Môjmu dieťaťu sa nedarí v škole, navyše je asi hyperaktívne. Čo s tým ?

Dovoľte mi podeliť sa s vami o moju osobnú skúsenosť. 

Syn sa mi narodil v 35 týždni. Mal bežné problémy predčasne narodeného dieťaťa. Nemocnicu sme opúšťali po dva a pol týždni. Pani doktorka mi vtedy povedala pamätnú vetu: "Nebojte sa, bude v poriadku, oni (predčasniatka) sú deti ako všetky iné, len je o nich možno trochu viac počuť keď podrastú". Pravdivosť tejto vety si overujem v praxi dodnes...

Od začiatku som mala pocit, že je mimoriadne aktívny, pohyblivý, vnímavý. Porovnávala som ho s jeho staršou sestrou (porovnávať sa vraj nemá, ale ruku na srdce, kto z nás sa tomu dokáže dôsledne vyhnúť ?). A hoci je zväčša každé dieťa iné, niektoré rozdiely boli u tých mojich markantné, bez zjavného dôvodu. Tak napríklad kuriózny úraz môjho syna, keď sa ako päť mesačný rozhojdal pripútaný vo "vajíčku", prevrátil ho silou vlastnej váhy a tvárou dopadol na zem. Z výšky kuchynského stola. Viem, je to moja chyba. Nemala som ho klásť na stôl a nemala som ho spúšťať z očí. Ani na chvíľu. Keď som na pohotovosti vystrašená, zahanbená, s pocitom nesmiernej viny vysvetľovala, že som ho len chcela mať vo výške očí, kým som varila, a stratila som zo zreteľa jeho pohyblivosť, doktor len krútil nesúhlasne hlavou. Potom ležiacemu bábätku podal prst. Syn ihneď zareagoval, pevne ho chytil, pritiahol k sebe a švihom sa posadil. Doktor aj so sestrou otvorili doširoka oči a pozreli na mňa spýtavo. "Veď som vám hovorila", hlesla som rozpačito. 

Podobných príhod, a aj úrazových, sme mali žiaľ viac aj neskôr. Nieže by sme na neho nedávali pozor. Syn bol mimoriadne vynaliezavý. Nemal ani dva roky, keď si vedel pomocou príborového nožíka vybrať zo zásuvky bezpečnostnú poistku. Bolo potrebné mať oči aj na zadku, ako sa hovorí. Samozrejme, to sa vždy nedá. Aj preto tie rozbité kolená, odreté čelo, škrabance a modriny. Pocity viny a strachu u nás rodičov, no a popravde, potom už aj zvyk a konštatovanie, že náš chlapec je proste taký...

 Bol manuálne veľmi zručný, čo mu ostalo dodnes. Vo veku osem rokov dokáže sám rozložiť oheň, zapojiť čerpadlo a prečerpať vodu, rozumie princípom murovania, betónovania, klampiarskym prácam, vie, čo sú elektrické obvody, ako fungujú žľaby, odtoky, kanalizácia. Otcovu sadu náradia má dávno preskúmanú, zväčša s ňou vie aj narábať.  Baví ho práca s drevom. Všetci obdivujú jeho technické myslenie a schopnosti. Je toho veľa a zároveň je to všetko. Všetko v tom zmysle, že nič iné ho už nezaujíma. A to doslova.

Počítať, písať a čítať sú tri veľké problémy. Presne v tomto poradí ako som ich vymenovala, od najmenej, po najviac závažný. V čítaní je na úrovni prváka, stále sa boríme so  slabikovaním. Ak aj technicky text prečíta správne, nerozumie jeho významu. Príbehy pritom zbožňuje. Nejeden večer trávime pri knižke. Predčítavam ale ja. On je poslucháč. Píše ako počuje, nevníma rozlišovacie znamienka, písmo sa pohybuje niekde na úrovni (ne)čitateľnosti. Krasopis je pre nás veľká neznáma. Málokedy počuje na konci vety otáznik, alebo výkričník. Všetky vety sú pre neho oznamovacie. Nevie, kde má veta začiatok a kde koniec, napriek tomu, že každá začína veľkým písmenom a končí interpunkčným znamienkom. Aby som nezabudla na podstatnú informáciu - syn je druhák na klasickej základnej škole. 

Jeho hyperaktivitu sme "rozlúskli" u pani psychologičky, "na papieri" sme to dostali od pani psychiatričky. Ponúkla nám lieky. nad ktorými sme s manželom z počiatku ohŕňali nosom. Náš syn predsa nepotrebuje psychiatrické lieky ! Keď nám pani doktorka bližšie vysvetlila, na akom princípe fungujú, že nespôsobujú zmeny vedomia, nie sú návykové a majú minimum vedľajších účinkov, prijali sme ich. A myslím, že sme urobili dobre. Nie som lekár, chemik, ani biológ a preto to vysvetlím polopatisticky: Ak telu chýba vitamín B  alebo D, zvykneme si ho dopĺňať v podobe výživových doplnkov. Ak niektoré látky (hormóny, neurotransmitéri...) chýbajú mozgu, tiež je potrebné ich doplniť, naštartovať. A na to slúžia uvedené lieky. Tak ako auto nenaštartuje bez benzínu, tak sa vaše dieťa nezbaví prejavov úzkosti, impulzivity a agresivity, ak jeho mozog stráda niektorý z dôležitých hormónov. Serotonín, dopamín, melatonín, alebo iné. 

Aby to nebolo jednoduché, stále sme nevyriešili problémy s učením. Síce sme už mali vodítko a tušili sme možné príčiny, no stále sme bojovali. Náš problém s učením mal dve roviny: nechuť učenia sa v škole a problémy so zvládaním učiva. Zámerne píšem o nechuti učiť sa v škole, a nie o odporu k učeniu ako takému, pretože v skutočnosti je náš syn veľmi zvedavý. A kto je zvedavý, veľa sa pýta. A kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Rozdiel je len v tom, že mu nevonia inštitucionalizované učenie. On sa učí živelne, za pochodu, v terénne a názorne. Viac inklinuje k praxi, ako k teórii. Nie je hlúpy, ani zaostalý. A napriek tomu v škole zaostáva(l). Problém nám pomáha riešiť pani špeciálna pedagogička. Našli sme ju cez pani psychologičku v pedagogicko-psychologickej poradni. Zdá sa vám, že sme sa až príliš nachodili od dverí k dverám ? Môžem vás ale ubezpečiť, že to stojí za to a má to svoje opodstatnenie. Psychológ, špeciálny pedagóg a ak je to potrebné aj psychiater vám poradia každý zo svojho uhla pohľadu. Nazrú na problém z odlišných perspektív a predsa vám pomôžu doplniť čriepky do mozaiky. A nakoniec vám to v celosti konečne dáva zmysel. 

Z pedagogicko-psychologickej poradne sme sa vrátili do školy s odporúčaním pre školu, pani triednu učiteľku a ostatných vyučujúcich. Deti s poruchami učenia si vyžadujú špeciálny prístup. Pedagogicko-psychologická poradňa ho pre Vaše dieťa vypracuje na mieru. Náš syn získal asistentku, ktorá sa pre neho stala nenahraditeľnou spoločníčkou, na ceste džungľou vzdelávania. Stráži jeho pozornosť, vytvára mu podmienky, aby nebol rušený, keďže takéto deti sa vyrušiť nechajú často a aj celkom radi 🙂 Pomáha mu s porozumením textu, kým sa on borí so samotným čítaním. Opraví ho, ak z nepozornosti namiesto sčítania odčíta. Pani učiteľka prehodnotila nároky na jeho výkon, prihliadnuc na jeho hendikep. Dnes sa náš syn necíti byť "sprostučký", ako nám sám často hovorieval. Nie je porovnávaní s inými deťmi, má dobré známky, ktoré nie sú protekčné, ako by možno povedali zlé jazyky, ale sú naopak férové - zohľadňujú jeho možnosti a hendikep. Nie je to o výhodách, je to o nastavení. Je to o produktivite, o podnetnom prostredí pre naše deti, ktoré ich nebude ubíjať, ale rozvíjať. 

 O ADHD a aj poruchách učenia existuje celý rad odbornej literatúry. Aj keď ide o časté diagnózy a poruchy, stále nie sú celkom prebádané a najmä, naša spoločnosť nie je na ich prijatie stále celkom vyzretá. Vidíme to na mnohých školách a aj v mnohých rodinách. Kamarátka sa ma raz spýtala, či si myslím, že je to fér voči ostatným, aby mal môj syn v škole na písaní a čítaní výhody. Spýtala som sa jej protiotázkou, či si myslí, že by bolo fér voči ostatným, aby môj syn cvičil na telesnej, ak by mal zlomenú nohu...

 Ak ste sa viac či menej našli v tomto príbehu, prosím neváhajte vyhľadať pomoc. Pretože: 1) Vaše dieťa pravdepodobne trpí za niečo, za čo nemôže. 2) Existuje spôsob, ako mu pomôcť 3) Potrebuje vedieť, že ste s ním, že mu veríte a podporujete ho. Že ho milujete takého, aký je. A to je dôležitejšie než to, či nosí domov jednotky alebo štvorky. Lebo ak aj z ADHD vyrastie a školou nejako prepláva, nikdy nezabudne na to, či bolo so svojimi problémami osamelé, alebo pri ňom niekto stál!