S príchodom materskej som každému, no hlavne sebe hovorila, že PRIŠIEL ČAS na plnenie si SNOV. Viem si predstaviť váš výraz. Verte mi. Po dvoch rokoch tohoto “plnenia si snov” mi už očká dávno tak nežiaria. Ale ako sa hovorí: „ Už keď som sa na to dala…”

Takže pracujem. Už dva roky. Kým mamujem. A úprimne? Necítim sa dobre ani v jednom. Cítim sa ako najhoršia mama na svete a zároveň sa necítim dosť profesionálne pokial ide o moju prácu.

Pohybujem sa denno denne v online priestore. Denne na mňa vyskočí tristo afirmácií, takých a hentakých super nutrične vyvážených receptov pre “39 a pól” mesačné deti, tristo výchovných metód, “bezkontaktné” rodičovstvo a rešpektujúce prístupy, najnovšie triky na algoritmy, najsamlepšie metódy podnikania, tipy na aktivity pre deti, tupy na zvládanie života, ako vediet 10jazykov cez noc! a ja si hovorím (áno, uz S PORIADNOU štipkou satiri) že som absolútny “pís of šit” v týchto svetoch matersko-pracovno-spoločensko-osobných. Nedávam to.

Zo začiatku som sa neuveriteľne snažila nezlyhať, nesklamať. Nikoho. Nedala som to. Vyhorela. Vlastne zhorela som ako “sirka”.

A verte mi. Toto nepíšem, aby som sa posmievala Raw eko natur bio matkám ani tým, čo hovoria dokonale rečou svojich deti. Nie. Píšem to, lebo som presne takou matkou akou som nechcela byť. Píšem to, lebo možno aj na teba sa valí z každého kúta tritisíc informácií, ktoré TI UROBIA TEN ŽIVOT krajším. Ale ty nemáš kapacitu na to sa do nich púšťať. Lebo robíš čo môžeš a aj tak sa cítiš ako bedač, matka ošumtelá, bez vlastného života, perfektného feedu a najúčinnejších prístupov. Poziapeš si, poreveš, ponadávaš… Nedám ti žiadnu radu. Žiadnu nemám. Mamujem ako viem. Často sa bičujem za veci ktoré (ne)spravím. Cítim sa zle. No vždy keď sa počas tohto maratónu na chvíľku zastavím, zistím, že to dieťa ma ľúbi. Že ľudia pekne hovoria o mojej práci. Že miesto spánku čo si možem konečne dopriať tu píšem článok o materskej frustrejšn, ktorú si vytváram sama 😅 … 

Už som to ale potrebovala. Vysloviť. Napísať. Nabudúce, ak ma nezlinčujete za bohviečo všetko ste v článku našli, snáď opäť čosi na tému materstva napíšem. Už o ňom niečo málo viem 😄 ale iba o tom, ktoré praktizujem 😆

Hoci som mamou len necelý rok, stala som sa automaticky súčasťou mamičkovsej komunity. Už ako tehotná som “pobehovala” po rôznych fórach a často si hovorila, že to musí byť len vtip. A ešte k tomu zlý… 

Mudrovanie, patent na rozum, čistý “hejt” v každom druhom riadku pod otázkami s prosbami o radu a pod. Už asi viete, že ja neznesiem neprávosť a primitivizmus, takže mi veľa krát vzkypela žlč. Ale zároveň som sa bála. Čo ak budem taká tiež? 

Alebo čo ak budem zúfalá, obratim sa na fórum a dostanem z*eba?

Alebo sa budem posmievať?

Alebo pýtať nemiestne otázky?

Stále si to hovorím… stále som opatrná, hoci si možem povedať, že som nikde žiadnu mamu neodsúdila. Nieže by som nemala občas kadejaké myšlienky… no mám dôvod nad dôvod nesúdiť. 

Ja som mamou svojmu dieťaťu. Vychovávam a starám sa o ňu tak, ako viem. Verím tomu, že existuje žena, ktorá by to zvládala s väčšou gráciou a aj taká, ktorá by to nedávala. Tie však už majú svoje deti. A mne tak nezostáva nič iné (😅) len sa o tú moju loptošku starať po svojom. 

Tiež neodsudzujem, pretože moje dieťa nieje úplne “bežné” dieťa, hoci na prvý pohľad tak vyzerá 🙏 takisto, ako aj ja, má CCD. 

Aj preto, nikoho neodsudzujem. Len doma prevraciam očami 🤣 ako by môj muž povedal. Naučila som sa, že môj problém, nemusí znamenať problém pre niekoho iného a naopak, to, čo možno tebe robí problém, ja zvládam. 

Keď som zverejnila svoj korona pičung, zbehlo sa tam pár pokryteckých mám, ktoré na mňa útočili, lebo článok ako nepochopili, tak vytrhli niektoré veci z kontextu a snažili sa skrz moje dieťa zraniť mňa. Mne to ako človeku je jedno, lebo ja VIEM svoje. A to mi stačí. 

Ak neviete o čom je reč, prirovnala som náročnú liečbu covidu s liečbou nádchy u mojej dcérky. 😄 Vzhľadom k tomu, že tvrdia, že je to len chrípka síce neviem, čo ich pohoršilo, ale pointa je, že zrazu som bola ja tá neschopná, čo si so soplom nevie dať rady. Niekde v sebe našli “sudcu” a už to išlo. Síce ony nevedia (šak odkiaľ by mali) ony nepoznajú našu situáciu, boli odborníčky na slovo vzaté. Prečo to píšem? Lebo na tejto mojej (jednej z milióna) priamych skúseností je vidieť, že to čo je pre jedného nádcha, môže byť pre iného s určitou diagnózou naozaj problém. Tak ako je pre mňa kašeľ len kašeľ, je asi pre niekoho so slabou imunitou rozsudok na neľahké dni. 

Hnevá ma, čisto ľudsky, keď vidím ženu odsudzujúcu ženu napr. Za vzhľad, oblečenie alebo či má/nemá dosť financií… v duchu si stále klpkám prstom po čele. 

Keď ale čítam a dokonca aj počúvam ako sa chová mama k inej mame. Fakt? Vážne? Naozaj toto chceme medzi sebou mať? 

(Ospravedlňujem sa za nasledujúce vulgárne emotikony, ale to sú moje myšlienky bez servítky.)

Teba po tom 💩 či ona rodila prirodzene alebo sekciou. A dvojité 💩 ťa po tom, prečo jej sekciu robili, pokiaľ ti to sama nepovie. 

Môže ti byť u prdele či dojčí alebo odstrekuje, či svoje dieťa kŕmi umelým mliekom. Podstatné je, že to dieťa nieje hladné a mama je v pohode.

Čo ťa má čo zaujímať koľko pribrala/schudla a načo to vôbec vyťahuješ. Ona si to už dávno všimla aj bez tvojho “slušného” pripomenutia.

Tiež sa nemusíš starať koľko deti má, zrátať ich dokáže aj sama. A či je to tebe malo/veľa je tvoj problém.

Rozvedená? Vydatá? Slobodná? Vdova? … Teba po tom 💩 Ty si máš problém obuť svoje topánky naporiadok a ukazuješ prstom na ňu?!

Dáva deťom cukor? Či je vegetariánka? Tebe nevarí, tak sa jednoducho nestaraj.

Používa cumeľ? Látkové plienky? Šatku? Nosič? Alebo kúpe dieťa v mlieku pri splne? Teba sa to žiadno netýka, tak pokračuj v kľude ďalej. 

….

Mamy. Každá robíme čo môžeme. V rámci našich psychických, fyzických ale aj finančných možností. Ak vychováme dobrého človeka z dieťaťa, čo malo do 3rokov cumeľ, úlohu a poslanie sme splnili. A ak bude moja dcéra drzá a nasprostastá kača, určite to nebude pre to, že som jej dávala kupovaný príkrm. 

Verím, že vidíte tú iróniu tohto celého. 

Nesúďme a neodsudzujme sa. 

Naopak. Pomáhajme si, raďme (slušne) a napominajme keď je to naozaj potrebné (pretože viem, že sú aj také mamy, ktoré sa k deťom nesprávajú pekne). 

Sme obrovská komunita, ktorá je živá, dynamická a neustále sa vyvíja a je neuveriteľne silná. 💪Je preto fajn vedieť, že v stave čistého materského zúfalstva sa namiesto osočenia či poníženia stretneme s vrúcnosťou a pochopením. A ďakujem každej z vás, ktorá vie možno aj potlačiť svoju ješitnosť a byť milá a láskavá (hoci to tiež nemusí mať ľahké) ✨

Kľudne  do komentára napíšte vašu skúsenosť s odsudzovaním,ak ste (nedajbože) nejakú zažili. Viem, že to veľa mám trápi, takže to berte ako bezpečné miesto, kde Vám nič podobné nehrozí. 

A mama? Nesúď mamu 🙏♥️

Prečo by si si v 9/10 prípadov mal nechať svoj názor naozaj pre seba?

Celoročne vidím, ako ľuďom stúpajú sloboda reči a sociálne siete do hlavy. Ale čím bližšie sú Vianoce tým viac spoločností tlačí na reklamu a vyskakuje na nás odvšadiaľ množstvo reklamných fotiek. Čím viac takýchto príspevkov, tým viac komentárov. 

Ako iste viete podľa môjho prvého “pičungu”, čo je veľa, to je málo 🤣 platí aj tentokrát. 

Toooľko odborníkov na životosprávu, “fotošop” ( 😅), reklamu, módnych stylistov, vizážistov a pod. som teda už dlho nevidela. Všetci komentujú všetko. 

Ale prečo? Na čo? 

Keď zanecháte pekný komentár, budiš. Ale nie pekný v zmysle:„ Tričko pekné, ale čo ten make-up?”

Zastav sa pri tom tričku a opusti komentárovú sekciu. Úplne to bude stačiť a nezanecháš po sebe zbytočný a nepríjemný odtlačok v podobe -hejtu-. Ver mi, svet to vedieť nepotrebuje. Mysli si čo len chceš, ale nepíš to za každú cenu. Prečo?

• byť hnusný vie každý, tak buď lepší ako oni a zanechaj po sebe niečo, čo človeka povzbudí
• Nikdy ale naozaj NIKDY NEVIEŠ čím si osoba, ktorú ideš -zhejtiť tvojim názorom- prešla či prechádza.

Skôr ako napíšeš babe, že má príliš/nie dosť: veľké brucho, nos, prsia, výrazný makeup, silné nohy… mysli na to, že možno práve porodila a jej telo dokázalo úžasnú vec alebo práve schudla a to čo je tebe veľa/málo je jej vydretý výsledok z ktorého sa teší. Mysli na to, že ten nos je možno jej celoživotný komplex a posmeškov či urážok už mala dosť. Že jej prsia možno -odkojili- dve deti a to si vypýtalo svoju daň. Že možno ešte pred mesiacom nevedela spraviť ani “linku” ale naučila sa to a teraz nabrala odvahu ukázať ten make-up svetu. Že tie nohy ju vyniesli na všetky horské štíty, alebo možno bojuje so zdravotnými problémami a snaží sa ako môže, aby sa nezosypala. Jednoducho, tebe neprináleží kritizovať na nej jedinú vec takto verejne. Pretože je to neslušné a pochybujem, že tebe by sa to páčilo. 

Možno to bude pre teba ťažké, lebo máš pocit, že na TVOJOM NÁZORE naozaj záleží. 

Vieš, až tak to zase pravda nieje, lebo či napíšeš to alebo ono, svet pri tom ani nežmurkne. Ale ona to bude vidieť. A ak ti ide len o to -ublížiť- za každú cenu, potom to nebude ona s kým máš problém alé ty sám. 

A možno máš ten problém, lebo niekto povedal JEHO NÁZOR tebe. A možno máš len komplex zo seba… nech už je tvoj dôvod akýkoľvek, aj tebe by padlo lepšie prečítať si povzbudzujúcu správu než nenávistný komentár. 

Tak začni od seba. Buď a chci byť lepší ako ja, ako tvoj sused, ako 3/4 ľudí na sociálnych sieťach. Buď dobrým človekom. Dobrý k ľuďom. Lebo keď sa ti to dobré začne vracať, je to super pocit ✨

Napíš vždy len to, čo by si si sám chcel prečítať ♥️ alebo nepíš nič.

Vďaka jedinečnej  genetickej poruche som mala možnosť si viac krát vyskúšať, aký je to pocit, byť odsudzovaná či posudzovaná na základe vzhľadu. Väčšinou to bolo zo strany mužov, resp. chlapcov. Všetky narážky a urážky vyústili v depresiu a komplexy, ktoré jedného dňa nemali začiatok ani koniec, len som sa v nich topila a nevidela nič pekné. Nič pekné na sebe.

Naivne som si myslela, že sa tak zle cítim len ja a tí, ktorí sa tiež narodili trochu “iní”. Stačila mi ale len chvíľa na to, aby som po strednej škole zistila, ako sa veci majú. Že aj na tie, ku ktorým ja vzhliadam ako ku -dokonalým- ženám niekto pokrikuje, osočuje ich a vysmieva sa. Bolo mi z toho zle, smutno, nechápala som. Nerozumela som, prečo sa to deje. Čas plynul, svet sa menil… stále k horšiemu. Zrazu bola dokonalosť na piedestále hodnôt a tváre nahradili filtre. Ako človek, ktorý sa živý fotografiou som na tú zmenu pozerala totálne nechápavo. Najskôr som zaujala postoj, v ktorom som sa cítila byť “nadradená” a v duchu som komentovala každú takto “prefiltrovanú” fotku slovami “no ty teda vyzeráš!”. Neskôr to však už neboli len filtre so psími ušami a umelými riasami. Zrazu to boli úplne iné tváre a takmer som nespoznávala kamošky na fotkách. Vtedy mi to začalo dochádzať. Že tie ženy za filtrom možno počuli nie jednu nevhodnú narážku či pokrik. A že honba za takýmto druhom dokonalosti z nich spravila úplne neisté stvorenia. Bolo mi to ľúto. Viac som si o žiadnej nič “také” nemyslela. Pozerala som na ne a hovorila si, čo asi tak museli počuť, že chcú vyzerať tak a hentak. Úplne inak. Nereálne. V duchu som si želala, aby to robiť -nemuseli- a nechceli. 

Spomínala som si na všetky komplexy, ktoré mi spôsobili nielen okolnosti ale hlavne NEEXISTUJÚCE SEBAVEDOMIE. 

Ženy. Úprimne. Ako je možné, že sa s ním narodíme, s doslova ho z nás vykričia preč? 

Poďme sa zase rady vidieť. V odrazoch výkladov, v zrkadlách, v selfie kamere, na fotkách, navzájom…

Chýba mi ženská spolupatričnosť. Lebo nielen chlapi vedia byť protivný, ale aj žena k žene sa vie správať ako tupelo.

Sme jedinečné.

A sme viac ako nadávky.

Viac ako hlúpe vtipy a narážky.

Viac ako filter v aplikácii.

Sme viac ako profil na sociálnej sieti.

Viac ako telá či oblečenie.

Sme ženy. Úžasné, odhodlané, bojovníčky. Máme deti, rodiny, priateľov za ktorých sa dokážeme postaviť keď ide do tuhého. Čo tak postaviť sa, pre zmenu, za seba? Čo tak nájsť to sebavedomie, z ktorého sme vyrástli?

Viem… ľahšie sa to povie, ako spraví. Ale je to ako so závislosťou. Stačí sa naozaj rozhodnúť, že SI VIAC AKO REČI ĽUDÍ a ono to príde. Jedného dňa sa budeš zase vidieť a budeš sa milovať, vážiť si seba samú. Za to aká si a kým si.

♥️ Presne to ti želám. Lebo si viac ako…

V zmysle:„Čo je veľa to je málo.”

Nemám za potrebu rozbúriť hladinu, takže ak vás môj pohľad na situáciu zaujíma, čítajte, ak nie, pokračujte smerom OD tohoto článku 🙌

Pandémia je vo svete už dva roky. Na Slovensku síce dátovo o niečo kratšie, no pocitovo trvá celú večnosť. Rátajme však s tými dvomi rokmi. 

2 roky sledujeme nepriaznivý vývoj štatistík, prekonávame covid-vyhrávame, chorľavieme-zomierame, pochovávame, bojíme sa, informujeme, očkujeme, prehrávame,bojujeme.

Každý z nás teraz beží maratón. Dlhý a vyčerpávajúci, ktorého koniec je raz bližšie a inokedy ďalej. Bežci sme rôzny. Niektorí si pomôžeme, další bežíme sami, ale poctivo a sú medzi nami bežci, ktorí nevládzu (tak ako my) ale majú pocit, že ich podmienky na bežanie sú ešte horšie ako naše, a tak prebiehajú od skupinky k skupinke, neopatrne, a sťažujú sa, frflú, zatiaľ čo raz kráčajú, inokedy postoja (veď si treba oddýchnuť) a potom zase frflú, že ako je to ešte ďaleko… Maratón skončí vtedy, keď dobehnú všetci, však? Nikoho nenecháme strateného. 

Čo chcem povedať, drahí bežci, je že sila je skutočne len a len v jednote. Všetko je tak dobré ako najslabší článok skladačky. 

A teraz bez metafor, lebo udalosti posledných 2rokov ukázali, že Slovensko na tom s priemerným inteligenčným kvocientom nieje bohvieako. Tu už si nemá význam niečo nahovárať. A ak máte potrebu mi oponovať, nech sa páči, presuňte sa do lubovoľnej komentárovej sekcie pod ktorýkoľvek príspevok či článok o víruse, či úmrtí (!) V mojom okolí sú ľudia prevažne zaočkovaní. Dôvody sú väčšinou len dva a podľa môjho skromného názoru úplne relevatné. 1. Je, že sa nechcú nakaziť 🙏 a 2. Dôvod je, že nechcú nakaziť niekoho, na kom im významne záleží a on sa chrániť nedokáže.

Všetci zaočkovaní boli o účinkoch vakcíny (žiadúcich/nežiadúcich) riadne poučení. Vzali však na seba zodpovednosť za tích, ktorí sú najzraniteľnejší. Možno úplne nechceli. Možno sa báli, že to bude posledné čo spravia. A možno o tom ani nerozmýšľali, pretože iná cesta nieje. Stačila láska. A strach. 

Ak sa teraz začínate naparovať, a bijete sa do pŕs, že keď boli posratí, načo sa očkovali… nuž, bolo to z lásky. Lebo aj lásku v bežnom živote (bez korony) sprevádzal strach. Strach o blížneho svojho. 

Ja som zaočkovaná tiež. Neprehovováram, nenútim nikoho z mojich kamarátov aby sa zaočkovanli tiež. Okrem toho, tí čo neboli na očkovaní, už bolo nakazení pár krát, tak snáď tú vytúženú imunitu majú…

Pred rokom, na Vianoce, keď som bola tehotná, som bola pozitívna. Vtedy to bol ešte ten “lajt” vírusík oproti pliage, čo sa tu šíri dnes. Už vtedy som hovorila, že by som to nepriala nikomu. A časy sa nemenia. Neprajem to nikomu ani teraz. Nie preto, že som dobrá duša. Môj dôvod je prostý. JA to svinstvo ( a už vôbec nie toto xkrát zmutované) dostať nechcem a nechcem aby ho dostala moja DCÉRA. 

Ak čítaš až sem, neboj, už sa blížim k veľkému vyvrcholeniu. 

Späť ku dcére. Má 9mesiacov. Naše dni keď má “len” obyčajnú nádchu vyzerajú tak, že odsávačka na vysávači je zapojená nonstop, za hodinu odsávam niekoľkokrát. Nepáči sa jej to, boji sa, plače, ale vydrží, lebo ju držím a viem, že s každým odsatím sme bližšie k cieľu. Nieje to tak, že by sa sople po prvom odsatí vyparili. Pomedzi to, jej dávam JEDEN liek, ktorý môže, lebo je malá a k lekárke ísť je s takto chorým deckom preň este nebezpečnejšie. Tempo, ktoré je nastavené cez deň sa od noci nelíši. Máš pocit, že spím? Že ona spí? Ver mi, rady by sme, ale nedokáže spať na chrbte (kvôli soplom) takže odsávame (lebo za ňu bojuje aj muž), liečime a keď nič nezaberá, hodiny ju nosím. Vtedy spí. Ja nie. Po ťažkej noci prichádza deň. Tak to ide dookola a zrazu, V TEN jeden deň, odsajem sople posledný krát, naposledy dám liečik, decko je zdravé, už neplače od únavy, bolesti, vyčerpania a mne svitá nádej na spánok.

Vidíš koľko času to zabralo? Ty, nezaočkovaný. Hoci máš efektívne riešenie na dosah, ignoruješ ho. Ty čakáš, že svet a tvoju pohodlnú riť zachráni ivermektín a iné liečiky. Si antivaxer, lebo “vakcina je zlo”. Lieky sú cesta! Lebo to nieje farmabiznis (jaaaj ďalšie nové slovo, čo si sa naučil) TY, ktorý si sa nenakazil možno len preto, že ťa okolie má rado ( a vraví si, že “Vinco je už taký” -sprostý-) a to okolie sa sá zaočkovať kým ty píšeš hlúposti do komentárov a skrolluješ jeden hoax za druhým, lebo tuposť ťa priťahuje a naivita je tvoja mantra.

 Ty čo napochoduješ do obchodu, vlaku, autobusu, električky, kostola ako hrdina bez rúška, lebo to TVOJU SLOBODU nikto nebude obmedzovať a TY NIESI OVCA aby si bol v rúšku a TO JE LEN CHRÍPKA, čo sme posratí, čo si to nedáme dole z ksichtov… a môj TVOJ najnajnajobľúbenejší argument “korona neexistuje”. VEĎ TY SI NÁRODNÝ HRDINA! Liečiteľ, samaritán, veľký Odin, božstvo samo. Vždy keď nemáš rúško, či ti prievan v hlave vyletí ústami. NO VÁŽNE! Daj sa na medicínu. Veď ty si študijný typ človeče. Koľko si ty toho prečítal. Veď ty si vedel o covide ešte skôr než covid sám… 

Dúfam, fakt len dúfam, že ti dochádza idiotizmus v tebe. Že ti dochádza čo pre tieto tvoje vrtochy podstupuje TVOJE okolie. 

Teraz by som ti mala zaželať pokojný priebeh… ale nespravím to. Lebo aj keď si natvrdlý, stále ti ho (covid) neželám. A nie kvôli tebe. Ale kvôli tej, za ktorú mám zodpovednosť a ktorá sa brániť nedokáže. Kvôli svojej dcére. Pretože TO JA sedím vedľa teba v tom vlaku, autobuse či električke, zatiaľ čo ty máš potrebu si niečo dokazovať, a možem len dúfať, že ju po návrate domov nenakazim. Lebo to JA stojim za tebou v rade pri pokladni kým nemáš rúško na papuli a prskáš mi do ksichtu, že nemám byť ovca a mám si ho zložiť. Lebo to JA sa musím postarať nielen o seba ale aj svoje okolie. JA sedím vedľa teba v kostole a zatiaľ čo TY šíriš hnus okolo seba ešte aj tam, ja sa modlim aby sa z mojich blízkych kvôli takým ako ty už nikto nenakazil. Mám ti snáď poďakovať?

A ak máš ty pocit, že nemáš za čo ďakovať, dám ti pár príkladov.

Ďakuj za každú ovcu, lebo vďaka ovciam si ty v pohode.

A ďakuj Bohu, že niesom v politike, lebo mať tú možnosť, bol by si zaštepený aj proti otupjejávaniu a tvoje PRÁVA by skončili presne tam, kde moje začínajú… Nieže by to tak teraz nebolo.

Takto sa má realita a ty sa maj krásne.

• nie, ani po rokoch som sa nenaučila kde je -i- a-y- a ak ti to bráni v porozumení významu, hoď si to do prekladača a stlač 🔉
• zdravím kmeň intuitívnych gramatikov 🖖