Dovolenka 2022: turizmus "s ľudskou tvárou"

Banská Štiavnica je must have tohtoročnej dovolenkovej sezóny. Keď tak nad tým premýšľam, bola ňou už aj minulý rok a rok predtým taktiež. Pandémia koronavírusu ju postihla tak, ako iné turisticky vyhľadávané lokality. Na čas bolo prázdnejšie v obchodoch,  kaviarňach aj v uliciach, ale chýbajúce kapacity v podobe zahraničných turistov (kvôli lockdownom naprieč Európou a svetom) rýchlo naplnili „naši“. Slovákov v Štiavnici teda bolo stále dosť, ba i viac ako po roky minulé.

Štiavnica, hrdiaca sa prívlastkami slovenská aj svetová je v hľadáčiku mnohých cestovateľov. Navštevujú ju zaľúbené páry, rodiny s deťmi a bežné sú aj autobusy plné dôchodcov, ktorí mesto brázdia zväčša v organizovaných zájazdoch. Štiavnica (ak aj niekedy patrila) už dávno nepatrí len Štiavničanom !

Ani ja nie som rodená Štiavničanka. Ale pamätám si, že ešte pred desiatimi rokmi bola Štiavnica relatívne pokojné mesto. Samozrejme, už vtedy sa operovalo pojmami „v sezóne“ a „mimo sezóny“. Dnes už ale tieto výrazy strácajú na váhe. Štiavnica uviazla v jednej nekonečnej sezóne.  V minulosti prinášali mimosezónne jesene a jari síce nižšie tržby miestnym prevádzkovateľom a obchodníkom, ale zase väčší pokoj domácim obyvateľom. Ja osobne som vždy mala na Štiavnici najradšej jesennú melanchóliu šíriacu sa komínmi územčistých baníckych domcov v kopcoch. Alebo farebné scenérie na Červenej studni a  v Kysihýbli. Tyrkysová voda na Vodárenskej (názov tajchu), ako aj tisícky horiacich sviečok počas Dušičiek na úctyhodných dvanástich cintorínoch mesta. Ale najmä liečivé ticho a poloprázdno v uliciach. Iste, október ani november štatisticky nikdy nedobehnú júl a august, ale spomenuté poloprázdno mizne ako zimné snehy. Pre nás, čo bývame v meste to nie je práve najpríjemnejšia skutočnosť. 

Turisti nám pripadajú ako bezprizorní mimozemšťania. S natiahnutými krkmi a s mobilom v ruke motajú sa po meste, snažiac sa zachytiť poklady štiavnickej večnosti aj každodennosti. Hneváme sa, keď nás na chodníkoch brzdia telá anonymného davu a nebaví nás dookola verklíkovať: „Pardón“ a „Dovolíte prosím“ ??? V reštauráciách čakáme na obsluhu trištvrte hodinu, vadí nám, keď v samoobsluhe nedostať už ani rožky, lebo ich vykúpili chalupári, alebo keď nemáme popoludní voľné miesto v našej obľúbenej kaviarni. Vyrušuje nás zvuk motorov stoviek áut, ktoré sa rinú do mesta nerešpektujúc dopravné obmedzenia. A hákliví sme aj na hlučné noci, keď sa podgurážení 20+ vracajú z podnikov na svoje ubytovania. Iste, aj my, Štiavničania máme autá, chceme jesť zmrzlinu, občas si niečo odfotíme, chodíme sa kúpať na tajchy a niekedy sa domov vraciame s rukou hore. To nie je problém. Problém je to vtedy, keď je ročný stav navýšený o 5000 % !. Len pre obraz: v Správe o stave mesta ešte za rok 2020 I. Kuhn z OOCR Región Banská Štiavnica konštatuje, že: „...medziročný nárast počtu turistov a ubytovaných návštevníkov mesta v posledných rokoch sa pohyboval medzi 15 – 20%“ a že: „ ročne mesto navštívi pol milióna turistov, ktorí v meste nechajú okolo 12 miliónov €“. Na jednej strane tu teda máme nevídaný záujem o naše mesto, ktorým sa radi a hrdo pochválime pri každej možnej príležitosti, na strane druhej, nárast ľudí v uliciach mesto doslovne upcháva a zabraňuje prietoku našej každodennosti. Turisti prinášajú do mesta nemalé peniaze. Žijú z nich predajcovia tovarov, prevádzkovatelia služieb a v konečnom dôsledku aj obyvatelia mesta. Platí ale aj to, že tým pádom máme viac odpadkov, obitých obrubníkov, vyjazdených ciest a poškodených lavičiek. 

Ja s rodinou už dávno netrávim víkendy v našom meste. Naše zákutia, miesta kam sme chodili radi pre ich magický pokoj, sú dnes vykričanými estrádami. Navyše, mnohí návštevníci si pobyt v chránenej krajinnej oblasti vysvetľujú rôzne. Už sme stretli takých, čo pri tajchoch hlučne žúrovali, odpadky hromadili popri dekách a stanoch, vykrikovali, púšťali si hlasnú hudbu, vo vode sa prevážali na nafukovačkách rozmermi vhodných skôr do „nekonečných“ vôd Jadranu. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu – nemyslím si, že všetci domáci sú kultivovaní a všetci turisti sú „zvieratá“. Na oboch stranách sa nájdu takí, aj onakí. Faktom však je, že kým turisti odídu, my tu ostávame a preto sme sa svoj životný priestor citliví.  

Pre mňa z toho plynie isté ponaučenie. V Štiavnici som občan mesta, ale všade inde som „na návšteve“. Takže keď sa pre zmenu ja ocitám v pozícii turistu, snažím sa byť ohľaduplnejšia voči ostatným ľuďom a najmä voči domácim. Využívam mestskú dopravu, ktorá predstavuje racionálne riešenie v regiónoch, ktoré trpia premotorizovaním. V neposlednom rade, je to tiež ekologické. Ak už idem vlastnou dopravou, nevyhľadávam miesta, kde sa dá parkovať zadarmo. Nie je to fér voči obyvateľom, ktorí musia „prekračovať“ moje auto na najnevhodnejších miestach (aj keď mne sa také nevhodné zdať nemusia), ani voči scenérii krajiny, ani voči rozpočtu mesta, ktoré navštevujem (avšak do jeho rozpočtu prispieť nechcem?). Keď kráčam po ulici, upozorňujem svoje deti, aby sa držali pokope a nezaberali celú šírku chodníka len pre seba. Okolo nás sú aj iní, ktorí sa možno ponáhľajú do práce alebo domov k svojim rodinám. Obaly z keksíkov a prázdne plastové fľaše nosím v ruksaku a recyklujem ich aj keď nie som doma. Ak sa niekto fotí, počkám a netlačím sa mu do záberu. Ak majú v obchode posledných desať rožkov, vezmem len štyri, hoci by sme zjedli aj všetky. 

Ako turisti sme s rodinou naposledy bývali v apartmáne v bytovom dome v centre Budapešti.  Ani by ma nenapadlo žúrovať, či púšťať si hlasno hudbu v dome,  v ktorom aj keď len na týždeň, ale predsa, spolunažívam s ďalšími susedmi - aj stálymi obyvateľmi. A musela sa s tým zmieriť aj moja dospievajúca dcéra. 

Takže na záver moja výzva znie: buďme ohľaduplní a všade kam prídeme správajme sa tak, akoby sme tam žili. Akoby náš príchod nemal jasne stanovený odchod, akoby sme sa ocitli na miestach, kde chceme študovať, pracovať, spať a oddychovať a vychovávať deti. A možno sa napodiv aj my sami potom budeme cítiť na našich dovolenkách lepšie. 

Znenie článku