Vždy nejako verím že ľudia ktorých mám rada, tu so mnou zostanú navždy. Predstavujem si ich pri sebe o 5, 10, 20 aj 50 rokov. Veď ich mám rada, nemôžu predsa len tak, z minúty na minútu byť preč. Potom príde krutá realita, áno môžu. 

Mávate aj vy potom v hlave rôzne pekné spomienky ktoré si prehrávate stále dookola? A vlastne už ani neviete či je tá spomienka presná, alebo si ju mozog trochu upravil. Ale je vám to jedno, chcete si to tak pamätať. Potom príde aj vlna iných spomienok. Vidíte tie chvíle keď ste mohli byť radšej ticho? Zbytočné hádky? Alebo len nevhodná poznámka? Niekedy stačilo povedať hlúpe prepáč. Inokedy ste zas namiesto zbytočných rád, mohli poskytnúť "len" objatie.

Možno ste niekedy nezdvihli mobil, veď zavoláte neskôr, potom, keď doupratujete. Mohli ste ísť konečne na návštevu, ale treba nakúpiť a navariť. Potom sú deti choré, potom proste len nemáte náladu. O mesiac máte veľa vybavovania a týždeň na to, treba umyť okná. Teraz nie, nabudúce na to bude lepšia chvíľa, POTOM prídete, inokedy... neskôr.

Robíme denne toľko vecí ktoré pokladáme za dôležité, až niekedy nezostane čas na to, čo naozaj dôležité je. Nestihneme navariť, upratať, nakúpiť, vytrhať burinu zo záhrady alebo len povešať prádlo? Nevadí. Veď to môžme odložiť na zajtra, na pozajtra, na iný deň. My dobre vieme že to raz aj tak všetko urobíme, veď to predsa treba spraviť. Myslím že žiadna z nás sa nemusí obávať toho že ak nenavarí dnes, tak potom sa už nikdy nebude dať.
Ale čo ak ten telefón čo práve zvoní, je poslednýkrát čo by ste mohli počuť niekoho koho máte rady? Keby viete že je to posledná možnosť ho počuť, určite to zdvihnete. Ale presne o tom, to je. Neviete. Možno keď vás minulý mesiac pozývali na návštevu, bola to posledná možnosť na objatie. Možno keď ste šli naposledy okolo jeho domu, a rozmýšľali ste či sa zastaviť alebo nie, bola to posledná možnosť na pozdrav. Možno nie. Ale možno áno.

Práve preto, lebo nikdy nevieme čo bude zajtra, by sme mali odkladať len to, čo naozaj nie je až tak dôležité. Keď budete s kyticou v ruke pozerať na hrob a snažiť sa spomenúť na váš posledný rozhovor, bude už príliš neskoro to ľutovať.

*Spomienke ľuďom, ktorým som nestihla predstaviť svojho muža a ukázať naše deti...nemala som čas