Tento článok píšem preto, že som Bohužiaľ zažila obe možnosti a v čase, keď som o tom potrebovala čo najviac informácií, som mala problém niečo užitočné nájsť. Zároveň, čo považujem za veľký problém, som sa na internete stretla s množsvom bludov, ktoré pri slabšom selektovaní v stresovej situácii môžu žene pred veľkým rozhodnutím narobiť veľa škody. Berte to prosím ako moju osobnú skúsenosť - nie ako odborný text.

Kyret: Prvé otehotnenie som zistila začiatkom roka 2017. Na prvú kontrolu ma lekár objednal v 10tt. Vraj skôr netreba. Počas tehotenstva mi bolo strašne zle, zvracala som x-krát do dňa, bola som unavená a nechutila mi polovica mojich obľúbených jedál. Myslela som si teda, že je všetko v najlepšom poriadku. Keď som prišla na kontrolu lekár skonštatoval MA. Poslal ma s výmenným papierikom, aby som si našla druhého lekára, ktorý mi diagnózu potvrdí a čím skôr si vybavila nástup do nemocnice. Druhý lekár mi ešte v ten deň diagnózu potvrdil a na kyret ma objednali v pondelok (to bol piatok), s tým, že ak začnem krvácať mám pribehnúť hneď. Nevedela som, a ani som neriešila, prečo by som mala hneď pribehnúť. Na druhý deň som krvácať veru začala (hlava pochopila, že bábo je mŕtve a dala pokyn telu, aby ho vylúčilo) a tak som bežala do nemocnice, kde mi hneď do pár hodín ten kyret spravili. Čakanie naň bolo úplné peklo. Netušila som, čo ma čaká a z chodieb sa ozýval plač bábätiek. Úplný klinec do mojej duše bol, keď mi na izbu priniesli mamičku a dali ju na monitor - asi hodinu som počúvala ako jej bábu bije srdiečko zatiaľ čo môjmu už nie. Neviem prečo v nemocnici nerozlišujú ženy aj podľa diagnózy, ale myslela som, že sa tam od psychickej bolesti zbláznim. Na zákrok ma viedol za ruku sanitár, nohy mi dali do strmeňov. Všetci boli milí, ale cítila som sa ako zviera na porážku. Keď už bolo po tom, prišiel postabortívny syndróm. Pocit, že ma vykuchali znútra, vzali mi bábo, že som neschopná bytosť a muž ma určite opustí. Takto som sa trápila 8 týždňov. Po troch mesiacoch som zistila, že som tehotná znova.

Spontánny potrat: Pri druhom tehotenstve som celá vystresovaná bežala k lekárke hneď ako test ukázal dve čiarky. Chcela som urobiť všetko pre to, aby som potratu zabránila. Chyba. Nabudúce budem vedieť, že netreba tak skoro. Na UTZ nič (samozrejme) nevidela. Na UTZ kontrolu si ma volala každý týždeň!! Neskutočne ma to stresovalo.  V 8tt skonštatovala, že bábo je stále veľké na 6tt.  Pri ďalšej kontrole už bolo jasné, že sa jeho vývoj zastavil. V rovnakom čase ako u jeho súrodenca. Povedali mi, aby sme ešte týždeň pre istotu počkali, ale mne už bolo jasné, že toto je koniec. Ako si to uvedomila moja hlava, začala som špiniť. To bolo (zase) v piatok. Neuveríte, ale aj v rovnaký deň (24tého), ako mi oznámili smrť prvého. V sobotu prišli kŕče a bolesti chrbtice - ako keby som mala dostať menzes. Spustilo sa aj jasnočervené krvácanie. Nie silné - slabšie. Mala som strašný strach, že vykrvácam, že to doma neprežijem 🙂 Na internete som si totiž prečítala niekoľko (fatazmagorijných) článkov - žena tam opisovala, že bábo v 6-7tt porodila v manželovom náručí v ťažkých kontakciách. Potom z nej vyšla placenta. Bábu videla pršteky. Moja prvá myšlienka bola - keď toto uvidím, neprežijem to. Druhá myšlienka bola - čo? placenta? pršteky? nemá mať 4mm a len žĺtkový vak??? Došlo mi, že to nemôže byť také strašné a pocítila som silné presvedčenie, že to zvládnem. Celú nedeľu som bola doma s manželom, dali sme si obed, objímal ma každú chvíľu - jeho prítomnosť a starostlivosť sa s pobytom v nemocnici nedala ani len porovnať. Potom prišli veľmi čudné kŕče - mala som pocit, ako keby som išla znútra prasknúť. Ako keby boli vo mne niečie ruky a krútili päsťami. Bolelo to fakt dosť, ale po krátkej chvíli to prešlo. Opakovalo sa to asi 15-20 krát a potom som si dala ibalgin. Pila som tiež alchemilkový čaj. Pomohlo mi to natoľko, že som mala už len slabšie kŕče. Myslela som si, že sa proces zastavil, ale to len tabletka utíšila bolesť natoľko, že som ju takmer nevímala. Išla som na wc a zrazu sa zo mňa "niečo" vyšmyklo. To bolo všetko.

Bábo odišlo v mieri, v pokoji, takmer bez bolesti. Vykrvácanie sa nekonalo, ani žiadny rev od kontrakcií nebol... Keďže to telo urobilo samo, postabortívny syndróm sa doposiaľ nezjavil (verím, že už ani nepríde)... Len pre zaujímavosť, vyzeralo to ako kúsok sliznice - pri bežnom menzese by ste sa pozastavili nad tým, že je nejaký väčší.  Samozrejme, že dieťatko sa rozoznať vôbec nedalo. A placenta tiež nebola 🙂 

Je pravdou, že pri kyrete som mala pocit, že som pod kontrolou lekára - mala som menší strach a za 15 minút bolo po všetkom. To, čo však prišlo po kyrete, neprajem nikomu. Nehovoriac o tom, že opakované násilné otváranie krčka maternice určite nemôže mať blahý vplyv na ďalšie tehotenstvá. Pri potrate doma som mala väčší strach, ale, dieťa odišlo v pokoji a v intimite. Áno, bolelo to fyzicky viac, ale dalo sa to zvládnuť a hneď ako vyšlo, bolesti úplne ustúpili. S manželom sme boli celý čas pri sebe a prežívali sme stratu spoločne. Nebol tam nikto cudzí, čo mi veľmi vyhovovalo.

Ak ste v podobnej situácii zvážte, čo je pre vás lepšie. Ak ste na tom psychicky zle a chcete mať mŕtve bábo čím skôr von z tela, asi bude pre vás vyčkávací postup náročný. Paradoxne vám však rozlúčka môže psychicky pomôcť. Pri opakovanom potrate a rozbehnutom špinení/krvácaní by som určite poradila vyčkávaciu metódu. V zahraničí je  bežnou praxou a práve kyret je poslednou alternatívou, ak to samo nejde alebo treba dočistiť. Pre ženu je to zásahom do organizmu, ktorý môže byť úplne, ale úplne zbytočný. Ak samovoľný potrat nedopadne na 100%, tak sa ten kyret dostanete tak, či tak... 

Všetkým, ktoré toto čítate, vrátane seba, držím palce, aby sme dostali aj živé a zdravé deti a keď už toto musíme zvládnuť, tak aby ich naši anjelici z neba chránili...