Keď vám niečo uniká a pointa to nie je
Sú témy, okolo ktorých sa v dnešnej spoločnosti točia debaty dookola a sme ich už presýtení, ale stále sa obchádzajú tie, ktoré by sa vlastne nemali. Tabuizujú sa ako niečo hnusné, niečo, o čom sa nehovorí, čo nie je v poriadku a vlastne robíme, akoby sa to ani neexistovali. Ale existujú. Jednou z nich je aj téma inkontinencie - úniku moču.
Ten sa medzi ľuďmi vyskytuje v celkom veľkom percente. Stresovou inkontinenciou, čo je druh inkontinencie, keď sa moč uvoľní pri zvýšení tlaku v brušnej dutine, vraj trpí takmer štvrtina populácie SR. Desivé, že? Predstavte si, že každý štvrtý človek, ktorého ste dnes stretli, tento problém pravdepodobne má.
Patríte tiež medzi týchto „vyvolených“? Ak nie, tak si zagratulujte a dúfajte, že po pôrode, alebo po druhom, alebo treťom, alebo proste tom ďalšom, sa do našich radov nepridáte. Ja som to šťastie, žiaľ nemala.
Začalo to nenápadne, nevinne, niekedy po druhom pôrode, keď občas po kýchnutí som pocítila vlhko v nohavičkách. „No nič...," povedala som si, „to sa stáva." Ale keď nepomáhal ani pán Kegel, ani venušine guličky, jednoducho som sa zmierila s tým, že to inak už asi nebude. Cvičenie som síce ešte nevzdala, ale, žiaľ, inkontinenčné vložky sú mojím každodenným spoločníkom, no po dlhých mesiacoch posilňovania panvového dna, už len pri športe - behu, korčuľovaní či jumpingu. (Ak trpíte stresovou inkontinenciou, sú trampolíny smrrrrť.)
Za bežných okolností teda problém nemám, ale pri zvýšenej fyzickej aktivite to jednoducho neovládnem. Predovšetkým pri behu a skákaní. S najväčšou pravdepodobnosťou za to môžu otrasy pri dopade. Našťastie sú na trhu inkontinenčné vložky. Ja som mala možnosť testovať tie od značky Depend. Na prvý pohľad „Amerika v spreji“. Každá pekne zvlášť zabalená, zmestia sa do kozmetickej tašky. Keď vám, napríklad, aj z tašky vypadne, nikomu ani nenapadne, že to nie je vložka menštruačná.
Problém trochu nastáva, keď si vložku prezriete lepšie. Vložky sú (pravdepodobne to tak ale byť aj musia, pretože moč nie je krv a konzistenciu má jednoducho totálne vodovú) hrubšie, než som si predstavovala. Hlavne pri variante mini. Čakala som niečo viac ako intimky, ale bola som trochu sklamaná. To by som asi nejako racionálne bola schopná obhájiť. Problém, ktorý pri týchto vložkách vidím ako zásadný, je absencia krídelok. Vložka totiž pri pohybe drží zle. Pri behu nehovoriac. Roluje sa a raz sa mi zrolovala tak, že som ju mala prilepenú, kde som fakt o to nestála. Na bežné nosenie to ide, ale behať už s ňou nepôjdem. Ak by boli vložky tenké a drobné ako intimky, tak je to v pohode, ale pri daných rozmeroch je to škoda a krídelká chýbajú.
Našťastie, samotná vložka nikde nepreteká a krásne udrží vlhkosť aj zápach, takže pokiaľ práve nebežíte polmaratón, pre tieto potreby určite poslúži. Hoci je hrubšia, neprišla mi nijako extra nepohodlná. Človek si zvykne. Pri tej hrúbke som sa obávala nepriedušnosti, zaparenín, alebo návštevy mojej nerozlučnej parťáčky candidy, ale nič z toho sa nekonalo, za čo majú „Dependky" palec hore. Celkovo je povrch vložiek príjemný v kontakte s pokožkou.
V skratke môžem povedať, že inkontinenčné vložky Depend spĺňajú, čo od tohto typu vložiek možno očakávať, a to: zachytiť vlhkosť a absorbovať zápach. Pridanou hodnotou je, že nedráždia pokožku a sú dostatočne priedušné na to, aby ani vo veľkých horúčavách nespôsobovali problémy v podobe podráždenia, zaparenia či premnoženia kvasiniek tam dole.
Môžem ich odporučiť, hoci sa mi pri športe neosvedčili. Ale vám aj tak prajem, aby ste ich použiť nikdy nemuseli. 🙂
🥐 Francúzsko z Talianska na tanieri. Alebo ako sme testovali croissanty Bauli 🥐
Na začiatok mi dovoľte pár historicko-technicko-jazykových detailov.
Prvý recept na croissant sa datuje do 19. storočia a pochádza vraj z Francúzska. Odtiaľ aj jeho ľúbozvučný názov, ktorý mnoho našincov komolí, ako sa len dá. Prapôvodný návod, ako upiecť tento lahodný rožok z lístkového cesta síce pochádza teda z Paríža, ale traduje sa, že úplne prvé „kroasány" (ako sa má tomuto múčniku správne hovoriť) boli upečené vo Viedni. Pôvodné sladké „rožky" však vzali do rúk práve Francúzski pekári a doviedli ich k dokonalosti. To je vlastne dôvod, prečo ich všetci poznáme pod francúzskym názvom croissant a väčšinou sa nám automaticky spájajú s Eiffelovkou, baretmi a fúzikmi očarujúceho maliara Jeana-Claudea, ktorý maľuje v utešených parížškych uličkách portréty šarmantných dám za zvuku šansónov z romantického staručkého tranzistora.
🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐🥐
No, ale k veci. Do rúk sa nám dostali croissanty, ktoré túto historicko-národnostnú rošádu ešte pekne zamotali. Sú z pekární Bauli, rodinného podniku, ktorý na severe Talianska existuje už od roku 1922. Samú ma prekvapilo, že práve talianskou tradíciou sa budú tieto croissanty pýšiť. Odporúčam prečítať si rodinnú históriu zakladateľov tejto značky, je skutočne zaujímavá.
Ako prvé sme vyskúšali cereálne croissanty s obsahom 7 druhov cereálií a semien. Popravde, bola som z nich na prvýkrát celkom zmätená. Je to asi ten nezvyk, že je v inak vláčnom ceste citiť „chrumkavé kúsky". Popravde, deti veľmi neohúrili. Boli trochu sklamané z malého množstva náplne, ktorá je síce chutná, ale je jej proste na nich málo. Ja za seba môžem povedať, že veľmi na tie náplne nie som, takže mi toto množstvo absolútne vyhovuje. Dokonca aj ten pocit, že človek je „trochu lepšie" sladké pečivo, je fajn. (Prosím prosím, nechajte ma v tomto sladkom naivnom dojme.) Za mňa vedú jednoznačne tie s ovocnou náplňou. Náš tatko si privlastnil vanilkové. Ja všeobecne nie som veľmi vanilková, ale ochutnala som a táto náplň mi vôbec nevadila. Je krémová, nie je príliš prearomatizovaná, avšak na ovocnú marmeládu nemá. Tá je fakt dobrá, hoci možno pre niekoho dosť sladká.
O riadny kus lepšie sú ale klasické necereálne croissanty. Panečku, to som si fakt pochutnala! Sú takmer dokonalé (k dokonalosti im chýba len čerstvosť tých priamo z pece). Nadýchané, vláčne a luxusne voňavé cesto a dokonalé náplne. Marhuľový džem i čokoládový krém sú, ako sa hovorí, nebíčko v papuľke. Ten vanilkový, úplne subjektívne (ako som spomínala, nie som veľmi vanilková), za nimi trochu pokrivkáva.
Samozrejme, hlavní chutnači sa na ne hneď vrhli a v nestráženej chvíľke si uchmatli každý jeden, a ani som sa nenazdala, bolo po nich. A jasné, prišli v zápätí, že chcú ešte a chcela som im podstrčiť konkurenčnú značku, ale to mi neprešlo, proste to ofrfľali s tým, že oni chcú tie nové, lepšie. Takže dôkaz namiesto sľubov. Sú fakt dobré. A keď si ich ohrejete na hriankovači či stolnom grile, od tých čerstvých nemajú vážne ďaleko. Zaujalo ma, že sú vyrobené z materského kvásku, čo je teda ich pridanou hodnotou.
Vzala som „výslužku" aj svojim rodičom a bratovi na ochutnanie. Boli skeptickí, lebo vraj oni croissanty nejedia. No, popravde, môj tatko si vanilkový nachystal hneď aj na raňajky a neprestal o ňom básniť až do nášho odchodu. Takže bude zrejme dobrý. Mamka dala prednosť marhuľovému a bráško si „pošmákol" na čokoládovom. Všetci boli nad mieru spokojní. Takže som spokojná aj ja, že som im rozšírila obzory. Zhodli sa na tom, že konkurenčné značky ich zatiaľ nijak neohúrili, čo je dôvod, prečo ich nekupujú, ale croissanty Bauli si pravdepodobne občas doprajú.
Takže na desiatu, raňajky, ku káve, k čaju, len tak na maškrtenie alebo za odmenu za prinesenú jednotku z písomky z matematiky, môžem vrelo odporučiť.
Plusy:
🥐skvelá chuť
🥐materský kvások
🥐kvalita
🥐podľa tradicnej receptúry
🥐chutná náplň z kvalitných surovín
Mínusy:
🥐v cereálnej verzií málo náplne
🥐sú maličké
🥐dostupné len v niektorých obchodoch
Na záver pár technických detailov. Croissanty Bauli zoženiete v balení po 6 kusov, ak sa vám zažiadajú cereálne a klasické croissanty sú v ponuke v 10-kusových baleniach, ale tiež jednotlivo zabalené v typických fialových obaloch.
