Veselý pôrod

... nie, nie, nepomýlila som sa v názve, môj pôrod bol naozaj veselý.  Asi to začalo tým, že som naň prišla s taškou plnou smotany a syra na francúzske zemiaky, ktoré som si starostlivo naplánovala uvariť na večeru. Pochopiteľne, tú tašku s nákupom som mala namiesto „tašky do pôrodnice“.  Jediná škvrna toho dňa bola teta pidbul , ktorá mi vydala erárnu košeľu a chcela odo mňa, aby som jej nechala svoje veci do odchodu z pôrodnice uložené niekde v zatuchnutej šatni. Keďže bol február, vonku vetrisko že by psa nevyhnali, moje oblečenie sa skladalo od punčošiek, nohavíc, cez tielko, pulóver, bundu až po čižmy. A ja, ako, správne vyštudovaný ekonóm, som jej hneď vysvetlila, že ak chce bártrový obchod, tak jedine kus za kus. Nechala som jej za tú mnohoprežitú erárnu košeľu môj mnohoprežitý pulóver .

Ale ako to začalo?

O siedmej kontrola u pôrodníčky , s tým, že sa mám ukázať ešte poobede o 16tej. Ja som si myslela , že preto, lebo na druhy deň odchádzala na dovolenku a ja som mala o týždeň termín. Až večer mi došlo, že to asi kvôli dovolenke nebolo. O 9tej telefonát od priateľky, tehulky, že čo s načatým dňom, keď  vonku mrzne a sneží, či sa nevyberieme na nákupy do obchodného centra. Tak sme si tam nakupovali posledné drobnosti pre malú, o jedenástej skočili na Mc-káča, veď čo ak si ho dávam posledný krát ... zasrandovali sme si ...  a o 16stej s nákupnou taškou šup ho na kontrolu k doktorke.

Kontrola prebehla ako iné, doktorka ma napojila na monitor a sestrička začala s výsluchom. kde bývam, kde robí manžel, akú mam poisťovňu, aký je kontakt na manžela a asi pri 10tej otázke mi to nedalo a spýtala som sa jej, o čo jej vlastne ide. Odpoveď znela: veď vy rodíte, ostávate tu. vypisujem kartu.“ tak som jej povedala, že rodiť asi ťažko , lebo tu mam len smotanu a syr na fancúzaky, ktoré dnes varím manželovi a ona na to: „ a vy tu nemáte tašku na pôrod? to ste prišli bez nej? „ a tak som sa dozvedela, že mám kontrakcie každých 5 min, aj napriek tomu, že ja som necítila vôbec nič. O 18:30, keď prišli , ako som referovala manželovi , vraj poslíčkovia, začala som mať divnú predtuchu, že to asi nie je vtip, s tou erárnou košeľou, ktorú  mam na sebe a pochodovaním po chodbe. Keď poslíčkovia neodišli ani o hodinu, oznámila som drahému, že asi dnes fakt rodíme.

Anestéziológ bol úúúúžasný... veľmi ľudské stvorenie, ohľaduplný, milý a dokázal nás povzbudiť. Každá  jedna od neho v ten večer dostala „medailu“ za statočnosť, tak nazval nálepku na pleci, ktorou pripevnil koniec hadičky, kde vstrekoval  anestetikum. Ak sme potrebovali, stačilo povedať a on nám doniesol „ mňam-mňam“ / to niečo proti bolesti / manžel celé jeho účinkovanie v tu noc okomentoval slovami, že si určite z toho mňam-mňam na začiatku zmeny potiahol. Zmenil mi síce v dokladoch titul, ale utešila som ho tým, že mi to v danej chvíli je  naozaj, ale naozaj jedno, aj keby ma premenoval na matku predstavenú.

Môj manžel  sa smeje na všetkom, aj na našich hádkach... ale tak milo, že rozosmeje snáď aj úhlavného nepriateľa ... a ten večer sa mu to naozaj darilo. Stál mi celý čas pri hlave, škoda len, že zo zlej strany, keďže som bola k nemu otočená chrbtom. a keďže mu neostávalo nič iné, tak len vtipne komentoval cely ten chaos a ukľudňoval  ma tým, že sa smial ako  neviem ležať, neviem chodiť, nadávam a všetky tie ostatne veci , čo ženy pri pôrode robia. Plnil všetky príkazy doktorky, ako aj príkaz, aby mi držal masku s kyslíkom na tvári. Vôbec nikomu neprekážalo, že som v nej nevedela dýchať.  

Pôrodné asistentky a sestričky boli úžasné ... všetky naše „inteligentne“ komentáre typu „ nikdy, nikdy nemajte deti“ zvládali s nádherným úsmevom na tvári. Keď  ma po pôrode mali presunúť na posteľ, veta „ pretiahnime pani“ a následný záchvat smiechu , pravdepodobne pri vizuálnej predstave, som už nezvládala a prosila ich, aby  sa nesmiali, pretože mňa pri smiechu všetko bolí. Zaklincovala to pracovne staršia sestrička, ktorá k rozosmiatym sestričkám prišla s príkazom“ spratajte ju“ a to sa nedalo, na celej situácii som sa musela smiať už aj ja.

Neopísateľne nádherný pocit bol, keď sa malinká narodila. V tej sekunde všetko trápenie, bolesti niekam zmizli, ako šľahnutím zázračného prútika. ani neviem ako, ale vyšlo zo mňa, že o rok o dva som tam opäť. Veď kto by sa pri pôrode rád nepozabával 😉