Zdroj fb
Využime čas, ktorý máme správne

Ku kňazovi, ktorý sedí pri raňajkách v nemocničnej jedálni Onkologického centra pristúpil veľmi vychudnutý chlapec v kockovanom pyžame so skromným jedlom na podnose:
- Môžem si sadnúť ku Vám, otče?
- Jasné, prikývol kňaz.
- Otec, ste tu s niekým alebo so sebou? pokračoval v otázkach chlapec.
- So sebou, ale toto je iba začiatok cesty, odpovedal kňaz a nadýchol sa
v rozhovore. S doktorom už vieme, že je, ale nevieme z akej skupiny a do akej miery je rozvinutý.
- Nech sa Otec netrápi, usmieva sa chlapec. Nech Otec žije najviac normálne ako doteraz.
- Môžem ti teraz ja položiť otázku? spýtal sa kňaz pozerajúc istým skúmavým pohľadom, že pred ním sediaci holohlavý mladík, ktorý vyzeral skôr ako tieň muža s takmer mŕtvolnou pokožkou, musel byť už dosť dlho onkologickým pacientom.
- Otče, pýtajte sa ma. Poviem všetko ako pri spovedi - zasmial sa chlapec.
Kňaz sa dosť váhavo, akoby vedel, že na niektoré veci sa nesluší pýtať, napriek všetkému sa tichým hlasom opýtal:
- Si mladý, veľmi mladý a taký chorý. Ľutuješ to? Hneváš sa na Boha? Smútiš pre svet? Smútiš za iným životom?
- Otče, teraz mám 21 rokov a od 16-tich trpím rakovinou - odpovedal mladý muž, akoby bol na túto otázku pripravený - A nič lepšie sa mi nemohlo stať.
Keď som mal 14 rokov, môj otec sa presťahoval k mladšej žene ako moja mama. Moja stredná škola? Škoda reči! A ja? Rozmaznaný jedináčik. Šašo školy. Taký typický bastard bez ambícií, bez chuti učiť sa a bez chuti žiť zbožný život. Vlastne bez túžby žiť normálny život. Verte mi, Otče, že aj napriek birmovke, som nebol na ceste s Bohom. A musela prísť zmena.
Keď som ochorel, rodičia súhlasili so striedaním návštev v nemocnici, aby sa ani nestretli na nemocničnej chodbe, ale zabralo finančné hľadisko a ocko navrhol, že keďže ma chodí navštevovať každý deň, môže mamu vyzdvihnúť po ceste. Po jednej z návštev sa môj otec, ktorý vysadil mamu pri bloku, spýtal, či sa môže vrátiť. Vrátil sa a zostalo to tak. Po roku sa mi narodil brat a lekár súhlasil s priepustkou, aby som sa mohol stať krstným otcom. Viem, že si nestihnem založiť vlastnú rodinu, ale už mám také dieťa, môjho bračeka! A môžem sa tešiť z jeho vývoja, sledovať, ako rastie a aké pokroky robí. A som presvedčený, že keď budem preč, bude mať s kým jazdiť na skateboarde a moji rodičia nezostanú v starobe sami.
A na strednej škole bola moja trieda prvýkrát spojená kvôli mojej chorobe a čoskoro celá škola...
Jedna charitatívna akcia za druhou ... Športové hry ...Aukcie predmetov a autogramov niektorých známych ľudí, ktorí ma ani nepoznajú... Už mi žiadne peniaze nepomôžu a sú takí nadšení, že chcú spolupracovať aj naďalej.
Otče, vždy som chcel tetovanie na lýtko, ale moja matka povedala, že je to vychytávka zločinca. Pozrite, Otče, keby som nebol chorý, mohol som mame tento nesúhlas vybiť z hlavy kladivom, lebo taký som bol.
A možno to najdôležitejšie: Myslím si, že je veľkým privilégiom vedieť, že moje mesiace, týždne a dni sa končia. A v určitom okamihu sa ukázalo, že som taký privilegovaný, že sa nedá už nič robiť.
V prvom rade – prestal som mrhať svoje dni na hlúposti, na hádky, na znepríjemňovanie života iným. Ak to bolo možné, napravil som škody a napísal som pár listov ľuďom, ktorým som ublížil, vrátane môjho učiteľa.
Po druhé – rozdal som aj svoje veci a nahral mobilom niekoľkohodinový rozhovor s bratom v mysli. Som pripravený aj na stretnutie s Bohom, obnovujem svoj sviatostný život a spriatelenie sa s Božou Matkou prostredníctvom každodenného ruženca, pokiaľ mám dosť síl.
Otče, prosím - je ťažké uveriť, ale moja rakovina priniesla do môjho života toľko dobrého. Netreba sa báť smrti.
Musíte sa báť iba toho, že premárnite svoj život.

*Michał zomrel necelé 4 mesiace po tomto rozhovore – na sviatok Panny Márie Ružencovej –
7. októbra. 🌹🌹🌹