Dlhý, ale krásny príbeh ...Cestou kríža

„Fantázia,“ povedala si Zuzka, keď si uvedomila, že sa zamilovala do spolužiaka. Na medicíne. Nevedela myslieť na nikoho iného, len na svojho Ondreja. Poznámky kamarátok o tom, že je bohém, si nevšímala. Príliš ho milovala. Po promóciách im jeho rodičia kúpili byt v centre mesta. Vybavili prácu v blízkej nemocnici. „Aspoň si nemusíme brať hypotéku,“ pomyslela si s radosťou i úľavou. Pri návšteve starých rodičov sa jej babička opýtala: „Zuzanka, kedy plánujete svadbu?“ „Babi, to sa dnes nenosí. S papierom či bez papiera... Dôležité je, aby sme si rozumeli.“ Babka pokrútila hlavou: „Bez Božieho požehnania je naše namáhanie márne.“ Zuzka prestala chodiť do chrámu. Už sa ani nemodlila. Kedy by to mala stíhať? Veď je toľko dôležitých vecí, čo treba spraviť a zažiť... Pred Ondrejom jej bolo trápne sa aj prežehnať. Užívali si život plným priehrštím. Dovolenky pri mori, večierky s novými priateľmi... Ubehlo päť rokov. „Som tehotná,“ poponáhľala sa oznámiť správu svojmu priateľovi. „No dobre,“ zamrmlal si popod nos s takou istou ľahostajnosťou, s akou sa neskôr podvolil sobášu. Samozrejme, až na naliehanie rodičov. Obrad bol v evanjelickom chráme. Zuzkini rodičia namietali. Veď sobáš má byť u nevesty! Čo povedia ľudia? Nakoniec sa podvolili aj oni. Tehotenstvo sa nevyhlo komplikáciám a častým hospitalizáciám. Lekári skonštatovali, že dieťa bude mať zdravotné problémy. Odporúčali potrat. Manžel bol za. Napätie narastalo. „Čo sa to s nami deje?“ rozmýšľala. „Bojujeme o naše dieťa?“ Dievčatko sa skutočne narodilo postihnuté. Lekár potvrdil krutú pravdu: „Vaša dcérka bude odkázaná na invalidný vozík.“ Zuzane sa rúcal celý svet. Zmohla som sa len na krátke: „Nerozumiem prečo, Bože...“ „Ja som to vedel. Nič mi nehovor!“ kričal Ondrej. „Nechcem žiť s mrzákom! Čo som komu urobil?“ Zabuchnuté nemocničné dvere sa zavreli aj za ich manželstvom. Ondrejov verdikt bol nekompromisný: rozvod! Prišli popôrodné depresie, lieky a nechuť žiť... Nebola schopná milovať svoje vlastné dieťa. Zdalo sa jej, že zaživa zomiera. Myšlienka na samovraždu sa vtieravo udomácňovala v jej mysli čoraz viac. V nestráženej chvíli užila nejaké lieky. Sestrička ju našla v bezvedomí ležať na dlážke, ledva ju zachránili. Na otázku lekára, prečo to urobila, neprítomne odpovedala: „Načo takto žiť? Veď je to nezmysel“.P neúspešnej snahe čosi zmysluplné povedať len pokrčil plecami a odišiel. Do nemocničnej izby pribudla Katka. Tiež so zdravotnými problémami. Čakala piate dieťa a zjavne trpela. Bolesť na jej tvári sa však odrážala iba v nestráženej chvíli. Napriek všetkému bola pokojná a okolie pri nej vnímalo istú radosť. Vždy o tretej popoludní vstala, čosi si čítala a potom sa modlila. Zuzka jej najprv nevenovala pozornosť. Cez slzy nebola schopná vidieť iné ako svoje trápenie. „Prečo stále plačeš?“ prihovorila sa jej Katka. „Dajte mi všetci pokoj! Nikto ma nemá rád. Prečo sa mi narodila takáto dcérka? Nedokážem ten kríž niesť sama!“ Z mladej mamičky kričalo zúfalstvo. „Nemáš pravdu. Je niekto, kto ťa miluje a prijíma takú, aká si. Náš Boh. Možno toto dievčatko, tvoja Veronika, je ukrižovaný Ježiš. Pozri sa, aká je krásna a nevinná. Vstúp s ňou na krížovú cestu,“ prihovorila sa jej Katka. Láskavosť pretrhla clonu sĺz. Mladé ženy si začali k sebe nachádzať cestu. Katka rozprávala, ako jej lekári zakázali ďalšie dieťa. Vraj riskuje život. „Ale ja veľmi verím v Božie milosrdenstvo. Všetko dávam do Božích rúk. A na ten úmysel sa modlím každý deň Korunku k Božiemu milosrdenstvu.“ Ukázala jej Denník sv. Faustíny. „Hodina Božieho milosrdenstva spočíva v rozjímaní nad umučením Pána Ježiša a vyprosením milosrdenstva. Medzi jeho najväčšie dary patrí dar odpustenia,“ vysvetľovala. Na Zuzkin stolík dala obraz Božieho milosrdenstva. „Pozeraj sa na tento obrázok a potichu si šepkaj: Ježišu, dôverujem ti! Verím, že ti to pomôže nájsť pokoj v duši.“ Napriek lekárskym prognózam sa Katke narodil zdravý chlapec. Aj ona bola v poriadku. „Oplatí sa dôverovať Ježišovi,“ poznamenala pri pohľade na prekvapených lekárov. Neskôr Zuzke pomohla nájsť podnájom a zariadiť ho. Priateľstvo z pôrodnice pretrvalo. Dnes sa navštevujú a často sa delia s tým, čo prežívajú. A potom to v modlitbe odovzdávajú do Ježišovho milosrdenstva. Sú to vzácne chvíle povzbudenia Neraz, keď Zuzka uloží dcérku do postieľky, si pomyslí: „Nebyť Katky, neviem, ako by sa náš príbeh skončil. Vďaka ti, Ježišu, za anjela, ktorého si poslal do môjho života.“

Ján Karas časopis Slovo