Veľa mamičiek by chcelo po pôrode vyzerať tak ako predtým. Kilá navyše sa ako-tak dajú zredukovať cvičením, no strií vzniknutých rastúcim bruškom sa už „tak ľahko“ zbaviť nedá. Preto je najlepšie im predchádzať už počas samotného tehotenstva. Na trhu existuje viacero prípravkov, ktoré tento efekt sľubujú, no či skutočne pomôžu, je už vec druhá... Jedným z takýchto produktov je aj Bi-Oil, ktorý sa stará o zlepšenie stavu strií či jaziev, ktorý som mala možnosť v rámci tohto testovania vyskúšať.

Čo je to vlastne Bi-Oil?

Podľa príbalového letáku predstavuje Bi-Oil všestranný prírodný olej, ktorý kombinuje prírodné rastlinné oleje z nechtíka lekárskeho, levandule, rozmarínu a harmančeka a vitamíny A a E pre pružnejšiu a zdravšiu pokožku. Jazvy a strie by mali byť menej výrazné, tón pleti zjednotený. Je hypoalergénny a vhodný pre citlivú pokožku.

Podmienky testovania

Testovať som začala v 15. týždni tehotenstva, kedy už bolo moje bruško blízkym okolím pozorovateľné. Natierala som sa každý večer po sprche a to bruško – hlavne podbrušie, a boky. Keď už bolo bruško väčšie, začala som ho natierať celé (cca 18. týždeň tehotenstva).  Testovanie bolo ukončené v 26. týždni tehotenstva. Išlo o moje druhé tehotenstvo po 15 mesiacoch, pričom po prvom mi zostali na brušku viditeľné strie. Moja pokožka patrí medzi suché až citlivé.

                                                                Poďme na testovanie

Samotné testovanie

Môj prvý dojem na Bi-Oil bol do istej miery pozitívny. Bola som zvyknutá si najskôr krém, resp. olej dať do dlaní a zohriať ho, no Bi-Oil bol na to moc tekutý a pretiekol mi pomedzi prsty. Avšak pri samotnom natieraní ma príjemne prekvapila jeho vôňa, ktorá bola síce trošku výraznejšia, ale mne to nevadilo. Bezfarebný olejček sa mi do pokožky dobre vsiakol, no hlavne nezanechal na oblečení žiadne mastné škvrny a ani vôňu (tú napríklad stále cítim po kokosom oleji aj po viacerých opraniach na nohaviciach, ktorý som používala v predchádzajúcom tehotenstve). Tento rituál natierania som opakovala každý deň až do konca testovania. Niekedy som ho robila aj viackrát, keď ma pokožka bruška začala svrbieť v dôsledku jeho rastu. Bi-Oil mi vtedy poskytol rýchlu úľavu od nepríjemného pocitu.  

Výsledok testovania

Celé testovanie prebiehalo bez problémov. Bohužiaľ, som nepozorovala žiadnu zmenu na striách z predchádzajúceho tehotenstva a dokonca sa mi v poslednom týždni testovania objavila v okolí pupku nová malá stria. To mohlo byť spôsobené aj tým, že som si celé bruško začala natierať od 18. týždňa tehotenstva, hoci som si myslela, že pokožka pupka nie je ešte natiahnutá. Čo sa týka spotreby olejčeka, použila som o čosi viac ako polovicu dodaného balenia – išlo o 200 ml balenie.

Výhody

Na záver môžem napísať, že veľkou výhodou Bi-Oilu je jeho nemastné zloženie, rýchle vstrebanie, príjemná vôňa a to, že je vhodný aj pre citlivú pokožku. Veľkým plusom je aj poskytnutie úľavy od svrbenia.

                                    Čerstvo nakrémované bruško – kde je ten olej??? 

Nevýhody

Medzi nevýhody by som zaradila jeho vyššiu cenu a relatívne vyššiu spotrebu, ktorá hlavne závisí od veľkosti bruška. Okrem toho už v 25. týždni tehotenstva mi vznikla nová stria, takže olejček si svoju úlohu nesplnil na 100%. Na druhej strane je dôležité spomenúť aj to, že záruka pekného popôrodného bruška nie je nikdy istá, keďže zohráva veľkú úlohu aj samotná genetika ženy.

                                                                    Nová stria

Záver

Napriek tomu, že testovanie nedopadlo na jedničku, budem Bi-Oil používať i naďalej. Pokiaľ nemá úplne ochrániť moju pokožku pred vznikom strií, verím, že ich počet aspoň zredukuje. Je avšak veľká škoda, že testovanie neprebehlo do konca tehotenstva, kedy sa to mohlo ešte všetko viac zamotať 🙂. V každom prípade som veľmi rada, že som sa mohla zúčastniť tohto testovania a ďakujem Modrému koníku, že si ma vybral.

Už počas tehotenstva som rozmýšľala o tom, čo všetko si zaobstarám - či už pre seba alebo pre svoje bábätko, aby sa nám “zjednodušil” alebo len spríjemnil náš spoločný život. Jednoducho, čím by som potrebovala doplniť domácnosť.  Tých vecí je mnoho. Veď už len bábätko treba obliecť, okúpať, nakŕmiť a to sa častokrát bez nových vecí, ktoré doteraz v domácnosti neboli, nezaobíde.

Tiež som stále premýšľala, ako bude vyzerať detská izbička a do čoho sa oplatí investovať, alebo čoho je lepšie sa vzdať, lebo to nie je až taká dôležitá vec. Ale ešte pred narodením dcérky som prišla na to, že s utrácaním peňazí to nebude až také ťažké… 

Mne sa podarilo počas tehotenstva pribrať skoro 17 kíl a skoro všetko to išlo do bruška, ktoré bolo už v 4. mesiaci celkom pekne vidieť. Taktiež som bola zvyknutá nosiť obtiahnuté veci, či blúzky alebo kabáty a nosiť vyššie opätky. Takže prvé investície išli do oblečenia ako nohavice, tričká, svetre, podprsenky, pyžamo, ale aj pohodlné topánky na zimu, aby som sa čo najskôr a najpohodlnejšie mohla obuť bez pomoci druhých.

V tomto článku ale nechcem písať o všetkých veciach, ktoré mamička môže využiť, resp. ktoré potrebuje, (vanička na kúpanie, postieľka…) ale chcem sa sústrediť skôr na veci, pri ktorých kúpe som zvažovala, či danú vec budem využívať, alebo či pôjde len o môj rozmar. A keďže má dcérka 8 mesiacov, zatiaľ neviem, aké veci sa zídu pre väčšie bábätko. 🙂 

Prvou vecou, ktorej kúpu vôbec neľutujem, je tehotenský vankúš s dutým vláknom. Najprv som si hovorila, že je to zbytočnosť alebo že si kúpim nejaký lacnejší vankúš, lebo vyhodiť len 30 euro za vankúš sa mi zdalo veľa. Nakoniec som to dostala ako darček od rodičov, ale rozhodne neboli ich peniaze vyhodené do vzduchu. V tehotenstve som mala už asi od 4. mesiaca problémy s chrbticou a dosť ťažko sa mi spalo až do pôrodu. Vďaka tomuto vankúšu  sa to dalo prežívať príjemnejšie. Dokonca aj manžel lepšie spával, lebo som si konečne počas spánku prestala na neho vykladať nohy.

Po pôrode sa vankúš stal mojím veľkým pomocníkom počas dojčenia a používam ho tak dodnes (dcérka má 8 mesiacov). Musím podotknúť, že som mala možnosť vyskúšať aj vankúš vyplnený guľôčkami, ale to bola jedna veľká katastrofa. Poťah na vankúš bol elastický a keď som naň položila bábätko, guľôčky sa jednoducho rozostúpili a dieťatko bolo položené vlastne len na poťahu - bez výplne, a teda vôbec nebolo vyvýšené, aby bolo bližšie k prsníku.

Ako prvorodička som vôbec netušila, čo dojčenie so sebou prináša. Počas prvých mesiacov, kedy sa prsia dosť nalievajú mliekom a mlieko môže samo vytekať, som veľmi ocenila tehotenskú podprsenku (tá moja vyzerala ako „lambada“), v ktorej som spávala každú noc aj s látkovými vložkami do podprsenky. Mala som aj podprsenky na dojčenie, ale tie mali rôzne plastové krúžky, či zapínanie, ktoré boli síce skvelé na dojčenie, ale v počas spánku ma dosť otláčali.

Keďže som dojčila aj v zime, veľmi sa mi osvedčilo aj tielko na dojčenie. Najprv som myslela, že v pohode sa dá dojčiť aj s vyhrnutým tričkom, ale v zime som dosť cítila, ako mi ťahá na kríže, takže toto tielko bolo pre mňa úplne super.

Keď sa nám narodila dcérka, rozmýšľala som, ako začať stimulovať jej vývin. Dočítala som sa, že čiernobiele obrázky sú na to veľmi vhodné. Preto som sa rozhodla si nejaké vytlačiť a ponaliepať okolo prebaľovacieho pultu - maličká sa nevedela od nich odtrhnúť asi do 4 mesiacov.

Ďalšou vecou, do ktorej sa podľa mňa oplatí investovať, je prebaľovací pult alebo niečo vyvýšené, kde budete dieťatko prebaľovať. My sme si zadovážili komodu, ktorá presne sedela na moju výšku (170cm). Na jej vrch som položila prebaľovaciu podložku (zadovážila som si aj poťah na podložku a bábätko tak aspoň neležalo na studenom, takže tiež dobrá vecička – niekedy som to nahrádzala aj osuškou) a už sa mohlo prebaľovať. Keď sme boli u rodičov, prebaľovali sme na posteli a to sa teda nedá ani porovnať. Po jednom dni ma už bolel chrbát, takže rozhodne sa oplatí ísť do toho... Musím podotknúť, že manžel ma od toho odhováral, že načo, ale nakoniec prišiel na to, že to bol dobrý nápad.

Pri prebaľovaní by som rada spomenula, že počas leta mala dcérka väčšie zapareniny, preto bolo potrebné častejšie vetrať zadoček. To bolo ešte v čase, keď dcérka nelozila. Takže som ju položila na posteľ na prebaľovaciu podložku od kočíka a na ňu som dala látkovú plienku. Keď sa spravila nehoda, tak som plienku vymenila a opäť sme sa mohli vetrať. Takže sme vedeli využiť látkové plienky aj takto. (Drahšia verzia je používanie jednorázových podložiek.)

Čo sa ešte týka stimulácie bábätka a tiež aj jeho dlhšie zotrvanie v postieľke bez plaču, osvedčil sa nám kolotoč nad postieľkou. V našom prípade išlo len o plyšovú hračku v podobe listu, na ktorom je zavesený motýlik, lienka, vážka, nič blikajúce či hrajúce, ale dcérka to priam žrala. Myslím si, že niečo točiace by sa tiež veru vyplatilo kúpiť, ale táto verzia nám postačila.

Na zabavenie nám poslúžil aj mantinel okolo postieľky, na ktorom boli malé kvietky, ktoré tiež naše bábätko rado  sledovalo. Momentálne slúži už aj ako ochrana, lebo dcérka začína  v postieľke loziť a sem-tam si buchne hlavičku o konštrukciu  postieľky..

Keď už sme pri postieľke, dobrou kúpou bol aj spací vak. Keď v ňom bola dcérka, mohla som sa aspoň v kľude vyspať tie dve hodinky, pokiaľ nechcela zase papať a nemusela som stále rozmýšľať, či sa neodkopala. Na druhej strane nie všetky deti majú radi byť zabalené v spacom vaku – ja som mala našťastie možnosť pred kúpou spací vak vyskúšať od kamarátky. Tu by som rada zdôraznila, že najlepší bol spací vak, ktorý sa dobre rozopínal (nebolo treba spájať dve zipsové časti k sebe, ale tieto boli už zošité) a mal zapínanie na ramenách v podobe „pukačiek“. Maličkú som totiž najprv na posteli nadojčila, pri čom zaspala a potom som ju potrebovala čo najšetrnejšie dostať do postieľky a obliecť jej spací vak. Spací vak sme používal od jesene (v lete sme mali ešte zavinovačku a potom som ju prikryla len plienočkou) a neskôr sa už dcérka v postieľke točila, takže kúpa od 6-12 mesiacov už bola pre nás zbytočná... (Obrázok je len ilustračný, spací vak som na internete nenašla zobrazený.)

Veľmi osožnou vecou bolo aj hojdacie kresielko, ktoré bolo možné dať až do úplného ľahu a ktoré vibrovalo a zároveň aj hralo. Keď som sa chcela naraňajkovať alebo navariť, tak som tam dcérku v kľude položila, zapásala a tá sa tam krásne vedela pohrať. Raz sme mali možnosť vyskúšať aj hojdacie kresielko, ktoré sa „samo“ hojdá, stačí len raz doň strčiť a lehátko si zachová konzistentné hojdanie na niekoľko desiatok minút, tak to plakal manžel, že doma to musí robiť on sám :D, no tu už je cena trošku vyššia.

Na záver by som ešte spomenula, že na hranie bola veľmi dobrá aj hracia deka s odopínajúcou hrazdičkou, kde sa dcérka vedela hrať celé hodiny.

Samozrejme, že toto sú moje "vychytávky". Každý má svoje finty a možno tie moje sa môžu niekomu zdať zbytočné, no mne sa ich kúpa zbytočnou nezdala. Nehovorím, že sa bez nich nedá žiť, ale nám veľmi pomohli a preto som sa rozhodla o to podeliť s ostatnými mamičkami.

    Po podaní druhého čípku mi povedal doktor, že mi "urobí zle", čo znamenalo, že ma zjavne, podľa môjho názoru asi "ručne" otváral, lebo sa to bez krútenia a pišťania na kresle nedalo.

    Medzitým mi už volal manžel, že je pri nemocnici, tak som ho hneď nasmerovala do pôrodnice s tým, že dnes už budeme mať drobčeka pri sebe, takže som tie hrubé nohavice od pyžama ani nepotrebovala.

    Pokiaľ prišiel manžel z parkoviska na sálu, dali ma opäť na pásy a prepichli mi plodovú vodu, čo bola neskutočná bolesť. Kamarátky mi hovorili, že ich to vôbec nebolelo, no ja som od bolesti až kričala. Bolo to asi tým, že predsa len mne sa pôrod vyvolával a asi moje pôrodné cesty neboli také mäkké ako ich, ale to je len môj názor. 

Keďže ma už len tento zákrok neskutočne bolel a dovtedy som stále váhala nad epidurálkou, po tomto som sa rozhodla si ju dať pichnúť s tými myšlienkami, že "keď ma prepichnutie vody takto bolelo, aká bolesť musí byť pôrod".

    Keď prišiel manžel, hneď som ho vyhnala epidurálku zaplatiť. Medzitým sa mi začali kontrakcie, no hneď v 2-3 minútových intervaloch. Chcela som sa poprechádzať alebo osprchovať, no bolo mi povedané, že na pásoch a teda pripútaná k lôžku budem až do konca pôrodu, čo ma dosť sklamalo, lebo na teplú sprchu som sa veľmi tešila... Nakoniec som pôrodnú asistentku prehovorila, aby som si aspoň na fitlopte poskákala, no len čo som si na ňu sadla a začala kontrakcia, prišla som na to, že na pôrodnom kresle mi bolo lepšie. :D

    Za pár minút prišla doktorka pichnúť mi epidurálku, ktorá pôsobila tak maximálne 30 minút a potom som si mohla v plnej kráse užívať kontrakcie. Dosť motivačne na mňa pôsobil monitor, kde sme mohli s manželom sledovať silu kontrakcie. Keď som videla, že číslo začína stúpať, tak som bola psychicky pripravená na bolesť, zatiaľ čo pri klesaní som sa tešila, že to konečne prechádza. No keď som sa spýtala pôrodnej asistentky, či naozaj tie čísla ukazujú silu kontrakcie, tak povedala, že sa nemám na to pozerať a nakoniec nám náš "ukazovateľ kontrakcií" vypla...

    Po približne dvoch hodinách som začala cítiť v brušku tlaky a začala som samovoľne tlačiť. To ma prišiel už pozrieť doktor a zistil, že som pekne otvorená a že sa môže začať pôrod. Zrazu tam pribehlo asi zo 5 ľudí, zasvietili na mňa tú veľkú "operačnú" lampu, že som sa od tej žiary cítila ako na pódiu a začali sme tlačiť. Počas tlačenia som raz zacítila, akoby mi niekto tam dole zarezával nechtom priamo do kože, no zvuk, čo prišiel potom, jasne prezradil, že ma nastrihli (Pravdupovediac som nezaregistrovala, že by ma o tom informovali...). Čo sa dialo počas tejto ceremónie, si moc nepamätám, ale trvalo to tak do 10 minút, pričom hneď, čo sa maličká narodila, čo bolo 22,10, mi ju dali na prsia. Bol to krásny pocit, na ktorý sa nedá zabudnúť...

    Po odvážení a meraní mi opäť priniesli bábätko a mňa začali zašívať. To bola asi najväčšia bolesť, ktorú som v ten deň zažila spolu s prepichovaním vody. Vtedy som nútila manžela, aby na mňa hovoril, nech tú bolesť tak neprežívam. No asi v polovici mu došli konverzačné témy, ale našťastie to zachraňoval ten milý doktor a rozprával nám vtipy.

    Po zašití bola maličká s nami ešte dve hodiny. S manželom sme chceli, aby sa prisala, no bola taká maličká, že sme sa báli s ňou nejak hýbať, tak sme požiadali jednu sestru o pomoc, ktorá nám neochotne pomohla so slovami, že to sa vôbec nemá robiť... Počas toho, ako som čakala na prevoz na oddelenie šestonedelia, sme sa pýtali našej pôrodnej asistentky, čo sa bude robiť, keďže som Rh negatívna. Tá nám pomaly ani na tretíkrát nevedela riadne odpovedať a tie komentáre - "už ste sa to dvakrát pýtali", ani nehovorím... 

    Na oddelení šestonedelia na mňa čakala posteľ aj s jednorázovou podložkou proti pretečeniu, čo bola veľká pomoc. Na druhý deň ráno sme museli ísť do sprchy s tým, že sme dostali nové erárne nočné košele, čo bolo tiež super. Hneď potom mi priniesli maličkú a my sme mohli byť stále pri sebe. Musím povedať, že takmer všetky novorodenecké sestričky, čo sme tam stretli, boli veľmi ochotné poradiť nám s kojením či starostlivosťou o bábätko (vlastne len jedna bola odmeraná).

    Čo sa týkalo môjho stavu, tak ešte ďalšie dva dni som mala stále hnačky, takže infúzie pokračovali a navyše mi sestričky robili každý deň čaj do termosky, takže paráda. Na tretí deň, keď ma hnačky konečne prešli, som pre istotu potrebovala ďalšiu infúziu na sťahovanie maternice. Takže sestričky ma tam celkom poznali. Aj sestričky z tohto oddelenia boli v zásade milé. Stále sa pýtali, či niečo nepotrebujeme a to, ako nás volali po izbách na obed: "Obed, mamičky, nech sa páči", ma úplne dostal. 

    Už len v skratke zhrnuté musím povedať, že vôbec neľutujem výber pôrodnice - doktori veľmi milí a navyše mladí boli aj fešáci :D, sestričky boli tiež fajn (okrem tej jednej novorodeneckej setry a pôrodnej asistentky, ktorá nás nechcela o ničom poriadne informovať. Niektoré mamičky sa síce sťažovali viac, ale koľko ľúdí - toľko chutí...

    Čo sa týka stravy, tá bola tiež dobrá - ja som síce prvé tri dni mala diétu, kedy som jedla len neslanú ryžu, prípadne zemiaky, no potom ďalšie 4 dni (kvôli žltačke sme tam boli až 8 dní) mi veľmi chutilo, no našli sa aj mamičky, ktorým nič nevoňalo... Musím ešte dodať, že sa mi veľmi páčila prednáška na oddelení o starostlivosti o bábätko a o kojení, na ktorú nás tiež volali "prednášočka, mamičky" 🙂

    Takže kto sa rozhodne pre nemocnicu na Antolskej, je to hlavne o tom, na čo ste zvyknutá, lebo frflať sa dá na všetko a všetci sme predsa len ľudia a tých ľudí na tomto oddelení nemocnice ich bolo naozaj veľa...

    Bola nedeľa 10. apríla a my sme sa s manželom rozhodli si spraviť malý výlet do Šenkvíc za priateľmi. Predpokladali sme, že sa s nimi tak skoro nestretneme, lebo sa blížil termín môjho pôrodu, ktorý bol vypočítaný na 18. apríla. Cesta prebiehala v poriadku, predsa len šlo o krátku cestu z Bratislavy. Avšak po príchode k priateľom som začalo pociťovať, že na mňa niečo lezie a je mi stále zima. Keď sme prišli domov, už som cítila, že mám istotne zvýšenú teplotu, čo nám nakoniec aj potvrdil teplomer - 38,5 °C... Tak som vytiahla výhrevnú deku, užila jeden paralen na rady starších a začala sa nalievať čajom. Tá noc bola veľmi krušná, lebo som bola na záchode asi 6 krát, keďže som do seba dostala asi 2-3 litre čaju. No najhoršie bolo to, že od 5. rána ma začalo neskutočne preháňať. Ráno som bola strašne vyčerpaná a hovorím si, že dnes ešte nemôžem rodiť, lebo sa musím ešte poriadne vyspať. Opäť na rady ostatných som zavolala do nemocnice, že mám zvýšenú teplotu a vlastne od večera som aj menej cítila pohyby bábätka. V skratke a slušnej verzii povedané - doktor povedal, aby som prišla do pôrodnice a tam ma vyšetria. Obliekla som sa teda a vyrazila spolu s manželom do pôrodnice v nemocnici na Antolskej ulici v Bratislave. Manžel ma len vysadil a išiel do práce.

    Po príchode do nemocnice som najprv musela zistiť, kde sa vôbec pôrodnica nachádza, lebo som to stále akosi neriešila, čo mi nakoniec dala pocítiť aj jedna sestrička, lebo som najprv zazvonila na zlom oddelení. "Ako to, že v 39. tt neviem, kde sa rodí..." :D Brala som to s humorom.

    Už na správnom oddelení ma hneď napojili na pásy, kde sledovali srdiečko bábätka, ktoré našťastie pekne pracovalo, tak som si trochu vydýchla, lebo som aj bábätko od večera slabšie cítila. Ďalej nasledoval ultrazvuk a ďalšie vyšetrenia, kde zistili, že bábätko má menej plodovej vody. Po vzájomnej konzultácii doktorov som dostala odporúčanie vyvolať pôrod, čo ma úplne zamrazilo a vtedy som si uvedomila, že na pôrod nie som vôbec pripravená. Čítala som síce veľa článkov, kníh a radila sa s mamou či kamoškami, ktoré mali pôrod za sebou, ale to vôbec neznamenalo, že som sa vnútorne na pôrod pripravila. Nakoniec som sa pýtala o radu aj ošetrujúcej mladej doktorky, čo by mi poradila ako žena a ona povedala, že by asi ešte počkala na nejaké vyšetrenia... Po porade s manželom, ktorý mi jediný zdvíhal telefón, som sa rozhodla, že s odporúčaním nesúhlasím a tak ma hospitalizovali na oddelení rizikovej gravidity. Tam som si sotva sadla na posteľ a hneď za mnou prišla ďalšia mladá doktorka, že ako to, že nesúhlasím s pôrodom, keď je tam toľko rizikových faktorov od zvýšenej teploty, nižšieho množstva plodovej vody, slabých pohybov bábätka a navyše som mala aj prítomného streptokoka v pôrodných cestách... Poradila mi, aby som sa dobre rozmyslela a že sa príde opýtať čo a ako, keď mi dojde infúzia na zníženie teploty. Medzitým som opäť volala s manželom, ktorý volal s kolegovou manželkou - doktorkou a tá nám radila, aby sme vyvolali pôrod. Predsa len bábätko už bolo vyvinuté a pobyt v brušku by mu koniec koncov mohol len ublížiť ako prospieť, tak sme nakoniec na indukovaný pôrod privolili. Zatiaľ som vyslala manžela pre moje veci, čo som mala do pôrodnice nachystané. Kým mi ich priniesol, mala som v sebe ďalšie asi dve - tri infúzie na zníženie teploty a pichnutý čípok na vyvolanie pôrodu. Ten sa zavádzal do krčka maternice, takže to nebolo nič príjemné. Od tohto momentu keď sa ma niekto chytil v ten deň, vždy som cítila len bolesť.

    Po približne 1,5 hodine prišiel manžel aj s mojimi vecami, ktorých som sa už nevedela dočkať, keďže som ležala v posteli len v tričku a nohavičkách. Bohužiaľ, kufor som balila s tým, že však mi hádam bude teplo, resp. som istotne nepočítala s tým, že ma bude klepať od zimy, takže som mala zbalené len nočné košele s krátkym rukávom a dĺžkou nad kolená a župan, ktorý vyzeral ako dlhší kardigán a rukávy mal tiež sotva po lakeť (bolo to požičané od kamošky, ktorá rodila v 40°C horúčavách)... Preto som povedala manželovi, aby mi večer priniesol môj hrubý župan a nohavice od hrubého pyžama.

    V tej dobe som už začínala mať bolesti, ktoré pripomínali silnejšie menštruačné bolesti a zároveň ma dosť boleli kĺby. Spýtala som sa sestričiek, že kedy ma vyšetrí doktorka, ale ževraj tá povedala, že pokiaľ nemám kontrakcie, tak to netreba a že teda sa vyskúša vyvolať pôrod zajtra, tak to ma trošku nahnevalo, ale čo už. Bolesti by mali prejsť, tak to bolo hlavné. Našťastie asi po 2 hodinách a slabšom spánku, ktorý som si mohla za daných bolestí dopriať, prišla za mnou sestrička, že by ma chcela vyšetriť doktorka, čo práve nastúpila. Tá našťastie prišla na to, že som z 1 cm otvorená na 4cm a že sa môže ísť do pôrodnice. Tam ma uvítal mladý neskutočné milý doktor s tým, že sa mi za naše rozhodnutie vyvolať pôrod poďakoval - bolo to veľmi milé 🙂. Ten mi podal ďalší čípok s tým, že dnes sa istotne rodí.... (pokračovanie v 2. časti 🙂 )