Cesta na Mars - 5. diel

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť piata - nastal deň D.    

Všetko prebiehalo štandardne - zbalila som nás do 3 ruksakov, 3 prenosných tašiek cez pleco a jedného kufríka. Zobrali sme si jedlo na cestu, a vybrali sme sa na vlakovú stanicu. Už dávnejšie som sa rozhodla ísť spojom tak, aby sme vo Viedni mali tri hodiny na prestup - ono predsa len človek nikdy nevie čo sa stane cestou, vlaky zvyknú meskať a nestihnúť vlak z Viedne do Paríža by naozaj bol problém.

Tak sme si niečo pred druhou poobede pekne sadli do expresu do Bratislavy, spokojní, že hurááá, cestujeme. A ja som - viac menej zo zvyku - zobrala do ruky telefón a išla si pozrieť správy, emaily a tak.. A prišiel šok. Asi hodinu dozadu mi prišiel email, že vlak z Viedne do Paríža, ktorým sme mali ísť, odriekli. Proste ho zrušili bez náhrady. 

Musela som vyzerať v ten moment dosť príšerne, pretože deti ihneď aj bez slov pochopili vážnosť situácie - a ja som ani nemala prvotne silu im čokoľvek hovoriť alebo vysvetlovať. Bola som zarazená, šokovaná, proste úplne mimo. Hlavou sa mi honili veci typu že toto snáď nemôže byť pravda. Veď nemôžeme sa otočiť už v Bratislave, ten výlet ma doteraz stál už toľko peňazí... Celú cestu do Bratislavy som hľadala alternatívny spoj. Na inflolinke rakúskych železníc mi iba povedali, že mi vedia zabezpečiť dopravu do Frankfurtu alebo Zurichu, ďalej už nie. Proste všetko sa to na mňa zosypalo ako domček z kariet... 

Volala mi kamoška, alebo som volala ja jej, to si už nepamätám, a tá mi ešte pridala štýlom - a to akože fakt chceš ísť s deckami aj napriek tomu že ti zrušili vlak do Viedne? Čo tam budeš robiť? Ako toto budeš riešiť? Moc mi to na pohode nepridávalo, bola som evidentne v šoku. Všetky vlakové spoje Viedeň - Paríž kompletne vybookované. Kamoška sa na to ale pozrela optikou mimo mňa a že autobus mám pozrieť... Mňa to dovtedy ani nenapadlo, aj keď je pravda, že prvotne autobus spomenul môj najstarší syn ako alternatívu ale to som zamietla - lebo som bola ešte v tom že nájdem vlak. A potom som v tom šoku už na autobus úplne zabudla. Priamy spoj sa mi nepodarilo kúpiť, ale našla som spoj s prestupom vo Frankfurte nad Mohanom. Cena šialená, teda o 200 eur viac ako bolo pôvodne za vlak, avšak stále tam bola šanca že stíhame aspoň časť z naplánovanych vecí v Paríži. A najmä - že vôbec do Paríža pôjdeme. Lístky na tento spoj som kupovala až vo vlaku Bratislava - Viedeň, asi hodinu a pol pred odchodom autobusu. Mali sme asi 45 minút na prestup medzi vlakovou a autobusovou stanicou - absolútne som sa nevyznala vo viedenskej mhd, všetko som to riešila za pochodu a všetci traja sme utekali - či na električku, aby sme správne nastúpili, či potom z nej na autobusovú stanicu, aby sme sa dostali k autobusu. Neskutočný stres. 

Na nástupište sme dobehli 7 minút pred odchodom a prišiel ďaľší šok. Naše lístky vraj nie sú platné. To som už nevedela či sa mám smiať alebo či mám plakať. Našťastie ešte jedna pani mala rovnako ako my neplatný lístok a zistili sme, že sme si ich kupovali v približne rovnaký čas - čo nás obe aspoň trošku ukľudnilo. A tak po reštarte aplikácie nabehol druhý vodič, spustil si aplikáciu na svojom telefóne a hurááá, naše lístky to zobralo a mohli sme nastúpiť. 

Nebola som pripravená cestovať autobusom, rovnako som nebola pripravená mať každé dieťa na druhej strane - ale aspoň sme sedeli na rovnakom poschodí a videla som na nich. O štvrtej ráno sme mali prestup vo Frankfurte nad Mohanom - keďže sme pôvodne mali ísť vlakom, brala som karimatku - že do kupé na zem aby si niektorý syn mohol ľahnúť ak by chcel. No a tá nám teraz poslúžila - sme si na ňu vo Frankfurte sadli na zem a čakali sme hodinu a pol na prípoj do Paríža. Proste bezďáci. Pri prestupe sme zistili, že máme miestenky do autobusu na neexistujúce miesta - toto som už ale naozaj nemala silu riešiť a bola som rada, že sa spolu s deťmi veziem. To sme sa už smiali cez slzy, že to akože vážne? Čo ešte sa nám na tejto dovolenke stane? 

Staršieho syna začali mátať v hlave veci, že či sme vôbec mali na tento výlet ísť. Že čo keď nám vesmír ukazuje že sme sa mali vrátiť - veď cestou domov môže s nami spadnúť lietadlo! Tak som mu na to s ľadovým kľudom iba odpovedala - tak ked spadne, bude spadnuté. Budeme v tom všetci traja spolu, tak aký problém. Kruté? Asi. Ale bola som tak v strese ako hádam ešte za celý svoj život nikdy. 

Takže nakoniec sme sa do Paríža dostali. Cestovali sme z Viedne namiesto o 19:46 už o 17:55 a do Paríža sme miesto o 09:43 prišli až o 14:40, ale sme v Paríži. Po takmer 21 hodinách, totálne unavení, ubolení, zmagorení, ale predsa sme tu.