Dovoľme svojim deťom kamarátiť sa s rómskymi deťmi z osady !

Prečo ? Najjednoduchšie by bolo povedať: Pretože sú to deti ako každé iné; pretože segregácia je zlá; pretože každé dieťa si zaslúži kamaráta a podobne. Rozmeňme si to teda na drobné:

 ...pretože sú to deti, ako každé iné !

Naozaj ? Podľa mňa áno, aj nie. Deti, ktoré sa ešte stále často stretávajú s namiereným ukazovákom  a označením „cigáň“,  sa  nemôžu cítiť byť súčasťou väčšinovej spoločnosti. Mimochodom to platí aj pre iné skupiny detí a vôbec ľudí, ktorí vytŕčajú z davu, rozumej rovnakosti. Deti, ktoré vyrastajú v sociálnom provizóriu, na periférii mesta, v osade, skrátka niekde, kde noha nás ostatných vstúpi len omylom, nemôžu byť ako „tie naše“. Tie naše si ráno sadajú k  bohato prestretému stolu (áno, pre deti z osady sú aj chlebík so šunkou a zeleninou bohatými raňajkami), obliekajú sa do vypratých a ožehlených vecí, navštevujú školu s plne vybavenou školskou taškou, potom idú na krúžky od výmyslu sveta, pohrajú sa s hračkami, opäť k prestretému stolu, a nakoniec si líhajú do ustlaných, voňavých perín. Tie druhé to doma väčšinou mávajú.... skrátka ináč. 

Lenže toto nemá byť rozprava o tom, ako sa my máme dobre a oni zle. Jasné, že všetci Rómovia, ani tí v osade, na tom nie sú rovnako. Aj medzi nimi sa nájdu deti umyté aj špinavé, hladné aj najedené, ľudia takí, čo žijú usporiadane a aj takí, čo žijú živelne, slušní a aj kriminálnici. Lenže dávame na misky váh toto všetko, keď nám naše dieťa zahlási, že jeho najlepší kamarát v škole je Róm? Nezasvieti nám v hlave automaticky kontrolka, signalizujúca nebezpečenstvo ? Necítime vnútorne, že naše deti sú predurčené na kamarátstva s vyšším sociálnym a ekonomickým statusom ? Tak ako by si mnohí rodičia nesadli do hrdzavej Felície, tak by nechceli, aby sa ich deti kamarátili s Rómami.  Je to totiž aj vec nášho ega a spoločenského postavenia. 

 Niekto by mohol namietať, že ide skôr o to, čo dokáže môjmu dieťaťu priniesť kamarátstvo so sociálne „podvyživeným“ dieťaťom (?) O čom sa budú spolu rozprávať ? Čo budú spolu robiť ? Veď to dieťa nechodí na žiadne krúžky, ledva vie písať, čítať, nemá hygienické návyky. Čo ak to moje stiahne so sebou... ?! Môj syn takých kamarátov má. Zoznámil sa s nimi v škole, neskôr zistil, že bývajú v osade za mestom a čiastočne mu došlo, že žijú asi ináč ako my. Bola mu sympatická živelnosť dvoch okatých chlapcov, asi aj to, že si z ničoho nerobili ťažkú hlavu (možno len naoko). Pre môjho, trochu bojazlivého a svedomitého chlapca, to bola príjemná zmena, niečo ako čerstvý vietor do plachiet. Keďže doma nekategorizujeme ľudí na cigáňov a necigáňov, z počiatku celkom nepochopil, prečo majú inú farbu pleti. Doma zahlásil: „Mama, my máme v škole černochov!“. S manželom sme sa zasmiali. 

 A to bola chyba. Nebolo by asi vhodnejšej príležitosti, ako mu vysvetliť, že sú to Rómovia, že sa od nás odlišujú farbou pleti, že majú trochu iné zvyky, dokonca jazyk, že niektorí z nich žijú ináč, ako my. V záujme stopky rasovým predsudkom sme sa ale tvárili, že o nič nejde, sú predsa ako my a tým to hasne. Ale to je rovnako chybný prístup, ako keď niekoho napochytro onálepkujeme slovom cigáň, so všetkými zaužívanými, negatívnymi konotáciami, ktoré toto slovo obnáša. Synovi to nešlo do hlavy. Nevypytoval sa, takže sme si to uvedomili až neskôr, keď pre zmenu jedného dňa vyhlásil: „Cigáni smrdia a sú sprostí“. S mužom sme otvorili ústa do korán a zasekli sa každý vo svojom pol slove. Zmohli sme sa len na pokarhanie: „Také niečo nechceme viac z tvojich úst počuť!“. Syn nechápal čo zlé povedal, veď to v škole hovoria skoro všetci. „Vieš, že aj tvoji kamaráti sú Cigáni, respektíve Rómovia?“, dodala som. Syn mi neveril. 

V noci som nemohla zaspať. Bolo pre mňa ťažké prijať, že môj syn, ináč citlivý a dobrý chlapec, sa vezie na vlne rasistických skratiek. Lenže vplyv kolektívu je silný a deti sú ako špongia. Nasávajú nekriticky čo sa im podsúva. Nebola to jeho chyba. Bola to chyba nás, jeho rodičov. Na ďalší deň sa s mužom rozhodli dať veci do poriadku a synovi sme vysvetlili, ako to s tými Rómami asi je. A vysvetľujeme dodnes, lebo raz nestačí. 

 ...pretože segregácia je zlá !

 Áno, s tým súhlasím. Deti v našej škole segregované nie sú. Sú ale segregované v živote, napríklad tým, že bývajú za mestom. Nemajú prístup k detským ihriskám a nechodia s rodičmi na zmrzlinu, na námestie, do parku. My cez ich osadu chodievame pomerne často, pretože tadiaľ vedie hlavná cesta. Syn mi raz povedal: „Tu by som chcel bývať!“. Prekvapene som zvolala: „PREČO?!!“. Pozrel na mňa štýlom, že je to predsa jasné: „Oni sú stále vonku. Vyjdú z domov a sú vonku, pri lese, pri jazere, pri lúke. Nemusia nikam inam chodiť, majú to rovno pod nosom!“. Aha, takto som sa na to nepozrela.
Áno, majú „cvik“, to sa musí nechať, tieto deti trávia celé dni vonku, sú zvyknuté na rozmary počasia, vedia kde čo rastie, kde nazbierať trnky, šípky, maliny, kde zohnať dobré drevo, ako rozrobiť oheň. Veci, ktoré bavia aj môjho syna. Aj preto právom svojich kamarátov v škole obdivuje. Vydržia hrať dlho futbal, sú zruční, skvelí parťáci na pobyt vonku. V lete by som chcela ísť ako dobrovoľník do osady pomáhať. Ak sa mi to podarí, syna beriem určite so sebou. Myslím, že s kamarátmi tam zažije kopec skvelých zážitkov!

 ...pretože každé dieťa si zaslúži kamaráta !

Určite áno. A ešte by som dodala, že je dobré, keď si dieťa vyberá kamaráta aspoň čiastočne samo a nerobí to za neho rodič. Iste, deti treba usmerňovať, poradiť im, no aj oni majú svoj rozum a potrebujú rozvíjať svoje sociálne zručnosti a aj to, čím sa pri výbere kamarátov riadime všetci – inštinkt na ľudí. 

Človek je sociálna bytosť, chce a musí byť súčasťou spoločenstva, aby žil a aby prežil. Samozrejme, žije v rôznych väčších, či menších spoločenstvách paralelne, v štáte a meste, ale aj v rodine, v škole, v kruhu priateľov. Je fajn, keď medzi týmito spoločenstvami existujú premisy, keď sa vzájomne prelínajú a spolu súvisia. Keď hovoriť doma o priateľoch nie je tabu, keď si deti môžu kamarátov pozvať domov na návštevu, keď môžu spolužiakov zoznámiť s inými kamarátmi zo svojho sídliska, keď ich rodičia o nich vedia. Potrebujú to naše deti a potrebujú to aj tie rómske, z osád. 

Jeden z nich opravil môjmu synovi bicykel. Viac menej holými rukami. Dokázal to, pretože je naučený vedieť sa vynájsť, ako to už u ľudí v núdzi chodí. Naučil ho pískať si na liste trávy. Môj mu na oplátku požičal kriedy a on na školskom dvore namaľoval neskutočne farebný svet jeho -  pre nás šedej -  každodennosti. Nechcem romantizovať toto priateľstvo, ani postavenie a život Rómov. Viem, že to nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. A jednoduché nie je ani naše vzájomné súžitie, pretože obe strany zväčša  trpíme pocitmi krivdy, doplácania na tých druhých, cítime sa byť navzájom oklamaní, zneužití, nedôverujeme si. No neprenášajme tieto toxické pocity a názory aj na naše deti. Oni sú nová generácia a bolo by dobré, keby dostali šancu vykročiť z tieňa stereotypov vlastných rodičov. Potom budú možno jedného dňa schopné riešiť tieto problémy od čistého stola. Nateraz pre môjho syna jeho kamaráti už nie sú černosi, ani cigáni, ale majú svoje mená: Dávid a Adam. A to je dobrý začiatok.