Na dobrú noc...

Čítal som jeden pekný príbeh o dievčatku, ktoré bolo malé a bledé. Mama ho brávala so sebou na prechádzku. Ľudia, ktorých stretávali, sa na dievčatko pozerali zvláštne. Raz sa dievčatko opýtalo mamy: „Prečo sa tí ľudia tak na mňa pozerajú?“ „Lebo máš pekné šatočky,“ odpovedala mama. Ale mama zomrela. Po roku si otec vzal inú, krajšiu ženu. Tá dievčatko na prechádzky nebrala. „Prečo?“ opýtalo sa raz dievčatko novej mamy. „Veď sa pozri na seba,“ hovorí jej macocha, „čo by si ľudia pomysleli, keby ma videli s tebou, takou hrbatou. Hrbaté deti nech sedia doma.“ Keď odišla, dievčatko si prisunulo stoličku pod zrkadlo a zbadalo svoj veľký hrb. „Čo ten hrb skrýva, čo v ňom je?“ pýtalo sa. Keď prišla zima, dievčatko zomrelo. K jej hrobu prišiel anjel, zaklopal na hrob ako na dvere a dievčatko z neho vybehlo dievčatko. Anjel mu hovorí: „Poď so mnou k mame.“ Dievčatko na to: „Môžu ísť do neba aj hrbaté deti?“ Anjel ho pohladil po hrbe, ten odpadol ako škrupina a na jeho mieste sa objavili krásne krídla. A dievčatko vyletelo s anjelom rovno do neba.

Kázne P. Ľubomíra Stančeka, CM