Väčšina kníh o rodičovstve nesprávne uvádza, že všetok plač naznačuje neuspokojenú potrebu alebo nepohodlie a ponúkajú zoznam postupov, ako plaču zamedziť. Hovorí sa tomu ukľudňovanie alebo utešovanie bábätka. Obvykle ide o nejaký druh pohybov alebo vydávania zvukov, prípradne sa dieťaťu niečo strčí do úst. Niektoré odporučené metódy zahŕňajú energetické pohupovanie, hladenie, kolembanie, húpanie, odrážanie od zeme a zdvíhanie do výšky, chodenie s bábätkom, vozenie bábätka, kojenie, podávanie fľaše alebo dudlíku, vydávanie zvukov („šššššš, tíško“) alebo rozptylovanie hračkou, či obrázkom. Niektoré knihy dokonca odporúčajú položiť bábätko na sušičku bielizne, aby sa nechalo ukľudniť neustálím hukotom a trasením. Pokiaľ tieto metódy zlyhajú, niektorí rodičia usúdia, že už sa nedá nič iného robiť a nechajú dieťa, aby sa „vyplakalo“ osamote, iní z frustrácie a zúfalstva do bábätka búšia alebo ním trasú. (Predovšetkým trasenie bábätkom je veľmi nebezpečné.)

Žiadna z týchto metód bábätkám neprospeje, pokiaľ potrebujú plakať, pretože sa tak naučia pocity zadržiavať, miesto toho aby ich vyjadrovali. Niekedy tieto metódy zafungujú a plač načas prestane, čo rodičov milne uistí o správnosti ich počínania a až plač (nevyhnuteľne) opäť začne, použijú znovu tú istú metódu. 

Ak sú takéto metódy používané opakovane, stanú sa bábätká pri potlačení svojho plaču na nich závislé. Naučia sa, že im okolie nedokáže načúvať a akceptovať ich emócie. K popisu akáhokoľvek konania, ktorým sa dieťa snaží potalčiť svoj plač, používam výraz „kontrolný mechanizmus.“ Matka si napríklad môže mylne vyložiť plač svojho dieťaťa ako potrebu sať a dá mu dudlík. Pokiaľ bude situáciu takto riešiť často, bude jej dieťa vyžadovať dudlík pokaždé, keď bude rozrušené, vystrašené, zahltené podnetmi, smutné, nahnevané alebo zmetené. Príde totiž k záveru, že mu nikto nechce naslúchať, keď potrebuje plakať, takže začne pre potlačenie svojho plaču byť na dudlíku závislé. 

Ďalší kontrolný mechanizmus môže vzniknúť vo chvíli, keď si otec nesprávne vysvetlí nepokoj svojho dieťaťa ako ospalosť a nie ako potrebu plakať. Miesto toho, aby bábätku dovolil plakať u seba v náručí, ho položí do postieľky a odíde z izby. Dieťa sa v reakcii na toto odvrátenie pozornosti možno začne ukľudňovať zvieraním rohu perinky alebo si začne cucať palec. Pokiaľ sa bude celá situácia takto odvíjať často, stane sa takáto reakcia pre dieťa kontrolným mechanizmom a dieťa bude chcieť držať tú istú perinku alebo si cucať palec pokaždé, keď bude potrebovať plakať. 

Predmetom, ktoré majú pre dieťa takýto zvlášny význam sa tradične hovorí „predmety pre pocit bezpečia“ alebo „predmety pre prechod“. Niektorí odborníci sa domnievajú, že ide o dobré znamenie – dieťa sa podľa nich učí samo ukľudniť pomocou konkrétnej perinky, dudlíku alebo cucaním palca. S týmto názorom nesúhlasím pretože považujem toto chovanie za spôsob potláčania emócií dovnútra a potlačovanie potreby plaču v prostredí, ktoré plač nechápe a nepodporuje ho. Z vlastnej skúsenosti viem, že bábätká môžu plakať tak dlho ako potrebujú, žiadne podobné návyky nemajú a nie su na žiadnych predmetoch závislé.

U batoliat sa často objavujú dva kontolné mechanizmy – chcú, aby ich neustále niekto pestoval alebo bavil. Niekedy ročné dieťa kričí pokaždé, keď je odložené. Jeho rodičia si teda môžu myslieť, že sústavne vyžaduje pestovanie a zábavu, ale v skutočnosti možno iba potrebuje, aby mohlo plakať, zatiaľ čo ho niekto drží v náručí. Je pravdepodobné, že ho rodičia veľakrát zdvyhli, keď sa začalo ošívať, ale potom nejakým spôsobom odviedli jeho pozornosť, miesto toho, aby mu dovolili plakať. Niektorí ľudia si myslia, že sú takéto deti rozmaznané a u rodičov vzniká pocit viny kvôli tomu, že „skáču, ako dieťa píska“. To, že si vaše dieťa robí veľké nároky na vašu pozornosť, neznamená, že ste ho rozmazlili. Najskôr ste si len nesprávne vysvetlili jeho potreby a myselli si, že chce, aby ho niekto zabavil, keď všetko, čo potrebovalo, bolo môcť sa vyplakať v náručí.

Kontrolné mechanizmy obvykle sami od seba nezmiznú, pokiaľ dieťaťu nie je umožnené plakať, ale môžu sa neskôr zmeniť. Cucanie palca sa môže napríklad v detstve zmeniť na okusovanie nechtov a ďalej v dospelosti na fajčenie. To preto, že potreba vkladať si pri rozčúlení niečo do úst sa stane silným návykom.

Rodičia často predávajú dieťaťu svoje vlastné kontrolné mechanizmy (závislosti). Pokiaľ v depresii popíjate, môžete si plač dieťaťa vysvetliť ako zanmnie toho, že má smäd. Miesto toho aby ste mu umožnili vyplakať sa u vás v náručí, budete mu opakovane ponúkať pitie, aj keď o to nestojí. A vaše dieťa si neskôr rovnako ako vy zvykne popíjať.

Keď sú uplatňované kontrolné mechanizmy, dieťa je napäté a v strese, ale sa ho ako zbaviť. Kontrolný mechanizmus dieťa zdánlivo ukľudní, ale iba dočasne. Výskumníci dokonca zistili, že neplodné cucanie dudlíku behom pravidelných fyzických úkonov síce obmedzilo plač, ale neznížilo hladinu kortizolu v krvi. To znamená, že dieťa fyziologicky prežívalo stres, napriek tomu, že neplakalo. Pokiaľ prirodzenú potrebu dieťaťa plakať v stresových situáciách umelo potlačujeme, nemôžeme si nahovárať, že sme obmedzili stres alebo bolesť, ktoré dieťa zažíva.

Kontrolné mechanizmy spôsobujú drobné poruchy (psychologické ochabnutia), ktoré bránia aktívnemu učeniu, objavovaniu alebo prirodzenej vzájomnej komunikácii. Môžeme si ich všimnúť v práznych, tupých výrazoch detí s dudlíkom alebo palcom v ústach. Myslím, že tieto bábätká nie su spokojné, ale zadržujú v sebe bolestivé emócie a čakajú na možnosť ich vypustiť.

z knihy:  Aletha J. Solter - Moudrost raného dětství, Triton, 2014 

viac sa tejto téme venujeme v skupine Plač a hnev detí a bábätiek - https://www.modrykonik.sk/group/8513/

         Negatívne skúsenosti zo školou má väčšina dospelých (aj keď ich odstupom času zľahčujú či rozprávajú ako humorné historky). Nejde však iba o zážitky strachu, nespravodlivosti, nudy. Oveľa nebezpečnejšie sú dlhodobé poškodenia v oblasti návykov a postojov. Za poškodenie je možné považovať napríklad nerozvinutie individuálnych dispozícií a schopností, zníženie sebavedomia, vytvorenie závislosti na autorite, taktiež malý rozvoj komunikačných zručností a kritického myslenia, prijatie predstavy o súťaživosti a dokazovaní druhým, že sú horší než ja, ako o správnych a dôležitejších prístupoch než je spolupráca. Dá sa povedať, že tradičná škola poškodzuje každé dieťa bez výnimky, samozrejme každé inak.

         V mozgu máme zdedené dva základné mechanizmy na prežitie. Stresovú reakciu, ktorá nesie so sebou negatívne emócie, ako strach, hnev, napätie... A druhým mechanizmom je učenie. Učenie je, aspoň u cicavcov, spájané s príjemnými emóciami. Človeku sa však podarilo prepojiť učenie so stresom. Predovšetkým to školské v niektorých prípadoch do takej miery, že keď mozog rozpozná – "Toto je učenie." – spustí sa stresová reakcia, ktorá automaticky učeniu zabráni. Z výskumu vieme, že pochopenie zmyslu a súvislostí je "odmenené" tým, že sa v mozgu uvolní hormon šťastia, endorfín.

Práve toto je vnútorným hnacím motorom učenia, tzv. vnútorná motivácia.

         Avšak porozumenie učivu sa v praxi nahrádza učením naspamäť. Väčšinu toho, čo sa takýmto spôsobom naučíme, veľmi rýchlo zabudneme a neprepája sa nám to s inými znalosťami. Informácia trčí kdesi v mozgu izolovaná, bez úžitku, takže sa poväčšine vytratí do zabudnutia.

Z toho, čo počujeme, si dlhodobo zapamätáme veľmi málo (asi 10-15%). Ak niečo vidíme a počujeme súčasne, je šanca o niečo vyššia. Percento sa zvyšuje, ak môžeme o veci diskutovať, keď môžeme sami niečo robiť, skúšať a zažívať. Najviac si dlhodobo zapamätáme informácie, ktoré sa snažíme naučiť druhých (až 90%). Tradičný spôsob výuky je však založený na výklade učiteľa, na jeho aktivite a naopak na pasivite detí.

          Hoci by mal byť učiteľ autoritou v zmysle vplyvu výraznej osobnosti, jeho pôsobenie v triede je predovšetkým mocenské.

To nespočíva iba v používaní trestov a odmien, patrí tam taktiež určovanie pravidiel, láskavá manipulácia, využívanie výhod, ktoré druhá strana nemá, rozhodovanie bez toho, aby žiaci mohli vyjadriť svoj názor a pod. Je to učiteľ, kto o všetkom rozhoduje, on má v rukách významný mocenský nástroj - a tým je známkovanie.

Známkovaním berieme učeniu jeho vlastný zmysel - vedomé, z vnútornej potreby motivované osvojenie si informácií a zručností. Učenie sa tak degraduje na prostriedok  ku zberu dobrých známok, či vyhnutiu sa známkam zlým. Tradičná škola, ktorá známkou pomeruje ako sa výkon dieťaťa odlišuje od potrebného zvládnutia, miesto aby ho k tomu zvládnutiu doviedla, učí vlastne deti od prvej triedy, že je možné robiť veci nedokonale a polovičato.

         Žiakov k pasivite podnecujú aj učebnice. Na rozdiel od odborných kníh ponúkajú iba stručné zhrnutie záverov, ku ktorým sa dospelo bez myšlienkových pochodov. To čo sa z nich žiaci učia je, že veci sú celkom jednoduché, že na všetko existuje jedna správna odpoveď - tá z učebnice. Neučia sa pochybovať, porovnávať, kriticky myslieť.

         Podstatou učenia predškolného dieťaťa je, že sa dozvedá a učí veci, ktoré majú pre neho zmysel. Učí sa ich spôsobom, ktorý je prirodzený, rešpektuje jeho rozumovú úroveň. Predškolnému dieťaťu priznávame plné právo na to, že ho ešte niečo nebaví. Rešpektujeme jeho individuálne odlišnosti ako aj prirodzené zrenie.

Prečo si teda myslíme, že zákonitosti a procesy učenia sú po vstupe do školy iné?

Táto mylná domnienka značne prispieva k tomu, že sa stávajúci školský systém ako celok - od svojho zavedenia v r. 1774 - skoro vôbec nezmenil.

použítá literatúra:

Jana Nováčková - Mýty ve vzdělávání, Společnost pro mozkově kompatibilní vzdělávání, 2015

Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová, Tatjana Kopřivová - Respektovat a být respektován, Pavel Kopřiva - Spirála, 2008

Maria Montessori - Tajuplné dětství, Triton, 2014

         Väčšina prístupov k plaču dieťaťa v ranom detstve ho vníma ako neuspokojenú potrebu alebo nepohodlie a ponúkajú zoznam postupov, ako plaču zamedziť. Hovorí sa tomu ukľudňovanie alebo utešovanie. Obvykle ide o nejaký druh pohybov alebo vydávania zvukov, prípadne sa dieťaťu niečo strčí do úst. Niektoré odporúčané metódy zahŕňajú kojenie, podávanie fľaše alebo dudlíku, vydávanie zvukov („šššššš, tíško“) alebo rozptylovanie hračkou.

        Najčastejšie zaužívaná a odporúčaná praktika predovšetkým generáciou rodičov husákových detí je technika kontrolovaného plaču tzv. vyplakanie dieťaťa osamote.   

        V prvých rokoch života je vyvíjajúci sa mozog dieťaťa mimoriadne citlivý na stres. Mozgová kôra je nedokončená a dieťa riadia vývojovo staršie časti mozgu. Hlboko v limbickom systéme sú geneticky zakódované emočné systémy. Hnev, strach a stres z odlúčenia sú prítomné už pri narodení, aby pomohli novorodencovi prežiť. Tieto primitívne pudy mali mláďa pôvodne ochrániť pred dravcami a udržať ho v blízkosti dospelého jedinca. V 21. storočí sa Systém strachu môže aktivovať pri obyčajnom buchnutí dvier. Systém hnevu, keď sa pokúšate dieťa obliecť a Stres z odlúčenia sa spustí len čo vyjdete z detskej izby. Keďže racionálny mozog dieťaťa zatiaľ nefunguje tak, aby mu pomohol rozmýšľať, logicky zdôvodňovať a upokojiť sa, je dieťa často zmietané pôsobením týchto nízkych pudov.

Úlohou rodiča je pomôcť dieťaťu zvládnuť tieto intenzívne pocity, inak budú príliš aktívnne aj v dospelosti. To znamená, že jedinec bude neprimerane reagovať na každý aj najmenší stes a prežije život v ustavičných obavách, v hneve alebo nervozite.

         Mozog a telo dieťaťa, ktoré je často vystavované Metóde kontrolovaného plaču, sú zaplavené stresovým hormónom kortizolom. Ak dieťa niekto upokojí, hladina kortizolu opäť klesne, ale ak dieťa plače príliš dlho osamote, udrží sa jeho vysoká hladina v tele. Dosiahne toxickú hranicu, ktorá môže poškodiť kľúčové štruktúry a prepojenia vyvíjajúceho sa mozgu. Ako dôsledok nesprávneho prístupu k plaču sa vyvinie res. následkami na celý život. ika kontrolované plaču tzv. vyplakanie Disfunkčná stresová reaktivita, čiže systém neprimeranej reakcie na stres. To znamená, že jeho vnímanie sveta a všetkého, čo sa mu prihodí, bude podfarbené pocitom ohrozenia a úzkosti, hoci v skutočnosti  bude v bezpečí.

         Schopnosť rodiča reagovať na potreby dieťaťa sa spája s väčšinou pozitívnych úspechov dieťaťa. Vo výskumoch sa vnímavosť rodiča spája s inteligenciou, empatiou, nízkou mierou agresivity a depresie, seba-reguláciou, a sociálnou kompetenciou jedinca.

        Okrem Metódy kontrolovaného plaču sme v úvode uviedli i praktiky - tzv. Kontrolné mechanizmy používané na zamedzenie detského plaču. Ide napríklad o cucanie dudlíka, fľaše, palca, kojenie a pod.

Ak sú takéto metódy používané opakovane, stanú sa kojenci pri potlačení svojich emócií na nich závislé. Kontrolní mechanizmus dieťa zdanlivo ukľudní, ale napriek tomu je jeho telo zaplavené kortizolom. Výskumy zistili, že neplodné cucanie dudlíku síce obmedzilo plač, ale neznížilo hladinu kortizolu v krvi. To znamená, že dieťa fyziologicky prežívalo stres, napriek tomu, že ho navonok neprejavovalo plačom. Dieťa je napäté, ale nemá sa ako stresu zbaviť. Úlohou rodiča je držať ho v náručí a nechať plakať bez tíšenia, empaticky načúvať a prijímať jeho emócie, kým sa samo neukludní.

         Kontrolné mechanizmy obvykle sami od seba nezmiznú, ale môžu sa neskôr zmeniť. Cucanie palca sa môže zmeniť na okusovanie nechtov a ďalej v dospelosti na fajčenie. To preto, že potreba vkladať si pri rozčúlení niečo do úst sa stane silným návykom.

Rodičia často predajú dieťaťu svoje vlastné kontrolné mechanizmy (závislosti). Pokiaľ v depresii zvyknú piť, môžu si plač dieťaťa vyložiť ako smäd. Miesto toho, aby mu umožnili plakať sa v náručí, opakvane mu ponúkajú tekutiny aj keď o ne nestojí. Dieťa tak postupom času, podobne ako rodičia, zvykne popíjať.

Príklady kontrolných mechanizmov (závislostí) u dospelých:

• prejedanie,
• okusovanie nechtov, nervové tiky, fajčenie,
• konzumácia chemikálií pozmeňujúcich vedomie (drogy, alkohol a pod.),
• svalové napätie a stuhlosť,
• prílišná aktivita,
• rozptylovanie sa (napr. televíziou, počítačovými hrami, sociálnymi sieťami a pod.)

         Praktizovanie kontrolných mechanizmov spôsobuje drobné poruchy (psychologické ochabnutia), ktoré bránia aktívnemu učeniu, objavovaniu alebo prirodzenej vzájomnej komunikácii. Priveľmi citlivý system odpovede na stres v mozgu, ktorý vznikol v detstve je príčinou mnohých duševných porúch a somatických ochorení ako napríklad: depresia, pretrvávajúce stavy úzkosti, fóbie a obsesie, somatické príznaky/ choroby, citový chlad, letargia a nedostatok životného elánu, nedostatok túžob a vzrušenia, nedostatok spontánnosti.

         Vyplakávanie detí spôsobuje nižšiu inteligenciu a zhoršenie zdravotného stavu, kontrolné mechanizmy podnecujú vznik závislostí a citové ochadnutie. Praktizovaním týchto metód vyrastajú z detí úzkostní, nespolupracujúci, utiahnutí ľudia, ktorí takto pokračujú aj pri výchove ďalšej generácie.

použitá literatúra:

Aletha Solterová - Moudrost raného dětství, Triton, 2014

Margot Sunderlandová - Rodičovstvo je veda, Ikar, 2008

Darcia Narvaez Ph.D. - Dangers of “Crying It Out”, 2011, online: https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201112/dangers-crying-it-out    SK preklad - https://www.modrykonik.sk/blog/olivieree/article/negativne-nasledky-metody-kontrolovaneh-xnaj2o/