej premrhanej minúty na urazenie sa či nenávidenie. Ona na tom svete tiež žije prvýkrát a nikto nevie ako ho najlepšie prežiť. Neviem čo mala v svojom dome ona, ale ak nie je psychicky chorá, tak asi to odniekiaľ vzala, že?! A možno to bolo omnoho horšie, preto necíti voči mne žiadne výčitky, lebo podľa nej som to nemala tak hrozné. 

Väčšina môjho okolia sa neuráža a týždňami nemlčí. Je mi cťou komunikovať a dostávať otázky, pretože vidím, že tá osoba má záujem ísť ďalej namiesto odmlčania sa. Sama sa často pýtam „ako si to myslela?“. A potom sa usmejem a pomyslím si, keby som sa teraz urazila a nevedela zámer druhej osoby bola by som ..... hlúpa a vzťahovačná. Ale rešpektujem aj odmlčanie sa ak je to vôľa druhej osoby a považuje to za vhodné riešenie.

ALE

„To, že sa urážaš, neznamená, že máš pravdu“ – ako povedal komik Ricky Gervais. Urážanie sa nie je adekvátna reakcia na realitu. Nikto ťa neuráža. To ty sa urážaš na svet. Ľudia, ktorí sa riadia týmto heslom majú pravdu, pretože každý z nás má právo mať svoj názor a vyjadriť ho. Aj keby bol tak primitívny, že nám pomyselne zabil mozog. Môžeš sa uraziť na to, že niekto volil inú stranu, ale čo to o tebe hovorí? Iba to, že neakceptuješ názor druhej osoby? Alebo, že tvoj názor je lepší? Nie je to povýšenecké? Opýtaj sa radšej prečo ich volil. Otázky... To je ďalšia vec, ktorú som sa naučila od ľudí, ktorí sa neurážajú. 

Urážanie sa a kamarátky....

Bolo ich pár ale našťastie sa to skončilo. Nemôžem predsa nazývať priateľstvom niečo, čo pre mňa znamená šliapanie po mínovom poli. Ak by sa niektorá z nich ozvala teraz a chcela mi pár vecí vysvetliť bolo by zaujímavé vedieť ich názor ale neznamená to, že budeme super priateľky. Zvyčajne mína vybuchla, keď som na trápenie povedala čo by so urobila JA. Rozumiete ja! To nie je rozkaz. To je perspektíva a názor druhej osoby. Cením si vždy pohľad druhej osoby. Toľkokrát bol pre mňa taký pohľad otvorením novej perspektívy a mohla som sa na daný problém pozrieť inak. Ale neznamená, že ho musím aplikovať. 

Zvykla som si, že mám kamarátky na pokec o rodine, na stretnutie kde preberieme psychológiou, také ktoré sa zvyčajne iba sťažujú a ja im prajem aby už nemuseli. Sú kamarátky, ktoré by ma nepozvali na diskotéku, lebo na to majú iné. Vo väčšine prípadov som tá ktorej hovoria veľa vecí. Neuráža ma to cením si tú rolu, ale tiež, keď sa neurazia na môj pohľad. Mám kamarátku, ktorá sa podľa mňa totálne nehodí k svojmu manželovi ale snaží sa o (podľa MŇA) nemožne. Pozná môj názor, ale neurazila sa, lebo vie, že jej prajem beztak to najlepšie  do života, aj keby zvolila akúkoľvek pre mňa nepochopiteľnú cestu. Ona veľmi dobre vie, že nemusí môj názor aplikovať do života. Vie, že vždy jej budem priať dobre čokoľvek to znamená. 

Mať priateľstvo je rozhodne ťažšie, než mať romantický vzťah. V priateľstve vlastne je potrebné rešpektovať vady toho druhého, aby vôbec pokračovalo. Nemať mylnú predstavu, že naša najlepšia kamarátka má nás dopĺňať a byť ako ja či ty. Proste využívam iné výhody, ktoré mi daná osoba ponúka. Nech sama budem príkladom... Predsa nemôžeš prísť ku mne plakať a očakávať, že sa nebudem pýtať? Nemôžeš čakať, že sa pôjdem vykričať na tvojho muža po vašej hádke, keď vieš že potrebujem poznať aj jeho stranu. Musíš si vybrať niekoho kto akurát má túto vlastnosť, pretože vieš že ja potrebujem veľa faktov a tiež ma nepresvedčíš robiť niečo s čím nesúhlasím.

Priateľstvo podľa mňa spočíva  na tom, že rešpektujeme svoje plusy a mínusy a neočakávame, že sa ten druhý zmení. Môžeš mu jedine priať všetko dobré – ver, že to sa ti vráti. Jediné podľa mňa, kedy môžeš očakávať zmenu je stav ako depresia či iné úzkostné stavy, pretože potreba zmeny (lieky či terapia) je v prvom rade pre dobro tej osoby a nie, že tebe má byť lepšie.

Či osoby, ktoré sa stále urážajú mali rovnakú mamu ako ja? 

Mám pocit, že niektorí ľudia si nepotrebne komplikujú život.

Očakávania sú koreňmi utrpenia – povedal nejaký múdry človek.

Praj ľuďom dobre a dobro sa ti vráti.

Neočakávaj

Akceptuj a ži tak aby bolo dobre tebe!

A hlavne viac pokory

Spomienky do môjho ne-denníka. O smrti malého chlapca. Prešli skoro dva roky... Ale tie modré očká už neuvidím.

S Monikou sme sa spoznali ako dve osamelé matky, ktoré celé svoje úsilie dávali do výchovy. Bola som sama. V zúfalom momente som sa rozhodla napísať príspevok na miestnej skupine, že hľadám mamu, ktorá by chcela s nami tráviť čas na ihriskách. Predstavila som sa a čakala. Po mesiaci som  našla správu, kde sa predstavuje mama rovnako starého chlapca ako môj, rovesníčka a keď napísala ako trávia svoj voľný čas, tak svitla nádej na lepšie časy.

Naše prvé stretnutie bolo, akoby sme sa všetci dávno poznali. Deti šli oproti sebe s úsmevom a v rukách držali identické vedierka, ktoré si hneď so smiechom porovnávali. Od toho momentu sme spolu zdieľali svoje radosti, starosti aj smútky. Máme za sebou podobné detstvo, podobné vzťahy veľmi nás to zblížilo. Niekedy sme žartovali, že sa k sebe nasťahujeme a lepšie vychováme spolu tých synov, než s ich otcami. Deti nastúpili do škôlky a všetko vyzeralo perfektne. Až na to, že môj syn bol neustále chorý a jej zriedka. Jedného večera mi Monika celá vydesená napísala, že lietajú po nemocniciach, pretože jej syna hrozne bolí bruško. Dostali už niekoľko liekov na žalúdok, ale situácia sa nemenila. Dieťa slablo na očiach matky a ona vedela, že musí hľadať ďalej. Zvláštna zmena, to moje dieťa bolo vkuse u lekárov a náhle to bol jej Viky. Smiali sme sa predtým, že je neporaziteľný, že keď on ochorie, tak to bude koniec sveta.

Začal sa koniec sveta...

Mala to byť obyčajná návšteva lekára, po ktorej mu Monika sľúbila sladkú buchtu. Tie slová mi paradoxne zostali v hlave. Po buchtu už nešli. Dozvedeli sa o neuroblastóme IV stupňa metastázami a chabými šancami na ..... na všetko.

Liečba trvala 1,5 roka. Nebol čas na myslenie o tom, že som stratila najlepšiu kamarátku. Nebol čas na smútenie za kamarátom. Jediné čo sme mohli bolo zbierať peniaze a prosiť o nich všade. Rozpredali sme cenné veci, prosili sme „hviezdy“ o zdieľanie zbierky, zorganizovali predajnú skupinu, ktorej celý zisk šiel na zbierku. Zmenili sme sa všetci. Niekedy som sa hanbila spýtať koľko je hodín a teraz som šla a klopala na dvere veľkých firiem. Totálna revolúcia v toľkých životoch. Zasiahlo ma to tak veľmi, pretože za tie roky som sa s ňou cítila akoby to bolo moje dvojča. Jej syna som si tiež obľúbila od prvého momentu.

Boli sme blízko cieľa. Chýbalo už len pár percent do cieľa. Náš bojovník dostával poslednú MEGA dávku chemoterapie a potom už malo byť dobre. Monika sa s manželom nachvíľu odmlčali, pretože počas tejto dávky chceli byť iba s Viktorkom a tráviť s ním každú sekundu. Takmer všetci sme teda pokorne čakali .

Držala som svoju malinkú dcéru na rukách, keď som kdesi vo vnútri zacítila, že okamžite musím ísť do nemocnice. Skúšala som im ešte napísať správu, aby som si overila, že neblúznim, ale bolo to silnejšie odo mňa a odpoveď neprichádzala. Odložila som dcérku do postieľky, poinformovala som doma, že utekám do nemocnice. Všetko bolo tak komplikované aj taxík, ktorý neprichádzal na dohodnuté miesto. V tom momente bolo vonku krásne. Všetci okolo mali skvelú náladu a ja som 1x v živote zažívala ten pocit, keď život ide ďalej a v tebe niečo umiera. Zrejme to bola nádej. Utekala som cez tú obrovskú nemocnicu nevediac, kde sú. Bežala som tak, že snáď to nebolo ani moje normálne tempo. V pozadí som začula ženský rev. Obrovský rev. Nebolo nič rozumieť ale bolo mi jasné, že som došla neskoro. Bola to žena, ktorá sa to dozvedela prvá, pretože jej syn tiež ležal na tom oddelení s tou istou chorobou. Revala, zavýjala, kričala lebo ten osud ju tiež straší po nociach. Dodnes to nemôžem pochopiť ako som to mohla cítiť. Po veľkých komplikáciách a dlhom behu som ich našla.

Našla som ľudské nešťastie. Všetko bolo spomalené ako vo filme. Zastihla som len plač matky, najlepšej matky akú som kedy spoznala. Matka ktorá už nechcela žiť. Zroneného otca, ktorý si vyčíta, že netrávil so synom viac času a už to nikdy nevráti. Ten plač nikdy nevymažem z hlavy on tam zostane vo forme pokory voči životu a času, ktorý mi bol daný. Bolelo to veľmi, ale každý kto nakoniec prišiel bol pre nich veľkou oporou.

Nevyronila som pri nich ani slzu nešlo to, nemohla som uveriť, že je koniec. Mojou úlohou bolo držať ju, aby si neublížila aj keď jej to bolo jedno. Ona chcela ísť za svojim dieťaťom do neba a kričala, že nechce žiť. Bola som tam, kým neprišla jej najbližšia rodina. Musela som sa vrátiť za dcérkou, aby nebola hladná. Vyšla som z nemocnice a zdalo sa mi, že som v tranze. V tom sa ma známy, ktorý po mňa došiel opýtal „ty....ale nehovor, že je tak zle?“ a má vydesenú tvár. Vždy tvrdo stojím na zemi, ale v tom momente som prekvapila samú seba. Nepoznám ten hlas, ktorým som to vtedy hovorila, iba som opakovala „je koniec ... je koniec... je koniec“. Nikdy predtým som tak neplakala. Nikdy predtým to tak moc nebolelo a nechcem vedieť ako môže bolieť viac.

Svet pred niekoľkými mesiacmi opustil anjel, ktorý naučil žiť veľa ľudí. Zanechal po sebe zronených rodičov a veľa peňazí, ktoré pomohli 4 ďalším deťom. Rodičia tých detí sa z tých peňazí nedokázali úplne tešiť, pretože znamenali obetu nevinného života.

Mala som ešte veľa nápadov ako získať peniaze ale... malo byť inak. Potom som musela povedať synovi, že už nemá najlepšieho kamaráta tu ale v nebi a to slovami, ktoré nebudú až tak bolieť. Neľutujem s nimi ani jednu chvíľu, všetky dary od nich majú svoje cenné miesto v našom byte.  Ľutujem iba, že nám nebolo dané vychovávať ich spolu dlhšie.  A nikdy nepochopím, prečo tak dobrej mame muselo zomrieť tak fajn dieťa. Žiadnej mame. Ale tejto výnimočne. Snažila sa tak veľmi, bol jej všetko teraz viem, že hoci žil krátko narodil sa tej najlepšej mame akú mohol mať. Teraz viem prečo mala byť na neho tak upnutá a teším sa, že nikoho kto jej radil inak nepočúvala.

Som vďačná za každú chvíľu s mojou malou rodinou.

Nech tu tieto spomienky proste zostanú.

Keďže boli aj komentáre o tom, aby som napísala o Božskom, tak to teda skúsim…

Bude to rozhodne príjemnejšie písanie, než o partnerovi, ktorý veď viete z predchádzajúceho článku…

Bol to prvý mesiac v mojej novej práci po materskej. Vyzeralo to nejako takto: „Nooo, tu bude také školenie o 5 minút začína, buďte tam“. Ešte som nevedela čo sa s čím je a už nás hodili na ďalšie školenia. Na jednom z nich zaznela príjemná angličtina, ale stále som sa cítila ako vyhodená z lietadla uprostred letu. Vlastne presne takto bolo: „toto je vaše lietadlo môžete lietať s celou skupinou a preukaz pilota dostanete, až keď sa naučíte lietať“. Nevedela som čoho sa mám chytiť v tom celom chaose. Síce nám dali lietadlo, ale rozmontované do poslednej súčiastky a zajtra malo letieť na testy.

Moje pocity boli, že som úplne vymletá po materskej a nechápem nič. Našťastie som v tom nebola sama a moja teória materskej demencie bola tým pádom mylná.

Celý ten chaos nového projektu zapríčinil to, že som nechápala kto je za čo zodpovedný. A vďaka tomu som nám naozaj nechtiac vybavila školenie u pána „pilota Božského“. Normálne nám mal každý deň doručiť niekoľko balíčkov a naša firma očakávala, že z toho bude „lietadlo“. Samozrejme s divným návodom, ktorý bol neaktuálny alebo nepochopiteľný alebo nebol vôbec. Trvalo to už mesiac a ja som mala dosť. Vravím teda Božskému, že keď už nám tie balíčky dáva, tak nech nám aj povie ako ich doteraz montoval. Bola som hrdá, že som nám zorganizovala školenie netušiac, že on v skutočnosti by to vôbec nemal robiť. Ale celá spokojná som si nechávala vysvetľovať  pokojným nežným hlasom veľkú vedu. Nepochopila? Nevadí od znova! Stále nič? Tak ešte raz. A stále ten pokoj v hlase. Fascinujúce! Toto som potrebovala po 3 rokoch mimo práce. Vysvetľovať do nemoty, bez nariekania, že tratí čas.

Jedného dňa vravím: „Božský, prečo nejdeš k nám do firmy, keď sa tak dobre vyznáš v „lietadlách“? A tak veľmi rýchlo sa začal proces so životopisom a pohovorom. Vybavím celému tímu super „pilota“ a poletíme po prémie, že budú len pozerať. Z mojej strany toľko….

Nooo ale evidentne Božšký mal iný plán…

Začal sa ozývať súkromne, pretože sa mu zapáčil presne tento štýl písania. Zaškerila som sa na mobil, keď napísal a už mi bolo jasné, že nejde o „školenie letu“. Stratégia bola jasná povedz Božskému, že máš dieťa a rozpadajúci sa vzťah, ktorý ideš zachrániť a hneď utečie. Neutiekol! Ba! On na to nereagoval veľmi. Prisahám neviem ako, ale asi obaja z tej samoty sme si začali písať v každej možnej chvíli.

Chytila ma panika.

Vravela som si vo vnútri -sprostá, blbá a neviem čo ešte. Doma si daj do poriadku a nie tak písať s Božským! No už len teba stretol nejaký princ!

Utiekla som za kamarátkou a celá roztrasená jej vravím, že som sa zbláznila a nemôžem na seba pozerať do zrkadla. Ona to celý čas nechápala, pretože podľa nej som nič zlé neurobila, veď iba píšeme. A v tom ma prekvapila ešte viac. „Tak ty ideš zachraňovať stroskotaný vzťah, kde ťa chlap týra a manipuluje a ešte máš výčitky za nič? Nejdeš sa vydávať uži si to! Cítim, že to bude niečo dobré“ – pripomenula mi pár situácii čo sa stali doma a tak veľmi sa tešila. Ja som samozrejme nechápavo pozerala ako to, že mnou aspoň nepotriasla, nepovedala, že mam ho zablokovať. Čakala som aspoň od niekoho také slova a nie samé pochvaly a držanie prstov.

Božský odišiel na dovolenku….

Mal na mňa rozhodne menej času. A mne došlo, že som úplne sama. Vo vnútri som bola na seba nazlostená, predsa nejaký cudzí chlap (čo z toho že božský) nemôže zapríčiniť, že náhle sa budem cítiť opustená. Lenže došlo mi, že ja som takto sama bola vlastne doteraz. Chlap pred PC, ktorý musí prejsť do druhého levelu a má 40+ mi to dávno prestal dávať a z predchádzajúcich článkov viete, že viac bral ako dával.

Nedá sa v tomto článku opísať puto, aké sa vytvorilo medzi mnou a Božským. Nedokážem opísať odkiaľ som mala intuíciu, že on stojí za každý risk. Fackovala som sa v duchu za to a neznášala. Nechcela som o tom terapeutke ani len spomenúť. Vravím si, že to je určite také krásne len preto, že píšeme a začiatky sú stále pekné a potom sa všetko skončí. No ale kým býva hrozne ďaleko, tak sa nič zlé nedeje.

Môj stroskotaný vzťah som chcela zachraňovať ďalej. Písala som mu listy, lebo ma nechcel počúvať. Nič. Skrátila som listy do bodov, aby sa veľa nenamáhal. Nič! Zaplatila výlet, že mimo domu bude príležitosť na rozhovor. Nič! Chcela som s ním hovoriť na silu, ale musel dohrať level. To bolo na mňa po toľkých rokoch veľa. A dvíhanie ruky na mňa to len celé uzatvorilo.

Božský bol blízko….

Všetci moji známi už o ňom vedeli aj to, že je neďaleko. Nenašla sa ani jedna osoba, ktorá by bola proti a všetci ma priam hnali slovami „utekaj musíš ho spoznať nemáš čo stratiť, všetko už je aj tak stratené“. Stále som sa cítila vinná za všetko a fackovala sa v duchu, že som taká nevďačnica čo s iným píše. Ale zbalila som tašky sebe aj malému a povedala som si, nech sa deje čo má.

Predtým som ale zašla na pravidelné sedenie k terapeutke, aby som si všetko v hlave uložila ešte raz. Dobehla som tam celá roztrasená so slovami „preskočilo mi a nemôžem na seba už mesiac pozerať“ – usmiala sa. Vraví no dobre, ale prečo, keď si nič zlé neurobila? Zamilovala si sa? Zubami nechtami som sa bránila, že to určite nie, veď sme sa ešte nevideli. Nemohla som si vysvetliť ako môže niekto mať tak veľké city k osobe, ktorú v živote nevidel!? Ale v skutočnosti som si dávno v duchu hovorila tie veľké slová. Terapeutka sa znovu milo usmiala a povedala, že to sa deje vo vzťahu, ktorého základom je komunikácia. Pýtala sa či si myslím, že ak nepôjdem, tak ten vzťah skončí. Bola som si istá, že nie, ale tak veľmi som ho už chcela vidieť. Pýtala sa či sa bojím sklamania. Vravím, že nebojím, lebo tu vzhľad už aj tak nič nezmení. Musel by byť otrasne škaredý ako ohava, aby sa niečo zmenilo, ale ja som vedela ako vyzerá.

Terapeutka sa celý čas usmievala a to 1x odkedy som k nej začala chodiť….

Na rozlúčku pred cestou k Božskému mi priala, aby sme ďalej pokračovali v tak skvelej komunikácii akú máme a aby som sa prestala obviňovať. Pripomenula mi, že mám vzťah s násilníckym, nepredvídateľným manipulantom a tyranom.

A tak som odcestovala s malým na výlet k moru za Božským. Zbalená v detskom kočiari. S pripraveným plánom na rande počas obedného spánku a myšlienkou, že už nemám čo stratiť.

O tom ako božsko bolo a ako mi namiesto Božského na dvere v noci zaklopali hasiči, asi napíšem v ďalšom článku ak bude záujem.

PS: Celé sa to stalo pred niekoľkými dlhými mesiacmi a stále trvá.

Ako by som po dlhom čase začala, keď sa tak veľa zmenilo, že už ani názov môjho ne-denníka nie je aktuálny… Tento článok bude iný, než tie predtým. Bude vlastne verejným priznaním toho čo som nejaký ten rok zatĺkala. Bude tiež vyjasnením mojich stavov paniky a celkovo negatívneho pohľadu na svet.

Celá ty! No čo iné sa od teba dalo čakať! Taká istá ako tvoja matka! Ach, tá tvoja mama nervačka! –Povedal, ten čo ma držal niekoľkokrát pod krkom. Toľko som s tebou a až teraz vidím aké máš krivé nohy. Nemám rád také nosy ako máš ty. Zo všetkých žien na svete som urobil decko akurát tebe! Ešte raz a zavolám na teba políciu (vysvetlenie: ho vyprovokujem k f. útoku) deportujú ťa a nikdy neuvidíš decko! Zaslúžila si si to celé hovno v živote (sex.zneužívanie, bitky, ponižovanie atď)! Neboj sa synček mama je z patologickej rodiny kde sexujú s deťmi (to dieťa som ja). To nie ja som za to celé hovno v tvojom živote zodpovedný, tak ma prestaň tým zaťažovať. Po tom pôrode to už nie je také ako bolo je TAM široko už (PS: nie je len erekcia je slabá a v polovici sa končí).

Tieto slová boli vyslovené na to, aby mohol po niekoľkých hodinách hovoriť: joj mamička stále sa na ňu dá spoľahnúť, ochhh mami aká riťka aaa cicky mohli by byť väčšie ale no keď nemáš to čo ľúbiš to ľúbiš to čo máš. Ľúbime ťa mamiiiii! Ale pekne vyzeráš. A mnoho ďalších……..škoda sa rozpisovať.

Dlho som cítila, že potrebujem pomoc a hlavne v momente, keď som nastúpila do práce a uvedomila si, že tam som šťastná a je mi do plaču, keď mám ísť domov. Na privítanie som dostala lepší plat od neho, čo bolo ďalším dôvodom na zhadzovanie „tá tvoja práca je aj tak najhoršia v celej firme zdieranie ľudí“ inak fakt sa mi tam páči. Vravela som si toľké mesiace, že musím ísť niekam, nech mi niekto potvrdí, že som sa nezbláznila a, že stále som pri zmysloch. Veď taký poriadny chlap. Už niekoľkokrát som počula od rodiny „taký šumný dobrý chlop“ nevadí, že núti k sexu mladé dievčatá ale „vun taký dobrý do koscela chodzi s maceru“. No ako by som takých dobrých chlapov mohla opustiť ja sa môžem tešiť, že ma vôbec niekto chce. Tedááááá aspoň také niečo mi z toho vychádzalo podľa ich myslenia.

Objednala som sa na terapiu!

Moje prvé slová boli mám rodinu a ťažké detstvo za sebou, chcela by som ním prestať zaťažovať rodinu. Chcela by som nájsť pokoj a vtedy bude všetko dobré nech po 30tke začnem nový život. To som ešte fakt netušila, že sa to splní tak rýchlo a už vôbec nie v takom zmysle. Terapeutka sa opýtala či okrem toho vidím ešte niekde inde problém. Vravím si v duchu, že nie veď keď ja som ticho, sa usmievam a hrám s malým, neotravujem ho a nevymýšľam si znovu nejaké problémy  tak je ideálne. Tak som odpovedala rozhodne nie, veď to všetko je len moja vina – toľké mesiace to tvrdil asi sa nemýli.

Prešiel nejaký ten týždeň terapie a ja som bola celkom v pohode. Veľmi sa tešil, že terapia prináša efekty (také ako očakáva) ale nech ju boh chráni, aby mi v hlave niečo prestavila na čom on roky pracoval to jej pôjde rozkopať tú ambulanciu. Čiže rozumej on ma „vychoval“ jak sa mu páčilo. Toľké mesiace som si nevšimla, že jeho výchova spočíva na tom, že ma bude haniť a potom odmení napr. 3min sexom s polovičnou erekciou alebo že mi šmarí pár komplimentov. Terapeutka radila spoločnú terapiu ale kdeže veď to ja som na vine.

Potom prišli zásnuby…

Celý deň som bola s malým neotravovala tak asi som si zaslúžila. Po fľaši vína rozvalený na posteli vraví, že „vieš tak som rozmýšľal čo ešte by som pre teba mohol urobiť, tak si ťa chcem zobrať keby som náhodou umrel nech nemáš problémy s malým, a viem že nemáš rada svoje priezvisko a chceš sa odťať od rodiny tak čo budeš mojou ženou?“ Sedela som s otvorenými ústami veď sa nechcel ženiť nikdy ale bolo mi smutno, že to bolo v takom štýle. Netešila som sa skutočne. Povedala som pragmatické áno, aby som mala rovnaké priezvisko ako moje dieťa. To zas bol problém, že sa neteším. Na druhý deň som sa pýtala či to naozaj či sa mám tešiť či si to náhodou nerozmyslí. Hej jasné oficiálne to je nezmením názor. Na ďalší deň sme boli v reštaurácii tak reku si uctíme tento krok urobíme si fotku. Už mal nervy a doma sa začalo….. on si to tak nepredstavoval, že z toho budem robiť cirkus a on chcel proste isť na úrad a domov žiadne sračky okolo toho ani reštaurácia. Vtedy vravím len škoda, že ma zabudol o tom poinformovať a rovno mi urobil cirkus. Niečo vo mne prasklo! Vravím okej tak rušíme všetko budeš mať po probléme prsteň si mi nedal, takže si o nič si neprišiel a myslím, že ďalej o tom nemusíme diskutovať. To bolo na mňa veľa! Pýtať si povolenie na radosť a akceptovať takú formu zásnub! To už kamoša o pôžičku človek lepšie požiada. A bolo to…….. 1x som odišla s tým, že "ty brďo možno nie je problém vo mne".

Ale nie znovu blbá som zorganizovala výlet, že to nejako dáme dokopy. Naučená, že ja za všetko môžem, tak aj žehlím sama všetko.

Vrátili sme sa z výletu, ktorý som si užila iba ja s malým. Bolo horúco chcela som niečo dokončiť v kuchyni a malý bol úplne ako zmyslov zbavený. Poprosila som ho, aby šiel s ním vonku, že sa potrebuje vybehať. Samozrejme vždy to bol problém. Musela som byť maximálne vytočená, aby s ním vôbec šiel von. To mu vyhovuje vlastne! Vytočiť ma, lebo vtedy si môže rýpnuť. Už mi to začalo liezť na nervy! Vravím to ja fakt musím byť zrútená psychicky, aby ho vzal von? On to fakt musí mať rád takéto scénky. 

Ale on sa rozhodol vziať 3r chlapca, ktorý potrebuje chodiť do kočíka, ktorý už dávno nepoužívame. Argumentovala som, že tu nejde o to, aby bol mimo domu ale, aby mimo domu vybil energiu. Samozrejme bola som hrozne naštvaná. V tom ku mne štvrtýkrát priskočil v kúpeľni chytil ma silno pod krk a hrozil päsťou s hláškami o rodine, ktorá sexuje s deťmi. V kúpeľni kde dieťa nevidí ale tiež nie je moc kam újsť. Tam som sa zlomila úplne a povedala som si, že už nemôže mi viac ublížiť a hlavne môj syn nemôže vidieť, že sa takto zaobchádza s jeho mamou. Nemôžem dopustiť, aby mal taký vzor “rodiny”.

Dlho som plakala….Predlho až som sa pozviechala a šla za právničkou, maklérom a psychológom. Pozbierala informácie a poinformovala ho, že to bola posledná kvapka. Naďalej neverí, naďalej sa vysmieva, že nič neurobím, naďalej nevidí vinu v sebe. Pohrda mnou, že som hlúpa a že mám problémy s hlavou.

Ale to sa nestane…..

Teraz už iba čakám na kľúče od vlastného bytu, kde bude pokoj, šťastná mama a žiadne týranie. Teraz sa mi ozvalo kopec ľudí, ktorí čakali na ten moment a veľmi mi chcú pomôcť. Terapeutka sa usmieva, že rýchlo som prišla na to, kde je problém. A ja začínam nový život pred 30tkou ako som chcela, len som nevedela, že bez neho. Nemôžem sa dočkať pokoja, kde sa moja hlava dá do poriadku a kde nebudem mať stavy paniky z toho, že on ide domov a niečo sa nechtiac rozbilo. Tam mi už môj syn nepovie “neboj sa mami tato sa išiel osprchovať už sa ho nemusíš báť, ja sa ho nebojím ja ťa ochránim”. Síce je to 1x čo takto reaguje, dovtedy bol ešte malý ale verím, že to cítil. Chcem, aby nebol mamy ochránca ale pokojné dieťa čo takéto veci nerieši. A kľúče sä už na dosah 

Stále nemôžem uveriť koľko ľudí mi drží prsty a vraví bež utekaj a koľko ľudí sa mi to snažilo naznačiť už dlhý čas.

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Naplánovala som si pre mňa dôležité stretnutie. Áno, viem som mama trojročného chlapca a mala som plány. Už sa mi zdalo, že ich môžem mať, že sme trošku nadtrhli pupočnú šnúru a zvládne ten deň bezo mňa.

Lenže čo čert nechcel okrem toho, že už má tri roky začal mať aj vlastný názor. Škoda, že stálosť toho názoru je diskutabilná a celkovo závisí od položenej otázky. „No vidíš aký skvelý deň“ odpoveď môže byť iba „ŇEskvelý“, ešte si kopne tou malou nohou do vzduchu. S postupom času som sa naučila klásť otázky tak, aby som získala správnu odpoveď. Vyzerá to nejako takto: „Och, mamka je taká vyspaná nechce odpočívať“ samozrejme odpoveď dostanem „odpočívaj maminka“ a skutočne sa ide hrať. Jeees to som chcela počuť a škerím sa akoby som bola najlepšia čarodejka na svete.

Ach, keby to fungovalo všade... späť k plánovanému stretnutiu.

Bolo asi 30 stupňov a ja som bola celá nachystaná už dve hodiny vopred. Pre istotu viete, lebo malý od rána jasne naznačoval že sa zobudil ako hejter a odpoveď na moje „dobré ráno“ povedané s úsmevom bola „ŇEdobľe! Dobľu noc!“. Šmaril tú svoju malú riť na bok a šiel spať ďalej.  

Dvihla som obočie a už som vedela aký nasleduje deň. Povedala som mu, keď po pol hodine reptania konečne bol priestor, že dnes ostane s tatom a pôjdu na výlet maminka pôjde na jedno stretnutie.  Stále ho informujem, aby neplakal, že mama utiekla. Ale tentokrát to bol zlý nápad a nasledovalo prekvapivé správanie – hádzanie sa o zem, kopanie pätami čiže niečo nové u nás.

Povedala som si ihrisko to vyrieši! Ako vždy. Vzala som ho na hodinku, reku potom sa vymeníme s tatom a bude to. Lenže nestalo sa. Malý človek prestal spolupracovať. Celý zdutý šiel po chodníku, keď náhle prišli susedia. Susedka celá natešená spustila „jeej ahooj ty už ideš do škôlky si taký veľký“ pozrel sa na ňu akoby bola mimo a povedal „ňe! Idem do lidla“. Fakty boli také, že som chcela zájsť do Lidla o čom vedel  a že susedka nebola precízna v tom čo povedala ale, že aj im sa dostane to som nečakala.

Bolo jasné, že tento deň bude extra hejt.

V autobuse znovu „nelíž tu špinu, netrieskaj po tom okne, prestaň plakať, nie nemôžeš sa hodiť o zem“ už som sa ale načertila. Boli sme už na ceste na to stretnutie. Jediné čo som chcela, to byť na ňom v pohode a dieťa nebolo prekážkou ale... možno s inou náladou. Už som bola spotená z nervov ako vyvádza a vravím si v duchu, len nech nepovie, že chce kakať. Také myslenie je kliatba viem...

„Chcem kakať“ no ma rachne! Ideme na wc samozrejme som zaplatila. „Nefunguje kakanie“  a ja spotená ešte viac, reku aspoň sa opláchnem, keď už sa kakanie nepodarilo. Snažila som sa už hľadať pozitíva tohto hejterského  dňa.

Tak sme šli pomaličky na miesto činu...nie, už sa nemôže nič zlé stať.

A stalo... Uvidel pieskovisko, ktoré som zabudla obísť. Skočil do neho celý a rozkradol hračky. Vzala som ho násilím, lebo sme už nemali čas a bežala som na miesto činu. Prišla som síce na čas, ale celá spotená, miestami osmrkaná so spľasnutými vlasmi a hlavne celá od piesku, ktorý sa tak pekne nalepil a nešiel dole.

Potom si dotyčné osoby iba otrepali ruky od piesku, ktorý som im odovzdala po privítaní. Ešteže to nebolo rande, viete si to vôbec predstaviť? Ten by hneď utiekol 😀 A možno som ho fakt mala nechať doma kopať pätami? A to som si už rok myslela, že u nás sa toto obdobie dávno začalo, ale skutočne to prišlo ako tornádo v 3 rokoch. Všetkým mamkám trojročných detí prajem pevné nervy ammmmm.

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

2714

Vraciame sa všetci do kancelárie. Všade zaznelo hurá, len matky boli ticho. Na tom meetingu to bolo cítiť aj bez obrazu. Bolo to také tiché hurá, že konečne idem medzi dospelých ľudí aj keď po mesiaci ich budem mať po krk, ale každá matka (čiže menšina) namiesto radosti úž plánovala harmonogram ako to zvládnuť.

Moje plány neboli nejako veľmi komplikované. Presunula som všetky tričká na kojenie do zadnej časti skrine, hoci bol plánovaný priamy let do koša (jasné, že toho na oblečenie pff eko-sreko ponad všetko). Vyskladala som si kombinácie oblečenia  na celý týždeň a hor sa na nákupy. Moja sestra pracuje v celkom dobrom obchode len škoda, že ďaleko. Miluje klientky typu matka sa vracia do práce určite jej srdce plakalo, že ma nemohla vybaviť ona sama. Aby som to uviedla na pravú mieru – neznášam nakupovanie oblečenia! Prešla som sa vo vyťahanom tričku po obchodnom dome a šla som tam, kde vo výklade mali moje farby. Celá šťastná som našla predavačku, ktorá mi chcela poradiť. Vravím jej „vraciam sa do práce potrebujem celú novú skriňu, mám rada také farby, materiály a toto nie“. Vrátila sa s kopou oblečenia presne takého ako som nechcela. Reku, možno som sa zle vyjadrila. Ale bola milá. Už som mala vybrané, keď mi oznámila, že ona tiež neznáša nakupovanie oblečenia. Trošku ma šokovala, trošku som aj váhala či mi poradila dobre a nesmelo som odložila väčšiu časť oblečenia a poslala sestre fotky. Tá sa teda vyžila v tej roli 🙂 Aj hej noo…. čakala som, že to bude ako Preety Woman, že chcem tu utratiť veľa peňazí tak sa snaž a prines to naj! Ale… Nie som Julia Roberts, škoda…

Nastal ten deň…Prišla som do kancelárie, kde bolo už veľa zbehlých nováčikov, odsledovala som si postavenie všetkých a rozložila svoje veci. Bolo dosť zábavné sledovať ako sa tvorí štruktúra v tíme a uvedomiť si, že nič sa od školy nezmenilo. Jeden je vždy ten, ktorý vie všetko a ľudia by ho nemali radi, keby to všetko nevedel, ale on pozná šéfa tak sa treba kamošiť.  Menšie primadóny pri veľkej primadóne, ale nemajú ešte také postavenie ako ona, tak len bežia okolo nej, keď ide do kuchyne. Chýbajú im iba také metly aby jej zametali chodník pred nohami ako na curlingu. Super chalani čo majú napeckované kompy a hrajú do rána a potom my – RODIČIA.

Po týždni som už vedela koho z nich by som na návšteve pohostila starou čokoládou s bielym povlakom a tými keksami čo doniesla teta, ktoré už mesiace nikto nechce. Ale školím sa, aby som to po sebe nedala poznať. Vďaka za tento blog vyhodím tu svoje zlé ja. Po týždni som si našla pár pomocníkov, ktorí sa „zázračne“ preriedili po tom čo zistili, že som mama a k tomu nie samotná  😀  a ešte aj šibnutá čo spieva dieťaťu do telefónu, keď doma plače za mamou.

Vytvorili sa tak pekné rodičovské skupiny, kde si vymieňajú papučky, kde diskutujú, že po tomto pôrode idú na podviazanie a pre istotu aj precviknutie u druhej polovičky, kde hovoria o tom ako sú radi, že prišli do kanclu si oddýchnuť. Multitasking ešte neovládam skôr multichaos a sústredenie na 10vecí po 3 % ale patrím niekam, supiš.

Teraz už len čakám na vytváranie nových párikov a eventuálne srdcové záležitosti. Každopádne veľmi sa teším, že môžem byť súčasťou tohto môjho „sociálneho projektu“ hoci mi každý deň do práce na kameru volá zaplakané trojročné dieťa, ktoré na všetko hovorí ňe! Alebo „pooozri mama aký zlatučký a ja vravím áno si zlatučký počúvaj doma a on dodá aký zlatučký mám pipík – samozrejme ukazuje“. Áno patrím do skupiny, ktorá na všetky stretká po práci hovorí „nemôžem možno nabudúce“ a nikdy nepôjde alebo ak tak na vianočný večierok v čase práce alebo tej čo nechodia do fitka lebo škoda času, tak aspoň sa vraciam na bicykli domov – teda rodičia. Jediná potešujúca vec je, že už nemám tričká premočené od mlieka so zipsami na “prevetranie” 😀

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Vedela som, že tento rok bude plný zmien, ale, že až takto to som teda nečakala... 

V septembri malý nastupuje do škôlky tak pre istotu som prácu začala hľadať už v januári. Vedela som, že šance sú márne v tomto meste, preto som si dala predstih. Už som to aj vzdala na konci februára po tom čo som videla ako sa roky v tomto sektore nič nezmenilo, až tu zrazu.... Ponuka, ktorá sa neodmieta...

Poslala som životopis vediac, že v tej firme trvá aj pol roka kým sa ozvú a to ešte v tom lepšom prípade. V piatok večer som si šla kúpiť víno po dlhých mesiacoch. Vypila som jeden pohár a náhle zvoní telefón. Chcela som to zrušiť veď bol piatok 20:05, ale našťastie mi moja super appka povedala, že to je tá firma a, že sú to skvelí milí ľudia. Dvíham a tam: „helou am koľing from...“  s prízvukom presne takým ako to píšem. Skoro ma vystrelo. Ja a moja blokáda na agličtinu. Potešilo ma len to, že ona nehovorí o nič lepšie a rozumie čo hovorím ja. Myslím, že ten pohárik tomu dosť pomohol.

Po týždni som dostala odpoveď, že bude ďalší pohovor v ešte inom jazyku a potom ešte inom. Reku fajn mám to v CV tak skúsime. Dvíham telefón a počas  10 minút prepíname na tretí jazyk, aby si overili úroveň. Samozrejme ako inak sedím pod dverami a za nimi trieska malé decko „mama otváraj waaaa“ to nevadí, že normálne do tej izby ani nevstúpi. Tato robí čo môže, ale akosi nič nefunguje. Tak už sme boli v cieli kde mi oznámili, že bude tretí pohovor ešte a miesto na ktoré sa hlásim bude v 4 jazyku, ktoré som uviedla v životopise. Aby ste si nemysleli, že som jazykový guru nie každý ovládam bravúrne a jeden z toho je čeština :D tááákže tak. 

Tretí pohovor v čase korony mal byť tiež na diaľku tak som sa pekne vymaľovala sadla pred PC a čakala, čakala čakala až sa mi narobili CDčka pod pazuchami a roztiekol make-up pod nosom. Vravím si, všetko je super ešteže to je na diaľku rovno môžem ísť do sprchy po celom pohovore. A to si vravím, že s mojím zasraným problémom, ktorý sa už takmer vôbec neobjavuje, ale vždy mám rešpekt táto celá korona mi len pomáha. Viem ako to znie ale skutočne som našla subjektívne pozitívna tejto situácie. 

A potom nastal ten čas obaja pracujúci rodičia v tej istej firme s malým skoro 3ročným dieťaťom doma....Tempo, ktoré je nastolené na mňa ako matku čo tri roky pracovala iba pár hodín týždenne je hrozné, nezvládam domácnosť, nezvládam nervy a mám výčitky svedomia ako nikdy. Viem, že nebudem pracovník roka s tým sa len ťažko zmierujem ale hold pracujem ďalej s postavičkami prasiatka Peppy a ďalších 38 zvieratiek. Vždy sú rozložené presne tam, kde musím posunúť myšku. Vždy, keď ich preložím vždy je aféra a ja nepočujem 2 minúty školenia ale ideme ďalej. 

Aj napriek všetkému mi korona priniesla veľa pozitívnych vecí. Okrem samotnej práce som mohla celé to začiatočné trapošenie spotená zo stresu presedieť doma a moje dieťa sa muselo naučiť hrať samé. Musím povedať, že je v tom celom veľmi statočný a o to radšej ide k starkej, keď máme chvíľu, aby ho nelegálne odviezť v čase práce, lebo inak sa to nedá. Niekedy počas školenia čistím zemiaky a niekedy cvičím na orbitreku čo je super, ale to len vďaka tomu, že je u starkých. 

Začala som tiež psychoterapiu v rámci svojho psychovývoja, ani neviem či sa to takto hovorí :D. Dala som si dva roky na to, aby zo mňa do 30tky, ktorá mi už dýcha na krk niekto urobil lepšiu verziu mňa a popasoval sa so mnou s démonmi minulosti. Neviem či fakt, že terapeutka vstala po nový papier znamená ťažký prípad, ale videla som v jej očiach fascináciu :D Tak uvidíme čo z toho bude. Pôvodne mal byť tento článok o prvom sedení na terapii, ale neviem či by to niekto chcel čítať.

A tak hor sa na ďalší pracovný týždeň a návrat do kancelárie, ktorý bude pre mňa niečím po čom som veľmi túžila tri roky a zároveň veľmi bála. Všetko vyšlo super len škoda, že som nemala ako a kedy kúpiť nové šaty viete čo mám v skrini ako mama po 3 rokoch? Totálne nič :D  Ale posnažím sa tam v piatok neisť v tričku na kojenie :P 

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Tento fragment "denníka" publikujem so súhlasom môjho priateľa, ktorý sa venuje psychoterapii a iným zložitým veciam, ktoré nám komplikujú život...

Ráno výnimočne vstal skôr. Nie že by vstal výnimočne, vstávanie totiž podľa neho patrilo práve do kategórie repetitívnosti, ktorú tak nenávidel, ktorá ho tak ubíjala. Zároveň si ale myslel, že je to práve táto repetitívnosť, ktorá dáva ľudskému životu zmysel a ilúziu štruktúry a kontinuity. Možno ho najviac štvala práve táto ilúzia, ktorá je často prchavá a skrýva sa za rôznymi fasádami ale v konečnom dôsledku je to iba reklamná tabula na ktorej sa síce menia reklamy, ale tabula ostáva stále rovnaká.

S týmito myšlienkami šiel k oknu s výhľadom na celé naše mesto. Už niekoľko rokov žil v malom byte v spolubývaní. Keď sa sem prisťahoval, bol najnovší obyvateľ, no za tie roky sa z neho stal veterán a prestriedali sa pri ňom niekoľkí spolubývajúci. Vlastne si k nim nikdy ani nesnažil vybudovať pevnejší most, v niečom mu pripomínali tie reklamné tabule. Síce forma a syntax mäsa sa menila, ale koncept ostával rovnaký. Mladí ľudia čakajúci na stanici na vlak, ktorý ich povezie za šťastným koncom. 

Keď si už privstal, neviem či to bolo jeho zámerom, ale urobil si kávu bez ktorej už nemôže fungovať a pil ju pri výhľade na naše mesto. Vo výhľade mu bránila strecha školy, rýchlo si ale na ňu zvykol, ostatne ako na kadečo iné v živote, veci, ktoré sa opakujú sa stávajú našou súčasťou a možno ak by bol v ten okamih odvážnejší, trúfol by si tvrdiť, že my sami sme opakovanie,... strecha mu bránila vo výhľade nemohol jej to však zazlievať, bola tam pred ním a zrejme tam bude aj po ňom. Akoby mu nejaká mytologická bytosť strčila pod nos práve zhmotnenú repetíciu vo forme školy. Pod tou strechou, ktorá mu bránila vo výhľade sa skrývala, vlastne skrývaním by to nazvať nemohol, skôr by to nazval cieleným zahmlievaním absurdnosti opakovania a jeho de facto nezmysli,...denodenná rutina, človiečkovia, ktorí, presne ako on, budú raz stáť vo svojom zdieľanom a zdieranom podnájme a ak budú mať trocha šťastia, ani ich nenapadne premýšľať nad repetitívnosťou. 

Tú strechu videl už v rôznom počasí, vonkajšom aj vnútornom, ale vybavil sa mu jeden obzvlášť daždivý deň, kedy voda stekala vo veľkom prúde zo strechy, pod ktorou ľudstvo smeruje k svojmu veľkému naplneniu, musí k tomu iba opakovať a ak bude opakovať dostatočne dobre tak bude mať povolené opakovať ešte viac, snáď bez toho, aby v tom opakovanie videlo.... Tá stekajúca voda vytvárala dojem očistenia, ale iba na chvíľu, akoby mala tá strecha, brániaca mu vo výhľade už dosť tej jednotvárnosti a chcela ju zo seba zmyť, bez uvedomenia si toho, že tak akurát dáva priestor pre novú jednotvárnosť. Vlastne mu to pripomenulo stromy, ktoré zhadzujú lístie len aby sa o pár mesiacov mohli znovu prikryť ďalším listím. Ihličnany si ilúzie netvoria...Je to, čo nazývajú všetci životom teda ten okamih, kedy to staré ešte nie je zhodené a to nové ešte neprišlo? Strecha mu síce neodpovedala, ale pomyslel si, že ak áno, tak mu to je vlastne jedno asi ako streche brániacej mu vo výhľade. 

Dopil teda kávu, obliekol sa, pre istotu má niekoľko rovnakého oblečenia, aby tak vyjadril svoju nenávisť k opakovaniu, a vybral sa dole schodmi. Pravá, ľavá a znovu a znovu, až kým sa nedostal na prízemie. Koľko ľudí asi tak robilo týchto nezmyselných, aspoň samých o sebe, pohybov v tento okamih? Koľko ich robilo v tomto dome pred ním a koľko ich ešte robiť bude. Myšlienka na nezmyselné pohyby ho priviedla k Jarmile. Vybavil si, keď mali sex v okne v ktorom mu vo výhľade bráni strecha školy, súhrn možno samo o sebe nezmyselných pohybov, ktorých výsledkom je možno práve ten okamih, ktorý všetci nazývajú životom kedy to staré ešte nezaniklo a to nové ešte neprišlo, okamih, ktorý je ale zo svojej podstaty odsúdený k upadnutiu do chápadiel repetície. Človek po ňom baží viac a viac až kým vlastne nejde o formu a o mäso, ale o koncept a o okamih, ktorý, čím častejšie opakovaný, tým intenzívnejšie vyvolávajúci ilúziu, že bol kedysi čistý a autentický, že to bol on, ktorý dával životu zmysel a nie ona. Nikdy to nie je Ona. Jarmila, Ľubica, Petra, forma a mäso, o to predsa nikdy nešlo. 

Tak ako oni sú oni formou a mäsom preňho, tak je on formou a mäsom pre nich. O to ale nejde, ide o koncept, o princíp. Sú vlastne ako tá strecha brániaca vo výhľade na naše mesto alebo ako tie reklamné tabule s reklamami. Na prvý pohľad ponúkajú, aj keď iba okamih tej čistoty, ktorá ešte nie je ale ktorá už je preč. Sú to len mená, písmená, ktoré sa spájajú do slov, do viet, do formy a mäsa ale o to predsa nejde, ide o princíp. 

Občas máva pocit, hlavne keď jazdieva do rovnakej práce v rovnakej električke s rovnakým odchodom v 6:53 rovnakou trasou, že sa mu tie písmenká vpálili do mäsa, do priečne pruhovaného svalstva, ktoré umožňuje Veľké Opakovanie vďaka tomu, že samo je uspôsobené na opakovanie... nič iné, môže sa iba nadúvať a spľasnúť, dokola, znovu a znovu až kým sa nerozhodne že tých sérií už bolo dosť. Písmenká sa mu doňho vpaľujú až kým už nie sú rozlíšiteľné, kým nedokáže rozlíšiť, či je to forma J, L, P, kým tam je iba jazva, stopa, do ktorej by mohlo zapadnúť akékoľvek iné písmenko až kým nejde o mäso a formu, ale o princíp. 

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://mamaoutsiderka.wordpress.com/

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Hovorím si kóóóńiec toho prechádzania sa v tehotenských veciach! Koniec tehotenským pyžamám počas smútenia za ženou, ktorou som bola predtým, než som porodila.

Malý mal pol roka ja som ako tako obžila, je čas na návrat dávnej JA! Vzala som peňaženku a šla som si kúpiť sexi pyžamo. Nevadí, že bude premočené od materského mlieka IDEM! Aspoň vtedy sa mi to zdalo ako super riešenie na nájdenie dávnej bezstarostnej žienky, ktorou som BOLA. 

Tak veľmi som chcela, aby sa vrátilo to šialené nespútané žieňa. Chcela som, aby sa vrátilo to obdobie kedy som bola bezstarostná a mala plno energie a žiadne vačky pod očami. Chýbala mi štipka tej pikantérie, čo kedysi dávala grády všednému dňu. 

Taktiež mi veľmi chýbal ten chlap čo mal plno energie a lesk v oku. On sa dokonca hýbal úplne inak predtým, než do nášho života vstúpil malý rozkošný človek. Chýbali mi tie bezstarostné dni, keď sme sa len ta povaľovali a náhle prudko zmenili plány. Odišli sme bez plánovania ďaleko na výlet a ešte sme po tom všetko mali chuť na sex. Strašne mi chýbal ten pohľad do zelených očí, ktoré vyžarovali také dobro. Chýbal mi provokačný tón hlasu, ktorý ma vždy rozosmial. Chýba mi tá spontánnosť, ktorá bola medzi nami od začiatku.

Teraz sa všetko zmenilo...

Tie pekné zelené oči sú plné starostí ale tiež láskavosti. Už nemá pohľad samca alfa, má pohľad láskavého otca. Už sa nechce rozprávať celé večery, má potrebu byť sám v tichu. Už sa na mňa tak vášnivo nepozerá. Už nemáme šialený vášnivý sex ako vo filmoch. Teraz sa pri tom aj poriadne zasmejeme, keď sa nám do lýtka zaryje nejaký kúsok lega, ktoré sme si pri upratovaní nevšimli alebo divnou náhodou kopneme do spievajúcej sovy :D Považujem to za pasce, ktoré na nás malý chystá. 

Zmenilo sa všetko. Zmenili sme sa MY. Zmenilo sa naše fungovanie. ALE hlavne prestala som oplakávať dávne bezstarostné časy, lebo proste pominuli. Užívam si nové časy, ktoré sú rovnako krásne ako tie predtým. Užívam si pohľad na neho ako otca, lebo predtým som ho nemala šancu takého spoznať. Veľmi ho to zmenilo. Rada pozerám na toho láskavého muža, ktorý prichádza k synovi a podáva mu pokojne dlaň pri 5654522hom hádzaní sa o zem pre hocičo. Milujem sa pozerať ako zanietene rozpráva o tankoch v pre mňa bezvýznamnej hre, ktorá je jeho formou relaxu. 

Raz večer mi po ťažkom dni, keď zo zúfalstva veľa kričala a potom plakala od výčitiek ticho pošepkal: „Hľadám ženu, v ktorej som sa tak bezhlavo zamiloval!“. Hneď som so smútkom odpovedala, že už neexistuje. Neviem byť taká aká som bola predtým. Niekde v hĺbke duši určite je tá žena, do ktorej sa zamiloval ALE... už taká nemôžem byť každý deň, proste sa to nedá som mama a on otec. A som rada, že ho môžem takto nového spoznávať.

Možno niekedy zbytočne smútime sa niečím starým, namiesto spoznávania sa od znova?! Možno by sme sa znovu mali pozvať na rande? Možno vystačí byť takým ako kedysi večer, keď deti zaspia? A možno zmeny sú tak veľké, že sa dvaja na novo nechcú spoznať?

Nepoznám všeobecnú odpoveď. Jedno viem určite! Mala by som muža svojho života spoznávať znovu a znovu, lebo sa budeme ešte trochu meniť. Spomínajme s úsmevom na to aké sme boli alebo to berme ako šancu na bytie lepšími....

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://mamaoutsiderka.wordpress.com/

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Nepodstatné:

Foto zdroj:https://lnk.sk/frtN, https://lnk.sk/fruz, https://lnk.sk/ACS0

Materskú som si predstavovala tak, ako to bolo u nás na sídlisku. Mamy sa stretávajú pri káve už od rána, deti sa hrajú na zemi. Okolo 12 sa končí zábava deti idú spať a matečky pijú ďalšiu kávu a sťažujú sa na mužov a svokry. Potom po spaní sa znovu stretávajú na ihrisku sedia na lavičke s časopisom alebo pokračujú v nariekaní 

Toto boli moje spomienky/mienka o materstve z perspektívy dieťaťa ale aj tínedžerky. Stále som videla ako matky majú čas navštevovať jedna druhú a toľko kecať, že keď som prechádzala zdalo sa mi, že hovoria stále o tom istom – zrejme aj tak bolo 😛 

Fascinujúce ako som totálne vynechala: varenie, pranie, vešanie, zapieranie škvŕn, nakupovanie, kŕmenie, vylievanie nočníkov, zmeny plienok a oblečenia no ááá upratovanie. Niektoré aj prácu pomedzi. Veď určite to museli robiť? Slúžky isto nemali – to by vedelo celé sídlisko.

Presne takéto som mala očakávania od materskej 😀 veď čo šup decko do kočíka a idem k Miši na kávu. Potom príde sestra a dieťa spí o 19, tak zájdeme ešte na víno (buahahaha). Ale posnívala som…

Realita ma prefackala!

Najprv som veľmi chcela byť sama. Nechcela som, aby náhodou niekto videl nejakú chybu, alebo aby mi radil, ak si to vyslovene neprosím. Denne som mala telefonáty od známych, ktorí gratulovali a tvrdili, že prídu na návštevu. Poďakovala som a čakala kým sa dám dokopy, že vtedy ich zavolám, keď nájdem nejaký manuál na toho malého človeka.

Niektorí neprišli vôbec a iní po dosť dlhom čase. V tomto meste som nemala žiadne kamarátky, nakoľko som tu bývala krátko. Ale aj tak som si uvedomila, že asi by ich bolesti bruška a iné bábätkovské veci nezaujímali. Rovnako ani mňa nezaujímalo kto s kým spal, kde boli na diskotéke a koľko toho vypili. Na múdre reči ohľadom edukácie som nemala hlavu.

A tak som bola sama.

Náhle som stretla starú známu. Na otázku „ako sa máš čo nové“ som spustila takú litániu v depresívnom móde, že sa veľmi rýchlo pozdravila a utekala preč 😀 už sa nedivím, že bezdetné ženy niekedy nechcú rozprávať s mladými mamami. Teraz už aj ja “utekám” od mám s deťmi do 1r., ak je to ich prvé.

Prichádza domov chlap a spúšťam nával toho ako mi je ťažko. Nevie mi pomôcť. „Ako môžeš povedať, že si sama? Veď máš malého! Najkrajšie čo sa ti mohlo stať. Nooo super ale “gugu gaga“, nebola správna odpoveď na moju samotu.

V detských centrách sme nespoznali nikoho, kto by za to stál. Hľadala som nejakú normálnu babu s dieťaťom podobným môjmu, ale takú normálnu do koča aj do voza. Nič!

Zaregistrovala som sa na zahraničnej aplikácii, niečo ako kočíkujeme spolu. Nejak tak… Proste hľadá sa najbližšia mama v okolí podľa lokalizácie a záujmov. Ak to na SVK nie je nech sa páči nápad na biznis zadara 😛 Samé pracujúce a deti od 6m v jasliach takže nič pre nás.

Viete čo bol najlepší recept na samotu?

Rešpektovať taký stav aký je a využiť ho produktívne. Teda v mojom prípade čítanie, hľadanie v pre mňa stále novom meste „svojich miest“. Chodili sme na výlety a skoro nikdy sme neboli doma. Neukrývam ja som naozaj typ, ktorý síce ľahko konverzuje, ale ťažko hľadá spriaznenú dušu. Možno to je vekom netuším.

Našla som si vďaka tej samote čas na nové koníčky, ktoré ma totálne pohltili a paradoxne blog to nebol 🙂 to prišlo oveľa neskôr.

Ale druhá depka zo samoty na materskej, ktorá mala byť podľa mojich predstáv pravým opakom prišla znovu po nejakom čase.

Urobila som najzúfalejšiu vec, akú som mohla urobiť, bol to výkrik do samoty. Napísala som do lokálnej skupiny: predstavila som sa, opísala syna a pridala info„hľadáme podobnú mamu, ktorá je sama s dieťaťom“. Na počudovanie prihlásila sa mama, ktorá nielenže má podobné dieťa ale aj sama je veľmi podobná. Takže ak si tiež sama možno by si mohla skúsiť toto?

O samote na materskej sa hovorí málo, teda aspoň mám ten pocit. „Veď ako môžeš byť sama?“. Hlavne v zahraničí, kde je normálne čo najrýchlejšie utekať/ musieť ísť do práce.

Ak máte podobne napíšte komentár alebo rovno „inzerát“ na novú kamošku 🙂

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://mamaoutsiderka.wordpress.com/2020/01/17... 

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Nepodstatné:

Foto zdroj: https://www.instagram.com/p/Bt_tMC6gFWR/?utm_so...

Neraz som počula, že najhoršie sú tie mamičky najmenších detí, teda hlavne do dvoch rokov. Dvihla som obočie a si vravím no som zvedavá čo poviem o rok. 

Zdalo sa mi, že to píšu matky ignorantky, ktoré svoje deti chovajú a nie vychovávajú 😀Vravím si to isto sú tie matky v obchodoch, čo dajú dieťaťu do ruky mobil nech bude (konečne) ticho, aleboo tieee čo dávajú sladkosti, nech prestane robiť cirkus. 

Ja vtedy matka roku čo dieťa je BLW a sladkosti tie do 18stky neuvidí, hrdinka 😀 Vravím si „moje isto nebude to i hento“. Svokor krútil hlavou jak to, že ročnému dieťaťu nemôže kúpiť lízanku a jasne mi dal najavo, že mi preskakuje. Ročné je proste stále malé na také bludy. A ja som krútila hlavou nad matkami, ktoré strčili do kočíka balík kukuričných chrumiek a dumala či tie oblepené zúbky hneď umyje či nie 😀

Keď mi po 3 mesiacoch kleslo mlieko z mozgu na akceptovateľnú hranicu, čiže 1ml medzi fúriou a samo-nasierateľnosťou (a znovu sme pri h*vnách, ktoré ma sledujú vedia 😋💩 ) pričom som bola stále ďaleko od nejakého normálu vtedy som proste začala ignorovať isté veci. Ignorácia zimušnej vetrovky pri +15, ignor na bebe brumík v malých rúčkach – hlavne, že moje nemalo. 

Potom malý mal okolo roka nepamätám presne a ja som konečne ožila, lebo začal konečne ako tak komunikovať. Prišla som na super nápad hovoriť s ním ako s cudzincom. Naučila som ho základné pojmy zistila či ich vie ukázať a tak sme došli  ku lepšej komunikácii „vonku-kočik“ už mi podával papučky.

Ja celá happy, že sa vieme dohovoriť moje dieťa tiež z nadšenia spolupracovalo. Kľakla som si vždy k nemu keď som hovorila a takéé tam iné vymoženosti. Prišli sme na ihrisko nechala som malého 4nožnovať kade tade. Iné deti hovorili „tetaááá zoberiete ho on nám kazí?“ vravím, že je malý, že tiež sa chce hrať. Ach, bože keby som len vedela... Keď iné dieťa spadlo a matka mu povedala „neboj prežiješ“ skoro som sa neovládla a šla mu to pofúkať. 

Teraz? 😀

Už to rozumiem už viem, že som tam patrila k tým „najhorším mamičkám“ čo pre svoje dieťatko všetko nech aj kazí futbal 15tim deťom, len aby si mohlo veselo 4nožkovať.

Teraz ideme po ulici a vravím „dooobre tu máš keksík (ten čo má najmenej sračiek –znovu h*vná 😋💩pardón)“ keď tu náhle malému padá maličký kúsok kexíka na zem a začína sa armagedon. Vreskot na celú ulicu a ja vravím „nevadí príde vtáčik spapá a bude dobre“.....

To bol zlý nápad hoci šance na predpoklad vývoja tejto situácie boli od začiatku márne. Vééééľmi zlý nápad. „Nie! Vtáčik nie! Nie nie nie nie ňe ňe! Mamáááá vtáčik nemôže papať“. Už kope nohami a ja viem čo bude nasledovať. 

Biť ho nejdem to nemá zmysel a celkovo mi je tento prístup cudzí. Prosím nepíšte mi o pro-výchovných na zadok. Mám ťažko na háku názor iných pokiaľ ide o túto tému ani sa mi nechce diskutovať. Tak ako diskusia s dvojročných dieťaťom 🙊🙊🙊 

Vravím malému „nie synček vtáčiky neprídu, vtáčiky neexistujú, vtáčiky vymysleli sprostí ľudia čo nemajú deti poď ideme domov, pff sprosté vtáky.“

Sprostý kexík sprostý vták - hovorím si v duchu....

Akokoľvek debilný bol tento prístup a hanba priznať, že som prešla troma pedagogickými univerzitami tak zafungoval. V tom momente prechádzala iná mama s malým dieťaťom a dosť divne pozerala. Pozerala presne tak ako ja pred rokom.

„Bože treba si čupnúť k nemu a vysvetliť mu prečo tak je....“ a bla bla. Presné taká múdra som bola a tvrdila, že to sú matky ignorantky 🤥. Ja som fakt nevedela čo znamená, že decko má 15 takých záchvatov nervov denne – pff isto sa to dá vydržať. Teraz si 2x rozmyslím či chcem tú hystériu prežívať znovu pre nejaké vtáky 😀 

Mohla by som byť ešte väčšia matka ignorantka a povedať „dieťatko celý svet aj vesmír má v zadku čo ty chceš aj tak ten sprostý holub príde a zožerie to či chceš či nie“ ale pozor riskujem ďalší záchvat ak pochopí, že nie je centrum vesmíru 😀 

Pozdravujem „najhoršie mamičky“ aj „mamky ignorantky“ aké úrovne materstva ma ešte čakajú to som teda veľmi zvedavá 😋 Ale bolo fajn myslieť si, že s každým dieťaťom sa dá dohovoriť aj počas takých situácii. Teraz sa o čosi rozšírili moje horizonty. Ale aj tak by som urobila všetko rovnako 😀 

Bonus: pozorujeme kačky a labute a ja ako správna šialená matka vysvetľujem "labuťky nemôžu jesť chlebík, lebo by ich bolelo bruško viééééš. Môžu papať iba zrno" malý zahlásil slávne "uhm" a po chvíli dodal "iba zrno chlieb ňe ňe". Uff matkovské ego sa mi vznieslo do oblakov. 

A v tom prichádza pani s taškou zrna a rozhadzuje. Znovu sa zobudil môj pedagogický duch a vravím "vidíííííš pani dobre robí dáva zrno toto môžu papať". Keď tu náhle vyťahuje z vrecka dve kajzerky a čľúúp hoooo tááám. Moje decko kričí "chlebík labuť nemôže" a v tom vidí ako si tá labuť ide krk dolámať za kajzerkou a serie z vysoka na to zrno....

Zlyhala som v tom momente všetky moje argumenty sa skončili. To, že svet je plný debilov mu poviem neskor 🙊🤷‍♀🤦‍♀ 😁

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

Nepodstatné:

Fotka v článku je poskladaná z rôznych obrázkov: 

https://www.newyorker.com/magazine/2015/05/18/p...

Mala som menej ako 10 rokov, keď som počula vetu „uvidíš, keď sa ti narodí bábätko to je taká veľká láska na prvý pohľad úplne ťa to pohltí a budeš vedieť, že tak si ešte nikdy nikoho veľmi neľúbila“. Nejako tak to znelo nepamätám pri akej príležitosti ale asi som mala v rukách bábiku.

Predpokladám, že to nebol výmysel, lebo mi to povedalo veľa ďalších žien a neskôr mi to potvrdzovali kamarátky, ktoré hovoriac o tom žiarili aj napriek mastným vlasom.

Tak som si to zakódovala a takto som to čakala. Žiadna iná možnosť neprichádzala do úvahy, veď prečo ja by som mala mať inak :D JA? Narodená v piatok trinásteho? Isto nie! 

Keď aj Araňa u nás pri koši povedala „Armando ja ce tak ľubim jak nikoho“ (česť jej pamiatke) tak to musí byť nejako naprogramované v ženskej hlave. To určite nebolo o prídavkoch to bola čistá láska.

Okrem toho som materstvo neriešila príliš do hĺbky, lebo som to neplánovala v najbližšom čase. 

Sedeli sme na prednáške z psychológie, kde sme riešili rôzne ťažké veci. Terapeutka nám povedala niečo v zmysle „čo viete o sebe vy a čo vedia o vás iní a neviete vy“ uuff isto to tak neznelo ale podstata tam je. Načo moja spolužiačka zahlásila: „my o Andrei nič nevieme, ona nám o sebe nič nechce povedať! Stále z toho robí nejaké tajomstvo“ – dodala ofučane sťa kat a mne skoro oči vypadli. 

Badabúúúúmccc všetci pohľad na mňa. 

Ja s pohľadom tebe asi praská na tú hlavu - sa jej pýtam "ale načo ti to je vedieť?" Upresním chcela vedieť prečo tak a nie inak sa točí môj život, čo tam u matere a v skratke analýzu môjho mizerného detstva. Neukrývam sú to naozaj smutné veci, ale stalo sa dovi dopo.

Zhrnula som svoje mizerné detstvo do pár brutálnych viet a konečne si sadla aj sánka jej trochu klesla. Opýtala som sa či bez tých informácii ozaj nemohla žiť, že som ju chcela iba chrániť.

Nommm veselo nebolo ale nátlak bol na nevydržanie. Asi to nebolo správne naservírovať to aj ostatným spolužiačkam, ale ľudia majú radi drámu tak čo už.  Prečo by inak bolo toľko tých telenoviel :D

Terapeutka dodala „predtým, než porodíš svoje dieťa určite musíš absolvovať terapiu“ niečo matne si spomínam, že to bola akoby podmienka toho, či budem dobrou mamou. „Inak budeš opakovať s slabých chvíľach chyby rodičov“. 

Povedala mi to tiež pred všetkými :D asi v rámci odvety neviem :P . Na rozlúčku dodala, že vzťah s psychológom nie je najlepšia voľba a mám si dávať pozor. Moje motýle v bruchu na chvíľu boli v kóme. 

Zabudla som na to veľmi rýchlo ....

Pripomenula som si jej slová, až po tom čo som uvidela dve čiarky. Tak strašne sa mi vbili do hlavy. Mala som pocit, že skutočne som to mala urobiť. Možno mala pravdu? Začala som panikovať. Utešovala ma len spomienka na Araňu a jej muža

V tehotenstve som si vôbec nevedela reálne predstaviť, že v mojom bruchu je naozajstný malý človek. Bola to tak nereálna predstava, že mi prišlo blbé sa prihovárať. Samozrejme, že som to robila ale cítila som sa divne. To sa nedá vysvetliť a hlavne nie žene, ktorá od začiatku robí presný opak. V momente keď sme vybrali meno sa to o dosť zlepšilo 🙂

Už som ležala v svojom pôrodnom boxe druhýkrát, lebo prvý nevyšiel a ja nulové kontrakcie a 0 cm :D Vravím si no super...ešte ani porodiť neviem čo za matka! Berte to s nadhľadom :P

Malý sa narodil (konečne) a so zahmlenými očami som videla, že sa nehýbe. Srdce mi bilo ako zvon a počula som iba ako sa pôrodník prihovára malému „no tááák maličký no ták“. Zaľúbenie sa nedostavilo! Bola som tak vystrašená zo všetkého, že naozaj aj keby klopalo päsťou asi by som nepočula.

Privítala som malého človiečika ale paradoxne nie po slovensky, neviem čo mi preskočilo :D Hladkala som ho po sánku bol taký bezbranný. Najsmiešnejšie bolo, že už po 15 minútach na svete dvíhal hlavičku (trošinku). Pozeral na tanier s chlebíkmi, ktoré mi M priniesol vďaka tomu, že splašil v noci pol oddelenia aby mu dali niečo jesť :D – toto ženy je prejav lásky nie zaprdené kvety, ktoré kúpi skoro každý :P

Bonus mojej materskej paniky! Prišli sestričky na izbu s dieťatkom a pýtajú sa „mama XXXX?“ povedali meno môjho syna. A ja? Nič žiadna reakcia :D Bolo to pre mňa tak cudzie pomenovanie že jáááá mamááá? Ony „no tááák priznajte sa“ už som sa našťastie spamätala psychiater nebol potrebný :D

Plakávala som občas, že cítim iba zodpovednosť, strach a stres. Jak to, že sa tá spomínaná láska nedostavila? Kde preboha je? M mi stále prízvukoval, že to je v poriadku, že to príde časom, že nie každý to tak má. Povedal, že ho miluje za oboch a moja láska sa dostaví. Nestačilo mi to. Mala som výčitky svedomia. Reku keby som šla na terapiu možno by som nebola taká nanič matka.

Hovorím si ako môžem neľúbiť také neviniatko? Asi nie som v poriadku. Znovu som sa bičovala. Možno mala ONA pravdu, že si ho nezaslúžim? 

Dosť toho smutkovania :D

Láska sa dostavila! Keď sme si na seba zvykli. Alebo skôr keď ten strach a obrovský  pocit zodpovednosti, ktoré boli pre mňa nové jej konečne dali priestor. Keď som už naozaj vedela, ako tomu človiečikovi pomôcť ako s ním zaobchádzať vtedy to bola láska jak hrom, ktorá sa stále stupňuje. Teraz keď ho objímam mi sám povie „mamušááá top top tóóp úúúúššššš véééjaaa“.

Porovnám sa s mojou babkou „šííícke dzeci ľubila odrazu“ babka nerieši tak je a hotovo tak kazal farar i dochtor to svaté. 

Ja? Prečo tento liek? Prečo by mi nejaký farar mal hovoriť jak mám kopať zemiaky? Prečo mi ma nejaký doCHtor hovoriť, že som pokolenie čo sa lieči v Google? Čo ak nebudem dobrá mama? Neustále špekulovanie....Prekliatie hovorím váááááám........

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Fotka v článku je poskladaná z rôznych obrázkov a je na nich nejaká pin up Oh mi Hilda nejak tak.

Syn sa narodil v polovici augusta, čo znamenalo, že sme mali pred sebou ešte trošku úbohého leta. Dúfala som, že k nám ešte privíta babie leto a tak, kým sa ako tak zotavím, budeme chodiť na prechádzky. Sladké predstavy tehotnej...

Žiadne prechádzky z mojich predstáv sa nekonali.  Cítila som sa ako naničhodná matka, ktorá sa nevie pozviechať po pôrode. A inéééé? Pfff! Iné to už 2 hodiny po cisárskom chodili. Iné chodili 5 dní po pôrode na kilometrové prechádzky! – tvrdia internetové fóra.

A ja? 

Sedela som na boku a pri myšlienke o prechádzke som mala kŕče v bruchu. Na šiesty deň tato zahlásil, že je pekné počasie a mali sme trochu ísť vonku. Až na šiesty, lebo nás dlhšie držali v pôrodnici a kvôli štátnemu sviatku ma nemal (vraj) kto vypísať. Dnes už viem, že išlo o peniaze. Čím dlhšie - tým viac peniažkov od poisťovne (neviem, či aj na SVK to tak je). Natiahla som na seba voľné veci, v ktorých som aj tak vyzerala ako v 5. mesiaci a šli sme...

Po "piatich" krokoch vonku som myslela, že mi prasknú kríže. Normálne, že sa zlomím na polovicu a dovidenia :D 

Sadáme na prvú lavičku a našťastie ma môj utešuje, že nevadí, budeme sadať na každú, ktorú stretneme, aby som si oddýchla. Hrdinka - šla som ďalej.... Veď keď iné 2 hodiny po cisárskom chodili a lepili pirohy, tak ja po prirodzenom sa nemám právo ani sťažovať. Nevadí, že skoro 4 kg a 59 cm syn, že všetko šlo na vyvolávačke a podarilo sa až na tretí deň. NIE! Iné mali horšie.....

Pred pôrodom som dostala dvestotisíc rád, ako porodiť, ako sa starať o malého ale to, že ja pôjdem do „zatratenia“ to som nie, že nečakala... hmmm, mne to ani neprišlo do hlavy, že veď čo, trošku krvi vyjde a bude hotovo, tak nejak písali v príručke pár riadkov.

Po ďalších krokoch som začala plakať, že mi asi vypadne maternica a cítila som, ako sa mi všetko vytláča vonku. Potom ma začalo všetko šklbať a ten trápny pocit, že mám veľké a prázdne brucho, to sa nedá opísať :D 

Šklbanie sa zhoršovalo a cítila som sa akoby som TAM vo vnútri mala vlasy a niekto ma za ne brutálne a rýchlo trhal. To sa nedá zabudnúť, vraj to bolo normálne a trvalo to pol roka. Našťastie nie tak často ako na začiatku.

Vôbec mi nepomáhali reči starších susediek ako ony aj ich mamky hneď fungovali. Vôbec mi nepomáhalo to, že iné chodili s deťmi po šestonedelí v autosedačke do fitka. Cítila som sa hrozne, že prešli 3 mesiace a ja stále len sedím a nariekam, ako sa nemôžem pozbierať. 

Brutálne som sa vyhádzala, potila som sa ako nikdy v živote, mlieko mi kvapkalo až po kolená aj pri najlepších vložkách aaa... tam dole? Šklbalo ďalej. Otočiť sa na druhý bok sa dalo len tak, že som sa postavila a znovu ľahla na iný, inak som riskovala strašnú bolesť. 

Potom prišli na rad fotky kamošiek, ktoré porodili neskôr. Vysmiate, chudé, v lodičkách na prechádzke. Reku, asi som fakt nanič matka... ďalšie mesiace ubiehajú a ja si nielenže nemôžem zvyknúť na dieťa, ale ani sa nič nemení. Takto som sa terorizovala, lebo som nikde nevidela inú mamu, ktorá by sa tak dlho nevedela pozviechať. 

Skončilo sa krvácanie, vrátila sa menštruácia a tom som verila, že laktácia trošku ten čas predĺži, no nestalo sa... Čiže občas som chodila s 3 vložkami a všetky tri boli rovnako ťažké. Hlavne tie od mlieka :D 

Moje zotavovanie trvalo pol roka. 

Po pol roku som bol schopná chodiť viac, než od najbližšieho lekára a obchodu bez šklbania a bolesti. Odpuchli mi nohy, hormóny šaleli ďalej a mlieko mi stále sedelo na mozgu :D ALE ožila som. 

Teraz s perspektívy času vravím, že som samú seba bičovala a neužila si tak prvé mesiace malého. Veľmi mi chýbalo, aby mi niekto povedal, ako to môže vyzerať. Nie odborný článok, nie príručka u lekára. JA som z tých ľudí, čo potrebujú vedieť konkrétne veci. Ako vyzerá najlepšie šestonedelie a ako najhoršie. 

Teraz chápem, že šestonedelie je iba čas pre maternicu, ktorá sa očistí a z toho čo (teraz už) viem, u niektorých aj to obdobie trvá dlhšie. Ale celkové zotavovanie po pôrode MÔŽE trvať oveľa dlhšie a mám informácie, že priemerne pol roka. 

Rada by som spomenula ešte hormóny. Celé tehotenstvo som brala celkom populárny Euthyrox, občas veľké dávky, ktoré som mala drasticky znížiť po pôrode. Takú hormonálnu šmýkačku som v živote nezažila. Keď som doteraz hovorila, že mám depku, tak som nemala ani len poňatia o tom, čo hovorím.

Slová známej, že si "nezaslúžim to dieťa,“ mi tiež vôbec nepomohli. Ona porodila za 10 minút a mohla ísť hneď robiť pirohy a ja tu nariekam pol roka. Aby ste mali predstavu, nesedela som a neplakala, ani žiadne depresívne stavy. Proste som sa cítila fyzicky veľmi zle a psychicky som si nemohla zvyknúť na moje high need baby. 

Po pol roku sa telo spamätalo vo všetkých aspektoch. Šla som stále taká istá tučná na prechádzku, ale už šťastná, lebo sme si na seba nielenže zvykli, ale robilo mi to tiež radosť, že už poznám toho človiečika, už viem čo má rád a celkovo som si začala užívať materstvo.

Na lavičke sedela smutná pani s mesačným bábätkom a mne herec už pomaly sedel vo vaničke. Videla som to v tých očiach. Ten smútok a bezradnosť. Neviem prečo zo mňa vyletela veta „nebojte s,a ešte 2 mesiace a všetko bude oveľa krajšie.“ 

Spustila litánie o tom, ako jej je. Ani neviete, ako som ju chápala, ale o to krajšie bolo vidieť ako s úsmevom odkráčala, akú jej to dalo energiu, že nie je sama. A veta „škoda, že o tom ženy nerozprávajú takto otvorene,“ všetko uzavrela. 

Píšem to tebe mama, ktorá si v podobnej situácii alebo si bola a cítiš sa horšia, lebo to toľko trvalo. Netýraj sa tak, prosím. Ale píšem to tiež tebe mama, ktorá si „lepila pirohy 2 hodiny po pôrode“ (vymyslené zveličenie), aby si vedela, že „ja som porodila a hneď kopala zemiaky“ určite nepomôže každej žene 🙂 Všetkým mamám samozrejme prajem rýchle zotavenie a tíško závidím to "lepenie pirohov" tie mamy ak to takto mali nevedia ako to môže byť na druhej strane - pochopiteľné. Škoda, že niektoré mali takú brutálnu potrebu sa vyvyšovať aj nad takou vecou, na ktorú som nemala žiaden vplyv. Laktačný teror a laktačná ignorácia tiež nepomohli, ale je to na osobitný článok 🙂

Určite je to nejak zakorenené v ženách z dávnych čias, keď proste na to pole musela isť a keďže to počúvame od útleho detstva, tak sme asi väčšina čakali, že to bude ľahšie a realita nám dala po pysku. Preto sa viaceré trápime/pili tým, že u nás to tak nebolo. 🙂

Môžete mi do komentára napísať ako to vyzeralo u Vás. 

V ďalšom článku bude o láske na prvý pohľad, ktorá sa nedostavila na pôrodnú sálu.

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Fotka v článku je ukradnutá z tejto stránky: https://mymoodpath.com/en/magazin/baby-blues-an... 

         Z tých reklám o materstve a krásnych filmov sa nesplnilo nič. Moja predstava ako budem chodiť v lodičkách s retro kočíkom a určite nebudem jednou z tých mám s drdolom na hlave a papučovými čižmami sa rozplynula hneď po pôrode. 

Jediné povzbudenie po tom čo sa môj status zmenil na „mama“ boli slová zdravotného brata Ďuriho, ktorý bol pri pôrode. Nikdy nezabudnem ako som už druhý deň ležala na tej sáli a znovu 9 hodín bolesti a dieťa nikde. Bolo niečo po 18stej, keď Ďuri dal dole biely plášť, čiže už to vzdal. Náhle zo mňa z ničoho nič vystrelilo hlasné „pomóóóóc“. 

Ďuri si rýchlo obliekol plášť a zakričal „začalo sa“. No ďalej už viete 3x zatlačiť a pik hotové. Ďuri celý happy aj celá pôrodnica, že tá zo 4ky konečne porodila, veď už tretí týždeň tu smrdí a 2 po termíne. Na to zahlásil „noo už som si myslel, že dnes ani neporodíš a aká poslušná ani nekričala, dávno sme tu nemali tak poslušnú pacientku“.

No a to by bolo na toľko z pochvál, hoci hmm či to uznať za pochvalu ??

Potom už iba všade počúvaš aká si úplne nemožná matka.....

Na izbu prichádza sestrička, ktorá dávno zabudla čo sú to emócie po pôrode a vraví "ty asi vôbec kojiť nebudeš zbytočne tu šaškuješ s tou odsávačkou". Vtedy som si ešte hovorila „veď počkaj ja ťa ešte utopím v tom mlieku“. Prišiel lekár, ktorý ma oklamal, že „ááá zanedbateľné trhlinky dobre že ste cvičili tú hrádzu“. Oklamal ma.... tam dole to bolo ako vojne, ale to som sa dozvedela po dvoch rokoch.  Akoto nevieš pristaviť decko k prsníku veď to je tak prirodzená vec – povedal chlap na ktorého sa prisala jedine tak jeho žena, aj to nie na prsník. 

Kúpila si otrasnú autosedačku, zle ho držíš, veď keď budeš mať také nervy tak jasné, že je aj malý nervózny – nooo super pravda ale to, že ty som spala za posledné dva týždne max 3h vkuse to už nikto nevidí. A z teba jediná inteligentná veta vypadne Tooooo TY SA ZAČNI OVLÁDAŤ!🖕 – ešte pri tom brešeš ako pes 😁🐶

Moje decko nemalo ani 20 dní a už som si vypočula sprchu z každej strany o tom ako všetko zle robím. Hormóny po pôrode a zle skonštruovaná veta sa rovná erupcia nervov. NIE, žene po pôrode nezačínaš hovoriť  takto: „robíš to zle.....; robíš chybu..; mala by si to robiť takto;………..” Ty sa láskavo pýtaš či ona chce radu alebo skús to poňať inak bez poučovacieho tónu.

Viete kto jediný u mňa toto hneď pochopil? Paradoxne svokra.👵

Najhoršie ti príde, keď tvoje dieťa je spokojnejšie u svojho otca. A on tým svojím víťazoslávnym tónom povie „noo pozri on cíti kto je vnútorne pokojný“. Pozerám sa po izbe či nie je niekde papuča, aby som ju po ňom hodila. ALE nie to by bola iba prihrávka na jeho stranu. Pri ňom zaspí, pri ňom sa smeje a pri mne iba plače. Pozerám na ten jeho vytešený ksicht a vo vnútri iba dupem nohami, lebo mlieko mi tak sadlo na mozog, že neviem zo seba vytrepať ani jednu logickú vetu s argumentmi. Nič iba samé emócie.🤬😠

A teraz fakty... Môj mozog sa nemal kedy regenerovať, lebo keď som spala tak som vedela, že do rána musím ešte 12x kojiť. Čiže po štvrtom kojení  a zobudení som nemohla zaspať, lebo som uvažovala či sa mi oplatí vôbec zaspávať, keďže do tej hlbokej fázy spánku ani nedôjdem lebo zaspávanie mi vždy robilo problém. A tak som sa dorobila peknej nespavosti a permanentnej podráždenosti. Varila som tak, že jednou nohou som hojdala malého a ostatné ako tak rukami. Prechádzka, plienky, kojenie veď tu to asi všetky poznáte. A on ti povie TY SA ZAČNI OVLÁDAŤ! Pričom sa každú noc vyspí ako pán.

Ide sused a hovorí „Vy ste stále taká napätá veď si začnite užívať to materstvo“ a jediné čo som chcela, aby sa neozýval, aby mi nezoobudil malého, aj som ukázala „pssst“ ale niéé on spustíí „nooo dobrýýý deň mamíííčkáá“ . Pol hodiny po mraze, aby zaspal po celom dni hore. Čo sa stalo? Zobudil ho. Prišla som domov zmrznutá plakať sa mi chcelo, že mi decko spalo 5 minút. Príde on a povie NEBOJ SA ZLATKO MAMA IBA NEVIE OVLÁDAŤ SVOJE NERVY!

Rozhodla som sa meditovať. Už mám za sebou 25 minút tvrdej práce nad vlastným telom už pomaly zaspávam a tu náhle niekto mnou trasie akoby horelo, že „malý plače“. Mokrá z vane bez uteráka „malý plače“. Vypnutý obed v polovici „malý plače“. A tak vkuse dookola.

Potom prichádza iná múdra osoba a hovorí, že oni ako nezainteresovaní to vidia inak ako ja a skutočne, by som mala to i hento, aby bolo lepšie.

Idem na dohodnutú akciu a aby si sa nenasrala hneď na štarte radšej mu napíšeš zoznam toho čo má pripraviť. Ale niéé to sa nedá tak že priprav plienky do tašky. To najlepšie napísať presnú lokalizáciu so súradnicami. Vy tiež máte pocit, že Vaši chlapi vôbec nebývajú u Vás keď ich prosíte o prinesenie niečoho? Hoci môj veľmi pomáha tak občas mám pocit, že on je tu na návšteve. Čiže aj keď má zoznam aj tak sa naserieš lebo ti zadá milión otázok a ešte aj debilne skomentuje, že "nechápem prečo to je akurát tam odkiaľ to mám vedieť". 

On je teda pripravený a zoznam splený (iba vďaka tebe psst). A ty ešte furt doplňaš nahradné oblečenie, lebo pri jeho ďalších otázkach by ťa už totálne porazilo. A nakoniec oni pekne pripravení, len ty vyzeráš jak typická matka. Ešte ti povie TY SA ZAČNI OVLÁDAŤ! Táto veta inak vôbec nefunguje, tak ako by hlásateľ očakával. A vôbec? Fungovala niekedy? 

Tak som si sadla uvedomila si, že vlastne vďaka takýmto radám a nepochopeniu si o sebe ako matke nemyslím nič dobré. Nechala som sa pohltiť tým všetkým ako prvorodička a to bola chyba. 

Teraz sa smejem a vravím, že prvý rok materskej bol ako „vytrvalostný beh a kojenie ako pip test na telesnej“, druhý rok bol ako „odmena za prvý a konečne som začala vidieť pozitíva materstva“ hlavne po odstavení MM a tretí začína byť ako „povstávanie upadnutého sebavedomia z prachu“.....

Ak si sa v tom našla chcela by som ti zo srdca dať iba jednu radu, ktorú som pochopila dosť neskoro: „Nedaj sa tej cele porote tvojho materstva! Stoj si tvrdo za svojím a ver, že všetko čo robíš, robíš najlepšie ako vieš .Maj pre seba aspoň ty sama pochopenie!

A ak máš také high need baby ako mám ja a ver, že sú na to výskumy, že proste sa také rodia, takže si celá ospravedlnená.

Kto to je high need baby? Samo nevydrží dlhšie, než minútu, neplače rovno vreští a utíšiť sa nedá len tak. Jedine, že kojíš tak máš k dispozícii jediný humánny spôsob ako mu zatvoriť pusku bez toho, aby to bolo uznané za týranie 😎 Spí oveľa menej ako jeho rovesníci a keď spí tak sa budí toľko že hohou. ALE je jedno pozitívum ONI z toho fakt vyrastajú .....

Tááákže moja nieéé, že TY SA ZAČNI OVLÁDAŤ ale proste buď na seba milšia a chápavejšia ak iní nevedia. Uvidíš to je recept na spokojnú/nejšiu mamu! Aaaa téééééraz uvoľni svaly na čele, stiahni dole ramená, uvoľni sánku, výdych a predstav si púšť na texase a taký uzlík slamy ktorý sa po nej točí spolu s vánkom, ako v kovbojskom filme po strieľačke a do toho tá muzička na harmonike tddd tddd https://www.youtube.com/watch?v=miMYd5WiXHs 🤠

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

(Odložte obedy alebo čokoľvek čo jete😁🚫🍝)

Toto nebude typický článok o panickej poruche 🙊 lebo tých je plný internet. Sú plné fóra toho ako komplikuje život a preto Vám to uľahčím - nižšie uvediem skrátenú verziu fungovania tejto poruchy, ktorá prichádza ako blesk z jasného neba a zaserie vám to život. Objav môžete mať rôzny u mňa akurát „trafilo“ na tráviacu sústavu 🤫.

Ak sa ťa to týka, tak tu nenájdeš recept na vyriešenie problému. Niektoré z vás sa isto budú pýtať načo je dobrý tento „akože“ článok. Áááá na to, aby ľudia vedeli, že nie sú v tom sami, ak sa s týmto trápia alebo aj preto, že dá sa k tomu mať aj iný prístup, než panika. Ale to by som musela opísať svoje vnútorné monológy s mojou poruchou, ktoré by ste občas neodlíšili od komických stand upow.

Vždy som bola z tým premúdretých čo každému hovoria „veď ísť k psychológovi alebo psychiatrovi je úplne normálne a nehanbi sa veď tam chodia väčšinou inteligentní ľudia, o ktorých by som to nebol/a povedal“. Bla blaáááá povedala som ale keď sa to dotklo mňa, tak som začala vyčíňať rovnaké hlúposti.

Čo sa stalo? Podľa mňa mechanizmus vzniku tejto MOJEJ pliagy sa dá opísať jednoducho: permanentný stres – náhodná stresová situácia – „prehriaty“ nervový systém – panika – hnačka – útek – hanba – nervy – depka. Keď sa na to pozriem dedinským rozumom totálna kravina Ďuri by isto povedal „a čoho še ty bojiš more“?. Ale keď sa na to pozriem z pohľadu literatúry tak je to krásne vydláždená cesta do agorafóbie (strach vyjsť z domu). Ach, a ešte k tomu telesné prejavy 🤫 noooo padol na mňa tento (doslova) zasraný problém ako latrína z neba (ups)....

Trvalo mi pol roka kým som sama prišla na to, že ja nemám to čo som si tak veľmi „priala“ žééé intolerancia laktózy to určite. Postavila som sa pred zrkadlo a povedala som si to ksichtu „drahá teba už totálne posralo“ a to že doslova to už je len bonus. No nič prijala som to ako fakt, ktorý treba riešiť a celkom sa mi darí, ale ako obmedzuje život to už je iná kapitola.

Veľmi som túžila spoznať nejakú blízku osobu v novom meste, aby som tu s malým nebola sama. Tak veľmi som chcela až sa vôbec nedarilo. Jedného pekného dňa keď som ešte verila, že ide o laktózu sme sa vybrali s malým na ihrisko. Krásne po bryndzových haluškách s koooopou smotany a bryndze a ťažkej slaniny.

Prichádzame na ihrisko a čo? Oblieva ma horúci pot, celá mokrá tvár a v bruchu mi už hrajú. V duchu si vravím to dám veď sme ešte len prišli. Dávam malého do pieskoviska začínam sa rozprávať s istou ženou. Tralalala sa rozkecala mamuška načo ja bleskovo vstávam a vravím „musím ísť“. Vzala som malého ospravedlnila, že musíme ísť a on plače „nie nie domov niee“. Šepkám mu do ucha, že: „mama iba pôjde kaka a pôjdeme znovu“. Oľutovala som to hneď keď spustil na plné ústa „nieee, ja nečem mama kaka“. Ups!

Pri ihrisku ešte idem akože pomaly a za rohom som nahodila speed. Konečne som došla domov a nič. Pik všetko prešlo. Reku ideme znovu veď čo budeme doma.

Prídeme na ihrisko malý si sadol do pieskoviska vzal lopatku a čo? Šialená matka, ktorá ešte len prišla (ja) mu hneď trhá z ruky lopatku znovu do kočiara a znovu útek. No si vravím, už mi načisto hrabe.

Došli sme na to ihrisko 3x ja celá happy, že určite už vydržím dlhšie. Uvoľnili sa mi svaly na tvári malý sa začal hrať a ja som si v hlave prehrala celú situáciu. No do riti (a znovu sme tam 😉 ). Všetky mamy čo tam boli sa nejako nasilu snažia diskutovať tak aby som nemala šancu zapojiť sa, nejako divne sa odvrátili už ani jedna nepozerá.

A v tom mi to došlo 🙉

Viete si predstaviť čo si pomysleli ony? No nič môj plán nájdenia si kamarátky s malým dieťaťom sa totálne -posral- odložila som to na neskôr.

Verte či nie asi ešte mesiac som verila, že mám nejakú alergiu 🤦‍♀ A v tom sa mi pripomenuli slová mojej starkej "nesnaž sa bars bo hovno z toho bude". Takžééé tak.

Mrzí ma, ak ste čakali hlbší zmysel tohto článku, ale ak by mal hoci len jednej osobe pomôcť v tom, že nie je sama tak splnil účel. Ak by mal iným pomôcť v tom, že naozaj sa to dá prežiť a robiť si z toho žarty tak sa z toho tiež teším.

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Uznajme, že ľuďom vadí doslova všetko. Špecifická skupina komentujúcich šéfkuchárov to je niečo, čo ma nikdy neprestane fascinovať. 

Občas sa neviem rozhodnúť či sú horšom receptári, matky alebo záchrancovia zvierat. Takto som si ich rozdelila:

Mojou obľúbenou skupinou receptových komentátoriek sú babky 👵❤, ktoré sa ešte len naučili používať FB a ich celý sociálny život sa točí iba v receptárskych skupinách. Občas „z tóóóhoo internAtu“ zavolajú vnúčatám do Anglicka a pošlú fotku záhradky. Sú to ženy, ktoré majú v kuchyni prax minimálne 20 rokov a recepty poznajú naspamäť. Presne viete kedy pridajú fotku, bez pozerania na ich profilovku. Na stole je krásny sviatočný obrus, sviečky a niekedy aj sošky. Prezdobené ako na Vianoce, ale ja viem, že ony to všetko robia z čistej lásky k svojím rodinám. Ony ešte aj rady poradia a tie zručnejšie pošlú recept sfotený priamo s ich zošita, kde sú už pekne žlté strany a svoje už „odvarili.📒

Potom už mám obľúbených iba tých, ktorí pridajú peknú fotku spolu s receptom bez prosenia.

Snáď najagresívnešou skupinou sú ženy „MAGIčky 👩‍🍳. 

Ony nikdy neuvarili zlú kuraciu, ich jedlo nikdy nie je zlé, ani priemerné. Ony nikdy nepoužívajú polotovary. To len dnešné mladé ženy sú lenivé, aby si urobili niečo samé. Ryža sa nepočíta, ale keby mohli, aj tú vypestujú samé. 

Dostala som od nich toľko rád, ako urobiť najlepšiu kuraciu, že to sa nedá spočítať. Kúpila som mäso od „šťastných kráv, najlepšiu zeleninu, zachovala som pomer a dodržala všetky pokyny. A výsledok? Zafarbená voda. No doslova vyvarené ponožky. A ja som vždy túžila aspoň trochu napodobniť chuť babkinej „kurecej polivočky".👩‍🍳

Potom som prišla na to, že nič nerobím zle. 

To len ony mi vždy „zabudli“ nadiktovať jednu dôležitú ingredienciu. Volám ju „tiché pľum.“ 2x sa obzrie za seba, či tam niekto nie je a potom potichu odloží tú krabičku po zmrzline, ktorá je plná bujónov a „krásnej žltej voňavej“ vegety (grc). Je snáď jasné, že s týmto majster sveta v kuchyni môže byť hocikto. Ale nikdy sa nepriznajú, že to tam dávajú. Ani v ich zošitoch to nikde nie je.

Aké len bolo moje sklamanie, keď svokra uvarila super kuraciu a, ako jediná mi bez problému povedala, že tam sú 3 kocky bujónu. Vtedy mi to doplo. Tá skvelá „kureca“ je vlastne bujónová, a to, že som to neodlíšila znamená iba to, že som na tom bola vychovaná od malička. Ech babíííí ty „MAGIčka “!

No a ešte hejter Ďuri. 

To je presne ten typ, ktorý slovami „grc, bľuvajs, fuj, sračka“ komentuje zdravé recepty, ktoré neobsahujú klobásu alebo slaninu. Jeho najväčším tŕňom v oku sú ovsené kaše, zeleninové rizotto a pod. Z mojich výpočtov vychádza, že to práve oni nám v detstve vraveli „ na jedlo sa fuj nehovorí“ hmmm...🍗🍖

Špeciálnou a vcelku dosť nepríjemnou skupinou komentujúcich sú jazykoví korektori. Vadí im všetko. Gramatické chyby, hríbiky, prsíčka, chlebík ... a iné radšej ani nepoužívajte, inak budú musieť vyvrátiť oči hore a vzdychajúc kývať hlavou na boky. A to všetko kvôli vášmu detinskému vyjadrovaniu a negramotnosti. Opraviť niekoho nie je problém, ale spôsob akým to robia, je už diskutabilný.🤦‍♀

A poslednou skupinou sú NETYKALNÍ. Akákoľvek konfrontácia s nimi ak už nie je o čom je ukončia vetou „kedy sme si potykali?“......🚫

Aby bolo jasné v tomto článku nie je problém bujón 

----------------------------------------------------------------------------------

Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Sú také dni, že sa s veľkou radosťou zatvorím do kuchyne a tvárim sa, že som na terapii. Musím uznať, že je dosť efektívna. Všetko sa leskne! Alebo jednoducho musím na chvíľu opustiť bojisko.Som síce umordovaná ale šťastná, že chvíľu ńebudem musieť dávať pozor na nášho malého človeka.
Na tú terapiu chodím väčšinou po takej situácii:

⌛Od rána som cítila, že to bude záhul deň. Nič nešlo po poriadku. ak máš deti tak, vieš ako to môže vyzerať. Proste po istom čase prestávaš utierať pot z čela, lebo sa to neoplatí. Myslela som si, že keď sa vyspí tak konečne bude lepšie ale to sa len začalo....

⌛14:00 napiškal na koberec
⌛14:00:22 plače, že chce isť vonku a ja čuchám koberec handrou
⌛14:01 chcem umyť tú handru ale plače, že chce mlieko
⌛14:01:15 dávam mu mlieko a rozlieva ho a ešte si ho naleje do nosa, plače
⌛14:02 umývam mlieko pod chladničkou, aby nezašlo ďalej
⌛14:03 ďakujem bohu, že mám obed zo včera
⌛14:04 chce ma upotenú objať „tuliš?“
⌛14:04:20 počas objímania pri otvorenej chladničke, ktorú som nestihla zatvoriť kradne vajco z chladničky a búcha ním o stôl. Strašne kričím už, lebo to celé trvá od rána. Hneď výčitka svedomia, že som kričala veď on nevie prečo vtedy do šalátu mohol ťukať vajíčkom o stôl a teraz nie.
⌛14:04:25 rýchlo vytieram vajíčko, ktoré tečie po stole a slzy mám už na kraji.
⌛14:05 dieťa berie odpadkový kôs z vysokého stola a vysypuje všetky odpadky vrátane toho vajíčka, ktoré som tam dala pred pár sekundami
⌛14:06 beriem toho malého satana na ruky a dávam ho do postieľky. Modlím sa, aby sa nenaučil z nej vyliezať akurát dnes.
⌛14:07 nič netušiaci Najmilší preberá kontrolu nad vecou, lebo cíti hustý vzduch
⌛14:12 informujem Najmilšieho, že obed je kuchyni a obchádzam vonku s tým nešťastným košom a vrátim sa za nejaký čas.
⌛14:20 som vonku a ani neviem čo mám od radosti urobiť. Idem teda na all inclusive do obchodu. V polovici cesty si pripomeniem, že vyzerám ako 💩 a k tomu idem s plným košom. Vraciam sa, nechávam kôs pri kontajneri a idem si len tak preč. Po ceste zjem niečo čokoládové SAMA a zisťujem že ja vôbec nepotrebujem žiadne sauny a iné sračky
⌛15:15 vraciam sa domov po ceste beriem kôš, ktorý tam ešte bol a podobný scenár sa opakuje do 21:00
⌛21:30 dávam dieťa do postieľky spievam mu tie pesničky ktoré si želá a zabúdam na tú celú zlotu, ktorú narobil keď tak z tmy na mňa pozerá a počúva ako spievam s úsmevom na tvári.
⌛22:30 konečne som ZNOVA doupratovala kuchyňu
⌛23:00 zbieram zaschnutú ryžu z koberca, ktorá ani len netuším ako sa tam dostala
⌛23:15 čas nič nerobenia

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Mesiac nám trvalo prestaviť malého na normálny spánok. Presúvanie o 15 minúť, večerné upokojovanie a všetky ostatné teórie dobrého spánku vrátane stravy mám dávno v malíčku. Málo čo funguje na moje mláďa ale už máme svoje overené metódy. Tak sme ich znovu použili ako jokera...

Malý ma korunoval na kráľovnú uspávania, čo je pre mňa nepochopiteľné, lebo práve tam sa moja trpezlivosť končí. No ale prijala som to. Ľúbim to pyžamkové (ešte stále) bábätko. Po prvom neprespanom roku som sa stále nespamätala a tak každá minúta spánku je na váhu zlata. Každý kto sa ho opováži hoci aj nechtiac zobudiť riskuje veľmi nepríjemnú konfrontáciu s mojím krivým ksichtom. (vysvetlenie: FB: https://tiny.pl/tpqmr a MK: https://tiny.pl/tpqm9)

.
No už si tam po rodičovsky v tichu sedíme v druhej izbe a čakáme kým hovoridlo samo zaspí. Vypočuli sme si náhodný generátor slov „žaba, tukan, tata pivo, mama kaka“ ááá nastalo vyčakávané ticho. To znamená, že generátor prešiel do spánkového režimu a chvíľu treba počkať, aby tvrdo zaspal
Na to Najmilší stojí v izbe a hovorí: „Musím ísť vééééľmi čurať“
„No to si robíš srandu?! Vydržiš!“
„Nie, nevydržím idem! Uvidíš pôjdem ako ninja!“ – hovorí presvedčujúcim tónom ktorému neverím
„No už to vidím ako ti pred izbou praskne v kolene a členkoch a ako ťa poznám ešte aj kýchneš jak dinosaurus!“

No a čo sa stalo? 

Presne to čo som čakala! 

V pozícii ninji sa presúva k záchodu a náhle prask podlaha pod pätami, práááásk v jeho kolenách aj zápästí. Sklonila som hlavu po sekunde pozerám a ninja ani neviem ako a už stojí predo mnou a vraví:
„Nooo hovoril som ako ninja. Ale starý“ – dodal s úsmevom 5 ročného chlapca
Tak už konečne došiel kam chcel a v tom z vedľajšej izby „tata pišká, krokodíl, mama“
To sú momenty, kedy je prichádzajúca hádka anulovaná. Šach mat!!! A už som mala pripravenú prednášku :D

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Sú deti, ktoré zaspia všade, sú deti čo zaspia presne do minúty podľa hodiniek a potom sú tu deti ako to moje. 

Uspávanie nikdy nevyzeralo ako v reklame na Pampers, ale skôr ako wrestling. Snívala som o tom, že mu večer zapnem kolotoč a on si zaspinká. 

Po 40 minútovom krotení unaveného satana som konečne chcela vyjsť z izby, síce celá zničená, ale spokojná, že spí. Vychádzam potichu ako panter a tu náhle - bách! Zakopnem malíčkom o auto, hneď na to, ako sa chcem zachrániť, aby som padajúc nerozbila hlavou sklo na dverách tresnem zadkom na hrkálku, ktorú som nestihla odložiť a potom ako to je v mojom štýle, napárem lakťom do kľučky a zatrúbim na piskaciej knižke... 

Na to prichádza môj Najmilší a hovorí: "Ticho, veď ho zobudíš🤫🤫🤫🤫🤫!"

Si myslím "do frasaaa, akoby v tom mal nejaký podiel, či čo, aj tak to budem musieť urobiť sama znovu."

 A len tak s pokojom šamana zakrúti hlavou: "Ach ženo!"
...či to sa deje len mne? :O hmmm

EDIT: Upravilo sa to po 2 rokoch. Teraz spí normálne 🙂, som zvedavá dokedy.

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka/posts/1...

Tak sme si včera boli vonku na ihrisku. Ja fľakaté nohavice už 2x začúchané hubkou (práčka funguje ale.. eh načo budú čisté max 15sek.), mastné vlasy.

Vošli sme na ihrisko medzi deti a asi pol hodiny sme striedali všetky možné atrakcie. Neskôr som si pomyslela, že dlho som malému neurobila žiadnu fotku a moja mini rodina sa z nich veľmi teší. Cvakám tie fotky snáď jedna vyjde nerozmazaná :D 

V tom prichádza iná MATKA (och). Skoro som sa počúrala od smiechu - a že mierna inkontinencia po pôrode zostala, tak to bol výkon vám "poviem" :D celým telom, celým tým ofúkaným ksichtom sa mi snažila dať najavo, že moje správanie je neprípustné :D . To sa dalo čítať ako leporelo ten ksicht, ešte aj točila hlavou, si vravím prestaň lebo ťa tiež sfotím zaraz :D
Ja milujem tých trápnych rodičov čo to hrajú akí sú super :D hlavne super tatíkov na ihriskách, ktorí sa neprihovaraju detom ale robia divadlo "Jonáš pod k tatovi, musím ťa objať, lebo si veľmi nazúrený, objatie ti pomôže" :D 

Rivalita ešte aj medzi rodičmi alebo HLAVNE medzi rodičmi? Viete o čo mi ide? Presne o tu hlasitosť a ton ktorý používaju, tak aby ste to nahodou neprepočuli, tak ako keď, chcete povedať o niekom niekomu, že ta tretia je krava :D

NA ZÁVER: rozhovor cca 8r. detí na ihrisku: "my na Ukrajine jeme papier"......"my tiež celkom mi chutil" ...."a jete tam aj osraný papier?" 

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka/posts/1...

Prešlo niečo ponad rok a pol od pôrodu. Strašný drasťák to bol, ale nevzdávala som sa ani na konci. Nejak som som verila všetkému tomu čo sa píše o dobre pre dieťa aj matku. Áno, to všetko je krásne... ale potom treba nejak žiť :D

Pár mesiacov neskôr, keď už môžeš uznať, že si sa ako tak poskladala po tom hardcore zistíš, že nooo niečo nie je v poriadku. Ideš vonku a nevymýšľaš trasu, kde najmenej hučia autá, kde nehučia baby na trhu ale vyznačuješ si trasu prechádzky podľa lokalizácie WC. Najradšej by si bola, keby existovala taká mapa ako Google, že napíšeš PSČ a tadááám prosím pekne samé vecká. 

Doteraz si ani nepomyslela, že ísť vonku to nie je len tak, že dáš dieťa do kočíka a tralala pekná prechádzka, ach tá naivná predstava bezdetných dievčat :D to boli časy. 

Ty už vieš, že aj mucha má väčší objem mechúra, než ty a že do hodiny hoci by si bola neviem ako dehydrovaná musíš, proste musíš ísť. A keď už si tam tak vyjde jedna kvapka!!!!! Nevieš čo ťa viac serie, či to, že máš ten problém, či to, že si znovu zaplatila peniaze za nejaký hnusný palmarínový koláč čo ani nechceš, len aby si mohla isť vypustiť tú JEDNU kvapku v cukrárni, lebo veď v okruhu 1km nikde nie je WC. 

Domov sa ti neoplatí ísť, lebo kým vytiahneš kočík hore po schodoch tak sa aj pototo. Jeden by povedal veď čo ideš za kríčky a hotovo. No takže vážení, možno na dedine by to šlo, ale vo veľkom meste, kde aj škôlkari majú lepší mobil, než ty to nie je také ľahké. 

A čo je ešte horšie je to, že ľudia len číhajú čo by sa dalo trápne sfotiť, aby to mohli dať na net a smiať sa z toho. Divná mánia ale sú fest rýchli, keďže tie mobily majú vždy v ruke a ty nestihneš gate v kríkoch vytiahnuť a cik live na facebooku v skupine s 350 000 používateľmi. Takú popularitu som nikdy nechcela.

Ak si sa v tejto tragikomickej situácii aspoň trochu našla nezúfaj dá sa to riešiť  určite o tom ešte napíšem 

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka/posts/1...

Vstávam o 8 a hneď viem, že ma čaká ťažká úloha. Nabiť denný program aktivitami tak, aby malý šiel spať iba 1x a najlepšie 12-14. Celý deň makám ako blázon a to dieťa nič! No totálne nič.

16sta trie oči vravím si skvele ideme spať aspoň na 40 min, lebo o 17stej ide autobus na našu hudobnú.

16:15 zvoní zvonček (M zadal kód na zvončeku). Malý si v tom momente sadá a pozerá na mňa štýlom „a ty mu akože nejdeš otvoriť“ „tata-tata“. Ešte stále sa nevzdávam a uspávam ho ďalej.

16:30 zaspal..... (uff) ... rýchlo sa obliekam a posunkami sa dohadujem s M čo a ako urobíme. Pomaly ho prekladám do kočíka v špinavých veciach lebo som ho zabudla prezliecť. Prebúdza sa do frasa – znovu ho uspávam (a tak ešte 5x). Dobre.... N je v kočíku a M potichu obúva ponožky. Dôvod? Veď viete ten lepkavý zvuk trošinku spotených nôh, za ktorý by ste niekomu najradšej prehryzli tepnu – ale iba v tom momente. Ja červená na ksichte už sa mi zlieva fasáda ukazujem na hodinky, ktoré nemám na ruke, že „helouuuu čas sa kráti“ „aaa mimochodom klipkaj očami trošku tichšie“. V ponožkách mi pomohol zniesť kočík z 11. na 10 poschodie (výťah je až od 10 debilita aaach)

16:45 stojím pred výťahom a vnútorne sa upokojujem „to zvládneme ešte je čas fúúú“. Vchádzam do výťahu a schválne rozkladám mega striešku nášho snapa, aby sa zdal väčší a stojím v strede – hej presne tam kde je to sklo a ľudia nakukujú dnu. Všetko preto, aby som umelo vyplnila priestor výťahu a tým vyplašila potenciálnych susedov do spoločnej cesty výťahom. Držím kabelkou ten sprostý reproduktor, aby nezobudil malého (načo to komu je?!)

8. POSCHODIE: stoja 3 osoby s nadváhou ale na moje zhrozenie majú celkom odhodlané výrazy tváre. Vravím si to snáď nie, čo nemajú okuliare? Otvorili dvere a komentujú „aaaaa to radšej počkáme“ si vravím degeš zatváraj dvere zostalo mi pár minút......ideme ďalej sami

6. POSCHODIE stojí pán s giga nadváhou ale on už vie, že v tejto situácii musí ustúpiť a ukazuje, že nejde...... znovu ale musím držať kabelkou ten sprostý reproduktor............Vravím si nie no narodila som v piatok 13ho 100% ma ešte niekto zastaví a mňa už porazí.

1. POSCHODIE for fuck’s sake kto potrebuje výťah na 1tku? Už mi skutočne ide hlava vybuchnúť. Stojí tam ženská, ktorá div sa svetu znovu má giga kufor áááále niéééé táá má odvahu, nakukuje či sa zmestí, si myslím „bože už stačí“. Otvára dvere s kyslým ksichtom a niečo dristá pod nosom. Zatvorila!!!! Pozerám na hodinky 16:55 no aby to šlak trafil za 4 minúty autobus.

MEDZIPOSCHODIE Vravím si ok to dáme zastávka j blízko. Aáááááále čo náhle po schodoch schádza tá týpkyňa s giga kufrom (zadkom). Blíži sa k nám, otvára dvere (ja jej ukazujem tichooo tichooo) a tá na plnú hubu „potrebujete pomôcť?“ Si myslím nie ty krava a ty nepotrebuješ náhodou mikrofón? Trepem tým kočíkom, aby sa nezobudil. Ona znovu otvára ústa a ja jej cez zuby hovorím „tichooooo“ a ona „naozaj nepotrebujete pomoc?“.....V tom momente som cítila akoby som žila na planéte debilov. Pozrela na mňa krivo s tým „pffff“ vo výraze a vyšla krútiac tým kufrom.Musela som vyzerať ako psychopať :D

Vzala som ten kočiar vediac, že mám iba minútu a vybehla som zo vchodu po schodoch s kočíkom v rukách /naozaj v rukách., lebo sú tam ďalšie schody....predstavte si tie ksichty ľudí, ktorý nechápali prečo bežím červená s kočiarom.................ááááá tu pada bumccccc!!!!!!

Autobus mi odišiel pred nosom a ja som už vedela, že nestihnem...Nahromadila sa vo mne taká zlosť, že som sa rozplakala na ulici ledva som dýchala (pochopí iba mama, ktorej dieťa nespalo celý deň a noc leda bolo🤭). Vzala som mobil zavolala M a v tom stave som vzlykala a híkala do telefónu, že všetkých vyzabíjam. Počula som iba „nič moječko spokojne ja Vás odveziem autom len neplač na ulici prosím“.
Zachránil situáciu, ale museli sme malého zobudiť a presne to som nechcela, preto mal byť autobus kde perfektne spí.

A tak sa z mamy, ktorá chcela mať ideálne načasovaný deň stala mama zrelá na prášky :D

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Hneď na začiatku sme si všetko dohodli, vravím jej ako by som to radšej chcela kam to bude atď. 

Uložila si ma a vraví: „Nooo máme tu veľkú asymetriu tváre uhmmm, ale niečo s TÝM urobíme.“ 

Akóóó? :D 

Hneď som sa cítila lepšie pri fotení a ešte to poondiate PMS k tomu. Nevadí... Pred 5 rokmi by mi táto veta zruinovala sebavedomie, ktoré aj tak nie je ani len v norme. 

A teraz? Viem, že som chudobná a prognózy blahobytu nie sú priaznivé, tak som sa naučila s tým ksichtom žiť :P nuž na operáciu nemám 🙉.

Pani fotografka mi vraví: „Nevadí, to sa dá urobiť všetko operáciou, ale niekedy stačia pekné oči.“ 

Hmmm veľmi prínosné ďakujem :D cítim sa omnoho lepšie, pričom ona stále robí fotky môjho krivého ksichtu 🤦‍♀. Rozmýšľam pri tom, že keby som mala veľa peňazí, či by som s tým ksichtom niečo robila, alebo či by mi peniaze skrivili charakter na toľko, že by som zabudla aj na svoj krivý fejs 🙄😆? 

Nestihla som dopolemizovať nad somarinami  a „pik“ ... fotky hotové. 

No fakt! Krivý ksicht jak nič. Ba! Tri faldy na krku ako bonus. 

No ale ja som fakt nečakala, že deň PRED budem vyzerať dobre. MOJA VINA mohla som to urobiť skôr alebo doma. 

„Upsik skončili sa mi obálky na karty, pobehnem dozadu dáme také krásne nové obálky na fotečky...“ 

No povedala som si, že tie fotky už nezachráni ani pekná obálka, ale nech dá.

Sadla som si s tými fotkami do autobusu a tak, ako som na ne pozerala, tak som plakala od smiechu. Naozaj výnimočné otrasné. Už nešlo o môj ksicht, ale celkovo o kvalitu prevedenia retuše atď. 

Viem, ona by povedala, že ani retuš nepomôže. 

Keď som sa tak smiala nad nimi, pripomenula sa mi návšteva u stomatológa.
Veľmi pekný muž to bol. Aj by som sa trochu hanbila, keby nie tá jeho vytŕčajúca kučeravá hruď, čo na mňa zazerala z jeho veľkého výstrihu. 

Hneď na vstupe do ambulancie som mu povedala, že nechcem strojček a som si vedomá toho, že by bol potrebný. Nebol nadšený, ale našťastie mám právo rozhodnúť sa sama. Pozerá z jednej strany potom druhej a vraví: „Nóóó dosť široká mužská sánka, fakt by to chcelo strojček!“ 

Vravím si, no je mi ľúto, možno došlo k nejakej chybe v prenatálnom štádiu, ale ja som si fakt taký ksicht nevybrala, len ho rešpektujem a v podstate sa mi s ním žije normálne aj opačnému pohlaviu sa páči (jasné nie všetkým), takžééé neviem čo „expertom“ vadí.

Odišla som s takým neveriackym smiechom, ale bola som rada, že to povedal mne. Vravím, si keby tie dve osoby okomentovali takým spôsobom inú ženu, mohlo by to dopadnúť od plaču po psychoterapiu, v závislosti od veľkosti ich komplexov. 

Uff, našťastie ja to napíšem iba sem, ako mini komédiu a potom si naložím masku na ten fejs ako darček za utrpenie, aby mu nebolo smutno :P 

Ale rozmýšľam, čo by priniesla konzultácia v klinike plastickej chirurgie, určite keby som bola slávna blogerka (po čom nejako netúžim), tak by som šla len preto, aby som to mohla opísať 🙊 .

Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka

Internet je skvelá a pomocná vec, ale tiež dal ľuďom šancu prejaviť svoje pravé ja a myslím tým hlavne to horšie ja - hlúposť, faloš, egocentrizmus atď. Také prejavy možno sledovať hlavne v diskusiách. 

Na celom FB poznám iba jedno jediné miesto, kde sa môžem opýtať čokoľvek a nespadne na mňa latrína porád od super matiek, ktoré vedia všetko a nikdy neurobili žiadnu chybu. Aj napriek tomu, že je to veľmi príjemná skupina, aj tak sa niekto urazí. Hoci pri každej rade, ktorá nie je podľa predstáv autorky príspevku je niečo typu „snáď sa nenahneváš, ale...“ 

Síce ma niekedy tá politická korektnosť pekne serie, keď niekto napíše sprostosť, ale viem sa ovládať a nekomentujem. Vtedy to nechám to na iné majsterky milého slova, ktoré to zvládnu lepšie, než ja. To by som očakávala asi veľa, že tak by to mohlo fungovať všade...

Mamy by mali mať pri profilovke špeciálne tabuľky typu „urážam sa za každú radu, ktorá nie je taká akú chcem počuť“ alebo „reagujem agresívne na opačné názory“ a so špeciálnou hviezdičkou „som dokonalá mama a mám patent na výchovu každého dieťaťa.“

Tú poslednú by som rovno zablokovala hoci môže mať kopec nápadov, ale naše povahy by sa nezniesli
Odborníci na všetko sú už všade. Uvaril jeden guľáš podľa mimibazaru a už komentuje iné recepty, že aký bľuvajs. 

Ide Zdeno po ulici dostane výprask od lysých hláv a povie si: "Dosť! Idem do fitka budú sa ma všetci báť aký budem veľký."

 Nejde to... zmeny nevidieť, kúpi si steroidy. 

O mesiac dáva fotku pred/po do siete s haštagom #ťažkáDrina #ibadobráStrava #ibatrénig. 

Každý druhý „znalec“ vie, že toto telo sa nevybudovalo iba pomocou banánového proťáku. Ale tvrdohlavo si ide svoje a o rok sa z neho stáva personálny tréner, ktorý točí videá na YT o hashimoto a chudnutí, inkontinencia po pôrode a chudnutie a ľudia mu to žerú ako pelikány. 

Keby to povedal lekár, tak pôjde za iným potvrdiť či naozaj má pravdu a potom to dá ešte do diskusie niekde na nete a medzi čakanám na odpovede bude googliť. 

Naďalej som názoru, že o takých témach majú rozprávať ženy, ktoré si tým prešli alebo lekári. Nie žiaden chlap, tak ako v iných štátoch, kde chlapi rozhodujú o materniciach iných žien porovnávajúc ich so zvieratami (Salvador).

To isté matky a ich rady týkajúce sa stravovania, výchovy a všetkého čo len nechcete. Tu nemám na mysli normálne rady ale mudrovanie, to isto rozoznáte. Skvelé, že vedia čo pomáha, škoda, že zabúdajú, že to funguje na ich deti. Naozaj je tak ťažké prerolovať niečo ďalej, hoci vidíme, že tá mama evidentne zle postupuje? Ešte stále som si nevšimla, aby kŕmenie detí hranolkami nebolo uznané za týranie blízkej zverenej osoby a aj napriek tomu, ľudia (hlavne ženy) reagujú akoby bolo. Netvrdím, že zdravá strava nie je podstatná, ale narážam na to ako ľudia reagujú na niečo čo sa im nepáči, aby bolo jasné.

No a na záver tradičný komentár „za mojich čias také veci neboli.“

Snáď teraz nikomu nezničím víziu predchádzajúcich rokov, ale BOLO, len sa ľudia nemali kde prejaviť. Uverte, keby bol internet, to by ste pozerali, čo ľudia vyvádzali. Naše matky na prelome 80-90 rokov, či kedy to bolo, sedeli hodinami na pevnej linke so sestrou, kávičkovali so susedkami a komentovali na ihriskách. To bol ich „fejsbuk“ (jasné nie každá). A predtým čo ľudia mali v hlavách? Vystačí si pozrieť v akom postavení boli ženy napr. v reklame kávy Folgers a iné toho typu. Ľudia sa menia, samozrejme spolu s dobou, no nemyslím si, že by to bolo horšie, proste to máme šancu vidieť a prejaviť sa. 

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka/posts/1...

Nie že by som sa netešila, že už nie je horúco, aleééé noooo nemuselo to byť tak drastické. 

Ešte nedávno mi po byte pobehovalo totálne holé dieťa a teraz náhle ideme kupovať vetrovku. No ale na veľa vecí nemáme žiaden vplyv, čo potvrdila aj dnešná návšteva obchodu. 

Ideme si po obchode, kde pozeráme už aj vianočný tovar a po chvíli malý sám vyberá „ťoťo ňé, ťoťooo ňééé.“

Nechávam ho pobehovať, veď konečne sa po celodennom robení pekla ako tak unormálnil. 

Nepozerám sa, ale počujem niekde v diaľke vekovo podobný hlas, ktorý dosť tvrdohlavo odporuje. Hneď na to počujem nejakú mamu, ktorá tiež odporuje a už nejakú chvíľu sa háda so svojím dieťaťom. 

Dosť známy scénar :D 

Nemusím vôbec pozerať a viem, že má vystrčený ukazovák na dieťa v štýle „upokoj sa lebo....“

Už si predstavujem v hlave tie pohľady bezdetných osôb, ako krútia hlavou, že čo to je za výchovu a „za mojich čias“ :D 

Náhle sme to „protestantské“ duo stretli v uličke medzi vetrovkami. Bolo to asi 3 ročné dievčatko, ktoré  stálo ako ochrankár baru v uličke a nechcelo nás pustiť. Mame sa už nechcelo, no so zvesenou hlavou ju upozornila znovu. Nechcela som ju stresovať, tak reku ideme inou uličkou, ale aj tú malá zastala, že nepôjdeme. 

Potom som sa pozrela na mamu a znovu na dieťa a skoro som vybuchla od smiechu. 

Tá malá protestantka musela mať veľmi zlý deň. Dieťa v nákupnom centre v pyžame a papučiach to naozaj nemohol byť dobrý deň :D

Mala na tom natiahnuté nohavice zrejme, aby si to ľudia až nevšímali :D samozrejme zvyšok rodiny bol oblečený normálne. Potom som si v duchu povedala, že náš deň nebol až taký hrozný ako som si myslela. Pozrela som sa ešte raz na mamu a zasmiala sa z toho. 

Bolo fajn vidieť, že od razu nemá zvesenú hlavu a usmieva sa.

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka/posts/1...

Vonku asi 30 stupňov a my na 11. poschodí pod strechou. 

Hotový sklenník vo vlastnom dome. 

To sú tie dni, keď utekáte z vlastného bytu napr. do nákupaku, aby ste si schladili prehriatú hlavu.

Mali sme návštevu už niekoľko dní a bol to dosť zaberák v tom teple. Viete, nebudete chodiť pred návštevou v gatiach, ale keby ste boli sami tak veselo na Adama a Evu si ideme 24h. 

Dovarila som obed a bolo ešte teplejšie, hoci som sa snažila čo najrýchlejšie všetko vypnúť. Všetci sme sa najedli a šli oddychovať. 

Po nejakej chvíli Najmilší vstal a dokotúľal sa k dverám od kúpeľne. Otváral ich a zatváral, otváral a zatváral a pritom sa tak trošku nepríčetne pozeral do zeme. 

Návšteva sa na mňa pozerá so strachom v očiach, ale mne to nedošlo. 

Náhle som postrehla divné ticho a ťažké prehĺtanie sliny. Pozrela som sa na Najmilšieho a potom na návštevu a zrodil sa mi v hlave dosť dobrý žartík.

V tom návšteva nevydržala a špetom sa pýta: „Mojááá, to čo robí tvoj Najmilší?“
Vravím: „Vieš on má občas také stavy, keď je prepracovaný, alebo sa prehreje, tak si ide trošku „potrepať“ s dverami od kúpeľne a potom mu je oveľa lepšie.“ 

Tvárila sa, že pochopila a ja som asi prvýkrát v živote vydržala nevybuchnúť od smiechu :D

Potom som celý deň sledovala s akým rešpektom sa k nemu ozýva a oni zas nechápali môj smiech z ničoho nič. No viem si predstaviť tie pocity „bože, kde som to len prišla k dvom cvokom.“

Večer, keď sme už s Najmilším boli sami a návšteva si v druhej izbe vydýchla, že je ako tak v bezpečí, Najmilší sa ma potichučky opýtal: „Čo sa stalo? Ste sa pohádali, že je nejaká divná a až veľmi milá?"
Celé som to vyklopila a ten nevedel či sa smiať, uraziť alebo rovno ju isť zobudiť a vysvetliť jej, že sa iba snažil vyvetrať náš byt po varení. Skutočne projektant tohto bytu veľmi nemyslel na vetranie a máme pár „mŕtvych“ bodov v byte, kde nepomáha nič, len takéto veci „trepanie dverami, krútenie čímkoľvek,“ proste čokoľvek, čo vyženie ten vzduch a posunie tam nový svieži. 

Bolo celkom zábavné sledovať návštevu, ako si vydýchla od úľavy, keď zistili, že to bola iba snaha o vetranie a proste sa pri tom zamyslel a tým mi nahral do kariet :D 

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka/posts/1...

73

Išla som so svokrom k očnému lekárovi. 

Bola zima a išiel asi 1km/h, slušne som si pomyslela, že možno tiež tak raz budem chodiť a nechala som všetky komentáre tak. Nasadli sme do autobusu a chcela som si kúpiť lístok. Svokor mi cez zuby hovorí: „Nič nekupuj, neeee neee“ ... Vravím si, tak toto teda nie, lístok musí byť. On na mňa žmurká, že „Ver mi.“

Si myslím no ok, ale dodala som, že pokutu platí on. 

Hrdo dvihol bradu a úškrn na tvári mal ako najväčší kápo. 

Trápilo ma však, ako budeme utekať pred kontrolou, keď sme šli k autobusu takou rýchlosťou, že aj slimák by nás obehol.

Prišli sme na očné a čo nevidím? Samé babky čakajú a už z diaľky vidím agresívne trepanie rukami, viete ruky v štýle „Tááá čo týýýý nechááápeš? Som ci hutorela!“

Slušne sa pýtam, kto je posledný a hlásim svoj čas. Agresívna ruka mi odpovedá: „Hohohohou, mladá pani, my tu čakáme od rána!"
No, vravím si v duchu, možno sa doma nud,í alebo čo, ale od rána čaká iba blázon. Už som sa naučila - ak nechceš dlho čakať, objednaj sa ako prvý pacient. 

Je ich tam asi 10, v medzičase vychádzajú ľudia po kvapkách a sedia s tými kvapkami, kým zafungujú a potom na chvíľu vchádza ďalší pacient a potom znovu pacient s kvapkami.

Konečne som po treťom pacientovi pochopila ten holubník. Agresívna ruka sa prechádza po chodbe a hlasno rozpráva o dianí niekomu do mobilu a jej tri kamošky okolo 50tky, ktoré sa tvária tak, že určite sa ich nechceš opýtať, koľko je hodín. 

Mám stres, lebo som tam už asi 3 hodiny a strašne mi chýba malý, ešte som ho nikdy tak dlho nenechala. Hovorím to svokrovi, že ak budeme čakať ešte hodinu, tak idem k malému domov. 

ÓÓÓ niéééé to bola chyba! 

Agresívna ruka to počula a sama sa pozýva na rozhovor s nami. „Tak moja milá, my tiež máme rodiny a ten tvoj, to zaraz ti z hniezda vyletí, vy ste také zhýčkané dnes matky, že gejov vychováte..." aa-ááá aaaaáá vonkoncom ešte ti toľko zlého povie, že "Uvidíš budeš ľutovať!"
Tak sa mi dvíhol tlak, že ma svokor hneď pacifikoval späť na lavičku. 

Tie jej kamošky s chmuravým ksichtom pritakávajú. Myslím si, hmm zaujímavé, prečo majú taký názor, žeby nepodarky výchovy? 

"Ale kdežeeee, to isto partiááá...“ radšej nevyrývam s takou otázkou ja, zhýčkaná matka vtedy 8 mesačného syna. Len človek si tak vraví, že načo vôbec sa ozývala... Rozumie, že sa človek chce obehnúť a hneď počuješ povestnú vetu „ja sa tiež ponáhľam do práce“ alebo „ja tiež mám rodinu“ či „ja tu tiež čakám od 1975ho.“

Hystéria nabrala také tempo, že traja pacienti po mne rovno odišli domov a tí, čo pokojne sedeli, začali pochodovať po chodbe. 

Bola už 16sta a predo mnou 11 nazúrených pacientov. 

Najviac tie 4 ženy v strednom veku, ktoré robili najväčšiu šou. Mohlo byť ešte horšie? 

Áno, prišiel nejaký zaslúžilý pán vojak, či ako sa to volá, a mal prednosť, teda rovno vošiel. V celej čakárni sa ozývalo „Aj jáááá som sa napracovala, aj jááá som zaslúžilá obyvateľka!“ 

Ticho si myslím „no to určite.“ Ostatní pacienti, neviem prečo, ale začali tie ženy počúvať ako majiteľky nemocnice a štýlom, smiem prosiť ak neruším, pripomínali, že teraz sú oni na rade a nie ich agresívne kvarteto.

V tom sa môj svokor rozhodol spievať na celú čakáreň svoju vymyslenú pieseň...

„Láska ti všetko prepáči, trpezlivosť ruže prináša...“ - spieval to v takom orchestrovom móde, že to muselo počuť celé poschodie. 

Ja som si len povedala, no niééé toto nebude dobré. 

Agresívne kvarteto sa tak naštvalo, že do plaču veliteľky kvarteta chýbalo máličko a svokor bol v tej chvíli všetko, čo len nechcete napr. /cenzúra/ ***** *****ý alebo ****** *****ý :P 

Trošku som sa aj zahanbila, lebo často bol zbytočne uštipačný a ja som nechcela, aby si náš kvarteto vôbec všímalo. 

Svokor spieva, ďalej ich provokuje, ja sa hanbím a ostatní prestrašene pozerajú, či sú na správnom oddelení.  

Agresívna ruka vošla do vnútra a rýchlo bola vybavená. A čo náhle zisťujem?...

Pacientkou bola iba ona a tie tri jej robili garde a zbytočný rozruch v čakárni tvrdiac, že ony tiež majú na 12stu. Zrazu všetko malo zmysel, prečo sú 4 pacienti na jednu hodinu a náhle sa dalo pokojne čakať.

Odchádzam domov totálne mimo, lebo veľa vecí som stále nespracovala...

Po troch hodinách mi svokor hovorí, že lístok som si nekupovala, lebo podľa nejakého zákona som jeho sprievodcom, lebo má postihnutie, ale viete chcel sa zahrať na kápa, že ideme na čierno, že mi s ním nič nehrozí :D 

Spievať začal len, preto, aby agresívnu ruku vynervoval v čakárni, aby jej muž doma mal už menší problém... aaaa na koniec bonus keď bol svokor fajčiť vonku...

Prichádza ku mne milá pani a so zaľúbenými očami sa ma pýta, či neviem kto bol ten sympatický pán, čo spieval v čakárni.

Keď som povedala, že môj svokor, utiekla.

Boli sme naozaj na správnom oddelení?

No ja neviem, polovica si určite potrebovala odskočiť aj na iné poschodie :D

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko

https://www.facebook.com/MamaOutsiderka/posts/1...

Dávam to na koníka preto, lebo viem, že aj tu číhajú na nahé fotky detí tie osoby. Text je možno chaotický, nechce sa mi ho ani čítať po sebe, lebo je veľmi bolestivý. Je tak bolestivý, že v tom prípade zatienilo moje puntičkárstvo a nechcem ani kontrolovať gramatiku a všetky vynechané čiarky. Snáď osoba, ktorá je v pokušení po prečítaní tohto príbehu si poriadne rozmyslí či chce zničiť dieťaťu detstvo.

Moje posledné letné prázdniny pred začiatkom školského roka – prvého školského roka. Veľká vec. Už si nepamätám prečo ale rodičia ma odviezli k starkým na dedinu. Asi to mali byť podľa ich predstáv najlepšie prázdniny v živote. Veď kto by nechcel stráviť dni u starkých, kde vám dovolia jesť sladkosti a byť dlho hore. Veď UŽ mám 6 rokov. Asi bolo všetko fajn a možno mi chýbali kamarátky to si žiaľ nepamätám z tých prázdnin.

Bola tma, dedinské ticho a ja som spala v spáli so starkými. Oni na manželskej a ja na starej veľkej posteli pod stenou. Problém bol v tom, že tá posteľ mala polámané pružiny, čo vytvorilo veľkú dieru v posteli. Dodnes neviem prečo ma tam dali veď každému by tam praskol chrbát. Pamätám si, že som dostala super nápad. Pôjdem si ľahnúť medzi starkých. Prežijem to, že starká chrápe ale aspoň ma nebude tak strašne lámať v chrbte. Bol to omyl a dlho som si myslela, že je to moja vina, že keby som nedostala ten debilný nápad a bola tvrdšia tak by sa nič také nestalo a môj život by bol fajn. Ľahla som si medzi nich a snažila sa zaspať pri tom chrápaní. Nepamätám si to presne ale niečo ma rušilo. Šuchotanie a asi sa mi zdalo, že sa ma niečo dotýka. Ako každé dieťa som sa bála nejakých strašidiel a tak som to šla skontrolovať. Presunula som ruku za chrbát a opýtala som sa čo to je. Nie je to poézia preto napíšem rovno bol to stoporený penis. Náhle som počula „neboj sa dotkni sa“. Nechcela som, lebo sa mi zdalo, že to nie je správne rýchlo som sa robila, že sa mi chce strašne spať. Veľmi mi bilo srdce. Nebola som vychovaná v konzervatívnej rodine ale skôr patologickej, čiže slová ako penis a čo sa s ním robí som vedela. Ráno som sa zobudila a chodila som sa schovávať kde sa dalo. Volala som potajomky rodičom do práce, aby ma prišli zobrať, ale počula som iba, že musím vydržať, lebo oni pracujú a nemá sa kto o mňa postarať. Cítila som sa bezmocná ale stále som rozmýšľala odkiaľ môžem ukradnúť peniaze na autobus, aby som mohla ísť bývať do lesa, ale mimo tej dediny. Moje plány sa nepodarili, lebo starká mala peniaze veľmi dobre ukryté pred tým alkoholikom.

Priviezli moju sestru. Veľmi som sa tešila, že keď bude pri mne tak sa nič nestane. Mýlila som sa. Na dvor prišli moje kamarátky a sestra za nimi vybehla ani sa za mnou neobzrela. To bol malý tajfún energie tá malá potvorka. Chcela som sa pochváliť, lebo moje kamošky boli bohaté a mali všetko najlepšie – od hračiek po oblečenie. Vybehla som do svojej tašky a vzala si šaty, ktoré mi moja matka tak veľmi nechcela kúpiť. Podľa nej neboli také pekné ako tie, ktoré mali tie hnusné pracky na ramenách a boli trošku krátke ale znesiteľné. Znovu moment, ktorý som si vyčítala veľmi dlho. Keby som nebola vzala tie šaty, tak ho nevyprovokujem, mala som si kúpiť tie hnusné s prackami, ktoré chcela matka a nič by sa nestalo. Utekala som na dvor, ale prišiel ON a opýtal sa ma či chcem sladkosti. Celý týždeň som žiadne nedostala, tak som sa potešila, že som hneď šla. Žiaľ nevedela som za akú cenu. Musela som si dať dole moje biele gaťky s modrými kvietkami . dodnes ich mám pred očami. Spravil tie hnusné veci a ja som mohla dostať tie priemerne dobré cukríky. V tom vbehla starká s vidličkou v ruke (piekla šišky). Začala šeptom kričať a hroziť tou vidličkou. Zapieral, ale potom ukázala na gaťky a povedala, že vie čo urobil. (Chcem veriť tomu, že som bola prvá a jediná). Zavolala ma na bok, celá sa triasla a povedala, že to čo sa stalo nemôžem nikomu povedať. Samozrejme ON mi povedal to isté. Dal mi tie cukríky, vraj boli od neho a iba pre mňa. Nebolo to tak, tie sladkosti a to plnú tašku nechali rodičia, že nám majú dávať. Vybehla som s tými cukríkmi a pocitom špinavosti ku kamarátkam a v tom momente som stratila detstvo. Sedela som v tých krásnych šatkách, ktoré som nenávidela, vedela som, že som urobila niečo zlé a som iná ako ony. Už som sa netešila a vedela som, že musím to robiť, keď príde a nemôžem nič povedať. Večer sme spali so sestrou v inej izbe, ale on aj tak prišiel a skúšal mi niečo urobiť. Začala som sa triasť a povedala som, že nechcem. Na moje šťastie odišiel. Už som nespala. Bála som sa, že príde. A viac, že príde k sestre.

Na ďalší deň prišli rodičia. Samozrejme ako to v klasickej patologickej rodine býva, stretnutie sa začalo alkoholom. Potom všetci šli niečo robiť a znovu ma schmatol. Už sa vôbec nekontroloval, v každej chvíli mohol niekto prísť a z oboch strán boli dvere. Plakala som, nechcela som a bála som sa, že keď sa to odhalí dostanem strašnú bitku. Prečo? Dostávala som výprask permanentne za maličkosti ( až do 16r). Nevedela som sa brániť urobil to ešte raz.

Neviem ako ale ďalšie 3 roky som ta vôbec nemusela chodiť. Stále som si vymyslela nejakú výhovorku. Už sa začala škola a ja som mohla hovoriť, že sa chcem učiť. Moja matka neznášala svokru a nikdy keď nemusela tam nešla. Zakaždým som jej hovorila, že ju tiež neznášam a vymýšľala si rôzne zlé veci na ňu, len aby som tam nemusela ísť. Darilo sa, boli sme obe proti nej a za odmenu, že ma nechala doma som jej dávala spať koľko chcela a kým „nehorelo“ nevedela o mne. Je mi ľúto, že som nebola múdrejšia a nepomyslela vtedy o sestre, ktorá tam naďalej chodievala s otcom. V kútiku duše som verila, že starká to nedovolí, lebo dnes s týmto rozumom si vravím, že to nebolo správne – bolo to hrozne, nuž ale mala som iba 6. Môžete si vydýchnuť nič sa jej nestalo a našťastie ani tom nevedela do 15 rokov.

Jediné čoho som sa bála, že ho niekedy stretnem. Bolo ráno, kde sa vracal z nočnej a prišiel nás láskavo navštíviť ale keď som počula ten hlas a cítila cigarety utiekla som do školy už o 7mej ráno. Sestra zostala s matkou.

Moje špinavé detstvo šlo ďalej. Stále som bola niekde v kúte, nechcela som sa vystatovať, aby niekto niečo nezistil o mojej minulosti.

V škole sme mali nejakú hodinu o rodine, menštruácii, rozmnožovaní a všetkých tých špinavostiach, ktoré som už vedela čo znamenajú. Všetci sa chichúňali a to vo mne vzbudilo ešte hrošie pocity. Myslela som si, že keď sa smejú tak to znamená automaticky, že som horšia. Mala som nočné mory. Budila som sa celá spotená, lebo sa mi snívali modré mačky (myslela som si, že tak vyzerá nutria). Strašne na mňa pozerali a sedeli naštvané na skrini. Matka akurát dožehlila a potichu šla dať veci do skrine. Celá roztrasená som jej povedala, že jej musím niečo povedať. Na moje počudovanie nebola naštvaná, že nespím. Normálne by som hneď dostala krik. Chcela len, aby som to rýchlo povedala. Vravím, že nemôžem rýchlo a musí si sadnúť. Povedala som jej, že budem mať bábätko a všetci sa zo mňa budú smiať. Samozrejme sa zasmiala, lebo nevedela o čo mi ide. Začala som plakať ešte viac a povedala som jej, že v škole hovorili, že keď muž a žena uhm uhm tak budú mať dieťa a ja ešte nechcem. Padlo pár otázok a vyklopila som to zo seba. Videla som už len moment ako sa jednej žene zrútil svet. Asi ma objala, alebo si to tak nechcem pamätať. Strašne prestrašne plakala ale potichu, lebo sestra spala. Hádzalo ňou dopredu od žiaľu. Nedokázala ovládať emócie ani racionálne pomyslieť, že treba podržať mňa. Z jednej strany som cítila úľavu, lebo ma nezbila a to znamenalo, že som neurobila zle ja ale on. Utiekla k otcovi do izby, zobudila ho a on naštvaný, že čo sa deje. Trepala ním a tichým vreskotom ak sa to tak dá nazvať, vrieskala to čo sa dozvedela. Prišla po mňa, že mám prísť k otcovi. Nepovedal nič iba som cítila ako mu horúce slzy stekajú na moje líce. Naozaj horúce! To som ešte nikdy nevidela. Nikdy so mnou o tom neprehovoril.

Matka ostala na všetko sama o čom som netušila. Chránila ma, chodila so mnou po lekároch a psychológoch ale nezvládla to. Pri každej najmenšej hádke s otcom kričala „ty pedofilov syn“. Škoda, že bola aj je tak neurotickou osobou, že nedokázala kontrolovať svoje nervy a pri každej hádke ma musela tiež zraňovať a otvárať moje rany. Bohu vďaka, že moja sestra nikdy nechápala o čo ide. Chcela som aby išiel do väzenia ale samozrejme oni nechceli, lebo bude hanba. Viete to je taká tradícia na dedinách východného Slovenska. Moja matka postupom času moje tajomstvo rozpovedala rodine, potom aj kamarátke a potom jej to tak sadlo na psychiku, že po alkohole tvrdila, že sa to stalo jej nie mne. No ale akurát v tomto ju neobviňujem, ak by som mala tak chuj...ého partnera ako ona, tak tiež by mi to zničilo aj posledné zvyšky zdravého rozumu. Jediné čo jej nemôžem fakt vyčítať. Vzdelaná extra nie je, múdra tiež nie skôr prešibaná a to sa v tej situácii nepridalo. Ale aj napriek tomu riešila moju psychiku hneď ako najlepšie vedela. No len si predstavte, alebo radšej nie. Ostala s tým problémom sama a osoba, ktorej sa to tiež týkalo, lebo pedofilom bol jeho otec sa na to proste vysrala. On sa tváril aj tvári, že sa to nestalo. V skratke to bol moment, keď sa zničila naša rodina a môj život má toľko jaziev, že sa mi ani nechce tváriť alebo nebodaj skúšať veriť, že svet je dobrý. Nie je.

Vysporiadala som sa s tým viac – menej sama. Na moje počudovanie to nemalo žiaden vplyv na môj sexuálny život ani v puberte ani teraz. Predstavte si, že keď sa rozpadla moja rodina (to už však je na ďalší román) musela som si vybrať či budem bývať či budem bývať v detskom domove alebo u toho kto zničil moje detstvo a život. Vybrala som si druhú možnosť, lebo som sa v tom čase nachádzala v kresťanskom prostredí, kde viete tie dristy „keď odpustí š bude ti ľahšie“.. Prdlajs. Hlúpa som mu aj povedala, že mu odpúšťam, aby mne padol kameň zo srdca a aby mohol spokojne voňať fialky (ešte žije- jeho trest). Nejaký čas sa mi darilo nemyslieť na to a zdalo sa mi, že sa s tým dá žiť. Aj som to iným dievčatám vravela, že dá sa s tým vyrovnať – nedá.

Ako osoba som nebola nejaká extra múdra, vzdelaná veď som nemala podmienky na normálny rozvoj. Všetci iba vraveli, že som inteligentná ale oni nevideli rozdiel medzi citlivá a inteligentná. Podľa mňa som bola intelektuálne veľmi priemerne mysliaca osoba v tom veku, nič extra. Bolo mi dané vytrhnúť sa z tej spoločnosti a ísť inou cestou. Doštudovala som, našla som si prácu a začala som sa pohybovať medzi ľuďmi, ktorí boli pre mňa ako chodiace encyklopédie, mysleli úplne inak a veľmi ma to tešilo. Naučila som sa viac čítať seba a chápať iným veciam ale to zrejme bol aj môj trest.

Zmenila som sa natoľko, že keď sa moja rodina skúšala nanovo poskladať niektorí členovia vôbec nevedeli čo mi majú povedať. Po pár konfrontáciách kde sa ma snažili márne zmanipulovať zistili, že na mňa tie triky už nefungujú a tak sa našťastie veľký family comeback nekonal. Ako „hlúpej“ sa mi žilo rozhodne ľahšie.

Ubehlo 20 rokov a moje rany bolia viac, než vtedy pri tom veľkom vyznaní matke. Strašne ma bolí, že nikto s tým nič neurobil, bolí ma, že matka ostala na všetko sama a to ako to zvládla bolo na jej sily veľa na ale na moje potreby nič. Je to jediná vec za ktorú mi je jej trochu ľúto. Bolí ma samotná myšlienka že toto sa deje deťom. A bolí ma fakt, že som ho nedobila vlastnými rukami aj keď som mala toľko príležitostí – viem nič by mi to nedalo okrem chvíľkovej úľavy.

Nemôžem sa zmieriť s tým, že moji kresťanskí kamaráti mi tak vymyli mozog, že vraj odpustenie pomôže. Nepomohlo. Keď pedofil bol v nemocnici nikto za ním nešiel, nikto nemal takú potrebu. Ja som šla, lebo som mala vymytý mozog – žiaden štokholmský syndróm. Potom mi samozrejme celá rodina vyčítala, že ich iba využívam a také tam veci. Pritom som bola jediná osoba, ktorá mala právo na neho totálne kašľa, ba ešte viac.

Ale dosť bolo nervov. Teraz som ja mama.................

Už v tehotenstve som sa nemohla zmieriť so strachom pred novou rolou matky a to iba preto, že nejaká psychologička mi neustále pripomínala, že predtým ako otehotniem mala by som podstúpiť terapiu, viete kvôli mojej matke a tak. Samozrejme nikdy som nebola, lebo som na to nemala peniaze. V každom prípade ma čaká ma ťažká úloha. Vychovať dieťa tak, aby nikdy nepocítilo, že sa o neho príliš bojím. Vychovať ho tak, aby mi vždy povedal všetko čo ho bude trápiť. Vychovať tak, aby vedel, že nikto nemá právo ho bozkať ak on to nechce ( žiaľ babky budú musieť prebolieť) a hlavne urobiť to všetko správne. Intuícia vo výchove nestačí ale stále verím, že kým príde ten čas tak sa mi podarí vymyslieť stratégiu tej výchovy.

Dúfam, že ak to prečítala osoba, ktorá je z „tej opačnej strany“ vie ako môže zničiť človeku život jednou jedinou chybou. A spôsobiť, že jej život na tejto zemi bude trestom.

A ak to čítajú mamy, ktorým sa stalo niečo podobné, tak prajem aby vedeli nájsť ten zlatý bod vo výchove aby deti nedržali kvôli tomu silnému strachu príliš na krátko.