Časť IV.

    Nikdy nezabudnem na tú lásku, ktorá ma zaplavila v deň, keď som ho prvýkrát videla. V deň, keď sa narodil a ja som ho držala v náručí.

Pôrod bol náročný, dlhý, ale stálo to za to. Narodil sa v piatok večer, päť minút po jedenástej, s mierami štyridsaťsedem centimetrov a dvetisícštyristotridsať gramov.

            Môj maličký drobček ma poriadne potrápil a lekárka ma šila takmer dve hodiny, čo ma tak potrhal. Nezosúval sa dole ako sa mal a potrhal čo sa dalo. Nehnevala som sa naňho. On za to nemohol, to moje telo mu skomplikovalo cestu von. To ja som ho nechcela pustiť, akoby som cítila, že pri mne mu je najlepšie a vonku nás čaká veľa ťažkých chvíľ. Nikdy nezabudnem na to, keď mi ho lekárka so sestričkou priniesli ukázať zabaleného v perinke a s očami plnými sĺz. Bála som sa či je synček v poriadku, keď sa tvária tak smutne, bála som sa, či som mu nejako pri pôrode neublížila. Stáli pri mojej posteli so sklonenými hlavami a lekárka ticho prehovorila: „Maminka, máme podozrenie na downov syndróm.“

    „Ja viem, to je v poriadku, budem sa oňho starať ako najlepšie budem vedieť,“ boli moje slová s úsmevom na perách. Pozerala som s láskou naňho. Bol taký krásny, tie jeho čierne očká a malý noštek. Tá jeho ružová anjelská tvárička. Už vtedy z neho šiel taký pokoj, až ho človek cítil.

    Už po stýkrát sa zamýšľam nad otázkou, ktorá mi bola neraz položená: "Kde si zobrala tú silu prijať to bez zaváhania?" A stále na ňu nepoznám odpoveď. Ja skutočne neviem, kde sa vzala. Proste tu bola v ten správny okamih a zmenila celý môj pohľad na život.

V Žiline som vyštudovala vysokú školu s odborom aplikovaná informatika. Začala som študovať doktorát a popritom si úspešne šliapať kariéru softvérového analytika vo svete mužov. Nič nebolo nemožné a v tom mužskom svete som dokázala byť naozaj dobrá a obdivovaná. Po tých všetkých vzťahových sklamaniach som nad svadbou nepremýšľala a už vôbec nie nad dieťaťom.

    Nikdy som nemala vzťah k deťom. Mala som pocit, že by som deti nezvládla, že by som nebola dobrou mamou. Mama musí byť predsa vždy nablízku a nie stále ponorená v práci, mama musí byť tá láskavá a chápavá a ja som to v sebe akosi nevedela.

Mám o desať rokov mladšiu sestru a už ako dieťa som pre ňu musela byť mamou. Toľkokrát som sa na to hnevala, že musím byť s ňou a nie s kamarátmi. Musím ju kúpať, prebaľovať, kŕmiť, keďže mama bola v práci a otec pracoval v zahraničí. Bolo to ťažké a vtedy som to nechápala. Brala som to len ako krivdu v mojom detskom svete.

Potom som stretla jeho. Muža, ktorý ma očaril a ktorý mi dal ultimátum, buď on alebo kariéra v Prahe. Vybrala som si jeho. Veď kariéru môžem budovať aj na Slovensku.

Dodnes sa zamýšľam nad tým, prečo práve on. Poznali sme sa dlho, už od mojich dvanástich rokov. Nikdy sme sa spolu nerozprávali, no stretávali sme sa, keďže sme chodili na rovnaké osemročné Gymnázium. Jeho mama tam učila, takže ho poznal každý. Pravdupovediac vždy vyzeral hrozne, bol taký čudák. Taký ten „ITčkar“ už od mala, neupravený, divne oblečený, nezaujímavý. Bol o rok starší a často sme sa míňali na chodbe. Nastúpila som na výšku a koho tam nestretnem? Zasa on.

Aby toho nebolo málo, nadobudol pocit, keď sa poznáme z gymnázia, že sme kamaráti. Ja som sa mu snažila všemožne vyhýbať, veď bol ešte divnejší ako predtým.

Roky plynuli a ja som si prešla viacerými vzťahmi, ktoré dopadli katastrofou.

V jeden deň, stál za mnou, aby mi vysvetlil programovanie v pythone. Viedol ma totiž na predmete, kde mi to absolútne nešlo a tak mi pomáhal.

    Odrazu mi prebehol mráz po chrbte. Celá som sa zachvela, keď som cítila jeho blízkosť. Cítila som jeho dych, počula tlkot srdca a vôbec som nevnímala, čo mi hovoril. Myslím, že vtedy to už bolo vzájomné. To bol ten zlom, keď som otvorila oči. Zrazu predo mnou nestál čudák, ale muž môjho života. Chodili sme spolu len šesť mesiacov, keď ma požiadal o ruku a ja som bez váhania súhlasila.

    Vzali sme sa. Krátko po svadbe chcel deti. Pretože načo manželstvo, keď to nie je cesta k rodine? Súhlasila som, hoc som stále mala pocit, že ja na to nie som.

A potom.... Potom proste nastal deň „D“, keď ja som už nebola JA. Tripple testy potvrdili genetickú poruchu plodu. Pravdepodobnosť vyšla 1:2 pre downov syndróm. Ako som kráčala domov od gynekológa neplakala som. V hlave som mala jedinú myšlienku. Myšlienku na to, čo povie manžel a či so mnou ostane. Toľko manželstiev sa predsa rozpadne práve preto, že muž opustí rodinu s „iným“ dieťaťom. Doma ma manžel veľmi prekvapil. Objal ma a bez toho, aby poznal môj názor prvý vyslovil tie nádherné slová: "Budeme ho ľúbiť, veď je naše." Krajšie by som to sama nepovedala, čítal mi priamo z duše. Oboch nás zaplavil neskutočný pokoj a nekonečná láska k nášmu synčekovi. V ten večer sme sedeli veľmi dlho na gauči bez slov a v objatí. Obaja sme vedeli, že pre tento moment sme boli stvorení a náš život už nikdy nebude ako predtým. Bude plnší, bohatší a nádherný...

    Čakal nás kolotoč vyšetrení. Lekári si ma podávali z jednej ambulancie do druhej. Morfologické soná, genetika a tlak zo strany lekárov, aby som podstúpila amniocentézu či dokonca interupciu. Odmietli sme. Vedeli sme, že dieťatko nechceme ohroziť, je naše a ľúbime ho. Krutosť ľudí v mojom okolí bola neskutočná.

    Lekárka na genetike mi dala prednášku o tom aká som nezodpovedná matka a nech „TO“ dáme preč, veď do roka máme zdravé dieťa. Vraj sme mladí, tak načo si ničiť život?! Vtedy som si povedala dosť! Viac takéto reči počúvať nemienim, je to naše dieťa, naše rozhodnutie, náš život a nikto nemá právo nám niečo nariaďovať, urážať nás a rozhodovať za nás, čo je pre nás najlepšie. Prestala som pátrať po tom, či bude alebo nebude náš synček „iný“. Prijali sme ho a celé tehotenstvo to zostalo len na nejakej pravdepodobnosti. Nič sa nepotvrdilo. Nemala som ani záznam v tehotenskej knižke. Nikomu sme to nepovedali. Zostalo to naše malé tajomstvo. Bol to náš poklad. Obaja sme mali pocit, že si ho pred svetom chceme chrániť už teraz. Pred všetkým tým zlom a nepochopením v našom okolí.

Časť III

Dýcha sám...

    Ešte pred pár hodinami bol napojený na umelú ventiláciu. Pumpa sa hýbala hore a dole, poháňala vzduch do jeho telíčka. Teraz tu leží bez tej hrubej hadice. Ostala len malá maska na tvári, ktorá slúžila ako kyslíková podpora. Zlatíčko moje. Pery sa mi zvlnili do jemného úsmevu a oči sa mi zaliali slzami. Boli to slzy radosti.

    Otočila som sa za hlasom a konečne som nabrala odvahu pýtať sa. Pýtať sa čo znamenajú slová, ktoré mi lekár práve oznámil. Čo sú všetky tie prístroje, pumpy, prečo má zavedené drôty až k srdiečku, prečo operácia trvala tak dlho...Mala som milión otázok a na všetky som chcela odpoveď.

    Lekár si ma posadil a začal rozprávať. Ticho som sedela, počúvala a horúce slzy mi stekali po lícach. Chlapček môj malý, bojuj! Rozprával pomaly, už to nebol ten frajer. Z jeho hlasu bolo cítiť súcit a pokoru. Sám presne nerozumel ako je možné, že začal dýchať sám. Operácia prebiehala podľa plánu, nedošlo k žiadnym problémom a svoju časť zvládol podľa očakávaní. Keď už bolo srdiečko opravené a zostalo to najjednoduchšie, uzavrieť hrudník, nastali komplikácie. Zrazu všetko začalo zlyhávať, odišiel im na operačnom stole. Snažili sa ho oživiť no nedarilo sa. Dostal elektrošoky priamo na srdce, cez otvorený hrudník. Sklonil hlavu a takmer nečujne povedal: „Neveril som, že prežije, neveril som, že ho znova naštartujeme, neveril som ale robil som všetko, čo bolo v mojich silách...“ Nerozumel, čo sa stalo, pretože všetko šlo hladko. S malou dušičkou ho previezli z operačnej sály, pretože nevedeli povedať koľko bude žiť. Okrem umelej ventilácie mali pre neho nachystaný špeciálny prístroj, celkové napojenie do umelého spánku, ak to bude potrebné. Počítali sa minúty, sledovali jeho stav a stále sa rozhodovali, či ho už napojiť alebo nie. Lekár chcel počkať do večera, dať mu šancu zabojovať a urobil to najlepšie, čo mohol.

Stal sa zázrak, naozaj zázrak. I lekár sa vyjadril, že nevie ako je to možné, ale je tomu naozaj rád. Nikto mi nič nepovedal, nechceli robiť závery skôr, ako budú sami vedieť.

Ako som ho počúvala, striedali sa vo mne pocity hnevu, strachu, lásky a vďaky. Hnevala som sa tak strašne, že mi nič nepovedali. Čo ak som ho vtedy, keď som zbabelo odišla, mohla vidieť naposledy?! Prečo nám nikto nič nepovedal, prečo čakali? Bála som sa ešte viac ako predtým. Povedali mi všetko, alebo ešte niečo taja? Ako je vlastne na tom môj synček? Nekonečná láska mi dávala silu a ďakovala som lekárom i Bohu, že mi ho zachránili.

    Dlho sme sa rozprávali pri jeho postieľke, všetko mi ukázal a vysvetlil. Odkryl deku a ukázal mi všetky kanyly. Opísal každú jednu, na čo slúži, a prečo je práve tam. Mal napichnutú každú žilu, tepnu. Bol prišpendlený o posteľ. Obe rúčky napichané a rozvetvené do viacerých hadičiek, kanyly napojené v slabinách, hrubá drenáž odvádzajúca vytekajúcu lymfu a krv z hrudníka. Človek musel pozbierať naozaj veľa síl, aby sa dokázal pozerať na to nevládne telíčko.

    Nespal. Celý čas pozeral na mňa. Vedel, že som pri ňom. Bol taký pokojný, len tíško ležal. Pomyslela som si, že mu dali určite veľa liekov od bolesti. Na moje veľké prekvapenie mi lekár povedal, že lieky od bolesti mu dali len tesne po operácii. Teraz už žiadne nedostáva, vraj už ho nemá čo bolieť. Je to predsa len prerezaná koža a hrudná kosť nebolí.

    Čože?! Nemá ho čo bolieť? To azda nemyslia vážne! Neverila som mu, snáď ho nemôžu  nechať v takej bolesti! „Ak by bolo potrebné určite mu lieky od bolesti podáme, ale sama môžete vidieť, že neplače a je spokojný.“ Tie slová ma trošku upokojili, áno neplače, ak by ho to bolelo určite by plakal.

Dala som mu horúci bozk na čelo, zapriala dobrú noc a šla som späť na izbu matiek. Plná sily a odhodlania bojovať som robila to, čo som najlepšie vedela pre svojho synčeka. Začala som mu opäť odsávať mlieko, aby mohol silnieť, keď už bude môcť papať. Zatiaľ som ho vylievala, ale pokračovala som v odsávaní každé 3 hodiny tak, ako som to robila aj doteraz, aby som mlieko nestratila. Nikdy sa neprisal, nevládal, a tak som mu odsávala a kŕmila ho z fľaše. Bola som už na to zvyknutá a nerobilo mi to žiaden problém. Bolo to náročné a únavné, ale robila som to pre neho, pre moje slniečko. Predsa som mu to sľúbila v deň, keď som si na tehotenskom tesne našla dve čiarky. Sľúbila som mu, že ho budem ľúbiť a starať sa oň nech sa deje čokoľvek.

Každá maminka si želá aby jej dieťaťko bolo spokojné, nebolelo ho bruško a aby neplakalo a pekne spinkalo... čo je úspechom spokojnosti? Roky praxe jednej ženy,ku ktorej neskutočne vzhľiadam a je mi druhou mamou mi ukázali čo treba zmeniť a behom dvoch dní som z mojej uplakanej a ubolenej dcérky mala spokojné bábo... 

možno ste už skúsili naozaj všetko a ste na konci zo silami, bábo stále plače a má koliky a vy už neviete ako mu pomôcť... ☹ dobre to poznám.. zúfalstvo a beznádej, prebdené doci s dieťatkom na rukách...

rada sa s vami podeľím o rady, ktoré som dostala a ktoré som napísala aj medzi nás "decembrovky" a mnohým bábätkám naozaj pomohli...

tak pekne od začiatku.... 🙂

Bolo to v deň našich krstín, ale to nie je až tak dôležité, že to bol práve tento deň ...... no jeden z hostí bola zdravotná sestra, ktorá už 36rokov robí na novorodenckej JISke a pracuje s nedonosenými a nezrelými novorodencami.... má zlaté srdce a neskutočne veľkú prax... aj to najuplakanejšie bábo u nej stíchne na rukách do 5 sekúnd.

Naša Dorotka mala strašné koliky , 90% dňa strávila na rukách nosením a ja už som naozaj nevládala... a aj v deň krstín len plakala a bola na rukách. Keď to moja teta videla hňeď mi ju zobrala z rúk a do 10 minút dieťa bolo pokojné a spalo... ako naozaj SPALA ...

potom si ma zavolala a dala mi množstvo rád s ktorými sa chcem podeliť aj s vami a možno vám to pomôže.

V prvom rade mi kázala zahodiť všetky novoty tejto doby : rektalna rurka, infacol, biogaia, espumisan, coliprev a podobne... vraj je to viac o reklame ako o pomoci dieťaťu... už 36 rokov robí svoju prácu a je už odborník a veľmi vážená aj medzi kolagami a lekármi na novorodeneckom a povedala mi "daj jej klasický sprostý hylak a urobíš tým stokrát lepšie" pri každom kojení 5kv na lyžičku s troškou mlieka a keď ustúpia ťažkosti tak stačí aj 3x do dňa len... druhá vec ktorú hneď urobila je že ju dala spať do  "vajca" (nemyslím tým autosedačku). Baby mne dieťa spalo v noci 7h v kuse čo inokedy ju nosim celú noc na rukách... ukázala mi ako ju kojiť aby neťahala vzduch čo sledovať ako si ju podložiť ako stimulovať sanie a ako podporiť bazálnou stimulaciou celé kojenie.... je toho veľmi veľa, ale fakt pomohlo a ja mám zrazu iné dieťa....

1.)Stará doba verzus nová doba !!!

Keď dorotka zaspinkala na rukách mojej tety, položila ju do postielky a ja som hňeď sa zamračila, že len to nieeee, do 10 minut je hore!!!
Teta si ma posadila na posteľ veďľa postielky a začala rozprávať:
"Katka, ja viem že dnes je nová doba, mnohé veci sú nové a vraj lepšie, veď ja netvrdím že nie, ale... možno si o mne pomyslíž že som nemoderná a stará generácia, ale....pozri... robím už 36 rokov na JISKE s nedonosenými a predčasne narodenými deťmi, ktoré nemajú vyvynuté a dozreté mnohé sústavy(neurologickú, tráviacu a mnohé ďalšie...).. za tých 36 rokov aj u nás doba pokročila a začali sa používaž iné lieky, iné veci, avšak odstupom času už vidím, ktoré zmeny boli k lepšiemu a ktoré postupy boli lepšie tie naše staré..."

nech to tu nepíšem ako román tak zhrniem v odrážkach to hlavné pre prvú časť:

• teraz sa používajú espumisan, sabsimplex, infacol, coliprev... dokonca pre predčasne narodené deti sú špeciálne probiotiká probiofix (ak si sparávne pamätám názov).... avšak najlepší je HYLAK, ktorý sa používal už 36rokov dozadu, ale má najlepší účinok... doslova mi povedala, "ak budeš dávať hylak tak sa neboj a môžeš jesť všetko len s rozumom.. je lepšie, keď matka sa stravuje pestro a je všetko a detský tráviaci trakt sa tomu prispôsobuje pri dozrievaní, ako keď všetko vylúči lebo má dieta koliky a potom sa áo odzrkadlí neskôr na trávení.... hylak pomôže tu flóru v črevách udržať tak, aby bábo v pohode prdkalo, kakalo bez bolesti bruška".....coliprev je vhodný iba deťom, ktoré majú diagnostikovanú intolerancu laktózy, rodičia si myslai, že dieťatku pomôžu ale naopak uškodia mu ak nemá intoelranciu... enzým lakáza sa vyvýja do 4m ak ho umelo nahradíme tak tým telo prestane enzým vytvárať a potom už bude chýbaž celoživotne ( viem o čom píšem mám doma manžela aj synčeka s untoleancoi laktózy a myslela som, že môžem bezlaktźovo variž všetkym a veď to nevadí, OMYL!! začala som mať ja aj druhý synček tažkosti...)
• CUMLIK... ak je dieťatko nepokojný typ, čiže stále by len niečo dudlalo je dobré mu dať cumlík aby sa žena nestala otrokom a cumľom sama, avšak teraz sú všetko super novodobé cumle ako avent, mam a dalšie značky.. ale ten silikon je bábätku neprirodzený a tvrdý... je lepši ten starý hnedý cumeľ guľatý, ktorý vyzerá ako bradavka a je z takej tej gumy čo sa vyťahá, vyžužle, ale je mäkký a dieťa keď ho dudle tak sa naň prisaje a neťaha vzduch popri dudlaní ako pri silikónovom. Priznám sa hoc naša Dorotka je nepojné bábo a aj mne radila dať jej cumeľ, túto radu som neposlúchla 😀 možno oľutujem neskôr, ale príde mi cumlík zbytočná vec  🙂
• ak ma bábo soor tak nejlepšie je hneď si ísť dať predpísať diflucan a za 2 dni sa dieťatku uľavi a žabka vymyzne (dr vam bude tvrdiť, že stačí potierať kým nevymyzne) avšak treba potierať minimálne 5dní ako ATB aby sa soor nevracal, lebo to je zacyklený kruh.... je blbosť, že treba potreit pusinku dieťatka a čakat 5-10minút a až potom kojiť a toto aplikovať iba 2x za deň.... najlepšie je to robiť tak, že si žena pred dojčením natrie prsník a hneď normálne dojčí.. slinky spojené s diflucanom nie sú tak agresívne na bradavku, tým pádom si ju žena chráni a zároveň postupne sa diflucan uvoľňuje pri saní bábätka do pusinky a aj do tráviaceho traktu a tak prechádza účinnejšie do tela dieťatka
• šatkovanie, nosenie v nosičoch je síce krásne a super,avšak spokojné bábo by malo vediet spinkať v postielke.. ak ho nebolí bruško a nemá koliky tak by malo zaspat pri dojčení, alebo krátko po ňom (spánok v postielke je v kľudovej polohe "vo vajci" ktorý dieťatku navodí pocit tepla, bezpečia ako v maminom brušku. Pri takomto spaní je preukázané, že sa dovyvýja nervový systém bábätka aj bez rhb u predčasne narodených detí.. Je to zázrak ale funguje to..
•  správne dojčenie nesmie bolieť, dieťatko nesmie ťahat vzduch, a ideálne je ak si žena dokáže napolohovať bábo tak aby mala voľné ruky a tým dokázala pomocou bazálnej stimulácie bábätku navodiť pocit pohody a bezpečia a potom bábo sa sústredí plne na dojčenie a krásne saje, dokáže si odgrgnúť počas pitia a zaspí pri dojčení tak tvrdo, že ho dokážete preložiť rovno do postielky a spianká minimalne 2-3h cez deň, v noci aj dlhšie (pri väčších deťoch už sú aj dlhšie bdelé pauzy kedy sa rozkukáva a hrá, ale nemá dôvod na plač)

DOJČENIE -----> plné spokojné bruško

V prvej časti sme poriešili podporu trávenia a fungovanie črievok a teraz sa môžeme venovať spokojnému napapanému brušku.

už ste prečítali mnohé články o dojčení a veľa info čo napíšem budete poznať, ale nechcem vynechávať nech to je pokope spísané...
aby bábo bolo spokoné a napapané je potrebné dodržať niekoľko zásad:

1. musíte mať pri dojčení pokoj aby vás ni nerušilo (tento bod je nemožný pr mnohé vratane mňa ak doma máte už nejakého toho čertíka navyše, treba ho zamestnať- len u nás nemožné takže stále ruší )

správne prisatie -toho je na nete veeeeeľa ako to vyzerá, ja vám akurát popíšem pár krokov bazálnej stimulácie aby ste to ľahšie docielili

Takže k dokonalému dojčeniu potrebujeme bábo , menšiu deku, 2x látková plienka...je jedno akú polohu na dojčenie si zvolíte, ale je potrebné si dieťaťko aj seba nachystať tak aby ste mali voľné ruky a mohli ich použiť pre bazálnu stimuláciu sania dieťatka. Ja osobne dojčim buď posediačky s kojacim vankúšom, alebo po ležiačky, ale ono je to asi v principe jedno. ak je bábo nepokojné a stále hýbe ručičkami je vhodné si ho zabaliť do plienočky ako ulitka len nožičky sú voľné(zabalime iba ruky vid foto) ak dieťatko je pokojné a ručičky mu nebránia pri dojčeni tak nemusíme, ale je to možno aj pohodlnejšie.. akonáhle má dieťatko ručičky napevno tak ho nerušia a viac sa sústredí na sanie.

Druhú plienočku si poskladáme a podložíme ňou prsník a líčko bábätka tak, aby boli v rovnakej výške a pusinka smerovala presne na bradavku, docielime tak, že prsník nevypadáva z pusy, bábo sa nepohne hlavičkou a je stále v úrovni bradavky a zároveň máme aj správnu vzdialenosť aby bol noštek voľný...takto bábo nepotrebujeme držať a drží v správnej polohe samo...

Ešte predtým ako mu ponúkneme prsník je vhodné premasírovať dvorec, aby bol voľný a nie napätý, lebo inak sa prisaje zle a bude ťahať vzduch.
Ak bábo neotvára nazoaj doširoka pusinku, tak mu môžeme pomocť, že mu zatlačíme na bradičku a tým stimulujeme bod, ktorý dá povel na otvorenie veeeľkej pusinky a bábo dá uatomaticky jazýček dole, čím docielime, že sa bábo správne prisaje...to vidíme na pauzách v brade ako papá, ale pozer ak sa robí pri papaní jamka v líčku tak je prisate zle a ťahá vzduch, hoc môže pekne prehĺtať! ak dudluje a nesaje tak existuje ešte jeden reflexný bod -sací reflex, ktorý je na hrane brady , predĺžením pomylsenej čiary z kútika pusinky, pokiaľ ho chceme stimulovať, tak položíme celú ruku na hlavičku bábätka a palcom na ruke jemne zatlačíme dole pod hranu brady... toto sa da využiť aj v prípade, že bábo zaspáva a pilo krátko, alebo aby to dudlovanie pri zaspávani bolo saním zadného mliečka.

Tým, že prsník je podložený a nedržíme ho, tak nebránime toku mliečka, mliečko sa pekne zbiera v spodnej časti dvorca a bábo si ho vytláča podľa svojej chuti. Ak prsník držíme, alebo si ho stláčame môžeme dieťatku meniť rytmus v saní a nemusí mu to byť príjemné... stlačanie sa odporúča iba ak už prsník bábo ako tak vyprázdni a už sa mu zle ťahá, pretože je mliečko "ďaleko".

Aby bábo bolo pri dojčení pokojné, tak mu treba navodiť pocit bezpečia, tepla a istoty.. na to nám poslúži deka, prikryjeme ho celé aj hlavičku. Vtedy sa bábo maximálne upokojí a sústredí sa iba na pitie mliečka...

SPINKANIE

posledná časť sa bude venovať spinkaniu... Keď je babo spokojné a napapané môže ísť spinkať. ak by malo koliku a bolelo bruško, tak by sme sa mohli snažit akokoľvek tak by podľa mňa nepomohlo na spanie ani obláčik z neba.... 😀

Spanie "vo vajci".. keď som to počula tak som bola zvedavá o čo ide, keď som to videla tak mi to prišlo popravde nebezpečné...

Pre predčasne narodené deti sa rokmi praxe zistilo, že sú pokojnejšie a dokonca sa tým navodí pocit akoby stále boli v brušku, keď sa dajú do špeciálnej podložky. Táto podložka stojí cca 200€ a určite má nejaky odborný názov lebo "vajce" som nevygooglila takže to bude len pracovný od setričiek na jiske. je to podložka s vyvýšenými bočnicami, ktoré su mäkké, ale zároveň vymedzujú priestor bábätku tak ako ma svoj priestor v brušku.

Provizórne riešenie u nás vidíte na foto, ale chcem si to spraviť lepšie. Je to veľká deka skrútena do valca a ovinutá okolo dieťatka do tvaru vajca ciže pri hlave je to užšsie a pri nozžičkách širšie (presne ako rez vajíčkom). Dokonca vraj ešte lepšie je, keď to má tak trošku tvar hrušky, čiže menšie okolo hlavičky a ptoom okolo telíčka sa to rozšíri... spoj na deke musi byť ale pri hlavicke lebo nohami by ho bábo rozkopalo, deka by mala byť hrubšia aby ten valec bol vyšší a bábo keď bude kopať nohami sa oň zaprelo a nie že bude kopať ponadneho...

dúfam, že aj vďaka týmto pre mňa cenným radám bude na svete viac spokojných bábätiek....

Jedno bez druhého fungovať nebude, takže nezabúdajte: spokojné bruško, správne dojčenie a spinkanie "vo vajci" je čaro k úspechu...

pekný deň prajem!

Mnohé z vás sa pýtaju na to či ten alebo onen príznak je reflux a hlavne ako môžete pomôcť vaším malím drobčekom... Žiadna z nás sa nedokáže pozerať ako sa jej maličký voňavý uzlík trápi a skúsime aj nemožné...Bojujeme s refluxom už 5ty rok a preto sa chcem podeliť s tým čo nám pomohlo/nepomohlo v boji a možno tak aspoň trošku pomôcť aj vám zodpovedať mnohé otázky...Je mi jasné že každé dieťa je iné a každému pomože niečo trošku iné a preto sa pokúsim spísať naozaj všetko čo sme skúsili a už je na vás čo z toho skúsite aj vy 🙂

V prvom rade trošku teórie čo je  ten Reflux vlastne zač :

• označuje sa ako GER (Gastroezofágový reflux), ide o bežný jav u detí do jedného roka, spravidla sa objaví po 3. mesiaci života... v roku sám zmizne a väčšinou netreba žiadne lieky ani to nejako extra riešiť. Ak dieťa odgrckáva viac ako 2x denne po dobu 3 týždňou ide už o reflux
• ak pretrváva dlhšie ako do 18m ide už o patologický jav, refluxovú chorobu, ktorú treba riešiť buď chirurgicky alebo liekmi

Čo ho spôsobuje?

• dolný zvierač pažeráka buď deti nemajú dobre vyvynutý, alebo je vyvynutý ale npracuje správne a je tam porucha koordinácie medzi zvieračom a žalúdkom, po najedení by sa mal zvierač zatvoriť, ak sa nezavrie obsah žalúdka sa dostane do pažeráka a môže sa dosť až do nosohltana a dýchacích ciest...
  

PRÍZNAKY :

• dieťa je dráždíve, bolestivo plače, plače aj počas jedla,  zvýšene sliní,  pozorujeme prehĺtanie aj s dlhším časovým odstupom po kŕmení, môže zvracať...
• odgrckávanie je zvyčajne ešte aj 20 minút po jedle niekedy aj 2h po jedle, ak je stav vážnejší tak dieťa doslova prúdovo  oblukom vracia
• pálenie záhy

LIEČBA:

1. režimové opatrenia :  zvýšená poloha na brušku (hoc sa vám to nezdá), v spánku zvýšená poloha na chrbátiku (30-40 stupňnový uhol s vodorovnou podložkou, u detí nad 1 rok sa odporúča poloha na ľavom boku so zvýšenou hlavičkou..
2. dietne opatrenia : stravu treba zahustiť, pri dojčených deťoch sa používa nutriton, alebo používať priamo mlieko s antirefluxným účinkom (nutrilon bol myslím AR označený). Dieťa sa kŕmi častjšie a v malých dávkach, d§ležité dbať na správne odgrgnutie po jedle a hlavne opatrná manipulácia po jedle. Pri starších deťoch je dobré obmedziť potraviny ktoré spúsobujú zníženie napätia dolného pažerákového zvierača a predlžujú vyprázdnenie žalúdka (tučné jedlá, kakao, káva, čokoláda, džús, mentol, čerstvé pečivo...)
3. Farmakologická liečba : cieľom je redukovať množstvo a kyslosť obsahu žalúdka, respektíve vytvoria film a zahustia tak obsah čím sa nebude vracať do pažeráka.. voľnopredajneé su napríklad Gastrotuss baby
4. Chirurgická liečba 

         A dosť bolo teórie teraz niečo o nás. Synček sa narodil s mierami 47cm a 2430g má downov syndróm takže zažiatky boli ťažie a museli sme stráviť 12 dni v pôrodnici. Papať sám nechcel a bol sondovaný kým nezačal tahať z flaše aby nepribral aspoň nad 2500 a mohli nás pustiť domov..Samozrejme ako správna mama som to nevzdala a odsávala som mu mliečko každý deň aby silnel a všetko sme zvládli. Keď nás prepustili domov bola to najväčšia radosť a niesli sme si nášho milovaného synčeka do postielky ktorá ho už čakala.. Bol to náš malý zázrak, naše všetko... skúšali sme sa kojiť no nešlo to a tak som dosával každé 3 hodiny vrátane noci. strašne málo papal a bol spavý. neskôr sme zistili že má vážnu vadu na srdiečku a to spôsobuje jeho únavu a spavosť. ale to je iný príbeh tak nech veľmi neodbočujem...

     časom sa jeho papanie zlepšilo (v rámci možností) a ja som bola šťastná žš rastieme a priberáme, silnieme aby sme zvládli operáciu v DKC-BA. Ako prišiel 3. mesiac tak sa začal náš nekonečný boj. Začal odgrckávať po každom jedle tak sme zvýšili postielku a dlho som ho nosila na odgrgnutie. zo začiatku zabralo ale začalo sa to stupnovať až do prúdového vracania oblukom a prepáčte za výraz ale mala som ogrcanú v zibe asikaždú stenu, každý roh a kút... chcelo sa mi plakať pretože mliečko čo som odsala bolo fuč ☹ pediatrička nám odporučila nutriton a gastrotuss baby... gastrotus sa dava vždy 10minut po jedle, ale nám nepomohol lebo my sme vracali už počas jedla a nestihli sme ho ani dať, nutriton bol sice fajn (pomohol trošku to zmierniť), ale zas nás zapekalo strašne a mal problém sa vykakať... a tak mi nezostávalo iné ako sa objednať na gastro vyšetrenie...

    Verdikt lekárky bol :nevyvynutý prstenec pažeráka a silný reflux (o silnom refluxe sme vedeli aj samy, dôkazom bola izba 😀 ) takto malým deťom sa nič iné ako gastrotuss a nutriton aj tak nemôže dať tak odporučila čím skvor prejisť na tuhú stravu...

   nepomohlo nič čo lekáry odporúčali a tak to bolo všetko na mňe... odsávala som ,ieko aj do zásoby a podstivo ho dokrmovala zakaždým keď vyvracal svoju dávku... časom som sa naučila cvycitit a vidieť na ňom kedy bude vracať a mala som vždy plienku po ruke aby som to do nej "chytili".. každému som pripadala ako psycho, petože pri každom kŕmeni som chytili čo vracal, podstivo to dovážila na digitálnej váhe a dokrmila ho aby mu nechýbalo... môj deň spočíval v odsávani-sterilizovaní, kŕmení, chytaní grcky a jej vážení a znova kŕmenie.... akonáhle sme sa dokŕmili už bol čas zasa odsávať.... kŕmenie bolo zdĺhave, po malých množstvách a zkaždým prestávky na odgrgnutie... ale podarilo sa nám krásne priberať a tak sa vynúť operácii pažeráka, ktorou nám hrozili ak nebude prospievať... do roka sa mu dovyvýjal pstenec aspoň do takej miery že prestal prúdovo vracať, ale reflux nám zostal...keď v noci spal kyselina mu rozleptala sliznice v dýchacích cestách a to spôsobovalo neustále zápaly horných a následne aj dolných dýchacich ciest... stále len ATB, nemocnice kvôli zápalom priedušiek, inhalovanie.... a nič nepomáhalo...nikto neveril že to je refluxom, každý riešil zníženú imunitu a podobne ☹ kopec liekov do nás pchali a zbytočne ☹ až jeden zlatý lekár na pľúcnom po tom čo pozrel RTG pľúc sa na mňa pozrel a vraví že sme uňho zbytočne... že máme ísť na gastro že malý ma reflux a keď to poriešia tam tak už bude všetko ok... Ja som videla že má stále záhu po určitých jedlách a tie sme vylúčili a sa to zlepšilo ale keď spal stále mu tá kyselina sa vracala...

    Po návšteve Gastra konečne sme mali v karte dg GER a nasadený helicid.. odvtedy sa nám zmenil život. Dieťa je spokojné a usmiate (nieje nervózny a ukričaný), spinkáme lepšie, napapá sa lepšie a celkovo proste je to naše slniečko... som rada že stačilo tak málo a už sme 3/4 roka bez ATB na dýchacie cesty a keď mal aj soplík tak sa to poriešilo sinupretom za 2 dni...

    Ak sa vám čokolvek nezdá navštívne učite Gastro nech na sone dr pozrie v akom stave je pažerák a potom si už doma nastavíte režim aký vam vyhovuje... nebojte všetko sa dá zvládnut a aj ten pregrcaný rok bol náročný, ale je za nami a dá sa to vždy nejako riešiť aby ste uľavili svojmu drobčekovi....

   uff neviem či som napísala niečo čo by vám pomohlo, alebo ani nie...ale aspoň som zas trošku vypísala a utriedila myšlienky o našich malých/veľkých bojoch... keby čokolvek kľudne sa pýtajte odpoviem ak budem vedieť 🙂

prajem pekný deň a čo najmenej grckania vašim ratolestiam 🙂

,,Poď ďalej,“ povedal Boh. ,,Tak ty by si so mnou chcel urobiť interview?“

,,Ak máš čas.“ povedal som.

Boh sa usmial a odpovedal: “Môj čas je večnosť, a preto je ho dosť na všetko.

A na čo sa vlastne chceš spýtať?“

,,Čo ťa na ľuďoch najviac prekvapuje?“

Boh odpovedal: ,,To, že ich nudí byť deťmi a tak sa ponáhľajú, aby dospeli, a keď sú dospelí, zas túžia byť deťmi. Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby zarobili peniaze, a potom utrácajú peniaze za to, aby si dali do poriadku svoje zdravie. Prekvapuje ma, že sa natoľko strachujú o svoju budúcnosť, že zabúdajú na prítomnosť, a tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť, ani pre budúcnosť. Prekvapuje ma, že žijú, akoby nikdy nemali umrieť, a že umierajú , akoby nikdy nežili.“

Boh ma vzal za ruku a chvíľu sme mlčali. Potom som sa spýtal: ,,Čo by si chcel ako rodič naučiť svoje deti?“

Boh sa usmial a povedal: ,,Chcem, aby poznali, že nemôžu nikoho donútiť, aby ich miloval. Môžu len dovoliť, aby ich druhí milovali. Chcem, aby poznali, že najcennejšie nie je to, čo v živote majú, ale koho majú. Chcem, aby poznali, že nie je dobré porovnávať sa s druhými. Každý bude súdený sám za seba, nie preto, že je lepší alebo horší ako iní. Chcem, aby poznali, že trvá len pár sekúnd spôsobiť ľuďom, ktorých milujeme, hlboké rany, ale trvá veľa rokov, kým sa také rany zahoja. Chcem, aby sa naučili odpúšťať, odpúšťať skutkom. Chcem, aby vedeli, že sú ľudia, ktorí ich veľmi milujú, ale ktorí nevedia, ako svoje city vyjadriť. Chcem, aby vedeli, že za peniaze si môžu kúpiť všetko, okrem šťastia. Chcem, aby poznali, že skutočný priateľ je ten, kto o nich všetko vie, a aj tak ich má rád. Chcem, aby poznali, že vždy nestačí, aby im odpustili druhí, ale že oni sami musia odpúšťať.“

Chvíľu som sedel a tešil sa z Božej prítomnosti. Potom som Bohu poďakoval, že si na mňa urobil čas. Poďakoval som mu za všetko, čo pre mňa a moju rodinu robí. A Boh odpovedal: „Kedykoľvek. Som tu dvadsaťštyri hodín denne. Len sa spýtaj a ja ti odpoviem.“

Ľudia zabudnú, čo ste povedali. Ľudia zabudnú, čo ste urobili, ale nikdy nezabudnú, ako sa vedľa vás cítili.

Napadlo vás niekedy premýšľať o tom ako sa vyberajú matky pre postihnuté deti?
Ja si to predstavujem takto:
Boh dáva inštrukcie anjelom a tí si ich zapisujú do ohromnej matriky.
Armstrongová Beth- syn- patrónom bude- Matúš
Forestová Mária- dcéra- patrónkou bude – Cecília
Rutlegová Carrie- dvojčatá- patrónom bude- napr. Gerhart, ten je zvyknutý na málo zbožných ľudí...

Napokon anjelom nadiktuje jedno meno, pri ktorom sa usmeje: „tejto dáme postihnuté dieťa.“Anjel sa zvedavo pýta: „Bože, prečo práve jej, veď je taká šťastná.“
„Práve preto,“ odpovie Boh s úsmevom. „Vari by som mohol zveriť postihnuté dieťa žene, ktorá nepozná radosť? To by bolo kruté.“ „A je trpezlivá?“ pýta sa anjel.
„Nechcem aby bola príliš trpezlivá, inak sa utopí v sebaľútosti a bolesti. Až sa spamätá z tej rany a zármutku, určite to zvládne.“„Ale Pane, myslím že tá žena v teba ani neverí.“
Boh sa usmeje: „Na tom nezáleží. O to sa môžem postarať. Tá žena je dokonalá. Má správnu dávku egoizmu.“ Anjelovi to vyrazilo dych“ „EGOIZMU? Vari je to nejaká cnosť??“ Boh prikývne: „Ak sa z času na čas nedokáže od svojho syna oddeliť, nikdy to nedokáže prežiť. To je žena ktorej požehnám nie celkom dokonalé dieťa. Ešte to nevie, ale budú jej mať čo závidieť. Nikdy nič nebude brať ako samozrejmosť. Žiadny krôčik pre ňu nebude niečím obyčajným. A keď jej dieťa po prvýkrát povie „mama“, bude svedkom zázraku a bude to vedieť. Keď bude svojmu slepému dieťaťu popisovať strom alebo západ slnka, uvidí ho tak ako to dokáže máloktorý človek. Dám jej, aby videla jasne veci, ktoré vidím ja- ľahostajnosť, krutosť, predsudky- a dám jej, aby sa cez ne preniesla. Nikdy nebude sama. Budem po jej boku každú minútu každého dňa jej života, pretože bude vykonávať moju prácu tak neomylne, ako by som to bol ja sám.“
„A kto bude patrónom?“ pýta sa anjel pripravený na zápis do matriky. Boh sa usmial: „Bude jej stačiť zrkadlo.“