Postcovidový syndróm - agorafóbia

Dovoľte mi podeliť sa s Vami s reálnou skúsenosťou mladého dievčaťa a jej rodičov. Pre citlivosť obsahu som zmenila meno hlavnej protagonistky. 

V posledných mesiacoch, po prekonaní prvej a druhej vlny pandémie, sa na nás v súvislosti s ochorením Covid-19 valia informácie o tzv. postcovidovom syndróme. Mnohí z nás spomenuté ochorenie prekonali a tento syndróm na sebe aj spozorovali. Pred pár dňami som na internete čítala krátky článok, v ktorom viaceré kúpele na Slovensku ohlasujú, že sú pripravené prijať pacientov s postcovidovým syndrómom. Čaká ich balneoterapia ušitá na problémy s ťažkých dýchaním, neutíchajúci bolesťami hlavy, kašľom, bolesťami na hrudi a podobne. Skrátka symptómami, ktorými môžu pacienti trpieť aj niekoľko mesiacov po prekonaní Covidu.

Elena strávila sedem mesiacov na dištančnom vzdelávaní viac-menej v útrobách dvojizbového bytu. Von poriadne nechodila, pretože nemala s kým. Jej kamaráti poodchádzali z internátov domov, do miest svojho bydliska, a ona ostala trčať v tom svojom,  síce študentskom, ale vyprázdnenom rodnom meste. Z kamarátok v meste jej ostali dve – tri. To boli tie, ktoré menej opatrní rodičia púšťali z domu, do covidom ohrozených ulíc. Ostatní ostávali predbežne opatrní a ich deti sa obmedzili na spoločenský život na sociálnych sieťach. Elenu  rodičia von púšťali, nie že by sa nebáli o jej zdravie, ale videli, že v ich dcére sa opäť začína ozývať depresia, s ktorou bojovali pred pár rokmi. Nechceli opäť zažiť vlastné dieťa vo fázach hystérie a apatie, ktoré sa nepredvídateľne striedali ako na bežiacom páse. S Elenou vtedy chodievali stískať kľučky na ambulanciách psychológov, ale aj psychiatrov. 

Napriek tomu, že Elena netrávila čas v totálnej izolácii, na svoju samotu sa sťažovala čoraz viac. Najprv jej vadilo, že je veľa sama doma (rodičia chodili do práce, žiadny home-office v ich prípade nebol možný), potom, že pocit osamelosti ju neopúšťa ani vtedy, keď práve sama doma nie je. Jej rodičia, aj keď sa jej snažili venovať v čo najväčšej možnej miere, prirodzene nedokázali suplovať aj role spolužiakov, učiteľov, partiu kamošov. Snažili sa ako vedeli a ona to oceňovala, racionálne chápala, čo sa okolo nej deje a prečo musí ostať doma, no emocionálne strádala za hranicu únosnosti. 

 Elenu Covid zastihol v najmenej vhodnej chvíli. V prvom ročníku na strednej škole. Ledva stihla spoznať svojich spolužiakov a učiteľov a už sedela doma. Presnejšie, od 12. októbra. Prečkala jeseň, Vianoce, Nový rok a aj väčšiu časť jari. No nevedela čakať v pokoji, s rozvahou. Zamerala sa na sledovanie denných správ o situácii s Covidom a aj v čase, keď to už hádam nikoho „nebavilo“ a všetci sme poľavili, ona stále sledovala štatistiky, výhľady a prognózy, počúvala odborníkov a aj laickú verejnosť. Jej svet sa zúžil výlučne na „koronaproblém“. Zaťažovala ním svoju rodinu a najmä seba. Denno-denne, v nekončiacom rutinnom kolobehu. Večer zaspávala rozrušená z negatívnych správ, navyše si v sebe vypestovala presvedčenie, že dobre už nebude. Znamenalo to, že každú, aspoň čiastočne pozitívnu informáciu dokázala prevrátiť na ruby a na jeden dobrý dôvod nájsť aspoň desať zlých. Bolo to niečo ako príklad s poloplným alebo poloprázdnym pohárom. Záleží od uhla pohľadu. U nej bol samozrejme permanentne poloprázdny. Nespavosť, sebaľútosť, smútok a psychické vyčerpanie zaviedlo Elenu nevyhnutne späť do ambulancie psychiatra. 

 „Elena trpí úzkosťou a rozvinula sa u nej agorafóbia“, znel verdikt lekára. Jej mama si najprv myslela, že zle počuje. Agorafóbia ? „Nie je to strach z otvorených priestranstiev ?“, spýtala sa mama lekára. „Je to strach z otvorených priestranstiev, ale aj z opustenia, zo zanechania“, vysvetlil doktor. Eleninej ame to začalo dávať zmysel. 

 Agorafóbia patrí medzi úzkostné poruchy (fóbie), ktoré postihujú dva krát viac žien ako mužov. Zároveň najviac kulminujú u dospievajúcej mládeže. Človek, v tomto prípade dieťa, trpí nie len úzkosťou zo samotnej veci/situácie, ktorá mu fóbiu spôsobuje, ale aj tzv. očakávajúcou úzkosťou. Tá predstavuje čakanie na situáciu, ktorá úzkosť spúšťa. Už samotné čakanie je však veľmi úzkostné. Aj preto sa Elena cítila zle aj vtedy, keď nebola sama, dokonca aj vtedy, keď obklopená ľuďmi ktorých má rada strávila celý ! Rodičia si spočiatku mysleli, že Elena asi sama nevie čo chce, že je asi nevďačná, keď sa sťažuje ešte aj vtedy, keď na to nemá dôvod. Bolo ťažké identifikovať príčiny jej správania v hustej džungli nepredvídateľných nálad a emócií.

 Pre fóbiu je typické, že okrem psychických ťažkostí prináša aj celý rad ťažkostí fyzických. Elenini rodičia postupne prišli na to, prečo sa ich dcére neovládateľne trasú ruky, prečo sa nadmieru potí, prečo trpí nevoľnosťami, prečo je stále nevyspatá napriek tomu, že spí veľa. Samozrejme pred návštevou psychiatra pobehali asi pol tucta iných lekárov. Zvolili prístup vylučovacej metódy: Elena absolvovala EKG, aj CT-čko, ortopéda, kožného lekára,  opakovane sa ocitla u neurológa. Žiaden zo špecialistov nenašiel v jej prípade nijakú odchýlku od normy, rozumej chorobu – ani len v zárodku. Psychiater teda uzavrel jej vlečúci sa „prípad“ konečnou diagnózou. Samozrejme, určením diagnózy to celé nekončí, ale otázka je, a to sa dostávame k merítku tohto článku: čo s tým ? 

Fóbie a úzkosti patria do portfólia pomerne často sa vyskytujúcich psychických chorôb. Vyžadujú si tak, ako to už pri psychických problémoch býva, dlhodobý prístup, či už formou terapií, edukácie, zmenou životného štýlu (napr. šport je skvelým zdrojom endorfínov), alebo v ťažších prípadoch aj medikamentóznu liečbu. Slovensko trpí posledné roky nedostatkom pedopsychiatrov, resp. nárastom detských (ale aj dospelých) pacientov s psychickými ochoreniami. Niekedy je ťažké dostať sa k lekárovi dostatočne včas. Inokedy len nevieme zvoliť správny postup, vyhľadať pomoc v tých „správnych dverách“. Osveta ohľadom duševného zdravia je na Slovensku stále pomerne slabá, u väčšinovej spoločnosti prevládajú negatívne a nepravdivé  predstavy o duševných poruchách. Ich význam sa stigmatizuje a pacienti preto neraz bojujú so svojimi problémami sami, v tajnosti, často krát neodborne, svojpomocne. Nikto by totiž nechcel, aby naňho ukazovali prstom, aby ho jeho ochorenie sprevádzalo verejným životom ako osudové znamenie vypálené na čele. 

Poďme sa preto rozprávať o postcovidom syndróme aj ináč, hľadajme riešenia a pomoc pre týchto ľudí, lebo myslím, že ich (aj po pandémii) nie je málo. Iste aj každý z vás by vo svojom okolí našiel aspoň jeden takýto prípad. Podajme pomocnú ruku a nedémonizujme psychické poruchy ani psychiatriu ako vedu. Je to zdravotná starostlivosť ako každá iná. Nikdy nevieme, či sa pandémia opäť nezopakuje a ak aj náhodou nie práve táto, vždy môže prísť iná. Preto by sme mali byť pripravení a to nie len naskladnenými antigénovými testami a respirátormi, ale aj dostupnou, adresnou a efektívnou pomocou v oblasti duševného zdravia. Lebo v prípade postcovidových psychických následkoch môžeme s istotou povedať, že zväčša pretrvávajú aj vtedy, keď už samotnej pandémie niet.