Spoveď matky

Časť IV.

    Nikdy nezabudnem na tú lásku, ktorá ma zaplavila v deň, keď som ho prvýkrát videla. V deň, keď sa narodil a ja som ho držala v náručí.

Pôrod bol náročný, dlhý, ale stálo to za to. Narodil sa v piatok večer, päť minút po jedenástej, s mierami štyridsaťsedem centimetrov a dvetisícštyristotridsať gramov.

            Môj maličký drobček ma poriadne potrápil a lekárka ma šila takmer dve hodiny, čo ma tak potrhal. Nezosúval sa dole ako sa mal a potrhal čo sa dalo. Nehnevala som sa naňho. On za to nemohol, to moje telo mu skomplikovalo cestu von. To ja som ho nechcela pustiť, akoby som cítila, že pri mne mu je najlepšie a vonku nás čaká veľa ťažkých chvíľ. Nikdy nezabudnem na to, keď mi ho lekárka so sestričkou priniesli ukázať zabaleného v perinke a s očami plnými sĺz. Bála som sa či je synček v poriadku, keď sa tvária tak smutne, bála som sa, či som mu nejako pri pôrode neublížila. Stáli pri mojej posteli so sklonenými hlavami a lekárka ticho prehovorila: „Maminka, máme podozrenie na downov syndróm.“

    „Ja viem, to je v poriadku, budem sa oňho starať ako najlepšie budem vedieť,“ boli moje slová s úsmevom na perách. Pozerala som s láskou naňho. Bol taký krásny, tie jeho čierne očká a malý noštek. Tá jeho ružová anjelská tvárička. Už vtedy z neho šiel taký pokoj, až ho človek cítil.

    Už po stýkrát sa zamýšľam nad otázkou, ktorá mi bola neraz položená: "Kde si zobrala tú silu prijať to bez zaváhania?" A stále na ňu nepoznám odpoveď. Ja skutočne neviem, kde sa vzala. Proste tu bola v ten správny okamih a zmenila celý môj pohľad na život.

V Žiline som vyštudovala vysokú školu s odborom aplikovaná informatika. Začala som študovať doktorát a popritom si úspešne šliapať kariéru softvérového analytika vo svete mužov. Nič nebolo nemožné a v tom mužskom svete som dokázala byť naozaj dobrá a obdivovaná. Po tých všetkých vzťahových sklamaniach som nad svadbou nepremýšľala a už vôbec nie nad dieťaťom.

    Nikdy som nemala vzťah k deťom. Mala som pocit, že by som deti nezvládla, že by som nebola dobrou mamou. Mama musí byť predsa vždy nablízku a nie stále ponorená v práci, mama musí byť tá láskavá a chápavá a ja som to v sebe akosi nevedela.

Mám o desať rokov mladšiu sestru a už ako dieťa som pre ňu musela byť mamou. Toľkokrát som sa na to hnevala, že musím byť s ňou a nie s kamarátmi. Musím ju kúpať, prebaľovať, kŕmiť, keďže mama bola v práci a otec pracoval v zahraničí. Bolo to ťažké a vtedy som to nechápala. Brala som to len ako krivdu v mojom detskom svete.

Potom som stretla jeho. Muža, ktorý ma očaril a ktorý mi dal ultimátum, buď on alebo kariéra v Prahe. Vybrala som si jeho. Veď kariéru môžem budovať aj na Slovensku.

Dodnes sa zamýšľam nad tým, prečo práve on. Poznali sme sa dlho, už od mojich dvanástich rokov. Nikdy sme sa spolu nerozprávali, no stretávali sme sa, keďže sme chodili na rovnaké osemročné Gymnázium. Jeho mama tam učila, takže ho poznal každý. Pravdupovediac vždy vyzeral hrozne, bol taký čudák. Taký ten „ITčkar“ už od mala, neupravený, divne oblečený, nezaujímavý. Bol o rok starší a často sme sa míňali na chodbe. Nastúpila som na výšku a koho tam nestretnem? Zasa on.

Aby toho nebolo málo, nadobudol pocit, keď sa poznáme z gymnázia, že sme kamaráti. Ja som sa mu snažila všemožne vyhýbať, veď bol ešte divnejší ako predtým.

Roky plynuli a ja som si prešla viacerými vzťahmi, ktoré dopadli katastrofou.

V jeden deň, stál za mnou, aby mi vysvetlil programovanie v pythone. Viedol ma totiž na predmete, kde mi to absolútne nešlo a tak mi pomáhal.

    Odrazu mi prebehol mráz po chrbte. Celá som sa zachvela, keď som cítila jeho blízkosť. Cítila som jeho dych, počula tlkot srdca a vôbec som nevnímala, čo mi hovoril. Myslím, že vtedy to už bolo vzájomné. To bol ten zlom, keď som otvorila oči. Zrazu predo mnou nestál čudák, ale muž môjho života. Chodili sme spolu len šesť mesiacov, keď ma požiadal o ruku a ja som bez váhania súhlasila.

    Vzali sme sa. Krátko po svadbe chcel deti. Pretože načo manželstvo, keď to nie je cesta k rodine? Súhlasila som, hoc som stále mala pocit, že ja na to nie som.

A potom.... Potom proste nastal deň „D“, keď ja som už nebola JA. Tripple testy potvrdili genetickú poruchu plodu. Pravdepodobnosť vyšla 1:2 pre downov syndróm. Ako som kráčala domov od gynekológa neplakala som. V hlave som mala jedinú myšlienku. Myšlienku na to, čo povie manžel a či so mnou ostane. Toľko manželstiev sa predsa rozpadne práve preto, že muž opustí rodinu s „iným“ dieťaťom. Doma ma manžel veľmi prekvapil. Objal ma a bez toho, aby poznal môj názor prvý vyslovil tie nádherné slová: "Budeme ho ľúbiť, veď je naše." Krajšie by som to sama nepovedala, čítal mi priamo z duše. Oboch nás zaplavil neskutočný pokoj a nekonečná láska k nášmu synčekovi. V ten večer sme sedeli veľmi dlho na gauči bez slov a v objatí. Obaja sme vedeli, že pre tento moment sme boli stvorení a náš život už nikdy nebude ako predtým. Bude plnší, bohatší a nádherný...

    Čakal nás kolotoč vyšetrení. Lekári si ma podávali z jednej ambulancie do druhej. Morfologické soná, genetika a tlak zo strany lekárov, aby som podstúpila amniocentézu či dokonca interupciu. Odmietli sme. Vedeli sme, že dieťatko nechceme ohroziť, je naše a ľúbime ho. Krutosť ľudí v mojom okolí bola neskutočná.

    Lekárka na genetike mi dala prednášku o tom aká som nezodpovedná matka a nech „TO“ dáme preč, veď do roka máme zdravé dieťa. Vraj sme mladí, tak načo si ničiť život?! Vtedy som si povedala dosť! Viac takéto reči počúvať nemienim, je to naše dieťa, naše rozhodnutie, náš život a nikto nemá právo nám niečo nariaďovať, urážať nás a rozhodovať za nás, čo je pre nás najlepšie. Prestala som pátrať po tom, či bude alebo nebude náš synček „iný“. Prijali sme ho a celé tehotenstvo to zostalo len na nejakej pravdepodobnosti. Nič sa nepotvrdilo. Nemala som ani záznam v tehotenskej knižke. Nikomu sme to nepovedali. Zostalo to naše malé tajomstvo. Bol to náš poklad. Obaja sme mali pocit, že si ho pred svetom chceme chrániť už teraz. Pred všetkým tým zlom a nepochopením v našom okolí.