·
Svedectvo, z Ruska. V roku 1972 uverejnili v ilegálnom samizdate text – modlitbu, ktorá sa našla vo vrecku kabáta vojaka Alexandra Zacepu. Tento vojak ju napísal niekoľko okamihov pred bojom, v ktorom v druhej svetovej vojne stratil život. Tá modlitba znie:
„Počuj, ó Bože! Ani jediný raz v mojom živote som sa s tebou nerozprával. Dnes však mám chuť sa s tebou tešiť. Vieš, odvtedy, čo som bol malé dieťa mi stále hovorili, že neexistuješ – a ja hlupák som tomu veril. Nikdy som nepozoroval tvoje diela. V túto noc som sa však z krátera od granátu zahľadel na hviezdne nebo. A fascinovaný ich trblietaním som okamžite pochopil, aký strašný to môže byť omyl. Neviem, ó, Bože, či mi podáš svoju ruku. Ale ja k tebe hovorím, a ty ma chápeš. Či nie je zvláštne a pozoruhodné, že uprostred strašného pekla zažiarilo svetlo a ja som ťa zbadal? Okrem tohto ti nemám už nič čo povedať. Som iba šťastný, pretože som ťa spoznal. Okolo polnoci musíme zaútočiť, ale ja nemám strach, veď ty hľadíš na nás. Už je tu signál! Musím ísť. Bolo to s tebou krásne. Chcem ti ešte povedať – a ty to vieš – že ten boj bude tvrdý. Môže sa stať, že ešte v túto noc budem klopať na tvoje dvere. A aj keď som doteraz nebol tvojím priateľom – keď prídem – vpustíš ma dovnútra? Čo sa teraz deje? Vari plačem?
Ó, Bože, vidíš, čo sa mi stalo. Až teraz som začal jasne vidieť … Pozdravujem ťa, Bože. Idem a zrejme sa už sotva vrátim. Komické, teraz mi už smrť nenaháňa nijaký strach