Trochu horší deň

Všetci ich poznáme. Nepýtajú si pozvanie, naopak majú inštinkt  prísť v ten najnevhodnejší moment. 

Dnes sa to začalo nenápadne. Starší Miško dochorľavieva, mladšia Zuzka ochorľavieva. Ja už som si na túto nadväznosť dejov za tie dva roky už celkom zvykla. Dokonca dokážem odhadnúť aj priebeh, trvanie, intenzitu...

Skrátka vyhliadka na dnešné aktivity sa plynule posunula v mojej mysli minimálne o týždeň ďalej. Ale že sa pokazí všetko na čo stiahnem by ma ani nenapadlo. Začalo to nevinnou hrou detí kedy po 5min ticha a kľudu venovaných mojej káve som ich pristihla v detskej izbe "variť polievku" zo všetkých puzzle ktoré vlastnia. Aj som sa chvíľku potešila, že budú mať edukatívnu aktivitu, kým ich všetky potriedia a poskladajú. Ale oni moje potešenie nezdielali a keď som si to nechcela skladať sama, sedela som pri nich ako policajt takmer 2hod. Potriedili, poskladali, upratali, no všetko len kvôli tomu, že som im za to sľúbila kinetický piesok. Odmena teda musela prísť a ja som si znova naivne myslela, že sa ich na chvíľu prakticky zbavím. Veď pri hre s kinetickým pieskom sa už niekoľko krát osvedčili. 

Bavilo ich to presne 5 min, vlastne o minútu dlhšie lebo tu minútu som telefonovala s manželom. Úbohú jednu minútu kým Zuzu zistila, že väčšia sranda ako sa hrať na stole, je hrať sa pod stolom. Ani by pre mňa nebol až taký problém. Zuzka celá od piesku, pohľad mi padol na pančucháče olepené pieskom- nevadí, idem po vysávač kým sa v tom ešte rýpe.

Nečakám odpoveď, ale: Kto mal pre boha vedieť, že za tých 30 sekúnd,  kým prídem po vysávač, ju to prestane baviť. S vysávačom v ruke už počujem Miška z izby kričať "Hej Zuzka! Nebehaj po sedačke, zhodíš mi lego."

Nechcite vedieť ako dlho som to z tej sedačky, koberca, podlahy,  chodby a samozrejeme aj dieťaťa dávala dole. 

Nech žije kinetický piesok, mier!