Lavrík o čítaní deťom: “Do knihy investujte toľko, koľko do výberu kočiara”

Prozaik, dramatik, režisér i výtvarník, pôvodne učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy. Silvester Lavrík. Kto iný by mal zodpovedať otázku, prečo deťom čítať knihy? Alebo azda Hana Naglik, ilustrátor a autor detskej literatúry? Najlepšie obaja…

Hana Naglik je veľký, zarastený a večne zamračený chlap. Volá sa Silvester Lavrík. Napísal viac ako 20 divadelných hier a niekoľko zbierok poviedok. Knižne mu vyšla zbierka piatich drám pod názvom Hry, v roku 2011 aj román Zu. Najnovší historický román Nedeľné šachy s Tisom sa predáva vo všetkých kníhkupectvách. Založil vydavateľstvo Iron Libri a píše knihy aj pre deti. Jeho prvotina Ester a albatros získala titul Najkrajšia kniha roka a Cenu ministra kultúry za ilustrácie.

Spolu sme sa porozprávali o tom, aká dlhá by bola polička kníh za cenu umývačky riadu, v ktorých knihách sa dá len listovať, prečo deťom čítať a kedy nastane doba všeobecnej blaženosti.

Aké majú byť knihy pre deti? Jednoduché, pekné a skutočné?

            Užitočné. Forma primeraná obsahu, obsah zodpovedajúci forme. Knihy, ani ľudia, by nemali klamať telom, ak nechcú škodiť. Tie, ktoré lákajú čitateľa tým, že sa podobajú na cukrárenské výrobky a ponúkajú ad absurdum zjednodušené príbehy, sú možno atraktívnymi darčekmi, no s knihami v pravom slova zmysle majú spoločné len to, že sa v nich dá listovať.

Myslíte, že je veľa detských kníh?

            Je. A väčšina z nich nestojí za nič. Ale tak je to, tuším, v každej oblasti ľudskej činnosti. Uvážlivý a svedomitý rodič sa však snaží orientovať v tejto záplave, povrchný rodič prenecháva túto zodpovednosť marketingovým oddeleniam veľkých vydavateľstiev. Ak výberu knihy pre dieťa budú rodičia venovať toľko pozornosti, koľko jej investujú do výberu kočiara, či plienok alebo oblečenia, nastane na Zemi doba všeobecnej blaženosti.

Prečo deťom čítať knihy?

            Lebo samé ešte čítať nevedia. A keď už vedia, hlasné čítanie je najbližšie starému dobrému rozprávaniu. Spoločné zdieľanie príbehov, hoci len sprostredkovaných, je najúčinnejší spôsob budovania stabilných hodnotových, sociálnych a emočných postojov dieťaťa. Nikdy nezabudnem na svoju 103-ročnú prastarú mamu, inak ako vo flanelovej nočnej košeli som ju nevidel, ale keď sme sa pousádzali na jej posteli pripomínajúcej hrad a ona tým svojím slabulinkým hláskom začala rozprávať… Aj dýchať sme zabudli.

Je pre deti dôležité naučiť sa rozoznávať dobro a zlo?

            Deti môžeme naučiť tomu, čo je nebezpečné, ostré, horúce. A môžeme im pomôcť, metodicky, pri vyhodnocovaní nových podnetov. Ale nepreceňujme sa. Nepodávajme im obrazy a príklady “dobra” a “zla” ako statické pojmy. Deti potrebujú skôr ovládnuť mechanizmus na ich identifikovanie sa v meniacom sa svete. Aj facka v pravý čas vie byť požehnaním. Kontext, motivácia a cieľ sú dôležité. Môžeme im poskytnúť príklady zo svojho života a sme povinní upozorňovať ich na to, že ich hlavnou životnou úlohou je rozmýšľať, konať a za vykonané niesť zodpovednosť. Samozrejme, netreba im o tom prednášať, treba mať silu tak žiť deň za dňom, minútu po minúte a keď nevládzeme, alebo urobíme chybu, nájsť v sebe odvahu priznať aj to.

Pôvodom ste učiteľ slovenského jazyka a literatúry. Je ťažké viesť deti k čítaniu?

Ako ste to robili Vy, keď ste učili?

            Nie je to nič ťažkého. Bil som ich. Neprečítanými knihami. Tými prečítanými mohli biť oni mňa… No, úprimne povedané – okrem toho, že som im nadšene a zanietene rozprával o tom, čím tie knihy, ktoré im odporúčam, oslovovali v ich veku mňa, okrem toho, že som si z nich spolu s nimi čítal a potom sa o prečítanom s nimi rozprával na osi čitateľská/mimoliterárna skúsenosť; si žiadne špeciálne postupy nepamätám. Teda ak nerátam to, že som si sústavne nehorázne vymýšľal a deti museli byť v strehu, lebo nikdy nevedeli, čo z povedaného myslím vážne a čo je len pokračovaním života v literatúre a literatúry v živote.

Akou knihou začať?

            Toto sú dobré otázky, ale takto, v zovšeobecňujúcej polohe, aj veľmi nebezpečné. Netrúfam si odporúčať ani konkrétny typ detskej knihy, ani konkrétny titul. Čítanie je nesmierne intímna a komplexná činnosť. Vyžaduje si vysokú mieru zainteresovanosti adresáta/čitateľa/poslucháča, vyladenosť a dôveru medzi dospelým, ktorý by nemal rezignovať na svoju úlohu pri ovplyvňovaní toho, čo sa dieťaťu dostáva do rúk. Svoju úlohu zohráva nálada, únava, okolnosti… Takže otázka, s ktoru by som ja odvážil pracovať, by potom znela – ktorých dvadsať kníh by sme mali kúpiť po príchode z pôrodnice ako prvú investíciu do duševnej a mentálnej hygieny nášho dieťaťa? Myslím, že bez “domácej knižnice” v detskej izbe je čerstvý človek oveľa zraniteľnejší ako bez umývačky riadu v kuchyni. Nechcem, aby to vyznelo ako demagógia, ale za cenu tohto zariadenia sa dá obsadiť naozaj dlhá polička s knihami pre deti.

Je dobré, aby si dieťa knihu vybralo samo, alebo majú vyberať rodičia?

            Rozumný a zodpovedný rodič rozhodnutie vždy nechá na dieťa. Ale použije všetok svoj dôvtip, rozhodnosť a strategickú ľstivosť, aby si vybralo to, čo je v súlade s jeho, rodičovým, presvedčením. Len ľahostajný, alebo mentálne lenivý rodič prenecháva neusmernenú voľbu na dieťa. A vôbec – otvorene sa priznávam, že nemám rád ten typ matiek, ktoré sa neunúvajú svojmu dieťaťu vysvetľovať, znova a znova, lebo výchova je repetitívna a sústavná činnosť, že svet nie je detská izba, kde je ono kráľom, ale dovolia mu myslieť si, že celý svet je detská izba. Dieťa nie je a nemá byť pupkom sveta. Ani toho najmenšieho. Ak sa to predsa len prihodí, najviac to ubližuje práve tomu dieťaťu. A typ otcov, ktorí pristúpia na to, že výchova dieťaťa v útlom veku je vecou matky, tak ten už vonkoncom neznášam, o tom sa ani hovoriť neoplatí.

Treba dieťaťu čítať to isté?

            Nie som vývinový psychológ, ani klinický psychiater, takže odpoviem len intuitívne. Kým si dieťa pýta tú istú rozprávku, tak zrejme áno. Ono si tvorí citové väzby na postavy, stotožňuje sa s nimi, učí sa posudzovať ich konanie v etickej, hodnotovej aj kauzálnej rovine. Konfrontuje sa s ich konaním, reagovaním na krízy, peripetie. Riešia svoje starosti a tak bezbolestne ponúkajú dieťaťu reakčné modely aj v jeho živote. Učia ho. A učenie sa realizuje vo viacerých moduloch, viacerých fázach, “utvrdzovanie” učiva pomáha k tomu, aby sa informácia premenila na vedomosť. A na to potrebuje opakovane sa s nimi “stretávať”. Pomáha to, spolu so situáciou v rodine, vytvárať a stabilizovať obraz dieťaťa o svete ako o bezpečnom mieste so zrozumiteľnými a užitočnými pravidlami. Veď mať každý víkend iného otecka môže byť síce zábavné, ale na vnútornom pokoji to nikomu nepridá, dokonca, ani vo vyššom veku. Opakujúca sa činnosť, vrátane návratom k tým istým knihám, či príbehom, však v sebe potrebuje aj aktivizačné prvky. Znesamozrejmujúce otázky, zámerné zavádzanie, hru na “hlúpeho Jana”. Prečo sa, napríklad, neopýtať dieťaťa, ako je to možné, že minule zožral vlk starú mamu a dnes zožrala stará mama nielen vlka, ale aj dieťaťovu večeru? Nepodceňujme detského čitateľa/poslucháča, ak sme pozorní, môžeme sa od neho vela naučiť. Napríklad aj to, že mu môžeme zlatými slovami vykladať o úcte, láske a obetavosti. Ak tak nevládzeme žiť, a napriek tomu ho kŕmime literatúrou, ktorá je plná takéhoto konania, vyrobíme mu problém, ktorý by bez nás nemalo. Ale chybu nehľadajme v detských knihách. Tú medzeru vo vedomí dieťaťa, ktorou mu ťahá na tykadlá, sme vytvorili my, nie autor/ka literatúry pre deti.

Čo keď to deti naozaj nebaví? Pripúšťa sa vôbec táto možnosť? Alebo sa stala  niekde chyba?

            V tom prípade treba dať deti do detského domova a ďalej im nekaziť detstvo. Odhliadnuc od žartovného tónu predchádzajúcej vety – treba si uvedomiť, že nie každý, kto sa odváži mať deti, má zároveň aj predpoklady na to, aby sa stal plnohodnotným rodičom. A snaha sa nepočíta. Tá úprimná už vôbec nie. Ja viem, trochu tu ctenej verejnosti podsúvam tvrdenie, že môj prípad to rozhodne nie je, ale hoci naše deti sú dávno dospelé a svojprávne, nikto nevie, kde a ako som s nimi ako rodič nedokázal držať krok. Ale to neznamená, že sa to na nich nepodpísalo. Treba byť neustále v strehu, operatívne reagovať na podnety a pritom nestrácať azimut. A viesť deti k tomu, aby boli na rodičovi čo najskôr a čo najviac nezávislé. A v tej akútnej fáze, keď to doma vreští, nespoliehať sa na mamičkovské weby, tatíčkovské drísty a opatrnícke mudrovanie starých rodičov a moralizátorské pizúkanie svokier. A už vôbec nie na to, čo o čítaní pre deti, a o výchove vôbec, hovorí obstarožný krokodíl, ktorý má tú drzosť, že píše aj pre deti. Všetko, čo tu hovorím, je výsostne subjektívne. Jedinou mojou kvalifikáciou je moje presvedčenie podporené dlhoročnou praxou.

Čo sa ľahšie píše? Knihy pre dospelých, alebo pre deti?

            Radostné a vzrušúce je jedno aj druhé. Písanie pre deti má pre mňa v sebe aj skytý imperatív zodpovednosti za napísané. Môžem žartovať ako v predchádzajúcej odpovedi, v súlade so svojím naturelom to vlastne ani inak neviem, ale predtým, než sa príbeh skončí, než pôjde dieťa spať, musím aj ako autor, aj ako pedagóg, aj ako svojpomocný rodič, dať všetko do poriadku. Dobro musí zvíťaziť nad zlom, ujo poľovník nad vlkom, pocit zodpovednosti nad bezbrehým fantazírovaním, fabulovaním a fanfarónstvom.

Treba s čítaním niekedy prestať?

            Žartujete? Nikdy! Hoci mám bohaté skúsenosti a fantastické zážitky spojené s percepciou, či tvorbou vo viacerých druhoch umenia, čítanie ostáva pre mňa najhlbším, najtrvalejším a najviac obohacujúcim zážitkom z umenia.

#knihy #starostlivost_o_dieta #materstvo #vychova

Foto: archív S.L.