Nátierka môjho detstva
Keď som videla, že hľadajú mamičky na testovanie Ramy, hneď ma to zaujalo, lebo ako dieťa som na nej vyrastala. Každý deň začínal s Ramou. Vrátili sa mi spomienky, ako som behala s bosými nohami po letnej zarosenej tráve. Utekala si nazbierať pažítku na chlebík s touto nátierkou. Pri písani tohto článku som si spomenula na desiatu, na rožteky s Ramou a šunkou v desiatovej servítke. Vyrastala som v krásnych rokoch, kedy nám stačili jednoduché veci. Tiež bola prvou mojou voľbou pri zistení intolerancie na laktózu, keďže v tej dobe neboli dostupné bezlaktózové nátierky, ani sójové, no a klasický "šmalc" mi nechutil.
Pri testovaní som urobila pár pokusov. Prvý bol zameraný na chuť, táto nová Rama je taká hustešia, chuť, zdá sa mi, od klasickej slanšia, no mne to nevadilo, keďže si rada dávam na to ešte soľ. Druhý pokus bol zameraný na roztierateľnosť a takzvané zmiešanie, pre mňa dosť podstatné, lebo moje deti obľubujú našu "Tigriu nátierku". Áno dobre čítate Tigriu, jedná sa len o názov žiadne tigre do nej nejdú, názov vznikol tak, že deti, keď sa povie ryba nechcú ani cítiť, no Tiger, to je niečo zaujímavé. Spomenula som si, ako nám ju robievala naša mamina, a tak som ju začala robiť našim deťom. S jedným rozdielom, že naša mamka tam dávala sardinky, my tam dávame tuniaka. Postup jednoduchý: Veľkú lyžicu tuniaka, kečup a Ramu zmiešate dokopy. Na miešanie používam vidličku, aby bola jemná. Presne pri tomto pokuse mi vyšlo, že je hustejšia. Tretí bol či bude chutiť rodine, či si všimnú zmenu. Deti, tie ju zjedli, len ostali prázdne tanieriky a muž, ten poznamenal, že je iná no nenamietal.
Skúsili sme ju aj zmiešanú s postrúhanou mrkvičkou, či len tak reďkvičky navrchu, alebo šunkou, či so salámou. Zjedla sa, len taký fukot. Ak máte radi Ramu, tak je naozaj dobrá.
Od nás dostáva *****
