#hudba
Prajem vám krásny deň a nezabudnite na Neho
Zena, ktora sa vzoprela zlu a ktorej sa bal i sam Mengele
https://www.dobrenoviny.sk/c/204016/porodna-asi...
Americký indián, ktorý bol navštíviť svojho priateľa v New Yorku, sa pri prechádzaní po rušnej ulice obrátil na svojho priateľa a hovorí: „Počujem cvrčka.“ „Zbláznil si sa?“, odpovedal priateľ. „Je dopravná špička, mesto je plné hluku a ty mi chceš tvrdiť, že počuješ cvrčka??“ „Naozaj ho počujem“, nedal sa odbiť Indián. Prešiel k veľkému vybetónovému priestranstvu pred budovou, prehrabal lístie, ktoré na ceste ležalo a spod neho vytiahol cvrčka. Obrátil sa k priateľovi a hovorí:“ Všetko záleží na tom, na čo sú tvoje uši naladené. Niečo ti ukážem.“
Z vrecka vytiahol hrsť drobných mincí a pustil ich na chodník. Okamžite sa otočila každá hlava až do polovice ulice. „Vidíš?“, povedal Indián. „Záleží na tom, čo počúvaš.“
autor Bruno Ferrero
·
Svedectvo, z Ruska. V roku 1972 uverejnili v ilegálnom samizdate text – modlitbu, ktorá sa našla vo vrecku kabáta vojaka Alexandra Zacepu. Tento vojak ju napísal niekoľko okamihov pred bojom, v ktorom v druhej svetovej vojne stratil život. Tá modlitba znie:
„Počuj, ó Bože! Ani jediný raz v mojom živote som sa s tebou nerozprával. Dnes však mám chuť sa s tebou tešiť. Vieš, odvtedy, čo som bol malé dieťa mi stále hovorili, že neexistuješ – a ja hlupák som tomu veril. Nikdy som nepozoroval tvoje diela. V túto noc som sa však z krátera od granátu zahľadel na hviezdne nebo. A fascinovaný ich trblietaním som okamžite pochopil, aký strašný to môže byť omyl. Neviem, ó, Bože, či mi podáš svoju ruku. Ale ja k tebe hovorím, a ty ma chápeš. Či nie je zvláštne a pozoruhodné, že uprostred strašného pekla zažiarilo svetlo a ja som ťa zbadal? Okrem tohto ti nemám už nič čo povedať. Som iba šťastný, pretože som ťa spoznal. Okolo polnoci musíme zaútočiť, ale ja nemám strach, veď ty hľadíš na nás. Už je tu signál! Musím ísť. Bolo to s tebou krásne. Chcem ti ešte povedať – a ty to vieš – že ten boj bude tvrdý. Môže sa stať, že ešte v túto noc budem klopať na tvoje dvere. A aj keď som doteraz nebol tvojím priateľom – keď prídem – vpustíš ma dovnútra? Čo sa teraz deje? Vari plačem?
Ó, Bože, vidíš, čo sa mi stalo. Až teraz som začal jasne vidieť … Pozdravujem ťa, Bože. Idem a zrejme sa už sotva vrátim. Komické, teraz mi už smrť nenaháňa nijaký strach
Dlhý, ale krásny príbeh ...Cestou kríža
„Fantázia,“ povedala si Zuzka, keď si uvedomila, že sa zamilovala do spolužiaka. Na medicíne. Nevedela myslieť na nikoho iného, len na svojho Ondreja. Poznámky kamarátok o tom, že je bohém, si nevšímala. Príliš ho milovala. Po promóciách im jeho rodičia kúpili byt v centre mesta. Vybavili prácu v blízkej nemocnici. „Aspoň si nemusíme brať hypotéku,“ pomyslela si s radosťou i úľavou. Pri návšteve starých rodičov sa jej babička opýtala: „Zuzanka, kedy plánujete svadbu?“ „Babi, to sa dnes nenosí. S papierom či bez papiera... Dôležité je, aby sme si rozumeli.“ Babka pokrútila hlavou: „Bez Božieho požehnania je naše namáhanie márne.“ Zuzka prestala chodiť do chrámu. Už sa ani nemodlila. Kedy by to mala stíhať? Veď je toľko dôležitých vecí, čo treba spraviť a zažiť... Pred Ondrejom jej bolo trápne sa aj prežehnať. Užívali si život plným priehrštím. Dovolenky pri mori, večierky s novými priateľmi... Ubehlo päť rokov. „Som tehotná,“ poponáhľala sa oznámiť správu svojmu priateľovi. „No dobre,“ zamrmlal si popod nos s takou istou ľahostajnosťou, s akou sa neskôr podvolil sobášu. Samozrejme, až na naliehanie rodičov. Obrad bol v evanjelickom chráme. Zuzkini rodičia namietali. Veď sobáš má byť u nevesty! Čo povedia ľudia? Nakoniec sa podvolili aj oni. Tehotenstvo sa nevyhlo komplikáciám a častým hospitalizáciám. Lekári skonštatovali, že dieťa bude mať zdravotné problémy. Odporúčali potrat. Manžel bol za. Napätie narastalo. „Čo sa to s nami deje?“ rozmýšľala. „Bojujeme o naše dieťa?“ Dievčatko sa skutočne narodilo postihnuté. Lekár potvrdil krutú pravdu: „Vaša dcérka bude odkázaná na invalidný vozík.“ Zuzane sa rúcal celý svet. Zmohla som sa len na krátke: „Nerozumiem prečo, Bože...“ „Ja som to vedel. Nič mi nehovor!“ kričal Ondrej. „Nechcem žiť s mrzákom! Čo som komu urobil?“ Zabuchnuté nemocničné dvere sa zavreli aj za ich manželstvom. Ondrejov verdikt bol nekompromisný: rozvod! Prišli popôrodné depresie, lieky a nechuť žiť... Nebola schopná milovať svoje vlastné dieťa. Zdalo sa jej, že zaživa zomiera. Myšlienka na samovraždu sa vtieravo udomácňovala v jej mysli čoraz viac. V nestráženej chvíli užila nejaké lieky. Sestrička ju našla v bezvedomí ležať na dlážke, ledva ju zachránili. Na otázku lekára, prečo to urobila, neprítomne odpovedala: „Načo takto žiť? Veď je to nezmysel“.P neúspešnej snahe čosi zmysluplné povedať len pokrčil plecami a odišiel. Do nemocničnej izby pribudla Katka. Tiež so zdravotnými problémami. Čakala piate dieťa a zjavne trpela. Bolesť na jej tvári sa však odrážala iba v nestráženej chvíli. Napriek všetkému bola pokojná a okolie pri nej vnímalo istú radosť. Vždy o tretej popoludní vstala, čosi si čítala a potom sa modlila. Zuzka jej najprv nevenovala pozornosť. Cez slzy nebola schopná vidieť iné ako svoje trápenie. „Prečo stále plačeš?“ prihovorila sa jej Katka. „Dajte mi všetci pokoj! Nikto ma nemá rád. Prečo sa mi narodila takáto dcérka? Nedokážem ten kríž niesť sama!“ Z mladej mamičky kričalo zúfalstvo. „Nemáš pravdu. Je niekto, kto ťa miluje a prijíma takú, aká si. Náš Boh. Možno toto dievčatko, tvoja Veronika, je ukrižovaný Ježiš. Pozri sa, aká je krásna a nevinná. Vstúp s ňou na krížovú cestu,“ prihovorila sa jej Katka. Láskavosť pretrhla clonu sĺz. Mladé ženy si začali k sebe nachádzať cestu. Katka rozprávala, ako jej lekári zakázali ďalšie dieťa. Vraj riskuje život. „Ale ja veľmi verím v Božie milosrdenstvo. Všetko dávam do Božích rúk. A na ten úmysel sa modlím každý deň Korunku k Božiemu milosrdenstvu.“ Ukázala jej Denník sv. Faustíny. „Hodina Božieho milosrdenstva spočíva v rozjímaní nad umučením Pána Ježiša a vyprosením milosrdenstva. Medzi jeho najväčšie dary patrí dar odpustenia,“ vysvetľovala. Na Zuzkin stolík dala obraz Božieho milosrdenstva. „Pozeraj sa na tento obrázok a potichu si šepkaj: Ježišu, dôverujem ti! Verím, že ti to pomôže nájsť pokoj v duši.“ Napriek lekárskym prognózam sa Katke narodil zdravý chlapec. Aj ona bola v poriadku. „Oplatí sa dôverovať Ježišovi,“ poznamenala pri pohľade na prekvapených lekárov. Neskôr Zuzke pomohla nájsť podnájom a zariadiť ho. Priateľstvo z pôrodnice pretrvalo. Dnes sa navštevujú a často sa delia s tým, čo prežívajú. A potom to v modlitbe odovzdávajú do Ježišovho milosrdenstva. Sú to vzácne chvíle povzbudenia Neraz, keď Zuzka uloží dcérku do postieľky, si pomyslí: „Nebyť Katky, neviem, ako by sa náš príbeh skončil. Vďaka ti, Ježišu, za anjela, ktorého si poslal do môjho života.“
Ján Karas časopis Slovo
Na dobrú noc...
Čítal som jeden pekný príbeh o dievčatku, ktoré bolo malé a bledé. Mama ho brávala so sebou na prechádzku. Ľudia, ktorých stretávali, sa na dievčatko pozerali zvláštne. Raz sa dievčatko opýtalo mamy: „Prečo sa tí ľudia tak na mňa pozerajú?“ „Lebo máš pekné šatočky,“ odpovedala mama. Ale mama zomrela. Po roku si otec vzal inú, krajšiu ženu. Tá dievčatko na prechádzky nebrala. „Prečo?“ opýtalo sa raz dievčatko novej mamy. „Veď sa pozri na seba,“ hovorí jej macocha, „čo by si ľudia pomysleli, keby ma videli s tebou, takou hrbatou. Hrbaté deti nech sedia doma.“ Keď odišla, dievčatko si prisunulo stoličku pod zrkadlo a zbadalo svoj veľký hrb. „Čo ten hrb skrýva, čo v ňom je?“ pýtalo sa. Keď prišla zima, dievčatko zomrelo. K jej hrobu prišiel anjel, zaklopal na hrob ako na dvere a dievčatko z neho vybehlo dievčatko. Anjel mu hovorí: „Poď so mnou k mame.“ Dievčatko na to: „Môžu ísť do neba aj hrbaté deti?“ Anjel ho pohladil po hrbe, ten odpadol ako škrupina a na jeho mieste sa objavili krásne krídla. A dievčatko vyletelo s anjelom rovno do neba.
Kázne P. Ľubomíra Stančeka, CM
Milí priatelia! (Zdroj, fb: Michal Slivka) K známemu českému sochárovi a reštaurátorovi Františkovi Hergeselovi (1857 – 1929) prišiel zbohatnutý mäsiar, ktorý si už za živa pre seba objednával náhrobný pomník s nápisom „Tu leží statočný muž… ” a svoje meno. „To nejde“ – zavrtel hlavou Hergesel. „To by si ľudia mysleli, že tam leží ešte ktosi okrem vás.“ 😊 Každý normálny človek potrebuje pre spokojný život trocha súdnosti, kúsok sedliackeho rozumu, schopnosť dokázať, dívať sa na seba pravdivými očami. Naučiť sa byť sám sebou je jedným z dôležitých krokov na ceste k vnútornému pokoju. „Nikto neostane tým, kým bol, keď spozná seba samého“ – povedal nemecký spisovateľ Thomas Mann (1875 – 1955), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1929. Krátko po tom, ako som sa stal lekárom, sme hostili blízkych známych. Návšteva sa pretiahla do neskorých nočných hodín. Napriek pokročilému času, náhle zazvonil telefón. Volala prestrašená mamička, ktorej osemročná dcéra je vraj silne zachrípnutá. „Je tvojou morálnou povinnosťou ísť tam a chorému pomôcť“ – zhodla sa celá spoločnosť. A tak, o pol druhej ráno, som išiel autom na druhý koniec mesta zistiť situáciu. Bol som nemilo zaskočený, keď ma v uvedenom byte čakalo usmievavé dieťa, ktoré pôsobilo dojmom, že sa mu nechce spať a len občas trocha zakašlalo… Som vďačný za každú príležitosť, keď som smel byť nápomocný ľuďom v núdzi. Stále sa snažím pracovať nezištne, obetavo a čo najviac láskavo. Niekedy sa mi to darí viac, inokedy menej. Niečo som ale za doterajšiu prax pochopil. Mám právo žiť podľa svedomia, nemusím vždy vyhovieť očakávaniam iných. Mám právo povedať nie. „Staraj sa o to, čo si myslia druhí a vždy budeš ich väzňom“ – napísal čínsky filozof Lao C (604 – 517 pred Kristom). Možno ste to už zažili na vlastnej koži - čím viac má človek láskavé a ústretové srdce, tým väčší náklad mu život na plecia naloží. Na kone, ktoré dobre ťahajú sa veľa nakladá. Vždy mi imponovali ľudia, ktorí dokázali mať vlastný názor, neposluhovali, „nestrkali sa niekam“ nadriadeným kvôli osobnému prospechu, falošne neprikyvovali hlavami, nešteklili uši lichôtkami, ľudia pravdiví, neprispôsobujúci sa vonkajším okolnostiam len preto, aby sa iným zapáčili. Šéf sa pýta zamestnanca: „Koľko je prosím vás hodín?“ Ten úlisne odpovedá: „A koľko by ste chceli počuť, pán riaditeľ?“ 😊 Hovorí sa, že buď ako vlk, nie lev, či tiger. Tí sú možno silnejší, ale vlk nevystupuje v cirkuse. Jedna moja kolegyňa, aby si „šplhla“ u šéfa, neváhala celé dni vyťahovať intímne detaily zo svojho súkromia a ohovárať svojho muža. Ľudia sú rôzni. Pravdou však je, že všetci máme túžbu po náklonnosti druhých. Túžime po ocenení, čo je prirodzené. Klásť ale prílišný dôraz na to, čo druhí hovoria, môže byť dosť riskantné. Lesný slávik ochorel a prestal spievať. „Nie je chorý, je len lenivý“ – pišťali vrabce. Tieto reči robili slávika smutným atak, napriek chorobe, začal opäť spievať. „Nemali sme pravdu?“– vykrikovali a pohoršovali sa vrabce. Slávik dospieval z posledných síl a zomrel. A čo na to vrabce? „Ale veď prečo spieval, keď bol chorý?“ Stať sa tým, kým sa máme stať je dlhý proces a vyžaduje veľa času. Byť ako voda - i keď sa prispôsobí, nič ju nezahatí. Najťažšia životná bitka je boj sám so sebou. Ozajstný hrdina sa snaží zvíťaziť nad sebou. Zápas je dôležitý, nemusíš vyhrať. Prehrať môžeš, ale nesmieš sa vzdať. Tým menej dostaneš, čím menej sa bojíš. Buď bojovník! Môžeš sa plaziť s modrinami, dobitý, ale nevzdávať to. Každý by rád zmenil svet, no nik nechce zmeniť seba. Človek nájde cestu sám k sebe nie hneď, ale len cez opakované vzlety a pády, čím sa prepracuje ku svojej vlastnej bytostnej podstate. Je jedno či vyhrávaš, či prehrávaš, nech je len vidieť, že zápasíš. S kým? So sebou samým, s vlastnou pýchou. Na život a na smrť. Hlava hore, nesmieš to vzdať! Buď sám sebou! Nie je nič väčšie. 😊
„ZODPOVEDNOSŤ ZA STRATU ČASU“
Niet na svete drahocennejšej a zneužívanejšej veci ako je čas.
A predsa ňou ľudia pohŕdajú. Tak hovorí svätý Bernard a pokračuje:
„Míňajú sa dni spásy a nikto nepomyslí na to, že deň sa míňa a už
nikdy sa nevráti.
Vidíš toho hráča, ktorý vo dne, v noci mrhá čas hrami? Ak sa ho
opýtaš, čo robí, odpovie ti: Míňam čas. Pozri sa na tuláka, ktorý trávi
celé hodiny na ulici a pozoruje chodcov, rozpráva neslušne alebo
sa zaoberá neužitočnými vecami. *
Ak sa ho spýtaš, čo robí, odpovie: Márnim čas. Úbohí slepci, ktorí
strácajú deň za dňom. Dni, ktoré sa už nikdy nevrátia! Ó, čas,
ktorým svetáci pohŕdajú, ty budeš vo chvíli smrti najvzácnejšou
vecou, po ktorej budú všetci túžiť. Budú túžiť po jednom roku,
po jednom mesiaci, ba po jednom dni, ale nikdy ho nedostanú.
VTEDY ZAČUJÚ, AKO SA IM HOVORÍ: ČASU UŽ NEBUDE!"
(Zjv 10, 6).
Koľko by každý z nich zaplatil za jeden týždeň, za jeden deň času,
v ktorom by si dal do poriadku svoje svedomie!? „Aj za jedinú
hodinu času," hovorí svätý Vavrinec Justiniani, „by dal všetky svoje
majetky."
Ale tá hodina mu nebude darovaná. Rýchlo, povie mu kňaz, odíď
z tejto zeme, už nie je čas. Preto nás prorok napomína, aby sme pamätali na Boha a zadovážili i jeho milosť skôr, než sa zotmie
(Kaz 12, 1 - 2).
Aká to bolesť pre pútnika, keď zistí, že si zmýlil cestu a nastala
noc a on nemá čas napraviť omyl!? Taká bolesť stihne v hodine
smrti toho, kto žil mnoho rokov, ale neprežil ich v službe Bohu
a blížnym... „ Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať"
(Jn 9, 4).
Smrť bude pre človeka nocou, v ktorej nebude môcť nič vykonať.
Vtedy si vo svedomí spomenie, koľko mal času, ale využil ho na
škodu svojej duše, a koľko milostí dostal od Boha, aby sa stal
svätým, ale nechcel ich využiť. Potom si uvedomí, že už nie je
možnosť konať dobré skutky, a s plačom si povie: Bol som blázon !
Koľko času som stratil. Škoda môjho strateného života! Škoda
rokov, v ktorých som sa mohol stať svätým, a nestal som sa.
Teraz už niet času na nápravu ! No čo osožia takéto náreky a
vzdychy, keď sa scéna končí, keď kahanec dohára a umierajúci
sa blíži k okamihu, od ktorého bude závisieť jeho večnosť?
Zdroj fb
Využime čas, ktorý máme správne
Ku kňazovi, ktorý sedí pri raňajkách v nemocničnej jedálni Onkologického centra pristúpil veľmi vychudnutý chlapec v kockovanom pyžame so skromným jedlom na podnose:
- Môžem si sadnúť ku Vám, otče?
- Jasné, prikývol kňaz.
- Otec, ste tu s niekým alebo so sebou? pokračoval v otázkach chlapec.
- So sebou, ale toto je iba začiatok cesty, odpovedal kňaz a nadýchol sa
v rozhovore. S doktorom už vieme, že je, ale nevieme z akej skupiny a do akej miery je rozvinutý.
- Nech sa Otec netrápi, usmieva sa chlapec. Nech Otec žije najviac normálne ako doteraz.
- Môžem ti teraz ja položiť otázku? spýtal sa kňaz pozerajúc istým skúmavým pohľadom, že pred ním sediaci holohlavý mladík, ktorý vyzeral skôr ako tieň muža s takmer mŕtvolnou pokožkou, musel byť už dosť dlho onkologickým pacientom.
- Otče, pýtajte sa ma. Poviem všetko ako pri spovedi - zasmial sa chlapec.
Kňaz sa dosť váhavo, akoby vedel, že na niektoré veci sa nesluší pýtať, napriek všetkému sa tichým hlasom opýtal:
- Si mladý, veľmi mladý a taký chorý. Ľutuješ to? Hneváš sa na Boha? Smútiš pre svet? Smútiš za iným životom?
- Otče, teraz mám 21 rokov a od 16-tich trpím rakovinou - odpovedal mladý muž, akoby bol na túto otázku pripravený - A nič lepšie sa mi nemohlo stať.
Keď som mal 14 rokov, môj otec sa presťahoval k mladšej žene ako moja mama. Moja stredná škola? Škoda reči! A ja? Rozmaznaný jedináčik. Šašo školy. Taký typický bastard bez ambícií, bez chuti učiť sa a bez chuti žiť zbožný život. Vlastne bez túžby žiť normálny život. Verte mi, Otče, že aj napriek birmovke, som nebol na ceste s Bohom. A musela prísť zmena.
Keď som ochorel, rodičia súhlasili so striedaním návštev v nemocnici, aby sa ani nestretli na nemocničnej chodbe, ale zabralo finančné hľadisko a ocko navrhol, že keďže ma chodí navštevovať každý deň, môže mamu vyzdvihnúť po ceste. Po jednej z návštev sa môj otec, ktorý vysadil mamu pri bloku, spýtal, či sa môže vrátiť. Vrátil sa a zostalo to tak. Po roku sa mi narodil brat a lekár súhlasil s priepustkou, aby som sa mohol stať krstným otcom. Viem, že si nestihnem založiť vlastnú rodinu, ale už mám také dieťa, môjho bračeka! A môžem sa tešiť z jeho vývoja, sledovať, ako rastie a aké pokroky robí. A som presvedčený, že keď budem preč, bude mať s kým jazdiť na skateboarde a moji rodičia nezostanú v starobe sami.
A na strednej škole bola moja trieda prvýkrát spojená kvôli mojej chorobe a čoskoro celá škola...
Jedna charitatívna akcia za druhou ... Športové hry ...Aukcie predmetov a autogramov niektorých známych ľudí, ktorí ma ani nepoznajú... Už mi žiadne peniaze nepomôžu a sú takí nadšení, že chcú spolupracovať aj naďalej.
Otče, vždy som chcel tetovanie na lýtko, ale moja matka povedala, že je to vychytávka zločinca. Pozrite, Otče, keby som nebol chorý, mohol som mame tento nesúhlas vybiť z hlavy kladivom, lebo taký som bol.
A možno to najdôležitejšie: Myslím si, že je veľkým privilégiom vedieť, že moje mesiace, týždne a dni sa končia. A v určitom okamihu sa ukázalo, že som taký privilegovaný, že sa nedá už nič robiť.
V prvom rade – prestal som mrhať svoje dni na hlúposti, na hádky, na znepríjemňovanie života iným. Ak to bolo možné, napravil som škody a napísal som pár listov ľuďom, ktorým som ublížil, vrátane môjho učiteľa.
Po druhé – rozdal som aj svoje veci a nahral mobilom niekoľkohodinový rozhovor s bratom v mysli. Som pripravený aj na stretnutie s Bohom, obnovujem svoj sviatostný život a spriatelenie sa s Božou Matkou prostredníctvom každodenného ruženca, pokiaľ mám dosť síl.
Otče, prosím - je ťažké uveriť, ale moja rakovina priniesla do môjho života toľko dobrého. Netreba sa báť smrti.
Musíte sa báť iba toho, že premárnite svoj život.
*Michał zomrel necelé 4 mesiace po tomto rozhovore – na sviatok Panny Márie Ružencovej –
7. októbra. 🌹🌹🌹
Boží dar
Mt18,10: Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.
Muž požiadal svoju manželku o rozvod. Ona mu na papier napísala niečo, čo mu hneď zmenilo život. Ženatý alebo nie, toto by ste si mali určite prečítať
Rachelina vinica
„Keby bol postabortívny syndróm len mýtus, nemali by sme žiadnu prácu," hovorí pre Postoj koordinátorka projektu Ráchelina vinica Daniela Obšajsníková. Ich programom už prešlo viac ako osemdesiat žien po umelom potrate. „My v praxi vidíme, že žena nikdy nedokáže zabudnúť na svoj potrat, dokáže ho len roky potláčať.“
Haloween
Zázrak
Toto je príbeh o osemročnom dievčatku, ktoré vedelo, že láska môže robiť zázraky. Jej bračekovi hrozilo, že zomrie, mal nádor na mozgu. Rodičia boli chudobní, no pre jeho záchranu urobili všetko, čo bolo v ich silách, dokonca minuli všetky úspory.
Raz večer otec povedal mame v slzách: „Už to nezvládame, drahá. Myslím, že je koniec. Len zázrak ho môže zachrániť.“
Dcérka to so zatajeným dychom počúvala na chodbe. Potom sa rozbehla do svojej izby, rozbila pokladničku a potichu odišla do najbližšej lekárne. Trpezlivo počkala, kým sa dostane na rad. Pristúpila k pultu, postavila sa na špičky a vysypala všetky svoje peniažky pred prekvapeného lekárnika.
„Za čo to je? Čo si prosíš, maličká?“
„To je pre môjho bračeka, ujo lekárnik. Je veľmi chorý a ja som mu prišla kúpiť zázrak.“
„Čo to hovoríš?“ zamrmlal lekárnik.
„Volá sa Andrejko a má niečo také, čo mu rastie v hlave. Ocko povedal mamičke, že už je koniec, že už nemôžeme nič robiť a že len zázrak by ho zachránil. Viete, ja mám bračeka veľmi rada, tak som zobrala všetky svoje peniaze a prišla som mu kúpiť zázrak.“
Lekárnik sa smutne pousmial.
„Moja, ale my tu nepredávame zázraky.“
„Keď nestačia tieto peniaze, ešte môžem nejaké zohnať. Koľko stojí zázrak?“
Lekárnik iba mykol plecami. Dievčatko so slzami v očiach začalo zbierať svoje mince. V lekárni bol aj jeden vysoký elegantný pán, ktorého zaujal tento čudný rozhovor.
„Prečo plačeš, maličká? Čo sa deje?“ prikročil k nej neznámy muž.
„Ujo lekárnik mi nechce predať zázrak, a ani mi nechce povedať, koľko stojí. Chcem ho pre môjho bračeka Andrejka, je veľmi chorý. Mamička hovorí, že ho treba operovať, ale ocko povedal, že je to veľmi drahé, že potrebujeme zázrak, aby sme ho zachránili. Tak som priniesla všetky peniažky, ktoré mám.“
„Koľko máš?“
„Dolár a jedenásť centov... ale viete...“ dodala jedným dychom, „ešte môžem niečo pohľadať.“
Muž sa usmial a povedal: „Pozri, myslím, že netreba. Zázrak pre tvojho bračeka stojí presne dolár a jedenásť centov.“ Jednou rukou pozbieral drobné a druhou nežne chytil dievčatko za ruku.
„Zaveď ma k vám domov. Chcem sa stretnúť s tvojím bračekom, oteckom aj mamičkou. Uvidíme, či nájdeme ten zázrak, ktorý potrebujeme.“
Elegantný pán a malé dievča vyšli z lekárne držiac sa za ruky.
Ten muž bol profesor Carlton Armstrong, jeden z najúspešnejších neurochirurgov na svete. Operoval malého Andrejka, ktorý sa o niekoľko týždňov mohol vrátiť domov úplne zdravý.
„Táto operácia,“ zašepkala mama, „je skutočný zázrak. Rada by som vedela, koľko stála...“
Dievčatko sa usmialo a nič nepovedalo. Ono vedelo, koľko stál zázrak - presne jeden dolár a jedenásť centov... a, samozrejme, ešte lásku a vieru malého dievčaťa.
„Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto ta!‘ - prejde. A nič vám nebude nemožné.“
Mt 17, 20
Bruno Ferrero
Čo si vyberieš ty? Rozhodnúť sa musí každý sám.
Objimajte a lubte svoje deti
https://mysmezeny.sk/2021/10/pribeh-jedneho-chl...
Matúš 12:36 SSV
No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia
Umrel Prof. Peter Fedor Freybergh.
6. 10. 2021 zosnul prof. Mudr. Petr Gregor Fedor Freybergh. Bol to zakladateľ a prvý profesor prenatálnej a postnatálnej psychológie a medicíny, odboru, ktorý sleduje duševný vývoj dieťaťa ešte pre jeho narodením a tesne po ňom. Bol známy najmä zavedením pojmu "prenatálne dieťa" do vedy. Tento vzácny človek svojim celoživotným dielom prispel k poznaniu, že tehotenstvo je nenahraditeľným obdobím pre vývoj vzťahu medzi matkou a dieťaťom a pre rozvoj samotného dieťaťa.
Bol gynekológom - pôrodníkom, psychiatrom a psychológom v piatich rôznych odboroch medicíny mal profesorský titul vrátane gynekológie a detskej psychiatrie. V Bratislave založil v roku 1966 samostatné oddelenie detskej psychiatrie. Jeho profesúra zo psychoneouroendokrinológie bola prvou v tomto odbore v Európe, získal ju na VIedenskej Univerzite. Narodil sa v Bratislave v roku 1936, obaja jeho rodičia boli lekári. Niekoľko jeho myšlienok:
Prof. Freybergh zdôrazňuje, že prenatálne štádiá života predstavujú unikátnu príležitosť prevencie psychických, emočných i telesných porúch a problémov v neskoršom živote. Vychádza z toho, že prenatálna fáza vývoja človeka, je už súčasťou jeho života a že už v jej priebehu je jedinec utváraný . prostredníctvom skúsenosti.
Tvrdil, že optimalizovaním prenatálneho života človeka môžeme dosiahnuť zdravie a prispieť k priateľskému, civilizovanému a mierumilovnému spolužitiu.
Prof. Dr. Freybergh bol pro-life vedec a nesúhlasil s potratmi. Nebol však ideológom žiadnej kultúrnej vojny, jeho presvedčenie bolo založené na hlbokej láske k ľudskému životu. Ako odborník svojim výskumom prispieval k čoraz lešiemu pochopeniu hodnoty človeka. Bol humanistom, múdrym človekom, milujúcim manželom a uznávaným odborníkom na svetovej úrovni.
Vzhľadom na to, že veľkú časť svojho života prežil v zahraničí, kde ho aj patrične od Rakúska až po Švédsko významne ocenili na Slovensku je známy málo. Dúfam, že sa mi ho podarilo aspoň trochu priblížiť. Pre bežného laika, ktorý by sa chcel aspon rámncovo zoznámiť s jeho výskumom, odoporúčam útle ale dôležité dielko s názvom Prenatálne dieťa.
Fb: Marek VadrnaVďaka Bohu za jeho život! Fotografia je z Wikipédie.
Kvas z červenej repy – ruský liek na všetky choroby. Viete, prečo sa hovorí: "Zdravý ako repa"?
Tradičná ruská medecína na červenú repu nedá dopustiť. Okrem toho je známe, že v starom Ríme sa skôr používala ako liek a až o mnoho rokov sa začala považovať za potravinu. Akútny nedostatok liekov v Rusku počas období biedy začiatkom sedemnásteho storočia počas vlády cára Fjodora II prinútil lekárov v okolí Moskvy hľadať ich lacnú náhradu. Svojim spôsobom k tomu prispel samotný cár, ktorý sa obával, že mu pomaly začnú vymierať poddaní vďaka rôznym nákazám a epidémiám. A tak vyslal svojich „zvedov“ aby zistili, prečo sa v niektorých väčších sedliackych usadlostiach tešia ľudia dobrému zdraviu. Tí údajne zistili, že veľké množstvo ruských roľníkov používa od čias hladomorov na zasýtenie červenú repu (cviklu) a to nielen v pevnom, ale aj v tekutom stave. Tak priniesli na cársky dvor recept na kvas z červenej repy. Kroniky nespomínajú, či ho pil samotný cár, no lekári tento nápoj začali doslova velebiť. Od tých čias sa používa slovné spojenie: zdravý ako repa.
Rokmi sa stala červená repa predmetom bádania učencov z medicínskeho prostredia a prišlo sa k mnohým takmer neuveriteľným záverom. Pozitívne vlastnosti červenej repy nie je možné opísať pár slovami. Ani vetami. Spomenieme teda len tie hlavné:
- znižuje krvný tlak
- priaznivo pôsobí na celú kardiovaskulárnu sústavu
- úžasne detoxikuje celé telo a prečisťuje krv, obličky, pečeň, žlčník, aj črevá
- fantasticky posilňuje imunitu
- zlepšuje celkové trávenie, odstraňuje zápchu
- zlepšuje zrak
- pomáha pri chorobách vyvolaných kliešťami (lymskáborelióza, kliešťová encefalitída)
- pomáha pri rekonvalescencii, chemoterapii
- vhodná pri ateroskleróze
- zlepšuje stav pleti, nechtov, aj vlasov
- vhodná pri chudokrvnosti
- vhodná počas tehotenstva
A ešte nesmieme zabudnúť na najdôležitejšiu vec a tou je prevencia rakoviny! Odporúčajú ju aj onkologickí lekári a veria jej účinkom až natoľko, že na niektorých oddeleniach ju prikázali servírovať ku každému jedlu. Pretože nepôsobí len ako prevencia, ale tiež proti bujneniu rakoviny už chorého človeka. Červená repa je jednoducho zázrak prírody.
Pripravte si kvas
„Zemitá“ chuť čerstvej červenej repy mnohých odrádza od jej konzumovania. Kvas je však iný a naozaj by sa dalo povedať že je to svojim spôsobom červené pivo. Tento nápoj však v sebe ukrýva obrovské množstvo pozitívnych stimulov pre náš organizmus. Opäť si spomenieme len tie najvýznamnejšie: jód, zinok a meď (na pevné nechty a vlasy), vitamín E (spomaľuje starnutie), kremík (dôležitý pre tvorbu kolagénu), horčík a draslík (zabraňujú prekysleniu tela a pomáhajú znižovať hladinu kyseliny močovej v tele, čo je podstatné pri liečbe dny), vláknina (pomáha pri pravidelnom vyprázdňovaní, upravuje činnosť čriev a pomáha proti zápche a hnačke), vitamín C (výborný prostriedok na podporu imunitného systému), vitamín B a kyselina listová (podporujú rast tkaniva a napríklad počas tehotenstva pomáhajú dieťatku správne sa vyvíjať).
Poďme si teda pripraviť kvas z červenej repy. Budeme potrebovať:
- veľký zavárací pohár alebo džbán s objemom 3 litre
- viečko s dierkami alebo gázu na uzavretie
- 700 gramov červenej repy
- pár kúskov staršieho ražného či tmavého chleba (možno nahradiť 2 PL múky)
- 200 gramov cukru (biely alebo hnedý, nie však med, lebo ten kvasenie brzdí)
- 100 gramov hrozienok (na chuť - nemusia byť)
Postup:
1. Umytú a olúpanú červenú repu nakrájajte na kocky alebo nastrúhajte na hrubom kovovom strúhadle a vložte ju do veľkého pohára na zaváranie.
2. Pridajte hrozienka, na kocky nakrájaný chlieb či múku a cukor.
3. Zalejte prevarenou a vychladenou vodou.
4. Uzavrite nádobu a nechajte stáť na teplom mieste po dobu 6 až 7 dní.
5. Nezabudnite každý deň obsah 2 krát premiešať a sňať penu.
6. Po týždni nálev preceďte cez čistú gázu a kvas z červenej repy máte hotový.
Aké sú účinku kvasu z červenej repy?
- zmierňuje infekcie dýchacích ciest
- predchádza zápche
- pomáha pri ochoreniach pečene a ateroskleróze
- obsahuje látky s protirakovinými účinkami
- odporúča sa pri odtučňovacích kúrach,má vysoký obsah vlákniny, nízky obsah tuku a minimum kalórií
- pozitívne pôsobí pri ochorení pečene a obličiek
- zbavuje telo toxických látok
- kvas z červenej repy je prospešný pri menštruačných problémoch
- urýchľuje metabolizmus, pomáha pri vstrebávaní potravy
- pomáha pri liečbe demencie a Alzheimerovej choroby
- napomáha pri liečbe rakoviny, je tomu tak vďaka vysokému obsahu antioxidantu „Betany“
- spevňuje väzivové tkanivo
- spevňuje pokožku, cievy a kosti
- neutralizuje a odstraňuje toxíny, najmä v mozgu
- podporuje rast buniek a regeneruje jadrá buniek
- zaisťuje tvorbu žalúdočnej kyseliny na lepšie využitie bielkovín v organizme
- aktivizuje produkciu červených krviniek a okysličovanie buniek
- podporuje optimistickú náladu
- dodáva vlasom lesk, pokožke hebkosť a nechtom pevnosť
- má odvodňujúce účinky
- detoxikuje črevá, odstraňuje zápchu
- spevňuje pokožku
- napomáha pri alergiách
- má kladný vplyv na reumatické ochorenia
Kvas uskladnite v chlade a užívajte po poháriku 2x denne (pohárik = pol deci).
Približne po mesiaci sa trojlitrový pohár minie. Dajte si mesiac pauzu a potom si opäť pripravte rovnakú kúru. Počas užívania kvasu je možné, že budete mať chvíľami miernu hnačku. Ide o to, že vaše telo sa čistí od toxínov, čo vedie k výskytu týchto dočasných prejavov. Po roku striedavého užívania kvasu bude vaša pečeň, obličky, črevá a v podstate celé telo kompletne vyčistené a zregenerované.
Zdroj: fbÚčinky však pocítite omnoho skôr.
Boh vyslyšal jej modlitby: Chudobná žena pustila do svojho domu muža, ktorý sa stratil: Až neskôr zistila, kto v skutočnosti je…
Doktor Mark bol známym odborníkom v oblasti onkológie. Raz sa musel zúčastniť veľmi dôležitej konferencie v inom meste, kde mal dostať ocenenie za výsledky svojho výskumu vo svojom odbore.
Bol veľmi nadšený, jeho desaťročná snaha profesionálnej práce priniesla prvé ovocie. Ale dve hodiny po štarte, lietadlo z technických príčin muselo urobiť nútené pristátie na neďalekom letisku.
Lekár sa obával, že na konferenciu nedorazí včas, a tak si požičal auto a vyrazil sám na miesto udalosti. Netrvalo dlho a počasie sa začalo zhoršovať a on sa ocitol v nepríjemnej a prudkej búrke. Pre silný dážď neodbočil tam, kde mal a stratil sa. Po dvoch hodinách bezcieľnej jazdy zistil, že šiel zlým smerom. Bol veľmi hladný a unavený, a tak sa rozhodol nájsť si ubytovanie.
Po chvíli našiel starý a zničený domček, na ktorom sa podpísal čas. V zúfalstve vystúpil z auta a zaklopal. Dvere otvorila žena. Vysvetlil, čo sa mu stalo, a požiadal dámu, aby mu požičala telefón, pretože ten jeho sa vybil.
Žena mu povedala, že telefón nemá, ale navrhla mu, aby u nej počkal, kým sa počasie umúdri. Hladný, premočený a unavený lekár prijal láskavé pozvanie a vošiel do domu. Dáma mu ponúkla večeru a teplý čaj.
Pri stole povedala, že ak chce, môžu sa spolu pomodliť.
Na to doktor Mark s úsmevom odpovedal, že verí iba v usilovnosť tvrdej práce a odmietol.
Pri popíjaní čaju pri stole doktor pozoroval ženu, ako sa modlí pri tlmenom svetle sviečok vedľa malej postieľky.
Lekár sa jej spýtal, čo presne chce od Boha, a spýtal sa, či si myslí, že Boh niekedy vypočuje jej modlitby. Ďalej sa pýtal na malé dieťa v postieľke, za ktoré sa zrejme modlila.
Pani sa smutne usmiala a povedala, že dieťa v postieľke je jej syn, ktorý trpí vzácnym druhom rakoviny a existuje len jeden lekár Mark, ktorý ho môže vyliečiť. Nemá však peniaze na to, aby si mohla dovoliť zaplatiť jeho honorár a navyše Doktor Mark žije v inom ďalekom meste.
Povedala, že Boh na jej modlitbu doteraz neodpovedal, ale verí, že jedného dňa pre ňu vytvorí nejaké východisko a dodala, že nedovolí svojmu strachu zničiť svoju vieru.
Na tvári omráčeného a nič nehovoriaceho doktora Marka sa objavili slzy, ktoré mu stekali po lícach.
Zašepkal, Boh je veľký a spomenul si na sled udalostí… V lietadle došlo k poruche, zasiahla ho búrka a on sa stratil; a to všetko sa stalo, pretože Boh nielenže odpovedal na ženinu modlitbu, ale dal aj jemu samotnému šancu vyjsť z materialistického sveta a dať trochu času chudobným nešťastným ľuďom, ktorí nemajú nič iné ako modlitby.
Manželská vernosť
Nasledujúci príbeh je o vernosti. Lekár Richard Sellzer sedí v nemocničnej izbe po nevydarenom chirurgickom zákroku, ktorý vykonal na tvári mladej ženy. Uvažuje nahlas: „Stojím vedľa postele, na ktorej leží pacientka po operácii tváre. Ústa má od ochrnutia skrivené. Nevie ich ovládať. Odstraňovanie tumoru na líci znamenalo aj nevyhnutné porušenie malého tvárového nervu, ktorý ovláda jeden zo svalov jej úst. Bude sa musieť zmieriť s tým, že od teraz bude trochu znetvorená.“
V izbe je aj pacientkin mladý manžel. Stojí pri posteli z druhej strany. Zdá sa, že si vôbec neuvedomujú lekárovu prítomnosť. Pri svetle nočnej lampy sú oni dvaja iba jeden pre druhého. Lekár si kladie otázku: „Kto sú títo mladí ľudia? On a tie sarkastické ústa, ktoré som ja vyrobil?“ Hľadia na seba, dotýkajú sa navzájom a mladá žena prehovorí: „To budem mať od teraz takéto ústa?“ lekár odpovedá: „Áno, operácia sa nedala vykonať ináč. Došlo k prestrihnutiu jedného tvárového nervu. Žena prikývne a zostane ticho. Mladý muž sa usmeje. „Páčia sa mi,“ hovorí, „sú také milé a rozkošné“, a lekár poznamenáva: „Odrazu viem, kto je tento muž. Chápem a klopím oči. Človek stráca smelosť, ak sa stretne s niečím Božským. Nedbá, že som tam. Skloní sa, aby pobozkal jej pokrivené ústa. Ja som tak blízko, že vidím, ako manžel skrivil svoje pery, aby ich prispôsobil jej perám. Chce jej dokázať, že bozkávať sa môžu aj naďalej.“
Vo svete nie sú len príbehy manželskej nevery, ale aj krásne príklady vernosti. Keby neexistoval pohľad vnútorný, hĺbavý, iba ten vonkajší by človeka odradil. Lebo vonkajší pohľad znamená vidieť pokrivené ústa a tvár. Ale pohľad vnútorný znamená vidieť osobu, ktorú má rád, s ktorou niečo prežil, má pre neho hodnotu. Vidieť niekoho, kto si zaslúži úctu. Vďaka tomuto pohľadu k podstate vecí, môže človek vidieť tak, ako vidí Boh.
Tak videl Ježiš aj ženu pristihnutú pri cudzoložstve.
Ďakujme za to, že Boh nás vidí ináč, ako ľudia. Odprosme ho za to, že mnohokrát vidíme povrchne a odsudzujeme. Prosme o silu, aby náš pohľad bol podobný Ježišovmu plnému milosrdenstva a pochopenia.
Anton Fabian. Vydarený život (vyd. Michala Vaška)
Raz sa jeden muž opýtal múdreho starca, či má ostať s manželkou, alebo odísť za milenkou.
Starý muž zobral do ruky čerstvo odrezanú ružu a kaktus a opýtal sa muža:
- Ak ti dám jeden z týchto dvoch kvetov, ktorý si vyberieš?
Muž sa usmial a povedal:
- Ružu, to je logické!
- Si pochabý, povedal starec.
- Niekedy sú muži poháňaní krásou a vyberajú si to, čo je najkrajšie
a najžiarivejšie.
-Tá ruža onedlho zvädne a umrie. Kaktus na druhej strane, bez
ohľadu na počasie zostáva zelený a jedného dňa aj napriek tŕňom
zakvitne tým najkrajším kvetom, aký si kedy videl.
-Tvoja žena pozná tvoje nedostatky, slabosti i chyby.
-Tvoja milenka chce len tvoje úspechy, peniaze a úsmevy.
-Tvoja žena je pri tvojich slzách, pádoch, miluje ťa vo všetkých
tvojich šťastných i zlých chvíľach
-Tvoja milenka ťa však v strastiach a trápení opustí, vymení za
iného, ktorý jej dá to, čo jej teraz dávaš ty.
- Blázon je ten, kto má doma diamant a ide von, hľadať kamene na
iných miestach!
Zdroj: fb
Pokladníčka predávala lístky na poslednú reprízu školského predstavenia.
„Koľko lístkov si prosíš?“ opýtala sa chlapca, ktorý vysypal na pult plné vrecko drobných mincí.
“Nechcem lístky na predstavenie,“ povedal, „chcem len zaplatiť“.
“Prečo chceš zaplatiť za niečo, čo si nevidel?“ čudovala sa pokladníčka.
“Ja som to predstavenie videl včera. Prišli sme s bratom neskoro a nebolo nikoho, kto by predával lístky. Tak sme vošli.“Pokladníčke prišlo ľúto vziať od neho peniaze. Keď prišli neskoro, určite ostali stáť vzadu a polovičku z predstavenia nevideli. Kopa drobných mincí bola asi výsledkom usilovného sporenia.
„Ak bola pokladňa zatvorená, nemohli ste predsa zaplatiť,“ argumentovala.“Presne to isté mi povedal aj môj brat.“
“Nikto si nevšimne ten rozdiel“, ubezpečila ho. „Nerob si starosti.“ Myslela si, že diskusia je uzatvorená a podala mu peniaze naspäť. On položil dlaň na jej ruku a vánže povedal:
“Ja poznám ten rozdiel.“
Na okamih sa ich ruky v tichu spojili nad kôpkou peňazí. Pokladníčka povedala:
„Dva lístky stoja šesť eur.“
A odrátala z mincí presnú sumu.
“Ďakujem,“ povedali obaja naraz.
Chlapec sa usmial, otočil sa a odišiel.
Medzi zlom a dobrom, spravodlivým a nespravodlivým, čestným a nečestným je rozdiel. Málokto ho pozná, ale existuje. 🤔🙏♥️
Zdroj: fb klastor kapucinov bratislava
Zdroj: fb
Manzelska laska
Srdcia, ktoré milujú Boha
Alan Ames: Príbehy lásky
Bolo skoro ráno, keď s istý muž prebudil a nemohol viac zaspať. Snažil sa len ležať, veľa sa nehýbať, aby nerušil svoju spiacu manželku. Otočil sa, aby sa mohol na ňu pozrieť, usmial sa a uvažoval, akého šťastného ho urobila v ich manželskom živote.
Myslel na to, aká mladá bola, keď sa vzali. Ako bolo počas ich manželského života veľa chvíľ, keď si boli veľmi blízki i keď sa poharkali, mnoho dobrých období i ťažkých chvíľ. Spomenul si, ako jeho žena v dobrých časoch hovorievala, že by mali Bohu za ne ďakovať a v ťažkostiach vravievala, že majú prosiť Boha, aby im dal silu ďakovať Mu aj za ťažké chvíle. Usmieval sa, keď si spomínal na výraz jej tváre vtedy, keď tie veci hovorila. Výrazy jej tváre miloval.
"Si hore, drahý?" začul manželkinu otázku.
"Áno, som. Dúfam, že som ťa nezobudil," povedal so starosťou v hlase.
"Nie, nezobudil." Otočila sa k nemu, aby ho objala.
"Nemohla som spať a tak som uvažovala nad naším spoločným životom."
"A ja tiež," odvetil on.
"Myslela som na to, aký bol Boh dobrý k nám, a ako si na to nikdy nezabúdal, drahý," vysvetlila mu jemne.
"A ja som si myslel presne to isté o tebe!" zvolal prekvapený manžel. "Nie je to zvláštne, že sme uvažovali presne o tom istom?"
"Vôbec nie, drahý," odvetila ona a tuho ho stisla. "Srdcia, ktoré milujú Boha, sú často naladené na tú istú vlnovú dĺžku."
"Áno, a stáva sa nám to často, že?" povedal muž, mysliac na minulosť.
"A aj sa nám to bude stávať," potvrdila žena.
A tak tam ležali ďalej jeden druhému v náručí a objímali sa, až kým opäť neusnuli s myšlienkami na spoločný život.
Ako si tam tak ďalej spali, otvorili sa dvere na ich spálni a v nich stál muž. Pozeral sa na spiacu dvojicu. Potom dvere zatvoril a vrátil sa do vlastnej spálne, kde jeho manželka sedela na posteli.
"Sú v poriadku?"
"Áno, drahá," odvetil manžel. "Obaja spia s úsmevom na tvárach."
"Dúfam, že aj my budeme takí šťastní, ako moji starí rodičia, keď budeme tak dlho manželmi ako sú oni," povedala žena.
"Áno, 60 rokov manželstva, a oni sú stále tak do seba zaľúbení," povedal muž.
"Poď do postele, drahý, a pomodlime sa spolu krátku modlitbičku, aby naše manželstvo bolo ako ich," navrhla manželka.
"Myslím si, že sú to všetky tie modlitby, ktoré za tie roky vyslovili, ktoré im pomohli zostať spojení v láske."
"Nuž, ak je to tak, potom si musíme dať záležať na tom, aby sme sa modlili každý deň, pretože chcem byť do teba stále zaľúbený," povedal manžel.
"A ja do teba," odvetila manželka a potom sa obaja spojili v modlitbe a prosili Boha, aby im pomáhal milovať sa navzájom naveky...
Bola to modlitba, ktorá bola vypočutá. Modlitba, ktorá bude vyslyšaná u tých, ktorí ju vyslovia a myslia ju vážne.
Zdroj: fb
Život s Bohom
V Beskydách žila starenka, ktorá kedysi navštevovala bohoslužby. S pribúdajúcimi rokmi jej však ubúdalo síl. Bývala na samote. K najbližším susedom mala takmer päť kilometrov.
Niekoľko priateľov, s ktorými sa stretávala na bohoslužbách, sa dohodlo, že ju každý týždeň niekto z nich navštívi. Najmä v zime to nebolo vôbec ľahké. Museli ísť hodinu autobusom a potom ešte päť kilometrov peši. Keď napadlo viac snehu, bol z toho celodenný výlet.
Počas jednej takejto návštevy dostala otázku: „Anička, nebojíš sa, keď si tu taká sama?“ Jej zvráskavená tvár sa roztiahla do širokého úsmevu a povedala: „Ako si na to prišiel, že som tu sama? Veď je tu so mnou Pán Ježiš! Len čo sa prebudím, privítam ho a potom mu poviem všetko, čo mi príde na um. Potom si vezmem Bibliu a čítam si. Vždy v nej nájdem odpoveď na to, čo som mu povedala. Cez deň si spievam a večer sa s ním zase rozprávam. Niekedy pritom aj zaspím.“
Stále si predstavujem Hospodina, keď mi je po pravici, neklátim sa. Preto sa srdce teší a duša mi plesá, ba aj telo bude v bezpečí, lebo ma nenecháš v podsvetí a svojmu zbožnému nedáš uzrieť porušenie.
Žalmy 16,8-10
Radosť je neomylným znamením Božej prítomnosti.
Pierre Teilhard De Chardin
Na zamyslenie:
‼️
15-ročného chlapca prichytili pri krádeži v americkom obchode.
Pri pokuse o útek chlapec tiež nešťastnou náhodou prevrátil poličku.
Po vypočutí prípadu sa sudca chlapca opýtal:
- Naozaj si niečo ukradol? Ukradnutý chlieb a syr a pri úteku si prevrátil poličku?
Chlapec zahanbene odpovedal so sklonenou hlavou.
- Áno.
👨🏼⚖️ Sudca: „Prečo si kradol?”
👦🏽 Chlapec povedal: „Potreboval som to.“
👨🏼⚖️ Sudca: „Nemohol si to kúpiť namiesto krádeže?“
👦🏽 Chlapec: „Nemal som peniaze“
👨🏼⚖️ Sudca: „Mohol si požiadať rodičov o peniaze“
👦🏽 Chlapec: ,,Mám iba matku, ktorá je chorá v posteli a nemá prácu. Ukradol som pre ňu chlieb a syr.”
👨🏼⚖️ Sudca: „Nerobíš nič, nemáš prácu?”
👦🏽 Chlapec: „Pracoval som v autoumyvárni. Vzal som si deň dovolenky aby som pomáhal matke, tak ma vyhodili.”
👨🏼⚖️ Sudca: Po ukončení rozhovoru s chlapcom vydal sudca verdikt:
,,Krádež, najmä krádež chleba, je veľmi hanebný zločin. A tu sme za tento zločin všetci zodpovední. Dnes sú všetci v tejto miestnosti, vrátane mňa, zodpovední za to, že dnes sa môže niečo také stať. Takže pokutujem všetkých prítomných pokutou 10 dolárov. Nikto neopustí miestnosť, kým nezaplatí 10 dolárov.“
💵 Sudca vytiahol z vrecka bankovku 10 dolárov a dodal:
,,Okrem toho pokutujem majiteľa predmetného obchodu sumou 1000 dolárov za to, že dal hladného chlapca na políciu. Ak pokuta nebude zaplatená do hodiny, obchod zostane zatvorený."
Prítomní sa chlapcovi ospravedlnili a odovzdali mu všetky vyzbierané peniaze. Sudca odišiel zo súdnej siene.
Po vypočutí rozsudku mali ľudia v miestnosti slzy v očiach.
Zaujímalo by ma, či by naša spoločnosť, náš systém, náš súd boli schopné vydať taký verdikt?
Sudca dodal: „Ak je niekto pristihnutý pri krádeži chleba, musia sa hanbiť všetci ľudia v tejto komunite, spoločnosti, štáte a na svete‼️
Zdroj: fb
DETI MAJÚ BYŤ DEŤMI 😢 a nie byť prinútené kkradnúť jedlo...
Manzelstvo
Jednému mužovi ponúkli novú prácu s veľkým platom. Prijal to, no rozhodol sa dať svoju mamu do domova dôchodcov, pretože sa už o ňu popri pracovných povinnostiach nemohol starať. Spočiatku za ňou chodil každý víkend. No, časom bol čoraz viac zaneprázdnený. Často pracoval aj v sobotu i nedeľu, len aby mal vyšší plat. K matke chodieval čoraz menej, lebo bol z práce unavený. Mesiace ubiehali a niekedy sa stalo, že nestihol matku vôbec navštíviť. Jedného dňa mu volali z domova dôchodcov. Povedali mu, že by mal prísť, pretože jeho matka sa necíti dobre. Okamžite odišiel z práce, šiel za matkou a našiel ju v kritickom stave. Spýtal sa jej, či by mohol pre ňu ešte niečo urobiť. Naliehal na ňu a zdôrazňoval, že rád urobí čokoľvek, len nech mu povie. Jeho srdce bolo naplnené žiaľom a ľútosťou, pretože si uvedomoval, že toto sú posledné chvíle jej života. ′′ Synu, viem, že máš dosť peňazí a môžeš zabezpečiť, aby tu v domove dôchodcov nainštalovali ventilátory, zišli by sa tu ", povedala stará pani. ′′ Tiež by sa zišla chladnička, lebo som zaspala veľakrát bez jedla. Nemali mi ho kde odložiť, keď som ho zaraz nezjedla a vyhodili ho." " A v zime by sa tu hodili teplejšie prikrývky." Syna veľmi prekvapili jej žiadosti. Spýtal sa: ′′ Prečo mi hovoríš tieto veci až teraz?" Matka sa jemne zasmiala a povedala: ′′ Synček, mne nevadí teplo, hlad a zima, ale obávam sa, že ak Ťa raz sem tvoje deti dajú, nevydržíš to tu." Syn pochopil...rozplakal sa a objal matku s prosbou o odpustenie...
