Takmer ako klasické ráno. Nachystať raňajky,  zaliať kávu, psychicky sa pripraviť na dnešnú návštevu zubárky. Mám zo zubárov strach. Paniku.

Syn si chce ešte stavať obrázky z kociek.  Staviam si s ním, nech zamestnám hlavu. V tom si uvedomím, že dýcha akosi zvláštne. Hneď viem, ktorá bije. Opäť je zadýchaný = má bolesti - chystá sa bolesť bruška.  Zatiaľ sa však nesťažuje a ja dúfam, že ma zbytočne chytá panika.

O svoje obavy sa nedelím s manželom. Zbytočne by som ho vydesila a má byť s ním, kým ja budem u zubárky. Už ma netrápi ani návšteva u nej. Sledujem syna a vidím, že sa začína chytať za bruško. V hlave začínam rekapitulovať čo jedol za posledné tri dni. 

Žiadne nové potraviny. Nič nové. Ani čaj nemal. Ani zvláštnu kombináciu jedál. Cítim sa bezmocne a zúfalo. Tak veľmi dbáme o stravu. Čítame zloženia potravín. Študujeme novinky zo sveta histamínu. Histamínova intolerancia je jedným z mojich strašiakov.

Zubárku som zvládla. Ideme domov. Syn zatiaľ neplače. Hovorím si, že už mám z toho pozorovania haluze. A jéjé. Prečo zaspáva v aute pred desiatou? Cesta trvá do 30 min. A už pri vystupovaní prišli kŕče do bruška.

Syn plače na ratu. Ja sa tvárim pokojne. Mojkám ho. Hovorím mu, že je škulko, že to zvládne. Že musí vydržat. V hlave plačem a cítim sa mizerne. Prečo musí moje dieťa mať v živote toľko bolesti? Prečo nemôže zjesť ani ten pos*aný rožok či pomarnč.. prečo si neužije hranolky, hamburger, rezeň. Tak obyčajné veci, ktoré by som mu rada kúpila (možno aj zo vzdoru, že aha, jeme hranolky a nič nám nie je) a nemôžem.

     Stalo sa to minulý rok.  Ale stále ma to mrzí a prenasleduje.  Snáď, keď to položím "na papier", tak sa mi uľaví. 

     Pred rokom, keď mal syn 2 roky sme sa vybrali na prvú spoločnú letnú dovolenku. Nešli sme ďaleko, len čo by kameňom dohodil, do Caorle v Taliansku. Približne 700 km a 8 hodín cesty. 

     Bolo tam super. Synove saturácie (obsah kyslíka v krvi) boli skoro stále 100%. Videli sme, že sa mu polepšilo najmä po psychickej stránke. Avšak dovolenku narušila nečakaná bolesť bruška a následná hospitalizácia.  Ale aj to sme zvládli a dovolenku si užili až do konca. 

     Samozrejme, že sa  naše nemocničné dobrodružstvo roznieslo po celej rodine.  Takmer všetkým to bolo ľúto. Až na jednu moju tetu, ktorá mi do očí povedala: "Na čo chodíte s tak chorým deckom na dovolenku?!" Vtedy som jej nepovedala nič, iba som radšej išla preč a vyplakala sa.

     Nuž, ale prečo chodíme s tak chorým deckom na dovolenku? 

- Pretože, ak niekto nie je zdravý, neznamená to, že sa ma doma zatvoriť a tváriť sa, že neexistuje.