Môj pôrod na Antolskej (2. časť)
Po podaní druhého čípku mi povedal doktor, že mi "urobí zle", čo znamenalo, že ma zjavne, podľa môjho názoru asi "ručne" otváral, lebo sa to bez krútenia a pišťania na kresle nedalo.
Medzitým mi už volal manžel, že je pri nemocnici, tak som ho hneď nasmerovala do pôrodnice s tým, že dnes už budeme mať drobčeka pri sebe, takže som tie hrubé nohavice od pyžama ani nepotrebovala.
Pokiaľ prišiel manžel z parkoviska na sálu, dali ma opäť na pásy a prepichli mi plodovú vodu, čo bola neskutočná bolesť. Kamarátky mi hovorili, že ich to vôbec nebolelo, no ja som od bolesti až kričala. Bolo to asi tým, že predsa len mne sa pôrod vyvolával a asi moje pôrodné cesty neboli také mäkké ako ich, ale to je len môj názor.
Keďže ma už len tento zákrok neskutočne bolel a dovtedy som stále váhala nad epidurálkou, po tomto som sa rozhodla si ju dať pichnúť s tými myšlienkami, že "keď ma prepichnutie vody takto bolelo, aká bolesť musí byť pôrod".
Keď prišiel manžel, hneď som ho vyhnala epidurálku zaplatiť. Medzitým sa mi začali kontrakcie, no hneď v 2-3 minútových intervaloch. Chcela som sa poprechádzať alebo osprchovať, no bolo mi povedané, že na pásoch a teda pripútaná k lôžku budem až do konca pôrodu, čo ma dosť sklamalo, lebo na teplú sprchu som sa veľmi tešila... Nakoniec som pôrodnú asistentku prehovorila, aby som si aspoň na fitlopte poskákala, no len čo som si na ňu sadla a začala kontrakcia, prišla som na to, že na pôrodnom kresle mi bolo lepšie. :D
Za pár minút prišla doktorka pichnúť mi epidurálku, ktorá pôsobila tak maximálne 30 minút a potom som si mohla v plnej kráse užívať kontrakcie. Dosť motivačne na mňa pôsobil monitor, kde sme mohli s manželom sledovať silu kontrakcie. Keď som videla, že číslo začína stúpať, tak som bola psychicky pripravená na bolesť, zatiaľ čo pri klesaní som sa tešila, že to konečne prechádza. No keď som sa spýtala pôrodnej asistentky, či naozaj tie čísla ukazujú silu kontrakcie, tak povedala, že sa nemám na to pozerať a nakoniec nám náš "ukazovateľ kontrakcií" vypla...
Po približne dvoch hodinách som začala cítiť v brušku tlaky a začala som samovoľne tlačiť. To ma prišiel už pozrieť doktor a zistil, že som pekne otvorená a že sa môže začať pôrod. Zrazu tam pribehlo asi zo 5 ľudí, zasvietili na mňa tú veľkú "operačnú" lampu, že som sa od tej žiary cítila ako na pódiu a začali sme tlačiť. Počas tlačenia som raz zacítila, akoby mi niekto tam dole zarezával nechtom priamo do kože, no zvuk, čo prišiel potom, jasne prezradil, že ma nastrihli (Pravdupovediac som nezaregistrovala, že by ma o tom informovali...). Čo sa dialo počas tejto ceremónie, si moc nepamätám, ale trvalo to tak do 10 minút, pričom hneď, čo sa maličká narodila, čo bolo 22,10, mi ju dali na prsia. Bol to krásny pocit, na ktorý sa nedá zabudnúť...
Po odvážení a meraní mi opäť priniesli bábätko a mňa začali zašívať. To bola asi najväčšia bolesť, ktorú som v ten deň zažila spolu s prepichovaním vody. Vtedy som nútila manžela, aby na mňa hovoril, nech tú bolesť tak neprežívam. No asi v polovici mu došli konverzačné témy, ale našťastie to zachraňoval ten milý doktor a rozprával nám vtipy.
Po zašití bola maličká s nami ešte dve hodiny. S manželom sme chceli, aby sa prisala, no bola taká maličká, že sme sa báli s ňou nejak hýbať, tak sme požiadali jednu sestru o pomoc, ktorá nám neochotne pomohla so slovami, že to sa vôbec nemá robiť... Počas toho, ako som čakala na prevoz na oddelenie šestonedelia, sme sa pýtali našej pôrodnej asistentky, čo sa bude robiť, keďže som Rh negatívna. Tá nám pomaly ani na tretíkrát nevedela riadne odpovedať a tie komentáre - "už ste sa to dvakrát pýtali", ani nehovorím...
Na oddelení šestonedelia na mňa čakala posteľ aj s jednorázovou podložkou proti pretečeniu, čo bola veľká pomoc. Na druhý deň ráno sme museli ísť do sprchy s tým, že sme dostali nové erárne nočné košele, čo bolo tiež super. Hneď potom mi priniesli maličkú a my sme mohli byť stále pri sebe. Musím povedať, že takmer všetky novorodenecké sestričky, čo sme tam stretli, boli veľmi ochotné poradiť nám s kojením či starostlivosťou o bábätko (vlastne len jedna bola odmeraná).
Čo sa týkalo môjho stavu, tak ešte ďalšie dva dni som mala stále hnačky, takže infúzie pokračovali a navyše mi sestričky robili každý deň čaj do termosky, takže paráda. Na tretí deň, keď ma hnačky konečne prešli, som pre istotu potrebovala ďalšiu infúziu na sťahovanie maternice. Takže sestričky ma tam celkom poznali. Aj sestričky z tohto oddelenia boli v zásade milé. Stále sa pýtali, či niečo nepotrebujeme a to, ako nás volali po izbách na obed: "Obed, mamičky, nech sa páči", ma úplne dostal.
Už len v skratke zhrnuté musím povedať, že vôbec neľutujem výber pôrodnice - doktori veľmi milí a navyše mladí boli aj fešáci :D, sestričky boli tiež fajn (okrem tej jednej novorodeneckej setry a pôrodnej asistentky, ktorá nás nechcela o ničom poriadne informovať. Niektoré mamičky sa síce sťažovali viac, ale koľko ľúdí - toľko chutí...
Čo sa týka stravy, tá bola tiež dobrá - ja som síce prvé tri dni mala diétu, kedy som jedla len neslanú ryžu, prípadne zemiaky, no potom ďalšie 4 dni (kvôli žltačke sme tam boli až 8 dní) mi veľmi chutilo, no našli sa aj mamičky, ktorým nič nevoňalo... Musím ešte dodať, že sa mi veľmi páčila prednáška na oddelení o starostlivosti o bábätko a o kojení, na ktorú nás tiež volali "prednášočka, mamičky" 🙂
Takže kto sa rozhodne pre nemocnicu na Antolskej, je to hlavne o tom, na čo ste zvyknutá, lebo frflať sa dá na všetko a všetci sme predsa len ľudia a tých ľudí na tomto oddelení nemocnice ich bolo naozaj veľa...
Odporúčame
Začni písať komentár...
