Každý rok prepadne na základných školách na Slovensku viac ako 10 000 detí.
Výnimkou bol pandemický rok 2020, kedy prepadlo "len" okolo 3000 žiakov. Avšak pandémia si svoju daň stále vyberá. Aktuálny školský rok ukazuje, aké hlboké stopy zanechali zatvorené školy nie len na vedomostnej úrovni žiakov, ale aj ich psychickom zdraví. Takže otázka už teraz znie, koľko detí si bude musieť zopakovať ročník v nasledovnom školskom roku ?
Elena a Maja
Doučujem dve dievčatá z vylúčenej rómskej komunity. Sú to sestry, obe tretiačky. Jedna mala byť štvrtáčkou, ale ako sa mi zahanbene priznala, prepadla. Učíme sa podľa toho, čo práve potrebujú. Moja práca je intuitívna a nesystémová, ale aj tak si myslím, že užitočná. Z jednoduchého dôvodu: aj málo je lepšie ako nič. A tak sa učíme raz o stromoch na vlastivedu, inokedy násobenie a delenie, alebo vybrané slová. Okrem domácich úloh by sme potrebovali pracovať na čitateľskej gramotnosti, komunikačných zručnostiach, učiť sa v širších súvislostiach, možno aj zážitkovou formou. Potrebovali by sme viac času, ktorý z objektívnych príčin nemáme, väčší záujem rodiny a okolia, ja by som ocenila usmernenia a rady od odborníkov, keďže som len dobrovoľníčka - solitérka, bez pedagogického vzdelania. Rada by som Elene účinne vysvetlila, že už nemôže prepadnúť, ináč sa nedostane na strednú školu. Ešte radšej by som to vysvetlila jej mame, no nemyslím si, že to bude považovať za dôležité. Momentálne neviem, "kam skôr skočiť", koho osloviť v prvom, koho v druhom rade..., ako rozbehnúť organizovanú, koncepčnú pomoc, aby sa dievčatám vodilo lepšie. Obe majú chuť sa učiť, úprimný záujem o sebazdokonaľovanie. Učivo zvládajú často krát lepšie, ako môj rovnako starý syn. On je síce dyslektik a dysgrafik, ale dobre mu to myslí a je šikovný. Má chápavých učiteľov, vnímavých rodičov, ktorí sa mu venujú, chodí na krúžky ktoré ho bavia, doma stavia stavebnice, občas hrá počítačové hry, so mnou si večer číta rozprávky na dobrú noc. Elena a Maja (mená sú zmenené) nemajú ani vlastnú izbu, ani stôl a stoličku, kde by sa mohli v pokoji učiť. Sú rady, keď majú čo do žalúdka, keď sa pre ne na zimu nájde teplá bunda. Rodičia sú pologramotní a vzdelávaniu nepripisujú žiadnu hodnotu. Môj syn má jednotky a Elena s Majou neustále oscilujú na hrane - či prejdú, alebo neprejdú... Inteligenciu majú na podobnej úrovni ako môj syn, no štartovaciu čiaru do života úplne odlišnú!
Dnes som dievčatám kúpila gumovacie perá, aby nemali v zošitoch škrtance a zátvorky. Hlavne mladšia Maja ich má neúrekom. Mám podozrenie, že je dysgrafička, rada by som s ňou zašla na pedagogicko - psychologickú poradňu. Lenže nie som jej učiteľka, lekárka, ani zákonná zástupkyňa. Nemám vo svojom okolí vybudovanú dostatočnú podporu, infraštruktúru, ktorá by nám pomohla, aby dievčatá neuviazli v sieti nevzdelanosti, nezamestnanosti, totálnej chudoby. Ale nevzdám sa! Pôjdem za rodičmi a ak budú súhlasiť, zájdeme spolu do poradne, k psychologičke, kam bude treba... avšak o čo ľahšie by sa mi fungovalo s podporou ich pani učiteľky, ich školy. S niekým, kto je autorita a komu rodičia aspoň ako-tak dôverujú. Ja som pre nich stále veľká neznáma...
Pomoc priamo v škole
O čo jednoduchšie by bolo, keby dievčatám pomáhajú dobiehať zameškané učivo priamo v škole. Učitelia možno nemajú čas, ich úväzok a pravidlá im to neumožňujú, ale viem si predstaviť, že by školy angažovali dobrovoľníkov. Tí by absolvovali odbornú prípravu v tej - ktorej škole a deťom by sa venovali v bezpečnom a dobre vybavenom prostredí s tabuľou, učebnými pomôckami, ústredným kúrením, svetlom a toaletami. Za deťmi by nemuseli dochádzať kilometre do osád a get a prácne si hľadať pokojné miesto na učenie. Neboli by vystavení konfrontácii s nebezpečným prostredím, nemuseli by sa báť o svoje zdravie v podmienkach s nižšími hygienickými štandardmi. K dispozícii by mali učiteľské knihy (lebo to nie sú tie isté, aké používajú žiaci) a aj know-how od "skutočných" učiteľov žiakov. A čo je dôležité, do školy sa chodí zväčša päť dní v týždni. Dostatok dobrovoľníkov a vhodne nastavený systém práce by možno dokázal zabezpečiť prípravu detí na všetky dni. Aj v prípade "výpadku" dobrovoľníka, by sa doučovanie nemuselo nutne prerušiť, alebo zastaviť. Existovala by zastupiteľnosť.
Dobrovoľníctvo je "in"
...a ak ho dokážu využívať súkromné firmy, či mimovládne organizácie, prečo nie školy ? Nie v každom meste fungujú neziskovky, ktoré môžu sociálnu pomoc zastrešiť. Nie všade pôsobia o. z.-ká, ktoré sa venujú trebárs pomoci deťom z marginalizovaných skupín. Ale základné školy sú v takmer každom meste a aj väčšej obci. Ak by školy a dobrovoľníci spojili sily, pomohlo by to všetkým zúčastneným. Dobrovoľníci by sa mohli realizovať. Možno by sa medzi nimi našli budúci učitelia, psychológovia, logopédi, sociálni pracovníci. Príprava žiakov by tak predstavovala aj prípravu ich samých. Ak aj nie na budúce povolanie, tak aspoň na rodičovstvo, alebo jednoducho na život ako taký. Deti by získali vzdelanie a učitelia by mali možnosť koordinovať kroky dobrovoľníkov so svojimi tak, aby sa deti neučili iné v škole a iné doma, ale aby vzdelávanie prebiehalo síce variabilne, ale účelovo, v súlade s preberaným učivom v škole, s cieľmi a štandardmi školy. Zároveň by sa prepájali formálne a neformálne typy vzdelávania. Jedno by dopĺňalo druhé.
Okrem toho, v triedach s väčším počtom žiakov nemusí učiteľ vnímať individuálne problémy každého žiaka, najmä nie tie skryté, menej vypuklé. Naopak dobrovoľník, ktorý sa intenzívne venuje jednému - dvom žiakom často a pravidelne, už áno. Ak spozoruje problém, môže ho posunúť ďalej, do rúk odborníkov, z ktorých mnohí sídlia v samotných školách: špeciálnych pedagógov, psychológov, výchovných poradcov. Skrátka, po pomoc netreba chodiť ďaleko.
Elena a Maja by nemuseli čakať na utorky a štvrtky, kedy sa ukážem. Ja by som aj tak prišla, ale spoločný čas by sme trávili ináč. Možno by sme si čítali, alebo debatovali. Išli by sme sa prejsť jesennou prírodou a potom by sme maľovali a otláčali listy na papier. Mohla by som zavolať ich mamu, aby sa pridala a videla, aké sú jej dcéry šikovné. Naše stretnutia by nadobudli úplne nový rozmer.
Musíme si pomôcť navzájom
Viem, že na niektorých základných školách popoludňajšie doučovanie existuje aj teraz. Väčšinou ho realizujú pani vychovávateľky v školských kluboch. Tie sa však musia venovať aj ostatným deťom, ktoré sa nepotrebujú učiť a chcú sa hrať, ísť von, relaxovať. Rozdeľovať pozornosť na toľké strany nie je jednoduché a preto sa asi nedá hovoriť o plnohodnotnom riešení. Určite sa nájdu aj učiteľky a učitelia, ktorí si deti ochotne vezmú po škole do kabinetu a doučujú ich na úkor svojho voľného času. To sú však skôr svetlé výnimky a my dnes bezodkladne potrebujeme účinné riešenia, ktoré zachytia čo najväčšie množstvo detí so slabým prospechom. A ak sa nemáme spoliehať na byrokratický štátny aparát, musíme si pomôcť samy. Navzájom a medzi sebou. A ja si myslím, že práve dobrovoľníctvo je jednou z ciest. Už len preto, že je vo svojej podstate altruistické, že spája dokopy hlavy a teda aj ľudí. Že nič nestojí a pri správnej koordinácii dokáže byť všeobecne prospešné.
Asi by sme boli prekvapení, koľko ľudí v našom okolí by bolo ochotných pomôcť. Možno mnohí z nich len nevidia príležitosti, alebo nevedia ako na to. V našej spoločnosti stále nie je zvykom ponúkať svoje kvality, smelo sa angažovať. To ale neznamená, že ľudia nechcú pomáhať. Takže školy, nebojte sa. Pýtajte sa, hľadajte, máte na to mandát, vybavenie aj prostriedky. A nenechávajte deti prepadávať, skúsme im radšej spoločne pomôcť!
Zaujalo ma tvrdenie, ze dievca “nesmie este raz prepadnut, inak sa nedostane na strednu skolu”. Som ucitelka na ZS, ale nikdy som nepocula o takom pravidle. Nemylis si to nahodou s tym, ze v takom pripade by nemala povinnost nastupit na strednu skolu, pretoze uz bude mat ukoncenu povinnu 10- rocnu skolsku dochadzku? To ale podla mna nevylucuje moznost na SŠ predsa len nastupit, ak bude mat zaujem pokracovat v studiu
@adelusha V zmysle zákona trvá povinná školská dochádzka na Slovensku desať rokov Väčšina detí nastupuje do školy vo veku 6 rokov a povinné vzdelávanie končí vo veku 16 rokov spravidla na niektorej strednej škole. Prepadávajúce deti končia povinnú školskú dochádzku trebárs v 7. alebo 8. ročníku a vypadávajú zo systému bez dosiahnutého základného vzdelania. Ďalej môžu pokračovať len na druhošancovom vzdelávaní na základných (ponúka to minimum škôl na Slovensku), alebo vybraných nižších stredných školách, tzv. dvojročkách. Samozrejme, po ich absolvovaní by teoreticky mohli ísť ďalej, ale v reáli si základné vzdelanie na druhošancových školách doplní len 5% osôb bez základného vzdelania.
Začni písať komentár...