„Keby si sa potrebovala vyrozprávať, som tu.“

Ďakujem, ale nedokážem. Neviem o tom hovoriť, a tak píšem. To mi aj tak išlo celý život lepšie.

Mať pozitívny tehotenský test po tom, čo sme boli rok otvorení ďalšiemu dieťaťu, bolo krásne. Plné radosti a takmer bez strachu. Takmer, pretože asi každú tehotnú ženu prvé tri mesiace trochu nahlodáva stiesňujúci pocit „čo ak“. Čo ak na najbližšej návšteve toalety zbadám krv. Čo ak na najbližšej poradni nebude akcia srdiečka. Čo ak... čo ak... Tieto dve slová vo štvrtom mesiaci idú do zabudnutia.

Prvé tri kritické mesiace boli za nami, novina o prírastku sa mohla šíriť ďalej.

Pred kontrolou v 17. týždni som dostávala netrpezlivé otázky o tom, či mi doktorka už povie, čo čakáme. Pravdepodobne áno. Ak bude dieťatko dobre natočené.

Nedozvedela som sa to. Miesto toho mi ticho oznámila, že jej je to ľúto, ale „plodík už nežije“.