Čo (dať) čítať deťom ?

Prvá kniha od Roalda Dahla, ktorú som kúpila mojej dcére pred pár rokmi, niesla názov Zázračný prst. Išlo o vydanie z roku 2002, z vydavateľstva Enigma. Dcéra ju dostala na Vianoce pod stromček a prečítala ju na jeden hlt. Mala osem rokov a moja misia zažať v nej svetielko náruživej čitateľky bola úspešne zahájená.

 O pár rokov neskôr som si Čarovný prst prečítala aj ja. Presnejšie, čítala som ho môjmu, ešte samostatne nečítajúcemu, skoro sedemročnému synovi. Výborne sme sa zabávali. Kniha je pútavá, príbeh je jednoduchý a akosi zdravo drsný. Že drsný ? K tomu sa ešte vrátim. Rada by som zdôraznila, že Dahlove knihy sú vizuálne čisté, nehýria všetkými možnými farbami a miliónmi obrázkov, čo je len dobre. Malí čitatelia sa tak ľahko vyhnú rušivým elementom. Okrem toho, aj veľkosť písma je určená pre menších čitateľov. Aj preto je označenie knihy: „vhodná na prvé samostatné čítanie“ svätosvätou pravdou. Verím, že z novšieho vydania z roku 2020, s obrázkami od dvorného ilustrátora autora, Qentina Blake-a, budete rovnako spokojní. Ak teda chcete svoje dieťa motivovať k čítaniu, výberom tejto knihy určite nespravíte chybný krok.

 Od Zázračného prsta sa naša čitateľská jazda s Roaldom Dahlom rozbehla ako po masle. Nasledovali: Jurov zázračný liek, Jakub a obrovská broskyňa, „Kamoš obor, Akčan Tyrok, Hastrošovci. Niečo čítala dcéra sama, niečo som jej predčítavala ja. Bavilo nás to obe. Podobne ako pri Zázračnom prste, išlo o viac – menej útle dielka. Vystupuje v nich málo postáv, dej je kontinuálny, bez zbytočných odbočiek, a aj preto je prehľadný. Čitateľ ostáva bez väčšej námahy stále „v obraze“, ľahko preniká do sveta postáv, čoskoro sa stáva súčasťou ich sveta a všetko prežíva s nimi. K teleportu do útrob Dahlovského sveta určite dopomáha aj svieži, briskný jazyk. Týmto patrí vďaka aj prekladateľom.

  Neviem ako vy, ale niekedy sa stretávam, najmä v súčasnej slovenskej literatúre pre deti, s komplikovaným jazykom. S výrazmi, ktoré patria skôr do beletrie pre mládež alebo dospelých, pretože deti im nerozumejú a ich význam im uniká v záplave riadkov rozvinutých viet a súvetí. Ak dieťa nerozumie, čaro sa stráca. A nepomôže ani vysvetľovanie nepochopeného. Čitateľská jazda sa tým spomaľuje, zadrháva. Nie som literárny vedec, ale dovolím si tvrdiť, že Dahl pracuje so slovami štrukturálne. Slová, ktorým dieťa neporozumie explicitne (a takých je minimum) pochopí z kontextu, ich význam je v texte ukrytý podprahove a okrem priameho výkladu ho dieťa vie zachytiť aj implicitne, intuitívne. V tom spočíva podľa môjho skromného názoru autorova genialita. Roald Dahl je zároveň ukážkou autora, ktorý dokazuje, že aj jednoduchý, zrozumiteľný jazyk môže byť inteligentný a svoje dieťa tak vzdelávame prirodzenejšie, ako formou premúdrených výrazov, často krát obtiahnutých povlakom prvoplánového moralizujúceho obsahu. Áno, aj u Dahla víťazí dobro nad zlom, pretože to je jednoducho základné kritérium každej rozprávky. Ale víťazí v ňom umne, vtipne, vynaliezavo a hravo. Tak, ako to deti (a povedzme si pravdu – aj my dospelí) máme radi ! Samozrejme, je dôležité dodržať plus mínus odporúčanie vekovej skupiny, pre ktorú je tá ktorá kniha určená.

 Z kratších príbehov pre najmenšie deti vyzdvihujem knihu Obrovský krokodíl (my máme vydanie z roku 2004, opäť vydavateľstvo Enigma a opäť skvelý Quentin Blake ako ilustrátor), v ktorej sa „spravodlivosti“ dočkáme práve vyššie uvedeným spôsobom a nesmierne sa pritom nasmejeme. Aj tu vidieť vrstevnatosť Dahlovho jazyka. Obrovský krokodíl je síce zlý, pretože v prírode robí lumpárne a navyše chce zjesť deti, ale tým, ako sa mu na ceste za svojim cieľom smola neustále lepí na päty, a teda paradoxne svojou bezbrannosťou, získava si naše srdcia či chceme, alebo nie. Sme s ním a zároveň proti nemu. Krokodíl sa tak stáva typickým moderným antihrdinom. Jeho tŕnistú cestu ukončí Dahl opäť drsne  – krokodíl končí ako spečený oškvarok na slnku. Sľúbila som, že sa vrátim k drsnosti v diele Roalda Dahla. Myslím si skrátka, že Roald Dahl sa s negatívnymi postavami príliš nepára. Dostanú, čo si zaslúžia, a mám dojem, že u detí tento efekt vyvoláva pocit reálnosti a autentickosti, lebo deti dobre vedia, že keď niekto robí zle, stretne sa skôr s trestom ako pochvalou. Nie že by v jeho rozprávkach výchovný motív chýbal, ale pravdou je, že namiesto: „no, no, to sa nesmie, urob to ako sa sluší a patrí!“,  nám Dahl ukáže, že každá príčina má svoj následok a že za svoje činy si je skrátka každý zodpovedný. Pre chlapcov aj dievčatá, ktoré majú radi divé zvieratá, je ako stvorený jemný príbeh o líščej rodinke, ktorý sa v zápletke mení na boj o prežitie v súboji s chamtivým a pomstychtivým človekom. Opäť víťazí zdravý rozum, figliarstvo a vynaliezavosť. Ide o knižku Fantastický pán lišiak. Kopec akcie nájdete aj v knihe Danny majster sveta. Láskavý príbeh o vzťahu otca a syna, alebo všeobecne: rodiča a dieťaťa, zabalený do napínavej   poľovnícko – pytliackej drámy. Spisovateľ v nej búra zaužívané stereotypy o pytliakoch a prekvapivo nám ukazuje príjemné stránky ináč zakázaného a odsudzovaného pytliactva. Tento príbeh som čítala môjmu osemročnému synovi a bol nim taký okúzlený, že na konci vyslovil prosbu, aby sme sa aj my presťahovali do maringotky. Predstava prikladania dreva do piecky a posedávania na schodíkoch štvorkolesového domčeka pri svite mesiaca vyznievala neodolateľne aj pre mňa. Škoda len, že nežijeme v rozprávke!

 Danny majster sveta nie je jediný príbeh, kde nás autor prekvapí akousi prevrátenou morálkou, resp. prístupom, ktorý je na míle vzdialený stereotypom objavujúcich sa v rozprávkach. Mňa osobne prekvapilo, že v „detskom románe“ Čarodejnice končí malý Luke ako myška (do poslednej chvíle sme dúfali, že bude odčarovaný a vráti sa do svojho chlapčenského tela, no nestalo sa...) a statočne konštatuje, že jeho život neprekročí vek života obyčajnej myšky. Nenechajte sa ale odradiť, Čarodejnice je skvelý detský horor. Áno, počujete dobre, je to horor ! A preto je to výborné čítanie! Ak sa vaše deti radi boja, hurá do toho. Ale počítajte s tým, že sa ešte dlho nebudú chcieť sprchovať a opatrne si budú prezerať cudzie tety na ulici. Ak by sme chceli byť kompletní a vymenovať všetko, čo od Dahla v slovenčine vyšlo, pre poriadok veci uvediem ešte pre najmenšie deti knihy Žirafa, Pelly a ja, čo bola v našom prípade jediná, nesprávne načasovaná kniha. Synovi som ju čítala, keď už bol prvák na základnej a už ho veľmi nebavila. Škoda že sme to nestihli, kým bol ešte v škôlke. Pre starších školákov je tu rozsiahlejšia Matilda, alebo Charlie a továreň na čokoládu a pokračovanie tohto príbehu v knihe Charlie a veľký sklený výťah. Apropo, viacero z Dahlových diel bolo aj sfilmovaných. Keď som mojej dcére, dnes už šestnásťročnej slečne oznámila, že Čarodejnice nanovo sfilmovali, ani na chvíľu nezaváhala a vyhlásila: „To si musíme pozrieť!“.

 Nečudujem sa. Dahla začala čítať keď mala sedem a končila, keď mala jedenásť -  dvanásť rokov. Sprevádzal ju svetom literatúry dobrých šesť rokov a myslím, že podvedome ju sprevádza dodnes. A čo je najdôležitejšie, Dahl ju naučil čítať. Konkrétne, čítať s porozumením, čo sa dnes ukazuje nie len na hodinách slovenčiny, ako priorita číslo jeden. Pretože čitateľská úroveň našich detí je vo všeobecnosti mierne povedané – podpriemerná. Navyše, jeho knihy v nej vytvorili dobrý základ stabilného čitateľa s vyberaným vkusom. Môj syn má osem a všetky knihy od Roalda Dahla sme ešte neprečítali, ale myslím, že sa tomu „nevyhneme“, lebo zatiaľ u neho idú ako teplé rožky. Ak teda neviete, akú knihu podarovať Vašim ratolestiam na konci školského roka za dobré vysvedčenie, alebo len tak, v lete na čítanie pri vode, Roald Dahl bude určite skvelou voľbou ! A ak tak urobíte, myslím, že čoskoro budete mať jasno aj v tom, čo dať deťom pod stromček!