Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť siedma - Londýn.

Keď som ešte len riešila možnosť dovolenky, dala som deťom vybrať - či chcú Paríž, alebo Londýn. Obaja sa zhodli na Londýne, ale mňa to ťahalo viacej do Paríža. Až to dospelo do štádia, kedy som sa rozhodla že budú obe tieto metropoly. Veľmi tomu napomohol aj fakt, že doprava medzi Parížom a Londýnom je častá a rýchla - chodia tu vlaky TGV a cesta trvá asi 2 a pol hodiny. A tak sme v utorok ráno o 09:13 nasadli v Paríži na vlak a niečo okolo 10:40 miestneho času sme už boli v Londýne. Cesta bola super, rýchlosť ešte lepšia - 298 km za hodinu. Popod more sme šli v Tunnel sous la Manche - je dlhý 50,45 km a boli sme 75 metrov pod hladinou. A inak toto bol jediný spoj, ktorý na našej dovolenke išiel tak, ako bolo naplánované. A celkovo sme konečne v Londýne išli presne podľa vopred pripraveného itinerára a nemusela som vôbec nič aktualizovať a meniť.

Po vystúpení v Londýne sme šli riešiť MHD - je možnosť aktivovať si zľavu vo výške 50% pre deti do 15 rokov, tak sme to hneď aj využili. Potom nás čakal hotel - mali sme zaplatený skorý príchod, takže všetko bolo bez problémov. Brala som tú istú sieť hotelov, ale musím povedať že ten v Londýne mal za sebou staršiu rekonštrukciu, ale zase výrazne kvalitnejšie uteráky. Proste nemôžeš mať všetko 🙂. Ako prvé sme si pozreli zvonku Tower a o 14:30 sme mali lístky dnu na Tower Brigde. Keď som bola v Londýne pred dvadsiatimi rokmi, toto múzeum ešte ani neexistovalo. Teraz je hore spravená sklenená podlaha a prechádzanie sa po nej mi dvakrát teda príjemné nebolo 😀 Ale zvládla som.

Londýn bez double decker nie je Londýn - takže keď sme sa presúvali na Greenwich k Prime Meridian Line Plaque, museli sme ísť autobusom. A klasika - obligátna fotografia s jednou nohou na pravej a druhou nohou na ľavej pologuli Zeme nesmie chýbať v žiadnom cestovateľskom albume. Greenwich je fajn - boli sme v tieni, sedeli na ľavičkách, trošku sa prechádzali - proste sme si užívali odpočinkový deň. A keď sme si povedali že dobre, poďme ďalej - presunuli sme sa k prístavu a užili si plavbu loďou po Temži. Tá je hádam stále rovnako škaredá a hnedá - neviem či vôbec niekto niekedy nabral odvahu v nej si zaplávať. Vystúpili sme kúsok od Big Ben - neviem prečo som si myslela že sa tieto hodiny ešte opravujú, takže keď som ich uvidela v celej kráse - ostala som milo prekvapená. Čo ma pri prechádzke Londýnom od Big Benu zarazilo, bolo uzavretie Downing street - akože ja rozumiem že tam sídli premiér, ale nerozumiem prečo je uzatvorená kompletne celá ulica. A ešte jedna vec mi v Londýne vadila, na ktorú by som si asi nezvykla - to neustále hučanie helikoptér nad hlavou. Šialené. Chalani si na Trafalgarskom námestí spravili fotografie pri levoch a keďže už bolo takmer 19 hodín, a zajtra nás čakal veľký deň, išli sme na hotel a spať.

V stredu sme mali dohodnutý program v podstate mimo Londýn - navštívili sme štúdiá Warner Bros. - The Making Harry Potter. Bolo tam všetko - prechádzali sme popod stĺporadie z čarodejníckych prútikov, videli sme obrovské sochy čarodejníckeho šachu hneď pred vstupom. V hale nad nami lietal drak. Lietali sme na metle. Videli sme originálne rekvizity, použité vo filme. Šli sme Zakázaným lesom, videli Hrdozobca a kúsok od nás liezol Aragog. Videli sme jednotlivé miestnosti, Veľkú sieň, Dumbledorovu pracovňu s mysľomisou. Kľubovňu Chrabromilu a aj Slizolinu. Učebňu elixírov. Dvere do Tajomnej komnaty. Baziliska. Nástupište 9a3/4 spolu s rokfortským expresom. Pili sme ďatelinové pivo. (je inak fakt že hnusné 😀 ). Presádzali sme Mandragory. Sedeli v lietajúcom aute. Videli ako robili Dobbyho, Hrdozobca či zamestnancov Gringottbanky. Boli sme v Gringottbanke. Videli jej trezory. Útočil na nás drak. Dobre, hologram draka, ale bolo to naozaj realistické. Prešli sme sa Šikmou uličkou. A nakoniec sme videli obrovskú maketu Rokfortu a jeho okolia. 

K tomuto výletu hádam ani nie je čo dodať, bolo to úžasné, skvelé a aj napriek tomu, že to stálo naozaj veľmi veľa peňazí - návštevu štúdií doporučujem. Ja som nám objednala zájazd, takže nás odviezli z Victoria station rovno do štúdií a aj naspäť - nevýhodou bolo že odchod bol presne daný na 13:15 (mali sme úplne prvý vstup o 09:00). Bolo to tak natesno, ešte by sme sa boli popozerali viacej v obchode so suvenírmi, takto, keď som tam videla tú obrovskú radu pri pokladni, som sa radšej už postavila do radu k plateniu. Synovia si kúpili čarodejnícky šach - takže spokojnosť u nich obrovská. Odhadom by sme potrebovali ešte tak pol hodinku k tomu, aby to bolo úplne že v poriadku bez akéhokoľvek náhlenia, ale z globálu - bolo to fajn. Len spomeniem perličku - do týchto štúdií sa dá ísť aj verejnou dopravou, pri našom šťastí však som rada že som sa rozhodla pre kolektívny zájazd, pretože vlaková stanica bola práve úplne zatvorená asi štyri dni pre rekonštrukciu. Zrovna v našom termíne. Takže naozaj netuším, ako by sme sa tam boli dostali - dalo sa v tie dni iba autami alebo práve týmito predraženými zájazdovými autobusmi.

Po vystúpení na Victoria station sme si šli pozrieť Buckinghamský palác a cestou sme hľadali banku - ako suvenír z Londýna sme si totiž chceli priviesť 50 librovú bankovku s Alanom Turingom. Po dlhých peripetiách - keďže v Londýne sa fakt hotovosťou platí výnimočne - sa nám podarilo získať dve päťdesiat librové bankovky. Ale teda získať ich bol záhul. 

O 17:00 začala v St. Paul’s Cathedral slávnostná omša so spevmi. Vstup do tejto katedrály je štandardne pre turistov už spoplatnený, ale ak človek príde na omšu - má prehliadku katedrály zadarmo. A keďže sme pri tomto tripe šetrili kde sme mohli 🙂 - naplánovala som návštevu omše. Decká aj protestovali, ale potom to zobrali celkom v pohode. Katedrála je to naozaj nádherná a tie spevy boli brutálne. Určite doporučujem sa zúčastniť. A po omši nás čakal ďaľší dôležitý program dnešného dňa - London Eye. Osobne, keď sme deň predtým vystupovali z lodi oproti London Eye a videla som, aké je obrovské - odmietla som naň ísť. Ale decká ma poznajú - lístky kúpené a tak rátali s tým, že strach prekonám a pôjdem. A áno, keďže vstupenky stáli viacej ako letenky z Londýna do Viedne, svoj strach som premohla a na London Eye išla. Nejako som bola zmierená s tým a úprimne, už som ani výšku nejako neriešila. Videla som nadšených pubertiakov po mojom boku, rozdýchavala som ešte dojmy z Harryho Pottera a St. Paul`s Cathedral - a tak som úplne v pohode na London Eye nastúpila. Časový slot sme mali na 20:00 hod - bolo to úžasné, pretože zrovna to bola tá polhodina, kedy zapadalo Slnko. Fotky máme skvelé, viditeľnosť bola neskutočná. Celý Londýn úplne na dlani. V tej kapsulke nás bolo asi 15 - napriek tomu sme mali dostatočný priestor vidieť všetko na všetky strany a aj bol priestor na fotografie, či už selfie, alebo výhľadov. Boli sme 135 metrov nad Londýnom a naozaj to bolo fascinujúce. Po London Eye sme si dali už "len" prechádzku centrom naspäť k St. Paul`s Cathedral, odkiaľ sme si už zobrali metro k hotelu.

Ráno - vlastne ešte večer - som nás kompletne zbalila, pretože dnešným dňom náš dovolenkový trip končí. A tak sme skoro ráno (niečo pred ôsmou 🙂 ) odovzdali batožinu v úschovni a vydali sme sa na posledný deň dobrodružstva. Keďže múzeá sú v Londýne otvorené až od 10:00, zahrnula som do programu takú trošku netradičnú vec - kŕmenie veveričiek orieškami v St. James’s Park oproti Buckinghamskému palácu. Orieškov sme na tripe mali veľa a musím sa priznať, že nejaké sme aj doniesli domov. Takže podeliť sa s veveričkami mi prišlo ako dobrý nápad a deckám sa páčilo. 

Na 10:00 sme mali vstup do Natural History Museum - neviem či som osobne od tohto múzea čakala viac, ale návšteva bola pre mňa viac sklamaním, ako nadšením. Jednak šialené množstvo ľudí. Do toho naša únava - toto bol predsa len už siedmy deň kedy sme neboli poriadne vyspatí a v nohách sme už mali pekné kilometre. Na druhú stranu, nie je veľa múzeí na svete kde je tak rozsiahla zbierka a vidieť niektoré exponáty naozaj stálo za to. Od naozaj starej makety veľryby, cez obrovský kmeň sekvoje, rôzne drahé kamene, kryštály, meteority. Napríklad najväčší topáz na svete. Veľa smaragdov, zafírov, opálov. Dokonca je tam uložený aj kameň z Marsu - je ich menej ako 70 kusov na Zemi. A samozrejme meteority - tých je tam uložených hneď niekoľko. Mňa fascinovala vitrína, veľká asi 2x4 metre, kompletne plná vypreparovaných kolibríkov. Áno, na jednej strane je to smutné, že tie zvieratká sú všetky mŕtve, na druhú stranu preparovali ich niekedy v 18 - 19 storočí a tak som sa to naučila neriešiť. Fascinujúcou bola aj časť venovaná vývoju človeka - to je tiež niečo, čo sa len tak hocikde nevidí. Rovnako ako možnosť zažiť pocit zo zemetrasenia. Nevravím, že toto múzeum bolo úplne zlé, to v žiadnom prípade. Budova je brutálna. A je šialene rozľahlé a má obrovké expozície. Ale každý má iné preferencie a osobne sa k tomuto múzeu staviam podobne ako k Versailles - bola som, videla som, stačilo mi.

Ako poslednú zastávku v Londýne, ale určite nie že najmenej dôležitú, som dala  National Galery. Rovnako ako pre všetky múzeá doteraz som aj tu spravila presnú mapu s miestnosťami, ktoré chcem deckám ukázať. Takže som vedela, že aj keď máme vstup až na 14:30, úplne v pohode to všetko stihneme. A mala som pravdu - dokonca Slnečnice sme si stihli pozrieť dvakrát. Na tomto tripe sme mali so sebou jedného plyšového medvedíka - volá sa Igor a mám ho už cez 18 rokov. A kedysi dávno bol so mnou v Londýne a tak deti trvali na tom, aby si Londýn zopakoval a aby uvidel aj Paríž. A práve v National Galery sme Igorovi spravili jednu z top fotografií, aké vôbec má, a nazvali sme ju - Igor na stoličke. Keď sme ju fotili tak sa všetci okolo začali smiať, dokonca aj zamestnanec, ktorý má na starosti exponáty a ktorý sedel v miestnosti. Proste Igor bodoval. 🙂

No a nás už len čakal presun na Victoria station, odtiaľ vlakom na Gatwick a hurá, Viedeň to istí a niečo po polnoci príchod do Bratislavy. Lenže - nebolo to takéto jednoduché. Teda v skratke bolo - naozaj sme sa presunuli na Gatwick, ja som nám tam v rýchlosti menila batožiny, keďže po Londýne sme chodili s ruksakmi a ako príručky sme mali tašky - takže ruksaky do tašiek spolu s nakúpenými suvenírmi a naozaj som si miestami tam na zemi pripadala ako bezdomovec. Ale nebola som samotná - asi je bežnou praxou robiť si poriadky v batožine pred bezpečnostnou kontrolou 🙂. Checkin som vyriešila ešte na Slovensku - zaplatila som si totiž automatický checkin 50 hodín pred odletom. Som si povedala, že toto naozaj nebudem riešiť niekde v Londýne a radšej nech to za mňa systém spraví automaticky. Keďže sme cestovali nízkonákladovo, nemali sme ani kúpené sedadlá a deti som upozornila, že môžeme tie dve hodiny sedieť každý v inej časti lietadla, ale rovnako ako ja to neriešili a prišlo im 45 libier za sedadlá pri sebe trošku cez. Nakoniec sme dostali sedadlá také, o akých som ani nesnívala - systém vyhodnotil správne, že sú to deti, a aj keď teda už dvanásť mali obaja, napriek tomu ich posadili vedla mňa. Takže sme všetci traja sedeli spolu a tešili sa z toho. No a potom sa stala klasika - toľko čo sme prešli všetkými kontrolami, mi píplo na telefóne upozornenie, že let bol presunutý. Ja som sa už len začala smiať, nezmohla som sa ani na slovo. No pozerala som sa na to pozitívne - akurát zmeškáme prípoj do Bratislavy, avšak keďže Viedeň je už akoby sme boli doma, ani som to neriešila. Presunutý let predsa nie je zrušený let! Takže som sa to snažila brať s prehľadom a vlastne už ani o nič nešlo. Nakoniec sme miesto o 22:45 prileteli do Viedne o tretej hodine ráno. Z celého dva a pol hodinového letu si všetci traja pamätáme vzlet, asi 10 minút letu, a pristávanie vo Viedni.

Kým sme prešli všetkými kontrolami, bolo pol štvrtej a o asi 20 minút nám šiel autobus do Bratislavy, tak som rýchlo kúpila lístky online. Akurát sme stíhali prvú električku na Hlavnú stanicu a z nej sme mali o pol hodiny rýchlik priamo domov. 

Let meškal viac ako tri hodiny, a tak by sme mali mať nárok na kompenzáciu za meškanie letu. Že 250 eur každému cestujúcemu. Wizzair ju samozrejme zamietol, pretože - doslova - mali technickú poruchu na lietadle a to podľa nich spadá pod mimoriadne okolnosti. Čo je hlúposť, mimoriadna okolnosť je počasie, nie technická porucha lietadla. A tak som po zvážení, že sa mi s Wizzair naozaj nechce naťahovať, našu pohľadávku postúpila ďalej. Či z toho budú peniaze, a aké, netuším. Pôvodne som mala dobré recenzie na jednu spoločnosť, že vykúpia pohľadávku ihneď dopredu - ale ocenili to na 59 eur na osobu, čo mi prišlo ako výsmech. Tak som skúsila druhú, ktorá síce nedáva peniaze dopredu, ale na rovinu píše že to môže trvať aj 6 mesiacov, či rok. Nevadí, počkáme si. Verím však, že dostaneme od nich viac ako 177 eur v súčte.

V konečnom dôsledku hodnotím tento trip veľmi pozitívne - napriek všetkému zlému, čo sa stalo, to vypálilo super. Chalani aspoň videli, že keď sa môže niečo pokaziť, tak sa aj pokazí. Ale videli aj svoju mamu ako sa nevzdáva a ako hľadá alternatívne riešenia. A aj keď padali na hubu od únavy, rovnako hodnotia tento trip pozitívne. Veľmi veľa sme videli a zažili. Od 10.augusta, kedy sme vyrazili, do 18.augusta ráno, kedy sme prišli domov, sme prešli pešo cez 130 kilometrov a vystúpili na 177 poschodí. Po dovolenke sme potrebovali pár dní na zotavenie sa z dovolenky - kompletne dva dni sme iba prespali. Ale stálo to za to a chalani už rozmýšľajú, kam ich vezmem o rok 😀 - už len taký detail, našetriť na to, lebo teda finančne tento trip vyšiel teda celkom dosť.

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť šiesta - Paríž.    

Ako sme prichádzali na autobusovú stanicu, stále sme nemohli uveriť že sme predsa len v Paríži. Že sme to dali a prišli sme. Boli sme neskutočne unavení. Vo mne je vlastne ešte stále hnev voči rakúskym železniciam, pretože naozaj som si vybrala cestu vlakom práve pre kľud v kupé a cestu bez stresu. Kto mohol vedieť, že sa z tej cesty vykľuje priam nočná mora. 

Prišli sme 14:40 a o 14.30 sme mali mať vstup do Musée d`Orsay, ktoré sme pochopiteľne nestihli. Napriek všetkému som však verila, že párdňový program v Paríži trošku pomením a aj tak uvidíme všetko, čo sme mali pôvodne v pláne. Vzhľadom na únavu z cesty bolo potrebné spraviť zopár škrtov v naplánovaných prechádzkach, ale stále som verila, že to kolektívne dáme tak, ako to bolo pôvodne naplánované. 

Výhodou príchodu na autobusovú stanicu Bercy bol fakt, že presne oproti sa nachádza Bibliothèque François Mitterrand - sú to štyri budovy v tvare knihy a mladší syn ich chcel vidieť na vlastné oči - dnu sa verejnosť aj tak nedostane a my sme odškrtli prvú vybavenú vec v Paríži 🙂.

Po vybavení formalít, čo sa týka MHD (kúpa navigo easy kariet s nabitím 10tich lístkov každému) sme si vzhľadom na našu únavu vybrali rýchly presun do hotela a dokonca asi hodinu sme mali na oddych. No teda deti mali, ja som urýchlene vyhadzovala veci z ruksakov a dávala som tam veci potrebné pre dnešný deň. Keďže som potrebovala robiť kvôli neskoršiemu príchodu do Paríža úpravy a návštevu Eiffelovej veže sme mali na 20:00 hod, dovtedy sme stihli pozrieť Champs-Élysées a Arc de Triomphe de l’Étoile. Cestou k Eiffelovej veži sa nám podarilo zmoknúť, avšak keďže sme pripravení na Londýn, mali sme každý pršiplášť. 

Zajednať lístky na 20:00 hod večer bol priam geniálny ťah - keď sme vyšli na samotný vrch bolo ešte svetlo, ale prehliadku veže sme už končili v tme a kochali sme sa svetielkami. Hore na samotnom vrchu nás privítali napriek prehánkam ešte večerné slnečné lúče, a výhľad na celý Paríž bol naozaj skvelý. Starší syn sa mi do Eiffelovej veže zamiloval 🙂 - čo ma potešilo, pretože hneď nabral energiu zvládať dni v Paríži a menej frflal za únavu 🙂. Zato mladšieho únava dosť zničila a takmer nemáme z horného poschodia fotografiu, kde sa všetci traja tvárime normálne 🙂. Vysvietená Eiffelovka za tmy však stála za to a z Trocadéro máme naozaj krásne fotky.

Ráno sme vstávali na autobus, aby sme dali vyhliadkovú cestu Parížom - dovtedy som nerozumela slovám v seriály Emily z Paríža že rada by som bývala v Paríži v dome s peknými dverami... Ale po tejto ceste autobusom už tomu úplne rozumiem. Tie dvere na bytových domoch - to bolo niečo neskutočné. Každé v inej farbe a v úplne inom prevedení, s rôznymi kovaniami... Ja som sa celú cestu nadchýnala a nevedela som sa vynadívať. Už o 08:20 sme boli pri pyramíde a moje deti hneď ako uvideli to množstvo ľudí okamžite ocenili, že lístky do Musée du Louvre máme už zakúpené. Ten rad ľudí bez lístkov bol obrovský. 

Musée du Louvre je obrovské múzeum, kde sa dajú stráviť týždne. Preto som sa na túto návštevu pripravila a už doma som spravila podrobný plán, ktoré exponáty chceme vidieť a ktorými miestnosťami pôjdeme. Jednak som vedela že deckám dlhodobo pozornosť obrazmi či sochami neudržím, na druhej strane naozaj je potrebné aby mali aspoň základný prehľad o umení a o tom, ako moc bohatá zbierka v Louvri je. 

Začali sme tak, ako hádam každý kto tam príde ihneď ráno - výskokom k Líze. Bol to výborný ťah, pretože v miestnosti s ňou nás bolo ešte len zopár. O asi desať minút neskôr, kedy sme my už selfie s Lízou mali spravené a pozreli sme si aj pár malieb v Grand Galerie - už pri Líze bola tlačenica a asi stovka ľudí. Chalani mi v tom momente dali za pravdu, ako som výborne spravila, keď som ich donútila takmer bežať cez celé chodby, kým sme k nej neprišli. Potom som samozrejme zvoľnila, u ostatných exponátov som vôbec neočakávala až taký záujem ako práve u Lízy. Veľmi sa deckám páčila Galerie d’Apollon kde sú francúzske korunovačné klenoty - v tejto galérii sme boli takmer iba my traja a tie diamanty sa neskutočne trblietali. Videli sme sochy od Michelangela, sfingy, sarkofágy, základy Louvre. Jediná vec, ktorú som chcela deťom ukázať, pretože nás čakala aj návšteva Versailles, a ktorá teda nevyšla, bol obraz Ľudovíta XIV. Ten sa nachádzal na druhom poschodí v krídle Sully - a pre renováciu bola táto miestnosť zatvorená. Vôbec to však z návštevy Louvre neubralo, pozreli sme si Rubensovu miestnosť a potom Napoleonove izby. Neskôr sme sa presunuli dolu k sochám a mohli sme Louvre opustiť. Vďaka naozaj podrobnej príprave a presným miestnostiam, kde sa nachádzajú exponáty čo som chcela deťom ukázať, sme celý Louvre dali do troch hodín úplne v pohodičke.

Bol čas obeda a výhodou cestovania s tínedžermi je ich nenáročnosť v stravovaní - nepotrebujú reštaurácie, stačí KFC či McDonald. Keďže ja som bola tá, čo držala telefón s navigáciou, šikovne som vsunula cestou ešte pozrieť La Salle Ovale- ide o knižnicu, verejne prístupnú pre všetkých. Oválna sála, cez niekoľko poschodí, plná kníh. Je to asi 10 minút pešo od Louvre a ten pohľad dnu stojí za to. 

Hľadanie KFC podľa google maps bolo veľmi zaujímavé - tie mapy viac menej vždy sedeli, vedela som sa na ne spoľahnúť. A teraz mi ukazovali KFC kdesi uprostred zeleného parku, kde neboli v blízkosti žiadne budovy. Už ani neviem koho z nás napadlo ísť dolu posuvnými schodmi - videli sme tam ísť asi piatich ľudí a bolo tam označené že je tam metro... Viac - menej sme sa len šli pozrieť zo zvedavosti. A tam obrovské nákupné centrum, tri podlažia do zeme, a ako strechu to centrum malo práve ten park 🙂 Celkom sme sa pri tomto zistení pobavili 🙂

Po kvalitnom obede v KFC - ale musím povedať že naozaj to bolo chutné - sme sa rozhodli absolvovať v tento deň aj Musée d’Orsay. Starší chcel vidieť iba jeden obraz - La Nuit étoilée od Vincenta Van Gogha. Takže áno - kvôli jedinému obrazu sme do tohto múzea kupovali vstupné 2x, keďže ten prvý vstup deň predtým sme kvôli odrieknutému vlaku nestihli. Teraz sme už lístky kúpené dopredu síce nemali a preto to v rade trvalo trochu dlhšie, avšak stále to bola krátka rada oproti tej v Louvri a o pár minút sme už boli dnu. Aj pre toto múzeum som mala pripravený podrobný itinerár, že čo a kde vidieť. Začali sme na piatom poschodí a chalani majú parádnu fotografiu s obrovskými hodinami v pozadí. Viac menej nás zaujímali impresionisti - a potom asi tri sochy na druhom poschodí. A ešte aj budova múzea, bývalá železničná stanica, za návštevu naozaj stála. Cestou do hotela sme sa ešte zastavili na Place de la Concorde a potom sme si opäť vychutnávali jazdu autobusom až k hotelu. 

Ešte večer som šla kúpiť cestovné lístky do Versailles, kam sme mali ráno cestovať. Naschvál som kupovala v búdke u človeka a nie v automate - aby som kúpila tie správne. Aké bolo moje prekvapenie, keď som večer už v posteli vygooglila že vlaková stanica, na ktorú mi predali lístky vo Versailles, je zatvorená pre rekonštrukciu. Musela som nájsť teda iný spoj (inú linku a inú aj východziu vlakovú stanicu ako bolo pôvodne v pláne) a samozrejme tie lístky mi nefungovali - nechceli nám otvoriť turniket aby sme sa dostali na nástupište. Našťastie tam bola milá obsluha - na naše lístky nám popísal nejaké kódy, podpis svoj dal, a otvoril nám turnikety. Takže do Versailles sme nakoniec prišli viac ako hodinu pred našim vstupom. Bolo to ale fajn, pretože sme sa hneď ako pustili ľudí, so vstupmi na 09:00, zaradili ako prvý do radu na vstup na 10:00 hod. Decká mali pri sebe telefóny - takže tú hodinku sa hrali a oddychovali. 

Château de Versailles nie je zrovna zámok, ktorý by som si prišla pozrieť aj druhý krát. Akože je krásny, všetko fajn, ale beriem to štýlom - bola som, videla som, stačilo mi. Zrkadlová sála je neskutočná, rovnako výzdoba niektorých miestností - Ľudovít mal proste vkus 🙂. Ale v tej návšteve nebol taký ten pocit - tu chcem ešte prísť, toto túžim vidieť opäť. Mali sme kúpený lístok aj do záhrad - v čase našej návštevy tam boli hudobné fontány. Z toho som bola trošku sklamaná, pretože som si predstavovala že tie fontány budú pustené stále a budeme sa presúvať od jednej k druhej a pozerať si ich. Avšak tie fontány mali iba časové sloty, kedy ich pustia, väčšinou púšťali všetky takmer naraz takže presunúť sa medzi nimi nebolo možné a potom tie záhrady sú tak rozľahlé - že proste nehrozilo to vidieť všetko. Obzvlášť u nás, keďže sme stále pociťovali neskutočnú únavu kvôli tej ceste autobusom. Napriek tomu tam bolo naozaj krásne a som rada, že sme si Versailles boli pozrieť. Videli sme okrem záhrad a fontán aj Grand Trianon a Petit Trianon, ale teda tam sme sa viezli už vláčikom, nohy sme si šetrili ako sa len dalo. V Grand Trianon ma zaujal porcelán - ten tam bol naozaj krásny. Ale opäť - videla som raz a stačí, znova ísť do Versailles už netúžim. 

Pondelok je deň, kedy sú múzeá v Paríži takmer všetky zatvorené - napriek tomu som vyskladala si myslím celkom zaujímavý program. Začali sme o deviatej ráno prehliadkou Sainte Chapelle - decká to brali už tak ako povinnú jazdu, že ich beriem kamsi do kaplnky. Akože nadšenie nula bodov. Avšak iba do okamihu, kým zo spodnej kaplnky nevyšli kamennými schodami do tej hornej - to im obom padla sánka že waaaauuuu... Nie sme veriaci, napriek tomu chodili na cirkevnú základnú školu (teda starší ešte chodí). A aj vďaka tomu sami od seba zistili, že v tých vitrážach je vlastne nakreslená celá biblia. Naozaj boli z tejto kaplnky nadšení a veľmi sa im páčila. Ako ďaľší bod v programe bola plavba loďou po Seine - lode parkujú kúsok od Sainte Chapelle, tak som to skĺbila. A konečne som mala v Paríži kávu! 🙂. Byť v Paríži a neplaviť sa po Seine - to si ani neviem predstaviť. Trvalo to niečo vyše hodiny, ale videli sme kompletne všetko - ešte aj obhorené veže Notre-Dame. Čo ma celkom dostalo. Po plavbe sme zamierili aj rovno ku katedrále - iste vyzerá už lepšie ako keď v apríli 2019 vyhorela, ale stále je na ňu smutný pohľad. Avšak robí sa na nej - sú tam vedľa postavené unimobunky a priamo v nich bývajú robotníci, ktorí na oprave Notre-Dame pracujú. 

Ďaľšou plánovanou zastávkou bol Père Lachaise - rovnako som naň bola pripravená a mala som presný plán, koho hrob chcem vidieť a akými uličkami pôjdeme. Nemohla som vynechať osobnosti ako Jim Morrison, Gilbert Becaud, Marcel Proust, Honoré de Balzac a v neposlednom rade sme nemohli minúť hrob Georgesa Bizeta, pri ktorom sme si aj pustili predohru Carmen v plnej kráse. Chalanov zaujal pomník venovaný československým hrdinom z prvej a druhej svetovej vojny - neviem či to bolo tým že zrazu v Paríži je pomník kde je písané rečou, ktorej rozumejú, alebo či v tom bolo aj niečo iné, v každom prípade sami od seba vzdali hold a zapálili aj sviečku. Na druhú stranu, ten pomník má naozaj krásne sochy a zo všetkých pomníkov, ktoré sú tam venované padlým hrdinom, je najkrajší. 

Návšteva Paríža rovnako nemôže byť bez návštevy Basilique du Sacré-Cœur. Aj som si myslela, že keď máme tak unavené nohy, využijeme tú pozemnú lanovku, avšak chalanom prišlo platiť za takú krátku cestu 6,30 (lístky pre nás troch) veľa a tak... či som chcela alebo nechcela, šľapala som po schodoch hore po svojich 😀. Oni dvaja to navyše zobrali ako výzvu - dali si preteky že kto z koho. No blázni. 🙂. V bazilike sme zapálili sviečky - za babičku a deduška, Hava a Deda. Toľko čo sme si pozreli vnútro a išli sme si nájsť malé miestečko na schodoch, že chvíľu si sadneme, začalo poprchať. Tak veľmi jemnučko, sem - tam kvapka. Ale aj tak som nám vytiahla pršiplášte z batohov a obliekli sme si ich. A toľko čo sme si ich dali na seba - rana ako z dela, šialený záblesk a spustil sa neskutočný lejak. Ľudia okolo začali pišťať a utekať preč. A my traja sme sa pozreli na seba, začali sme sa smiať a všetkým trom nám napadlo že to nám Dedo ďakuje ako venčí tam hore Hava že sme na nich mysleli a sviečky im v bazilike zapálili. Po pár minútach bolo po daždi a zasvietilo slnko. A my sme si mohli odfotiť Sacré-Cœur zo spodu, bez jediného človiečika čo by nám tú fotografiu pokazil. Hold, niekto nám to tam hore takto zariadil 🙂. 

Večer sme sa ešte vrátili pozrieť Eiffelovku, keďže ráno už odchádzame do Londýna. 

Záver k Parížu - hotel kde sme boli určite využijeme aj v budúcnosti, a keď sa sem vrátime, prídeme aj s mojou mamou. Avšak už len letecky a iba do Paríža - si ho pohodlne vychutnať bez akéhokoľvek náhlenia a únavy. Myslím tým atmosféru Paríža ako takého, pretože tým, že sme mali program nabitý, nebol moc priestor na také to blúdenie uličkami. A čo sa múzeí týka, tak to už len potom klasika ako Eiffelovka, Louvre, a jedno múzeum, ktoré sme teraz nestihli - Musée Curie - to je v auguste zatvorené a myslím že stojí za návštevu. 

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť piata - nastal deň D.    

Všetko prebiehalo štandardne - zbalila som nás do 3 ruksakov, 3 prenosných tašiek cez pleco a jedného kufríka. Zobrali sme si jedlo na cestu, a vybrali sme sa na vlakovú stanicu. Už dávnejšie som sa rozhodla ísť spojom tak, aby sme vo Viedni mali tri hodiny na prestup - ono predsa len človek nikdy nevie čo sa stane cestou, vlaky zvyknú meskať a nestihnúť vlak z Viedne do Paríža by naozaj bol problém.

Tak sme si niečo pred druhou poobede pekne sadli do expresu do Bratislavy, spokojní, že hurááá, cestujeme. A ja som - viac menej zo zvyku - zobrala do ruky telefón a išla si pozrieť správy, emaily a tak.. A prišiel šok. Asi hodinu dozadu mi prišiel email, že vlak z Viedne do Paríža, ktorým sme mali ísť, odriekli. Proste ho zrušili bez náhrady. 

Musela som vyzerať v ten moment dosť príšerne, pretože deti ihneď aj bez slov pochopili vážnosť situácie - a ja som ani nemala prvotne silu im čokoľvek hovoriť alebo vysvetlovať. Bola som zarazená, šokovaná, proste úplne mimo. Hlavou sa mi honili veci typu že toto snáď nemôže byť pravda. Veď nemôžeme sa otočiť už v Bratislave, ten výlet ma doteraz stál už toľko peňazí... Celú cestu do Bratislavy som hľadala alternatívny spoj. Na inflolinke rakúskych železníc mi iba povedali, že mi vedia zabezpečiť dopravu do Frankfurtu alebo Zurichu, ďalej už nie. Proste všetko sa to na mňa zosypalo ako domček z kariet... 

Volala mi kamoška, alebo som volala ja jej, to si už nepamätám, a tá mi ešte pridala štýlom - a to akože fakt chceš ísť s deckami aj napriek tomu že ti zrušili vlak do Viedne? Čo tam budeš robiť? Ako toto budeš riešiť? Moc mi to na pohode nepridávalo, bola som evidentne v šoku. Všetky vlakové spoje Viedeň - Paríž kompletne vybookované. Kamoška sa na to ale pozrela optikou mimo mňa a že autobus mám pozrieť... Mňa to dovtedy ani nenapadlo, aj keď je pravda, že prvotne autobus spomenul môj najstarší syn ako alternatívu ale to som zamietla - lebo som bola ešte v tom že nájdem vlak. A potom som v tom šoku už na autobus úplne zabudla. Priamy spoj sa mi nepodarilo kúpiť, ale našla som spoj s prestupom vo Frankfurte nad Mohanom. Cena šialená, teda o 200 eur viac ako bolo pôvodne za vlak, avšak stále tam bola šanca že stíhame aspoň časť z naplánovanych vecí v Paríži. A najmä - že vôbec do Paríža pôjdeme. Lístky na tento spoj som kupovala až vo vlaku Bratislava - Viedeň, asi hodinu a pol pred odchodom autobusu. Mali sme asi 45 minút na prestup medzi vlakovou a autobusovou stanicou - absolútne som sa nevyznala vo viedenskej mhd, všetko som to riešila za pochodu a všetci traja sme utekali - či na električku, aby sme správne nastúpili, či potom z nej na autobusovú stanicu, aby sme sa dostali k autobusu. Neskutočný stres. 

Na nástupište sme dobehli 7 minút pred odchodom a prišiel ďaľší šok. Naše lístky vraj nie sú platné. To som už nevedela či sa mám smiať alebo či mám plakať. Našťastie ešte jedna pani mala rovnako ako my neplatný lístok a zistili sme, že sme si ich kupovali v približne rovnaký čas - čo nás obe aspoň trošku ukľudnilo. A tak po reštarte aplikácie nabehol druhý vodič, spustil si aplikáciu na svojom telefóne a hurááá, naše lístky to zobralo a mohli sme nastúpiť. 

Nebola som pripravená cestovať autobusom, rovnako som nebola pripravená mať každé dieťa na druhej strane - ale aspoň sme sedeli na rovnakom poschodí a videla som na nich. O štvrtej ráno sme mali prestup vo Frankfurte nad Mohanom - keďže sme pôvodne mali ísť vlakom, brala som karimatku - že do kupé na zem aby si niektorý syn mohol ľahnúť ak by chcel. No a tá nám teraz poslúžila - sme si na ňu vo Frankfurte sadli na zem a čakali sme hodinu a pol na prípoj do Paríža. Proste bezďáci. Pri prestupe sme zistili, že máme miestenky do autobusu na neexistujúce miesta - toto som už ale naozaj nemala silu riešiť a bola som rada, že sa spolu s deťmi veziem. To sme sa už smiali cez slzy, že to akože vážne? Čo ešte sa nám na tejto dovolenke stane? 

Staršieho syna začali mátať v hlave veci, že či sme vôbec mali na tento výlet ísť. Že čo keď nám vesmír ukazuje že sme sa mali vrátiť - veď cestou domov môže s nami spadnúť lietadlo! Tak som mu na to s ľadovým kľudom iba odpovedala - tak ked spadne, bude spadnuté. Budeme v tom všetci traja spolu, tak aký problém. Kruté? Asi. Ale bola som tak v strese ako hádam ešte za celý svoj život nikdy. 

Takže nakoniec sme sa do Paríža dostali. Cestovali sme z Viedne namiesto o 19:46 už o 17:55 a do Paríža sme miesto o 09:43 prišli až o 14:40, ale sme v Paríži. Po takmer 21 hodinách, totálne unavení, ubolení, zmagorení, ale predsa sme tu.

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť štvrtá - ako a čo zabaliť.   

Aj keď je stále veľký časový priestor, kým vôbec na náš výlet pôjdeme, už teraz ma balenie vecí, mierne povedané, desí. Najmä kvôli spiatočnej leteckej ceste z Londýna - máme všetci traja iba príručnú batožinu 40x30x20 a plus jeden spoločný príručný kufrík 55x40x23. Všetko s váhou do 10 kg. Letecká preprava bez podpalubnej batožiny je pre mňa výzva - zbalila som sa už síce v minulosti do 10kg kufríka so zimnými vecami, ktorý šiel do podpalubia, ale zbaliť iba do príručiek nás troch - ak zvládneme toto, môžeme potom na dovolenku kdekoľvek. Budú z nás minimalisti.

Začala som so zháňaním vhodnej malej príručnej batožiny, ktorá by čo najbližšie splnila predpísané rozmery 40x30x20. Máme síce šikovné ruksaky, ktoré určite beriem, avšak do lietadla ako príručná batožina mi prišli zbytočne malé. Na druhú stranu, sú veľmi skladné, takže prázdne nezaberú veľa miesta v kufri, no na cestu lietadlom som chcela pre nás dostať maximum úložného priestoru. Takmer nemožné sa podarilo, lebo som zohnala tašky cez plece s rozmerom 42x30x21 - ak teda nebudú úplne na 100% plné, v poriadku ich dáme tam kam treba. A už teraz viem napísať, že do týchto tašiek sa pohodlne každý z nás zbalí so svojimi vecami. Takže kufor ostáva z polovice prázdny - čo je super, bude priestor na darčeky a suveníry. 

Bavlnené tričká a mikiny sú fajn, mám ich veľmi rada, ale na túto cestu sa nám absolútne nehodia. Ak si ich chce človek preprať, tak dlho schnú, a potom vyzerajú - jemne povedané - nie moc dobre. Keďže sa po štyroch dňoch presúvame zase inam, nie je priestor na nejaké prepratie. A brať 24 tričiek, aby sme mali čisté na každý deň, je naozaj hlúposť. Ja mám už zopár tričiek, v ktorých sa cítim veľmi fajn a ktoré sú schopné po ručnom praní pri 20tich stupňoch do rána uschnúť. Boli kupované v športových obchodoch a tak som sa rozhodla, že nakúpim takéto tričká nám všetkým. Aj čo sa týka váhy, rozhodne vyhráva toto tričko vs. to z bavlny. Rovnako mikiny či nohavice. A tak som začala obchádzať športové obchody a hľadať vhodných adeptov. Mala som šťastie, tričká sa mi podarilo nakúpiť v zľavách od 3,50 do 12 eur za kus. 

S nákupom spodných dielov už to bolo horšie. Ja som žena, dám si v lete dlhú sukňu a pohoda, ale čo tí moji dvaja chlapi? Kraťasy ok, len teda ak sa večer schladí je treba mať aj dlhšie nohavice v ruksaku. Najmä ak už teraz viem že na Eiffelovke sme do cca 22:30. Dlhé nohavice pre chalanov na turistiku, z kvalitného materiálu na leto, vychádzali okolo 80 eur za kus. Ja som si však dala strop maximálne iba 35 eur. A ono nejakým zázrakom sa mi tento limit splniť podarilo. V jednom športovom obchode totiž zrovna preceňovali minuloročnú letnú kolekciu a tak ma jedny turistické nohavice stáli 32 eur. Rovnaké štastie som mala aj s mikinami - 35 eur za tri kusy. Po zložení zaberajú všetky spolu ešte menej priestoru, ako jedna bavlnená mikina. Bundy som našťastie chlapcom kupovať nemusela - kedysi dávno som si nakúpila kvalitné športové oblečenie sama pre seba, a keďže zrovna lacné teda nebolo, nechávala som si ho v skrini aj keď mi už dávno bolo malé. A za tie bundy som teraz veľmi vďačná, chalanom padli ako uliate. Novú som si kúpila iba ja - ale rovnako bola za fajn cenu, 25 eur. 

Uteráky by mali byť v hoteli samozrejmosťou, no napriek tomu beriem každému pre istotu ešte rýchloschnúci. Bude musieť stačiť malý rozmer - 60x80cm. Tričká beriem tak 3, maximálne 4 kusy každému. Rátam, že ich budem musieť samozrejme aj preprať, prichystala som si teda šnúru, asi 5 štipcov, no a jednorazové ramienka z obchodov, na ktoré ich pri sušení zavesím a ktoré potom v Londýne vyhodím. Celkovo je viacej vecí, ktoré ráno 17teho pôjdu do koša. Či chcem či nie, príde mi zbytočné nosiť naspäť šampón či zubnú pastu... Malé 100ml balenia sú zase predražené, takže finančne sa mi oplatí viac zobrať jeden 250ml sprchový gél na vlasy a telo nám všetkým a po týždni ho nechať v Londýne. Samozrejme, sú veci z ktorých si odlejeme do takých tých malých cestovných fľaštičiek - avšak snažím sa ich minimalizovať. Sme síce traja, vieme teda preniesť vlastne tri litre tekutín v obaloch do 100ml, ale nechce sa mi to riešiť. Tak tekutiny obmedzujeme. Rovnako aj topánky - bežne brávam na dovolenky každému prezúvky, sandále, minimálne jedny tenisky a topánky ak by pršalo. Decká majú veľkosť 44 a 45, len pre topánky by sme teda potrebovali samostatný kufor. A tak beriem jedny šľapky veľkosti 45, ktoré využijeme v sprche všetci traja. A plátenné tenisky, ktoré budeme mať obuté. Inak nič. Ak zmokneme a budeme potrebovať pevnejšie topánky - aj v Paríži či v Londýne sú obchody. A prezutie na izbe? Radšej vezmem každému o 3 páry ponožiek navyše. Aj keby som ich hneď potom už vyhodila - za ušetrený priestor v kufri mi to stojí. Z čoho však mám strach, sú nožnice. Bežne sa mi stane, že sa mi zlomia nechty v tej najmenej vhodnej chvíli a teda ja nožnice potrebujem mať vždy pri sebe. Budem si musieť ale z domu vziať teda také, s ktorými sa v Londýne na letisku budem vedieť rozlúčiť. 

To, že v Londýne stále prší, je vraj mýtus. Ja budem radšej na takúto alternatívu pripravená a samozrejmosťou sú pršiplášte. Na zábavu nám do vlaku beriem žolíkové karty, klasické kocky a jednu spoločenskú hru na cesty - myslím že aj to je už príliš. Ale nechcem mať pre decká na výber iba jednu hru, a rovnako nechcem aby mali celú cestu slúchadlá na ušiach.

Je výhoda, že ideme tam vlakom - viem zobrať so sebou nejaké kekse, oriešky, sušené ovocie a nemusím riešiť váhu a objem. Rovnako deckám balím malé deky - predpokladám, že sa mi zmestia v Londýne do batožiny a prinesiem ich naspäť, ale rovnako sa pripravujem na alternatívu, že tam budú musieť ostať. Decká ich budú mať pri sebe v lietadle, ak to prejde, budem rada, ak nie, tak nie. Dosť miesta, aj čo sa váhy týka, zaberú v ruksaku powerbanky. Pri celodennom pobyte vonku je to ale nutnosť. Veď to posledné, čo chcem, je byť na Eiffelovke a nemať šťavu v telefóne na fotky 🙂. Našťastie wizzair powerbanky neobmedzuje viac ako je bežným štandardom a môžeme si zobrať všetky, ktoré doma máme. 

Vlastním niekoľko zaujímavých cestopisov o Paríži a Londýne a pre tento výlet ich beriem so sebou. V elektronickej forme - dala som si tú námahu, že som spravila scany výhradne vecí, ktoré navštívime či okolo ktorých pôjdeme. A rovnako som pre každý jedeň deň výletu spravila presný, naozaj podrobný itinerár - kedy máme kde byť, ako dlho trvá cesta, akým spojom sa tam dostať, kedy by bolo vhodné vstávať a opúšťať hotel, aby sme všetko stíhali. Pre Museé d'Orsay, Museé du Louvre, Père-Lachaise v Paríži, National Gallery a Natural History Museum v Londýne mám dokonca pre ich rozlohu podrobný plánik - aby sme isto videli to čo vidieť chceme. Predsa len, každý máme iné priority a na týchto miestach by sme vedeli stráviť celý deň, nielen pár hodín. 

Aby sme si vedeli užiť v Londýne aj posledný deň, bude potrebné niekam umiesniť batožinu. Po teroristických útokoch v sedemdesiatych rokoch žiadne skrinky na úschovu batožín nie sú - iba priestory s obsluhou, kde každú jednu batožinu podrobia skenovaniu. Platí sa za kus - nik nerieši, či je to veľký kufor alebo menší ruksak. Cena pre 6 a viac hodín vychádza na Victoria station, odkiaľ nám ide vlak na letisko, 15 libier za kus. My budeme mať jeden kufor na koliečkach a tri malé príručky - platiť 60 libier mi prišlo neúnosné. A tak mám nachystanú látkovú tašku so zipsom, veľkého rozmeru, do ktorej tie naše tri príručné batožiny hravo umiestnim. Ušetrených 30 libier. Aj to poteší. 

Ostáva už iba zohnať niekoho, kto nám dohliadne na naše zelené vrabčeky, a môžeme ísť. Naplánové je dopodrobna všetko, ostáva samozrejme priestor na jedlo, na oddych. Ak máme v jeden deň dva vstupy na čas, buď je to ihneď po sebe (Sainte - Chapelle a Vedettes du Pont Neuf v Paríži), alebo je vstup až o ôsmej večer - La tour Eiffel či London Eye. Takže všetko by sme v pohodičke mali stíhať. 

Úprimne? Už nech je august. 🙂

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť tretia - čo to bude stáť.

Náklady na zrušené letné sústredenie môjho syna, ktoré bolo spúšťačom tohto celého výletu, boli vo výške 1.000 eur plus vreckové. Tak som si povedala, pridám 500 - 600 eur a bude. 

Ešte pri bookovaní pobytu, teda dopravy a ubytovania, mi to nedochádzalo. Myslím tie konečné celkové náklady, kam sa to až vyšplhá. Pretože ako som už spomínala, cesta do Paríža z Viedne 215 eur, z Paríža do Londýna 222 eur a z Londýna do Viedne letecky 132 eur. To je 569 eur za dopravu - celkom OK, nie? Lenže... Musíme sa nejako dostať z domu do Viedne a z Viedne domov. A na letisko v Londýne. Takže konečná suma za dopravu vychádza na 645 eur. A to máme všetci traja vlaky na Slovensku zadarmo. 

Ubytovanie bola hádam jediná položka, ktorá už nemala o čo viac narásť, ale predsa len sa to stalo. Akýsi vnútorný hlas mi hovoril - pozri si ty ešte tie recenzie na hotely... A som veľmi rada, pretože k tomu hotelu v Paríži za posledný mesiac pribudli také "pekné" hodnotenia na jeho okolie, že dovidenia. Ja som recenzie čítala a hotely rezervovala v polovici mája, kedy tam boli posledné z prelomu marec / apríl. Lenže medzitým sa oteplilo a toto malo za následok, že v okolí hotela sa objavili bezdomovci. Respektíve na priľahlej ulici vedľa, okolo ktorej by sme denne chodievali k MHD, vyrástli stanové prístrešky. Ako vyzeralo okolie na fotografiách radšej ani nejdem popisovať, mne z toho ostalo maximálne zle. Takže som tento hotel samozrejme zrušila a rezervovala som cez túto istú sieť hotelov iný. A už teda bez akcie, ale stále za relatívne rozumnú cenu cez 260 eur. Štyri noci v Paríži a dve noci v Londýne teda nakoniec 616 eur.

Najdrahšou atrakciou bude výlet do štúdií WB. Vzhľadom k tomu, že som si zvolila pohodlnejšiu cestu pre mňa ako rodiča, zaplatím za tento výlet o dosť viacej peňazí. Pretože na rovinu treba povedať, že sa to dalo riešiť o asi 200 eur lacnejšie. Ono tu si to proste treba zvážiť, nie všetko je o peniazoch. A ja nehovorím dobre anglicky - rozumiem, ale nehovorím. Naposledy som anglicky komunikovala keď som bola v Londýne pred dvadsiatimi rokmi. A aj keď chalani vedia anglicky lepšie - predsa len sú to ešte deti. V puberte dokonca. A toto má byť dovolenka, nie skúška samostatnosti. Takže ich nemôžem - a ani ešte nechcem - vystaviť tlaku štýlom - komunikujte anglicky, inak sa do štúdií WB nedostaneme a lístky prepadnú. Takže výlet do štúdií WB namiesto 210 eur vychádza na šialených 424 eur. Nevadí. 

V Paríži ako prvé navštívime 14:30 Musée d’Orsay. Keďže mám trvalý pobyt v rámci EU a idem do múzea ako doprovod detí do 18 rokov, vstup je pre nás 13 eur. O 20:00 nás čaká La tour Eiffel, lístky na Sommet /vrchol/ pre 1 dospelého a 2 mladých vo veku 12 až 24 rokov stáli 56,50 eur. Ďaľší deň nás čaká Museé du Louvre za 17 eur - vstup rovnako platím iba ja, deti do 18 rokov majú vstup zadarmo. Do La salle Ovale máme vstup zdarma všetci traja - je to kúsok od pyramídy, k dispozícii cez 20 tisíc výtlačkov kníh a vraj je tam dobrá kaviareň. Uvidíme. Vstup do Château Versailles som musela dať na nedeľu, pretože v pondelok je veľmi veľa múzeí v Paríži zatvorených. Našťastie sa mi podarilo vyplniť program aktivitami, ktoré k dispozícii sú. A možno je aj dobre, že do Louvre ideme už v sobotu a nie v pondelok, kedy by tam mohol byť nátresk. Lebo Louvre je jedno z mála múzeí, ktoré v pondelky v Paríži otvorené sú. Ale naspäť k Château Versailles a nedeľnému vstupu, kedy sú pustené fontány. A teda deti vstup zadarmo nemajú a návšteva Versailles stojí kvôli pusteným fontánam 48,50 eur. Plus 30 eur doprava. Na pondelok som nám naplánovala z platených vstupov akurát Saint - Chapelle za 11,50 eur pre mňa, deti zdarma, a plavbu po Seine - tá nás troch vyšla na 33 eur. Ak budete chcieť absolvovať v Paríži to čo my a pôjdete v rovnakom vekovom zložení, pripravte si teda na vstupné 210 eur. Keďže už presne viem, kedy a kam budeme cestovať, mám zrátanú aj MHD v Paríži a tá bude ďaľších 63 eur. 

Londýn nevychádza o nič lacnejšie, aj keď tam je veľa vecí zadarmo nie len pre mladých do 18 rokov, ale aj pre dospelých. Z platených vstupov navštívime akurát Tower Bridge za 27 eur a podľa mňa predražené London Eye. To vychádza pre nás troch takmer rovnako ako letenky z Londýna do Viedne, 130 eur. Za 30 minútovú atrakciu. Že pozdravujem pani učiteľky anglického jazyka. Aj v Londýne sa dá plaviť po rieke, avšak tie vyhliadkové plavby mi prišli celkom drahé. A tak využijeme lode, ktoré jazdia po Temži ako MHD. Za 23 eur, hodinová plavba. Celkovo teda za platené atrakcie dáme v Londýne 180 eur. Ako atrakciu v Londýne beriem v rámci MHD okrem ich lodí aj double-deckery. Takže niektoré cesty som sa snažila naplánovať prioritne autobusom, nie metrom. No aj napriek zľave 50% na cestovnom pre deti tá londýnska MHD proste vychádza draho. Neuveriteľných 101 eur. 

Takže už teraz som na sume 2.239 eur. Šialené. Ale je v tom už takmer všetko - doprava, ubytovanie, vstupy, cestovné. Ostáva k tomu pripočítať stravu, rátam cca 400 eur. Myslím a dúfam, že je to reálne, a naozaj by sme sa mohli zmestiť do 55 eur na deň. A potom ešte suveníry, ale tu nás našťastie bude brzdiť obmedzené miesto v kufri a aj maximálna váha príručnej batožiny. Takže to vidím na magnetky a drobnosti. A samozrejme nejaké knihy, najmä vo francúzštine. 

Podtrhnuté a zrátané - ak dám Paríž a Londýn, v roku 2023, s dvoma večne hladnými pubertiakmi, pod 3.000 eur - budem oslavovať.

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť druhá - čo vidieť. 

Vôbec nemám náročné deti. Ani trochu. Len ma naozaj zarazilo, aké požiadavky majú na to, čo v týchto mestách chcú vidieť. Darmo, učiteľky angličtiny a francúzštiny naozaj rozširujú obzory svojim žiakom. A tak som z požiadaviek dostala taký menší bolehlav - ako to všetko stihnúť? A najmä - kto to všetko zaplatí? 

V tomto okamihu mi totiž už začínalo byť jasné, že z pôvodne plánovaného lowcost výletu zchádza a že siahnutie na úspory ma neminie. Na druhú stranu som sa utešovala tým, že ak by som dala tieto mestá oddelene, v súčte by ma to vyšlo viacej peňazí. Takže ja vlastne šetrím. 🙂

Veľkou výzvou bolo pre mňa pochopenie MHD v týchto mestách. Za tie roky, kedy som ich navštívila naposledy, sa všetko zmenilo. A keďže nepotrebujem predraženú kartičku na viac dní s voľnými vstupmi do múzeí, ostáva klasika - cestovať ako domáci. Alebo aspoň približne tak. 

Londýn má v ponuke Visitor Oyster card. Je to akoby platobná karta, ktorou sa človek pípa pri vstupe / výstupe z MHD, podľa spoja. Treba si ju zakúpiť ešte pred cestou do Londýna - poštou mi prišli do týždňa. Poplatok za jednu kartu je 5 libier, každý musí mať svoju vlastnú. Nakoľko už mám presný harmonogram nášho pobytu, mám vypočítaný aj kredit, ktorý potrebujem pre pohyb metrom či autobusmi. Dobrou správou je, že ak po príchode do Londýna prídem spolu s deťmi na zákaznícke centrum a predložím ich pas, nastavia mi na ich Oyster karty na dobu 14 dní zľavu vo výške 50%. 

Paríž má veľmi podobný systém. Ich produkt sa volá Navigo easy a rovnako musí mať každý cestujúci svoju vlastnú kartu. Na ňu sa však nedobíja kredit ako v Londýne, ale rovno sa kupujú cestovné lístky. Poplatok za vydanie je 2 eurá a vybaviť si ju treba až po príchode do Paríža. Lístky je možné zakúpiť buď jednotlivo, alebo naraz po desiatich kusoch, čo je finančne výhodnejšie. Rovnako doporučujem spraviť si podrobný plán a podľa toho nakúpiť lístky. My by sme v Paríži mali spraviť s MHD asi iba 12 ciest - takže kúpiť dvakrát po desať jázd každému sa nám naozaj neoplatí a tie dva lístky zaplatíme v plnej cene. 

Ako prvé som riešila program v Londýne. Ja patrím k tým zopár ľuďom, ktorí čítali Harryho Pottera ešte v roku 2000. Teda predtým, ako vzniklo celé to šialenstvo okolo a som presvedčená, že práve toto je presne ten dôvod, pre ktorý Harryho Pottera môžem. A keďže knihy boli u nás doma v knižnici, filmy boli rovnako už dostupné, fanúšikmi sa stali aj moji synovia. Ja by som si návštevu štúdií WB vedela odpustiť, avšak moji synovia to zobrali úplne inak. Keď Londýn, tak samozrejme aj štúdiá WB. Tu bolo viacej možností, ako to zrealizovať. Nakoniec som sa rozhodla si priplatiť a neriešiť. Myslím si, že si zaslúžim vypnúť. A tak štúdia WB absolvujeme cez miestnu cestovnú kanceláriu. Finančne to síce stojí viac, avšak odpadá mi značný stres. Predsa len, 1,5 hodinová cesta mimo centrálny Londýn, s dvoma pubertiakmi, niekoľkými prestupmi a striktný čas vstupu do štúdií - ďakujem, neprosím. Radšej prídem k Victoria station, odkiaľ ma vyzdvihnú, a privezú na to isté miesto o sedem hodín neskôr. 

Naplánovať čas v Londýne, kam prídeme pred 11:00 hod, spíme iba dve noci a v posledný deň už okolo 16:00 musíme na letisko, bol naozaj oriešok. Obzvlášť, keď v celý ten jediný úplný deň máme vďaka výletu do WB voľno až od 16:00 hod. 

Napriek tomu, vybrať ďaľšie zaujímavosti z Londýna nebolo až tak pomerne náročné, ako som si pôvodne myslela. Nepatríme k nejakým obdivovateľom monarchie, takže Tower, Buckingham palace a Westminster Abbey nám stačí vidieť zvonku. Naopak, Tower Bridge je niečo na čo sa už teraz tešíme a určite nemôžeme vynechať plavbu po Temži či Greenwich - byť jednou nohou na východnej pologuli a druhou na západnej proste musí byť. London Eye nám dá na centrum zase iný pohľad, aj keď úprimne, neviem či tie peniaze za to stoja. Naopak omša v St. Paul's Cathedral je povinná jazda rovnako ako National Gallery či Natural History Museum. No a bez jazdy tradičným červeným dvojposchodovým autobusom, to akoby sme ani neboli v Londýne. Jediné, čo by som možno aj rada bola zaradila do programu, ale čo proste nevyšlo, je striedanie stráží. Ale ono je to proste vždy o prioritách a kompromisoch - obzvlášť, ak je človek v Londýne naozaj takto krátko a veľkú časť dňa zaberie ešte k tomu výlet mimo Londýn. 

Aj v Paríži mi nevyšlo jedno múzeum, kam by som bola rada deti vzala. V čase riešenia našej dovolenky som však o jeho existencii nemala ani poňatia. Ale aspoň mám dôvod sa do Paríža vrátiť a už budem vedieť, že v auguste je zatvorené. Ide o Museé Curie. Asi som zvláštna, ale považujem za normálne, že moji synovia vo veku 12 a 13 rokov vedia o existencii Marie Curie Sklodowskej a dostala sa k nim informácia, že je to prvá žena na svete, ktorá získala Nobelovu cenu za fyziku a jediná žena na svete, ktorá získala aj druhú Nobelovu cenu za úplne iný odbor, chémiu. Múzeum rodiny Curie sa nachádza v bývalých priestoroch Inštitútu rádia, kde pracovali, a tieto priestory boli dekontaminované niekedy v 80tych rokoch. Isto by stálo za návštevu a bol by to zážitok. Chalani to uzavreli rovnako ako ja - uvidíme inokedy.

Keď som sa ich pýtala, čo by radi videli v Paríži, zaznela požiadavka na "Hviezdnu noc". Úprimne ma to zaskočilo, absolútne som netušila že moje staršie dieťa takýto obraz pozná. Keďže však tá Hviezdna noc, ktorú chce vidieť, visí v New Yorku, budeme si musieť vystačiť s jej o rok mladšou sestrou - tá visí v Paríži a vlastne iba kvôli tomuto jedinému obrazu ideme do Museé d'Orsay. 

Druhý syn prejavil záujem vidieť reálne Bibliothèque François-Mitterrand a to ma inšpirovalo ísť si pozrieť aj inú časť francúzskej národnej knižnice - La salle Ovale. Naplánovala som však aj klasiku - plavbu po Seine, Musée du Louvre, Sainte Chapelle, Père-Lachaise, výlet do Versailles, Basilique du Sacré-Cœur.. Osobitne veľa nervov ma stála La tour Eiffel. Lístky sa predávajú pre cestovné kancelárie 90 dní vopred a pre bežných ľudí 60 dní dopredu. Zakúpiť si tie, čo vyvezú výťahom na samotný vrchol, v dátum a čas, ktorý sa mi vojde do plánu - bolo pomerne adrenalínovým zážitkom. Aj keď som si presne vyrátala, v ktorý deň sa začnú po polnoci predávať a striehla som na obnovenie stránky ako sup, do poslednej chvíle som nevedela, či sa mi ich podarí zakúpiť. A vzhľadom na spomalenejší systém mi bolo jasné, že server zažíva nápor z celého sveta. Prekvapením bolo, že vrchol bol už z polovice vypredaný - minútu po polnoci! Ale štastie pri mne stálo, lístky sa mi podarilo kúpiť tak, ako som chcela a ako som si to naplánovala - na 20:00 hod večer v prvý deň nášho príchodu do Paríža. 

Aktuálne už máme skoro všetko naplánované do takmer posledného detailu. Strávila som nad tým obrovské množstvo času, kombinovala možnosti. Najmä som si dávala pozor aby sme sa nenaháňali. Aby sme to všetko dali v pohode a aby som po tejto dovolenke ešte nepotrebovala ďaľšiu dovolenku na zotavenie. Uvidím. Napíšem v auguste. 

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť prvá - ako to začalo. 

Už dávno som chcela vziať deti do Paríža a Londýna - považujem totiž za dôležité, aby spoznávali aspoň hlavné mestá európskych krajín. Avšak v minulosti boli najmä v Paríži nepokoje, deti maličké - tak som túto myšlienku odložila minimálne do času, kedy budú chalani v puberte. 

Tento rok sa niekedy začiatkom mája zrušilo plánované júnové zahraničné sústredenie staršieho syna. Voľno v práci sa mi podarilo presunúť na august a tak som sa začala pohrávať s myšlienkou, že možno toto leto je ten správny čas ísť s chalanmi (12 a 13 ročnými) do Paríža alebo Londýna. 

Minulé leto sme takto spolu v trojici absolvovali niekoľkodňový poznávací pobyt v Prahe. Tam som si ich v podstate otestovala - najmä, či je chodenie po múzeách, pamiatkach a spoznávanie veľkomesta už pre nich a ako moc na takejto akcii eliminujú svoje pubertálne správanie, ak vôbec. 🙂 Milo prekvapili - dychtivo chodili po pamiatkach, absolútne neodvrávali, videli sme úplne všetko čo sme chceli a teda pobyt v Prahe sme si všetci traja spolu užili. 

Aj na základe minuloročnej skúsenosti s Prahou som teda bola čoraz viac naklonená zobrať ich na poznávací výlet. Keď som im však dala vybrať si, preferovali Londýn - no a ja ako mama som preferovala zase Paríž. 

V polovici mája už boli letenky však drahé do oboch destinácií. Predsa len, ako matka - samoživiteľ mám obmedzený rozpočet a nemôžem si dovoliť minúť všetky úspory - spiatočná letenka za 200 eur pre jedného je proste pre mňa cez rozpočet. Áno, som ovplyvnená lacnými letenkami spred 20tich rokov, kedy som za spiatočné letenky dávala tak maximálne 50 eur, priznávam. A áno, viem, že tie časy sú už dávno minulé - ale stále vo mne proste je pocit, že 200 eur pri lowcost leteckej spoločnosti je príliš. 

Tak som začala googliť... Venovala som tomu naozaj veľmi veľa času - celej tejto príprave. Aj preto som sa rozhodla napísať blog - aby som tieto informácie posunula ďalej a ak budú inšpiráciou čo len pre jedného človeka, budem rada. 

Podarilo sa mi totiž zistiť, že z Viedne ide niekoľkokrát v týždni priamy vlakový spoj do Paríža. Nightjet 468 odchádza z Wien Hbf 19:46 a v Paris Gare de l´Est je na druhý deň o 09:43. V tomto vlaku sú možnosti lehátok a lôžok, avšak je aj možnosť ísť v štandardnom šesť miestnom kupé. Deti do 14 rokov na tejto trase - ak cestujú s dospelým - neplatia nič. Cena lístka je pohyblivá a platí tu presne to isté čo u leteniek - čím neskôr, tým drahšie. Tento spoj však ak cestujú traja ľudia ponúka možnosť priplatiť si za súkromné kupé. V čase mojej rezervácie bol tento príplatok cez 80 eur, avšak využila som ho. Lehátka by vyšli o ďaľších 150 eur viac a to mi už prišlo príliš, avšak súkromné kupé pre nás troch za 215 eur mi prišlo celkom v poriadku. 

Londýn však takéto pohodlné spojenie s Viedňou či Bratislavou nemá. Tam autobus časovo vychádza na viac ako tridsať hodín cesty - čo mi neprišlo ako úplne správny nápad. A to aj dokonca s prestupom, celé zle. Záver googlenia - Londýn musel byť letecky. A v tom sa zrodila myšlienka, dať obe tieto metropoly spolu. Veď môžeme ísť do Paríža vlakom, potom do Londýna odtiaľ autobusom (to je cca 9 hodín, a som si vravela že to viem dať na cestovanie v noci a ušetríme za hotel) a nakoniec z Londýna letecky naspäť domov. 

Čo sa týka nízkonákladového leteckého spojenia s Viedňou má Londýn široké možnosti. A hneď ma zaujal let večer o 19:35 z Londýna - znamenal, že v tento deň vieme ešte pobehať nejaké veci v Londýne, kým pôjdeme domov. Okolnosti nám boli naklonené, letenky na štvrtok večer boli dokonca za výrazne nižšiu cenu ako v iné dni. Bookla som nám jednu spoločnú 10kg príručnú batožinu - je leto, proste do tohto rozmeru sa spolu s tromi malými príručnými batožinami musíme zmestiť. Výhodu, že letíme na koniec nášho výletu, vidím aj v tom, že všetky nepotrebné veci v Londýne proste vyhodím. Kvôli zachovaniu čo najnižšej ceny za letenky som nezvolila sedadlá - deti do 14 rokov veku by aj tak mali sedieť pri dospelom človeku - ak budú sedieť inde, budem ich musieť poučiť, ale keďže cesta trvá iba niečo cez 2 hodiny a anglicky vedia už teraz lepšie ako ja (nech žije minecraft, youtube a spotify) - neriešim. Letenky z Londýna do Viedne vyšli iba na 132 eur. 

Pôvodne som chcela ísť z Paríža do Londýna nočným autobusom, pretože deväťhodinovú nočnú jazdu už máme odskúšanú a ešte som to brala ako bonus, že ušetríme za hotel. Avšak - stopol ma môj brat. Podľa neho je hlúposť cestovať z Paríža do Londýna autobusom, keď tam jazdí TGV popod kanál a viem byť v Londýne za dve a pol hodiny, a nie za deväť. Navyše tento vlak ide cez 300 km / hod a budeme to mať s chalanmi ako ďaľší zážitok navyše. Popravde, ostala som veľmi milo prekvapená, keď som zistila že TGV na náš dátum vychádza oproti autobusu drahšie iba o 42 eur pre všetkých troch. Takže rozhodnuté, TGV Eurostar má odchod 09:13 z Paris Gare du Nord a v London St Pancras Int'l je 10:39 miestneho času. 

Ostávalo sa už iba rozhodnúť, kedy z Paríža do Londýna pôjdeme. Nakoniec - aj kvôli výrazne lacnejšiemu ubytovaniu, vyhral Paríž - v ňom strávime štyri noci a v Londýne dve. No nie iba ubytovanie rozhodlo - spolu s bratom, ktorý sedel vedľa mňa keď som bookovala dopravu, sme sa zhodli že v Paríži je pre nás viacej zaujímavejších možností. A príjemným bonusom bola aj cena Eurostar, pre ranný spoj v tento deň bola cena v súčte o 30 eur lacnejšia, ako v iný. Aj to mňa, ako matku - samoživiteľku, poteší. Takže cesta Paríž Londýn - 222 eur. 

Hotel v Paríži bol jasná voľba - sieť hotelov Accor je veľká a zahŕňa rôzne úrovne. Už v minulosti som niekoľkokrát bola v Paríži cez nich ubytovaná a dvoj - trojhviezdičkové hotely IBIS či ETAP boli vždy čisté, v dostupnosti MHD a za pár peňazí. Pre lowcost cestovanie s dvoma pubertiakmi mi prišli ako celkom fajn riešenie. Po zaregistrovaní sa do ich vernostného programu sa mi podarilo získať ako člen lepšie ceny a navyše zrovna prebiehala akcia - zľava 25%, ak zostaneme na 3 a viac nocí. Geniálne! Ubytovanie v Paríži teda pre troch ľudí na štyri noci neuveriteľných 202 eur. A tak som im ostala verná, a cez túto sieť som rezervovala aj Londýn - ten už ale na dve noci pre nás troch vychádza 358 eur - dobre, je tam už aj poplatok za skorší check-in, aby sme nemuseli rozmýšľať že čo s batožinou kým sa ubytujeme, ale aj tak je to výrazne drahšie ako v Paríži. 

Hrubá kostra nášho poznávacieho výletu je teda daná - 10.08.2023 cestujeme z Viedne do Paríža, odtiaľ 15.08.2023 sa presúvame do Londýna a 17.08.2023 neskoro večer prilietame do Viedne. Ostáva už len taký detail - všetko poriadne a presne naplánovať, aby sme vyťažili z tohto výletu maximum. O tom v pokračovaní.