Spoveď matky

Časť III

Dýcha sám...

    Ešte pred pár hodinami bol napojený na umelú ventiláciu. Pumpa sa hýbala hore a dole, poháňala vzduch do jeho telíčka. Teraz tu leží bez tej hrubej hadice. Ostala len malá maska na tvári, ktorá slúžila ako kyslíková podpora. Zlatíčko moje. Pery sa mi zvlnili do jemného úsmevu a oči sa mi zaliali slzami. Boli to slzy radosti.

    Otočila som sa za hlasom a konečne som nabrala odvahu pýtať sa. Pýtať sa čo znamenajú slová, ktoré mi lekár práve oznámil. Čo sú všetky tie prístroje, pumpy, prečo má zavedené drôty až k srdiečku, prečo operácia trvala tak dlho...Mala som milión otázok a na všetky som chcela odpoveď.

    Lekár si ma posadil a začal rozprávať. Ticho som sedela, počúvala a horúce slzy mi stekali po lícach. Chlapček môj malý, bojuj! Rozprával pomaly, už to nebol ten frajer. Z jeho hlasu bolo cítiť súcit a pokoru. Sám presne nerozumel ako je možné, že začal dýchať sám. Operácia prebiehala podľa plánu, nedošlo k žiadnym problémom a svoju časť zvládol podľa očakávaní. Keď už bolo srdiečko opravené a zostalo to najjednoduchšie, uzavrieť hrudník, nastali komplikácie. Zrazu všetko začalo zlyhávať, odišiel im na operačnom stole. Snažili sa ho oživiť no nedarilo sa. Dostal elektrošoky priamo na srdce, cez otvorený hrudník. Sklonil hlavu a takmer nečujne povedal: „Neveril som, že prežije, neveril som, že ho znova naštartujeme, neveril som ale robil som všetko, čo bolo v mojich silách...“ Nerozumel, čo sa stalo, pretože všetko šlo hladko. S malou dušičkou ho previezli z operačnej sály, pretože nevedeli povedať koľko bude žiť. Okrem umelej ventilácie mali pre neho nachystaný špeciálny prístroj, celkové napojenie do umelého spánku, ak to bude potrebné. Počítali sa minúty, sledovali jeho stav a stále sa rozhodovali, či ho už napojiť alebo nie. Lekár chcel počkať do večera, dať mu šancu zabojovať a urobil to najlepšie, čo mohol.

Stal sa zázrak, naozaj zázrak. I lekár sa vyjadril, že nevie ako je to možné, ale je tomu naozaj rád. Nikto mi nič nepovedal, nechceli robiť závery skôr, ako budú sami vedieť.

Ako som ho počúvala, striedali sa vo mne pocity hnevu, strachu, lásky a vďaky. Hnevala som sa tak strašne, že mi nič nepovedali. Čo ak som ho vtedy, keď som zbabelo odišla, mohla vidieť naposledy?! Prečo nám nikto nič nepovedal, prečo čakali? Bála som sa ešte viac ako predtým. Povedali mi všetko, alebo ešte niečo taja? Ako je vlastne na tom môj synček? Nekonečná láska mi dávala silu a ďakovala som lekárom i Bohu, že mi ho zachránili.

    Dlho sme sa rozprávali pri jeho postieľke, všetko mi ukázal a vysvetlil. Odkryl deku a ukázal mi všetky kanyly. Opísal každú jednu, na čo slúži, a prečo je práve tam. Mal napichnutú každú žilu, tepnu. Bol prišpendlený o posteľ. Obe rúčky napichané a rozvetvené do viacerých hadičiek, kanyly napojené v slabinách, hrubá drenáž odvádzajúca vytekajúcu lymfu a krv z hrudníka. Človek musel pozbierať naozaj veľa síl, aby sa dokázal pozerať na to nevládne telíčko.

    Nespal. Celý čas pozeral na mňa. Vedel, že som pri ňom. Bol taký pokojný, len tíško ležal. Pomyslela som si, že mu dali určite veľa liekov od bolesti. Na moje veľké prekvapenie mi lekár povedal, že lieky od bolesti mu dali len tesne po operácii. Teraz už žiadne nedostáva, vraj už ho nemá čo bolieť. Je to predsa len prerezaná koža a hrudná kosť nebolí.

    Čože?! Nemá ho čo bolieť? To azda nemyslia vážne! Neverila som mu, snáď ho nemôžu  nechať v takej bolesti! „Ak by bolo potrebné určite mu lieky od bolesti podáme, ale sama môžete vidieť, že neplače a je spokojný.“ Tie slová ma trošku upokojili, áno neplače, ak by ho to bolelo určite by plakal.

Dala som mu horúci bozk na čelo, zapriala dobrú noc a šla som späť na izbu matiek. Plná sily a odhodlania bojovať som robila to, čo som najlepšie vedela pre svojho synčeka. Začala som mu opäť odsávať mlieko, aby mohol silnieť, keď už bude môcť papať. Zatiaľ som ho vylievala, ale pokračovala som v odsávaní každé 3 hodiny tak, ako som to robila aj doteraz, aby som mlieko nestratila. Nikdy sa neprisal, nevládal, a tak som mu odsávala a kŕmila ho z fľaše. Bola som už na to zvyknutá a nerobilo mi to žiaden problém. Bolo to náročné a únavné, ale robila som to pre neho, pre moje slniečko. Predsa som mu to sľúbila v deň, keď som si na tehotenskom tesne našla dve čiarky. Sľúbila som mu, že ho budem ľúbiť a starať sa oň nech sa deje čokoľvek.