Cesta na Mars - 7. diel

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť siedma - Londýn.

Keď som ešte len riešila možnosť dovolenky, dala som deťom vybrať - či chcú Paríž, alebo Londýn. Obaja sa zhodli na Londýne, ale mňa to ťahalo viacej do Paríža. Až to dospelo do štádia, kedy som sa rozhodla že budú obe tieto metropoly. Veľmi tomu napomohol aj fakt, že doprava medzi Parížom a Londýnom je častá a rýchla - chodia tu vlaky TGV a cesta trvá asi 2 a pol hodiny. A tak sme v utorok ráno o 09:13 nasadli v Paríži na vlak a niečo okolo 10:40 miestneho času sme už boli v Londýne. Cesta bola super, rýchlosť ešte lepšia - 298 km za hodinu. Popod more sme šli v Tunnel sous la Manche - je dlhý 50,45 km a boli sme 75 metrov pod hladinou. A inak toto bol jediný spoj, ktorý na našej dovolenke išiel tak, ako bolo naplánované. A celkovo sme konečne v Londýne išli presne podľa vopred pripraveného itinerára a nemusela som vôbec nič aktualizovať a meniť.

Po vystúpení v Londýne sme šli riešiť MHD - je možnosť aktivovať si zľavu vo výške 50% pre deti do 15 rokov, tak sme to hneď aj využili. Potom nás čakal hotel - mali sme zaplatený skorý príchod, takže všetko bolo bez problémov. Brala som tú istú sieť hotelov, ale musím povedať že ten v Londýne mal za sebou staršiu rekonštrukciu, ale zase výrazne kvalitnejšie uteráky. Proste nemôžeš mať všetko 🙂. Ako prvé sme si pozreli zvonku Tower a o 14:30 sme mali lístky dnu na Tower Brigde. Keď som bola v Londýne pred dvadsiatimi rokmi, toto múzeum ešte ani neexistovalo. Teraz je hore spravená sklenená podlaha a prechádzanie sa po nej mi dvakrát teda príjemné nebolo 😀 Ale zvládla som.

Londýn bez double decker nie je Londýn - takže keď sme sa presúvali na Greenwich k Prime Meridian Line Plaque, museli sme ísť autobusom. A klasika - obligátna fotografia s jednou nohou na pravej a druhou nohou na ľavej pologuli Zeme nesmie chýbať v žiadnom cestovateľskom albume. Greenwich je fajn - boli sme v tieni, sedeli na ľavičkách, trošku sa prechádzali - proste sme si užívali odpočinkový deň. A keď sme si povedali že dobre, poďme ďalej - presunuli sme sa k prístavu a užili si plavbu loďou po Temži. Tá je hádam stále rovnako škaredá a hnedá - neviem či vôbec niekto niekedy nabral odvahu v nej si zaplávať. Vystúpili sme kúsok od Big Ben - neviem prečo som si myslela že sa tieto hodiny ešte opravujú, takže keď som ich uvidela v celej kráse - ostala som milo prekvapená. Čo ma pri prechádzke Londýnom od Big Benu zarazilo, bolo uzavretie Downing street - akože ja rozumiem že tam sídli premiér, ale nerozumiem prečo je uzatvorená kompletne celá ulica. A ešte jedna vec mi v Londýne vadila, na ktorú by som si asi nezvykla - to neustále hučanie helikoptér nad hlavou. Šialené. Chalani si na Trafalgarskom námestí spravili fotografie pri levoch a keďže už bolo takmer 19 hodín, a zajtra nás čakal veľký deň, išli sme na hotel a spať.

V stredu sme mali dohodnutý program v podstate mimo Londýn - navštívili sme štúdiá Warner Bros. - The Making Harry Potter. Bolo tam všetko - prechádzali sme popod stĺporadie z čarodejníckych prútikov, videli sme obrovské sochy čarodejníckeho šachu hneď pred vstupom. V hale nad nami lietal drak. Lietali sme na metle. Videli sme originálne rekvizity, použité vo filme. Šli sme Zakázaným lesom, videli Hrdozobca a kúsok od nás liezol Aragog. Videli sme jednotlivé miestnosti, Veľkú sieň, Dumbledorovu pracovňu s mysľomisou. Kľubovňu Chrabromilu a aj Slizolinu. Učebňu elixírov. Dvere do Tajomnej komnaty. Baziliska. Nástupište 9a3/4 spolu s rokfortským expresom. Pili sme ďatelinové pivo. (je inak fakt že hnusné 😀 ). Presádzali sme Mandragory. Sedeli v lietajúcom aute. Videli ako robili Dobbyho, Hrdozobca či zamestnancov Gringottbanky. Boli sme v Gringottbanke. Videli jej trezory. Útočil na nás drak. Dobre, hologram draka, ale bolo to naozaj realistické. Prešli sme sa Šikmou uličkou. A nakoniec sme videli obrovskú maketu Rokfortu a jeho okolia. 

K tomuto výletu hádam ani nie je čo dodať, bolo to úžasné, skvelé a aj napriek tomu, že to stálo naozaj veľmi veľa peňazí - návštevu štúdií doporučujem. Ja som nám objednala zájazd, takže nás odviezli z Victoria station rovno do štúdií a aj naspäť - nevýhodou bolo že odchod bol presne daný na 13:15 (mali sme úplne prvý vstup o 09:00). Bolo to tak natesno, ešte by sme sa boli popozerali viacej v obchode so suvenírmi, takto, keď som tam videla tú obrovskú radu pri pokladni, som sa radšej už postavila do radu k plateniu. Synovia si kúpili čarodejnícky šach - takže spokojnosť u nich obrovská. Odhadom by sme potrebovali ešte tak pol hodinku k tomu, aby to bolo úplne že v poriadku bez akéhokoľvek náhlenia, ale z globálu - bolo to fajn. Len spomeniem perličku - do týchto štúdií sa dá ísť aj verejnou dopravou, pri našom šťastí však som rada že som sa rozhodla pre kolektívny zájazd, pretože vlaková stanica bola práve úplne zatvorená asi štyri dni pre rekonštrukciu. Zrovna v našom termíne. Takže naozaj netuším, ako by sme sa tam boli dostali - dalo sa v tie dni iba autami alebo práve týmito predraženými zájazdovými autobusmi.

Po vystúpení na Victoria station sme si šli pozrieť Buckinghamský palác a cestou sme hľadali banku - ako suvenír z Londýna sme si totiž chceli priviesť 50 librovú bankovku s Alanom Turingom. Po dlhých peripetiách - keďže v Londýne sa fakt hotovosťou platí výnimočne - sa nám podarilo získať dve päťdesiat librové bankovky. Ale teda získať ich bol záhul. 

O 17:00 začala v St. Paul’s Cathedral slávnostná omša so spevmi. Vstup do tejto katedrály je štandardne pre turistov už spoplatnený, ale ak človek príde na omšu - má prehliadku katedrály zadarmo. A keďže sme pri tomto tripe šetrili kde sme mohli 🙂 - naplánovala som návštevu omše. Decká aj protestovali, ale potom to zobrali celkom v pohode. Katedrála je to naozaj nádherná a tie spevy boli brutálne. Určite doporučujem sa zúčastniť. A po omši nás čakal ďaľší dôležitý program dnešného dňa - London Eye. Osobne, keď sme deň predtým vystupovali z lodi oproti London Eye a videla som, aké je obrovské - odmietla som naň ísť. Ale decká ma poznajú - lístky kúpené a tak rátali s tým, že strach prekonám a pôjdem. A áno, keďže vstupenky stáli viacej ako letenky z Londýna do Viedne, svoj strach som premohla a na London Eye išla. Nejako som bola zmierená s tým a úprimne, už som ani výšku nejako neriešila. Videla som nadšených pubertiakov po mojom boku, rozdýchavala som ešte dojmy z Harryho Pottera a St. Paul`s Cathedral - a tak som úplne v pohode na London Eye nastúpila. Časový slot sme mali na 20:00 hod - bolo to úžasné, pretože zrovna to bola tá polhodina, kedy zapadalo Slnko. Fotky máme skvelé, viditeľnosť bola neskutočná. Celý Londýn úplne na dlani. V tej kapsulke nás bolo asi 15 - napriek tomu sme mali dostatočný priestor vidieť všetko na všetky strany a aj bol priestor na fotografie, či už selfie, alebo výhľadov. Boli sme 135 metrov nad Londýnom a naozaj to bolo fascinujúce. Po London Eye sme si dali už "len" prechádzku centrom naspäť k St. Paul`s Cathedral, odkiaľ sme si už zobrali metro k hotelu.

Ráno - vlastne ešte večer - som nás kompletne zbalila, pretože dnešným dňom náš dovolenkový trip končí. A tak sme skoro ráno (niečo pred ôsmou 🙂 ) odovzdali batožinu v úschovni a vydali sme sa na posledný deň dobrodružstva. Keďže múzeá sú v Londýne otvorené až od 10:00, zahrnula som do programu takú trošku netradičnú vec - kŕmenie veveričiek orieškami v St. James’s Park oproti Buckinghamskému palácu. Orieškov sme na tripe mali veľa a musím sa priznať, že nejaké sme aj doniesli domov. Takže podeliť sa s veveričkami mi prišlo ako dobrý nápad a deckám sa páčilo. 

Na 10:00 sme mali vstup do Natural History Museum - neviem či som osobne od tohto múzea čakala viac, ale návšteva bola pre mňa viac sklamaním, ako nadšením. Jednak šialené množstvo ľudí. Do toho naša únava - toto bol predsa len už siedmy deň kedy sme neboli poriadne vyspatí a v nohách sme už mali pekné kilometre. Na druhú stranu, nie je veľa múzeí na svete kde je tak rozsiahla zbierka a vidieť niektoré exponáty naozaj stálo za to. Od naozaj starej makety veľryby, cez obrovský kmeň sekvoje, rôzne drahé kamene, kryštály, meteority. Napríklad najväčší topáz na svete. Veľa smaragdov, zafírov, opálov. Dokonca je tam uložený aj kameň z Marsu - je ich menej ako 70 kusov na Zemi. A samozrejme meteority - tých je tam uložených hneď niekoľko. Mňa fascinovala vitrína, veľká asi 2x4 metre, kompletne plná vypreparovaných kolibríkov. Áno, na jednej strane je to smutné, že tie zvieratká sú všetky mŕtve, na druhú stranu preparovali ich niekedy v 18 - 19 storočí a tak som sa to naučila neriešiť. Fascinujúcou bola aj časť venovaná vývoju človeka - to je tiež niečo, čo sa len tak hocikde nevidí. Rovnako ako možnosť zažiť pocit zo zemetrasenia. Nevravím, že toto múzeum bolo úplne zlé, to v žiadnom prípade. Budova je brutálna. A je šialene rozľahlé a má obrovké expozície. Ale každý má iné preferencie a osobne sa k tomuto múzeu staviam podobne ako k Versailles - bola som, videla som, stačilo mi.

Ako poslednú zastávku v Londýne, ale určite nie že najmenej dôležitú, som dala  National Galery. Rovnako ako pre všetky múzeá doteraz som aj tu spravila presnú mapu s miestnosťami, ktoré chcem deckám ukázať. Takže som vedela, že aj keď máme vstup až na 14:30, úplne v pohode to všetko stihneme. A mala som pravdu - dokonca Slnečnice sme si stihli pozrieť dvakrát. Na tomto tripe sme mali so sebou jedného plyšového medvedíka - volá sa Igor a mám ho už cez 18 rokov. A kedysi dávno bol so mnou v Londýne a tak deti trvali na tom, aby si Londýn zopakoval a aby uvidel aj Paríž. A práve v National Galery sme Igorovi spravili jednu z top fotografií, aké vôbec má, a nazvali sme ju - Igor na stoličke. Keď sme ju fotili tak sa všetci okolo začali smiať, dokonca aj zamestnanec, ktorý má na starosti exponáty a ktorý sedel v miestnosti. Proste Igor bodoval. 🙂

No a nás už len čakal presun na Victoria station, odtiaľ vlakom na Gatwick a hurá, Viedeň to istí a niečo po polnoci príchod do Bratislavy. Lenže - nebolo to takéto jednoduché. Teda v skratke bolo - naozaj sme sa presunuli na Gatwick, ja som nám tam v rýchlosti menila batožiny, keďže po Londýne sme chodili s ruksakmi a ako príručky sme mali tašky - takže ruksaky do tašiek spolu s nakúpenými suvenírmi a naozaj som si miestami tam na zemi pripadala ako bezdomovec. Ale nebola som samotná - asi je bežnou praxou robiť si poriadky v batožine pred bezpečnostnou kontrolou 🙂. Checkin som vyriešila ešte na Slovensku - zaplatila som si totiž automatický checkin 50 hodín pred odletom. Som si povedala, že toto naozaj nebudem riešiť niekde v Londýne a radšej nech to za mňa systém spraví automaticky. Keďže sme cestovali nízkonákladovo, nemali sme ani kúpené sedadlá a deti som upozornila, že môžeme tie dve hodiny sedieť každý v inej časti lietadla, ale rovnako ako ja to neriešili a prišlo im 45 libier za sedadlá pri sebe trošku cez. Nakoniec sme dostali sedadlá také, o akých som ani nesnívala - systém vyhodnotil správne, že sú to deti, a aj keď teda už dvanásť mali obaja, napriek tomu ich posadili vedla mňa. Takže sme všetci traja sedeli spolu a tešili sa z toho. No a potom sa stala klasika - toľko čo sme prešli všetkými kontrolami, mi píplo na telefóne upozornenie, že let bol presunutý. Ja som sa už len začala smiať, nezmohla som sa ani na slovo. No pozerala som sa na to pozitívne - akurát zmeškáme prípoj do Bratislavy, avšak keďže Viedeň je už akoby sme boli doma, ani som to neriešila. Presunutý let predsa nie je zrušený let! Takže som sa to snažila brať s prehľadom a vlastne už ani o nič nešlo. Nakoniec sme miesto o 22:45 prileteli do Viedne o tretej hodine ráno. Z celého dva a pol hodinového letu si všetci traja pamätáme vzlet, asi 10 minút letu, a pristávanie vo Viedni.

Kým sme prešli všetkými kontrolami, bolo pol štvrtej a o asi 20 minút nám šiel autobus do Bratislavy, tak som rýchlo kúpila lístky online. Akurát sme stíhali prvú električku na Hlavnú stanicu a z nej sme mali o pol hodiny rýchlik priamo domov. 

Let meškal viac ako tri hodiny, a tak by sme mali mať nárok na kompenzáciu za meškanie letu. Že 250 eur každému cestujúcemu. Wizzair ju samozrejme zamietol, pretože - doslova - mali technickú poruchu na lietadle a to podľa nich spadá pod mimoriadne okolnosti. Čo je hlúposť, mimoriadna okolnosť je počasie, nie technická porucha lietadla. A tak som po zvážení, že sa mi s Wizzair naozaj nechce naťahovať, našu pohľadávku postúpila ďalej. Či z toho budú peniaze, a aké, netuším. Pôvodne som mala dobré recenzie na jednu spoločnosť, že vykúpia pohľadávku ihneď dopredu - ale ocenili to na 59 eur na osobu, čo mi prišlo ako výsmech. Tak som skúsila druhú, ktorá síce nedáva peniaze dopredu, ale na rovinu píše že to môže trvať aj 6 mesiacov, či rok. Nevadí, počkáme si. Verím však, že dostaneme od nich viac ako 177 eur v súčte.

V konečnom dôsledku hodnotím tento trip veľmi pozitívne - napriek všetkému zlému, čo sa stalo, to vypálilo super. Chalani aspoň videli, že keď sa môže niečo pokaziť, tak sa aj pokazí. Ale videli aj svoju mamu ako sa nevzdáva a ako hľadá alternatívne riešenia. A aj keď padali na hubu od únavy, rovnako hodnotia tento trip pozitívne. Veľmi veľa sme videli a zažili. Od 10.augusta, kedy sme vyrazili, do 18.augusta ráno, kedy sme prišli domov, sme prešli pešo cez 130 kilometrov a vystúpili na 177 poschodí. Po dovolenke sme potrebovali pár dní na zotavenie sa z dovolenky - kompletne dva dni sme iba prespali. Ale stálo to za to a chalani už rozmýšľajú, kam ich vezmem o rok 😀 - už len taký detail, našetriť na to, lebo teda finančne tento trip vyšiel teda celkom dosť.