Už je to presne rok, čo som na tehotenskom teste objavila 2 jasné čiarky. 

2. marec 2020 bol deň ako každý iný, a aj napriek tomu že pandémia nám už klopala na dvere a len o pár dní na to sme všetci pocítili jej dôsledky a roztočil sa kolotoč udalostí, ktorý trvá dodnes, pre mňa v tento deň začal úplne iný príbeh. 

Len nerobiť paniku

Začiatok roku 2020 bol veľmi hektický, v práci toho bolo nad hlavu, predaj zájazdov na first minute sa rozbehol vo veľkom, v januári sme zažili veľkú radosť aj sklamanie, pretože som volala mužovi, aby prišiel za  mnou do práce, pretože mu musím niečo povedať. Chudák manžel v panike pribehol do kancelárie čo sa deje, a ja som naňho vytiahla pozitívny tehotenský test. Nesnažili sme sa, ale ani sme sa nechránili, preto boli pocity aspoň u mňa zmiešané. Manžel sa tešil veľmi. Nakoniec tou svojou radosťou a nadšením nakazil aj mňa. Bohužiaľ nám radosť vydržala len jeden celý víkend. Záver doktorky: biochemické tehotenstvo. 

Oplakala som čo som ani nemala a život išiel ďalej - práca, predaje, oslavy, návštevy, ani som si nestihla uvedomiť že už je začiatok marca a aplikácia v mobile mi pripomenula, že som zabudla zaznačiť deň začiatku februárovej menštruácie. Lenže vlastne nezabudla, taký deň totiž vo februári nebol. Najskôr som samú seba presvedčila že je to zrejme všetko len rozhádzané po januárovom zážitku, a že nebudem robiť paniku skôr ako treba. Ale aj tak som našla v kúpeľni ešte jeden nepoužitý test a výsledok... 

Testu som moc neverila, už raz nás sklamal, ale keď som odchádzala od doktorky s tehotenskou knižkou v kabelke, nemohla som sa ubrániť úsmevu. Celou cestou v autobuse do práce som sa zabávala na myšlienke že vlastne veziem čierneho pasažiera 🙂 

Nikdy som nemyslela že 7 cm je až tak veľa

A tak sa nám takmer na deň presne s pandémiou na Slovensku, začalo aj to najväčšie dobrodružstvo, začiatok našej malej rodiny. 

Musím povedať, že homeoffice mal pre mňa dve veľmi odlišné stránky: 1. Veľkú záťaž na psychiku, kedy nám naši dlhoroční klienti v strachu o svoje zdravie a stratu financií, ktoré vynaložili na svoje plánované dovolenky, kričali do telefónov nadávky, vyhrážky, priania aby sme ochoreli aj my, a aj napriek tomu, že sme chápali ich bezmocnosť a snažili sa vždy postupovať podľa aktuálnych nariadení a možností, nebolo vždy ľahké odosobniť sa. (O tom by sa dal napísať samostatný článok) 2. Bolo veľmi fajn prežívať celé počiatočné tehotenské nevoľnosti doma. Kokteil hormónov, ktorý namiešalo to malé stvorenie vo mne, mi priniesol nejeden šprint na toaletu, nejeden plač pri pohľade na reklamu s malými deťmi, a o náladách a lá "rozvod hneď teraz" ani nehovorím. Muži skrátka asi nechápu že je žena tehotná, kým pred sebou netlačí fúrik s bruchom. Vzhľadom na situáciu, do obchodu chodil len môj manžel a ja som poctivo dodržiavala zákaz vychádzania. Mojou jedinou slabosťou bola lentilková zmrzlina z výdajného okienka. Tá ma zachránila neskôr aj v šestonedelí ale o tom potom. 

Pravdupovediac, okrem chutí a precitlivenosti na pachy, som si tehotenstvo moc neuvedomovala, ale zlom nastal na ultrazvuku v 13tt. Neviem čo som čakala že uvidím, ale ten malý dokonalý človiečik, ktorému už boli vidno aj palčeky na rukách, bol taký aktívny, že pani doktorka mala veľký problém všetko pomerať. Každým kotrmelcom, ktorý bábätko vo mne spravilo, aj keď som ho vtedy necítila len videla na sone, mi dalo jasne najavo že je tu s nami a chystá sa k nám. 

Pani doktorka namerala tomuto aktívnemu človiečikovi 70mm a ja som si potom doma pozerala 7cm na pravítku a uvedomila som si, že moja palička na teste riadne podrástla.

"Kristínka"

Prakticky hneď po tomto sone som chytila prípravnú horúčku a začali sme objednávať detský nábytok a vypratávať detskú izbu, ktorá nám pred tým slúžila ako sklad blbostí. Keďže sme nevedeli pohlavie, zvolila som kombináciu žltej, sivej a bielej. Úprimne, aj keby sme vedeli, rúžovej alebo modrej som sa chcela vyhnúť aj tak. Druhý trimester mi skrátka nalial litre energie a ja som začala, nakupovať, plánovať, pripravovať, dokonca háčkovať detské deky (uháčkovala som tri lebo som sa nevedela rozhodnúť aký bude vzor). Skrátka obdobie plné radosti a aktivity, prišlo pekné počasie, teplo, aj do práce sme sa mohli vrátiť, aj keď sme vedeli že to bude ťažké. 

Opatrenia sa uvoľnili a tak sme využili možnosť prítomnosti otca na druhom veľkom sone v 22tt. Myslím si, že až vtedy si môj muž konečne uvedomil, že budeme traja. Sedel pri mne a pozeral na monitor ako obarený, ja som sa samozrejme tvárila ako starý harcovník, čo už také videl x krát. Preňho to bola ale vzácna chvíľa a od toho dňa sa rozprával s mojim bruchom ako s najlepším kamarátom. Keď od pani doktorky odznela veta "Chcete vedieť pohlavie?", obaja sme horlivo prikyvovali, máme síce radi prekvapenia, ale už vtedy sme sa nevedeli dočkať. Hneď ako odznel verdikt dievčatko, začali sme ju volať Kristínka. 

Nekonečné čakanie

Leto bolo úžasné, úplný opak toho na čo som bola zvyknutá - aj keď mi chýbal adrenalín letnej sezóny, ktorý si pamätám z posledných rokov - toto leto som mala veľmi aktívne, chodili sme po hradoch, vyhliadkach, rozhľadniach, na bicykloch (áno, dá sa to do určitej miery a do určitého času aj s bruchom) a tieto aktivity mi veľmi urýchlili čas čakania na osobné stretnutie s Kristínkou. Od nástupu na materskú to ale išlo veľmi veľmi veeeľmi pomaly. Hneď prvý týždeň materskej som si zbalila tašky do pôrodnice. Bola som presvedčená, že porodím skôr. Úplne som tomu verila, nechcela som čakať až do 2. novembra, vyhladla som si termín 20.10. a odrátavala som dni. Chodila som po dome ako tiger v klietke a sledovala dianie v nemocniciach. Bála som sa aké budú opatrenia kým pôjdem rodiť a tlačila som očami kalendár k vybranému dátumu. Lenže 20.10. sa nič nestalo, ani 21.10., ani 22.10., ani 23.10., a ani po všetkých možných "babských radách" na rozbehnutie pôrodu nič. 

Môj  manžel sa mi smial, že sa dohodol s Kristínkou na dátume 11.11., bavilo ho to asi týždeň, potom keď videl moju zúfalosť a ako sa ledva hýbem a celú noc sa pretáčam alebo odbieham na wc, sa prihovoril bruchu a dohodli si nový termín: 1.11. (pre mňa aj tak ďaleká budúcnosť). Posledný týždeň pred termínom ma trápili silní poslíčkovia, s ktorými som bola aj v pôrodnici, ale nakoniec ma otočili domov, vraj to môže ešte pár týždňov trvať. Každý si asi vie predstaviť moje "nadšenie" z tejto informácie. Nedalo sa nič robiť, zmierila som sa s tým, že v deň termínu prídem do pôrodnice na prvý monitor a potom uvidíme ako na tom sme. V piatok večer 30.10. ma opäť trápili silní poslíčkovia, ale na počudovanie som celkom rýchlo zaspala a zobudila som sa až o 4:20 v noci na volanie môjho plného mechúra. Tesne pred toaletou mi trochu "cvrklo" na zem a ja som si v duchu hneď vynadala že už som fakt na tom asi zle keď ani cikanie neudržím. Lenže potom som si cvrkla znova... a zrazu mi to došlo úplne jasne... odteká mi voda!

A je to tu!

Keď som sa vrátila do spálne manžel bol zobudený a narovinu, akoby to vedel, sa ma spýtal či už ideme do pôrodnice. Vravím, áno, vstávaj ideme, odteká mi voda, dnes to bude. Do pôrodnice sme dorazili 31.10. o 6:30, bez bolesti, bez paniky, s podložkou pod riťou a radosťou že dnes je ten deň D. Antigen test, prehliadka, pusa na rozlúčku, nástup do výťahu, monitor, vypísanie papierov, klystír, komplet pripravená... ale kontrakcie nikde. Doktorka mi po dvoch hodinách pozerania telky na vzdychárni prišla oznámiť, že sa pôrod vôbec nerozbieha a teda mám ísť na izbu a 24 hodín môžeme čakať. Uf, takto pomaly mi čas ešte nikdy nešiel, pozerala som seriál, čítala knihu, dala som si ďalšiu sprchu, obed, večeru, dva krát som bola na monitore, ale nič sa nemenilo, ešte aj tí poslíčkovia, ktorí ma dovtedy trápili ma opustili. 

Našťastie sa o 18:00 menili smeny a novej doktorke sa nepáčila farba plodovej vody a tak som sa konečne vrátila na vzdycháreň, teraz už oficiálne s vedomín, že bez bábätka sa na izbu nevrátim. Nebudem písať o pôrode, bol dlhý bolestivý, ťažký a raz možno o ňom napíšem, ale dnes ešte nie. V každom prípade to celé smerovalo k jednému krásnemu momentu, ktorý nastal 1.11. (áno, očividne dohoda s tatinom na Kristínku zabrala) o 0:55. Narodilo sa krásne dievčatko s váhou 3490g a dĺžkou 51cm. 

Štvrtý trimester

Celé tehotenstvo som sa bála pôrodu, to bol môj cieľ celých 9 mesiacov. Mám pocit, že veľa budúcich mamičiek, ktoré čakajú svoje prvé dieťa, pozerá dopredu a vidí predpokladaný dátum pôrodu a to je jej cieľová rovinka, tam sa chce dostať. Aspoň ja som to tak mala. Keď som si ako tehotná predstavila obdobie po pôrode, videla som malé voňavé bábätko, krásne chvíľky počas kojenia, pokojné prechádzky s kočíkom a veľa túlenia. Nuž, niekto označil šestonedelie za štvrtý trimester a asi vedel prečo. Bolo to najťažšie obdobie z celého tohto roka, od otehotnenia, cez nevoľnosti, únavu, hormonálne zmeny, pálenie záhy, vyšetrenia, dokonca aj pôrod, to všetko bolo v porovnaní s obdobím šestonedelia úplnou prechádzkou rúžovým sadom. 

Bojovala som s kojením, s uspávaním, s bolesťami rany po nástrihu, s obrovskou únavou, s neustálym nočným vstávaním, s pocitmi zlyhania a s predstavou že niekto iný by sa určite vedel o moje bábätko postarať lepšie ako ja. Strávila som 6 týždňov v pyžame, v slzách a v polospánku, ale v najťažšom momente, ma zachránil manžel a lentilková zmrzlina (vravela som že sa ešte objaví na scéne 🙂 ). Prišiel za mnou s lentilkovou zmrzlinou a povedal že som najlepšia mama na svete, bolo to krajšie ako žiadosť o ruku, aj keď vtedy som bola krásna a oddýchnutá a teraz som mala mokré vložky aj medzi nohami aj v podprsenke, na pyžame mokrý fľak od detskej grcky a začali mi padať vlasy vo veľkom. 

Vtedy som pochopila, že nejde o to byť skutočne najlepšia a držať sa všetkých najnovších štúdií, článkov, iba a jedine kojiť, a žiť len pre dieťa. Hlavne buď najlepšia sama k sebe, nie nadarmo môj muž vraví "šťastná žena, šťastný život", ja by som to modifikovala aj na "šťastná mama, šťastné dieťa". Zahodila som nervy, vyzliekla pyžamo, prestala riešiť každý detail a s malou pomocou si každý deň doprajem hodinku času len pre seba (cvičenie, čítanie, kávička, vaňa, alebo čokoľvek čím sa môže každá mama odmeniť). 

Dnes má naše dievčatko už 4 mesiace a každý jej čertovský úsmev a veselý výskot nám robí obrovskú radosť. Občas máme ťažké hlavy z únavy a držíme striedavé smeny pri uspávaní, rozčuľujeme sa nad opatreniami a je nám ľúto že nemôžeme s malou vycestovať za starými rodičmi, ale aj napriek všetkým ťažkostiam a starostiam, sme si tento (pandemický) rok užili viac ako akýkoľvek pred tým.