Mám doma prváčika

Mám doma prváčika, to hovorí za všetko....

Poctivo som sa zúčastnila rodičovského združenia, písala si poznámky o všekých veciach, čo mám a nemám zabudnúť, nachystala a podpísala všetky zošity, oblečenie. Som mamina pripravená na všetko. 

Ale asi  nikdy nebudem pripravená na spôsob písania úloh, ktoré si zvolil môj syn 🙂. Ešte z detstva si pamätám vety typu: "Seď rovno! Nehrb sa! Lakte na stôl! Ako to píšeš? Odznova!!!" Poznáte to zaprisahávanie sa typu, ja nikdy nebudem ako moji rodičia (No jasné 🙂 🙂 🙂 ). Po prvej úlohe s mojim synom viem, že budem rovnaká ... ak nie horšia.

Moja včerajšia story je nasledovná.

Prvá úloha z písania. Vydrhla som stôl v kuchyni, aby sa mohol synáčik rozložiť aj so svojimi školskými doskami, peračníkom cez pol stola a kyslým výrazom na tvári, že on niečo musí 🙂. "Som milá, vľúdna mamička," opakujem si v duchu. Usmievam sa od ucha k uchu, pochválim jeho písanku a že sa dokázal sám podpísať. Ukáže mi, čo majú na úlohu. "Martinko, prosím, čakaj. Idem zapnúť Dorotke telku, aby nás nerušila a napíšeme spolu úlohu". Vychádzam z miestnosti. ŠŤUK ovládačom a som naspäť. Synátor spokojne balí písanie do školskej dosky a vkladá do tašky. "Martinko, čo robiš? Ideme predsa písať úlohu." pýtam sa ho. Smelo na mňa zaklipká očami a spokojne mi oznámi, že on už to urobil. Čoooo? Bola som mimo kuchyne asi tak 5 SEKÚND. Panikárim 🙂. "Martinko, prosím ťa, ukáž mi tú písanku." Môj ty svet 🙂. Imaginárne si búcham hlavu o stenu. Môj malý maliar je úžasný, no mám chuť ho roztrhnúť na polovicu 🙂. Učia sa totiž písať rovné čiary, ale Martinko má v písanke neidentifikovateľné vlnkovky a krivky rôzneho druhu. Beriem čistý kancelársky papier a kážem mu znovu. Moja prvá veta je "A sadni si, prosím ťa, rovno!" Morí sa s čiaročkou  a ja zo seba súkam ďalšiu milú vetičku: "Martinko, nehrb sa, prosím ťa"" Že mi to nie je trápne. Začínam sa uvedomovať. No nateraz mám šťastie, obľúbený stav môjho syna je nepočúvať ma. Z mojich viet si nič nerobí a "hompáľa" si nožičku pod stolom. "Martinko! Lakte daj prosím ťa na stôl!" Odchádzam do kúpeľne a pozerám na seba do zrkadla. Gánim na ten odraz a snažím sa presvedčiť, že nie som ako moja mama. Lenže ja som. Som rodič. Chcem, aby môj synáčik vedel krásne písať /a ešte čo všeko iné/. 

No teším sa na ďalšiu úlohu. Mám za sebou so sebou dlhý monológ a som pripravená na všetky výmysly môjho syna. Aj na tie, kde mi tvrdí, že sa čoskoro ožení s Nikolkou 🙂 🙂 🙂